Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/230/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211208007 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1211208007.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: Y. P., A. Q. P. XX, Q., proti odporkyni: B. P., Q. P. XX, Q., zastúpenej advokátkou: JUDr. Daša Šulejová, so sídlom Fedinova 16, Bratislava, o sprístupnenie bytu a určenie užívania miestností bytu, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11. decembra 2014, č.k. 12C/44/2011-198, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal sprístupnenia 3-izbového bytu na P. E.. XX F. Q. tak, že mu odporkyňa umožní užívať detskú izbu ako spálňu, kuchyňu a spoločne s ňou príslušenstvo bytu, ako aj vrátenia osobných vecí a písomností; a úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že odporkyňa je výlučnou vlastníčkou bytu č. XX, nachádzajúceho sa na X. U. Q. R. na P. E.. Č.. XX F. Q., ktorý bol pôvodne v spoločnom nájme účastníkov, avšak po rozvode ich manželstva bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17.09.2001, č.k. 17C/536/00-46, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.09.2002, č.k. 16Co/11/02-82, spoločný nájom bytu zrušený s tým, že výlučným nájomcom sa stala odporkyňa a navrhovateľovi súd uložil povinnosť byt vypratať do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu. Poukázal na skutočnosť, že odporkyňa navrhovateľovi zabezpečila dve bytové náhrady vo forme náhradného bytu, ktoré však navrhovateľ odmietol s tým, že požaduje od odporkyne zabezpečenie bytu do výlučného vlastníctva. Z výpovedí svedkýň F. B. J. R. R. mal preukázané, že navrhovateľ už pred rozvodom manželstva zo spoločného bytu odniesol všetky svoje, ako i všetky spoločné veci manželov, keďže v dôsledku jeho dlhov bola nariadená proti nemu exekúcia a v súčasnosti v predmetnom byte; v ktorom nebýva a nezdržiava sa; nemá žiadne osobné veci. Po právnej stránke vec posúdil podľa ust. § 712 ods. 1,2, § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 5 ods. 4 zák. č. 189/1992 Zb.; a dospel k záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť, nakoľko; pokiaľ ide o návrh v časti týkajúcej sa užívania bytu; odporkyňa v konaní preukázala, že navrhovateľovi riadne zabezpečila (poskytla) bytovú náhradu, ktorú však navrhovateľ opakovane odmietol, a preto mu právo na bytovú náhradu i oprávnenie predmetný byt užívať zaniklo. Vo vzťahu k podanému návrhu vo zvyšnej časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal vrátenia osobných vecí a písomností, poukázal na skutočnosť, že; ako vyplynulo z vykonaných dôkazov; ešte pred rozvodom manželstva účastníkov navrhovateľ zo spoločného bytu všetky svoje ako i všetky spoločné veci manželov odniesol, a preto je návrh i v tejto časti nedôvodný. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust. § 150 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia podanému návrhu dôvodiac tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že prvostupňový súd pri ustálení skutkového stavu veci vychádzal z nepravdivej výpovede odporkyne a svedkyne F. B., pričom považuje za nespravodlivé, že on má bývať v nájomnom byte; ponúknutom odporkyňou; s nájomným vo výške 400,- eur mesačne, avšak odporkyňa jeho pôvodný byt, ktorý dostal od zamestnávateľa, nadobudla do vlastníctva za 240,- eur. Konštatoval, že bytová náhrada zabezpečená odporkyňou nezodpovedá ustanoveniu § 712 ods. 6 Občianskeho zákonníka, keď v zmysle citovaného ustanovenia je odporkyňa povinná zabezpečiť mu byt do vlastníctva. V tejto súvislosti poukázal na to, že má 62 rokov, má zdravotné problémy, je bezdomovec bez práce, a žiada len to, na čo má podľa zákona nárok. Vytkol tiež v tejto súvislosti prvostupňovému súdu, že sa nezaoberal otázkou jeho zdravotného stavu a dopadom rozhodnutia na jeho ďalší život. Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správy potvrdiť a priznať náhradu trov konania, nakoľko navrhovateľovi právo na zabezpečenie bytovej náhrady zaniklo, keď ponúknuté náhradné byty odmietol a v predmetnom byte sa od roku 2004; kedy ho dobrovoľne opustil a odniesol si svoje osobné veci; nezdržiava; a to napriek tomu, že zotrvala na názore, že v danej veci neboli pre chýbajúce náležitosti podaného návrhu, splnené podmienky na prejednanie a meritórne rozhodnutie vo veci. Zdôraznila, že súd prvého stupňa sa v konaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu napadnutého rozsudku, nedopustil žiadneho procesného pochybenia a vec správne posúdil aj po právnej stránke, pričom vychádza zo správne a dostatočne ustáleného skutkového stavu veci, a preto odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Opätovne zhrnula tiež svoju argumentáciu prednesenú už v konaní pred súdom prvého stupňa pokiaľ ide o výklad a aplikáciu hmotnoprávnej úpravy bytových náhrad obsiahnutú v ust. § 712 ods. 1,2, § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka a § 5 ods. 4 zák. č. 189/1992 Zb., a zopakovala, že vykonaným dokazovaním bolo v danej veci preukázané, že navrhovateľovi právo na bytovú náhradu zaniklo, pričom v ostatnom odkázala na svoju argumentáciu v doterajšom priebehu konania. Uplatnila tiež náhradu trov konania na súde prvého stupňa a trov odvolacieho konania spolu vo výške 653,03 eur. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. V posudzovanej veci vykonal súd prvého stupňa všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzala odporkyňa na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že neboli splnené zákonné predpoklady pre vyhovenie podanému návrhu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 712 ods. 1,2, § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 5 ods. 4 zák. č. 189/1992 Zb. a svoje dôvody, pre ktoré návrhu navrhovateľa nevyhovel a nestotožnil sa s jeho tvrdeniami a argumentáciou, aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, keď sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje s tým, že tieto považuje za potrebné doplniť na zdôraznenie ich správnosti, o dôvody poukazujúce na niektoré právne významné aspekty danej veci. V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáha sprístupnenia 3-izbového bytu na P. E.. XX F. Q. tak, že mu odporkyňa umožní užívať detskú izbu ako spálňu, kuchyňu a spoločne s ňou príslušenstvo bytu, ako aj vrátenia svojich osobných vecí a písomností. Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že z vykonaného dokazovania vyplynuli skutočnosti majúce za následok zánik práva navrhovateľa na užívanie predmetného 3-izbového bytu na P. E.. XX F. Q.; vo výlučnom vlastníctve odporkyne; a zaniklo mu tiež právo na zabezpečenie bytovej náhrady, resp. jeho povinnosť predmetný byt vypratať už nie je podmienená zabezpečením náhradného bytu, a preto nebolo možné; v tejto časti; návrhu vyhovieť. Rovnako je správny záver súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti podaného návrhu i v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal vrátenia osobných vecí a písomností, keďže; ako vyplynulo z vykonaných dôkazov; navrhovateľ všetky svoje osobné veci odniesol z predmetného bytu (teda z dispozície odporkyne) ešte pred rozvodom a viac sa do bytu nevrátil. Argumentáciu navrhovateľa v podanom odvolaní, ktorý namietal, že prvostupňový súd pri ustálení skutkového stavu veci vychádzal z nepravdivej výpovede odporkyne a svedkyne F. B., považuje odvolací súd za nedôvodnú, keď súd prvého stupňa vykonané dôkazy vyhodnotil správne (§ 132 O.s.p.) a na ich základe správne ustálil skutkový stav veci. Osobitne odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že súd prvého stupňa správne z obsahu spisu, ani z iných vykonaných dôkazov, nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mohli dôvodne spochybniť vierohodnosť výpovedí odporkyne a svedkyne F. B., a preto správne postupoval, keď na ich základe ustálil skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že bytová náhrada, ktorú mu zabezpečila odporkyňa nezodpovedá ustanoveniu § 712 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je odporkyňa povinná zabezpečiť mu byt do vlastníctva, táto argumentácia navrhovateľa podľa odvolacieho súdu neobstojí. Predmetné ustanovenie totiž s bytovou náhradou v takejto forme (prevod bytu do vlastníctva) nepočíta a povinnosť zabezpečenia takejto bytovej náhrady nevyplýva ani zo žiadneho ustanovenia zákona č. 189/1992 Zb., obsahujúceho konkretizáciu spôsobu zabezpečenia bytovej náhrady, keď podľa ust. § 5 ods. 4 citovaného zákona je bytová náhrada zabezpečená predložením písomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie, o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má vypratať byt. Napokon, pokiaľ navrhovateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že pre účely posúdenia opodstatnenosti podaného návrhu sa nezaoberal otázkou jeho zdravotného stavu a dôsledkami svojho rozhodnutia na jeho ďalší život, odvolací súd poukazuje na to, že ani v prípade, ak by navrhovateľ všetky svoje tvrdenia v tomto smere riadne preukázal, nemohli by uvedené skutočnosti privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie v preskúmavanej veci. V preskúmavanej veci sa totiž domáhal poskytnutia ochrany jeho právu na užívanie časti predmetného bytu, ktoré zaniklo (najneskôr) odmietnutím odporkyňou ponúknutej bytovej náhrady, a založenie (inak objektívne neexistujúceho) práva rozhodnutím súdu iba s poukazom na existenciu mimoriadnych subjektívnych okolností na strane účastníka konania nie je možné. S poukazom na uvedené závery preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 ods. 1 O.s.p. a úspešnej odporkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keď dospel k záveru, že vo veci sú dané okolnosti hodné osobitného zreteľa, pre ktoré je na mieste náhradu trov odvolacieho konania nepriznať, spočívajúce predovšetkým v tom, že odporca je bezdomovec, bez akýchkoľvek príjmov, má závažné zdravotné ťažkosti, ktoré mu znemožňujú zabezpečiť si vlastným pričinením dostatok finančných prostriedkov, z ktorých by bol objektívne schopný uhradiť navrhovateľke náhradu trov, ktoré jej v konaní vznikli. V neposlednom rade však odvolací súd považuje za potrebné poukázať i na tú skutočnosť, že pôvodne boli spoločnými nájomcami predmetného bytu obaja účastníci konania, pričom o získanie bytu do nájmu sa v prevažnej miere pričinil navrhovateľ, ktorý; na rozdiel od odporkyne; nemá bytovú potrebu, (jednu zo základných životných potrieb) vyriešenú. Za daného stavu potom podľa názoru odvolacieho súdu možno i od odporkyne spravodlivo požadovať, aby trovy, ktoré jej v odvolacom konaní vznikli znášala sama. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.