Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/727/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8611203451 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:8611203451.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobcu: JUDr. Michal Brožina, súdny exekútor, Stropkovská č. 633/3, Svidník, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Igor Šafranko, Sovietskych hrdinov č. 163/66, Svidník, proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, o zaplatenie 8.040,77 eur s prísl., na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo 4. júna 2014 č. k. 10C/110/2011-122, pomerom hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa m e n í tak, že žaloba sa zamieta. Žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy konania 964,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.040,77 eur so 14,25 % úrokmi z omeškania ročne od 11.06.2008 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania 482,- eur a trovy právneho zastúpenia 587,40 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ako súdny exekútor začal dňa 27.12.2005 na základe návrhu oprávneného spoločnosti GFR, spol. s r. o. proti povinnému Z. O. exekúciu na podklade exekučného titulu - rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24.03.1997 č. k. 48Cb/675/93. Exekútorský úrad žalobcu vydal dňa 24.01.2006 pod č. k. EX 604/2005 - 22 príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu povinného vedeného u žalovanej. V súlade s ust. § 64, § 94 a nasl. Ex. poriadku prikázal banke povinného - žalovanej, aby odo dňa doručenia tohto príkazu na začatie exekúcie zablokovala sumu vo výške pohľadávky oprávneného s príslušenstvom, trov konania, poplatku za poverenie a trov súdneho exekútora 9.946.883,- Sk na účtoch povinných. Predmetný príkaz na začatie exekúcie bol žalovanej doručený dňa 26.01.2006. Následne žalobca dňa 06.06.2008 vydal exekučný príkaz č. k. EX 604/2005 - 85, príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu banke, t. j. žalovanej, ktorej prikázal po doručení tohto exekučného príkazu odpísať pohľadávku a jej príslušenstvo z účtov povinných a pripísať ich na účet súdneho exekútora v sume 514.302,40 Sk a na účet oprávneného v sume 2.208.097,85 Sk. Predmetný exekučný príkaz bol žalovanej doručený dňa 10.06.2008. Výpisom z bankového účtu vedeného u žalovanej č. ú. XXXXXXXXXX mal súd prvého stupňa za preukázané, že majiteľom tohto účtu bol Z. O. - povinný, pričom dňa 26.01.2006 bol na účte zostatok 47.650,62 eur a dňa 29.02.2008 zostatok -19,14 eur, kedy došlo k zrušeniu tohto účtu. Na základe žiadosti žalobcu mu žalovaná listom z 21.09.2009 oznámila vedenie uvedeného účtu a v prílohe listu mu zaslala aj uvedený výpis z účtu o obratoch na ňom za obdobie od 26.01.2006 do 29.02.2008. Predmetný list ako aj výpis z uvedeného účtu bol žalobcovi doručený dňa 28.09.2009. Žalobca tvrdil, že žalovaná postupovala v rozpore s Ex. poriadkom, keďže napriek zablokovaniu účtu povinného umožnila povinnému s prostriedkami na tomto účte disponovať a povinný tak z účtu vybral neoprávnene sumu 42.570,42 eur. Tým mala žalobcovi vzniknúť škoda spočívajúca v tom, že v dôsledku neoprávnených výberov povinného z účtu žalobcovi neboli uhradené trovy exekúcie. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil, že žaloba je dôvodná. Žalobca ako súdny exekútor dňa 24.01.2006 vydal príkaz na začatie exekúcie, ktorý bol žalovanej doručený dňa 26.01.2006 a od tohto dňa bola žalovaná ako banka, v ktorej mal účet povinný, povinná zablokovať účet povinného, čo však táto neurobila a umožnila mu aj po doručení príkazu na začatie exekúcie disponovať s peňažnými prostriedkami na účte. Výpisom z bankového účtu bolo preukázané, že dňa 26.01.2006 bol na účte stav 47.650,62 eur a dňa 29.02.2008 debetný zostatok -19,14 eur, ktorým dňom došlo aj k zrušeniu tohto účtu. Doručením príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a to dňa 10.06.2008 vznikla povinnosť žalovanej poukázať žalobcovi finančné prostriedky na uspokojenie vykonávanej pohľadávky a jej príslušenstva oprávnenému, t. j. aj žalobcovi. Keďže tak žalovaná neurobila, porušila ustanovenia Ex. poriadku, pričom porušenie týchto povinností žalovaná ani nepopierala. K osobe žalobcu súd prvého stupňa uviedol, že ako súdny exekútor nie je v predmetnom spore súkromnou osobou, ale je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 08.08.2012 sp. zn. 6M Cdo 4/2011. Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania nemožno považovať za súkromnoprávny vzťah, čo sa vzťahuje aj na konanie v predmetnej veci. Námietku premlčania žalovanej pohľadávky súd prvého stupňa vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalovanej vznikla povinnosť dňa 10.06.2008 zrealizovať exekučný príkaz, odpísať pohľadávku a jej príslušenstvo z účtu povinného a túto pripísať na účet žalobcu, k čomu však nedošlo a porušením práve tejto povinnosti vznikla žalobcovi škoda, ktorej náhradu si uplatnil v zákonom stanovenej premlčacej dobe. Súd prvého stupňa súčasne poukázal na to, že nárok žalobcu by nebol premlčaný ani v prípade, ak by sa premlčanie posudzovalo podľa Občianskeho zákonníka. Ku škode došlo dňa 10.06.2008, pričom žaloba bola súdu prvého stupňa doručená pred uplynutím trojročnej objektívnej premlčacej doby a to dňa 08.06.2011, pričom je súčasne zachovaná aj dvojročná subjektívna premlčacia doba, keď žalobca sa dozvedel, že na jeho strane došlo k vzniku škody a kto za ňu zodpovedá, až doručením výpisu z predmetného účtu povinného listom z 21.09.2009. S poukazom na ustanovenie § 97 Ex. poriadku žalobca svoj nárok podľa súdu prvého stupňa aj správne vyčíslil. Bolo potrebné vychádzať zo stavu na účte povinného v sume 42.570,42 eur : 90.367,13 eur (vymáhaný nárok exekútora 17.071,71 eur + nárok oprávneného v sume 97.295,42 eur) = 0,471 ako koeficient pre pomerné uspokojenie, čiže 17.071,71 eur x 0,471 = 8.040,77 eur. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa žalobe vyhovel. O príslušenstve pohľadávky rozhodol podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby ho zmenil tak, že žalobu zamietne. Namietla, že súd prvého stupňa nesprávne stanovil okamih vzniku škody, t. j. nesprávne určil skutočnosť na základe, ktorej došlo k vzniku škody. Podľa žalovanej k porušeniu právnej povinnosti ako základného predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu došlo dňa 20.02.2007, t. j. v deň, keď žalovaná ako banka umožnila disponovať povinnému ako majiteľovi účtu s prostriedkami na účte, prípadne dňa 11.04.2007, kedy bol uskutočnený hotovostný výber vo výške 300.000,- Sk a jednorazový príkaz vo výške 950.000,- Sk. Vzhľadom k tomu, že dňa 29.02.2008 bol ukončený zmluvný vzťah založený na základe zmluvy a účet bol definitívne zrušený, ku škode nemohlo dôjsť dňa 10.06.2008 (tak ako uvádza súd prvého stupňa), pretože v tento deň už neexistovala pohľadávka povinného voči žalovanej zo zmluvy o bežnom účte. Žalovaná už nemohla realizovať exekučný príkaz, nakoľko neexistovala pohľadávka z bežného účtu, ktorá by mala byť prikázaná v zmysle ust. § 94 a nasl. Ex. poriadku. Vzhľadom na to žalobca podľa žalovanej podal žalobu oneskorene - po uplynutí 3 - ročnej objektívnej a 2 - ročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 1, 2 Obč. zák. Žalovaná má za to, že predmetnú vec nemožno posúdiť podľa Obchodného zákonníka, pretože sa nejedná o obchodnoprávny vzťah. Vzhľadom tomu je potrebné námietku premlčania posudzovať podľa Občianskeho zákonníka. Žalovaná v ďalšom uviedla, že žalobca ako súdny exekútor sám porušil ust. § 96 ods. 4 Ex. poriadku tým, že do 14 dní odo dňa doručenia rozhodnutia súdu o zamietnutí námietok proti exekúcii nevydal exekučný príkaz ani príkaz na odblokovanie účtu povinného. Následne až 20.02.2007 doručil žalobca žalovanej exekučný príkaz, v ktorom prikázal žalovanej, aby z bankového účtu povinného odpísala pohľadávku v celkovej výške 155.560,- Sk, t. j. v sume nižšej než bol aktuálny stav na účte. Žalovaná v deň doručenia exekučného príkazu a v súlade s exekučným príkazom vykonala úhradu v prospech účtov v exekučnom príkaze uvedených. Ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. Súd prvého stupňa sa však vôbec nezaoberal tým, či škoda bola spôsobená zavinením exekútora, resp. aj jeho zavinením. Žalovaná má za to, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu ustanovení Ex. poriadku (§ 96 ods. 4) a toto porušenie zákonných povinností má príčinnú súvislosť so vznikom škody. S ohľadom na skutočnosť, že žalovaná nebola účastníkom predmetného exekučného konania a ani nemohla mať vedomosť o celkovom stave vymáhania predmetu exekúcie, ako i vzhľadom na čas, ktorý od vydania príkazu na začatie exekúcie (26.01.2006) do vydania exekučného príkazu (20.02.2007) uplynul, žalovaná vychádzala z toho, že splnením úhrad podľa exekučného príkazu dôjde k vymoženiu celého predmetu exekúcie. Taktiež samotná skutočnosť, že celková suma na predmetnom bankovom účte povinného v čase doručenia exekučného príkazu bola niekoľkonásobne vyššia než suma, na ktorej vyplatenie exekučný príkaz znel, viedla žalovanú k predpokladu o plnej vymožiteľnosti predmetu exekúcie. V takomto prípade žalovaná po splnení exekučného príkazu ani nemala inú možnosť ako umožniť povinnému nakladať so zvyškom prostriedkov na jeho bankovom účte. V opačnom prípade by žalovaná porušila čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania vzniku škody a rozsahu (výšky) škody. Žalobca v konaní nepreukázal ani to, že mu škoda vznikla práve v dôsledku konania žalovanej. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie na pojednávaní a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa treba zmeniť. V danej veci sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 8.040,77 eur, predstavujúcej jeho neuspokojený nárok na odmene súdneho exekútora (v pomernej časti vo vzťahu k nároku oprávneného), titulom porušenia povinností žalovanej zakotvených v Ex. poriadku (§ 94 a nasl. Exekučného poriadku). So zreteľom na to, ako a čím žalobca vymedzil skutkový rámec, z ktorého vyvodzoval svoj nárok na zaplatenie požadovanej sumy, bolo treba zistiť, z ktorého právneho vzťahu sa vyvodzuje návrhom uplatnený nárok (predmet súdneho konania). Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca pre uplatnenie nároku na zaplatenie spornej sumy považoval za rozhodujúcu skutočnosť, že banka v exekučnom konaní porušila povinnosti vyplývajúce pre ňu z Ex. poriadku tým, že napriek doručeniu príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke umožnila povinnému vykonávať obraty z účtu, čím znemožnila úhradu vymáhanej pohľadávky vrátane odmeny exekútora v takej výške, aká by mu prislúchala, ak by k tomuto porušeniu zo strany banky nedošlo. Teda svoj nárok (ktorý právne kvalifikoval ako nárok na „náhradu škody“) žalobca vyvodzoval z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi ním ako súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť a bankou (ktorá bola povinná zablokovať účet povinného na základe jeho príkazu), teda vzťahu, ktorý sa zrejme netýkal niektorej z typických súkromných oblastí života fyzickej osoby alebo existencie právnickej osoby. Preto na posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku bolo treba ustáliť, či išlo medzi súdnym exekútorom (žalobcom) vykonávajúcim exekučnú činnosť a bankou (žalovanou) ako povinnou plniť príkazy exekútora o vzťah vyplývajúci zo súkromného práva, alebo o verejnoprávny vzťah, pričom treba vychádzať aj z právneho postavenia súdneho exekútora definovaného Ex. poriadkom. Následne potom bolo treba posúdiť, či vzhľadom na povahu tohto vzťahu (vyplývajúcom z Exekučného poriadku) mohlo dôjsť na strane súdneho exekútora ku „vzniku škody“, a ak áno ustáliť, akým právnym prepisom sa tento zodpovednostný vzťah spravuje. Treba zdôrazniť, že žalobca je povinný žalobou uplatnený nárok vymedziť iba skutkovo. Právne posúdenie zistených skutkových okolností a ich podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou súdu. Účastníkmi exekučného konania sú oprávnený a povinný, iné osoby sú účastníkmi len v tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor (§ 37 ods. 1 Ex. poriadku). Ak banka nepostupuje tak, ako jej to ukladajú ust. §§ 95, 96 ods. 3, §§ 97, 98 a 99, môže sa oprávnený na súde domáhať, aby mu banka zaplatila sumu, na ktorú by mal právo, keby banka postupovala správne, a to aj vtedy, keď už na účte povinného nie je dostatok prostriedkov (§ 103 Ex. poriadku). V zmysle § 37 ods. 1 Ex. poriadku je teda oprávnený účastníkom exekučného konania, pričom súdny exekútor je takýmto účastníkom len pri rozhodovaní súdu o trovách exekúcie. Osoba oprávneného je tak odlišná od osoby súdneho exekútora. Keďže ust. § 103 Ex. poriadku upravuje možnosť domáhať sa nároku proti banke len pre oprávneného, súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na uplatnenie si uvedeného nároku. Trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196 Ex. poriadku). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku (§ 200 ods. 1 Ex. poriadku). Za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Náklady podľa § 196 uhrádza povinný (§ 197 ods. 1 Ex. poriadku). Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia exekútor môže požadovať od oprávneného primeraný preddavok na odmenu a na náhradu hotových výdavkov. Odvolací súd poukazuje na pojmový a aj významový rozdiel medzi platením trov konania a náhradou trov konania. Pokiaľ ide o platenie trov konania, tak trovy akéhokoľvek civilného konania, teda aj exekučného konania znáša každý účastník tohto konania sám zo svojho, t. j. každý účastník konania si svoje trovy (náklady) konania platí sám zo svojho a až následne po zaplatení trov konania prichádza na rad otázka náhrady, resp. akéhosi preplatenia účastníkom konania už zaplatených, resp. vynaložených trov. Z citovaných ustanovení Ex. poriadku rovnako vyplýva, že trovy exekučného konania platí, resp. znáša v prvom rade oprávnený z exekúcie, od ktorého má súdny exekútor napr. právo požadovať predbežne aj „zaplatenie“ preddavku na tieto svoje trovy (§ 197 ods. 2 Ex. poriadku), alebo sa môže domáhať od oprávneného zaplatenia všetkých nevyhnutných trov exekúcie (§ 203 ods. 1 a 2 Ex. poriadku). Až následne má, tak ako to je uvedené v druhej vete § 200 ods. 1 Ex. poriadku, oprávnený aj exekútor nárok na „náhradu“ trov, ktoré už boli vynaložené na účelné vymáhanie nároku, pričom podľa § 197 ods. 1 Ex. poriadku tieto náklady „uhrádza“ (nie platí) povinný. Z toho je zrejmé, že trovy exekučného konania vynaložené na vymoženie oprávneného nároku oprávneného v prvom rade znáša, resp. platí sám oprávnený zo svojho, od ktorého sa teda môže súdny exekútor predovšetkým domáhať ich zaplatenia za to, že pre oprávneného tento jeho oprávnený nárok vymohol. Až následne má oprávnený (kvázi veriteľ) právo na náhradu ním už vynaložených trov a to od povinného (kvázi dlžník), pričom v prípade vymoženia pohľadávky oprávneného prikázaním z účtu povinného v banke sa v podstate prenáša povinnosť platiť oprávnenému z povinného (dlžník) na jeho banku (poddlžník). Z tohto hľadiska je logickým záverom aj ust. § 103 Ex. poriadku, v zmysle ktorého je explicitne práve oprávnenému priznané právo domáhať sa proti banke (poddlžníckou žalobou) zaplatenia toho, čo oprávnený vynaložil zo svojho, hoci tak urobiť nemusel, keby banka (ako poddlžník) postupovala v súlade s ustanoveniami Ex. poriadku. Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd po právnej stránke posúdil vec tak, že ide o tzv. poddlžnícku žalobu, ktorou sa v zmysle Ex. poriadku iba oprávnený z exekúcie môže domáhať voči banke plnenia všetkých nárokov vrátane trov exekútora, na zaplatenie ktorých by mal nárok, resp. ktoré nároky by mu patrili alebo ktoré by nemusel vynakladať zo svojho, keby banka konala v súlade s Ex. poriadkom (viď závery uvedené v náleze ÚS SR sp. zn. II. ÚS 314/2011-37). Žalobcovi v prejednávanej veci chýba aktívna vecná legitimácia. Ak by totiž aj žalovaná (banka) nepostupovala v súlade s ust. §§ 95 až 99 Ex. poriadku, právo domáhať sa zaplatenia peňažnej čiastky zahŕňajúcej okrem trov exekúcie aj samotnú vymáhanú pohľadávku, na ktorú má oprávnený právo ( pri správnom postupe žalovanej), patrí výlučne oprávnenému a nie exekútorovi (§ 103 Ex. poriadku). Inými slovami, v prípade porušenia povinností vyplývajúcich pre žalovanú z Ex. poriadku, je na oprávnenom, aby sa domáhal poddlžníckou žalobou okrem iného aj náhrady trov exekútora. Z týchto dôvodov odvolací súd po zopakovaní dokazovania napadnutý rozsudok zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že žalobu zamietol. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1,2 O.s.p. a priznal žalovanej ich náhradu. Trovy konania pozostávajú zo súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu vo výške 482,- eur a z poplatku za odvolanie v rovnakej výške 482 x 2 = 964,- eur ). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.