Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/39/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011200348 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011200348.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej a členiek senátu JUDr. Soni Langovej a JUDr. Miloty Tóthovej v právnej veci žalobcu: L. K., nar. XX.X.XXXX, prechodne bytom F. X. XX, V., štátny občan Čínskej ľudovej republiky, právne zastúpený: JUDr. Dušan Moravec, advokát, so sídlom Riečna 2, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Hrobákova 44, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.p. UHCP- RHCPBA2-2011/000761-002 zo dňa 21.1.2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou tunajšiemu súdu dňa 3.3.2011 sa žalobca domáhal preskúmania postupu žalovaného ako aj jeho rozhodnutia č.p. UHCP-RHCPBA2-2011/000761-002 zo dňa 21.1.2011, ktorým bolo jeho odvolanie zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č.p. UHCP-BA-OCP-AV-226-7/2010-ARP zo dňa 21.10.2010 potvrdené. Uvedeným rozhodnutím rozhodol o vyhostení žalobcu do krajiny pôvodu Čína a o zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 3 rokov do 21.10.2013. Žalobca uviedol, že rozhodnutie bolo odôvodnené ustanovením § 57 ods. 1 písm. b) bod 7 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov). Žalobca uviedol, že má na území Slovenskej republiky povolený prechodný pobyt na účel podnikania do 13.4.2012. Dňa 21.10.2010 bol kontrolovaný policajtmi Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava na adrese Bratislava, Stará Vajnorská 17, kde vykonával stavebné práce pre svojho priateľa a po zistení totožnosti bol predvedený na prvostupňový správny orgán, kde bola s ním spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Správny orgán po podanom vyjadrení nezistil v jeho konaní porušenie zákona č. 48/2002 Z.z. a bol povinný žalobcu bez uloženia sankcií prepustiť. Žalobca namietal, že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí dodatočne zistil, že žalobcovi bolo v štyroch predchádzajúcich prípadoch uložená bloková pokuta za porušenie ustanovenia § 49 ods. 1 až 3 zákona č. 48/2002 Z.z., pretože žalobca nepreukázal pri kontrole pobytu finančné zabezpečenie pobytu a poukazoval na to, že neadekvátnosť priestupkového konania potvrdzuje aj skutočnosť, že okrem iného aj finančné zabezpečenie bolo predmetom správneho konania na oddelení cudzineckej polície PZ Poprad, kedy žalobca preukázal na obnovenie povolenia na prechodný pobyt aj finančné zabezpečenie pobytu, čo správny orgán pravdepodobne neskúmal. Žalobca ďalej uviedol, že tzv. porušenie § 49 ods. 1 až 3 zákona v nadväznosti na § 76 je sporné vzhľadom na to, že správny orgán pri týchto kontrolách požaduje od účastníkov konania preukázanie finančných prostriedkov v rozpore s § 37 ods. 6, nakoľko správny orgán sa dožaduje preukázania finančného zabezpečenia v zmysle § 25 ods. 9, čo je v okamihu kontroly pri hotovostnej dispozícii finančného zabezpečenia nemožné a aj keď uvedené tzv. porušenie zákona zo strany žalobcu nie je predmetom žaloby, žalovaný práve touto skutočnosťou preukazuje dôvodnosť vydaného rozhodnutia. Žalobca s poukazom na uvedené namietal, že správny orgán porušil ustanovenie § 3 zákona č. 71/1967 Zb., Namietal tiež, že prvostupňový správny orgán aj žalovaný v rozhodnutí posudzoval skutky žalobcu, za ktoré bol priestupkovo riešený a vzhľadom na skutočnosť, že žalobca po predvedení a následnom vyjadrení svojím konaním neporušil zákonné ustanovenia pobytu cudzincov, správny orgán posúdil jeho predchádzajúce konanie ako dôvodné na vydanie napadnutého rozhodnutia. Mal za to, že žalovaný nedôsledne preskúmal dôvodnosť napadnutého prvostupňového rozhodnutia a posúdil ako dôvodné na vyhostenie a určenie zákazu vstupu žalobcu v zmysle § 57 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z. preukázané opakované priestupkové konanie žalobcu po náhodnom predvedení a následkom správnom konaní bez zistenia a porušenia zákona o pobyte cudzincov. Taktiež poukazoval na to, že napadnuté rozhodnutie a jeho právna problematika, ktorá spadá do riešenia zákona o pobyte cudzincov je problematikou, ktorá sa hlboko dotýka základných ľudských práv a ľudských slobôd a je teda úzko spätá s Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd a to i napriek tomu, že žalobca nie je občanom štátu, ktorý je signatárom tohto Dohovoru a pokiaľ o ňom rozhoduje orgán štátu, ktorý je členom Európskej únie, resp. Rady Európy ako signatársky štát, je týmto Dohovorom viazaný a je povinný pri svojom rozhodovaní povinný vychádzať z kritérií a z princípov z neho vyplývajúcich. Uviedol, že sa jedná o citlivú oblasť ľudských práv univerzálneho charakteru, a preto pôsobnosť tohto Dohovoru nie je viazaná na štátnu príslušnosť občana, o ktorého podnete sa prejednáva. Tiež uviedol, že v danom prípade nie je možné trvať iba na striktnom znení zákona o správnom konaní ale je potrené prihliadnuť aj na čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, ktorý má prednosť pred zákonom a namietal, že v danom prípade vyhostením cudzinca boli narušené jeho vzťahy ale aj ekonomická súvislosť jeho podnikania a existenčné problémy pri jeho vyhostení. Na základe týchto skutočností žiadal zrušiť prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutie správneho orgánu a žiadal priznať náhradu trov právneho konania. Žalovaný vo svojom písomnom stanovisku k žalobe zaslanom súdu dňa 21.4.2011 zotrval na svojich doterajších rozhodnutiach a žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že dňa 14.5.2008 bolo žalobcovi Oddelením cudzineckej polície PZ Prešov udelené povolenie na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania do 14.4.2009 v spoločnosti Miro Bau, s.r.o., so sídlom Bratislava, Stará Vajnorská 17, dňa 25.2.2009 sa žalobca presťahoval na adresu V., O. X v územnej pôsobnosti Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava. Dňa 8.4.2009 sa žalobca odsťahoval do územnej pôsobnosti Oddelenie cudzineckej polície PZ Poprad na adresu Svit. Kpt. Nálepku 139/98 a dňa 4.5.2009 mu bolo Oddelením cudzineckej polície PZ Poprad obnovené povolenie na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania do 13.4.2012. Dňa 6.11.2009 sa žalobca prisťahoval na adresu V., F. X. XX do územnej pôsobnosti Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava, ktoré žalobcovi vydalo doklad po povolení na pobyt s nezmenenou dobou platnosti do 13.4.2014 o ktorej predtým rozhodlo Oddelenie cudzineckej polície PZ Poprad. Žalovaný uviedol, že dňa 21.10.2010 bol žalobca kontrolovaný policajtmi Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava počas stavebných prác na stavenisku na adrese V., F. X. XX, ktorý svoju totožnosť preukázal cestovným pasom Čínskej ľudovej republiky T., platným od 20.1.21009 do 19.1.2019, s platným povolením na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania číslo F., platným od 6.11.2009 do 13.4.2012. Lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobca sa opakovane dopúšťal priestupkov podľa § 76 ods. 1 písm. e) zákona č. 48/2002 Z.z. a na základe tejto skutočnosti bol dňa 21.10.2010 v čase o 12.40 hod. v zmysel § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov predvedený na prvostupňový správny orgán, kde s ním bola spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania v zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. Žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že vykonanou lustráciou v informačných systémoch policajného zboru bolo zistené, že žalobca sa počas pobytu na území SR opakovane porušením § 49 ods. 1 až 3 zákona č. 48/2002 Z.z. dopustil priestupkov v zmysle § 76 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov a to dňa 23.2.2009, kedy mu bola uložená bloková pokuta vo výške 96 eur, ktorú na mieste uhradil, dňa 23.4.2009, kedy mu bola uložená bloková pokuta vo výške 30,- eur, ktorú na mieste uhradil, dňa 14.11.2009, kedy mu bola uložená bloková pokuta vo výške 60,- eur, ktorú na mieste uhradil a dňa 26.11.2009, kedy mu bola uložená bloková pokuta vo výške 120,- eur, ktorú uhradil šekovou poukážkou. Následne potom prvostupňový správny orgán vydal dňa 21.10.2010 rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu podľa § 57 ods. 1 písm. b) bod 7 zákona o pobyte cudzincov a tiež mu bol určený zákaz vstupu na územie SR na dobu 3 rokov, t.j. do 21.10.2013. K námietke žalobcu, že správny orgán nezistil po podanom vyjadrení žalobcu v jeho konaní porušenie zákona č. 48/2002 Z.z. a na základe uvedeného bol povinný žalobcu bez uloženia sankcií prepustiť žalovaný uviedol, že postup policajtov Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava pri predvádzaní nebol predmetom odvolacieho konania a upozornil, že žalobcovi neboli uložené žiadne sankcie a po vykonaní úkonov bol dňa 21.10.2010 o 21.15 hod prepustený. Žalovaný zdôraznil, že administratívne vyhostenie nie je sankciou a ani ako sankcia nie je označené v zákone č. 48/2002 Z.z. ani v inom zákone. Jedná sa o rozhodnutie policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie z krajiny pôvodu, krajiny tranzitu alebo ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá ho prijme a času zákazu vstupu a dôvodu takého rozhodnutia sú presne vymedzené zákonom č. 48/2002 Z.z. K námietkam žalobcu týkajúcich jednak priestupkov, za ktoré mu bola v štyroch prípadoch uložená bloková pokuta, ďalej, že finančné zabezpečenie bolo predmetom správneho konania na Oddelení cudzineckej polície PZ Poprad, kedy preukázal na obnovenie povolenia na prechodný pobyt finančné zabezpečenie pobytu, čo pravdepodobne správny orgán neskúmal a k tomu, že uvedené tzv. porušenie § 49 ods. 1 až 3 zákona v nadväznosti na § 76 je sporné vzhľadom na to, že správny orgán požaduje pri týchto kontrolách od účastníkov konania preukázanie finančných prostriedkov v rozpore s ustanovením § 37 ods. 6, nakoľko správny orgán požaduje preukázanie finančného zabezpečenia podľa § 25 ods. 9, čo je v okamihu kontroly pri hotovostnej dispozícii finančného zabezpečenia nemožné, aj keď žalobca uvádza, že tzv. porušenie zákona nie je predmetom tejto žaloby, ako aj k námietke, že žalovaný práve touto skutočnosťou preukazuje dôvodnosť vydaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že priestupkové konania keď v štyroch prípadoch bola žalobcovi z dôvodu porušenia ustanovenia § 49 ods. 1 písm. e) zákona č. 48/2002 Z.z. uložená bloková pokuta nie je predmetom podanej žaloby, čo aj sám žalobca uviedol. Žalovaný poukázal na to, že práve skutočnosť, že žalobca sa opakovane dopúšťal opakovaného protiprávneho konania, čo je preukázané uloženými sankciami v blokovom konaní napĺňa skutkovú podstatu ustanovenia § 76 ods. 1 písm. e) zákona č. 48/2002 Z.z. a je dôvodom na administratívne vyhostenie podľa § 57 ods. 1 písm. b) bod 7 zákona č. 48/2002 Z.z. Ďalej poukázal na to, že preukazovania finančného zabezpečenia podľa § 25 ods. 9 zákona č., 48/2002 Z.z. súvisí s konaním o udelení alebo predĺžení povolenia na prechodný pobyt cudzinca na území Slovenskej republiky a slúži na posúdenie žiadosti cudzinca a má iný charakter ako povinnosť cudzinca preukázať finančné zabezpečenie pobytu počas kontroly podľa § 49 ods. 1 písm. e) tohto zákona, ktorú vykonávajú policajné útvary už v priebehu udeleného pobytu, a zdôraznil, že ustanovenie § 37 ods. 6, na ktoré žalobca poukazuje nesúvisí s predmetnou vecou, nakoľko toto ustanovenie sa vzťahuje na konanie o trvalom pobyte cudzincov, pokým žalobca má udelený prechodný pobyt. Z týchto dôvodov žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu, že svojím konaním porušil ustanovenie § 3 zákona č. 71/1967 Zb. K námietke ohľadom spätosti napadnutého rozhodnutia a jeho právnej problematiky s Dohovorom o ochrane ľudských práv a ľudských slobôd, z ktorého je nutné vychádzať pri rozhodovaní ako aj s problematikou väzieb s krajinou pôvodu žalovaný uviedol, že žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia zo dňa 21.10.2010 uviedol, že jeho vyhostením nebude jeho súkromný život a rodinný život dotknutý, na Slovensku nemá žiadnych rodinných príslušníkov v Číne mu nehrozí neľudské, kruté alebo ponižujúce zaobchádzanie, diskriminácia z národnostných, náboženských a politických dôvodov, prípadne trest smrti a neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by prekážali jeho vyhosteniu. Taktiež nesúhlasil s námietkou, že by bola narušená ekonomická súvislosť žalobcovho podnikania a existenčné problémy po jeho vyhostení, nakoľko žalobca uviedol, že spoločnosť Miro Bau, s.r.o. sa môže realizovať v plnom rozsahu v oblasti jej podnikania aj bez žalobcovej prítomnosti a žalobca neuviedol žiadne iné skutočnosti, iba to, že sa nechce vrátiť do Číny a túto námietku žalovaný považoval za účelovú. Žalovaný opakovane poukázal na to, že policajný útvar môže v zmysel ustanovenia § 57 ods. 1 písm. b) bod 7 zákona č. 48/2002 Z.z. vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok. Dôvodom administratívneho vyhostenia neboli jednotlivé priestupky žalobcu, za ktoré bol právoplatne sankcionovaný ale skutočnosť, že žalobca sa opakovane dopúšťal porušovania cudzineckého režimu. Je toho názoru, že prvostupňový orgán ako aj druhostupňový orgán postupovali v súlade so zákonom, ich rozhodnutia vychádzali z náležite zisteného skutkového stavu a na vec aplikovali správne právne predpisy. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 246 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a po nariadenom pojednávaní podľa § 250g ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Podľa § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa § 57 ods. 1 písm. b) bod 7 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu do 5 rokov najmenej však na 1 rok, ak iným spôsobom závažne poruší, alebo opakovane porušuje všeobecne záväzné právne predpisy. Podľa § 49 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov je cudzinec povinný preukázať pri kontrole pobytu finančné zabezpečenie pobytu. Podľa § 49 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je cudzinec povolením na pobyt povinný hlásiť policajnému útvaru zmenu miesta prechodného pobytu alebo trvalého pobytu v lehote do 3 pracovných dní, odo dňa keď zmena nastala. Podľa § 76 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov priestupku sa dopustí ten, kto poruší povinnosť ustanovenú v § 23 ods. 4, § 43 ods. 5, § 43 ods. 6, § 44 ods. 1, § 45 ods. 3, § 45d ods. 2, § 46 ods. 9, § 49 ods. 1 - 3, § 69. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Z administratívneho spisu bolo súdu preukázané, že prvostupňový správny orgán začal konanie o uložení administratívneho vyhostenia a určenia zákazu vstupu na základe skutočností, že účastník konania sa v roku 2009 opakovane dopustil priestupkov a to dňa 23.2.2009, kedy sa dopustil priestupku v zmysle § 76 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov s odvolaním sa na § 49 ods. 1 až 3 cit. zákona, na základe čoho mu bola uložená bloková pokuta vo výške 96 eur, ktorú na mieste uhradil; dňa 23.4.2009, kedy sa dopustil priestupku v zmysle § 76 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov s odvolaním sa na § 49 ods. 1 až 3 cit. zákona, na základe čoho mu bola uložená bloková pokuta vo výške 30,- eur, ktorú na mieste uhradil; dňa 14.11.2009, kedy sa dopustil priestupku v zmysle § 76 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov s odvolaním sa na § 49 ods. 1 až 3 cit. zákona, na základe čoho mu bola uložená bloková pokuta vo výške 60,- eur, ktorú na mieste uhradil a dňa 26.11.2009, kedy sa dopustil priestupku v zmysle § 76 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov s odvolaním sa na § 49 ods. 1 až 3 cit. zákona, na základe čoho mu bola uložená bloková pokuta vo výške 120,- eur, ktorú uhradil šekovou poukážkou. Uvedené priestupky správny orgán prejednal v blokovom konaní, pričom jednotlivé blokové pokuty účastník konania zaplatil. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 21.10.2010, ktoré bolo zamerané na vyjadrenie žalobcu týkajúce sa vykonávania jeho podnikateľskej činnosti na území Slovenskej republiky a tiež k začatiu správneho konania vo veci administratívneho vyhostenia, vyplýva, že žalobca súhlasil, aby pri spísaní zápisnice bola prítomná tlmočníčka U.. R. X.. Žalobca uviedol, že si pamätá na vyššie uvedené porušenia zákona. Uviedol, že pracuje v spoločnosti Miro Bau, s.r.o. so sídlom Bratislava, Stará Vajnorská 17, kde pracuje viac ako rok a náplňou jeho činnosti pre túto spoločnosť je kontrola stavebného materiálu, t.j. kontrola kvality štrku a cementu a pôsobí v tejto spoločnosti, ktorá sa podľa jeho vyjadrenia na území Slovenskej republiky zaoberá stavebníctvom a výstavbou budov, ako kontrolór kvality stavebného materiálu. Žalobca ďalej uviedol, že sám túto spoločnosť neriadi a taktiež neriadi a nekontroluje ani iné osoby. V tejto spoločnosti pôsobí sedem ľudí, všetci sú so zameraním kontrolóri kvality stavebného materiálu, samotná firma zamestnancov nemá. Okrem uvedeného sídla spoločnosť má ešte jeden priestor na ubytovania na X. H., kde prespávajú. Dochádza pravidelne každý pracovný deň do spoločnosti v dobe od 8.00 hod do 16.30 hod. Uviedol, že s majiteľom stavby G. G. podpísal dňa 8.10.2010 zmluvu o výkone kontroly stavebného materiálu a na stavenisku sa zdržiaval po dobu dvoch týždňov. Ohľadom bližších údajov k výpisu spoločnosti z obchodného registra, predloženia jeho živnostenského listu účtovnej evidencie podnikateľa alebo listín vzťahujúcich na jeho podnikateľskú činnosť žalobca uviedol, že nakoľko nepozná latinské písmená, nepozná obsah jednotlivých dokumentov, ale môže poskytnúť zmluvy s jednotlivým spoločnosťami o vykonaných prácach. Uviedol, že na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov. Taktiež uviedol, že v prípade návratu do Číny mu nehrozí nič z dôvodu ohrozenia života, z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, pre politické presvedčenia alebo pre nejaké kruté či ponižujúce zaobchádzanie a nie je ohrozený na slobode. Na záver uviedol, že sa nechce vrátiť do Číny. K administratívnemu vyhosteniu ako i k svojmu podnikaniu ďalej nič ďalšie nedodal. Krajský súd v Bratislave z predloženého administratívneho spisu mal jednoznačne preukázané, že žalobca sa vytýkaných priestupkov dopustil, čo ani sám vo svojej výpovedi nespochybnil. Uloženie pokuty v blokovom konaní je individuálnym správnym aktom vydaným príslušným správnym orgánom. Rozhodnutie vydané v blokovom konaní preto musí obsahovať náležitosti uvedené v § 85 a nasl. zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a ďalšie údaje vyplývajúce z použitia bloku na ukladanie pokút. Jednou z podmienok prípustnosti vydania rozhodnutia v blokovom konaní podľa § 84 ods. 1 citovaného zákona je skutočnosť, že priestupca je ochotný pokutu zaplatiť. Ďalšou podmienkou, ktorá musí byť kumulatívne splnená je, že priestupok bol spoľahlivo zistený. V prípade, ak by dotknutá osoba nepovažovala priestupok za spoľahlivo zistený, prípadne by z iného dôvodu nebola ochotná pokutu zaplatiť, nasledovalo by riadne priestupkové konanie, ktorého súčasťou by bolo aj dokazovanie. Začatím takéhoto správneho priestupkového konania teda fakticky disponuje osoba, ktorá sa mala priestupku dopustiť. Priestupca teda buď považuje priestupok za spoľahlivo zistený, nechce sa ďalšiemu konaniu podrobiť a súhlasí so sankciou uloženou v blokovom konaní alebo priestupok nemá za preukázaný, nesúhlasí so zaplatením pokuty a využije svoje právo na začatie správneho konania o priestupku. V predmetnej právnej veci však priestupca takéto svoje právo ani raz nevyužil. Vinníka riadne identifikoval, uviedol ktorého priestupku sa dopustil a tomuto uložil blokovú pokutu, voči ktorej nie je prípustné odvolanie. V danom prípade bolo potrebné vychádzať z prezumpcie správnosti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ktorý postupoval v uvedenom zmysle, preto súd všetky podklady použité v napadnutom konaní mal za legitímne, a preto k nim aj prihliadol. Súd nepochybuje o tom a nebol tvrdený ani opak, že každý cudzinec pri preberaní dokladu o povolení na pobyt je poučený o svojich právach a povinnostiach, ktoré má v zmysle zákona o pobyte cudzincov rešpektovať. Z celého priebehu konania, ako aj z administratívneho spisu nevyplýva a súd nič nezistil v tejto súvislosti, že by bol býval žalobca diskriminovaný z akéhokoľvek dôvodu. Žalobca sa preukázateľne dopustil predmetných priestupkov. Súd súhlasí s názorom správneho orgánu, že otázka, kedy je naplnená podmienka opakovaného porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov je na posúdení správneho orgánu, preto rozhodnutie správneho orgánu začať konanie o administratívnom vyhostení až po štvornásobnom porušení všeobecne záväzného právneho predpisu a nie po druhom či treťom porušení, je v kompetencii prvostupňového správneho orgánu. Je treba prisvedčiť správnemu orgánu tiež to, že aplikácia § 57 ods. 1 písm. b) bod 7 zákona o pobyte cudzincov je navyše fakultatívna, teda správny orgán môže, ale nemusí pristúpiť k uloženiu administratívneho vyhostenia. V danom prípade správny orgán dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, a preto nebol dôvod spochybniť jeho úvahu, že prečo vôbec pristúpil k administratívnemu vyhosteniu a o určení zákazu vstupu. Súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že napriek tomu, že dňa 21.10.2010 nebolo zistené spáchanie priestupku alebo iné porušenie platných zákonov bol predvedený na Oddelenie cudzineckej polície, kde s ním bola spísaná zápisnica podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku a že v odôvodnení rozhodnutia správny orgán neuviedol, na základe akého ustanovenia bol žalobca predvedený a neuviedol, akého priestupku alebo iného protiprávneho konania sa dopustil, nakoľko v odôvodnení rozhodnutia prvostupňového orgánu nie je konštatované, že by sa žalobca dopustil dňa 21.10.2010 priestupku alebo iného protiprávneho konania a dôvodom jeho predvedenia bolo, že na základe vykonanej lustrácie v informačných systémoch policajného zboru bolo zistené, že sa žalobca opakovane dopúšťal priestupkov podľa § 76 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov a na základe tejto skutočnosti bol predvedený na Oddelenie cudzineckej polície policajného zboru Bratislava, kde s ním bola dňa 21.10.2010 spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania v zmysel § 22 ods. 1 Správneho poriadku. Súd ohľadom námietky žalobcu, že neboli dodržané články 3 a 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konštatuje, že z výpovede samotného žalobcu uvedenej v zápisnicu zo dňa 21.10.2010 je nepochybné, že žalobcov rodinný a súkromný život nie je dotknutý a čo sa týka námietky ohľadne väzieb s krajinou pôvodu, treba poukázať na to, že žalobca nijakým spôsobom ani túto skutočnosť nespochybnil a žiadna hrozba v Číne na túto tému mu nehrozí, preto z tohto uhla pohľadu jeho návratu do domovskej krajiny nič nebránilo. Žalobca iba uviedol, že sa do Číny vrátiť nechce, iné dôvody brániace jeho administratívnemu vyhosteniu neuviedol. Pokiaľ žalobca namietal, že jeho podnikateľské aktivity budú ohrozené konaním správneho orgánu, treba konštatovať, že žalobcovi nič nebránilo, aby postupoval v súlade so zákonom, aby dodržiaval pravidlá tam určené, a preto si musel byť vedomý, že pokiaľ sa bude dopúšťať porušovania cudzineckého režimu, neplnením svojich povinností v zmysle ust. § 49 zákona o pobyte cudzincov, kedykoľvek mu hrozí, že bude z tejto krajiny vykázaný. Skutočnosť, že žalobca podniká, nie je dôvodom na upustenie od aplikácie uvedených ustanovení a v tejto súvislosti súd rovnako súhlasí s názorom žalovaného, že žalobca si môže svoje majetkové práva realizovať aj v zastúpení prostredníctvom štatutárneho orgánu tejto spoločnosti. Keďže za uvedenú spoločnosť koná sedem konateľov je predpoklad, že spoločnosť bude schopná naďalej vykonávať svoju činnosť v predmete a v rozsahu, ako ju vykonávala doteraz. Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia a právne závery Krajský súd v Bratislave sa stotožnil s konštatovaním žalovaného, že prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade so zákonom a v danom konaní nebola zistená taká vada, ktorá by odôvodňovala zrušenie jednotlivých rozhodnutí, preto súd žalobu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému v tomto konaní náhrada trov konania neprináleží. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia na Najvyšší súd SR, prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.