Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky IV. ÚS 321/2026-24 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky zastúpenej JANÍČEK LEGAL s. r. o., Kominárska 2, 4, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B3-7C/119/2009 takto rozhodol: 1. Postupom Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B3-7C/119/2009 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Mestskému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e bez zbytočných prieťahov.
v konaní sp. zn. B3-7C/119/2009 konať
3. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 4 000 eur, ktoré j e Mestský súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Mestský súd Bratislava IV j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich jej právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 5 . Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 17. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (a v súvislosti s tým aj porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom Mestského súdu Bratislava IV (ďalej len „mestský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. B3-7C/119/2009 (ďalej len „napadnuté konanie“). Navrhuje v napadnutom konaní mestskému súdu prikázať konať bez zbytočných prieťahov a domáha sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia 18 600 eur, ako aj náhrady trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti. 2. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 321/2026-16 z 2. júna 2026 podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie v celom rozsahu. 3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou 12. októbra 2009 na vtedajšom Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) proti žalovaným a (ďalej len „žalovaní“) domáha zdržania sa zásahov do jej vlastníckeho práva. 4. K priebehu napadnutého konania sťažovateľka uviedla, že žalovaní sa k žalobe vyjadrili 10. februára 2010 a v priebehu roka 2010 boli vo veci vykonané viaceré pojednávania (29. marca 2010, 3. mája 2010, 7. júna 2010 a 13. októbra 2010). Dňa 7. decembra 2010 bola vykonaná obhliadka pozemku vo vlastníctve sťažovateľky (vo vzťahu ku ktorému malo dochádzať k zásahom do vlastníckeho práva). 5. Okresný súd uznesením č. k. 7C/119/2009-133 z 18. marca 2011 (ďalej len „uznesenie o prerušení konania“) prerušil napadnuté konanie do právoplatného skončenia veci vedenej medzi totožnými sporovými stranami na okresnom súde pod sp. zn. 13C/278/2005 (ktorej predmetom bolo určenie hranice pozemku a určenie vlastníckeho práva). Tá bola právoplatne ukončená vydaním uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9Cdo/198/2021 z 31. mája 2022 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 31. mája 2022“). Vo vzťahu k opísanému priebehu súvisiaceho konania uviedla, že v napadnutom konaní malo byť pokračované v časovom úseku, počas ktorého bola vec riešená dovolacím súdom, pretože otázka prejudiciálneho charakteru už bola právoplatne skončená. 6. K ďalšiemu priebehu napadnutého konania sťažovateľka uviedla, že mestský súd uznesením č. k. B3-7C/119/2009-255 z 1. decembra 2023 (ďalej len „uznesenie z 1. decembra 2023“) rozhodol o pokračovaní v napadnutom konaní s dedičom žalovaného v 1. rade. Na tomto mieste dodala,
2
že prvoinštančný súd však nikdy nevydal uznesenie o pokračovaní v konaní v nadväznosti na uznesenie o prerušení konania (pretože uznesenie z 1. decembra 2023 sa svojím obsahom týkalo len procesného nástupníctva). 7. Mestský súd 8. januára 2024 vyzval sťažovateľku na podanie vyjadrenia, či trvá na podanej žalobe, na čo sťažovateľka reagovala 30. januára 2024 podaním, v ktorom mestský súd požiadala o poskytnutie lehoty 3 mesiacov na zváženie možnosti mimosúdneho vyriešenia veci. Listom z 23. júna 2025 oznámila, že pokus o mimosúdne vyriešenie sporu nebol úspešný. Pojednávanie nariadené pôvodne na 2. júl 2025 bolo na žiadosť sťažovateľky (z dôvodu zabezpečenia si nového právneho zástupcu) odročené na 5. september 2025. 8. Ústavný súd vo vzťahu k aktuálnemu stavu napadnutého konania dodáva, že na pojednávaní konanom 5. septembra 2025 bol vykonaný pokus o zmier, avšak neúspešne. Dňa 10. decembra 2025 bol spis daný na lehotu do 16. marca 2026 a 9. júna 2026 bolo nariadené pojednávanie na 30. október 2026. II. Argumentácia sťažovateľky 9. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému konaniu namieta, že ani 16 a pol roka od podania žaloby nie je vec právoplatne rozhodnutá, že v rámci napadnutého konania nebolo vydané žiadne meritórne rozhodnutie. Celková dĺžka napadnutého konania tak indikuje až stav odmietnutia spravodlivosti. Namieta tiež, že počas obdobia konania pred dovolacím súdom neexistovala prekážka bránica v pokračovaní v napadnutom konaní. Vo vzťahu k postupu prvoinštančného súdu namieta jeho nečinnosť, argumentuje pritom, že po odpadnutí dôvodu prerušenia napadnutého konania (vydaním uznesenia najvyššieho súdu z 31. mája 2022) nasledovala jeho 18-mesačná úplná nečinnosť (do vydania uznesenia z 1. decembra 2023). Ďalej poukázala na to, že v období rokov 2024 až 2025 boli zo strany mestského súdu vykonané len čiastkové úkony. III. Vyjadrenie mestského súdu 10. Mestský súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 1SprV/419/2026 doručenom ústavnému súdu 22. júna 2026 okrem uvedenia priebehu napadnutého konania v podstatnom uviedol, že vzhľadom na okolnosti prípadu podľa neho nedošlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Argumentoval, že nevydanie meritórneho rozhodnutia v jeho doterajšom priebehu súvisí s prerušením napadnutého konania (do skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13C/278/2005), ktorého predmetom bolo určenie hranice pozemku a určenie vlastníckeho práva, pričom počas prerušenia konania súd zisťoval stav daného konania. Poukázal tiež na to, že vo veci došlo aj k viacerým zmenám zákonného sudcu a samotná sťažovateľka podaním z 30. januára 2024 mestskému súdu oznámila záujem o mimosúdne vyriešenie sporu (preto požiadala o poskytnutie primeranej lehoty v trvaní troch mesiacov na vyjadrenie sa vo veci a prípadnú úpravu žaloby alebo jej späťvzatie), pričom podaním z 3. júla 2024 požiadala, aby sa mestský súd pokúsil o zmier. Ďalej uviedol, že sporové strany na pojednávaní 2. júla 2025 prejavili záujem vyriešiť spor zmierlivo, na čo bolo pojednávanie odročené na 5. september 2025. Sťažovateľka následne
3
mestskému súdu podaním zo 4. augusta 2025 oznámila, že sa vec nepodarilo vyriešiť zmierom, preto požiadala o odročenie pojednávania nariadeného na 5. september 2025 (na termín po 1. novembri 2025), čo však mestský súd neakceptoval, pretože chcel vedieť dôvody, pre ktoré sa vec nepodarilo vyriešiť zmierlivo. Mestský súd sa následne pokúsil o zmierlivé vyriešenie veci na pojednávaní 5. septembra 2025, keď bolo sporovým stranám prednesené aj predbežné skutkové a právne posúdenie veci. Na záver uviedol, že sťažovateľka požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu nájdenia si nového právneho zástupcu (preto mestský súd pojednávanie odročil na neurčito). Následne sťažovateľka mestský súd neinformovala o akýchkoľvek nových skutočnostiach, preto mestský súd, domnievajúc sa, že dôvod, pre ktorý sťažovateľka požadovala odročiť pojednávanie, už nepretrváva, nariadil 9. júna 2026 pojednávanie na 30. október 2026. 11. Ústavný súd nepovažoval za účelné vyzývať sťažovateľku na zaujatie stanoviska k vyjadreniu, keďže jeho obsah neviedol k pochybnostiam o potrebe vyhovieť ústavnej sťažnosti v jej esenciálnej podstate (porušenie označených práv). IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 12. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, vyjadrením mestského súdu a obsahom predloženého súdneho spisu dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. 13. Podstata argumentácie sťažovateľky v súvislosti s prieťahmi (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a v nadväznosti na to aj s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní sa sústreďuje do namietania jeho celkovej doterajšej dĺžky bez vydania právoplatného meritórneho rozhodnutia (resp. aj bez vydania akéhokoľvek meritórneho rozhodnutia) v dôsledku nečinnosti a neefektívneho postupu mestského súdu. 14. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (IV. ÚS 250/2025). 15. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu do 1. júla 2016 vyplývala z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, v zmysle ktorej len čo sa konanie začalo, postupoval v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
4
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. 16. Pokiaľ ide o posúdenie kritéria právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmet napadnutého konania spočívajúci v podanej žalobe o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva tvorí v zásade bežnú agendu všeobecného súdnictva. Nie je preto možné uvažovať o právnej zložitosti veci (čo nenamietal ani samotný mestský súd) a zároveň zo strany mestského súdu nebola namietaná ani skutková zložitosť veci (pričom boli zohľadnené aj okolnosti dôvodu prerušenia napadnutého konania). 17. V rámci posudzovania ďalšieho kritéria, a to správania sťažovateľky, ústavný súd na základe obsahu predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že na ťarchu sťažovateľky v zásade nie je možné pričítať také jej konanie, ktoré by sa zásadným spôsobom podpísalo pod vznik zbytočných prieťahov. Je zaiste možné pripustiť, že sťažovateľka požiadala mestský súd o poskytnutie jej primeranej lehoty na účel mimosúdneho vyriešenia sporu (ktoré však nebolo úspešné) ani uvedené však nezbavuje prvoinštančný súd jeho zodpovednosti za vznik prieťahov. 18. Tretím hodnotiacim kritériom je postup prvoinštančného súdu. K tomu je potrebné v prvom rade uviesť, že napadnuté konanie trvá od podania žaloby (12. októbra 2009) do súčasnej doby už viac ako 16 a pol roka. Pritom od marca 2011 do decembra 2023 však bolo prerušené. Napriek tomu je ale takéto trvanie súdneho konania pred prvoinštančným súdom nutné z ústavnoprávneho hľadiska už označiť za neakceptovateľné. 19. Na základe uvedeného doterajšieho trvania napadnutého konania (bez vydania akéhokoľvek meritórneho rozhodnutia vo veci) je preto možné jednoznačne uzavrieť, že napadnuté konanie trpí prieťahmi a ústavný súd tak z ústavnoprávneho hľadiska nemôže akceptovať postup prvoinštančného súdu ako súladný s právom sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov. A vzhľadom na dĺžku napadnutého konania preto nie je ani potrebné, aby ústavný súd vykonával detailný rozbor jeho priebehu, resp. úkonov vykonaných prvoinštančným súdom. 20. Ústavný súd však aj vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa primeranosti dĺžky prerušenia napadnutého konania uvádza, že s touto sa je možné stotožniť len čiastočne. Dáva totiž do pozornosti, že dovolací súd (vo veci súdneho konania vedeného pred prvoinštančným súdom pod sp. zn. 13C/278/2005, do právoplatného ukončenia ktorého bolo napadnuté konania prerušené) zrušil rozhodnutím z 25. novembra 2013 rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (následne došlo aj k zrušeniu rozhodnutia prvoinštančného súdu). Na strane druhej však s prihliadnutím na dĺžku prerušenia napadnutého konania (viac ako 12 rokov) ústavný súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd mal v prípade napadnutého konania uskutočniť ústavne konformný výklad relevantných ustanovení § 111 ods. 2 OSP, resp. § 165 ods. 1 CSP a vyvážiť to, či doba, počas ktorej je konanie prerušené, už nedosahuje ústavne neúnosnú časovú hranicu, ktorá predstavuje zásah do práva na konanie bez prieťahov a či nie je možné prijať iné vhodné opatrenie. 21. Zároveň však aj vo vzťahu k následnému priebehu napadnutého konania je nutné poukázať na to, že po vydaní uznesenia najvyššieho súdu z 31. mája 2022 (teda po odpadnutí dôvodu prerušenia napadnutého konania) bol prvoinštančný súd bezdôvodne nečinný, a to až do vydania uznesenia z 1. decembra 2023. Tiež je potrebné na strane mestského súdu konštatovať
5
aj jeho neefektívnu činnosť, keď po uplynutí sťažovateľkou (podaním z 30. januára 2024) vyžiadanej trojmesačnej lehoty na pokus o mimosúdne vyriešenie sporu následne nariadil pojednávanie až na 2. júl 2025. Zároveň aj po pojednávaní konanom 5. septembra 2025 (keď bol zo strany mestského súdu neúspešne vykonaný pokus o zmierlivé vyriešenie sporu) bol mestský súd vo veci nečinný do 9. júna 2026, keď vo veci nariadil pojednávanie na 30. október 2026 (v dôsledku čoho tak čochvíľa uplynie ďalší rok bez vykonania relevantného úkonu pre rozhodnutie vo veci). 22. Na základe uvedených skutočností je tak možné konštatovať nečinnosť a neefektívny postup mestského súdu v rámci napadnutého konania. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že s prihliadnutím na pomerne dlhotrvajúce prerušenie napadnutého konania mal následne mestský súd klásť zvýšený dôraz na čo možno najskoršie rozhodnutie veci. Uvedené však nenaplnil. 23. Zároveň v súvislosti s predloženou (obrannou) argumentáciou mestského súdu týkajúcou sa opakovanej zmeny v osobe zákonného sudcu ústavný súd dáva do pozornosti, že od účastníkov konania obracajúcich sa na všeobecné súdy s dôverou, že bude v ich veci spravodlivo a včas rozhodnuté, nie je možné spravodlivo požadovať, aby „strpeli“ nedostatky na strane všeobecného súdu (resp. štátu) spôsobené zlou organizáciou práce, či v dôsledku nedostatočného personálneho obsadenia súdov. Ústavný súd v zmysle svojej konštantnej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že štát je primárne zodpovedný za to, aby zabezpečil dostatočné personálne a materiálno-technické podmienky na riadny výkon spravodlivosti a nedostatky v tejto oblasti v žiadnom prípade nesmú byť na ujmu právam účastníkov konania, v tomto prípade sťažovateľky. 24. Po zhodnotení všetkých okolností veci preto ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté konanie trpí prieťahmi, ktoré idú na vrub postupu mestského súdu, a to v dôsledku jeho neefektívnej činnosti, ako aj nečinnosti. V napadnutom konaní sa nepostupovalo v intenciách čo najrýchlejšieho a efektívneho prerokovania a ukončenia veci. 25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postupom mestského súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v nadväznosti na to (po zohľadnení celkovej doterajšej dĺžky napadnutého konania) aj jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). V. Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 26. V súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (a v nadväznosti na to aj jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom mestského súdu v napadnutom konaní, pričom napadnuté konanie stále prebieha (ďalšie pojednávanie
6
je nariadené na 30. október 2026), mestskému súdu prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka nachádza (bod 2 výroku nálezu). 27. Keďže ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez prieťahov (podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) a v nadväznosti na to aj jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka požadovala priznanie zadosťučinenia 18 600 eur, čo odôvodňovala celkovým doterajším trvaním napadnutého konania, ako aj významom jeho predmetu pre sťažovateľku. 28. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (III. ÚS 103/2018). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia, pričom pri jeho určení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 29. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal primárne na celkovú doterajšiu dobu trvania napadnutého konania už presahujúcu 16 rokov bez vydania akéhokoľvek rozhodnutia vo veci. Zároveň bolo prihliadnuté na to, že sťažovateľka sa svojím postupom v zásadnej miere nepodieľala na jeho predĺžení. Prihliadol však aj na okolnosti dôvodu prerušenia napadnutého konania, preto rozhodol o priznaní finančného zadosťučinenia 4 000 eur (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde nevyhovel tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu (bod 5 výroku nálezu). VI. Trovy konania 30. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 1 014,41 eur (bod 4 výroku nálezu). 31. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [(ďalej len „vyhláška“); § 11 ods. 3, § 13a, § 16 ods. 3 vyhlášky]. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 je 396,50 eur a hodnota režijného paušálu je 15,86 eur. Sťažovateľke vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti). Ústavný súd vypočítanú náhradu trov sťažovateľky zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, pretože jej právny zástupca je platiteľom tejto nepriamej dane.
7
32. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je mestský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 29. júla 2026 Libor Duľa predseda senátu
8