Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky IV. ÚS 320/2026-32 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpeného JUDr. Libušou Dočkalovou, advokátkou, Lachova 32, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B3-14C/94/2014 takto rozhodol: 1. Postupom Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B3-14C/94/2014 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Mestskému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e bez zbytočných prieťahov.
v konaní sp. zn. B3-14C/94/2014 konať
3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 10 000 eur, ktoré j e Mestský súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Mestský súd Bratislava IV j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 824,72 eur a zaplatiť ich jeho právnej zástupkyni do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 10. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Mestského súdu Bratislava IV (ďalej len „mestský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. B314C/94/2014 (ďalej len „napadnuté konanie“) a postupom Krajského súdu v Bratislave v bližšie neurčenom konaní. Navrhuje mestskému súdu prikázať konať bez zbytočných prieťahov a domáha sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia 20 000 eur, ako aj náhrady trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti. 2. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 320/2026-18 z 2. júna 2026 podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom mestského súdu v jeho napadnutom konaní. Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol. 3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v rámci napadnutého konania vystupuje v procesnom postavení žalovaného vo veci žalobcom (ďalej len „žalobca“) 4. novembra 2005 podanej žaloby na vtedajšom Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti. 4. Sťažovateľ uviedol, že po podaní žaloby bola konaniu pridelená spisová značka 41C/234/2005, a vo vzťahu k priebehu konania uviedol, že vo veci bol najprv vydaný rozsudok okresného súdu č. k. 41C/234/2005-266 zo 7. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým bola žaloba zamietnutá. Avšak následne rozsudkom krajského súdu č. k. 5Co/103/2011-353 z 24. apríla 2012 bol rozsudok prvoinštančného súdu zmenený v prospech žalobcu. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/254/2012 z 22. augusta 2013 bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu a vec bola vrátená krajskému súdu, ktorý následne uznesením č. k. 5Co/584/2013-369 z 22. januára 2014 zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie, keď bola konaniu pridelená aktuálna spisová značka (14C/94/2014, resp. po prechode veci na mestský súd sp. zn. B3-14C/94/2014). 5. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ opísal procesné úkony vykonané od podania žaloby až do podania ústavnej sťažnosti. Z neho vyplýva, že posledné pojednávanie sa vo veci uskutočnilo 16. novembra 2021. Dodal, že vo veci sa reálne uskutočnilo len 6 pojednávaní. II. Argumentácia sťažovateľa 6. Sťažovateľ namieta, že mestský súd v jeho napadnutom konaní nepostupuje plynulo a efektívne. Argumentuje, že napadnuté konanie je tiež poznačené nečinnosťou a nesústredeným postupom. Poukázal na to, že ani 20 rokov od podania žaloby nie je vec právoplatne ukončená. Namieta, že dĺžke súdneho konania neprispieva ani opakovaná zmena zákonného sudcu. Argumentuje tiež tým, že po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a prieťahy nemožno pripísať ani na ťarchu faktickej zložitosti prejednávanej veci. Uviedol, že na dĺžku napadnutého konania mali dopad aj výsledky znaleckého dokazovania, ktoré
2
sú vo svojich záveroch protichodné a mestský súd doteraz neodstránil rozpory v zmysle právneho záveru vysloveného odvolacím súdom. III. Vyjadrenie mestského súdu 7. Mestský súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 1SprV/420/2026 doručenom ústavnému súdu 18. júna 2026 okrem pomerne detailného uvedenia priebehu napadnutého konania v podstatnom uviedol, že zdanlivú nečinnosť mohli navodiť okolnosti objektívnej povahy, akými boli opatrenia v súvislosti s ochorením COVID-19, zmeny zákonného sudcu, personálne zmeny v súdnom oddelení, rozsiahlosť zdedeného oddelenia, sťahovanie súdu z dôvodu zmeny súdnej mapy a sťahovanie budovy mestského súdu do nového sídla v období od februára 2026. Zároveň z uvedeného vyjadrenia vyplýva, že zákonná sudkyňa 13. apríla 2026 nariadila pojednávanie na 25. jún 2026. 8. Súčasťou vyjadrenia mestského súdu bolo aj vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktorá k veci v podstatnom uviedla, že predmetná vec jej bola pridelená až 12. novembra 2025 a po zistení stavu správneho konania, v ktorom sa mala/mohla okrem iného riešiť aj otázka platnosti kúpnej zmluvy, ktorá je predmetom konania na mestskom súde, nariadila 13. apríla 2026 termín pojednávania na 25. jún 2026. 9. Ústavný súd nepovažoval za účelné vyzývať sťažovateľa na zaujatie stanoviska k vyjadreniam, keďže ich obsah neviedol k pochybnostiam o potrebe vyhovieť ústavnej sťažnosti v jej esenciálnej podstate (porušenie označených práv). IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 10. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou a vyjadrením mestského súdu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. 11. Podstata argumentácie sťažovateľa v súvislosti s prieťahmi (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) v napadnutom konaní sa sústreďuje do namietania celkovej doterajšej dĺžky napadnutého konania a nečinnosti, ako aj neefektívnej a nesústredenej činnosti prvoinštančného súdu. 12. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (IV. ÚS 250/2025). 13. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu do 1. júla 2016 vyplývala z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, v zmysle ktorej len čo sa konanie začalo, postupoval v ňom súd i bez ďalších 3
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. 14. Pokiaľ ide o posúdenie kritéria právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmet napadnutého konania spočívajúci v podanej žalobe o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti tvorí v zásade bežnú agendu všeobecného súdnictva. Aj napriek istej možnej väčšej skutkovej zložitosti veci (v dôsledku znaleckého dokazovania) ústavný súd s poukazom na celkové trvanie napadnutého konania toho času už viac ako 20 rokov (žaloba podaná 4. novembra 2005) toto kritérium nevyhodnotil ako okolnosť ospravedlňujúcu vznik prieťahov. 15. V rámci posudzovania ďalšieho kritéria, a to správania sťažovateľa, ústavný súd na základe obsahu vyjadrenia mestského súdu (a tam uvedeného priebehu napadnutého konania) dospel k záveru, že na ťarchu sťažovateľa v zásade nie je možné pričítať prieťahy, ktoré by zásadne negatívnym spôsobom ovplyvnili priebeh napadnutého konania. 16. Tretím hodnotiacim kritériom je postup prvoinštančného súdu. K tomu je potrebné v prvom rade uviesť, že napadnuté konanie trvá od podania žaloby (4. novembra 2005) do súčasnej doby už viac ako 20 rokov. Takéto trvanie súdneho konania pred prvoinštančným súdom je z ústavnoprávneho hľadiska možné jednoznačne označiť za neakceptovateľné. 17. Na základe uvedeného doterajšieho trvania napadnutého konania (bez vydania právoplatného meritórneho rozhodnutia vo veci) je preto možné jednoznačne uzavrieť, že napadnuté konanie trpí prieťahmi a ústavný súd tak z ústavnoprávneho hľadiska nemôže akceptovať postup prvoinštančného súdu ako súladný s právom sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov. 18. Vzhľadom na dĺžku napadnutého konania tak preto nie je ani potrebné, aby ústavný súd vykonával detailný rozbor jeho priebehu, resp. úkonov vykonaných prvoinštančným súdom v rámci jeho priebehu. Na základe predloženého chronologického opisu vykonaných úkonov je možné jednoznačne konštatovať jeho nesústredenú činnosť. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že ak po využití opravných prostriedkov (riadnych, ale aj mimoriadnych) dôjde k zrušeniu rozsudku prvoinštančného súdu a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie tomuto súdu, uvedené ide primárne na ťarchu súdu, ktorému bolo dané rozhodnutie zrušené (m. m. I. ÚS 94/2022). V postupe prvoinštančného súdu bola zároveň identifikovaná aj jeho neefektívna činnosť, ako aj (v istých obdobiach) jeho nečinnosť. 19. Zároveň v súvislosti s predloženou (obrannou) argumentáciou mestského súdu ústavný súd opakovane dáva do pozornosti, že od účastníkov konania obracajúcich sa na všeobecné súdy s dôverou, že bude v ich veci spravodlivo a včas rozhodnuté, nie je možné spravodlivo požadovať, aby „strpeli“ nedostatky na strane všeobecného súdu (resp. štátu) spôsobené zlou organizáciou práce či v dôsledku nedostatočného personálneho obsadenia súdov. Ústavný súd v zmysle svojej konštantnej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že štát je primárne zodpovedný za to, aby zabezpečil dostatočné personálne a materiálno-technické podmienky na riadny výkon spravodlivosti
4
a nedostatky v tejto oblasti v žiadnom prípade nesmú byť na ujmu právam účastníkov konania, v tomto prípade sťažovateľa. 20. Po zhodnotení všetkých okolností prípadu preto ústavný súd dospel v danej veci k jednoznačnému záveru, že napadnuté konanie trpí prieťahmi, ktoré idú na vrub postupu mestského súdu, a to v dôsledku jeho neefektívnej a nesústredenej nečinnosti, ako aj nečinnosti. V napadnutom konaní sa nepostupovalo v intenciách čo najrýchlejšieho a efektívneho prerokovania a ukončenia veci. 21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postupom mestského súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). V. Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 22. V súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom mestského súdu v napadnutom konaní, pričom napadnuté konanie stále prebieha (pojednávanie je nariadené na 25. jún 2026), mestskému súdu prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza (bod 2 výroku nálezu). 23. Keďže ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez prieťahov (podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) bolo porušené, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ požadoval priznanie zadosťučinenia 20 000 eur, čo odôvodňoval celkovým trvaním napadnutého konania, ako aj významom jeho predmetu pre sťažovateľa. 24. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (III. ÚS 103/2018). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia, pričom pri jeho určení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 25. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal primárne na celkovú doterajšiu dobu trvania napadnutého konania už presahujúcu 20 rokov bez právoplatného ukončenia sporu. Zároveň bolo prihliadnuté na to, že sťažovateľ sa svojím postupom v zásade nijak nepodieľal na jeho predĺžení, preto rozhodol o priznaní finančného zadosťučinenia 10 000 eur (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom
5
súde nevyhovel tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu (bod 5 výroku nálezu). VI. Trovy konania 26. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 824,72 eur (bod 4 výroku nálezu). 27. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [(ďalej len „vyhláška“); § 11 ods. 3, § 13a, § 16 ods. 3 vyhlášky]. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 je 396,50 eur a hodnota režijného paušálu je 15,86 eur. Sťažovateľovi vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti). 28. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je mestský súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označenej v záhlaví nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 23. júna 2026 Libor Duľa predseda senátu
6