Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky III. ÚS 83/2026-57 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného Advokátska kancelária Babjak s.r.o., Zvonárska 8, Košice, proti postupu Mestského súdu Košice v konaní sp. zn. K2-4T/8/2023 (predtým Okresného súdu Košice II v konaní sp. zn. 4T/25/22 a 4T/78/2015) takto rozhodol: 1. Postupom Mestského súdu Košice v konaní sp. zn. K2-4T/8/2023 (predtým Okresného súdu Košice II v konaní sp. zn. 4T/25/22 a 4T/78/2015) b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 2 500 eur, ktoré j e Mestský súd Košice p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 3. Mestský súd Košice j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 456,37 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa 1. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 83/2026-38 z 12. februára 2026 prijal na ďalšie konanie podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavnú sťažnosť sťažovateľa doručenú 15. januára 2025, a to v časti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom mestského súdu v konaní sp. zn. K2-4T/8/2023 (predtým Okresného súdu Košice II v konaní sp. zn. 4T/25/22 a 4T/78/2015) (ďalej aj „napadnuté konanie“). Sťažovateľ požadoval vo vzťahu k mestskému súdu priznanie finančného zadosťučinenia 35 000 eur a náhradu trov konania. II. Skutkové východiská 2. Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru zo 6. decembra 1999 bolo začaté trestné stíhanie vo veci a súčasne bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre skutok z 5. marca 1998 kvalifikovaný ako trestný čin podvodu podľa § 10 ods. 1 písm. b) a § 250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. Po skončení vyšetrovania prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej len „okresná prokuratúra“) podal 2. mája 2011 na sťažovateľa obžalobu na Okresnom súde Košice II (ďalej aj „okresný súd“), kde vec bola pôvodne vedená pod sp. zn. 4T/44/2011. Okresný súd v júli 2015 vylúčil trestnú vec sťažovateľa a ďalších piatich spoluobžalovaných na samostatné konanie (vec bola ďalej vedená pod sp. zn. 4T/78/2015). K ďalšiemu vylúčeniu veci na samostatné konanie došlo v apríli 2022 (vec bola ďalej vedená pod sp. zn. 4T/25/2022) a vo februári 2023 (vec ďalej vedená pod sp. zn. 4T/8/2023). Uznesením Mestského súdu Košice (ďalej len „mestský súd“) sp. zn. 4T 8/2023 z 24. októbra 2023 došlo k zastaveniu trestného stíhania proti sťažovateľovi (a ďalším dvom obžalovaným) z dôvodu, že tak ustanovuje medzinárodná zmluva. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 6To/39/2024 zo 6. júna 2024 rozhodnutie o zastavení trestného stíhania zrušil a uložil mestskému súdu znovu vo veci konať a rozhodnúť. Mestský súd po vrátení veci v apríli 2025 trestnú vec proti sťažovateľovi (skutok č. 16 obžaloby) vylúčil na samostatné konanie (vec bola ďalej vedená pod sp. zn. 2T/10/2025) a rozsudkom z 11. augusta 2025 sťažovateľa oslobodil spod obžaloby. Odvolanie prokurátora okresnej prokuratúry krajský súd v decembri 2025 zamietol. Oslobodzujúci rozsudok mestského súdu nadobudol právoplatnosť 9. decembra 2025. III. Argumentácia sťažovateľa 3. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka neprimeranej dĺžky napadnutého trestného konania vedeného proti sťažovateľovi, ktoré trvá viac ako 25 rokov a nie je právoplatne skončené. Na dĺžku konania mal zásadný vplyv aj postup mestského súdu, ktorý o obžalobe podanej v roku 2011 rozhodol až v roku 2023, pričom jeho rozhodnutie bolo krajským súdom zrušené. Trestné konanie pred súdom dosiaľ trvá 13 a pol roka od podania obžaloby. K doterajšej dĺžke konania sťažovateľ svojím správaním nijako neprispel, čo konštatoval aj mestský súd v uznesení z 24. októbra 2023. Sťažovateľ je viac ako 25 rokov vystavovaný riziku trestnej zodpovednosti a stavu právnej neistoty.
2
IV. Vyjadrenie mestského súdu 4. Mestský súd považuje ústavnú sťažnosť sťažovateľa v celom rozsahu za neopodstatnenú. Predmetnú vec možno považovať za zložitú, nakoľko vo veci bola pôvodne podaná obžaloba na 7 obžalovaných pre celkom 16 skutkov majetkovej trestnej činnosti, kde boli postupne obžalovaní vylučovaní na samostatné konanie a postupne bolo rozhodované v ich veciach (obžaloba napadla k číslu konania vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4T/44/2011 a postupne bol sťažovateľ vylučovaný s ďalšími spoluobžalovanými na samostatné konania pod sp. zn. 4T/78/2015, 4T/25/2022, K2-4T/8/2023 a naposledy sp. zn. 2T/10/2025). Skutkovú a právnu zložitosť veci dokumentuje aj skutočnosť, že pôvodná zákonná sudkyňa uznesením z 24. októbra 2023 zastavila trestné stíhanie, medzi inými aj sťažovateľovi, podľa § 281 ods. 1 a § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku s poukazom na čl. 6 ods. 4 dohovoru, ktoré bolo v opravnom konaní zrušené. Hlavnou príčinou neskončenia predmetnej trestnej veci v primeranej lehote, čo v konečnom dôsledku zapríčinilo aj postupné vylučovanie spoluobžalovaných a sťažovateľa na samostatné konanie, bolo správanie účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov. Pre neprítomnosť sťažovateľa bolo hlavné pojednávanie odročené 8-krát, pre neprítomnosť ostatných spoluobžalovaných 9-krát a 2-krát pre neprítomnosť obhajcov. Mestský súd a predtým okresný súd sa svojím postupom nepodieľali zásadne na neprejednaní veci v primeranej lehote. Predmetná vec bola dvakrát odročená z dôvodu práceneschopnosti predchádzajúcej zákonnej sudkyne, jedenkrát pre evakuáciu súdnej budovy, jedenkrát pre opatrenia súvisiace s COVIDOM-19 a jedenkrát pre účasť predchádzajúcej zákonnej sudkyne na pracovnej porade. Súdu nie je možné vytýkať, že sa neuskutočnilo pojednávanie z dôvodu evakuácie súdnej budovy ani z dôvodu opatrení prijatých v súvislosti so šírením pandémie, pretože išlo o objektívne dôvody. Vo veci došlo 1. augusta 2024 k zmene zákonného sudcu, keď sťažovateľ s touto zmenou nesúhlasil a dokazovanie sa muselo opakovať v rozsahu § 277a Trestného poriadku. Súd nijako nespochybňuje procesné právo obžalovaného nesúhlasiť so zmenou senátu, avšak na druhej strane musel byť sťažovateľ prinajmenšom uzrozumený s tým, že táto skutočnosť bude mať vplyv na celkovú dĺžku konania. 5. Sťažovateľ sa len v jednom prípade domáhal ochrany svojich práv prostredníctvom inštitútu sťažnosti pre nečinnosť v zmysle § 55 ods. 3 Trestného poriadku z 9. januára 2025, avšak nedôvodne, pretože ešte 27. decembra 2024 mu bolo doručené predvolanie na hlavné pojednávanie na 22. január 2025, na ktoré sa napokon nedostavil. Z uvedeného aj zo skutočnosti, že sťažovateľ sa nedomáhal, inak potenciálne účinnej nápravy prostredníctvom inštitútu sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, možno vyvodiť, že nepociťoval žiadnu ujmu v súvislosti s údajným porušením jeho práv, tak ako to v ústavnej sťažnosti tvrdí. Mestský súd oslobodzujúcim rozsudkom, ktorý bol potvrdený odvolacím súdom, poskytol efektívnu a účinnú ochranu právam sťažovateľa, ktorých porušenie namieta. V. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 6. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
3
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010). 7. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04). Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). 8. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle ustálenej judikatúry (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04), ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). V tejto súvislosti zdôrazňuje, že primeraná lehota na konanie v trestných veciach sa musí posudzovať prísnejšie, a to práve v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený (II. ÚS 32/03, III. ÚS 655/2014, I. ÚS 153/2021). 9. Posúdením napadnutého konania podľa prvého kritéria ústavný súd dospel k záveru, že preskúmavané konanie nebolo po právnej stránke zložité, vykazovalo však skutkovú zložitosť, na čo poukázal aj mestský súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti. Obžaloba bola pôvodne podaná proti siedmim obžalovaným pre celkovo 16 skutkov majetkovej trestnej činnosti, pričom obžalovaní boli postupne vylučovaní na samostatné konanie z dôvodu nemožnosti procesne konať (pre ich neprítomnosť, resp. zlý zdravotný stav). Ústavný súd však poznamenáva, že ani skutková zložitosť veci nemôže ospravedlniť neúmernú celkovú dĺžku trestného konania. 10. Pri hodnotení správania sťažovateľa v napadnutom konaní ústavný súd zistil, že sťažovateľ svojím postupom v konaní podstatne sťažil jeho priebeh, a tým prispel k jeho predĺženiu. Pre neprítomnosť sťažovateľa bolo hlavné pojednávanie odročené osemkrát. Na sťažovateľa, ktorý sa dlhodobo nezdržiaval v mieste trvalého bydliska, bol v októbri 2018 vydaný príkaz na zatknutie (zrušený v apríli 2019). Treba tiež poukázať na nekonzistentný postup sťažovateľa, keď sťažnosť na odstránenie nečinnosti podal napriek takmer desať rokov trvajúcemu súdnemu konaniu až v januári 2025, navyše v čase, keď súd nariadil hlavné pojednávanie, na ktoré sťažovateľa predvolal a ktoré napokon musel odročiť pre jeho neprítomnosť. Na uvedené skutočnosti ústavný súd prihliadol pri úvahe o primeranosti finančného zadosťučinenia. 11. Na druhej strane nemožno akceptovať obranu mestského súdu, podľa ktorého na celkovú dĺžku konania mal vplyv aj nesúhlas sťažovateľa so zmenou zákonného sudcu. Predĺženie konania spôsobené viacnásobnou zmenou v osobe zákonného sudcu v súdnom konaní nemôže byť pripočítané na ťarchu účastníka konania, kde táto okolnosť nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť konajúceho súdu (m. m. I. ÚS 508/2015, I. ÚS 527/2015). Primárne je situácia, keď je potrebné opakovať proces dokazovania v prípade zmeny v osobe zákonného sudcu 4
v dôsledku nesúhlasu obvineného, vyvolaná samotným konajúcim súdom, a to, že obvinený realizuje svoje zákonné právo vychádzajúce zo zásady bezprostrednosti trestného konania, mu nemožno pričítať na ťarchu. 12. Napokon ústavný súd hodnotil postup súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní. Vzhľadom na predmet konania vymedzený v uznesení o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie relevantné obdobie z hľadiska posudzovania jej dôvodnosti počína júlom 2015, keď bola vec sťažovateľa vylúčená na samostatné konanie ďalej vedené pod sp. zn. 4T/78/2015. 13. Ústavný súd vo vzťahu k postupu súdu v napadnutom konaní konštatuje, že už zo samotnej dĺžky napadnutého konania (v trvaní viac ako štrnásť rokov od podania obžaloby, resp. viac ako desať rokov od vylúčenia veci na samostatné konanie v júli 2015) bez potreby podrobného skúmania jednotlivých časových úsekov medzi procesnými úkonmi možno vyvodiť, že vo veci konajúci súd nerešpektoval zásadu rýchlosti a efektívnosti súdneho konania, a spôsobil tak zbytočné prieťahy, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné. K obdobnému záveru dospel aj nadriadený krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení zo 6. júna 2024, podľa ktorého súd prvého stupňa výraznou mierou participoval na celkovej dĺžke konania, ktorá je vzhľadom na povahu a obťažnosť posudzovanej trestnej veci jednoznačne neprimeraná. 14. Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom mestského súdu v napadnutom konaní (bod 1 výroku tohto nálezu). 15. Ústavný súd súčasne nevyhovel ústavnej sťažnosti v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zistená intenzita prieťahov v trestnej veci sťažovateľa, ktorá je daná celkovou neprimeranou dĺžkou napadnutého konania, s poukazom na významný podiel sťažovateľa na jeho predĺžení, nevykazuje takú mieru zásahu, ktorú možno označiť ako odmietnutie spravodlivosti a s tým spojené porušenie tohto práva (bod 4 výroku nálezu). O uvedenom svedčí aj aktuálny stav napadnutého konania, ktoré je toho času právoplatne skončené. 16. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie bolo v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd osobitný príkaz adresovaný mestskému súdu konať bez zbytočných prieťahov neformuloval (bod 4 výroku tohto nálezu). 17. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. 18. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie 35 000 eur za dlhodobý stav právnej neistoty v dôsledku prebiehajúceho trestného konania, ktoré narušilo jeho osobný, profesijný a rodinný život a vyvolalo u neho zníženie dôvery v justíciu. 19. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
5
20. S prihliadnutím na celkovú dĺžku napadnutého konania, ktoré sa vyznačovalo skutkovou zložitosťou, na správanie sťažovateľa, ktoré výrazne prispelo k jeho predĺženiu, a na postoj sťažovateľa v konaní, ktorý neindikoval vysokú mieru svojej právnej neistoty, bolo podľa názoru ústavného súdu primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 2 500 eur (bod 2 výroku nálezu). Vo zvyšnej časti požadovaného zadosťučinenia ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu). VI. Trovy konania 21. Ústavný súd priznal sťažovateľovi podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde nárok na náhradu trov konania, ktoré sťažovateľ vyčíslil v sume 1 456,37 eur. 22. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky]. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2025 je 371 eur a hodnota režijného paušálu je 14,84 eur. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 je 396,50 eur a hodnota režijného paušálu je 15,86 eur. Sťažovateľovi vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2025 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu), čo spolu predstavuje 771,68 eur a za jeden úkon uskutočnený v roku 2026 (vyjadrenie z 26. januára 2026), za ktorý priznal 412,36 eur. Ústavný súd vypočítanú náhradu trov sťažovateľa zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, pretože právny zástupca sťažovateľa je platiteľom tejto dane. Keďže sťažovateľom uplatnená suma trov konania neprevyšuje sumu vypočítanú podľa vyhlášky, ústavný súd mu priznal náhradu trov konania v požadovanej sume. 23. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je mestský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu). P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 13. augusta 2026 Robert Šorl predseda senátu
6