Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 65/2026-34
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , t. č. , , zastúpeného JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátom, Piešťanská 3, Trnava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 50/2023 zo 17. júna 2025 takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 7. novembra 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ďalej porušenia svojho práva nebyť stíhaný a pozbavený slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 8 ods. 2 listiny, a tiež porušenia svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). 2. Podľa sťažovateľa jeho práva porušil najvyšší súd tým, že uznesením sp. zn. 4 Tdo 50/2023 zo 17. júna 2025 odmietol jeho dovolanie v trestnej veci, v ktorej bol sťažovateľ odsúdený za spáchanie obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom do 30. apríla 2022 (ďalej len „obzvlášť závažný zločin“). Na základe tvrdeného porušenia práv sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil súdu na ďalšie konanie. Okrem toho si uplatnil aj nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom.
3. Rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17T/42/2021-310 zo 6. júla 2022 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu na tom skutkovom základe, že si 20. decembra 2021 v katastri obce od nezistenej osoby neoprávnene zadovážil metamfetamín v množstve, z ktorého by bolo možné pripraviť minimálne 565 obvyklých jednorazových dávok drogy. 4. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že uvedenú omamnú látku sťažovateľ vydal členom policajnej hliadky po tom, ako títo vo zastavili jeho motorové vozidlo a vyzvali ho, aby vydal veci pochádzajúce z trestnej činnosti. 5. Ak ide o zákonnosť zaistenia omamnej látky ako dôkazu o spáchaní obzvlášť závažného zločinu, okresný súd uviedol, že zásah policajnej hliadky bol pôvodne zameraný na vyvodenie dôsledkov z porušenia dopravných predpisov zo strany sťažovateľa, ktorý bezdôvodne jazdil po krajnici. Policajná hliadka však vzhľadom na sťažovateľovu nervozitu a prekladanie „ľadvinky“, ktorú mal pri sebe, nadobudla dôvodné podozrenie, že sa vo vozidle môžu nachádzať veci pochádzajúce z trestnej činnosti, a preto ukončila dopravnú kontrolu a vyzvala ho na vydanie vecí pochádzajúcich z trestnej činnosti (str. 13 odôvodnenia rozsudku okresného súdu). 6. Na základe tejto výzvy sťažovateľ dobrovoľne vydal okrem iného aj puzdro na okuliare, v ktorom mal omamnú látku a ktoré sa pôvodne nachádzalo v „ľadvinke“. Podľa okresného súdu bol postup policajnej hliadky v súlade s Trestným poriadkom a členovia policajnej hliadky sťažovateľa ešte pred vydaním veci poučili o zákaze sebaobviňovania v zmysle čl. 47 ods. 1 ústavy. 7. Skutočnosť, že sťažovateľ bol riadne poučený v zmysle § 89 a § 89a Trestného poriadku, podľa okresného súdu vyplývala (najmä) z výpovedí členov policajnej hliadky a zo zápisnice o vydaní veci (čl. 94 až 96 vyšetrovacieho spisu), ktorá bola rukou spísaná priamo na mieste zaistenia omamnej látky. 8. Okrem toho o skutočnosti, že sťažovateľ bol riadne poučený, podľa okresného súdu svedčil aj rozsudok a zápisnica o vydaní veci v inom trestnom konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 1T/69/2021, v ktorom bola sťažovateľova spolujazdkyňa odsúdená za spáchanie prečinu podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona. Z týchto listín podľa okresného súdu vyplývalo, že spolujazdkyňa, ktorá bola v rozhodnom čase spolu so sťažovateľom, bola vyzvaná na vydanie vecí pochádzajúcich z trestnej činnosti a zároveň poučená o tom, že dobrovoľným vydaním vecí si môže privodiť trestné stíhanie. 9. Okresný súd tiež zvýraznil, že pre podozrenie zo spáchania trestného činu upustila policajná hliadka od riešenia dopravného priestupku, ktorý bol dôvodom zastavenia sťažovateľovho motorového vozidla. 10. K výpovediam sťažovateľa a jeho spolujazdkyne, v zmysle ktorých sťažovateľ nebol o svojich právach poučený a členovia policajnej hliadky pri kontrole neuviedli dôvody zastavenia vozidla a neposkytli žiadne informácie o dôvodoch kontroly, okresný súd uviedol, že tieto boli vyvrátené už uvedenými dôkazmi a sťažovateľovu výpoveď okresný súd považoval za nepravdivú, a to s poukazom na skutočnosť, že svoju výpoveď v ďalších čiastkových otázkach menil a že možnosť uvádzať nepravdivé tvrdenia je súčasťou jeho práva na obhajobu. 11. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že z vykonaného dokazovania nebolo možné dospieť k jednoznačným záverom o zákonnosti vydania omamnej látky
2
tak, ako to urobil okresný súd, resp. že okresný súd vzal do úvahy len tie dôkazy, ktoré potvrdzovali zákonnosť zaistenia omamnej látky, a ostatné dôkazy opomenul. 12. Ak ide o dôvod zastavenia sťažovateľovho vozidla, sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že prvý z členov policajnej hliadky na hlavnom pojednávaní vypovedal, že si nepamätá dôvod zastavenia motorového vozidla, resp. že sa členom policajnej hliadky nezdala sťažovateľova jazda. Druhý z členov policajnej hliadky síce uviedol, že dôvodom zastavenia vozidla bol dopravný priestupok spočívajúci v bezdôvodnej jazde po krajnici, sťažovateľ však upozornil na skutočnosť, že o riešení dopravného priestupku neexistuje žiaden záznam a že druhý z členov policajnej hliadky zároveň vo výpovedi uviedol aj to, že v rozhodujúcom čase v okolí dochádzalo k vykrádaniu domov a pohybovali sa tam motorové vozidlá s „cudzími“ evidenčnými číslami, a preto bola vykonávaná hliadka a bol zastavený aj sťažovateľ. 13. Ak ide o poučenie sťažovateľa, obaja členovia policajnej hliadky vypovedali, že sťažovateľ bol o svojich právach poučený až po tom, ako na ich výzvu svoje osobné veci (vrátane omamnej látky) dobrovoľne vyložil na kapotu motorového vozidla a druhý z členov policajnej hliadky dodal, že išlo o poučenie podľa § 85 Trestného poriadku. Prvý z členov policajnej hliadky tiež uviedol, že pri dopravnej kontrole ide o bežný postup, t. j. že kontrolované osoby vyzývajú na vydanie vecí pochádzajúcich z trestnej činnosti. 14. Druhý z členov hliadky až na doplňujúce otázky uviedol, že sťažovateľ bol určite poučený o svojich právach aj pred výzvou na vydanie vecí, zároveň však dodal, že bol poučený podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, t. j. nie podľa Trestného poriadku, ako to vyplývalo zo zápisnice o vydaní vecí. 15. Sťažovateľ v odvolaní upozornil aj na skutočnosť, že vo výzve adresovanej sťažovateľovi neboli veci, ktoré mal vydať, nijako konkretizované. K zápisnici o vydaní veci sťažovateľom uviedol, že táto nebola spísaná na mieste, ale až na policajnej stanici, kde bol priebeh kontroly zadokumentovaný. Uvedené malo vyplývať z rozsudku okresného súdu, ktorý na strane 15 ods. 2 svojho rozsudku uviedol, že išlo o „následne vypracovanú“ zápisnicu. 16. Sťažovateľ ďalej namietal, že je v rozpore so zákonom, ak policajt pri kontrole vyzýva na vydanie vecí osobu, ktorá sa mu zdá podozrivá napríklad preto, že je nervózna. Podľa sťažovateľa kontrola nebola zameraná na riešenie dopravného priestupku, ale od začiatku na zabezpečenie dôkazov o trestnej činnosti, čo vyplývalo z výpovede druhého člena policajnej hliadky, ktorý uviedol, že sťažovateľa zastavili v súvislosti s vykrádaním domov v okolí. 17. Na základe sťažovateľovho odvolania Krajský súd v Trnave svojím rozsudkom č. k. 5To/87/2022-356 z 13. októbra 2022 zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a uložil mu trest odňatia slobody s nižšou výmerou, ako mu pôvodne bola uložená rozsudkom okresného súdu. 18. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom týkajúcim sa zákonnosti vydania omamnej látky krajský súd uviedol, že vzhľadom na časový odstup je pochopiteľné, ak si členovia policajnej hliadky presne nepamätali priebeh kontroly, avšak bez ohľadu na dôvod zastavenia vozidla a bez ohľadu na to, čo bolo dôvodom výzvy na vydanie vecí (či už to bola potreba preverenia vozidla v súvislosti s vykrádaním domov a/alebo podozrivé správanie sťažovateľa, ktorý neustále prekladal „ľadvinku“
3
z miesta na miesto), podstatné bolo, že omamná látka nebola zaistená pri prehliadke motorového vozidla, ale sťažovateľ ju na základe výzvy dobrovoľne bez nátlaku sám vydal (str. 9 rozsudku krajského súdu). 19. Krajský súd dodal, že zo zápisnice o vydaní vecí a z výpovede druhého člena policajnej hliadky vyplýva, že sťažovateľ bol riadne poučený o tom, že vydaním vecí si môže privodiť trestné stíhanie. Odkázal ďalej na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktoré považoval za dostatočné. 20. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku. 21. V dovolaní v podstate zopakoval svoje argumenty z odvolacieho konania a zdôraznil, že na základe dôkazov, o ktoré sa opierali, nemohli okresný a ani krajský súd dospieť k jednoznačným záverom v otázkach, ktoré sú pre posúdenie zákonnosti samotného dokazovania podstatné. Týmito otázkami boli dôvod zastavenia motorového vozidla, ako aj postup policajnej hliadky pri výzve na vydanie vecí, keďže z výpovedí členov policajnej hliadky na hlavnom pojednávaní bolo zrejmé, že zákonný postup nedodržali. Vo svojom dovolaní rovnako ako v odvolacom konaní poukazoval okrem iného na rozsudky najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 3Tdo 11/2013 a sp. zn. 5Tdo 47/2010 a tiež na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 522/2021, ktoré mali jeho argumentáciu potvrdzovať. 22. Najvyšší súd svojím uznesením sťažovateľovo dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. 23. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ sa svojím dovolaním domáha prieskumu skutkových zistení súdov nižšieho stupňa. Podľa dovolacieho súdu však nebolo možné sťažovateľom namietané nesprávne skutkové zistenia v dovolacom konaní preskúmať, pretože na tento prieskum nie je najvyšší súd oprávnený, čo vyplýva z § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, text za bodkočiarkou, podľa ktorého „správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť“. Najvyšší súd na základe toho uzavrel, že ak ide zákonnosť dokazovania, je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistili súdy nižšieho stupňa. V tejto súvislosti odkazoval aj na rozhodnutie najvyššieho súdu publikované pod R 57/2007-II. 24. Na druhej strane však tiež uviedol, že v dovolacom konaní môže skúmať zákonnosť dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, resp. to, či jediný usvedčujúci dôkaz, resp. viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom, a ak dospeje k záveru o zákonnosti dokazovania, potom nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie súdmi nižšieho stupňa. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľ v dovolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili o nezákonnosti vykonaného dokazovania, teda o nezákonnosti výsluchov členov policajnej hliadky na hlavnom pojednávaní. 25. Najvyšší súd následne konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že sťažovateľovo motorové vozidlo bolo zastavené pre bezdôvodnú jazdu po krajnici. Počas kontroly dopravného priestupku členovia policajnej hliadky nadobudli dôvodné presvedčenie o tom, že sťažovateľ spáchal trestný čin, a vyzvali ho, aby dobrovoľne vydal veci pochádzajúce z trestnej činnosti. Sťažovateľ bol pred výzvou na vydanie vecí riadne poučený o tom, že veci nie je povinný
4
vydať, ak by si tým spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania a následne po vydaní vecí a zdržaní bol poučený aj podľa § 85 Trestného poriadku. 26. Najvyšší súd preto uzavrel, že sťažovateľove námietky celkom zjavne nezakladajú dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Ak ide o dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, najvyšší súd sa v tejto súvislosti vyjadril k ďalším sťažovateľovým námietkam, ktoré nie sú pre posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti podstatné.
II. Argumentácia sťažovateľa
27. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti zopakoval svoju argumentáciu z konania pred všeobecnými súdmi a zdôraznil, že pre posúdenie zákonnosti dokazovania je nevyhnutné, aby najvyšší súd v dovolacom konaní prehodnotil skutkové zistenia, ktoré sa týkajú tejto otázky, pričom tu nejde o posúdenie skutkového stavu vo vzťahu k samotnému skutku. Preto ak sa najvyšší súd odmietol zaoberať jeho dovolacími námietkami, porušil tým jeho práva.
III. Vyjadrenie najvyššieho súdu a replika sťažovateľa
III.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:
28. Najvyšší súd vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti zdôraznil, že v dovolacom konaní nie je oprávnený preskúmavať skutkové závery súdov nižšieho stupňa. Uviedol, že na základe týchto skutkových zistení, ktorými bol viazaný, dal v dovolacom konaní odpoveď na všetky jeho podstatné dovolacie námietky. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľ z výpovedí členov policajnej hliadky použil selektívne len tie časti, ktoré mu vyhovovali. 29. K dôvodnému podozreniu zo spáchania trestnej činnosti podľa najvyššieho súdu neviedla len nervozita sťažovateľa, ale celý rad faktorov (nervozita, neustále prekladanie ľadvinky, vedomosť policajtov o vykrádaní rodinných domov v spojení s pohybom cudzích áut a evidenčné číslo vozidla sťažovateľa, ktoré nebolo z danej lokality). 30. V ďalšej časti svojho vyjadrenia najvyšší súd zopakoval svoje závery z dovolacieho konania.
III.2. Replika sťažovateľa:
31. Sťažovateľ vo svojej replike zopakoval, že najvyšší sa mal v dovolacom konaní zaoberať skutkovými zisteniami, ktoré sa týkali zákonnosti dokazovania. 32. K argumentácii najvyššieho súdu uviedol, že nie je zrejmé, ako mohli členovia policajnej hliadky z jeho správania (nervozita a prekladanie ľadvinky) a z evidenčného čísla jeho vozidla dospieť k záveru, že sťažovateľ mohol spáchať trestnú činnosť spočívajúcu vo vykrádaní rodinných domov. 33. Zvýraznil tiež, že výzva na vydanie vecí pochádzajúcich z trestnej činnosti nebola nijako konkretizovaná.
5
IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
34. Ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa k výkladu § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Je síce správny ten záver najvyššieho súdu, že dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a) až n) neslúžia v princípe na preskúmanie skutkových zistení súdov nižšieho stupňa (R 57/2007-II), čo potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu (pozri napr. III. ÚS 79/2024, bod 14 odôvodnenia). Treba však zvýrazniť, ako na to upozornil aj sťažovateľ, že sa to týka samotného skutku, čo napokon jednoznačne vyplýva z § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, na ktorý najvyšší súd vo svojom rozhodnutí odkazoval. 35. Sťažovateľ však uplatňoval dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, v ktorom zákaz prieskumu skutkového stavu vo vzťahu k zákonnosti dôkazov nie je obsiahnutý. 36. Ak ide o zákonnosť vykonaných dôkazov, samotný najvyšší súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, a zároveň ide o také porušenie, ktoré má negatívny materiálny dopad na práva obvineného. K porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru môže dôjsť iba vtedy, ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa spochybňuje (pozri napr. 4Tdo/46/2017). 37. Zároveň z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že formuláciu o dôkazoch, ktoré neboli „súdom vykonané zákonným spôsobom“, je potrebné vykladať extenzívne tak, že nejde len o nesúlad so zákonom pri samotnom výkone dotknutého dôkazu v súdnom konaní, ale takou procesnou chybou je zasiahnutý aj dôkaz, ktorý bol už prvotne nezákonne získaný (napr. rozhodnutie vo veci sp. zn. 1Tdo/57/2022). 38. Navyše, v rozhodnutí vo veci sp. zn. 2 Tdo 37/2011 najvyšší súd sám preskúmal skutkové závery krajského súdu v otázke zákonnosti získania dôkazu a sám dospel k odlišným skutkovým záverom (išlo konkrétne o otázku, či v danom prípade bola, resp. nebola vykonaná prehliadka motorového vozidla, pozri str. 10 a 12 rozhodnutia v danej veci). 39. Z uvedeného vyplýva, že § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku ukladá najvyššiemu súdu v dovolacom konaní povinnosť preskúmať aj skutkové zistenia súdov nižšieho stupňa, ak sa tieto skutkové zistenia týkajú otázky zákonnosti dôkazov a ide o také porušenie, ktoré má negatívny dopad na práva obvineného. 40. Ak najvyšší súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že sťažovateľove skutkové námietky týkajúce sa zákonnosti dokazovania nemôže v dovolacom konaní preskúmať, išlo o nesprávny výklad príslušného zákonného ustanovenia, pri ktorom najvyšší súd použil analógiu legis a odkázal na § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a to bez toho, aby tým vypĺňal medzeru v zákone, pričom zároveň podstatne zúžil možnosť sťažovateľa napadnúť zákonnosť dokazovania (k použitiu analógie legis pozri napr. IV. ÚS 392/2025, bod 12 odôvodnenia). Išlo teda o výklad v neprospech adresáta právnej normy, ktorý je nositeľom práva na spravodlivý proces a na súdnu ochranu, pričom tento výklad z textu a účelu príslušného zákonného ustanovenia nevyplýval, ako to už bolo konštatované. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v materiálnom právnom štáte je práve naopak úlohou súdu zaistiť maximálnu realizáciu základných práv účastníkov súdneho konania
6
(pozri k tomu napr. rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 2822/13, bod 15 odôvodnenia). 41. Uvedené pochybenie najvyššieho súdu však v prípade sťažovateľa neodôvodňuje konštatovanie porušenia ním označených práv. 42. Sťažovateľ v dovolaní spochybňoval zákonnosť zaistenia omamnej látky, t. j. uvádzal viacero dôvodov, pre ktoré postup policajnej hliadky pri tomto zaistení považoval za nezákonný a zároveň tieto dôvody spochybňovali skutkové závery okresného a krajského súdu v tejto otázke. Zaistená omamná látka bola nepochybne podstatným dôkazom o spáchaní obzvlášť závažného zločinu, ktorý mal spočívať práve v zaobstaraní a prechovávaní tejto látky. Najvyšší súd bol preto povinný zaoberať sa týmito námietkami a preskúmať aj skutkové zistenia okresného a krajského súdu, ktoré sa týkali zákonnosti vykonaného dokazovania. 43. Najvyšší súd napriek svojmu konštatovaniu, že sťažovateľove skutkové námietky nemôže preskúmať, tieto námietky preskúmal a sťažovateľovi dal odpoveď, ktorú ústavný súd považuje za dostatočnú. 44. K dôvodom zastavenia sťažovateľovho motorového vozidla najvyšší súd uviedol, že prvý z členov policajnej hliadky si na hlavnom pojednávaní síce nespomenul na dôvod zastavenia vozidla obvineného, avšak na návrh prokurátora bola čítaná zápisnica o jeho výsluchu z prípravného konania, kde vypovedal, že pri výkone hliadkovej činnosti spozorovali pred nimi idúce motorové vozidlo, ktorého vodič bezdôvodne jazdil po krajnici vozovky, čím sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Tento svedok bol na hlavnom pojednávaní opätovne vypočutý a vypovedal, že na konkrétny dôvod zastavenia vozidla si nepamätá, ale potvrdil, že vozidlá nezastavujú bezdôvodne, a doplnil, že sa mu nezdala jazda obvineného. Druhý z členov policajnej hliadky na hlavnom pojednávaní vypovedal, že obvineného zastavili, pretože sa dopustil dopravného priestupku, a doplnil, že si myslí, že priestupok spočíval v bezdôvodnej jazde po krajnici. Z výpovedí členov policajnej hliadky potom okresný súd vyvodil skutkové zistenie, že dôvodom zastavenia vozidla obvineného bolo podozrenie zo spáchania dopravného priestupku. Z uvedeného potom bolo podľa najvyššieho súdu zrejmé, že členovia hliadky sťažovateľovo vozidlo zastavili v súlade so zákonom, keďže mali dôvodné podozrenie zo spáchania priestupku na úseku cestnej premávky. 45. Najvyšší ďalej poukázal na skutočnosť, že hoci dôvodom na vykonanie služobného zákroku nemusí byť predchádzajúce podozrenie o páchaní trestnej činnosti, nie je vylúčené, aby policajt vykonávajúci služobný zákrok svoju pozornosť zameral aj týmto smerom, pokiaľ počas jeho vykonávania pojme dôvodné podozrenie o spáchaní trestného činu. Prvý z členov policajnej hliadky vypovedal, že sťažovateľ sa počas služobného zákroku správal nervózne, keď ľadvinku, ktorú mal položenú na sedadle hneď vedľa seba, stále prekladal z jednej strany na druhú. Druhý z členov policajnej hliadky na hlavnom pojednávaní vypovedal, že obvineného vyzvali na predloženie vecí pochádzajúcich z trestnej činnosti z dôvodu, že v tom čase sa v okolí dosť vykrádali domy a pohybovali sa tam autá s cudzími evidenčnými číslami. Z výpovede prvého člena policajnej hliadky pritom vyplývalo, že sťažovateľ jazdil vo vozidle s evidenčným číslom z iného okresu. Dôvodné podozrenie zo spáchania trestnej činnosti teda vyplývalo z reakcie obvineného počas vykonávania služobného zákroku, ale aj zo skutočnosti, že v danom čase malo v okolí dochádzať k vykrádaniu domov.
7
46. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia potom uviedol, že z už uvedených dôvodov bol sťažovateľ vyzvaný na dobrovoľné vydanie vecí pochádzajúcich z trestnej činnosti, čo vyplynulo z výpovedí členov policajnej hliadky, ako aj z výpovede sťažovateľa. Zároveň druhý z členov policajnej hliadky vypovedal, že pred vydaním veci bol sťažovateľ určite poučený o tom, že dobrovoľným vydaním si môže privodiť trestné stíhanie a určite ho k vydaniu vecí nenútili, pričom existenciu takého poučenia preukazuje aj zápisnica o vydaní vecí, ktorá bola oboznámená na hlavnom pojednávaní a ktorú sťažovateľ podpísal, pričom k jej obsahu nevzniesol žiadne výhrady. Tvrdenie obvineného o absencii poučenia preto ostalo nepodložené. Ak sťažovateľ poukázal na výpovede členov policajnej hliadky, že ho poučili pred zadržaním a až po vyložení vecí na kapotu auta, toto (druhé) poučenie sa vzťahovalo na poučenie zadržanej osoby podľa § 85 Trestného poriadku, čo vyplynulo z výpovede druhého člena policajnej hliadky. 47. K tomu najvyšší súd dodal, že výpoveď sťažovateľovej spolujazdkyne, v zmysle ktorej sťažovateľ a spolujazdkyňa neboli pred vydaním vecí nebol poučení o tom, že tak urobiť nemusia, bola v priamom rozpore so zápisnicou o vydaní vecí z trestného konania vedeného pod sp. zn. 1T/69/2021, z obsahu ktorej vyplýva, že spolujazdkyňa obvineného vydala veci pochádzajúce z trestnej činnosti po predchádzajúcom poučení o tom, že si dobrovoľným vydaním vecí môže privodiť trestné stíhanie. 48. Najvyšší súd teda ústavne súladným spôsobom reagoval na podstatné sťažovateľove dovolacie dôvody a odmietnutím dovolania preto nedošlo k porušeniu sťažovateľových práv. Z tohto dôvodu ústavný súd nepovažoval sťažovateľovu ústavnú sťažnosť za opodstatnenú a tejto sťažnosti nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
8