Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 554/2026-24 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného JUDr. Michalom Vlkolinským, advokátom, Námestie SNP 87/8, Zvolen, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 12/2025 z 25. marca 2026 takto rozhodol: Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd označeným uznesením najvyššieho súdu. Uznesením najvyššieho súdu bolo odmietnuté sťažovateľovo dovolanie v jeho trestnej veci, a to pre nesplnenie podmienok dovolania [§ 382 písm. d) Trestného poriadku]. Sťažovateľ navrhuje zrušiť uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie; zároveň žiada priznanie finančného zadosťučinenia 3 500 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Sťažovateľ bol Špecializovaným trestným súdom uznaný za vinného zo spáchania zločinu založenia a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) v spojení s § 138 písm. b) Trestného zákona. Sťažovateľovi bol okrem iného uložený trest prepadnutia majetku. Špecializovaný trestný súd rozhodol svojím rozsudkom aj o ďalších obvinených, z ktorých dvaja podali proti tomuto rozsudku odvolanie; odvolanie podal vo vzťahu k jednému zo spoluobvinených aj prokurátor. Samotný sťažovateľ odvolanie nepodal.
3. O podaných odvolaniach rozhodol najvyšší súd rozsudkom, v ktorom okrem iného vo vzťahu k sťažovateľovi s použitím § 324 Trestného poriadku (zásada beneficium cohaesionis) zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu vo výroku o treste prepadnutia majetku. 4. Sťažovateľ podal proti rozsudku najvyššieho súdu dovolanie, v ktorom namietal, že najvyšší súd mal vo vzťahu k nemu zrušiť celý výrok o treste, t. j. mal ho zrušiť nielen v časti týkajúcej sa prepadnutia majetku. Najvyšší súd svojím uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol s poukazom na skutočnosť, že samotný sťažovateľ nepodal odvolanie proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu, pričom podanie odvolania je v zmysle § 372 ods. 1 Trestného poriadku podmienkou pre podanie dovolania. Najvyšší súd zdôraznil, že aplikácia zásady beneficium cohaesionis nenahrádza podanie odvolania. II. Argumentácia sťažovateľa 5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd v rozhodnutí o odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu nesprávne použil zásadu beneficium cohaesionis a mal zrušiť celý výrok o treste, a to v súlade so zjednocujúcim stanoviskom svojho trestnoprávneho kolégia publikovaného pod Tpj 131/2024, v zmysle ktorého ak je dôvod na povolenie obnovy konania daný len vo vzťahu k niektorému z trestov, potom súd musí zrušiť celý výrok o treste. Toto stanovisko mal najvyšší súd ako odvolací aplikovať na vec sťažovateľa, pretože zákonné ustanovenie, na základe ktorého bol sťažovateľovi uložený trest prepadnutia majetku, stratilo účinnosť v dôsledku rozhodnutia ústavného súdu o jeho nesúlade s ústavou, čo je inak dôvodom na obnovu konania. Vzhľadom na zrušenie trestu prepadnutia majetku však už sťažovateľ návrh na povolenie obnovy konania nemôže podať. 6. Podľa sťažovateľa mal tiež najvyšší súd ako odvolací súd aplikovať zásadu beneficium cohaesionis aj na zmenu týkajúcu sa § 172 Trestného zákona, ku ktorej došlo prostredníctvom zákona č. 105/2022 Z. z. ešte pred vyhlásením rozsudku Špecializovaného trestného súdu. Sťažovateľ uviedol, že táto zmena bola pre neho priaznivejšia, najvyšší súd ako odvolací súd však na túto skutočnosť neprihliadol. III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 7. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že z rovnakých dôvodov a s totožnou argumentáciou podal ústavnú sťažnosť aj jeden zo sťažovateľových spoluobvinených, ktorý bol zastúpený tým istým právnym zástupcom ako sťažovateľ a rovnako ako sťažovateľ sám nepodal odvolanie proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu. O ústavnej sťažnosti tohto spoluobvineného ústavný súd už rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 397/2026, a keďže v tejto veci išlo o totožné dôvody ústavnej sťažnosti, závery z tohto konania sú podstatné aj pre rozhodnutie o ústavnej sťažnosti sťažovateľa. 8. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovateľ síce namietol porušenie svojich práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, závery najvyššieho súdu k nesplneniu formálnych podmienok dovolania však pred ústavným súdom nijak nespochybnil a svoju argumentáciu obmedzil len na spochybňovanie záverov odvolacieho rozsudku najvyššieho súdu. Ústavná 2
sťažnosť preto neobsahovala odôvodnenie vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, čo spôsobuje nedostatok zákonom ustanovenej náležitosti ústavnej sťažnosti podľa § 43 ods. 1 v spojení s § 123 ods. 1 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (pozri IV. ÚS 397/2026, body 10 a 13 až 15 odôvodnenia). 9. Ústavný súd preto sťažovateľovu ústavnú sťažnosť odmietol pri predbežnom prerokovaní pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde. 10. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že samotný sťažovateľ vo svojom dovolaní nepoužil tú časť sťažnostnej argumentácie, ktorá sa týkala zmien § 172 Trestného zákona, resp. že na tieto zmeny mal prihliadnuť najvyšší súd ako súd odvolací. Na túto časť ústavnej sťažnosti by preto ústavný súd nemohol prihliadnuť ani v prípade, ak by ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie (pozri napr. III. ÚS 45/2024, bod 22 odôvodnenia). P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 10. septembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
3