Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 536/2026-37
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenou Pavol Cvik - advokát, s.r.o., Letná 3, Bratislava, proti postupu a uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Tos/110/2025 z 11. februára 2026 takto
rozhodol:
1. Postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Tos/110/2025 z 11. februára 2026 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Tos/110/2025 z 11. februára 2026 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť 1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 1. júna 2026 a doplnenou 25. augusta 2026 sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením Mestského súdu Bratislava I (ďalej len „mestský súd“), ako aj postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) označeným v záhlaví tohto
nálezu (ďalej len „uznesenie mestského súdu“ a „uznesenie krajského súdu“). Navrhuje obe rozhodnutia zrušiť a priznať jej finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania. 2. Ústavnú sťažnosť sťažovateľky ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 536/2026 z 10. septembra 2026 prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu a vo zvyšnej časti ju odmietol.
II. Skutkové východiská 3. Uznesením mestského súdu bola sťažovateľke ako konateľke obchodnej spoločnosti (ďalej len „obchodná spoločnosť“) podľa § 70 ods. 1 Trestného poriadku uložená poriadková pokuta 300 eur, pretože mestskému súdu ani na tretiu výzvu neposkytla informáciu, či zdravotný stav umožňuje tam identifikovanému obžalovanému zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní (a v prípade negatívnej odpovede informáciu o predpokladanej dĺžke trvania práceneschopnosti obžalovaného). Proti uzneseniu mestského súdu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorá bola uznesením krajského súdu s poukazom na § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá. III. Argumentácia sťažovateľky 4. Sťažovateľka nesúhlasí s uložením poriadkovej pokuty. Najskôr uvádza, že informácie o zdravotnom stave, resp. priebehu liečby pacienta, sa môžu stať súčasťou súdneho spisu tromi cestami – (i) znaleckým posudkom, (ii) výpisom zo zdravotnej dokumentácie alebo (iii) výpoveďou zdravotníckeho pracovníka, prípadne inou vhodnou alternatívou. V danom prípade nešlo o možnosť v bode i), preto prichádzali do úvahy len možnosti uvedené v bodoch ii) a iii). Podľa § 24 ods. 4 písm. f) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“) je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti (ďalej aj „poskytovateľ“) povinný na základe písomného vyžiadania bezodkladne poskytnúť výpis zo zdravotnej dokumentácie v rozsahu, ktorý priamo súvisí s účelom vyžiadania, orgánu činnému v trestnom konaní alebo súdu (bez potreby zbavenia povinnosti mlčanlivosti). Mestský súd však od sťažovateľky požadoval zhodnotenie zdravotného stavu obžalovaného a prognózy ďalšieho vývoja, čo presahuje legálny rámec výpisu zo zdravotnej dokumentácie. Na zodpovedanie týchto otázok je totiž potrebné vykonať klinické zhodnotenie zdravotného stavu s poskytnutím odborného názoru. 5. Krajský súd prevzal argumentáciu mestského súdu, ktorú absurdne rozvinul bez vyrovnania sa so sťažovateľkinými námietkami. Sťažovateľka v sťažnosti proti uzneseniu mestského súdu uvádzala, že mestský súd dostatočne neidentifikoval adresáta výziev na poskytnutie informácií o zdravotnom stave obžalovaného. Je totiž potrebné diferencovať medzi zdravotníckym pracovníkom, ktorým môže byť len fyzická osoba, a poskytovateľom, ktorým môže byť fyzická osoba a právnická osoba. Obžalovaný má uzavretú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti s obchodnou spoločnosťou ako právnickou osobou a povinnosť poskytnúť výpis zo zdravotnej dokumentácie možno uložiť len tomu, kto zdravotnú dokumentáciu vedie. Predmetná povinnosť teda mala byť uložená obchodnej spoločnosti, nie sťažovateľke, pričom tomuto postupu nebránila
2
žiadna prekážka. Súdy nezisťovali a ani sa nevyrovnali so skutočnosťou, či sťažovateľka ako fyzická osoba môže v danej veci legálne poskytnúť výpis zo zdravotnej dokumentácie. Ak mal súd záujem získať ďalšie vyjadrenie k zdravotnému stavu obžalovaného, resp. odhad trvania jeho práceneschopnosti, mohol iniciovať zbavenie zdravotníckeho pracovníka (fyzickej osoby) mlčanlivosti a následne sa na tieto informácie dopytovať. Krajský súd aproboval aj prístup mestského súdu súvisiaci so žiadosťou o poskytnutie informácií nad zákonný rámec výpisu zo zdravotnej argumentácie. 6. Napokon sťažovateľka dodáva, že jej úmyslom nebolo vyvolávať obštrukcie v postupe súdu, ale postupovať podľa zákona. Vhodné je totiž zvážiť aj rozmer práva na ochranu súkromia pacienta. Ak by sťažovateľka poskytla mestskému súdu informácie o zdravotnom stave obžalovaného v rozpore so zákonom, zasiahla by do práv obžalovaného, za čo by musela niesť právnu zodpovednosť. IV. Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľky IV.1. Vyjadrenie krajského súdu: 7. Sťažovateľka by poskytnutím informácie o zdravotnom stave obžalovaného v zmysle § 120 ods. 2 Trestného poriadku z toho hľadiska, či je schopný účasti na hlavnom pojednávaní, neporušila žiaden zákon. Požadovaná informácia totiž neprekračuje rámec informácií obsiahnutých vo výpise zo zdravotnej dokumentácie. Pre poskytnutie takejto informácie súdu nemusí byť sťažovateľka ako ošetrujúca lekárka obžalovaného s poukazom na § 80 ods. 5 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“) zbavená mlčanlivosti. Uvádzané ustanovenie totiž odkazuje na § 24 ods. 4 písm. f) zákona o zdravotnej starostlivosti, odkiaľ je zrejmé, že povinnosť mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka nepredstavuje prekážku poskytnutia výpisu zo zdravotnej dokumentácie súdu. 8. Ak ide o námietku týkajúcu sa správnosti určenia subjektu, ktorý bol žiadaný o poskytnutie informácie o zdravotnom stave, tak Trestný poriadok hovorí o vyjadrení ošetrujúceho lekára. Je irelevantné, akým spôsobom poskytuje ošetrujúci lekár svoje služby, či v pracovnom vzťahu alebo obdobnom pracovnom vzťahu, či ako fyzická osoba – podnikateľ alebo právnická osoba. Mestský súd jasne vymedzil, akého úkonu sa dožaduje (informácia o schopnosti obžalovaného dostaviť sa na hlavné pojednávanie) a voči komu (sťažovateľka ako ošetrujúca lekárka obžalovaného). 9. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd navrhuje ústavnej sťažnosti nevyhovieť. IV.2. Replika sťažovateľky: 10. Sťažovateľka sa pridržiava ústavnej sťažnosti. Všeobecnými súdmi požadovaná informácia prekračovala rámec informácií obsiahnutých vo výpise zo zdravotnej dokumentácie obžalovaného. Sťažovateľka preto nemohla poskytnúť vyžadované informácie v režime bez zbavenia povinnej mlčanlivosti.
3
11. Ak ide o otázku určenia subjektu povinného poskytnúť súdom požadovanú informáciu, sťažovateľka poukazuje na „fundamentálny rozdiel medzi pojmom zdravotnícky pracovník a poskytovateľ zdravotnej starostlivosti“. Iba subjekt (poskytovateľ), ktorý má s pacientom uzatvorenú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, môže poskytnúť výpis zo zdravotnej dokumentácie. Predpoklad, že ošetrujúci lekár je „automaticky“ povinný poskytnúť výpis zo zdravotnej dokumentácie, je rozporný s § 24 ods. 4 zákona o zdravotnej starostlivosti, pretože podľa tohto ustanovenia je subjektom dotknutej povinnosti poskytovateľ. V. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 12. Rozhodnutia všeobecných súdov o uložení poriadkových pokút môžu byť predmetom ústavného prieskumu v obmedzenej miere. Ústavný súd už vyslovil názor, podľa ktorého je takéto rozhodnutie v zásade spôsobilé zasiahnuť do základných práv a slobôd, a tým podlieha prieskumu z hľadiska rešpektovania zásad spravodlivého procesu vo všetkých jeho aspektoch. Aj na rozhodovanie o uložení poriadkovej pokuty sú primerane kladené požiadavky vyvoditeľné zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. To predovšetkým znamená, že takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad a nemôže byť prejavom svojvôle. Vzhľadom na uvedené je možné pri preskúmavaní ústavnosti rozhodnutia o uložení poriadkovej pokuty uvažovať o opodstatnenosti ústavnej sťažnosti iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov rozhodovacej činnosti, ktoré môže spôsobovať porušenie ústavných práv, alebo pri absencii primeraného odôvodnenia rozhodnutia (napr. IV. ÚS 228/2025). 13. Podľa § 80 ods. 5 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti sa povinnosť mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka neporuší nielen postúpením zdravotnej dokumentácie medzi lekármi poskytujúcimi zdravotnú starostlivosť, ale ani v ďalších prípadoch ustanovených osobitným predpisom. Poznámka pod čiarou k tomuto ustanoveniu odkazuje na § 24 a § 25 zákona o zdravotnej starostlivosti. Podľa § 24 ods. 4 písm. f) zákona o zdravotnej starostlivosti je však poskytovateľ subjektom povinným na písomné vyžiadanie bezodkladne poskytnúť výpis zo zdravotnej dokumentácie v rozsahu, ktorý priamo súvisí s účelom vyžiadania, súdu (bez zbavenia povinnosti mlčanlivosti). Zákon o zdravotnej starostlivosti teda jednoznačne určuje nielen rozsah a účel uvádzanej povinnosti, ale predovšetkým jej adresáta – poskytovateľa. 14. V nadväznosti na uvedené je podstatné, že obžalovaný mal uzatvorenú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti s obchodnou spoločnosťou, ktorej konateľkou bola sťažovateľka. Poskytovateľom teda nebola sťažovateľka ako fyzická osoba, ale obchodná spoločnosť ako právnická osoba. Skutočnosť, že sťažovateľka bola konateľkou obchodnej spoločnosti, prípadne zároveň zdravotníckym pracovníkom, prostredníctvom ktorého spoločnosť zdravotnú starostlivosť poskytovala, sama osebe sťažovateľku nesituovala do pozície poskytovateľa. Konateľ ako štatutárny orgán koná menom právnickej osoby, čo však neznamená, že sa stáva osobným nositeľom povinnosti, ktorú právny predpis ukladá tejto právnickej osobe. Ak preto mestský súd uložil poriadkovú pokutu sťažovateľke ako fyzickej osobe za neposkytnutie výpisu zo zdravotnej dokumentácie obžalovaného bez zbavenia povinnosti mlčanlivosti, sankcionoval ju za nesplnenie povinnosti, ktorej nositeľom nebola.
4
15. Uvedený záver nemôže byť spochybnený ani argumentáciou krajského súdu, podľa ktorej mestský súd správne adresoval výzvu sťažovateľke ako ošetrujúcej lekárke obžalovaného, keďže vzhľadom na doručený odpis potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti existoval dôvodný predpoklad, že práve sťažovateľka disponuje požadovanými informáciami. Takéto odôvodnenie totiž zamieňa (i) faktickú dispozíciu s informáciami a (ii) zákonnú povinnosť poskytnúť súdu výpis zo zdravotnej dokumentácie bez zbavenia povinnosti mlčanlivosti. Inak povedané, pre vznik povinnosti podľa § 24 ods. 4 písm. f) zákona o zdravotnej starostlivosti nie je rozhodujúce určenie subjektu, ktorý súdom požadovanými informáciami azda reálne disponuje, ale je potrebné korektne identifikovať poskytovateľa, ktorému zákon ukladá povinnosť poskytnúť výpis zo zdravotnej dokumentácie bez zbavenia povinnosti mlčanlivosti. Nemožno preto prisvedčiť ani argumentu, podľa ktorého je z hľadiska povinnosti poskytnúť súdu na výzvu požadované údaje irelevantný spôsob poskytovania služieb ošetrujúcim lekárom. Hoci § 120 ods. 2 Trestného poriadku v súvislosti s ospravedlnením neúčasti obžalovaného na hlavnom pojednávaní ráta s predložením vyjadrenia ošetrujúceho lekára (primárne z podnetu obžalovaného), z dotknutého ustanovenia nemožno vyvodiť všeobecnú povinnosť ošetrujúceho lekára poskytovať súdu informácie o zdravotnom stave pacienta (obžalovaného) v zmysle generálneho prelomenia zákonnej povinnosti mlčanlivosti. Obdobný záver je dôvodné aplikovať aj vo vzťahu k požadovaniu súčinnosti od ošetrujúceho lekára s podkladom v § 3 Trestného poriadku. 16. Nie je pritom vylúčené, aby k prelomeniu povinnej mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka došlo aj v ďalších zákonom výslovne ustanovených prípadoch. Vzhľadom na povahu mlčanlivosti ako zákonnej garancie ochrany súkromia pacienta však takéto výnimky nemožno opierať o neúmerne extenzívny výklad právnej regulácie v neprospech pacienta. Ústavný súd len pripomína (II. ÚS 223/2017) širší kontext nakladania s údajmi o zdravotnom stave v konaní pred súdmi. Údaje o zdravotnom stave tvoria najintímnejšiu súčasť súkromia fyzickej osoby. Ústavný súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že aj zdravotná dokumentácia ako súbor údajov o zdravotnom stave osoby je chránená právom na ochranu súkromia v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 19 ods. 2 ústavy. Každá osoba má pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti právo na zachovanie mlčanlivosti o všetkých údajoch týkajúcich sa jej zdravotného stavu a skutočnostiach súvisiacich s jej zdravotným stavom. 17. Naopak, sťažnostná námietka, podľa ktorej výzva mestského súdu svojím obsahom presahovala zákonný rámec výpisu zo zdravotnej dokumentácie, nie je ústavnoprávne dôvodná. Obsahom danej výzvy bola požiadavka na poskytnutie informácie, či zdravotný stav obžalovaného umožňuje jeho účasť na hlavnom pojednávaní, a v prípade, ak ju neumožňuje, aká je predpokladaná doba jeho práceneschopnosti. Z uznesenia krajského súdu pritom v reakcii na obsahovo obdobnú námietku vyplýva, že mestský súd požadoval informáciu, či zdravotný stav obžalovaného umožňuje jeho účasť na hlavnom pojednávaní bez ohrozenia života alebo nebezpečenstva závažného zhoršenia zdravotného stavu. Krajský súd pritom požadované údaje vyhodnotil ako údaje spadajúce do rámca výpisu zo zdravotnej dokumentácie („aktuálny zdravotný stav s uvedením, či obžalovanému jeho aktuálny zdravotný stav umožňuje zúčastniť sa hlavného pojednávania, prípadne predpokladaná doba trvania zdravotného stavu obžalovaného, ktorá mu neumožňuje zúčastniť sa hlavného pojednávania“).
5
18. Takéto odôvodnenie krajského súdu nemožno z ústavnoprávneho hľadiska považovať za arbitrárne či zjavne neudržateľné, pretože ústavný súd v ňom neidentifikoval žiaden zásadný omyl alebo iné vybočenie. Navyše, sťažovateľka k ústavnej sťažnosti ani nepriložila zdravotnú dokumentáciu obžalovaného, na základe ktorej by ústavný súd mohol jej tvrdenia dôsledne verifikovať. Keďže ústavný súd v súvislosti s touto námietku nezistil taký exces, ktorý by odôvodňoval jeho kasačnú intervenciu, v tejto časti nebolo ústavnej sťažnosti vyhovené (bod 4 výroku tohto nálezu). Jediným dôvodom vyhovenia ústavnej sťažnosti (bod 1 výroku tohto nálezu) tak zostáva nedostatočne odôvodnené uloženie poriadkovej pokuty sťažovateľke (ako fyzickej osobe) za nesplnenie povinnosti poskytnúť súdu výpis zo zdravotnej dokumentácie obžalovaného bez toho, aby sa krajský súd ústavne udržateľne vysporiadal s tým, že zákonným adresátom tejto povinnosti je poskytovateľ, ktorým v posudzovanej veci nebola sťažovateľka, ale obchodná spoločnosť (ako právnická osoba). 19. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu). To je dôvod, pre ktorý ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec aj bez návrhu sťažovateľky (podobne napr. II. ÚS 244/09) vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). V postupe po vrátení veci krajský súd opätovne posúdi dôvodnosť uloženia poriadkovej pokuty sťažovateľke, pričom bude žiaduce rešpektovať názor ústavného súdu o potrebe diferencovať medzi sťažovateľkou ako ošetrujúcou lekárkou obžalovaného a obchodnou spoločnosťou (konajúcou sťažovateľkou) ako poskytovateľom. V inom vyjadrení bude úlohou krajského súdu opätovne vyhodnotiť, či existuje zákonný základ, na základe ktorého bolo možné od sťažovateľky ako fyzickej osoby v okolnostiach veci požadovať poskytnutie výpisu zo zdravotnej dokumentácie obžalovaného bez zbavenia povinnosti mlčanlivosti a následne ju za nesplnenie takejto požiadavky sankcionovať. Svoje závery krajský súd následne presvedčivo a ústavne akceptovateľne odôvodní. VI. Finančné zadosťučinenie a trovy konania 20. Sťažovateľka si v ústavnej sťažnosti uplatnila aj nárok na finančné zadosťučinenie 300 eur. Táto suma je zhodná s výškou uloženej poriadkovej pokuty a podľa názoru sťažovateľky reflektuje zásah do jeho ústavných práv a jeho následky. Ústavný súd poznamenáva, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo, a to spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (napr. III. ÚS 435/2023). Zohľadňujúc predovšetkým charakter a intenzitu porušenia sťažovateľkou označeného ústavného práva, dospel ústavný súd k záveru, že len vyslovenie porušenia sťažovateľkinho práva je v danom prípade dostatočným. Ústavný súd preto sťažovateľke finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku tohto nálezu). Pri rozhodovaní vzal ústavný súd do úvahy najmä charakter pochybenia krajského súdu, skutočnosť, že predmetom konania bolo ukladanie poriadkovej pokuty, ako aj to, že podstata porušenia sťažovateľkou označeného základného práva spočívala v čiastočne nedostatočnom odôvodnení uznesenia krajského súdu.
6
21. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania v celkovej výške 1 014,41 eur (bod 3 výroku tohto nálezu). Pri výpočte trov konania vychádzal ústavný súd z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 je 396,50 eur a hodnota režijného paušálu je 15,86 eur. Sťažovateľke vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia + podanie sťažnosti ústavnému súdu), čo spolu s režijným paušálom predstavuje 824,72 eur. Uvedenú sumu je potrebné zvýšiť o daň z pridanej hodnoty (189,69 eur), keďže právny zástupca sťažovateľky je platiteľom tejto dane. Za repliku sťažovateľky ústavný súd náhradu trov konania nepriznal, keďže si náhradu trov za tento úkon právnej služby neuplatnila. 22. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
7