Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 503/2026-50
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného Mgr. Petrom Miklóssym, advokátom, Hlavná 1221, Vráble, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/30/2025 z 25. februára 2026 takto
rozhodol:
1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/30/2025 z 25. februára 2026 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/30/2025 z 25. februára 2026 z r u š u j e a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 014,41 eur a tieto zaplatiť jeho advokátovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Odôvodnenie:
I. 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 14. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením o odmietnutí jeho dovolania v konaní podľa Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), v ktorom si uplatnil náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
II. 2. Okresný súd rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa zo septembra 2018, ktorou sa proti štátu domáhal náhrady škody (11 011,15 eur). Tá mu mala byť spôsobená Sociálnou poisťovňou, ktorá v čase medzi jeho úrazom v marci 2007, v dôsledku ktorého nebol spôsobilý na právne úkony, do júna 2009, kedy bol právoplatne pozbavený spôsobilosti a za opatrovníka mu bola ustanovená jeho sestra, mu priznala a na účet jeho sestry vyplatila nemocenské dávky (1 414,72 eur) a invalidný dôchodok (9 596,43 eur), z čoho predtým na jeho dlhy zrazila 2 207,74 eur.
3. Podľa okresného súdu sťažovateľovi nevznikla škoda v dôsledku toho, že mu v konaní o priznanie dávok nebol ustanovený opatrovník, keďže dávky mu boli vyplatené. Nebol dôvod na to, aby mu Sociálna poisťovňa ustanovila osobitného príjemcu dávok, keďže dávky mu boli vyplácané priamo alebo jeho sestre, ktorá konala v jeho prospech bez príkazu, a preto sa sťažovateľ proti nej mohol domáhať vyúčtovania. I keby bol daný základ nároku, nárok sa premlčal a námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd doplnil, že keby Sociálna poisťovňa ustanovila opatrovníka (osobitného príjemcu), touto osobou by bola sestra sťažovateľa, ktorá ho sprevádzala v konaní pred Sociálnou poisťovňou. Okresný súd na návrh sťažovateľa nevypočul jeho sestru, keďže sťažovateľ proti nej viedol viaceré konania, a to, ako nakladala s jeho peniazmi, bolo bez významu pre posúdenie zodpovednosti štátu.
4. Krajský súd rozsudkom na odvolanie sťažovateľa rozsudok okresného súdu potvrdil. Podľa krajského súdu sťažovateľovi nevznikla škoda tým, že mu nebol ustanovený opatrovník (§ 175 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o sociálnom poistení“) a osobitný príjemca (§ 117 ods. 6 zákona o sociálnom poistení), keďže dávky mu boli priznané a vyplatené. Poukázal na to, že Sociálna poisťovňa nemala dôvod sťažovateľovi ustanoviť opatrovníka. Zdôraznil, že podľa § 117 ods. 6 zákona o sociálnom poistení ustanoviť osobitného opatrovníka možno len so súhlasom poberateľa dávky, ktorý sťažovateľ nedal. K tvrdeniu sťažovateľa, že dávky mu neboli vyplatené, krajský súd uviedol, že je nutné oddeliť správne konanie o vyplatenie dávok od samotného vyplácania dávok. V druhom prípade podľa krajského súdu už nejde o otázku zodpovednosti štátu, keďže pri vyplácaní dávok Sociálna poisťovňa koná s poberateľom v rovnom postavení, a nejde tak o vec verejného, ale súkromného práva, čo vylučuje zodpovednosť štátu.
5. Krajský súd potvrdil, že nárok sťažovateľa je premlčaný, keďže v júni 2009 ustanovenou opatrovníčkou si mohol uplatniť právo uplatnené žalobou. Ako nedôvodné vyhodnotil tvrdenie o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi, keďže Sociálna poisťovňa sledovala zmysel sociálnoprávnej ochrany sťažovateľa, vedome nepostupovala v jeho neprospech a neprispela k tomu, že si svoj nárok nemohol uplatniť včas. Podporne k tomu odkázal na rozhodnutie najvyššieho súdu v obdobnej veci sťažovateľa (9Cdo/213/2021). Krajský súd uzavrel, že dôvodnosť uplatnenia námietky premlčania spôsobuje, že ďalšie vecné otázky spojené s uplatneným nárokom súd nerieši a skúmanie zodpovednosti štátu sa stáva nadbytočným. Preto nebola ani dôvodná námietka sťažovateľa, že okresný súd nevykonal dôkaz výsluchom jeho sestry. Takáto námietka by bola dôvodná, len ak by záver o premlčaní práva sťažovateľa nebol správny.
2
6. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením odmietol. Pri posúdení dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP odkázal na odôvodnenia rozsudkov okresného a krajského súdu. V súvislosti s nevykonaním výsluchu sestry sťažovateľa zdôraznil správnosť záveru o premlčaní jeho práva, keďže mu bol ustanovený opatrovník a pri premlčaní sa uplatnil § 113 Občianskeho zákonníka. Okrem toho zdôraznil, že sťažovateľ sa proti rozhodnutiam Sociálnej poisťovne mohol brániť v správnom konaní. Najvyšší súd tiež zopakoval, že okresný a krajský súd považovali za preukázané, že sťažovateľ nebol v dôsledku úrazu z dopravnej nehody schopný a spôsobilý na právne úkony v celom rozsahu, čo viedlo k jeho pozbaveniu na právne úkony právoplatným rozsudkom. Podľa najvyššieho súdu nebol dôvod na to, aby Sociálna poisťovňa sťažovateľovi ustanovila opatrovníka, keďže dávky mu boli riadne priznané. Ako irelevantné najvyšší súd posúdil to, ako jeho sestra disponovala s jeho dávkami. K námietke neustanovenia osobitného príjemcu poukázal na to, že sťažovateľ na to nedal zákonom predpokladaný súhlas. 7. Sťažovateľ podal dovolanie aj z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Za právnu otázku považoval posúdenie dôvodnosti a oprávnenosti námietky premlčania, keď bol nespôsobilý na právne úkony, Sociálna poisťovňa s ním konala bez toho, aby mu bol ustanovený opatrovník, a následne dávky vyplatila jeho sestre, ktorá mu neskôr bola ustanovená za opatrovníka. Zdôraznil, že jeho sestra sa už ako jeho opatrovníčka nemohla domáhať vyplatenia dávok ani od Sociálnej poisťovne a ani od samej seba, pretože práve ona dávky neoprávnene získala. Sťažovateľ dôvodil špecifickosťou situácie, v ktorej právna otázka námietky premlčania pre jej rozpor s dobrými mravmi nebola vyriešená rozhodnutiami najvyššieho súdu. 8. K tomu najvyšší súd uviedol, že otázka nebola vymedzená spôsobom predpokladaným § 421 ods. 1 písm. b) v spojení s § 432 ods. 2 CSP. Podľa najvyššieho súdu záver krajského súdu o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi vychádzal zo špecifických a konkrétnych skutkových okolností, pričom námietka sťažovateľa sa týkala posúdenia a vyhodnotenia skutkových okolností. Ním položenú otázku preto najvyšší súd považoval za otázku skutkovú, nie právnu, teda takú, ktorá sa vždy spája s určitou mierou zovšeobecnenia. Otázka sťažovateľa však vychádza z úzko a špecificky formulovaných a vzájomne podmienených skutkových okolností. Doplnil, že potom, ako sťažovateľovi bola v júni 2009 ustanovená opatrovníčka, existovala osoba, ktorá mohla za neho uplatňovať jeho práva, a pokiaľ bol sťažovateľ toho názoru, že jeho opatrovníčka nevykonávala svoju funkciu riadne, nebolo možné tieto okolnosti prenášať na Sociálnu poisťovňu, ktorá nezavinila, že sťažovateľ si nemohol svoje práva uplatniť včas.
III. 9. Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu sťažovateľ identifikuje v nesprávnom rozhodnutí najvyššieho súdu, v dôsledku ktorého došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd poprel účel a význam ustanovení zákona, na základe ktorých mal posúdiť nesúlad vznesenia námietky premlčania s dobrými mravmi. Sťažovateľ opakuje, že zánik nároku v dôsledku premlčania predstavuje neprimerane tvrdý postih, keďže s ohľadom na svoj stav nárok objektívne nemohol uplatňovať skôr, a Sociálna poisťovňa nesie podstatnú časť viny na tom, že plnenie bolo protiprávne vyplatené jeho sestre. Sťažovateľ v tomto ohľade zdôrazňuje nevykonanie výsluchu jeho sestry, ktorá konala v rozpore s jeho záujmami. Sťažovateľ zdôrazňuje, že nemohol uplatňovať svoje právo proti Sociálnej poisťovni skôr, ako mu bola navrátená spôsobilosť na právne úkony
3
v septembri 2017, keďže jeho zákonným zástupcom bola rovnaká osoba, ktorá neoprávnene prijala dávky od Sociálnej poisťovne. 10. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu došlo podľa sťažovateľa aj tým, že najvyšší súd neposúdil ako prípustné a dôvodné dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Sťažovateľ zopakoval, že otázku uvedenú v dovolaní považuje za otázku právnu. Formulácia dovolacej otázky relevantnej podľa § 421 ods. 1 CSP zahŕňa aj skutkové predpoklady, čo však nemusí znamenať, že dovolacia otázka je otázkou skutkovou. Záver dovolacieho súdu o skutkovej povahe dovolacej otázky je výsledkom uplatnenia zákonnej podmienky prípustnosti, ktoré nedovolene obmedzuje prístup sťažovateľa k súdnej ochrane v dovolacom konaní. Sťažovateľ pritom odkazuje aj na predchádzajúce rozhodnutie ústavného súdu (III. ÚS 504/2023). 11. Najvyšší súd k ústavnej sťažnosti uviedol, že zotrváva na odôvodnení uznesenia, podľa ktorého dovolanie sťažovateľa proti danému rozhodnutiu nie je prípustné. Takisto zdôrazňuje, že mu v tomto štádiu neprislúcha nanovo posúdiť prípustnosť a dôvodnosť dovolania založenej na právnej argumentácii uvedenej v ústavnej sťažnosti. 12. Zúčastnená osoba (Sociálna poisťovňa) poukazuje na to, že výsluch sestry sťažovateľa by bol neúčelný, dávky sociálneho poistenia boli sťažovateľovi priznané a vyplácané na základe ním podpísaných žiadostí a boli vyplácané jemu samotnému. Preto sa nedopustila nesprávneho úradného postupu. Zdôrazňuje, že v období po dopravnej nehode a pred ustanovením za opatrovníčku sestra sťažovateľa mu zabezpečovala základné potreby a fakticky konala bez príkazu podľa § 742 Občianskeho zákonníka. To, či mohla sestra disponovať dávkami a akým spôsobom nimi disponovala, nebolo predmetom konania o náhrade škody. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením dovolacej otázky ako otázky skutkovej sa stotožňuje s odôvodnením najvyššieho súdu, ktorý vyčerpávajúco vysvetlil, prečo nejde o právnu otázku. Poukazuje aj na rozporuplnosť skutkových tvrdení sťažovateľa, keď na jednej strane tvrdí, že po dopravnej nehode bol nespôsobilý na právne úkony, no na druhej strane mu nárok na dávky sociálneho poistenia vznikol. Nárok na ne mu však mohol vzniknúť len na základe ním podpísaných žiadostí.
IV. 13. Treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformne vymedzovať prípustnosť dovolania a vychádzať z toho, že v prvom rade je jeho vecou určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby táto interpretácia nebola svojvoľná, ale i formalistická a aby bola čo najustálenejšia (II. ÚS 65/2010). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia síce neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie všeobecného súdu, ktoré stručne, jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 54/2019, III. ÚS 540/2024). 14. Úvaha o tom, ako zistený skutkový stav právne posúdiť a pod akú normu ho podradiť, je právnym posúdením a výklad prejavu vôle nie je zmyslovým vnímaním, ale rozumovou úvahou (II. ÚS 331/2023). Pri rozlišovaní právnych a skutkových otázok treba v pochybnostiach
4
postupovať v prospech dovolateľa a odmietnutie dovolania z dôvodu, že uplatnené námietky nemajú charakter právnej otázky, je možné iba vtedy, keď je táto skutočnosť jednoznačná (I. ÚS 242/2021, III. ÚS 164/2025). Ak najvyšší súd jasne nastolenú právnu otázku bez presvedčivého vysvetlenia podriadi režimu skutkových námietok, zaťaží svoje rozhodnutie formalizmom (IV. ÚS 50/2026, III. ÚS 156/2026). Odpovede na právne otázky sa pritom netvoria len formulovaním abstraktných právnych viet bez vzťahu na konkrétny skutkový stav, ale aj odpoveďami na právne posúdenie konkrétnych skutkových stavov (III. ÚS 61/2022). Jedinečnosť skutkového základu nespôsobuje, že by sa použitie právnej kategórie dobrých mravov na konkrétne skutkové okolnosti mohlo považovať za skutkovú otázku. Požiadavka, aby právna otázka bola vždy spojená s určitou mierou zovšeobecnenia, vytvára nový dôvod neprípustnosti dovolania (III. ÚS 405/2021, III. ÚS 504/2023). 15. Ak by skutočnosť, že v procese rozhodovania dochádza k podriadeniu konkrétneho skutkového stavu pod hypotézu právnej normy, mala viesť k záveru, podľa ktorého sa v dôsledku toho rieši otázka skutková, nie právna, potom by každé rozhodnutie muselo byť len výsledkom riešenia skutkových otázok, nie právnych. Takáto premisa z pohľadu posudzovania prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP nedovolene obmedzuje prístup k súdnej ochrane v dovolacom konaní. Je pravdou, že každé dovolanie má svoju jedinečnú argumentačnú skladbu a štylistiku, a preto je dôležitou úlohou dovolacieho súdu, aby spoznal skutočný obsah a podstatu kritiky stelesnenej v dôvodoch dovolania. Formulácia dovolacej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP síce môže navodzovať dojem o nastolení rýdzo právneho problému, teda nesprávneho právneho posúdenia veci, nezriedka však zahŕňa aj skutkové predpoklady. Ani to však neznamená, že dovolacia otázka je otázkou skutkovou a pre dovolací prieskum neprípustnou (III. ÚS 504/2023). 16. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, ktorý napáda nesprávnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia, je potrebné poukázať na to, že podľa najvyššieho súdu tvorí rozhodnutie krajského súdu ucelený, zrozumiteľný a vnútorne konzistentný celok. Tomu tak nie je, keďže oddelenie správneho konania o vyplatení dávky a samotné vyplatenie dávky, ako aj následná otázka, či Sociálna poisťovňa koná s poberateľom dávky pri vyplácaní dávky v rovnom postavení a ide tak o otázku súkromného práva, je nesprávna. Najvyšší súd závery o nutnosti oddelenia samotného vyplácania sociálnych dávok krajského súdu potvrdil, avšak zároveň zdôraznil, že sťažovateľ sa proti rozhodnutiam Sociálnej poisťovne mohol brániť v správnom konaní. Ak sa sťažovateľ mohol brániť v správnom konaní, nemôže ísť o otázku súkromného práva, a to ani vo fáze výplaty sociálnych dávok, keďže Sociálna poisťovňa nemá postavenie súkromnoprávneho subjektu, nepriznáva vlastné prostriedky, ale verejné prostriedky a jej úlohou je v mene štátu takéto prostriedky spravovať, posudzovať žiadosti a rozhodovať o vyplácaní sociálnych dávok. Sociálna poisťovňa sa pri vyplácaní netransformuje na subjekt súkromného práva. Sťažovateľ sa tak nemohol domáhať svojich nárokov proti Sociálnej poisťovni civilnou žalobou o zaplatenie určitej čiastky. 17. Rozporuplné a nejasné je aj odôvodnenie najvyššieho súdu, podľa ktorého okresný aj krajský súd preukázali neschopnosť a nespôsobilosť na právne úkony sťažovateľa v celom rozsahu, zároveň však obsahuje argumentáciu spôsobom, akoby v období po nehode bol sťažovateľ schopný udeliť súhlas na ustanovenie osobitného príjemcu. Jasne z napadnutého uznesenia nevyplýva ani to, akým spôsobom mohol sťažovateľ samostatne úspešne požiadať o sociálne dávky, ak bol po nehode, ale pred jeho pozbavením spôsobilosti na právne úkony súdom, už v zmysle preukázaných záverov nižších súdov v celom rozsahu nespôsobilý na právne úkony. Z napadnutého uznesenia ani jemu
5
predchádzajúcich rozhodnutí krajského a okresného súdu pre tieto rozpory jednoznačne neplynie, v akom stave sa nachádzal sťažovateľ v dobe od dopravnej nehody do ustanovenia opatrovníčky, medzi ktorým ubehol podstatný časový úsek, a ani to, či sa jeho stav po dopravnej nehode zhoršoval alebo zlepšoval. Indikatívne však nepochybne je, že k pozbaveniu jeho spôsobilosti na právne úkony napokon došlo a že k nemu došlo v dôsledku dopravnej nehody. 18. Ako nesprávne je nutné vyhodnotiť aj posúdenie najvyššieho súdu, že otázka navrhovaná sťažovateľom je otázka skutková. Otázka, či je v rozpore s dobrými mravmi, aby mohla začať plynúť premlčacia doba od momentu ustanovenia zákonného zástupcu podľa § 113 Občianskeho zákonníka v situácii, keď by zákonný zástupca mal uplatňovať určité práva alebo nárok za zastupovanú osobu proti Sociálnej poisťovni, pokiaľ by uplatňovanie tohto práva alebo nároku bolo v zjavnej kolízii so záujmami samotného zákonného zástupcu, a teda zákonný zástupca by nemal žiadnu motiváciu alebo záujem konanie proti Sociálnej poisťovni iniciovať, je otázkou právnou, nie skutkovou. Ide o špecifické okolnosti, pri ktorých vyvstáva legitímny záujem na výklad § 113 Občianskeho zákonníka a jeho aplikáciu na konkrétne okolnosti, ktoré sa môžu opakovať v skutkovo obdobných okolnostiach v budúcnosti a ktorým by sa vyjasnila odpoveď na otázku, či premlčacia doba môže začať plynúť až potom, keď odpadne prekážka absencie spôsobilosti na právne úkony. Pritom je nutné zdôrazniť, že § 113 Občianskeho zákonníka výslovne uvádza, že ročná premlčacia lehota môže začať plynúť aj inak než len ustanovením zákonného zástupcu. 19. Najvyšší súd sa tak dopustil ústavne neprijateľného argumentačného nedostatku pri posúdení pre sťažovateľa podstatnej otázky. Tá spočívala v posúdení možného stretu záujmov sestry sťažovateľa, ktorá za neho konala nielen v období, ktoré predchádzalo jej ustanoveniu za opatrovníčku sťažovateľa, ale aj v období pred pozbavením sťažovateľa na právne úkony. Najvyšší súd sa nezaoberal ani tým, či premlčacia doba nemohla podľa § 113 Občianskeho začať plynúť aj od iného momentu než od momentu ustanovenia zákonného zástupcu, čo výslovne toto ustanovenie predpokladá. Uspokojil sa len s nesúvisiacim tvrdením, že riadne nevykonávanie funkcie opatrovníčky nemožno prenášať na Sociálnu poisťovňu a ani jej to nemožno klásť za vinu. 20. Najvyšší súd tak sťažovateľovi neposkytol relevantnú a vyčerpávajúcu odpoveď na otázku, akým spôsobom sa mohol brániť v situácii, keď bol fakticky nespôsobilý domôcť sa účinným spôsobom prieskumu nakladania s dávkami jeho faktickou a následne aj právnou opatrovníčkou, pokiaľ mal podozrenie, že s jeho majetkom nenakladá v súlade s jeho záujmami. Absencia ústavne prijateľných odpovedí na podstatné otázky a námietky sťažovateľa je dôvodom, pre ktorý došlo k porušeniu jeho ústavných práv na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Preto bolo ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vyhovené s tým, že uznesenie najvyššieho súdu sa zrušuje a vec sa mu vracia ďalšie konanie. 21. Zistené porušenie ústavných práv sťažovateľa odôvodňuje, aby mu najvyšší súd podľa § 73 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov úplne nahradil trovy konania, ktoré mu vznikli zastúpením advokátom. Ich výška 1 014,41 eur bola určená podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za dva úkony právnej služby v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti – 2 x 396,50 eur) s náhradou podľa
6
§ 16 ods. 3 vyhlášky (2 x 15,86 eur) zvýšené o daň z pridanej hodnoty, pretože advokát sťažovateľa je platiteľom tejto dane.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
7