Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 437/2026-23
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Janou Ježíkovou, advokátkou, Kúpeľná 487/19, Revúca, proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/156/2025-581 z 31. marca 2026 takto
rozhodol:
1. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/156/2025-581 z 31. marca 2026 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/156/2025-581 z 31. marca 2026 z r u š u j e a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 824,72 eur a tieto zaplatiť jeho advokátke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Odôvodnenie:
I. 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením krajského súdu o náhrade trov v konaní podľa Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 2. Žalobou z júla 2023 sa obchodná spoločnosť proti sťažovateľovi domáhala, aby sa o nej zdržal zverejňovania a šírenia nepravdivých tvrdení, odstránil svoje výroky z verejnej facebookovej skupiny a na nej sa jej ospravedlnil. V apríli 2025 žalobca žalobu zobral späť s tým, že jej účel bol naplnený, keďže verejná facebooková skupina viac nie je prístupná (sťažovateľ ju odstránil alebo
ju prevádzkuje ako skrytú). Mestský súd konanie zastavil a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP. 3. Na odvolanie žalobcu krajský súd rozhodnutie mestského súdu zmenil tak, že žiadna strana nemá právo na náhradu trov. Podľa krajského súdu mestský súd nesprávne vychádzal z toho, že zastavenie konania zavinil žalobca. Zdôraznil, že po podaní žaloby došlo k čiastočnému zmierneniu žalobcom tvrdených zásahov nesprístupnením verejnej facebookovej skupiny. To však podľa krajského súdu neviedlo k ukončeniu šírenia výrokov sťažovateľa a okrem toho nemožno považovať za preukázané, že sťažovateľ bol oprávnený tieto zmeny vykonať. Podľa krajského súdu predovšetkým treba zohľadniť, že žalobca sa proti sťažovateľovi domáhal aj ospravedlnenia, a preto nemožno vychádzať z toho, že sťažovateľ celkom splnil to, čoho sa žalobca proti nemu domáhal. Teda práve pre správanie sťažovateľa nezostalo žalobcovi nič iné, než vziať žalobu späť. Z toho krajský súd vyvodil, že zavinenie zastavenia konania treba pričítať čiastočne obom stranám. Podľa krajského súdu je to tak preto, že v časti predmetu konania (zdržanie sa zverejňovania a šírenia nepravdivých tvrdení a odstránenia výrokov) síce žalobca vzal žalobu späť s poukazom na ním označené správanie sťažovateľa, avšak vo zvyšnej (a nie zanedbateľnej) časti táto argumentácia z dôvodu chýbajúceho dobrovoľného ospravedlnenia žalovaného nemôže obstáť. 4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že nesplnil žalobcom uplatnený nárok a naďalej komunikuje a zverejňuje svoje názory nielen vo facebookovej skupine. Žalobcovi sa neospravedlnil a ani tak nemieni urobiť, namietané príspevky neboli odstránené a naďalej sú zdieľané aj v iných skupinách. Nemožno tak dospieť k tomu, že žalobca dosiahol zámer svojej žaloby. Nie je ani pravdou to, že nemožno zistiť stav facebookovej skupiny, alebo to, že by zanikla a bola vymazaná. Predovšetkým však podľa sťažovateľa oba súdy nesprávne použili § 256 ods. 1 CSP, keďže zavinenie zastavenia sa vždy skúma len z procesného hľadiska a zastavenie konania zavinil žalobca späťvzatím žaloby. Sťažovateľ podotýka, že proti žalobe sa musel brániť dva roky a pre jeho výroky obdobnú žalobu proti nemu podal aj primátor mesta, ktoré je jediným spoločníkom žalobcu. I ten však žalobu za obdobnej situácie zobral späť a krajský súd v tomto inom konaní (7Co/99/2025) mu proti žalobcovi priznal náhradu trov konania. 5. Podľa krajského súdu je ústavná sťažnosť nedôvodná. Krajský súd odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia. K námietke o odklone od ustálenej rozhodovacej praxe uvádza, že zavinenie zastavenia konania treba posudzovať vždy na základe individuálnych okolností veci a ustálenú rozhodovaciu prax nepredstavuje sťažovateľom zdôrazňované rozhodnutie (7Co/99/2025). Žalobca, v konaní o ústavnej sťažnosti zúčastnená osoba, sa k ústavnej sťažnosti nevyjadril.
II. 6. Prístup ústavného súdu k rozhodnutiam civilných súdov o náhrade trov konania vychádza z toho, že ich skutkové a právne závery môžu byť predmetom kontroly ústavného súdu len vtedy, ak sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné, a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00). Na tento výklad nadväzuje rozhodovacia činnosť ústavného súdu, ktorá zdôrazňuje jeho zdržanlivosť k výkladu zákonného práva o náhrade trov konania, keďže problematika trov konania má akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania treba uchyľovať iba výnimočne pri zistení extrémneho zásahu do základného práva (II. ÚS 78/03, III. ÚS 470/2021).
2
7. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Konanie o žalobe proti sťažovateľovi bolo zastavené z dôvodu, že žalobca zobral žalobu späť. Preto pri rozhodnutí o náhrade trov konania treba skúmať, či podnetom na späťvzatie žaloby bolo aj konanie žalovaného sťažovateľa. Rozhodnutie krajského súdu vychádza z toho, že v priebehu konania bola zneprístupnená verejná facebooková skupina, na ktorej sa sťažovateľ vyjadroval o žalobcovi. Tomuto východisku krajského súdu však chýba akákoľvek verifikácia toho, či k tejto skutočnosti skutočne došlo. Predovšetkým však nie je zrejmé, ako k tomuto tvrdenému, no neosvedčenému javu malo prispieť konanie sťažovateľa, ktoré by mu bolo možné pričítať s ohľadom na zavinenie zastavenia konania. Krajský súd vo svojom rozhodnutí, ktorého podstatou je to, že sťažovateľovi treba pričítať podiel na zastavení konania, vychádza zo žalobcom tvrdenej, no žalovaným namietanej a ďalším postupom krajského súdu nijak neverifikovanej skutočnosti. 8. V tejto súvislosti treba súhlasiť s argumentáciou krajského súdu o tom, že otázku zavinenia zastavenia konania treba posudzovať vždy na základe individuálnych okolností danej veci. K tomu však treba uviesť, že okolnosti veci musia byť zrozumiteľne osvedčené. Tak tomu v prípade sťažovateľa nebolo, keďže nie je zrejmé, či vôbec bola zneprístupnená verejná facebooková skupina a ako k tomu svojím konaním mohol prispieť sťažovateľ. K námietke krajského súdu o tom, že za ustálenú rozhodovaciu prax nemožno považovať jeho sťažovateľom zdôrazňované rozhodnutie, treba uviesť, že súčasťou práva na súdnu ochranu nie je len to, aby bolo rozhodované v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, ale aj to, aby jeden a ten istý krajský súd v obdobnej veci rovnakého účastníka rozhodoval rovnakým spôsobom alebo sa aspoň so svojím opačným rozhodnutím v obdobnej veci argumentačne vyrovnal. To však nemení nič na tom, že závery krajského súdu o prispení sťažovateľa k zastaveniu konania sú zjavné mylné. Preto namietaným uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie a ústavnej sťažnosti bolo podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vyhovené s tým, že uznesenie krajského súdu o náhrade trov konania sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Nebol dôvod na to, aby do výroku o porušení základného práva na súdnu ochranu bol zahrnutý aj čl. 46 ods. 3 ústavy, ku ktorému sťažovateľ zjavne mylne priradil základné právo na súdnu ochranu, hoci čl. 46 ods. 3 ústavy obsahuje iné základné právo. 9. Zistené porušenie ústavných práv sťažovateľa odôvodňuje, aby mu krajský súd podľa § 73 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nahradil trovy konania, ktoré mu vznikli zastúpením advokátkou. Ich výška bola určená podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti 2 x 396,50 eur) s náhradou podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (2 x 15,86 eur), čo spolu predstavuje 824,72 eur.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2026 Robert Šorl predseda senátu
3