Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 384/2026-28 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného Mgr. Jánom Ondášom, advokátom, Kukuričná 1, Bratislava, proti postupu Okresného súdu Trnava v konaní sp. zn. 14C/142/2015 takto rozhodol: 1. Postupom Okresného súdu Trnava v konaní sp. zn. 14C/142/2015 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Okresnému súdu Trnava v konaní sp. zn. 14C/142/2015 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 2 500 eur, ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 4. Sťažovateľovi p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia 824,72 eur, ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom všeobecného súdu v konaní označenom v záhlaví tohto nálezu. Žiada priznať finančné zadosťučinenie 8 000 eur a náhradu trov konania. 2. Uznesením č. k. III. ÚS 384/2026-20 z 25. júna 2026 ústavný súd prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavnú sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v celom rozsahu. II. Skutkové východiská 3. Napadnuté konanie o určenie neplatnosti darovacej zmluvy začalo 25. marca 2015 podaním žaloby na súde proti sťažovateľovi ako obdarovanému. Predmetom darovacej zmluvy bol bezodplatný prevod spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach. Okresný súd rozsudkom z 19. decembra 2025 žalobu zamietol. Žalobca podal proti rozsudku súdu vo februári 2026 odvolanie, ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril v máji 2026. Napadnuté konanie dosiaľ nie je právoplatne skončené. III. Argumentácia sťažovateľa 4. Podľa sťažovateľa napadnuté konanie je poznačené nečinnosťou okresného súdu, ktorý počas dlhých časových období nevykonal žiaden úkon. Písomné podania protistrane na vyjadrenie zasielal so značným časovým oneskorením (v niektorých prípadoch po 3 rokoch od ich doručenia) a samotné doručenie žaloby sťažovateľovi trvalo takmer 2 roky. Z nariadených 14 pojednávaní bolo 6 zrušených z dôvodov na strane okresného súdu či žalobcu a ich relevantnosť bola v niektorých prípadoch pochybná. Pojednávania sa uskutočnili v značných časových odstupoch, v niektorých prípadoch presahujúcich jeden rok, a neexistovali žiadne objektívne prekážky plynulého postupu. Okresný súd nehospodárne viedol výsluch strán a svedkov, na pojednávaní sa zväčša obmedzil len na výsluch jednej osoby napriek tomu, že nešlo o časovo ani obsahovo náročné výsluchy. Prejednávaná vec nie je zložitá. Sťažovateľ počas konania riadne preberal súdne zásielky, podania zasielal okresnému súdu v ním stanovených lehotách, zúčastňoval sa nariadených pojednávaní a poskytoval potrebnú súčinnosť. Súdne konanie trvá viac ako 11 rokov, čo je vzhľadom na predmet konania a rozsah vykonaného dokazovania neprimerane dlhá doba. Z dôvodu prieťahov sťažovateľ čelí právnej neistote týkajúcej sa jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
2
IV. Vyjadrenie okresného súdu 5. K namietanej dĺžke konania okresný súd uviedol, že v priebehu konania bola pôvodná zákonná sudkyňa opakovane a aj dlhodobo práceneschopná – v období od 4. mája 2015 do 8. júna 2015, od 20. januára 2016 do 29. januára 2016, od 31. mája 2016 do 18. júna 2016, od 27. októbra 2016 do 21. septembra 2017 a od 24. januára 2025 do 16. marca 2026, keď bol spis pridelený na konanie zastupujúcim sudcom. Ide o objektívnu okolnosť, ktorá mala výrazný vplyv na dĺžku konania. V priebehu konania sa dlhšiu dobu nenariaďovali pojednávania z dôvodu vládou vyhlásených opatrení na ochranu pred šírením ochorenia COVID-19. Dokazovanie bolo vykonané listinami, ale hlavne svedeckými výpoveďami (v priebehu konania boli vypočutí šiesti svedkovia) – uvedené svedčí o skutkovej zložitosti veci. Poukázal tiež na názor Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vyslovený v súvislosti s prioritou konania v reštančných veciach, podľa ktorého sudca je povinný v záujme ochrany práv účastníkov konania v prípade veľkého počtu vecí, ktoré nemožno považovať za prednostné z iného dôvodu ako dĺžky ich konania, uprednostniť veci staršie pred vecami obdobne skutkovo a právne obťažnými, ktoré na súd napadli neskôr. V opačnom prípade, pokiaľ by sudca uprednostnil rozhodnutie vecí, ktoré na súd napadli skôr (ktorých má sudkyňa vo svojom senáte viac), týmto konaním by porušil povinnosť podľa § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné, aby súd pri vybavení tejto veci postupoval podľa poradia nápadu jednotlivých vecí do daného senátu. 6. Napadnuté konanie je na súde prvej inštancie ukončené, a to vydaním rozsudku 19. decembra 2025 (pričom ústavná sťažnosť bola podaná v júni 2026, teda pol roka po vydaní rozhodnutia), navyše počas celej doby trvania konania nebola zo strany sťažovateľa podaná sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na uvedené považuje podanie sťažnosti za účelové a za pokus získať cestou rozhodnutia ústavného súdu neodôvodnené/neprimerané obohatenie. Požadovanú sumu finančného zadosťučinenia považuje vzhľadom na okolnosti prípadu za neprimeranú a riadne neodôvodnenú. V. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 7. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010). 8. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).
3
9. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií ústavný súd posudzoval aj sťažnosť sťažovateľa. 10. Vo vzťahu k skutkovej a právnej zložitosti veci ústavný súd uvádza, že predmet konania, ktorým je určenie neplatnosti darovacej zmluvy (po zmene žaloby určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva), predstavuje štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, preto napadnuté konanie nemožno považovať za právne či skutkovo zložité. Ústavný súd nehodnotí vec ako skutkovo zložitú ani z dôvodu potreby vypočutia viacerých svedkov, keď dôvodom zdĺhavého dokazovania bolo skôr neefektívne vedenie pojednávaní a ich odročovanie. Zdĺhavý priebeh napadnutého konania preto nemožno ospravedlniť zložitosťou veci. 11. Pri hodnotení ďalšieho kritéria, správania sťažovateľa v napadnutom konaní, ústavný súd nezistil okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v priebehu konania k zbytočným prieťahom. Na druhej strane je však potrebné poukázať na to, že sťažovateľ počas doby takmer jedenástich rokov trvajúceho konania neurgoval posun v konaní či rozhodnutie súdu a sťažnosť na prieťahy v konaní podal predsedovi súdu až po vydaní meritórneho rozsudku vo februári 2026. Počas konania si teda dostatočne nehájil svoje práva [vigilantibus iura (obdobne pozri aj III. ÚS 382/08 a III. ÚS 254/09, I. ÚS 780/2014, I. ÚS 148/2016)], o to zvlášť, ak bol riadne zastúpený osobou práva znalou (t. j. advokátom). Na uvedenú skutočnosť ústavný súd prihliadol pri úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. 12. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní a uvádza, že už len samotná dĺžka konania od podania žaloby v marci 2015 do meritórneho rozhodnutia súdu v decembri 2025 v trvaní takmer jedenásť rokov signalizuje, že v napadnutom konaní došlo k prieťahom, ktoré mali za následok porušenie označených práv sťažovateľa. V jeho postupe zistil nielen nečinnosť, ale aj neefektívnu a nesústredenú činnosť, ktoré tiež môžu zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09). 13. Postup okresného súdu po podaní žaloby v marci 2015 nebol plynulý ani sústredený, keď až po takmer ôsmich mesiacoch (v novembri 2015) vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku, avšak v nesprávnej výške. Súdny poplatok v správnej výške súd vyrubil až v auguste 2016 a vo februári 2017 vyzval sťažovateľa na vyjadrenie k žalobe. Potom, keď sa v apríli 2017 vyjadril žalobca, súd zostal nečinný až do júla 2020, kedy vyzval sťažovateľa na vyjadrenie k podaniu žalobcu. Prvé pojednávanie súd uskutočnil v novembri 2020. Ďalšie pojednávanie nariadené na marec 2021 súd odročil pre povinnú karanténu právneho zástupcu žalobcu. V ďalšom období okresný súd uskutočnil celkovo 6 pojednávaní (v novembri 2021, novembri 2022, marci 2023, septembri 2023, apríli 2024 a októbri 2024). Pojednávania v marci a apríli 2022 a v marci 2025 súd odročil z dôvodov na strane zákonnej sudkyne (práceneschopnosť, potreba vypracovania
4
neodkladného opatrenia). Pojednávania nariadené na jún 2023 a február 2024 boli odročené z dôvodov na strane žalobcu. Na pojednávaní v decembri 2025 súd meritórne rozhodol. 14. Vo vzťahu k obrane okresného súdu, podľa ktorého k predĺženiu konania výrazne prispeli aj opakované obdobia práceneschopnosti zákonnej sudkyne, ústavný súd poukazuje na právny názor ústavného súdu vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 14/00, podľa ktorého otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (mutatis mutandis I. ÚS 55/02, IV. ÚS 84/02). Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03). Ani štátom prijaté protipandemické opatrenia nie sú dôvodom na zbavenie zodpovednosti súdu za plynulý priebeh napadnutého konania, ktoré začalo podstatne skôr pred nástupom epidémie COVID-19. V dôsledku nepriaznivej epidemiologickej situácie (povinnej karantény právneho zástupcu žalobcu) bolo odročené jedno pojednávanie (nariadené na marec 2021), čo v kontexte 11 rokov trvajúceho konania predstavuje predĺženie konania len v zanedbateľnej časti. Možno preto konštatovať, že pandémia nemala výraznejší vplyv na predĺženie konania. Obranu okresného súdu, ktorý poukázal na nutnosť rozhodovať veci, ktoré mu napadli skôr, tiež nebolo možné akceptovať. Ústavný súd už judikoval, že nesplnenie povinnosti súdu rozhodnúť bez zbytočných prieťahov nemôže stratiť charakter protiprávnosti dôsledným uplatňovaním pravidla o vybavovaní jednotlivých vecí podľa poradia ich nápadu (III. ÚS 572/2022). 15. Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní (bod 1 výroku tohto nálezu). 16. Vzhľadom na to, že napadnuté konanie nie je právoplatne skončené, ústavný súd prikázal podľa čl. 127 ods. 2 ústavy okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu). 17. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. 18. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia 8 000 eur s poukazom na pretrvávajúci stav právnej neistoty týkajúcej sa jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, čo negatívne zasahuje aj do jeho osobného života (žalobcom je brat sťažovateľa, pozn.). 19. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý
5
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu (III. ÚS 75/01, IV. ÚS 15/03). 20. S poukazom na dĺžku napadnutého konania a na konštatovanú nečinnosť okresného súdu v zistenom období, berúc do úvahy pasivitu sťažovateľa v konaní (bod 11), ktorá neindikovala stav jeho právnej neistoty, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť až po rozhodnutí okresného súdu, ústavný súd považoval priznanie 2 500 eur sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd nevyhovel časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu (bod 5 výroku nálezu). VI. Trovy konania 21. Ústavný súd priznal sťažovateľovi podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde náhradu trov konania v požadovanej sume 824,72 eur v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky], a to za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu) vykonané v roku 2026. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 je 396,50 eur a hodnota režijného paušálu je 15,86 eur. 22. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výroku nálezu). P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 13. augusta 2026
Robert Šorl predseda senátu
6