Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky III. ÚS 376/2026-30 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej ONDRUŠEK & PARTNERS s.r.o., Tranovského 47, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. B5-42Pc/1/2016 takto rozhodol: 1. Postupom Mestského súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. B5-42Pc/1/2016 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Mestskému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e , aby v konaní sp. zn. B5-42Pc/1/2016 konal bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 3 500 eur, ktoré j e Mestský súd Bratislava IV p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Mestský súd Bratislava IV j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich jej právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľky 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 18. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej
lehote a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dodatkový protokol“) postupom mestského súdu v označenom konaní. Navrhuje, aby ústavný súd prikázal mestskému súdu konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie 14 750 eur a náhradu trov konania. 2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 376/2026-20 z 18. júna 2026 podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v celom rozsahu. 3. Sťažovateľka sa žalobou podanou 22. júla 2016 pôvodne na Okresnom súde Bratislava V domáhala vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“). Podstatnou časťou masy BSM bol spoločný byt. Na základe žiadosti sťažovateľky bolo napadnuté konanie uznesením zo 7. júna 2017 prerušené na dobu troch mesiacov z dôvodu poskytnutia času na dosiahnutie dohody o vyporiadaní BSM. Prvé pojednávanie bolo vykonané 27. marca 2018. Uznesením z 25. septembra 2018 bolo napadnuté konanie na základe návrhu žalovaného prerušené do rozhodnutia katastrálneho úradu o zápise vlastníckeho práva k dotknutej nehnuteľnosti. Po prerušení katastrálneho konania okresný súd v napadnutom konaní pokračoval a v septembri 2019 nariadil pojednávanie na január 2020. Toto pojednávanie, ako aj pojednávanie nariadené na apríl 2020 boli zrušené z dôvodu pandemických opatrení. Na pojednávaní 7. októbra 2020 vyslovil okresný súd predbežný právny názor. Ďalšie pojednávania (celkove 10, pozn.) sa vykonali v rokoch 2021 až 2025. Posledné pojednávanie vykonané 7. januára 2026 bolo odročené na neurčito z dôvodu sťahovania súdu. 4. Sťažovateľka namieta nečinnosť a neefektívny postup súdu prvej inštancie. Napriek početnému uskutočneniu pojednávaní nebolo vo veci ani po takmer 10 rokoch rozhodnuté. Súd naďalej vykonáva dokazovanie a v čase podania ústavnej sťažnosti nebolo nariadené ani pojednávanie. Podľa sťažovateľky v jej veci nejde o vec právne či skutkovo zložitú, dokazovanie sa vedie iba ku skutočnostiam nadobudnutia vlastníctva bytu. Jej správanie nemalo žiaden vplyv na prieťahy v napadnutom konaní. Tie boli spôsobené výlučne postupom súdu z dôvodu jeho nečinnosti a nesústredenosti. Zbytočnými prieťahmi tak došlo k porušeniu všetkých ňou uvedených práv podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu. II. Vyjadrenie mestského súdu 5. Mestský súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti podrobne popísal priebeh napadnutého konania. Uviedol, že 30. júna 2026 bolo nariadené pojednávanie na 10. september 2026. Tiež poukázal na správanie žalovaného, v dôsledku ktorého boli odročené tri plánované pojednávania zo zdravotných dôvodov. Dve pojednávania (v júli 2021 a októbri 2021) boli odročené, keďže stranám sporu bola poskytnutá lehota na realizáciu krokov smerujúcich k riešeniu dotknutej nehnuteľnosti. Aj pojednávanie 6. januára 2024 bolo odročené z dôvodu, že strany sporu požiadali o mimosúdne uzavretie dohody. V namietanom konaní predkladali strany sporu početné vyjadrenia, listinné dôkazy a návrhy na vykonanie dokazovania. Súd prvej inštancie konal vo veci 2
priebežne. Mestský súd poukázal na pandemické obdobie rokov 2020 a 2021, neprimeranú zaťaženosť súdneho oddelenia, personálne zmeny, zmenu zákonného sudcu a sťahovanie súdu z dôvodu zmeny súdnej mapy. Z dôvodu existencie týchto okolností objektívnej povahy nebolo možné vec priebežne vybavovať v primeranej lehote. Námietku sťažovateľky o zásahu do jej práva vlastniť majetok považuje mestský súd za neopodstatnenú. III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 6. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 38 ods. 2 listiny) osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 302/2020, II. ÚS 123/2022) a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne. 7. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04, III. ÚS 154/06, II. ÚS 438/2017, II. ÚS 118/2019). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. 8. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V rámci prvého kritéria prihliada ústavný súd aj na predmet sporu (povahu prerokúvanej veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov (II. ÚS 573/2022). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade. 9. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že po právnej stránke ide o vyporiadanie BSM, čo patrí k štandardnej rozhodovacej činnosti súdov. Čo sa týka skutkovej stránky, ústavný súd uznáva, že v danom prípade si rozhodovanie sporu vyžiadalo vykonanie rozsiahlejšieho dokazovania, a to zisťovaním majetkových pomerov strán sporu, zisťovaním skutočností o prevode dotknutej nehnuteľností na Okresnom úrade Bratislava, katastrálnom odbore. Súd sa musel oboznámiť a vysporiadať s rozsiahlejšou argumentáciou strán sporu rozptýlenou v početných podaniach, na čo potrebuje určitý časový priestor. Vo veci bol vypracovaný aj znalecký posudok. Napriek uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že ani konštatovaná skutková zložitosť veci nie je spôsobilá vysvetliť či ospravedlniť už neprimeranú dĺžku napadnutého konania. Skutkovú zložitosť veci však možno primerane zohľadniť pri určení sumy finančného zadosťučinenia (porovnaj IV. ÚS 374/2014, III. ÚS 648/2022).
3
10. V ústavnej sťažnosti vyjadrila sťažovateľka názor, že napadnuté konanie by malo byť vedené prioritne s osobitnou rýchlosťou. K tomu ústavný súd uvádza, že aj keď predmet sporu je pre samotnú sťažovateľku nepochybne dôležitý, nepatrí do kategórie tzv. citlivých konaní, ktoré by si vyžadovali zo strany vo veci konajúceho súdu osobitný prístup (ako to je napríklad v prípade pracovnoprávnych sporov alebo v konaniach vo veci starostlivosti o maloletých). 11. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako žalobkyne v tomto súdnom konaní. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka čiastočne, hoci nie významnou mierou, prispela k predĺženiu konania. V úvodnej fáze konania požiadala o prerušenie konania na obdobie troch mesiacov. V roku 2021 a opakovane v roku 2024 uviedla, že so žalovanými mimosúdne rokuje, v dôsledku čoho boli odročené tri pojednávania. 12. Čo sa týka samotného postupu súdu prvej inštancie, z preskúmania obsahu ústavnej sťažnosti, súvisiaceho vyjadrenia a súdneho spisu vyplynuli pre ústavný súd zistenia, že konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi. Poukazuje predovšetkým na to, že celkové trvanie tohto konania, v čase prerokovania tejto ústavnej sťažnosti takmer 10 rokov bez meritórneho rozhodnutia, sa vzhľadom na povahu veci už samo osebe javí ako neprimerané. Je pravdou, že namietané konanie bolo po dobu takmer 15 mesiacoch prerušené. Postup mestského (pôvodne okresného) súdu v napadnutom konaní bol v podstate plynulý, pretože ten konal priebežne. Aj pri existencii mestským súdom uvedených objektívnych ťažkostí nemožno však prehliadnuť dlhšie obdobie nečinnosti mestského súdu, a to minimálne od januára 2025 do októbra 2025, teda v trvaní 9 mesiacov, keď aj došlo k zmene zákonného sudcu. Počas tohto obdobia mestský súd nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k nariadeniu pojednávania. V prerokúvanom prípade nepochybne k predĺženiu napadnutého konania došlo aj z dôvodu procesnej aktivity sťažovateľky a žalovaného (podávanie návrhov na prerušenie konania, rozsiahlejšie vyjadrenia). 13. K argumentácii mestského súdu o objektívnych prekážkach ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry uvádza, že systémové zlyhania pri správe súdnictva bez ohľadu na to, ktorý zo štátnych orgánov za ne zodpovedá, nemôžu byť dôvodom neuznania základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a nezbavujú Slovenskú republiku zodpovednosti za prieťahy (II. ÚS 481/2017). Námietka personálnych komplikácií nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Celkovú dĺžku napadnutého konania v trvaní takmer 10 rokov vo veci tvoriacej bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov nemožno ospravedlniť zložitosťou danej veci a ani akýmikoľvek objektívnymi ťažkosťami súdu ako takého. 14. Ústavný súd najmä s prihliadnutím na zjavne neprimeranú celkovú dĺžku konania dospel k záveru, že v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom ústavnej intenzity. Preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu). 15. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (rovnako aj základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poznamenáva, že nečinnosť orgánu verejnej moci v konaní (v danom prípade mestského súdu), ktorá ak by aj viedla k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie 4
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sama osebe neznamená aj porušenie jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V systematike ústavy sú primeraná celková dĺžka, rýchlosť, plynulosť a efektívnosť súdneho konania obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, pokiaľ namietané porušenie tohto základného práva nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07, II. ÚS 542/2023, II. ÚS 580/2025). V sťažovateľkinom prípade o takúto situáciu nejde, preto v tejto časti ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu). 16. Ústavný súd vykladá a aplikuje čl. 20 ústavy (obdobne čl. 11 ods. 1 listiny) tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu (PL. ÚS 17/00) i s jeho výkladom a aplikáciou ESĽP, a preto posudzuje námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 20 ústavy spoločne, čo mu umožňuje i to, že sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 20 ústavy rovnakým skutkovým stavom. V zmysle judikatúry ESĽP vo väčšine prípadov, kde civilné konania o vlastníckom práve trvali nadmerne dlhú dobu, je dostatočné vysloviť porušenie čl. 6 dohovoru. Tam, kde sťažovateľ namieta, že dĺžka konania sama osebe vyústila do pokračujúceho zásahu do vlastníckeho práva, ESĽP vyslovil, že nie je potrebné preskúmať dĺžku konania z hľadiska čl. 1 dodatkového protokolu (Zanghì proti Taliansku, rozsudok z 19. 2. 1991, ods. 23, Di Pede proti Taliansku, rozsudok z 19. 2. 2002, ods. 35), alebo rozhodol, že posúdenie tejto otázky by bolo predčasné (Beller proti Poľsku, rozsudok z 1. 2. 2005, ods. 74). 17. Pokiaľ ide teda o namietané porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľky nedošlo k úplnému zmareniu nadobudnutia vlastníctva k veciam, ktoré sú predmetom vyporiadania BSM, ale len k značnému oddialeniu ich nadobudnutia (napr. IV. ÚS 126/2019, II. ÚS 38/2021, I. ÚS 123/2023, III. ÚS 146/2025). Zároveň ústavný súd tiež podotýka, že vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia predstavuje kompenzáciu ujmy, ktorá sťažovateľke postupom mestského súdu v napadnutom konaní vznikla (IV. ÚS 126/2019, III. ÚS 401/2021). Vzhľadom na uvedené ústavný súd tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výrokovej časti tohto nálezu). 18. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd v nadväznosti na výrok uvedený v bode 1 výrokovej časti nálezu v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľke prikázal mestskému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu). IV. Primerané finančné zadosťučinenie 19. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal. Sťažovateľka
5
v ústavnej sťažnosti žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia 14 750 eur, čo odôvodnila neprimeranou dĺžkou napadnutého konania a stavom právnej neistoty v jej civilnom spore. 20. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, I. ÚS 257/08, IV. ÚS 302/2020). Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 21. V prerokúvanom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. S prihliadnutím na celkovú dĺžku a fázu konania, skutkovú zložitosť veci, správanie sťažovateľky a význam rozhodnutia pre sťažovateľku považoval ústavný súd priznanie 3 500 eur za primerané finančné zadosťučinenie (bod 3 výroku tohto nálezu). Vo zvyšujúcej časti návrhu sťažovateľky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu). V. Trovy konania 22. Zistené porušenie ústavných práv sťažovateľky odôvodňuje, aby jej mestský súd podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde nahradil trovy konania, ktoré jej vznikli právnym zastúpením. Preto ústavný súd rozhodol o povinnosti mestského súdu nahradiť sťažovateľke v určenej lehote trovy konania na účet jej právneho zástupcu (výrok 4 tohto nálezu). 23. Trovy konania pozostávajú z odmeny a ďalších náhrad advokáta v celkovej výške 1 014,41 eur s DPH, ktoré boli určené podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (odmena podľa § 11 ods. 3 vyhlášky za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2026 po 396,50 eur/úkon, a to prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti; náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky 2 x 15,86 eur; DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky 189,69 eur). P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 13. augusta 2026
Robert Šorl predseda senátu
6