Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 322/2026-50 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Tatranská mliekareň a.s., Nad traťou 26, Kežmarok, zastúpenej JUDr. Peter Franko, advokátska kancelária s.r.o., Námestie osloboditeľov 3/A, Košice, proti postupu Okresného súdu Poprad v konaní sp. zn. 8Rob/234/2010, 2Cb/80/2010 a sp. zn. KK-8Cb/26/2013, postupu Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 4Cob/44/2011, 4Cob/59/2012, 2Cob/94/2014, 4Cob/94/2016, 1Cob/72/2018, 5Cob/32/2023 a sp. zn. 5Cob/50/2023, postupu Krajského súdu v Košiciach v konaní sp. zn. 2Cob/88/2023 a sp. zn. 2Cob/19/2026 a postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 8Rks/2/2012, 3Obdo/33/2019, 2Obdo/28/2022, 2Obdo/4/2025, 2Obdo/6/2025 a sp. zn. 2Obdo/7/2025 takto rozhodol: 1. Postupom Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 4Cob/44/2011, 4Cob/59/2012, 2Cob/94/2014 a sp. zn. 1Cob/72/2018 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 3Obdo/33/2019 a sp. zn. 2Obdo/28/2022 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 2. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 5 000 eur, ktoré jej j e p o v i n n ý zaplatiť Krajský súd v Prešove v sume 3 000 eur a Najvyšší súd Slovenskej republiky v sume 2 000 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 3. Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú p o v i n n é spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich jej právnej zástupkyni do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 13. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu, krajských súdov a najvyššieho súdu v napadnutých konaniach uvedených v záhlaví. Žiada prikázať Krajskému súdu v Košiciach konať v konaní po vrátení veci na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2Obdo/6/2025 a sp. zn. 2Obdo/7/2025 z 25. novembra 2025 bez zbytočných prieťahov, o priznanie finančného zadosťučinenia 3 000 eur od okresného súdu, 6 500 eur od Krajského súdu v Prešove a 6 500 eur od najvyššieho súdu a náhradu trov konania. 2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 322/2026-20 z 21. mája 2026 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavnú sťažnosť v celom rozsahu na ďalšie konanie. II. Skutkové východiská a sťažnostná argumentácia 3. Slovenský mliekarenský zväz podal 9. októbra 2010 na Okresnom súde Kežmarok žalobu proti sťažovateľke o zaplatenie 63 201,17 eur s prísl. z titulu tzv. poplatku na podporu spotreby a odbytu mlieka a mliečnych výrobkov do Mliečneho fondu. Okresný súd Kežmarok vydal vo veci 10. novembra 2010 platobný rozkaz sp. zn. 8Rob/234/2010, proti ktorému podala sťažovateľka odpor. Konanie bolo následne vedené pod sp. zn. 2Cb/80/2010. Okresný súd Kežmarok vydal 8. marca 2011 medzitýmny rozsudok, v ktorom uviedol, že nárok žalobcu je, čo sa týka právneho základu, oprávnený. Krajský súd v Prešove na základe odvolania sťažovateľky zrušil uznesením sp. zn. 4Cob/44/2011 zo 16. februára 2012 rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec na ďalšie konanie. 4. Okresný súd Kežmarok po vrátení veci 21. júna 2012 rozhodol, že konanie o návrhu z 9. októbra 2010 zastavuje a vec postupuje ministerstvu pôdohospodárstva ako orgánu príslušnému na rozhodnutie. Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 4Cob/59/2012 rozhodol o odvolaní žalobcu tak, že potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o postúpení veci. Ministerstvo pôdohospodárstva s postúpením nesúhlasilo. Na základe sporu o právomoc najvyšší súd rozhodnutím sp. zn. 8Rks/2/2012 z 21. februára 2013 rozhodol o tom, že spor patrí do právomoci Okresného súdu Kežmarok. Okresný súd Kežmarok následne veci priradil novú spisovú značku 8Cb/26/2013. Rozsudkom sp. zn. 8Cb/26/2013 zo 14. mája 2014 súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 2Cob/94/2014 z 18. novembra 2015 rozhodol o odvolaní žalobcu tak, že zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V tomto rozhodnutí Krajský súd v Prešove vyjadril právny názor k podstate veci, ktorý sa stal základom pre všetky ďalšie rozhodnutia a tvoril základ úspechu žalobcu. Odôvodnil ho tým, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi poplatok na podporu spotreby mlieka a mliečnych 2
výrobkov na Slovensku, pretože to vyplýva predovšetkým z ,,ducha” zákona č. 274/2006 Z. z. o podpore v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka. 5. Okresný súd Kežmarok rozsudkom pre zmeškanie sp. zn. 8Cb/26/2013 z 26. augusta 2016 žalobu zamietol. Krajský súd v Prešove po odvolaní žalobcu uznesením sp. zn. 4Cob/94/2016 z 2. februára 2017 zrušil rozsudok pre zmeškanie a vrátil vec na ďalšie konanie. Po vrátení veci Okresný súd Kežmarok s odkazom na viazanosť právnym názorom Krajského súdu v Prešove rozsudkom sp. zn. 8Cb/26/2013 z 29. júna 2018 žalobe sčasti vyhovel. Proti predmetnému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom Krajský súd v Prešove rozhodol rozsudkom sp. zn. 1Cob/72/2018 z 11. decembra 2018 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Prešove podala sťažovateľka 25. februára 2019 dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3Obdo/33/2019 z 30. januára 2020 dovolanie odmietol. Proti uvedenému uzneseniu najvyššieho súdu podala sťažovateľka ústavnú sťažnosť, ktorej ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 706/2021 z 12. apríla 2022 vyhovel, zrušil predmetné uznesenie najvyššieho súdu a vrátil vec na ďalšie konanie. Dôvodom bola skutočnosť, že najvyšší súd vzal do úvahy vyjadrenie k dovolaniu, ktoré bolo podané po uplynutí zákonnej lehoty, čím sa narušila kontradiktórnosť konania. Po vrátení najvyšší súd opäť vec prerokoval v zmysle odôvodnenia a pokynov ústavného súdu a rozsudkom sp. zn. 2Obdo/28/2022 z 28. februára 2023 rozhodol tak, že zrušil rozsudok odvolacieho súdu v časti úrokov z omeškania a v časti istiny dovolanie zamietol. Aj proti tomuto rozhodnutiu vo vzťahu k istine podala sťažovateľka v poradí druhú ústavnú sťažnosť, o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 128/2024 z 15. mája 2024 tak, že rozsudok najvyššieho súdu v príslušných výrokoch zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd sa aj finálne vyjadril k jadru veci a k tomu, že neexistuje žiadna legálna povinnosť platiť poplatok do Mliečneho fondu a že argumentácia súdov predovšetkým duchom zákona je arbitrárna a neudržateľná. Po vrátení veci v časti úrokov Krajský súd v Prešove postúpil vec Krajskému súdu v Košiciach s odkazom na súdnu reformu a skutočnosť, že ide o obchodnoprávny spor. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 2Cob/88/2023-958 z 21. mája 2024 zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie odvolacieho konania (výrok I), zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia Okresného súdu Poprad č. k. KK-8Cb/26/2013913 z 1. augusta 2023 v časti výroku I o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť príslušenstvo pohľadávky na úrokoch z omeškania tak, že žalobu v tejto časti zamietol (výrok II), a nepriznal žiadnej zo strán právo na náhradu trov odvolacieho konania (výrok III). Proti tomuto rozsudku Krajského súdu v Košiciach podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2Obdo/6/2025 a sp. zn. 2Obdo/7/2025 z 25. novembra 2025 odmietnuté a na základe uvedeného uznesenia sa vec vrátila v celej časti (istina a úroky) odvolaciemu súdu (aktuálne Krajskému súdu v Košiciach). 6. Sťažovateľka poukazuje na celkovú dĺžku napadnutého konania, tvrdí, že vec nie je právne ani skutkovo zložitá a svojím správaním neprispela k predĺženiu konania. 7. Zodpovednosť Krajského súdu v Prešove za prieťahy podľa sťažovateľky spočíva vo vyslovení nesprávneho právneho záveru o opodstatnenosti nároku na základe ,,ducha zákona” od 18. novembra 2015, ktorý bol zmenený až posledným rozhodnutím najvyššieho súdu z 25. novembra 2025, a to len vďaka druhému rozhodnutiu ústavného súdu z 15. mája 2024, a tiež v nesprávnosti právneho záveru týkajúceho sa postúpenia veci súdom prvej inštancie ministerstvu
3
pôdohospodárstva ako orgánu príslušnému na rozhodnutie, ktoré bolo zrušené až rozhodnutím najvyššieho súdu. 8. Zodpovednosť najvyššieho súdu za prieťahy možno podľa sťažovateľky vidieť v období od zamietnutia dovolania uznesením sp. zn. 3Obdo/33/2019 z 30. januára 2020 do 25. novembra 2025, keď najvyšší súd uznesením sp. zn. 2Obdo/6/2025 a sp. zn. 2Obdo/7/2025 napravil svoje pochybenia vo vzťahu k posudzovaniu zákonnosti požadovanej istiny a aj úrokov v zmysle oboch zrušovacích nálezov ústavného súdu. 9. Pokiaľ ide o zodpovednosť Okresného súdu Poprad (predtým Okresného súdu Kežmarok) za prieťahy, tá sa vzťahuje na obdobie od 9. októbra 2010 do 14. mája 2014, teda od podania žaloby, cez rozhodnutie o postúpení veci ministerstvu pôdohospodárstva ako orgánu príslušnému na rozhodnutie, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove o potvrdení postúpenia, cez zrušenie toho postúpenia najvyšším súdom až do rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej, ktorým sa zamietla žaloba. 10. Zodpovednosť Krajského súdu v Košiciach za prieťahy možno podľa sťažovateľky vidieť v období od vydania rozsudku č. k. 2Cob/88/2023-958 z 21. mája 2024 doteraz, keď na základe zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Obdo/6/2025 a sp. zn. 2Obdo/7/2025 z 25. novembra 2025 sa vec vrátila Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. III. Vyjadrenia účastníkov konania III.1. Vyjadrenie okresného súdu: 11. Okresný súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti uviedol chronologický prehľad jednotlivých úkonov v napadnutom konaní v období od 9. októbra 2010 do 14. mája 2014, na ktoré sa podľa sťažovateľky vzťahuje zodpovednosť okresného súdu za prieťahy, a konštatoval, že súd prvej inštancie v uvedenom období postupoval efektívne, v primeraných lehotách, bez výskytu obdobia nečinnosti. Taktiež nie je možné podľa neho pričítať na ťarchu súdu prvej inštancie, že rozhodol o zastavení konania a postúpení veci Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, keďže bol viazaný v tomto smere názorom odvolacieho súdu. 12. Okresný súd upriamil pozornosť aj na samotné tvrdenie sťažovateľky v ústavnej sťažnosti, podľa ktorého „V celom reťazci súdnych konaní možno identifikovať primárnu zodpovednosť za tak dlhé konanie najmä v postupe Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu“. III.2. Vyjadrenie Krajského súdu v Prešove: 13. Krajský súd v Prešove vo svojom vyjadrení uviedol, že vzhľadom na plynutie času a skutočnosť, že konania uvedené v ústavnej sťažnosti sa uskutočnili od roku 2011 do roku 2023, nemôže objektívne poskytnúť ucelený prehľad jednotlivých procesných úkonov, pretože registratúrne pomôcky sa v rokoch 2011 – 2012 neviedli v takej podobe ako v súčasnosti, a navyše, zberné spisy sp. zn. 4Cob/44/2011 a sp. zn. 4Cob/59/2012 boli skartované.
4
14. K veci sp. zn. 2Cob/94/2014 krajský súd uvádza, že mu napadla 12. novembra 2014 a rozhodnuté o nej bolo 18. novembra 2015. Pokiaľ ide o vec sp. zn. 4Cob/94/2016, tá napadla krajskému súdu 6. decembra 2016 a rozhodnuté o nej bolo 2. februára 2017. 15. Vo vzťahu k sp. zn. 1Cob/72/2018 vec napadla krajskému súdu 9. novembra 2018 a bolo o nej rozhodnuté 11. decembra 2018, teda žiadne prieťahy nevznikli. 16. Pokiaľ ide o veci sp. zn. 5Cob/32/2023 a sp. zn. 5Cob/50/2023, krajský súd uvádza, že sťažovateľkou namietaná zodpovednosť sa netýka zvoleného procesného postupu v uvedených čiastkových konaniach. V predmetných veciach bolo 15. júna 2023 rozhodnuté o vrátení veci súdu prvej inštancie na vydanie opravného uznesenia a po vrátení veci 14. septembra 2023 bola vec postúpená funkčne a kauzálne príslušnému súdu, a to Krajskému súdu v Košiciach. Ani jeden z týchto postupov nebol nadriadenými súdmi nikdy vyhodnotený ako procesne nesprávny a zároveň oba postupy boli vykonané včas. III.3. Vyjadrenie Krajského súdu v Košiciach: 17. Krajský súd v Košiciach vo svojom vyjadrení týkajúcom sa napadnutých konaní sp. zn. 2Cob/88/2023 a sp. zn. 2Cob/19/2026 uviedol, že obe jeho rozhodnutia ako odvolacieho súdu neboli dovolacím súdom ani ústavným súdom zrušené ako vecne nesprávne a sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti neidentifikovala vo vzťahu k nemu žiadne konkrétne pochybenie či prieťahy. Krajský súd v Košiciach rozhodoval v konaní sp. zn. 2Cob/88/2023 vo veci samej o uplatnenom príslušenstve pohľadávky a v konaní sp. zn. 2Cob/19/2026 vo veci samej o uplatnenej istine pohľadávky v zmysle pokynov a právnych záverov vyslovených najvyšším súdom v jeho rozhodnutiach (sp. zn. 2Obdo/28/2022 a sp. zn. 2Obdo/6/2025, 2Obdo/7/2025). Obe jeho rozhodnutia sú právoplatné. 18. Vo veci vedenej pod sp. zn. 2Cob/88/2023 potom, keď bola zapísaná do senátu 2Cob 10. októbra 2023 a boli vykonané procesné úkony (ktorými sa reagovalo na tzv. prípustnú novotu v odvolacom konaní v súvislosti s úhradou uplatnenej pohľadávky zo strany žalovaného po rozhodnutí súdu prvej inštancie a zasielali sa podania strán sporu produkované v odvolacom konaní), bolo meritórne rozhodnuté do 3 mesiacov po doručení procesných podaní strán sporu a celkovo do 7 mesiacov od predloženia veci na Krajský súd v Košiciach. Vec vedená pod sp. zn. 2Cob/19/2026 bola prejednaná a rozhodnutá do 3 mesiacov od jej predloženia. III.4. Vyjadrenie najvyššieho súdu: 19. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti uviedol, že vo vzťahu k sp. zn. 2Obdo/28/2022 dovolanie napadlo 12. mája 2022 a bolo o ňom rozhodnuté 28. februára 2023. 20. Je toho názoru, že ide o vec zložitú po právnej stránke, a to aj s akcentom na aplikované komunitárne právo, keď dovolanie sťažovateľky prejednal tak, že tento mimoriadny opravný prostriedok zamietol. Zložitosť právnej stránky sporu podčiarkuje aj nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 128/2024 z 15. mája 2024, v ktorom ústavný súd vyjadril svoj právny názor, avšak odlišný od toho, ku ktorému dospeli konajúce súdy nižších inštancií (okresný aj krajský súd) a najvyšší súd. Po tomto rozhodnutí ústavného súdu sa v konaní sp. zn. 2Obdo/4/2025 vec od jej nápadu 17. februára 2025 vybavila prípisom 18. marca 2025. Následne boli najvyššiemu súdu predložené konajúcim súdom nižšej inštancie 2. apríla 2025 dovolania sťažovateľky, o ktorých bolo rozhodnuté
5
25. novembra 2025 pod sp. zn. 2Obdo/6/2025 a sp. zn. 2Obdo/7/2025, a to aj v zmysle viazanosti nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 128/2024 z 15. mája 2024. 21. O podaných dovolaniach bolo rozhodnuté podľa najvyššieho súdu v primeranej lehote bez toho, aby došlo z jeho strany k prieťahom v konaní. IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 22. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010). 23. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04). 24. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľky. 25. Čo sa týka hodnotenia právnej a skutkovej zložitosti napadnutého konania, ústavný súd konštatuje, že predmet konania je do istej miery špecifický a vykazuje znaky zvýšenej právnej náročnosti rozhodovanej veci. Ústavný súd však pripomína, že ani právne či skutkovo sebanáročnejší prípad nesmie trvať v právnom štáte dlhú dobu (m. m. I. ÚS 688/2014, I. ÚS 434/2021). 26. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky v konaní pred okresným súdom, krajskými súdmi a najvyšším súdom, ústavný súd nezistil takú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetných fázach konania k zbytočným prieťahom.
6
27. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu a jeho právneho predchodcu, krajských súdov a najvyššieho súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov v posudzovaných obdobiach napadnutého konania, vychádzajúc z ústavnej sťažnosti, z vyjadrení súdov a z predložených súdnych spisov. IV.1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 8Rob/234/2010, 2Cb/80/2010 a sp. zn. KK-8Cb/26/2013: 28. Pokiaľ ide o zodpovednosť okresného súdu, resp. jeho právneho predchodcu, za prieťahy v napadnutom konaní, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sama sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že tá sa vzťahuje iba na obdobie od 9. októbra 2010 do 14. mája 2014. Okresný súd, resp. jeho právny predchodca, však v uvedenom období, ale aj v ďalších obdobiach konania postupovali riadne, v primeraných lehotách, bez výskytu obdobia nečinnosti. Taktiež nie je možné pričítať na ťarchu súdu prvej inštancie, že rozhodol o zastavení konania a postúpení veci Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, keďže bol viazaný v tomto smere názorom odvolacieho súdu. 29. Jediným prípadom neefektívnej činnosti súdu prvej inštancie bolo vydanie rozsudku pre zmeškanie sp. zn. 8Cb/26/2013 z 26. augusta 2016, ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Cob/94/2016 z 2. februára 2017, a to z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia. 30. Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011). 31. Ústavný súd konštatuje, že uvedený prieťah spôsobený neefektívnou činnosťou súdu prvej inštancie vzhľadom na všetky okolnosti nedosahuje takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné v tejto časti ústavnej sťažnosti vyhovieť. IV.2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní sp. zn. 2Cob/88/2023 a sp. zn. 2Cob/19/2026: 32. Pokiaľ ide o postup Krajského súdu v Košiciach v konaní sp. zn. 2Cob/88/2023, vec mu bola predložená 10. októbra 2023 a po vykonaní procesných úkonov, ktorými sa reagovalo na tzv. prípustnú novotu v odvolacom konaní v súvislosti s úhradou uplatnenej pohľadávky zo strany sťažovateľky po rozhodnutí súdu prvej inštancie a zasielali sa podania strán sporu produkované v odvolacom konaní, bolo meritórne rozhodnuté do 3 mesiacov po doručení procesných podaní strán sporu a celkovo do 7 mesiacov od predloženia veci na Krajský súd v Košiciach. Vec vedená pod sp. zn. 2Cob/19/2026 bola prejednaná a rozhodnutá do 3 mesiacov od jej predloženia.
7
33. Krajský súd v Košiciach v uvedených konaniach nepostupoval ani nesústredene či neefektívne, keďže rozhodoval v zmysle pokynov a právnych záverov vyslovených najvyšším súdom v jeho rozhodnutiach sp. zn. 2Obdo/28/2022 z 28. februára 2023 a sp. zn. 2Obdo/6/2025, 2Obdo/7/2025 z 25. novembra 2025. 34. Ústavný súd preto v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. IV.3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 4Cob/44/2011, 4Cob/59/2012, 2Cob/94/2014, 4Cob/94/2016, 1Cob/72/2018, 5Cob/32/2023 a sp. zn. 5Cob/50/2023: 35. Krajský súd v Prešove spôsobil prieťahy v konaní sp. zn. 4Cob/44/2011 a sp. zn. 4Cob/59/2012 svojou nesústredenou činnosťou, keď v uznesení sp. zn. 4Cob/44/2011 zo 16. februára 2012 prezentoval právny názor (na ktorom zotrval aj v uznesení sp. zn. 4Cob/59/2012 z 30. augusta 2012), že v predmetnej veci je príslušný rozhodovať správny orgán a nie je daná právomoc súdov. Uvedený právny názor sa však ukázal ako nesprávny, keď najvyšší súd uznesením sp. zn. 8Rks/2/2012 z 21. februára 2013 rozhodol o tom, že prejednanie a rozhodnutie veci patrí do právomoci súdu. 36. Pokiaľ ide o postup Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 2Cob/94/2014, tento v uznesení sp. zn. 2Cob/94/2014 z 18. novembra 2015 vyjadril právny názor k podstate veci, ktorý sa stal základom pre ďalšie rozhodnutia všeobecných súdov v danej veci. Tento právny názor sa však napokon ukázal ako nesprávny, keď až ústavný súd sa nálezom sp. zn. IV. ÚS 128/2024 z 15. mája 2024 finálne vyjadril k jadru veci, a teda že sťažovateľka nemala povinnosť platiť sporný poplatok do Mliečneho fondu. Krajský súd v Prešove sa svojím právnym názorom, ktorý sa ukázal ako nesprávny, riadil aj v konaní sp. zn. 1Cob/72/2018. 37. Nielen nečinnosť, ale aj nesprávna, nesústredená a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou (dohovorom) zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol (m. m. I. ÚS 688/2014). 38. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v napadnutých čiastkových konaniach sp. zn. 4Cob/44/2011, 4Cob/59/2012, 2Cob/94/2014 a sp. zn. 1Cob/72/2018 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. 39. Vo vzťahu k postupu Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 4Cob/94/2016 o odvolaní proti rozsudku pre zmeškanie vydaného súdom prvej inštancie ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že vec bola predložená krajskému súdu 6. decembra 2016 a súd o predmetnom odvolaní rozhodol 2. februára 2017, pričom spis bol vrátený súdu prvej inštancie 23. marca 2017. Krajský súd tak rozhodol po necelých 2 mesiacoch od predloženia veci, ktorá teda bola rozhodnutá bez prieťahov a v primeranej lehote. Ústavný súd preto v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel.
8
40. Pokiaľ ide o postup Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 5Cob/32/2023 a sp. zn. 5Cob/50/2023, ústavný súd uvádza, že sťažovateľkou namietaná zodpovednosť sa netýka zvoleného procesného postupu v uvedených čiastkových konaniach napadnutého konania. V predmetných veciach bolo 15. júna 2023 rozhodnuté o vrátení veci súdu prvej inštancie na vydanie opravného uznesenia a po jeho vydaní a vrátení veci Krajskému súdu v Prešove 28. augusta 2023 bola 14. septembra 2023 vec postúpená funkčne a kauzálne príslušnému súdu, a to Krajskému súdu v Košiciach. Ani jeden z týchto postupov nebol nadriadenými súdmi nikdy vyhodnotený ako procesne nesprávny a zároveň oba postupy boli vykonané včas. Ústavný súd preto aj v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. IV.4. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 8Rks/2/2012, 3Obdo/33/2019, 2Obdo/28/2022, 2Obdo/4/2025, 2Obdo/6/2025 a sp. zn. 2Obdo/7/2025: 41. Vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 8Rks/2/2012 v spore o právomoc ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vec bola predložená najvyššiemu súdu 4. decembra 2012 a ten o nej rozhodol uznesením z 21. februára 2013, teda po 2 a pol mesiacoch od jej predloženia. V tomto čiastkovom konaní teda prieťahy nevznikli, preto ústavný súd v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. 42. Ústavný súd však poukazuje na neefektívnu činnosť najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 3Obdo/33/2019, o ktorej svedčí nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 706/2021 z 12. apríla 2022, ktorým bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/33/2019 z 30. januára 2020 zrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie. Dôvodom vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľky na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie uvedeným uznesením najvyššieho súdu a jeho zrušenia bola skutočnosť, že najvyšší súd vzal do úvahy vyjadrenie k dovolaniu, ktoré bolo podané po uplynutí stanovenej lehoty a navyše ho nedoručil sťažovateľke, čím sa narušila kontradiktórnosť konania. Zároveň najvyšší súd podľa ústavného súdu zamedzil prístup sťažovateľky k súdnej ochrane v dovolacom konaní, pretože nesprávne procesnoprávne vyhodnotenie dôvodov dovolania podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku malo za následok jeho odmietnutie meritórneho rozhodnutia v otázke, či sa žalobcom žalovaná povinnosť platiť poplatok opierala v rozhodnom období o potrebný právny základ. 43. Najvyšší súd konal neefektívne aj v konaní sp. zn. 2Obdo/28/2022, keďže ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 128/2024 z 15. mája 2024 zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Obdo/28/2022 z 28. februára 2023 v III. a vo IV. výroku a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie. Dôvodom bola skutočnosť, že právne posúdenie dovolacej otázky najvyšším súdom nie je ústavne udržateľné, pretože došlo k mylnej interpretácii a aplikácii použiteľných právnych noriem. Nesprávnosť právneho posúdenia podľa ústavného súdu spočíva v neprimerane extenzívnom výklade obsahu prvej odvetvovej dohody, z ktorej najvyšší súd vyvodil záväznosť tam uloženej povinnosti platiť sporný poplatok aj pre nečlenov záujmových združení podnikateľov, a to bez opory v zákone. Takýto rozširujúci spôsob ukladania a vymáhania povinnosti je v kolízii s princípom predvídateľnosti práva, ako aj s ústavným princípom ukladania povinností fyzickým osobám a právnickým osobám v zmysle čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, resp. so spôsobom ukladania daní a poplatkov podľa čl. 59 ods. 2 ústavy.
9
44. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v napadnutých čiastkových konaniach sp. zn. 3Obdo/33/2019 a sp. zn. 2Obdo/28/2022 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. 45. Vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 2Obdo/4/2025 ústavný súd konštatuje, že vec bola predložená najvyššiemu súdu 17. februára 2025 a bola vybavená jeho prípisom (vrátenie spisu bez rozhodnutia) z 18. marca 2025, teda po mesiaci od jej predloženia. Ani v tomto čiastkovom konaní teda prieťahy nevznikli, preto ústavný súd v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. 46. Pokiaľ ide o postup najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 2Obdo/6/2025 a sp. zn. 2Obdo/7/2025, vec mu bola predložená 2. apríla 2025 a rozhodol o nej uznesením z 25. novembra 2025, teda po vyše 7 a pol mesiacoch od jej predloženia. V tomto čiastkovom konaní teda prieťahy tiež nevznikli, preto ústavný súd ani v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. IV.5. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 4Cob/44/2011, 4Cob/59/2012, 2Cob/94/2014 a sp. zn. 1Cob/72/2018 a postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 3Obdo/33/2019 a sp. zn. 2Obdo/28/2022: 47. K sťažovateľkou namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku neprimeranej dĺžky napadnutého konania, ústavný súd poznamenáva, že v systematike ústavy sú primeraná celková dĺžka, rýchlosť a plynulosť súdneho konania obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. K vysloveniu porušenia základného práva na súdnu ochranu z týchto dôvodov však napriek tomu môže dôjsť v prípade, ak namietané zbytočné prieťahy (spôsobené neodôvodnenou nečinnosťou alebo neefektívnou a nesústredenou činnosťou), ako aj celková doterajšia dĺžka preskúmavaného súdneho konania signalizujú, že v postupe súdu došlo k pochybeniam takej intenzity, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti posudzovanej veci (najmä predmet konania, teda to, čo je pre sťažovateľa v stávke) možno uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 242/07). Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že vykonanie spravodlivosti s neprimeraným oneskorením vo svojej podstate ohrozuje základné právo na súdnu ochranu, a tým aj dôveryhodnosť justície (m. m. IV. ÚS 184/2010, IV. ÚS 13/2018). 48. Na základe skutočnosti, že od podania žaloby v napadnutom konaní uplynulo už takmer 16 rokov a k tejto dĺžke konania prispeli predovšetkým Krajský súd v Prešove a najvyšší súd svojou neefektívnou a nesústredenou činnosťou, ústavný súd zastáva názor, že uvedený stav je nezlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z podstaty základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Dlhodobo trvajúce súdne konanie o danej žalobe možno kvalifikovať vo vzťahu k sťažovateľke ako odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae). Postupom Krajského súdu v Prešove a najvyššieho súdu v napadnutom konaní (v rámci uvedených čiastkových konaní) tak došlo aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
10
V. Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 49. Hoci ústavný súd zistil, že postupom Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 4Cob/44/2011, 4Cob/59/2012, 2Cob/94/2014 a sp. zn. 1Cob/72/2018 a postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 3Obdo/33/2019 a a sp. zn. 2Obdo/28/2022 došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, neprikázal im, aby v uvedených konaniach konali bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy, pretože v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľky boli už uvedené čiastkové konania právoplatne skončené. 50. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. 51. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 3 000 eur od okresného súdu, 6 500 eur od Krajského súdu v Prešove a 6 500 eur od najvyššieho súdu, čo odôvodnila pocitmi neistoty, znížením dôvery v justíciu, celkovou dĺžkou konania a stratou možnosti používať vyplatené finančné prostriedky. 52. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). 53. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 54. Vzhľadom na doterajšiu celkovú dĺžku predmetného konania, ako aj na uvedenú neefektívnu a nesústredenú činnosť Krajského súdu v Prešove a najvyššieho súdu, berúc do úvahy predmet konania, správanie sťažovateľky, ako aj všetky okolnosti daného prípadu, ústavný súd považoval priznanie 3 000 eur pre sťažovateľku od Krajského súdu v Prešove a 2 000 eur od najvyššieho súdu za primerané finančné zadosťučinenie. Vo zvyšnej časti požadovaného finančného zadosťučinenia, ktorú už ústavný súd nepovažoval za primeranú, návrhu sťažovateľky nevyhovel. VI. Trovy konania 55. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. 56. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania 1 014,41 eur z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2026 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie ústavnej sťažnosti) v hodnote po 396,50 eur vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 15,86 eur. Uvedené sumy sa zvyšujú o daň z pridanej hodnoty vo výške 23 %, keďže právna zástupkyňa sťažovateľky je platiteľkou tejto dane.
11
57. Priznanú náhradu trov konania sú Krajský súd v Prešove a najvyšší súd povinné zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky spoločne a nerozdielne (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 10. septembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
12