Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky III. ÚS 288/2026-36 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov 1. , , , a 2. , , , zastúpených Procházka & partners, spol. s r.o., Búdková 4, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. B2-16C/79/2020 (predtým postupu Okresného súdu Bratislava II v konaní sp. zn. 16C/133/2011) a postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 2Co/513/2014 takto rozhodol: 1. Postupom Mestského súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. B2-16C/79/2020 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 2Co/513/2014 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Mestskému súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. B2-16C/79/2020 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľovi 1 p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 800 eur, ktoré s ú Mestský súd Bratislava IV v sume 400 eur a Krajský súd v Bratislave v sume 400 eur p o v i n n é vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 4. Sťažovateľovi 2 p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 800 eur, ktoré s ú Mestský súd Bratislava IV v sume 400 eur a Krajský súd v Bratislave v sume 400 eur p o v i n n é vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 5. Sťažovateľom p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 541,12 eur, ktoré s ú Mestský súd Bratislava IV v sume 770,56 eur a Krajský súd v Bratislave v sume 770,56 eur p o v i n n é zaplatiť ich právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 6. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť 1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. januára 2026 domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom všeobecných súdov v konaniach označených v záhlaví tohto uznesenia. Žiadajú priznať finančné zadosťučinenie 14 500 eur a náhradu trov konania. 2. Uznesením č. k. III. ÚS 288/2026-11 z 5. mája 2026 ústavný súd prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavnú sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie v celom rozsahu. II. Skutkové východiská 3. Napadnuté konanie, ktorého predmetom je nárok sťažovateľov na náhradu škody (náhrada za ušlý zisk, cestovné náklady a škoda na veciach, pozn.), začalo 9. decembra 2011 doručením žaloby sťažovateľa 2 okresnému súdu. Sťažovateľ 1 sa 3. augusta 2012 stal právoplatne účastníkom napadnutého konania na strane žalobcu. Okresný súd rozsudkom z 11. apríla 2014 žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania. Na odvolanie sťažovateľov krajský súd rozsudkom sp. zn. 2Co/513/2014 z 30. mája 2018 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 8Cdo/49/2019 z 18. júna 2020 rozsudky nižších súdov zrušil z dôvodu zásahu do práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie a v júli 2020 vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Okresný súd po vrátení veci rozhodol rozsudkom č. k. 16C/79/2020-323 z 11. marca 2022. Na odvolanie sťažovateľov krajský súd rozsudkom č. k. 15Co/120/2022-385 z 29. novembra 2023 rozsudok okresného súdu potvrdil vo výrokoch I a II (vo vyhovujúcej časti zaplatenia žalovanej sumy s úrokom z omeškania) a zrušil vo výrokoch III až V týkajúcich sa nárokov na náhradu trov konania a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Mestský súd po vrátení veci vo februári 2024 v konaní sp. zn. B2-16C/79/2020 koná už len o nárokoch na náhradu trov konania, o ktorých rozhodol 19. mája 2026. III. Argumentácia sťažovateľov 5. Podľa názoru sťažovateľov v napadnutom konaní ide o zjavné prieťahy, či už na strane okresného súdu (mestského súdu), alebo krajského súdu. Pôvodné konanie na okresnom súde trvalo približne 30 mesiacov. Krajský súd rozhodoval o prvom odvolaní 50 mesiacov, čo je objektívne neprimerane dlhá doba vzhľadom na povahu sporu a potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu. Ku dňu podania ústavnej sťažnosti je mestský súd nečinný približne 26 mesiacov,
2
keďže v novembri 2023 krajský súd výroky o náhrade trov konania zrušil a o trovách konania dosiaľ nebolo rozhodnuté. Celková doba trvania sporu je vyše štrnásť rokov, čo je neadekvátna doba. O hlavných nárokoch sa konalo približne 102 mesiacov a o podriadených nárokoch sa koná približne 14 rokov a 5 mesiacov (v prípade sťažovateľa 2), resp. 13 rokov a deväť mesiacov (v prípade sťažovateľa 1). Sťažovatelia zastávajú názor, že doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola závislá od právnej alebo faktickej zložitosti veci a posúdenie predmetu konania nebolo spojené so znaleckým dokazovaním. Samotní sťažovatelia neprispeli k jeho bezdôvodnému predlžovaniu, predpísaným procesným postupom uplatňovali prostriedky procesného útoku a obrany proti nezákonným rozhodnutiam súdov nižšej inštancie. Podľa ich názoru prieťahy spočívajú v procesnej vade v postupe mestského súdu a v absencii akýchkoľvek úkonov po vrátení veci krajským súdom. IV. Vyjadrenia mestského súdu a krajského súdu IV.1. Vyjadrenie mestského súdu: 6. Mestský súd poukázal na to, že spor je, čo sa týka merita veci, právoplatne ukončený a stav právnej neistoty medzi stranami sporu netrvá. V časti priznanej istiny sťažovateľovi 1 v sume 2 394,56 eur bolo konanie právoplatne skončené už na základe (druhého) rozsudku súdu prvej inštancie z 11. marca 2022, ktorý nadobudol právoplatnosť v tejto časti 9. júna 2022. V časti priznaného úroku z omeškania sťažovateľovi 1 rozsudok nadobudol právoplatnosť 15. mája 2024 v spojení s (druhým) rozsudkom odvolacieho súdu z 29. novembra 2023. Rovnako tak aj v zamietajúcej časti žaloby je vec právoplatne skončená. Konštatoval nečinnosť súdu v období od 15. mája 2024 (vyjadrenie sťažovateľov) do 19. mája 2026, keď v konaní nedošlo k vykonaniu žiadneho procesného úkonu. Objektívnymi okolnosťami, ktoré bránili rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania v stanovenej lehote, je skutočnosť, že spis bol v júni 2023 prerozdelený novému zákonnému sudcovi, a v súdnom oddelení, ktoré bolo dlhodobo personálne nekompletné, je množstvo nevybavených reštančných vecí. Sudca veci vybavuje podľa poradia s ohľadom na prednostné veci. Tento spor nemožno zaradiť medzi prednostnú vec. Vec patrí po právnej a skutkovej stránke k zložitejším sporom, čo vyplýva už zo samotného zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu a jeho rozsiahleho odôvodnenia. Súdy posudzovali otázku premlčania žalobou uplatnených nárokov vzhľadom na ich neuplatnenie v rámci trestného (adhézneho) konania. Dĺžka konania bola nepochybne ovplyvnená počtom vydaných rozhodnutí vo veci v dôsledku podaných odvolaní a dovolania. Požadované finančné zadosťučinenie je neprimerané vo vzťahu k v konaní uplatneným finančným nárokom. Sťažovatelia sa ho domáhajú dávno po právoplatnom rozhodnutí sporu v merite veci. Z ústavnej sťažnosti nebadať dôležitý význam konania pre sťažovateľov, ktorý osobitne netvrdili. Konanie nie je skončené len vo vzťahu k nárokom na náhradu trov konania, ktoré s ohľadom na samotnú výšku (priznaných) nárokov nemôžu znamenať žiadne podstatné navýšenie. IV.2. Vyjadrenie krajského súdu: 7. Krajský súd k veci uviedol, že sťažovatelia nepodali sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu. V prípade prieťahov v súdnom konaní (aj objektívnych) nemožno brať na zodpovednosť len moc súdnu, ale aj výkonnú a zákonodarnú. Účelom ústavnej sťažnosti je odstránenie stavu právnej neistoty, ktorý ale v predmetnej právnej veci v čase rozhodovania ústavného súdu
3
už neexistuje. Zdôraznil, že jediným objektívnym dôvodom rozhodnutia odvolacieho súdu v máji 2018 bol celkový počet nevybavených vecí v oddelení 15 Co, 15 NcC, 15 CoPr, 15 CoD, 15 CoSr, 15 CoP, nápad vecí v tomto súdnom oddelení, ich náročnosť vrátane náročnosti veci sťažovateľov, s dôrazom na zachovanie kvality rozhodovania. Ústavnú sťažnosť vo vzťahu k postupu krajského súdu nepovažuje za dôvodnú. V. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 8. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010). 9. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04). 10. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií ústavný súd posudzoval aj sťažnosť sťažovateľov. 11. Aj vo fáze rozhodovania o náhrade trov konania je súd povinný rešpektovať základný princíp hospodárnosti konania vyjadrený v čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) (m. m. IV. ÚS 58/2022). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na rozsudok v prípade Čičmanec proti Slovenskej republike (rozsudok z 28. 6. 2016 o sťažnosti č. 65302/11), ktorým ESĽP rozhodol okrem iného aj o tom, že dĺžka konania napadnutého sťažnosťou nespĺňala požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (a to aj napriek skutočnosti, že toto konanie v čase podania ústavnej sťažnosti prebiehalo podobne ako v tomto prípade už len vo fáze týkajúcej sa trov konania). V bode 50 uvedeného rozsudku ESĽP konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky stupne konania týkajúce sa rozhodovania o občianskych právach a záväzkoch vrátane konania nasledujúceho po rozsudku v merite veci (čo zahŕňa aj fázu konania týkajúcu sa trov) boli rozhodnuté v primeranej lehote. 12. Napadnuté konanie bolo v čase podania ústavnej sťažnosti vo veci samej právoplatne skončené (15. mája 2024). Z uvedeného je zrejmé, že právna istota sťažovateľov týkajúca sa práva, ktoré si uplatnili na súde, bola čiastočne dosiahnutá už pred podaním ústavnej sťažnosti a napadnuté
4
konanie prebiehalo už len vo fáze týkajúcej sa rozhodovania o náhrade trov konania. Všeobecný súd rozhoduje o trovách konania podľa vopred ustanovených zásad a podľa úkonov, ktoré boli v konaní vykonané stranami sporu a ich právnymi zástupcami, preto ústavný súd postup pri rozhodovaní o trovách konania nepovažuje za právne zložitý a vykazujúci osobitnú náročnosť. Rozhodovanie o trovách konania je rutinnou záležitosťou každodennej praxe súdov, preto výrazné predĺženie postupu súdu v napadnutom konaní nie je dôvodné. S poukazom na uvedené je potrebné dospieť k záveru, že dĺžka napadnutého konania vo fáze rozhodovania o náhrade trov konania nebola závislá od skutkovej či právnej náročnosti prerokovávanej veci. Ústavný súd súčasne neidentifikoval krajským súdom tvrdenú náročnosť veci, ktorá by opodstatňovala štyri roky trvajúce odvolacie konanie. V čom mala spočívať náročnosť veci, krajský súd vo svojom vyjadrení bližšie neobjasnil. 13. Pri hodnotení ďalšieho kritéria, správania sťažovateľov v napadnutom konaní, ústavný súd nezistil okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v priebehu konania k zbytočným prieťahom. Aj keď využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie jeho práv v súdnom konaní môže spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (m. m. I. ÚS 31/01). Sťažovateľmi uplatnené opravné prostriedky (odvolanie a dovolanie) boli podané dôvodne, keďže na ich základe došlo k zrušeniu rozhodnutí nižších súdov a k opätovnému prejednaniu veci. 14. Na druhej strane sťažovateľom možno vytknúť, že napriek dlhotrvajúcemu odvolaciemu konaniu, ktoré prebiehalo takmer štyri roky (od júna 2014 do mája 2018), nepodali sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu (v auguste 2017 iba žiadali rozhodnúť vo veci), počas konania si teda dostatočne nehájili svoje práva [vigilantibus iura (obdobne pozri aj III. ÚS 382/08 a III. ÚS 254/09, I. ÚS 780/2014, I. ÚS 148/2016)], o to zvlášť, ak boli riadne zastúpení osobou práva znalou ‒ advokátom. Na uvedenú skutočnosť ústavný súd prihliadol pri úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. 15. Zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Ústavný súd pri hodnotení postupu súdov z hľadiska existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní zistil nielen ich nečinnosť, ale aj neefektívnu činnosť. 16. Okresný súd v marci 2022 rozhodol v poradí druhým rozsudkom o náhrade trov konania výrokmi III až V. Na odvolanie sťažovateľov bol rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušený ako nepreskúmateľný, čo ústavný súd hodnotí ako neefektívnu činnosť súdu. Mestský súd po vrátení veci vo februári 2024 o náhrade trov konania opäť rozhodol až po vyše dvoch rokoch v máji 2026 (zatiaľ neprávoplatne). 17. Zdĺhavý a neefektívny bol aj postup krajského súdu v napadnutom odvolacom konaní, ktorý o odvolaní sťažovateľov rozhodoval takmer štyri roky (od nápadu veci v júni 2014 do rozhodnutia v máji 2018). Rozhodnutie odvolacieho súdu spolu s rozhodnutím súdu prvej inštancie však dovolací súd zrušil pre konštatované porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu zistenej vady zmätočnosti a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie.
5
18. Vo vzťahu k argumentácii konajúcich súdov, ktoré poukázali na ich personálnu poddimenzovanosť a celkovú zaťaženosť, je nutné uviesť, že tieto skutočnosti nemôžu byť dôvodom zmarenia ústavných práv sťažovateľov a nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu strán konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukazom na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov. 19. Vychádzajúc z uvedených zistení, ústavný súd hodnotí postup mestského súdu (predtým okresného súdu) v napadnutom konaní vo fáze rozhodovania o trovách konania a postup krajského súdu v napadnutom odvolacom za zdĺhavý a neefektívny, a tým aj nezlučiteľný so základným právom sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právom na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto vyslovil porušenie označených práv (bod 1 výroku tohto nálezu). 20. Vzhľadom na to, že napadnuté konanie vo fáze týkajúcej sa trov nie je právoplatne skončené, ústavný súd prikázal podľa čl. 127 ods. 2 ústavy mestskému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu). 21. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. 22. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti žiadali o priznanie finančného zadosťučinenia 14 500 eur s poukazom na procesné vady v postupe súdov a neprimerane dlhé trvanie pôvodného odvolacieho konania. 23. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu (III. ÚS 75/01, IV. ÚS 15/03). 24. S poukazom na dĺžku napadnutého konania, ktoré sa vo vzťahu k postupu mestského súdu týka len náhrady trov konania, a na dĺžku napadnutého odvolacieho konania, zohľadňujúc pasivitu sťažovateľov v konaní, ktorá neindikovala stav ich právnej neistoty a dôležitý význam konania, ústavný súd považoval priznanie 800 eur každému sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde (bod 3 a 4 výroku nálezu). Ústavný súd nevyhovel časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovatelia žiadali priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu (bod 6 výroku nálezu). VI. Trovy konania 25. Ústavný súd priznal úspešným sťažovateľom (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 1 541,12 eur, ktoré vyplývajú z obsahu spisu.
6
26. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky]. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 je 396,50 eur a hodnota režijného paušálu je 15,86 eur. Základná sadzba odmeny sa pri zastupovaní druhej a ďalšej osoby znižuje o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky), teda na 198,25 eur. Úspešným sťažovateľom vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu). Spolu tak náhrada trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby u dvoch sťažovateľov (396,50 x 2 + 198,25 x 2 = 1 189,50 eur + režijný paušál 15,86 x 4 = 63,44 eur) je 1 252,94 eur. Ústavný súd vypočítanú náhradu trov sťažovateľov zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, pretože právny zástupca sťažovateľov je platiteľom tejto dane. 27. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia sú mestský súd a krajský súd povinné uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 5 výroku nálezu). P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 16. júla 2026
Robert Šorl predseda senátu
7