Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 217/2026-27
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa FIT PLUS Group s.r.o., Elektrárenská 1, Bratislava, zastúpeného SIGNUM legal s. r. o., advokátska kancelária, Gaštanová 15, Bratislava, proti postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 5Cob/51/2024 takto
rozhodol: 1. Postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 5Cob/51/2024 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 500 eur, ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 3. Sťažovateľovi p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia 949,16 eur, ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. novembra 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa
čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 5Cob/51/2024. Žiada o priznanie finančného zadosťučinenia 5 000 eur a náhrady trov konania. 2. Uznesením č. k. III. ÚS 217/2026-13 z 31. marca 2026 ústavný súd prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavnú sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v celom rozsahu.
II. Skutkové východiská 3. Žalobca sa žalobou podanou 27. októbra 2015 domáhal voči sťažovateľovi zaplatenia 4 098,60 eur s príslušenstvom z titulu neuhradených faktúr za zverejnenie inzercie. Vo veci bol 10. marca 2016 vydaný platobný rozkaz, ktorý bol v dôsledku podaného odporu zrušený uznesením súdu zo 16. februára 2018. Mestský súd Bratislava III (ďalej len „mestský súd“) konajúci vo veci rozsudkom č. k. B1-31Cb/179/2015-750 z 22. septembra 2023 žalobu zamietol. Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalobca podal v októbri 2023 odvolanie. Mestský súd 8. februára 2024 predložil spis krajskému súdu, ktorý v napadnutom konaní rozhodol 26. mája 2026 potvrdzujúcim rozsudkom. Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 25. júna 2026.
III. Argumentácia sťažovateľa 4. Sťažovateľ argumentuje, že konanie na súde prvej inštancie prebiehalo osem rokov, čo považuje za neúmerne dlhú dobu. Od predloženia spisu krajskému súdu nedošlo k žiadnemu postupu vo veci, odvolací súd je nečinný už takmer 22 mesiacov. Sťažovateľ sa po desiatich rokoch trvania konania, ktoré je proti nemu vedené na základe nedôvodnej žaloby a nie je právoplatne skončené, nachádza v stave právnej neistoty. Je toho názoru, že nejde o tak právne a fakticky zložitú vec, ktorá by vyžadovala vykonávanie náročného dokazovania a potrebu trvania súdneho konania v takej dĺžke. Konaním krajského súdu jednoznačne došlo k porušeniu jeho označených práv. Odvolací súd mal pri svojom postupe a určení priorít zohľadniť aj dĺžku konania na súde prvej inštancie a pokúsiť sa vlastným promptným a efektívnym postupom kompenzovať neprimeranú dĺžku konania na súde prvej inštancie, čo sa žiaľ nestalo.
IV. Vyjadrenie krajského súdu 5. Krajský súd poukázal najmä na zvýšený počet vecí, ktoré napadli do senátu 5Cob v dôsledku zmeny súdnej mapy. Na dĺžku vybavovania veci malo vplyv aj to, že došlo k zmene v zložení senátu 5Cob, senát bol dočasne neúplne obsadený, jeden člen senátu je nový, dočasne pridelený z okresného súdu bez praxe na odvolacom súde. Vzhľadom na uvedené je toho názoru, že senát 5Cob sa v namietanej veci neodôvodnenej nečinnosti nedopustil. Ústavný súd by mal vo svojom náleze zohľadniť, že vec je na tunajšom súde už rozhodnutá, a dôvody, pre ktoré nebolo vo veci rozhodnuté skôr, sú výlučne objektívnej povahy.
2
V. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 6. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010). 7. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04). 8. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií ústavný súd posudzoval aj sťažnosť sťažovateľov. 9. Predmet napadnutého konania, ktorým bol nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy tvorenej cenou za zverejnenú inzerciu v mesačníku „Stratégie“, ústavný súd nehodnotí ako skutkovo či právne zložitú. Ani krajský súd vo svojom vyjadrení nepoukazoval na zložitosť veci. Krajský súd pri posúdení odvolania žalobcu vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý považoval za dostatočný, pričom sa stotožnil aj s jeho právnymi závermi. Dĺžka napadnutého konania preto nebola závislá od zložitosti veci. 10. Pri hodnotení ďalšieho kritéria, správania sťažovateľa v napadnutom konaní, ústavný súd nezistil okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v priebehu konania k zbytočným prieťahom. Na druhej strane sťažovateľovi možno vytknúť, že napriek dlhotrvajúcemu konaniu nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu, počas konania si teda dostatočne nehájil svoje práva [vigilantibus iura (obdobne pozri aj III. ÚS 382/08 a III. ÚS 254/09, I. ÚS 780/2014, I. ÚS 148/2016)], o to zvlášť, ak bol riadne zastúpený osobou práva znalou ‒ advokátom. Na uvedenú skutočnosť ústavný súd prihliadol pri úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. 11. Postup krajského súdu v napadnutom odvolacom konaní, ktorý o odvolaní žalobcu v nie zložitej veci rozhodoval viac ako dva roky (od nápadu veci vo februári 2024 do rozhodnutia v máji 2026), bol zdĺhavý a poznačený prieťahmi. To najmä v kontexte celkovej dĺžky konania (prebiehajúceho od roku 2015), ktorá je neakceptovateľná a ktorú mal krajský súd pri svojom rozhodovaní zohľadniť.
3
12. K obrane krajského súdu, ktorý poukázal na objektívne dôvody, ktoré bránili skoršiemu vybaveniu veci ‒ zvýšený nápad v dôsledku zmeny súdnej mapy, zmeny v zložení odvolacieho senátu, ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že personálne problémy justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu strán konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukazom na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov. 13. Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní (bod 1 výroku tohto nálezu). 14. Ústavný súd súčasne nevyhovel ústavnej sťažnosti (bod 4 výroku nálezu) v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, keďže v danom prípade aj napriek konštatovaným prieťahom nedostatky v postupe krajského súdu v napadnutom konaní nedosahujú takú intenzitu, že by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (čo sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ani netvrdil). O uvedenom svedčí aj aktuálny stav napadnutého konania, ktoré je právoplatne skončené. 15. K námietke porušenia základného práva v zmysle čl. 47 charty ústavný súd uvádza, že okrem toho, že druhá veta tohto článku obsahujúca právo na prejednanie veci v primeranej lehote obsahovo zodpovedá čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa tento článok charty uplatní v prípade, ak sa prejednávaná vec týka práva Európskej únie, resp. sa v nej používa právo Európskej únie (III. ÚS 141/2011, IV. ÚS 398/2013, IV. ÚS 166/2021), čo z predmetu posudzovaného konania nevyplýva a ani sťažovateľ to v ústavnej sťažnosti netvrdil. S poukazom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie čl. 47 charty nie je na vec sťažovateľa uplatniteľné ratione materiae, preto ústavnej sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu). 16. Vzhľadom na to, že napadnuté odvolacie konanie bolo v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd osobitný príkaz adresovaný krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov neformuloval (bod 4 výroku tohto nálezu). 17. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. 18. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie 5 000 eur s poukazom na desať rokov trvajúce konanie bez právoplatného skončenia. 19. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu (III. ÚS 75/01, IV. ÚS 15/03).
4
20. S poukazom na dĺžku napadnutého odvolacieho konania, ktoré je toho času právoplatne skončené, zohľadňujúc jeho predmet a pasivitu sťažovateľa v konaní, ktorá neindikovala stav jeho právnej neistoty, ústavný súd považoval priznanie 500 eur sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu). Ústavný súd nevyhovel časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu (bod 4 výroku nálezu).
VI. Trovy konania 21. Ústavný súd priznal úspešnému sťažovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania, ktoré sťažovateľ vyčíslil v sume 949,16 eur. 22. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,vyhláška“) [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky]. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2025 je 371 eur a hodnota režijného paušálu je 14,84 eur. Sťažovateľovi vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2025 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu). Ústavný súd vypočítanú náhradu trov zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, pretože právny zástupca sťažovateľa je platiteľom tejto dane. Keďže sťažovateľom uplatnená suma trov konania neprevyšuje sumu vypočítanú podľa vyhlášky, ústavný súd mu priznal náhradu trov konania v požadovanej sume. 23. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
5