Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky II. ÚS 89/2026-53 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky 1. , , , zastúpenej JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova 20, Košice, a maloletých sťažovateliek 2. , , a 3. , , , zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec, F. Lehára 18, Lučenec, proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14CoP/175/2025 z 3. októbra 2025 a konaniu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, takto rozhodol: 1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14CoP/175/2025 z 3. októbra 2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a sloboda pohybu maloletých sťažovateliek podľa čl. 23 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14CoP/175/2025 z 3. októbra 2025 z r u š u j e a v e c v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie. 3. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľkám trovy konania 2 413,62 eur a zaplatiť ich právnej zástupkyni sťažovateliek do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateliek a skutkový stav veci 1. Sťažovateľky sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 15. decembra 2025 domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a sťažovateľky 2 a 3 aj porušenia slobody pohybu garantovanej v čl. 23 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 14CoP/175/2025 z 3. októbra 2025. Sťažovateľky navrhujú napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhujú priznať im náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Uznesením č. k. II. ÚS 89/2026-18 z 11. februára 2026 ústavný súd ustanovil maloletým sťažovateľkám za kolízneho opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec a podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal ústavnú sťažnosť sťažovateliek na ďalšie konanie v celom rozsahu. 3. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a napadnutého uznesenia vyplýva, že sťažovateľka 1 je matkou sťažovateliek 2 a 3, ktoré pochádzajú z manželstva sťažovateľky 1 a , štátneho občana Spojených štátov amerických. Rodičia maloletých detí žili v Spojených štátoch amerických, odkiaľ sťažovateľka 1 spolu s maloletými deťmi v júli 2021 odišla na Slovensko, kde od uvedeného času žijú. Otec maloletých sťažovateliek podal 6. júla 2022 návrh na nariadenie návratu sťažovateliek 2 a 3 do Spojených štátov amerických. Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn. 38P/105/2022 z 13. decembra 2023 okrem iného nariadil návrat sťažovateliek 2 a 3 do Spojených štátov amerických a zároveň rozhodol, že ak matka nenavráti maloleté deti do Spojených štátov amerických do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia, otec je oprávnený prevziať ich na účely ich navrátenia. Predmetné uznesenie okresného súdu bolo potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 12CoP/39/2024 z 12. februára 2025 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 12CoP/39/2024 zo 14. augusta 2025. 4. Uznesením sp. zn. 38Em/4/2025 z 11. júna 2025 okresný súd nariadil výkon uznesenia okresného súdu sp. zn. 38P/105/2022 z 13. decembra 2023 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 12CoP/39/2024 z 12. februára 2025 odňatím maloletých sťažovateliek od povinnej sťažovateľky 1 a odovzdaním oprávnenému otcovi. Proti uzneseniu okresného súdu o nariadení výkonu podala sťažovateľka 1 odvolanie. 5. Podaním z 9. mája 2025 sa otec domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by súd zakázal sťažovateľke 1 premiestniť sťažovateľky 2 a 3 bez súhlasu súdu na účel krátkodobého alebo dlhodobého pobytu z miesta pobytu v Slovenskej republike, teda bydliska sťažovateľky 1 – bytu č. 2 na adrese . Okresný súd uznesením sp. zn. 38Em/4/2025 z 15. mája 2025 návrh otca, posúdiac ho ako návrh na vydanie vhodného opatrenia, vylúčil na samostatné konanie. Okresný súd uznesením č. k. 38P/86/2025-28 z 5. júna 2025 I. zakázal matke premiestniť maloleté sťažovateľky bez súhlasu súdu na účel krátkodobého alebo dlhodobého pobytu z miesta pobytu v Slovenskej republike, t. j. z miesta trvalého pobytu matky, a to bytu č. 2 na adrese , II. rozhodol o trvaní tohto uznesenia do času návratu maloletých sťažovateliek na územie Spojených štátov amerických, III. vo zvyšku návrh otca na nariadenie vhodného opatrenia zamietol a rozhodol, že IV. žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Okresný súd vyhodnotil, že v danom prípade sú splnené zákonné podmienky na nariadenie vhodného opatrenia, ktoré nariadil z dôvodu potreby zabezpečenia urýchleného návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu a tiež z dôvodu, že vzhľadom na prebiehajúce konanie o výkon súdneho rozhodnutia sp. zn. 38Em/4/2025 je nevyhnutné, aby mal súd vedomosť o aktuálnom pobyte
2
maloletých detí na území Slovenskej republiky. Na základe odvolania sťažovateľky 1 krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu z 5. júna 2025 v napadnutých výrokoch I, II a IV potvrdil. Krajský súd konštatoval vecnú správnosť napadnutých výrokov uznesenia okresného súdu, ktorými návrhu otca na nariadenie vhodného opatrenia vyhovel, a, stotožňujúc sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení uznesenia okresným súdom, odkázal na odôvodnenie napadnutého uznesenia. Uviedol, že uznesenie okresného súdu vzhľadom na jeho odôvodnenie nemožno považovať za svojvoľné či zjavne neodôvodnené. 6. Okresný súd uznesením č. k. 38Em/4/2025-715 z 3. októbra 2025 odložil výkon právoplatného a vykonateľného uznesenia okresného súdu, ktorým bol nariadený návrat maloletých sťažovateliek do Spojených štátov amerických, a to najmä z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu maloletých sťažovateliek. Otec podal proti predmetnému uzneseniu odvolanie. 7. Uznesením č. k. 38P/31/2026-5 z 12. marca 2026 okresný súd ex offo začal konanie o zrušenie nariadeného neodkladného opatrenia, a to z dôvodu odpadnutia potreby nariadeného vhodného opatrenia, ktoré bolo nariadené najmä na účel zabezpečenia výkonu súdneho rozhodnutia, s ohľadom na prijatie uznesenia o odklade výkonu uznesenia o nariadení návratu, ako aj zdravotný stav maloletých sťažovateliek. Uznesením č. k. 38P/31/2026-8 z 13. marca 2026 okresný súd zrušil vhodné opatrenie nariadené uznesením č. k. 38P/86/2025-28 z 5. júna 2025 z dôvodu, že účel sledovaný nariadeným vhodným opatrením – zabezpečenie okamžitého výkonu rozhodnutia o návrate maloletých detí dočasne stratil svoju opodstatnenosť vzhľadom na povolený odklad výkonu rozhodnutia, aktuálne vedené odvolacie konanie v konaní sp. zn. 38Em/4/2025 a skutočnosť, že dôvody na odklad výkonu súdneho rozhodnutia dosiaľ nepominuli. 8. Na základe odvolania otca proti uzneseniu okresného súdu z 13. marca 2026 krajský súd uznesením sp. zn. 14CoP/104/2026 z 12. júna 2026 uznesenie okresného súdu z 13. marca 2026 zrušil a konanie o zrušenie vhodného opatrenia zastavil. Krajský súd dospel k presvedčeniu, že v prejednávanej veci neboli osvedčené také skutočnosti, z ktorých by vyplynula dôvodnosť rozhodnutia o zrušení nariadeného vhodného opatrenia, ale ani dôvodnosť vedenia konania o zrušenie nariadeného vhodného opatrenia, keď podľa jeho názoru neodpadli dôvody, pre ktoré bolo predmetné vhodné opatrenie nariadené, teda nebolo zistené, že zo strany matky už nedochádza ku konaniu, ktorým by sa výkonu súdneho rozhodnutia nevyhýbala, a zároveň o odklade výkonu rozhodnutia zatiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté. II. Argumentácia sťažovateliek 9. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podali sťažovateľky túto ústavnú sťažnosť, v ktorej argumentujú: a) Okresný súd nebol oprávnený vydať vhodné opatrenie podľa § 130 Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“) po právoplatnom skončení základného konania o nariadenie návratu maloletých sťažovateliek (skončené uznesením okresného súdu č. k. 38P/105/2022-1208 z 13. decembra 2023 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 12CoP/39/2024-1823 z 12. februára 2025 právoplatným 1. apríla 2025 a vykonateľným 5. apríla 2025), teda v štádiu vykonávacieho konania. Žiadne z ustanovení štvrtej časti Civilného mimosporového poriadku upravujúcej výkon rozhodnutia vo veciach maloletých nedáva súdu možnosť nariadiť vhodné
3
opatrenie upravené v § 130 ods. 1 CMP, keďže z § 373 CMP vyplýva, že na konanie o výkone rozhodnutia sa použijú (len) ustanovenia prvej časti a piateho dielu prvej hlavy druhej časti, ak nie je ustanovené inak. Krajský súd nedal na predmetnú zásadnú námietku sťažovateľky 1 uplatnenú v odvolaní žiadnu odpoveď. b) Napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie toho, prečo okresný súd považoval za potrebné pred nariadením výkonu rozhodnutia nariadiť vhodné opatrenie a z akého dôvodu nerozhodol o menej invazívnom zásahu do slobody pohybu sťažovateliek 2 a 3. Pre obmedzenie pohybu maloletých sťažovateliek 2 a 3 do takej miery, že bez súhlasu súdu je im zakázané opustiť konkrétny byt, ktoré zodpovedá skôr trestnej represii, nemožno nájsť nielen v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale ani v právnej teórii či rozhodovacej praxi súdov žiaden podklad. V predmetnej veci si tak okresný súd uzurpoval právomoc, ktorá všeobecnému súdu v civilnom sporovom ani mimosporovom konaní nie je zákonom zverená a nariadením vhodného opatrenia zasiahol do základného práva sťažovateliek 2 a 3 na slobodu pohybu zaručeného v čl. 23 ods. 1 ústavy. III. Vyjadrenie krajského súdu, kolízneho opatrovníka, zúčastnenej osoby a replika sťažovateliek III.1. Vyjadrenie krajského súdu: 10. Krajský súd prostredníctvom sudkyne spravodajkyne v prejednávanej veci vo svojom vyjadrení uviedol: a) Odvolací súd sa vysporiadal s nosnými odvolacími dôvodmi matky, preto je sťažnosť nedôvodná. Napadnuté uznesenia okresného súdu aj odvolacieho súdu predstavujú vecne správny a primeraný postup smerujúci k ochrane najlepšieho záujmu maloletých a k zabezpečeniu účinnosti právoplatného rozhodnutia o ich návrate do krajiny obvyklého pobytu. b) Sťažnosť je materiálne vedená v konflikte záujmov, nenesie znaky pozitívneho výkonu práv maloletých detí v ich najlepšom záujme, ale jej obsah sleduje marenie výkonu návratu a pokračovanie protiprávneho stavu zapríčineného matkou, v ktorom sú deti zadržiavané jedným rodičom v rozpore s právoplatnými rozhodnutiami súdov a bez možnosti výkonu rodičovských práv druhého rodiča. c) Námietka, že súdy nemali právomoc vydať vhodné opatrenie podľa § 130 CMP pre fázu výkonu rozhodnutia, je založená na účelovom výklade § 373 CMP, ktorý upravuje iba procesné prepojenie, nie materiálne limity súdnych zabezpečovacích oprávnení. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3Cdo/238/2018) je v tejto otázke jednoznačná, keď podľa nej § 130 CMP tvorí integrálnu súčasť návratového mechanizmu a jeho účel trvá aj po právoplatnosti rozhodnutia až do fyzického odovzdania dieťaťa, čo zodpovedá i výkladu poskytnutému ústavným súdom, ktorý zdôraznil, že štát nesmie dopustiť, aby medzi právoplatnosťou rozhodnutia a jeho reálnym výkonom vzniklo akékoľvek právne vákuum (sp. zn. IV. ÚS 242/2025). Civilný mimosporový poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by vylučovalo použitie § 130 CMP vo fáze výkonu rozhodnutia a práve toto ustanovenie je procesnou poistkou proti mareniu návratu a jeho vylúčenie by negovalo záväzky Slovenska a práva detí a druhého rodiča. d) Uložené opatrenie nepredstavuje zákaz pohybu maloletých ani nútené zdržiavanie v byte či v obvode, ale ide o mierny, účelovo a časovo viazaný režim. Cieľom je zabrániť reálnemu premiestneniu, ktoré sťaží alebo znemožní výkon rozhodnutia, a je nepochybné, že nejde 4
o obmedzenie každodenných presunov ani bežných aktivít detí. Zásah spĺňa prísny test proporcionality podľa čl. 13 ods. 4 ústavy, keďže sleduje legitímny cieľ (primárne ochranu práv detí a následne až otca, realizáciu právoplatného rozhodnutia), je spôsobilý cieľ dosiahnuť (stabilizuje pobyt), je nevyhnutný (miernejšie opatrenia sa ukázali neúčinné pre správanie matky) a je primeraný v užšom zmysle (minimálny zásah vzhľadom na závažnosť rizika marenia výkonu). e) Uložené vhodné opatrenie nie je invazívne ani neprimerané a nie je prejavom svojvôle, ale priamym dôsledkom rešpektovania právoplatného a záväzného rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 242/2025, v ktorom ústavný súd potvrdil ústavnú konformnosť návratového rozhodnutia a zdôraznil, že následky neoprávneného premiestnenia maloletých detí musia byť odstránené okamžite, bez prieťahov a až do reálneho fyzického odovzdania detí oprávnenému rodičovi. f) Námietka o existencii miernejších opatrení je neudržateľná, ak skutkovo bolo preukázané, že matka neoznámila aktuálnu adresu pobytu, menila pobyt a pokus o výkon na oficiálnej adrese bol zmarený. V takomto kontexte by len informačná povinnosť oznamovať zmeny pobytu alebo dohľad bez stabilizácie miesta neboli účinné. g) Interpretácia, podľa ktorej „krátkodobý pobyt“ znamená akékoľvek opustenie bytu, je zjavne účelová, keďže pod „krátkodobým pobytom“ sa v kontexte § 130 CMP nerozumie odchod z bytu na hodiny či minúty v rámci dňa, ale pobyt mimo obvyklého miesta s charakterom dočasného premiestnenia, ktorý má reálny dopad na kontrolu výkonu rozhodnutia (napr. presun do iného mesta/bytového zázemia bez vedomia súdu). III.2. Vyjadrenie kolízneho opatrovníka 11. Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení uviedol, že sa s ústavnou sťažnosťou stotožňuje. III.3. Vyjadrenie zúčastnenej osoby: 12. Zúčastnená osoba, ktorou je otec maloletých sťažovateliek, možnosť vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti v uloženej lehote ani do času prerokovania ústavnej sťažnosti nevyužila. III.4. Replika sťažovateliek: 13. Sťažovateľky vo svojej replike uviedli: a) Krajský súd vo svojom vyjadrení sa ani len nepokúsil obhájiť napadnuté uznesenie vysvetlením jeho zlučiteľnosti s najlepším záujmom sťažovateliek 2 a 3, ktorý bol povinný skúmať. b) Okresný súd a ani krajský súd v napadnutom uznesení nedali žiadnu odpoveď na argument sťažovateľky 1 uvedený v odvolaní, podľa ktorého ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 23/2019 poukázal na to, že systém procesných prostriedkov využiteľný v návratových konaniach je súčasťou diskrečnej právomoci vnútroštátneho zákonodarcu, a teda ak vnútroštátny zákonodarca vhodné opatrenie začlenil systematicky do návratového konania a § 373 odkazuje na použitie tam vymenovaných častí Civilného mimosporového poriadku, medzi ktorými však šiesty diel prvej hlavy druhej časti Civilného mimosporového poriadku nie je, ide o využitie diskrečnej právomoci zákonodarcu, ktorej kontúry sú jasné, presné a zrozumiteľné. c) Ak krajský súd tvrdí, že napadnuté rozhodnutie bolo reakciou na „správanie matky, ktorá dlhodobo neoznámila a následne menila faktické miesto pobytu maloletých a orgánom štátu neoznámila adresu, na ktorej sa s deťmi zdržiavala ( )“, zjavne si neuvedomuje, že zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nemožno vyvodiť povinnosť
5
sťažovateľky 1 oznamovať orgánom štátu, kedy sa aj so svojimi maloletými deťmi fakticky zdržiava mimo miesta svojho trvalého bydliska. Takáto argumentácia je v rozpore s čl. 2 ods. 3 ústavy. Navyše sťažovateľka 1 skutočné miesto pobytu maloletých sťažovateliek nemenila. d) O nariadení výkonu rozhodnutia, ktorý sa mal uskutočniť 11. júna 2025, nemala sťažovateľka 1 vedomosť a samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka 1 s maloletými deťmi nezdržiavala po celý čas v mieste trvalého bydliska, je absurdným zdôvodnením nariadeného vhodného opatrenia. Skutočnosť, že sa sťažovateľka 1 pokúsila dobrovoľne odovzdať maloleté sťažovateľky 14. júna 2025 ich otcovi na dohodnutej adrese, v byte, v ktorom predtým dochádzalo k styku otca s deťmi na základe rozhodnutia súdu, nedáva žiaden rozumný základ na argumentáciu v prospech nariadenia vhodného opatrenia. Neprítomnosť sťažovateliek 11. júna 2025 v mieste trvalého bydliska matky v čase výkonu rozhodnutia je tak jediným dôvodom nariadenia vhodného opatrenia. e) Pokiaľ krajský súd poukazuje na to, že zásah spĺňa prísny test proporcionality podľa č. 13 ods. 4 ústavy, je potrebné uviesť, že žiaden test proporcionality ani súd prvej inštancie, ani odvolací súd nevykonali a aj z argumentácie obsiahnutej vo vyjadrení je zrejmé, že krajský súd celkom zjavne nereflektuje čl. 23 ods. 1 a 3 ústavy, ktorý výslovne uvádza, za akých okolností možno slobodu pohybu a pobytu obmedziť. f) Je celkom nezrozumiteľné, v čom má uložené opatrenie sledovať legitímny cieľ v podobe ochrany práv detí a aké miernejšie opatrenia sa ukázali neúčinné pre správanie sťažovateľky 1, keď žiadne takéto opatrenia prijaté neboli a, ako už bolo uvedené, ani na ich prijatie neexistoval dôvod, a tým ani legálny a legitímny základ. g) Krajský súd ani vo vyjadrení nevysvetlil, v čom má spočívať minimálnosť zásahu, keď jeho rozhodnutie zakázalo sťažovateľkám 2 a 3 aj krátkodobý pobyt mimo miesta trvalého bydliska. h) Ustanovenie § 130 CMP neobsahuje výklad pojmu krátkodobý pobyt. Pokiaľ súd odkazuje na bod 30 odôvodnenia svojho rozhodnutia, z ktorého má vyplývať, že nemá ísť o bežný každodenný pohyb, tak z tejto časti odôvodnenia rozhodnutia súdu žiadna takáto skutočnosť nevyplýva. IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 14. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože s ohľadom na predmet konania a po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou a so stanoviskami krajského súdu, kolízneho opatrovníka a sťažovateliek dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. 15. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy a ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie slobody pohybu sťažovateliek 2 a 3 garantovanej v čl. 23 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o nariadení vhodného opatrenia. Podstatu argumentácie tvoria námietky nedostatku právomoci okresného súdu vydať vhodné opatrenie podľa § 130 CMP po právoplatnom skončení základného konania o nariadenie návratu maloletých sťažovateliek, teda v štádiu vykonávacieho konania a v nadväznosti na to tvrdenie, že krajský súd nedal na predmetnú námietku uplatnenú v odvolaní
6
žiadnu odpoveď, a námietka nedostatočného odôvodnenia a neprimeranosti nariadeného vhodného opatrenia. 16. Ústavný súd do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných a zabezpečovacích opatreniach zasahuje iba za predpokladu, že by rozhodnutím došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (II. ÚS 65/2021). Výnimočnosť zasahovania ústavného súdu do rozhodnutí o zabezpečovacích nástrojoch neznamená, že tieto sú úplne mimo ústavnoprávneho prieskumu. Ak sú dôvody, na ktorých je založené rozhodnutie, zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, možno hovoriť o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia (m. m. III. ÚS 104/2013). Aj v takomto konaní musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu musí mať zákonný podklad, musí byť vydané príslušným súdom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primerane odôvodnené. Uvedené judikatúrne východiská sú rovnako aplikovateľné aj na rozhodnutie všeobecného súdu o vhodnom opatrení. 17. V súvislosti s preskúmaním odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zdôrazňuje, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť uznesenia odvolacieho súdu s potvrdzovaným uznesením vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Z tohto dôvodu odôvodnenie rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ktoré bolo potvrdené ako vecne správne napadnutým uznesením krajského súdu, vyplýva, že okresný súd nariadil vhodné opatrenie na zabezpečenie podmienok na návrat maloletého podľa § 130 CMP na základe návrhu otca maloletých detí, ktorý bol odôvodnený tvrdením, že sťažovateľka 1 zatajuje svoje skutočné bydlisko, a tým aj bydlisko maloletých detí, s maloletými deťmi sa na účel bývania nezdržiava na deklarovanej adrese trvalého pobytu, kam chodí len na návštevy, o čom otec predložil dôkaz – výpoveď susedy obsiahnutá v notárskej zápisnici. Uvedeným správaním podľa otca matka zavádza súd. Okresný súd z lustrácie matky v registri obyvateľov Slovenskej republiky považoval za osvedčené, že matka má na území Slovenskej republiky evidovaný trvalý pobyt na adrese , kde sa podľa jej vyjadrenia v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie aj zdržiavala. Zo správy opatrovníka maloletých detí, ktorá je súčasťou súdneho spisu sp. zn. 38Em/4/2025, okresný súd zistil, že kolízny opatrovník vykonal šetrenie v domácnosti matky maloletých detí na adrese so zistením, že na tejto adrese žije v spoločnej domácnosti sťažovateľka 1 so svojou matkou a so svojimi maloletými deťmi. Na základe dopytu na zamestnávateľa matky – v konaní vedenom pod sp. zn. 38Em/4/2025 okresný súd zistil, že matka maloletých detí má miesto výkonu práce počas tzv. „home office“ evidované na adrese . Na základe uvedených skutočností vzťahujúcich sa na predmetnú vec okresný súd dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené zákonné podmienky na nariadenie vhodného opatrenia, ktorého prijatie odôvodnil potrebou zabezpečenia urýchleného návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu a tiež nevyhnutnosťou mať vedomosť o aktuálnom pobyte maloletých detí na území Slovenskej republiky z dôvodu prebiehajúceho konania o výkon súdneho rozhodnutia sp. zn. 38Em/4/2025.
7
18. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že okresný súd síce uviedol konkrétne skutkové zistenia a citáciu aplikovaných právnych noriem, avšak nevysvetlil myšlienkový postup medzi konkrétne osvedčeným skutkovým stavom a záverom o aplikácii príslušnej právnej normy, t. j. neuviedol žiadne vlastné právne úvahy a závery o subsumpcii skutkového stavu pod aplikovanú právnu normu. V konečnom dôsledku tak vôbec nie je zrejmé, čo viedlo okresný súd k nariadeniu vhodného opatrenia. Ak považoval okresný súd za osvedčenú skutočnosť to, že sťažovateľka 1 sa s maloletými sťažovateľkami 2 a 3 zdržiava na adrese ich trvalého pobytu (uvedené zistenia vyplývajú z lustrácie matky v registri obyvateľov Slovenskej republiky, správy kolízneho opatrovníka a dopytu na zamestnávateľa matky, pozn.), potom nie je zrejmé, na aký účel bolo vhodné opatrenie prijaté. Ak mal okresný súd pochybnosť o skutočnom aktuálnom mieste pobytu sťažovateliek, takýto skutkový záver z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva. Krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení uznesenia okresným súdom a, aplikujúc § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), odkázal na odôvodnenie uznesenia okresného súdu. Námietku sťažovateľky 1 v odvolaní týkajúcu sa nepreskúmateľnosti uznesenia okresného súdu krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže podľa jeho názoru okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol relevantné skutkové zistenia, tieto v dostatočnom rámci pre účel nariadenia vhodného opatrenia vyhodnotil a uviedol i aplikované právne predpisy. 19. Okresný súd nariadil vhodné opatrenie z dôvodu potreby zabezpečenia urýchleného návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu a potreby mať vedomosť o aktuálnom pobyte maloletých detí na území Slovenskej republiky vzhľadom na prebiehajúce konanie o výkon súdneho rozhodnutia sp. zn. 38Em/4/2025. Len ťažko možno mať pochybnosti o danosti okresným súdom a krajským súdom takto stanoveného legitímneho cieľa a nariadené vhodné opatrenie predstavuje spôsobilý prostriedok na jeho dosiahnutie, avšak ani z odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ani napadnutého uznesenia krajského súdu nevyplýva, že by sa tieto súdy zaoberali otázkou primeranosti nariadeného vhodného opatrenia, resp. skúmania existencie menej obmedzujúceho opatrenia než zákaz premiestnenia maloletých detí. 20. V samotnej právnej úprave výkonu rozhodnutia Civilný mimosporový poriadok v § 370 ods. 1 v spojení s § 388 upravuje osobitné nástroje na zabezpečenie informácií a súčinnosti vo vykonávacom konaní vo veciach maloletých. Podľa § 388 ods. 1 CMP je každý povinný poskytnúť súdu súčinnosť a informácie na objasnenie skutočností dôležitých pre výkon rozhodnutia. Podľa § 388 ods. 3 písm. b) CMP je sudca, ak to je nevyhnutné pre výkon rozhodnutia, oprávnený prikázať osobe, aby na nevyhnutne potrebný čas zotrvala na určenom mieste. Za nesplnenie povinností podľa § 388 ods. 1 až 3 CMP môže súd uložiť poriadkovú pokutu do 1 000 eur. Ak bolo účelom vhodného opatrenia zabezpečiť, aby súd poznal aktuálny pobyt maloletých detí počas výkonu rozhodnutia, potom zákaz premiestnenia detí bez predchádzajúceho súhlasu súdu sa nejaví ako nevyhnutný prostriedok na dosiahnutie sledovaného cieľa, pokiaľ rovnaký cieľ bolo možné dosiahnuť uložením povinnosti matke poskytnúť súdu informáciu o skutočnom aktuálnom pobyte maloletých detí, prípadne každej jeho zmene, resp. povinnosti poskytnúť súdu potrebnú súčinnosť pri overení pobytu detí a zabezpečiť ich splnenie sankciou. Okresný súd ani krajský súd v odôvodnení svojich rozhodnutí vôbec neobjasnili, z akých dôvodov uprednostnili aplikáciu § 130 CMP, ak priamo vo vykonávacom konaní existoval takýto zákonný mechanizmus, a prečo takýto menej invazívny prostriedok nie je postačujúci. 8
21. V tejto súvislosti, reagujúc tak aj na sťažnostnú námietku o nedostatku právomoci okresného súdu vydať vhodné opatrenie podľa § 130 CMP po právoplatnom skončení návratového konania, je tiež potrebné uviesť, že nie je pravdou, že by sa krajský súd s uvedenou námietkou nevysporiadal. V bode 28 napadnutého uznesenia citoval z uznesenia najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3Cdo/238/2018, na ktorého aplikáciu odkázal a v ktorom najvyšší súd vyslovil, že opatrenia podľa § 130 CMP sa môžu prijať nielen počas prebiehajúceho konania o návrat, ale aj v medziobdobí od právoplatnosti rozhodnutia o návrate až do jeho faktickej realizácie. 22. Krajský súd v nadväznosti na sťažnostnú námietku nevyužitia menej obmedzujúcich opatrení vo svojom vyjadrení uviedol, že skutkovo bolo preukázané, že matka neoznámila súdu aktuálnu adresu pobytu, menila pobyt a pokus o výkon na oficiálnej adrese bol zmarený, preto v takomto kontexte by len informatívna povinnosť oznamovať zmeny pobytu alebo dohľad bez stabilizácie miesta neboli účinné. V uvedenom konaní však nebolo preukázané, že by matke bola uložená zo strany konajúcich súdov informačná povinnosť v súvislosti s aktuálnou adresou pobytu maloletých detí, a tak nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že by menej invazívne prostriedky zabezpečujúce účel konania boli automaticky neefektívne. Vo vzťahu k zmareniu pokusu o výkon rozhodnutia na deklarovanej adrese je potrebné uviesť, že opakovanému pokusu o výkon rozhodnutia na inej ako súdu deklarovanej adrese sa sťažovateľka 1 dobrovoľne podrobila, hoci nebol úspešný pre nepriaznivý psychický stav maloletých detí. V konaní tak nebolo osvedčené ani to, že by sa matka s deťmi opakovane pokúšala premiestniť na inú adresu, resp. že by existovalo reálne konkrétne riziko, že matka deti premiestni z ich súčasného miesta pobytu na neznáme miesto. Takéto závery nevyplývajú z uznesenia okresného súdu ani napadnutého uznesenia krajského súdu. Zároveň je potrebné uviesť, že argument neúčinnosti menej obmedzujúcich prostriedkov pre správanie matky krajský súd uviedol až vo svojom vyjadrení a tento rovnako nie je obsiahnutý v odôvodnení napadnutého uznesenia. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nemožno vyvodiť, aké konkrétne konanie matky zakladá bezprostredné riziko ďalšieho premiestnenia detí, prečo samotná informačná povinnosť nepostačuje, prečo je potrebné obmedziť premiestňovanie maloletých sťažovateliek 2 a 3. Odôvodnenie napadnutého uznesenia teda neobsahuje úvahu, ktorá by umožnila preskúmať nevyhnutnosť zvoleného opatrenia. 23. Proporcionalita nariadeného vhodného opatrenia nie je podporená ani časovým hľadiskom jeho trvania, ktoré bolo stanovené do času návratu maloletých sťažovateliek na územie Spojených štátov amerických. V tomto kontexte je zásadné to, že výkon uznesenia o nariadení návratu maloletých sťažovateliek do Spojených štátov amerických bol nariadený uznesením okresného súdu sp. zn. 38Em/4/2025 z 11. júna 2025. Sťažovateľka 1 proti nemu podala odvolanie, o ktorom odvolací súd dosiaľ nerozhodol. Okresný súd uznesením č. k. 38Em/4/2025-715 z 3. októbra 2025 odložil výkon právoplatného a vykonateľného uznesenia okresného súdu, ktorým bol nariadený návrat maloletých sťažovateliek do Spojených štátov amerických. Otec podal proti predmetnému uzneseniu odvolanie, o ktorom rovnako ku dňu prerokovania ústavnej sťažnosti rozhodnuté nebolo. Ku dňu prerokovania ústavnej sťažnosti tak k uskutočneniu výkonu návratového rozhodnutia nedošlo. Zo skutkového a z procesného stavu danej veci je tak zrejmé, že uskutočnenie návratu maloletých detí nie je otázkou bezprostrednej prípravy, krátkeho času a urýchleného postupu súdov. Jedným z okresným súdom deklarovaných účelov nariadeného vhodného opatrenia pritom bolo zabezpečenie potreby urýchleného návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu. V konkrétnych okolnostiach
9
tejto veci však návrat nebol realizovaný už po dobu dlhšiu ako jeden rok, a preto aj tento časový aspekt je potrebné zohľadniť pri posudzovaní primeranosti opatrenia v kontexte doby jeho trvania. 24. Vytknúť uzneseniu okresného súdu možno aj neurčitosť jeho I. výroku, keď okresný súd nevymedzil ani z vecného, ani z časového hľadiska pojmy „krátkodobý pobyt“ a „dlhodobý pobyt“. Rozsah zákazu nie je dostatočne konkretizovaný, najmä keď jeho porušenie môže viesť k ďalším procesným následkom vo vykonávacom konaní. Na tomto mieste sa ústavný súd nestotožňuje s tvrdením krajského súdu v bode 30 odôvodnenia napadnutého uznesenia, v zmysle ktorého tieto pojmy nebolo potrebné bližšie konkretizovať, ak z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že zmyslom uznesenia bolo zabezpečiť urýchlený návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu a nevyhnutnosť, aby mal súd vedomosť o ich aktuálnom pobyte na území Slovenskej republiky. Takto špecifikovaný zákaz považuje ústavný súd za neurčitý, bez jasného vymedzenia jeho rozsahu a, prísne vzaté, aj neplánovaný pobyt maloletých sťažovateliek v zdravotníckom zariadení, pri ktorom by objektívne nebolo možné zabezpečiť včasný súhlas súdu, by predstavoval porušenie nariadeného vhodného opatrenia. 25. Z dôvodu absencie právneho posúdenia veci, vykonania právnej úvahy najmä vo vzťahu k proporcionalite a nevyhnutnosti nariadeného vhodného opatrenia, neurčitosti I. výroku nariadeného vhodného opatrenia a absencie dostatočného a presvedčivého odôvodnenia zásahu do slobody pohybu maloletých sťažovateliek 2 a 3 ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a slobody pohybu garantovanej v čl. 23 ods. 1 ústavy maloletých sťažovateliek 2 a 3 (bod 1 výroku nálezu). 26. Ústavný súd nevyhovel tej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sa sťažovateľky domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy a maloleté sťažovateľky aj vyslovenia porušenia čl. 23 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy (bod 4 výroku nálezu). Ustanovenia čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy majú charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto články ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Prioritne teda v konaní o ústavnej sťažnosti nejde o kontrolu súladu postupov a rozhodnutí orgánov verejnej moci s ústavou, ale o poskytovanie účinnej ochrany základným právam a slobodám sťažovateľov. Ústavný súd preto nepovažoval za potrebné vysloviť porušenie aj týchto článkov ústavy vo výrokovej časti tohto nálezu (obdobne I. ÚS 736/2016, IV. ÚS 150/2018, II. ÚS 382/2018, I. ÚS 52/2020, II. ÚS 73/2023). 27. Ústavný súd v súvislosti s návrhom sťažovateliek na zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci krajskému súdu dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby tomuto návrhu vyhovel (bod 2 výroku nálezu). Krajský súd je v ďalšom konaní vo veci podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.
10
V. Trovy konania 28. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 73 zákona o ústavnom súde o náhrade trov konania, pričom jej sumu určil podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), vychádzajúc zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2025 v sume 371 eur a za rok 2026 v sume 396,50 eur (1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za úkon právnej služby za rok 2025 v sume 14,84 eur a za rok 2026 v sume 15,86 eur (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Odmena za jeden úkon právnej služby bola znížená pri zastupovaní druhej a ďalšej osoby o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky). Sťažovateľkám priznal náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2025 (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie ústavnej sťažnosti) a jeden úkon vykonaný v roku 2026 (replika) v celkovej výške 2 413,62 eur (bod 3 výroku tohto nálezu). 29. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateliek (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označenej v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 9. septembra 2026
Peter Molnár predseda senátu
11