Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky II. ÚS 719/2025-92 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavných sťažnostiach sťažovateľov 1. , , , zastúpeného URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, 2. , , , zastúpeného advokátom Mgr. Jakubom Andreánskym, Vilová 6, Bratislava, 3. , , zastúpeného URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, 4. , , , zastúpenej advokátkou JUDr. Mgr. Monikou Lichnerovou, PhD., Plzenská 4, Bratislava, 5. , , , zastúpenej URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, proti postupu Okresného súdu Prešov v konaní sp. zn. 32C/18/2018 po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 147/2022-71 z 23. júna 2022 takto rozhodol: 1. Postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 32C/18/2018 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 147/2022-71 z 23. júna 2022 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Sťažovateľom p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému po 2 000 eur, ktoré j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 3. Sťažovateľom p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 949,17 eur, ktorú j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý zaplatiť právnym zástupcom sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Vo zvyšnej časti ústavným sťažnostiam n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie: I. Skutkový stav a sťažnostná argumentácia 1. Sťažovatelia sa ústavnými sťažnosťami doručenými ústavnému súdu 25. septembra 2025 domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu v konaní označenom v záhlaví tohto nálezu v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 147/2022-71 z 23. júna 2022 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 11Co/39/2024. Navrhujú, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal im primerané finančné zadosťučinenie od oboch porušiteľov a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. 2. Uzneseniami ústavného súdu č. k. PLs. ÚS 67/2025-5 z 1. októbra 2025, č. k. II. ÚS 563/2025-20 zo 16. októbra 2025, č. k. PLs. ÚS 68/2025-5 z 22. októbra 2025 boli ústavné sťažnosti spojené na spoločné konanie, ktoré je ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2524/2025. Ústavný súd súčasne rozhodol podľa § 70 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“), že uznesenia o spojení vecí nadobúdajú právoplatnosť a vykonateľnosť okamihom ich prijatia. 3. Z ústavných sťažností a ich príloh vyplýva, že na základe žaloby sťažovateľov proti žalovanému začalo 19. apríla 2018 na okresnom súde konanie, ktorého predmetom je náhrada nemajetkovej ujmy. Namietané konanie patrí v zmysle judikatúry ústavného súdu medzi prioritné typy konaní, v ktorých súdy musia postupovať rýchlo a efektívne. Sťažovatelia sa 5. novembra 2021 obrátili na ústavný súd ústavnou sťažnosťou, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom č. k. I. ÚS 147/202271 z 23. júna 2022 tak, že konštatoval porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd taktiež prikázal okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov, priznal každému sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 eur a zaviazal okresný súd k náhrade trov konania. Okresný súd 14. januára 2022 odročil pojednávanie na neurčito na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), ktorú mu podal 29. marca 2022. Súdny dvor vydal vo veci C-283/22 rozsudok 16. novembra 2023. Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 32C/18/2018-1177 z 8. marca 2024 tak, že žalobe čiastočne vyhovel. Proti výroku rozsudku, ktorým zamieta v prevyšujúcej časti žalobu sťažovateľov, podali sťažovatelia odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 11Co/39/2024-1312 z 27. mája 2025 zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bola nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Po doručení spisu 20. júna 2025 nariadil okresný súd termín pojednávania na 8. október 2025. Doplnením ústavných sťažností sťažovatelia uviedli, že 8. októbra 2025 prebehlo vo veci ďalšie pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok okresného súdu, kde
2
okresný súd čiastočne vyhovel žalobe sťažovateľov, pričom do dňa podania doplnenia ústavnej sťažnosti, t. j. po uplynutí 51 dní, nebolo písomné vyhotovenie vyhláseného rozsudku sťažovateľom doručené. Sťažovatelia považujú omeškanie s doručením rozsudku za ďalší dôkaz nesústredeného postupu okresného súdu. 4. Sťažovatelia sumárne uvádzajú, že porušovatelia v namietanom konaní aj po vydaní nálezu nepostupovali správne a ústavnokonformne, pretože prvostupňové rozhodnutie obsahovalo závažné procesné pochybenia, čo vyústilo do porušenia práva na spravodlivý proces, prvé pojednávanie po vrátení veci z odvolacieho súdu nariadil až po takmer 4 mesiacoch, krajský súd disponoval spisom viac ako 9 mesiacov, pričom s ohľadom na prioritu konania by mal rozhodnúť v kratšej lehote. Sťažovatelia ústavný súd žiadajú, aby namietané konanie bolo preskúmané ako celok. 5. Sťažovatelia vyčítajú porušovateľom nesústredený, neefektívny a nesústredený postup. Celkovú dĺžku napadnutého konania považujú za ústavne nekonformnú a v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Sťažovatelia poukazujú na význam veci. 6. Ústavnú sťažnosť ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 719/2025-69 zo 17. decembra 2025 v rozsahu namietaného porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 32C/18/2018 po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 147/2022-71 z 23. júna 2022 prijal na ďalšie konanie podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde a vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol. II. Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľov II.1. Vyjadrenie okresného súdu: 7. Okresný súd na žiadosť ústavného súdu listom sp. zn. 1SprO/4/2026 z 21. januára 2026 zaslal vyjadrenie k ústavnej sťažnosti sťažovateľov. 8. V úvode listu okresný súd uvádza, že od 4. septembra 2020 bola zákonná sudkyňa práceneschopná a hospitalizovaná, neskôr nastúpila na materskú a rodičovskú dovolenku, ktorú skončila 5. júna 2023. Okresný súd ďalej poukazuje na konštatovanie ústavného súdu v náleze z roku 2022 o skutkovej náročnosti prerokovávanej veci, ktorá vyplýva z nevyhnutnosti zložitého znaleckého dokazovania, a v priebehu súdneho sporu bola vznesená aj požiadavka aplikácie noriem Európskej únie či medzinárodného práva. Práve osobitosť konkrétneho prípadu sťažovateľov si podľa vyjadrenia okresného súdu vyžaduje od konajúceho súdu náležité vysporiadanie sa s otázkou zodpovednosti žalovaného za spôsobenú ujmu na zdraví v kontexte aplikácie právnych predpisov Európskej únie a noriem medzinárodného práva, čo bez ďalšieho možno považovať za významný faktor ovplyvňujúci náročnosť vedenia súdneho sporu. 9. Okresný súd popisuje priebeh konania po vydaní nálezu z roku 2022. Okresný súd 29. marca 2022 konanie podľa § 162 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) prerušil a Súdnemu dvoru predložil prejudiciálne otázky. Súdny dvor rozsudkom zo 16. novembra 2023 rozhodol: «1. Článok 17 ods. 1 Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu uzavretého 28. mája 1999 v Montreale, podpísaného Európskym spoločenstvom 3
9. decembra 1999 a schváleného v jeho mene rozhodnutím Rady 2001/539/ES z 5. apríla 2001 v spojení s článkom l a článkom 2 ods. 1 tohto Dohovoru sa má vykladať v tom zmysle, že: nemôže zakladať nárok na náhradu škody v prospech priamych pozostalých po osobe, ktorá pri svojej účasti na špecializovanom výcviku členov hasičského a záchranného zboru uskutočnenom vo vojenskom priestore letiska jedného zmluvného štátu zomrela v dôsledku pádu vrtuľníka prevádzkovaného policajnými službami počas toho, ako bola k tomuto vrtuľníku pripútaná pomocou žeriavneho lana, keďže takúto situáciu nemožno kvalifikovať ako „medzinárodnú prepravu“ v zmysle článku 1 uvedeného dohovoru ani ako „prepravu vykonávanú štátom“ v zmysle jeho článku 2 ods. 1. 2. Ustanovenia článku 1 ods. 1 v spojení s článkom 2 ods. 2 písm. a) a článkom 4 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 785/2004 z 21. apríla 2004 o požiadavkách na poistenie leteckých dopravcov a prevádzkovateľov lietadiel sa majú vykladať v tom zmysle, že: nemôžu zakladať nárok na náhradu škody v prospech priamych pozostalých po osobe, ktorá pri svojej účasti na špecializovanom výcviku členov hasičského a záchranného zboru uskutočnenom vo vojenskom priestore letiska jedného zmluvného Štátu zomrela v dôsledku pádu vrtuľníka prevádzkovaného policajnými službami počas toho, ako bola k tomuto vrtuľníku predstavujúcemu „štátne lietadlo“ pripútaná pomocou žeriavneho lana.» 10. Spis bol okresnému súdu zo Súdneho dvora vrátený 21. novembra 2023. Okresný súd uvádza, že následne zisťoval, či sa strany sporu mohli zúčastniť pojednávania v konkrétny deň, a to z dôvodu, aby nedošlo k zmareniu ďalšieho pojednávania. Na pojednávaní 8. marca 2024 okresný súd vyhlásil rozsudok. Na odvolanie sťažovateľov a žalovaného krajský súd uznesením č. k. 11Co/39/2024-1312 z 27. mája 2025 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 32C/718/2018-1177 z 8. marca 2024 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie na nové rozhodnutie. Rozsudok bol zrušený z dôvodu nepreskúmateľnosti, pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy. Odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie v niektorých častiach týkajúcich sa právneho posúdenia danosti (teda nie výšky) uplatneného nároku za dostatočne odôvodnený, zrozumiteľný, preskúmateľný, zákonný a vecne správny. 11. Dňa 20. júna 2025 bol spis vrátený z odvolacieho súdu okresnému súdu, pričom súdna tajomníčka 24. júna 2025 dala pokyn na doručenie rozhodnutia krajského súdu stranám sporu. 12. Dňa 16. júla 2025 okresný súd nariadil termín pojednávania na 8. október 2025, na ktorom bol vyhlásený v poradí druhý rozsudok. Okresný súd uvádza, že termín pojednávania bol nariadený v čo najskoršom termíne, ako bolo možné, s prihliadnutím na čerpanie dovolenky zákonnou sudkyňou a už nariadené termíny pojednávania. 13. Okresný súd zastáva názor, že ústavná sťažnosť v tomto prípade nie je dôvodná ani čiastočne, keďže po vydaní nálezu z roku 2022 okresný súd konal sústredene, plynulo a bez prieťahov. 14. Okresný súd v liste vyslovuje súhlas, aby ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. II.2. Replika sťažovateľov: 15. Právny zástupca sťažovateľov v prvom, treťom a piatom rade listom z 30. apríla 2026 zaslal vyjadrenie sťažovateľov k vyjadreniu okresného súdu z 21. januára 2026. Vo vyjadrení sťažovatelia poukazujú na to, že porušovateľ vo svojom vyjadrení neposkytol dostatočné argumenty, ktoré by
4
z ústavnoprávneho hľadiska, ako ani z hľadiska aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru a im korelujúcej judikatúry ESĽP ospravedlňovali nesústredený a neefektívny postup okresného súdu, ako ani neprimeranú a ústavne nonkonformnú dĺžku namietaného konania pred okresným súdom. 16. Sťažovatelia považujú vyjadrenie porušovateľa za zosumarizovanie skutkového stavu namietaného konania bez uvedenia argumentácie, ktorá by zoslabovala argumentáciu sťažovateľov uvedenú v ústavnej sťažnosti a jej doplneniach. 17. Ku skutočnostiam uvedeným vo vyjadrení okresného súdu sťažovatelia uvádzajú, že vykonanie pojednávania až po takmer 4 mesiacoch od vrátenia súdneho spisu predstavuje jedno z viacerých prieťahových konaní okresného súdu. Keďže predmetom namietaného konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, ktorá v zmysle rozsiahlej judikatúry spadá do kategórie konaní s urgentnou potrebou konať rýchlo a efektívne, a to na účely ukončenia právnej neistoty sťažovateľov. Z toho dôvodu sťažovatelia zastávajú názor, že oneskorené nariadenie pojednávania až o takmer 4 mesiace neurýchlilo postup okresného súdu a celé konanie zbytočne zdržalo. Sťažovatelia sú taktiež toho názoru, že ani letné obdobie, resp. obdobie prázdnin a dovoleniek nemôže byť dôvodom na predlžovanie namietaného konania, ktoré má citlivý predmet a v konaní bol už raz vydaný nález ústavného súdu s príkazom konať bez zbytočných prieťahov. 18. Sťažovatelia uvádzajú, že pre ukončenie ich právnej neistoty je irelevantné, či bol nárok sťažovateľov riadne zdôvodnený, keďže ak výška priznanej sumy nebola súladná s ustanoveniami Civilného sporového poriadku a právom na spravodlivý proces, celé konanie sa muselo automaticky predĺžiť o odvolacie konanie a nové konanie pred prvostupňovým súdom, pričom ak by bol rozsudok riadne a kvalitne odôvodnený vo všetkých smeroch tak, ako to vyžaduje judikatúra najvyšších súdnych inštancií, tak by právna neistota sťažovateľov toho času už bola ukončená a tiež aj porušovanie základných práv sťažovateľov. 19. Sťažovatelia zastávajú názor, že podané ústavné sťažnosti v znení doplnení sú v celom rozsahu dôvodné a navrhované primerané finančné zadosťučinenie v celej miere adekvátne zodpovedá ich ujme. 20. Sťažovatelia v druhom a vo štvrtom rade repliku včas nedoručili. III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 21. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, pretože na základe obsahu podaní a vyžiadaného spisu dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. 22. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. 23. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu
5
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010). 24. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04). 25. Ústavný súd otvorene vychádza zo súdnych rozhodnutí ESĽP, ktorý postupne vytvoril koncepciu troch rýchlostí súdnych konaní v závislosti od významu prejednávanej veci, a to: A. priemernú (všeobecne aplikovateľnú), B. osobitnú (spojenú 1. s prostriedkami na živobytie sťažovateľa: náhrada škody, dôchodkové veci, sociálne zabezpečenie, pracovnoprávne spory, 2. osobným statusom sťažovateľa: rozvodové konania, určenie otcovstva), C. výnimočnú rýchlosť (rodičovské práva, náhrada škody osobám nevyliečiteľne chorým). 26. V zmysle už uvedeného kritéria napadnuté súdne konanie nie je možné zaradiť do skupiny konaní s osobitnou rýchlosťou (v prejednávanej veci nejde o náhradu škody, ktorá je spojená so živobytím sťažovateľa), ide o konanie s priemernou rýchlosťou. Toto napokon konštatoval už ústavný súd v náleze č. k. I. ÚS 147/2022-71 z 23. júna 2022. 27. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. 28. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov. 29. Prvé kritérium je zložitosť veci. Za zložité sa pokladajú tie veci, ktoré samostatne alebo kumulatívne: a) vyžadujú, aby na ten istý súbor faktov sa aplikovalo viac právnych noriem, b) umožňujú, aby tá istá právna norma nadobudla v interpretácii viac ako jeden význam, c) predpokladajú viaceré uváženia, d) predpokladajú a umožňujú voľné uváženie (II. ÚS 26/95). 30. Pokiaľ ide o prvé kritérium, t. j. právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania je rozhodovanie o nároku sťažovateľov na náhradu škody v podobe nemajetkovej ujmy, čo možno v zásade zaradiť medzi bežnú a pravidelnú agendu všeobecných súdov. Ústavný súd už v náleze z roku 2022 konštatoval, že do popredia výrazným spôsobom vystupuje skutková náročnosť prerokovávanej veci, ktorá vyplývala z nevyhnutnosti zložitého znaleckého dokazovania (dopravná nehoda vrtuľníka, jeho pád a následná smrť, pozn.). V ústavnou sťažnosťou napadnutej časti konania (po náleze z roku 2022) táto skutková náročnosť 6
prerokovávanej veci z popredia ustupuje. Istú právnu zložitosť prejednávaná vec vykazuje z dôvodu potrebnosti ujasnenia možnosti použitia medzinárodných noriem pri posudzovaní uplatneného nároku na náhradu škody v prospech priamych pozostalých poškodeného. 31. Vo vzťahu k správaniu sťažovateľov ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia sa o predĺženie napadnutého konania v jeho relevantnej časti sami nepričinili. 32. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). 33. Z popísaného priebehu konania okresným súdom vo vyjadrení na ústavnú sťažnosť, z ústavnej sťažnosti a vyžiadaného spisu sp. zn. 32C/18/2018 ústavný súd zistil, že v čase vydania nálezu z roku 2022 bolo napadnuté konanie prerušené. Súdny dvor vo veci C-283/22 vydal rozsudok 16. novembra 2023. Okresný súd vyhlásil rozsudok č. k. 32C/18/2018-1177 z 8. marca 2024, proti ktorému bolo zo strany sťažovateľov podané odvolanie 31. mája 2024. Spisový materiál bol odvolaciemu súdu doručený 18. septembra 2024. Krajský súd o odvolaní rozhodol uznesením č. k. 11Co/39/2024-1312 z 27. mája 2025, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 1. júla 2025. Krajský súd vrátil spis okresnému súdu 20. júna 2025. Sťažovatelia v pozícii žalobcov podali predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní 13. augusta 2025, ktorá bola posúdená ako nedôvodná. Dňa 16. júla 2025 bol nariadený termín pojednávania na 8. október 2025. Na účely prehľadnosti a časovej postupnosti ústavný súd uvádza, že sťažovatelia sa obrátili na ústavný súd s ústavnými sťažnosťami 25. septembra 2025. Následne na pojednávaní 8. októbra 2025 okresný súd vyhlásil rozsudok č. k. 32C/18/2018-1373, proti ktorému podal žalovaný odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP 23. decembra 2025. Do dňa podania doplnenia ústavnej sťažnosti, t. j. po uplynutí 51 dní odo dňa vyhlásenia predmetného rozsudku, nebolo jeho písomné vyhotovenie sťažovateľom doručené. 34. Ak sa navrhovateľ domáha ochrany práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy v tom istom konaní dvoma po sebe nasledujúcimi podnetmi, pričom ústavný súd prvému podnetu nálezom vyhovel a vyslovil porušenie práva, potom druhým podnetom môže navrhovateľ namietať porušenie toho istého práva len v časovom období, ktoré nasleduje po vydaní predmetného nálezu (ÚS 11/00). Príkaz ústavného súdu všeobecnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov nemá charakter odporúčania. Nerešpektovanie takéhoto príkazu spôsobuje ujmu nielen samotnému sťažovateľovi, ale aj spochybňuje dôveru verejnosti v súdny systém a vo výkon spravodlivosti (I. ÚS 92/2022). 35. Na základe uvedeného v tomto konaní predmetom skúmania bolo obdobie napadnutého konania od 3. augusta 2022 (právoplatnosť nálezu sp. zn. I. ÚS 147/2022) do 29. septembra 2025 (doručenie ústavnej sťažnosti), čiže približne 38-mesačné obdobie po tom, čo ústavný súd v predchádzajúcom náleze prikázal porušovateľovi konať bez zbytočných prieťahov. 36. Civilný sporový poriadok vyslovene počíta s „prieťahom“ v konaní spočívajúcim v obligatórnom prerušení konania, a to s cieľom vyriešenia otázky, ktorá podľa názoru konajúceho súdu má význam pre rozhodnutie vo veci samej. Takýto prieťah, resp. odôvodnenú realizáciu
7
takého obligatórneho úkonu súdu podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, nemožno potom považovať za zbytočný, ale za zákonom predpokladaný (I. ÚS 274/2023). Napadnuté konanie bolo pred okresným súdom prerušené od 29. marca 2022 do 21. novembra 2023 z dôvodu položenia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru. Toto obdobie po právoplatnosti nálezu sp. zn. I. ÚS 147/2022 do vrátenia spisu zo Súdneho dvora v trvaní približne 16 mesiacov nie je možné hodnotiť ako nekonanie, prípadne neefektívne konanie. 37. V preskúmanom období od vrátenia spisu zo Súdneho dvora do podania ústavnej sťažnosti uplynulo 22 mesiacov. Okresný súd v tomto období síce raz rozhodol v merite veci (8. marca 2024), ale tento rozsudok bol krajským súdom (27. mája 2025) na odvolanie sťažovateľov zrušený pre jeho nepreskúmateľnosť. Ak po využití riadnych, ale aj mimoriadnych opravných prostriedkov dôjde napokon k zrušeniu rozsudku prvoinštančného súdu z dôvodu procesných alebo hmotnoprávnych pochybení a k vráteniu veci na ďalšie konanie, uvedené ide v zásade na ťarchu súdu, ktorému bolo dané rozhodnutie zrušené (I. ÚS 221/2022). Po vrátení spisu z krajského súdu (20. júna 2025) do podania ústavnej sťažnosti sa ďalšie pojednávanie vo veci sa nekonalo. Toto obdobie ústavný súd hodnotí ako neefektívne, ktoré nesmerovalo k bezprieťahovému odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľov, a preto nie je zlučiteľné s ich základným právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. právom na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote. 38. S ohľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní (bod 1 výroku tohto nálezu). IV. K návrhu na prikázanie vo veci konať 39. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov. 40. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. 41. Ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 147/2021 z 23. júna 2022 prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov. Keďže o návrhu na prikázanie vo veci konať bez prieťahov ústavný súd už rozhodol, opätovnému návrhu na prikázanie okresnému súdu vo veci konať nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu). V. Primerané finančné zadosťučinenie 42. Sťažovatelia žiadajú v petite ústavných sťažností v znení ich doplnení priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 11 000 eur. 43. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
8
44. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. 45. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 46. Ústavný súd konštatuje, že zásah do základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote si vyžaduje priznanie finančného zadosťučinenia. Ústavný súd však považuje sťažovateľmi požadovanú sumu finančného zadosťučinenia za neprimeranú, resp. preexponovanú a na tomto mieste pripomína, že ESĽP akceptuje priznávanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume, ktorá nie je neprimeraná, hoci by bola nižšia než suma priznávaná ESĽP (porovnaj Ivan a Martin Medić proti Chorvátsku, rozhodnutie z 5. 2. 2009, č. 55864/07; Roje proti Chorvátsku, rozhodnutie z 25. 6. 2009, č. 8301/06). 47. Vzhľadom na konštatované zbytočné prieťahy v postupe všeobecného súdu v napadnutom konaní, berúc do úvahy najmä charakter predmetu konania a jeho význam pre sťažovateľov, ako aj celkovú dĺžku napadnutého konania, resp. obdobie právnej neistoty sťažovateľov, neefektívnosť všeobecného súdu a všetky okolnosti daného prípadu, majúc na pamäti, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, ústavný súd považoval priznanie finančného zadosťučinenia každému zo sťažovateľov po 2 000 eur za primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu). VI. Trovy konania 48. Ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Z citovaného znenia § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd nemá povinnosť, ale fakultatívne danú možnosť priznať úspešnému účastníkovi náhradu trov konania. 49. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania a výpočte odmeny za právne služby ústavný súd vychádza z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1, § 16 ods. 3). Aplikujúc citované ustanovenia tejto vyhlášky a využijúc možnosť (ne)priznania trov konania, ústavný súd rozhodol tak, že sťažovateľom priznal náhradu trov konania za 2 úkony právnej služby uskutočnené v roku 2025 (príprava a prevzatie veci, podanie ústavnej sťažnosti) a dvakrát režijný paušál. Repliku sťažovateľov s prihliadnutím na jej obsah nevyhodnotil ústavný súd ako podanie relevantné pre jeho rozhodnutie a náhradu trov 9
sťažovateľom za ňu nepriznal. Trovy konania činia spolu 949,17 eur vrátane navýšenia o daň z pridanej hodnoty 23 %, ktorej je právny zástupca sťažovateľov platiteľom (bod 3 výroku tohto nálezu). 50. Hoci ide o prípad súčasného zastúpenia viacerých sťažovateľov, ústavný súd, vychádzajúc z § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde, berúc do úvahy, že sťažovateľov zastupovala prakticky totožná advokátska kancelária, ústavné sťažnosti jednotlivých sťažovateľov po obsahovej stránke boli prakticky rovnaké, priznal sťažovateľom nárok na náhradu trov konania vo výške, aká by im patrila v prípade zastúpenia jedného sťažovateľa. 51. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP), a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 1. júla 2026
Peter Molnár predseda senátu
10