Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky II. ÚS 7/2026-34 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného JUDr. Petrom Belicom, advokátom, M. R. Štefánika 36, Martin, proti postupu Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. PN-7C/3/2016 (pôvodne vedenom Okresným súdom Piešťany pod sp. zn. 7C/3/2016) takto rozhodol: 1. Postupom Okresného súdu Trnava v konaní pod sp. zn. PN-7C/3/2016 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Okresnému súdu Trnava p r i k a z u j e v konaní sp. zn. PN-7C/3/2016 konať bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 1 000 eur, ktoré mu j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 771,68 eur a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. mája 2025 domáha vyslovenia porušenia svojich práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 a zákazu mučenia alebo neľudského, ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PN7C/3/2016. Navrhuje prikázať okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznať mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Z obsahu ústavnej sťažnosti, jej príloh a doplnení doručených ústavnému súdu 9. júna 2025, 10. júla 2025 a 12. decembra 2025 vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v napadnutom konaní o odškodnenie za zlé zaobchádzanie, ktoré začalo žalobou doručenou Okresnému súdu Piešťany 12. septembra 2016 a v ktorom ku dňu podania ústavnej sťažnosti (ani skoro po deviatich rokoch) nedošlo na prvom stupni súdu k rozhodnutiu vo veci samej. Sťažovateľ napáda dĺžku napadnutého konania ako celok. V ústavnej sťažnosti vidí porušenie čl. 3 dohovoru v tom, že okresný súd nerozhodol v napadnutom konaní o merite žaloby, ktorou sa sťažovateľ domáha odškodnenia za zlé zaobchádzanie po dobu viac ako troch rokov, čo predstavuje podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) porušenie tohto článku dohovoru (Gäfgen vs. Nemecko č. 22978/05). 3. Ústavnú sťažnosť ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 7/2026-22 zo 14. januára 2026 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie v celom rozsahu. 4. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že nejde o náročné skutkové ani právne posúdenie, ktoré by odôvodňovalo skutočnosť, že okresný súd vo veci právoplatne nerozhodol ani za 9 rokov od podania žaloby na súde. Okresný súd podľa sťažovateľa nekoná plynulo, aj keď prejednávaná vec nie je právne ani fakticky zložitá. Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd je zodpovedný za neprimeranú dĺžku namietaného konania, koná neefektívne. V postupe okresného súdu sa podľa sťažovateľa neodzrkadľujú základné princípy súdneho konania, plynulý postup bez zbytočných prieťahov tak, aby okresný poskytol sťažovateľovi v namietanom konaní relevantnú ochranu jeho práv a oprávnených nárokov v zmysle návrhu vo veci samej, ako aj označených práv v zmysle ním podanej sťažnosti ústavnému súdu. 5. Výkon súdnictva vo veci sťažovateľa v dôsledku tzv. súdnej mapy prešiel 1. júna 2023 z Okresného súdu Piešťany na Okresný súd Trnava, kde je vec naďalej vedená pod sp. zn. PN7C/3/2016. 6. V napadnutom konaní nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté napriek tomu, že sťažovateľ opakovane podával okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní. 7. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že jeho správanie v žiadnom prípade neprispelo k prieťahom v napadnutom konaní. Sťažovateľ mal a aj stále má právny záujem na rýchlom prejednaní veci a rozhodnutí vo veci v napadnutom konaní. Sťažovateľ zastáva názor, že dostatočne dlhý čas čakal na nápravu a rýchle konanie okresného súdu, ku ktorému však nedošlo. 8. Sťažovateľ požiadavku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje tým, že dlhšie trpí negatívnymi následkami ako duševné utrpenie, stres, trauma, krivda, neistota,
2
poníženie, ktoré pociťuje a prežíva ako priamy dôsledok porušenia svojich základných ľudských práv. 9. Sťažovateľovi v priamej súvislosti s odopieraním poskytnutia spravodlivosti a včasného prejednania jeho veci v namietanom konaní vzniká teda nemajetková ujma spočívajúca najmä v pocitoch úplnej neistoty a bezmocnosti. II. Vyjadrenie okresného súdu 10. Okresný súd k ústavnej sťažnosti zaujal stanovisko svojím vyjadrením sp. zn. 1SprV/85/2026 z 2. februára 2026, kde po chronologickom zhrnutí doteraz vykonaných procesných úkonov v napadnutom konaní v podstatnom uviedol, že vzhľadom na okolnosti prípadu zastáva názor, že súd v napadnutom konaní postupoval v zmysle príslušných procesných predpisov, jednotlivé úkony vykonával v primeraných lehotách, pričom napriek neustálemu sťažovaniu v procesnom postupe samotným sťažovateľom súd vyvinul snahu na riadny postup v konaní bez zbytočných prieťahov. 11. K dĺžke napadnutého konania podľa okresného súdu prispela neúplná žiadosť sťažovateľa adresovaná Centru právnej pomoci, ktorou požiadal o poskytnutie právnej pomoci, keď bol súd nútený čakať na rozhodnutie centra, aby mohol posúdiť jeho žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov; opakované dopĺňanie a spresňovanie žaloby, opakované návrhy na pripustenie ďalších žalovaných do konania, o ktorých súd už rozhodol, že ich vstup do konania nepripúšťa, podávanie rozsiahlych podaní a vyjadrení sťažovateľa bez výzvy súdu. K odročovaniu väčšiny pojednávaní došlo podľa súdu práve na žiadosť sťažovateľa po tom, čo tento odvolal plnomocenstvo advokátke, ako aj na účely „vyčkania“ na rozhodnutie správneho súdu o jeho žalobe o preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia Centra právnej pomoci, ktorým mu bol odňatý nárok na poskytnutie právnej pomoci; námietkou zaujatosti „skrytou“ v závere jeho posledného 26-stranového podania a tvrdením o podaní trestného oznámenia proti konajúcej sudkyni. 12. Podpredsedníčka okresného súdu k priebehu napadnutého konania ďalej uviedla, že na dĺžku napadnutého konania mala tiež vplyv skutočnosť, že vec bola v priebehu konania postupne pridelená ďalším trom sudcom. Dňa 12. septembra 2016 bola vec pridelená sudkyni JUDr. Lucii Poníštovej, Ph.D., 25. mája 2017 bola vec pridelená sudkyni JUDr. Ľudmile Hrickovej, 17. januára 2023 bola vec pridelená z dôvodu práceneschopnosti zákonnému sudcovi Mgr. Vladimírovi Zimányimu, 14. júla 2023 bola vec pridelená JUDr. Kataríne Skubákovej a 11. decembra 2023 bol spis vrátený pôvodnej zákonnej sudkyni JUDr. Ľudmile Hrickovej po jej návrate z dlhodobej práceneschopnosti. 13. Okresný súd uviedol, že na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 17. júna 2025, bol vyhlásený rozsudok, proti ktorému 3. júla 2025 podal sťažovateľ odvolanie a 2 októbra 2025 doručil sťažovateľ súdu doplnenie odvolania. Sťažovateľ doručil súdu sťažnosť proti uzneseniu, ktorým súd uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, a zároveň žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku. Aktuálne prebiehajú zo strany súdu úkony smerujúce k rozhodnutiu o žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku, o podanej sťažnosti, ako aj úkony smerujúce na predloženie spisu odvolaciemu súdu na účely rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa.
3
14. V stanovisku okresného súdu absentuje vyjadrenie k návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. 15. Ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné zasielať toto vyjadrenie sťažovateľovi na repliku, keďže obsahuje predovšetkým chronologický popis úkonov súdu (známy aj zo samotného spisu), obranu okresného súdu a v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania pristúpil k meritórnemu prerokovaniu ústavnej sťažnosti. 16. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, pretože na základe obsahu podaní a vyžiadaných spisov dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 17. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zákazu mučenia alebo neľudského, ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu podľa čl. 3 dohovoru. 18. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04). 19. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. 20. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa. 21. Úlohou ústavného súdu bolo v danom prípade posúdiť najmä intenzitu zásahu do označeného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov, či vznik prieťahov bol spôsobený 4
primárne postupom okresného súdu alebo na ich vznik mal vplyv aj postup sťažovateľa, ako aj to, aký vplyv na priebeh napadnutého konania mala povaha veci. 22. Rozhodovanie všeobecných súdov o náhrade škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, náhrade škody na zdraví, ochrane osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch v zásade patrí medzi bežnú rozhodovaciu agendu všeobecných súdov. Vec sťažovateľa preto nemožno hodnotiť ako právne a ani ako skutkovo zložitú. Ústavný súd je toho názoru, že dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon ani okresný súd vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci. Zároveň však uvádza, že žiadna právna ani skutková zložitosť veci nemôže ospravedlniť viac ako 9 rokov trvajúce súdne konanie, lebo dôveryhodnosť justície tak trpí zásadným spôsobom. 23. Pokiaľ ide o obranu okresného súdu, že na celkovú dĺžku konania a sťažovateľom namietanú nečinnosť okresného súdu mala vplyv skutočnosť, že vo veci došlo opakovane k zmene zákonného sudcu, ústavný súd konštatuje, že viacnásobná zmena osoby zákonného sudcu v súdnom konaní nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (m. m. I. ÚS 508/2015, I. ÚS 527/2015). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní. Ústavný súd neposudzuje, či k zbytočným prieťahom v konaní došlo v dôsledku nedostatočného personálneho obsadenia súdu a následného veľkého počtu vecí pripadajúcich na sudcu alebo v dôsledku subjektívnych príčin na strane sudcu a vedenia súdu. Ústava v čl. 48 ods. 2 totiž zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (III. ÚS 694/2016). 24. Pri hodnotení ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanom konaní, ústavný súd zistil, že sťažovateľ prispel svojím správaním k celkovej dĺžke napadnutého konania. V prvom rade podal žalobu, ktorá vyžadovala odstránenie vád. Sťažovateľ 22. decembra 2018 okrem iného rozšíril svoju žalobu, podaním z 27. decembra 2018 druhýkrát zmenil žalobu a podaním doručeným súdu 17. januára 2019 navrhol pripustenie ďalších subjektov do konania a rozšíril žalobu o ďalšie skutkové tvrdenia. Sťažovateľ 10. marca 2020 podal ďalšie podanie, ktorým namietol zaujatosť konajúcej sudkyne a žiadal vylúčiť všetkých sudcov Okresného súdu Piešťany, na túto námietku súd neprihliadal, keďže nespĺňala všetky zákonné náležitosti a bola podaná po zákonnej lehote. Dňa 24. marca 2020 sťažovateľ doručil súdu ďalšie podanie, ktorým okrem iného oznámil súdu, že vypovedal plnú moc advokátke JUDr. a požiadal, aby súd počkal, kým mu Centrum právnej pomoci neustanoví iného advokáta. Zo súdneho spisu je zrejmé, že okresný súd odročil pojednávanie nariadené na 12. august 2020 na základe žiadosti sťažovateľa, ktorý podal správnu žalobu proti rozhodnutiu Centra právnej pomoci o odňatí nároku na poskytovanie právnej pomoci, pričom dodal, že trvá na zabezpečení právnej pomoci. V tejto súvislosti okresný súd uznesením prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného Krajským súdom v Nitre o žalobe sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Centra právnej pomoci o odňatí nároku sťažovateľovi na poskytovanie právnej pomoci v napadnutom konaní, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie a vec bola predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Tvrdenie sťažovateľa v ústavnej sťažnosti, že zo strany sťažovateľa bolo konané tak, aby žiadne prieťahy v napadnutom konaní nevznikali, sa tak javí ako účelové v snahe zastierať skutočnosť, že 5
sťažovateľ svojimi podaniami a procesnou aktivitou v podstate predlžoval napadnuté konanie. Uvedený postup sťažovateľa tak podľa posúdenia ústavného súdu nie je možné hodnotiť inak ako obštrukčné konanie, a nie ako riadne uplatňovanie svojich práv v napadnutom konaní. 25. K tretiemu kritériu, a to postupu okresného súdu, je potrebné uviesť, že po preštudovaní okresným súdom predloženej chronológie procesných úkonov v rámci napadnutého konania ústavný súd v napadnutom konaní identifikoval primárne nedostatočne efektívny postup, ako aj nečinnosť okresného súdu. K tomu je potrebné v prvom rade uviesť, že už samotnú doterajšiu dĺžku napadnutého konania, toho času v trvaní viac ako 9 rokov, je z ústavnoprávneho hľadiska nutné označiť za neakceptovateľnú. Priebeh konania neriadi sťažovateľ, ale súd. Súd má možnosť ukladať potrebné opatrenia, určovať záväzné lehoty na procesné úkony a pokyny na označenie skutkových tvrdení podstatných pre rozhodnutie vo veci. Hranice procesnej aktivity strán určuje súd aj s možnosťou koncentrovať ich úkony. 26. S poukazom na uvedené preto ústavný súd v okolnostiach veci ani nepovažuje za potrebné podrobne sa vyjadrovať k jednotlivým fázam priebehu napadnutého konania a podrobne rozoberať jeho priebeh. Ústavný súd však s poukazom na uvedený priebeh napadnutého konania videl v postupe okresného súdu primárne jeho neefektívny postup. V tejto súvislosti poukazuje na to, že okresný súd žalobu v spojení s jej doplnením doručoval až po viac ako dvoch rokoch od jej podania. Následne až po roku bol nariadený termín prvého pojednávania, a to na 7. november 2019. Prvé pojednávanie sa tak konalo viac ako tri roky od podania žaloby, čo nie je možné považovať za efektívny postup. Následne sa ďalšie pojednávanie malo konať 25. marca 2020, teda s odstupom 4 mesiacov. Predmetné pojednávanie bolo zrušené z dôvodu pandémie COVID-19. Ďalšie pojednávanie sa malo konať 12. augusta 2020, to však bolo zrušené z dôvodu, že všetky subjekty sporu zhodne navrhli odročenie pojednávania, následne sa pojednávanie uskutočnilo 12. augusta 2020, na ktorom súd vyhlásil uznesenie o prerušení konania podľa § 163 CSP. Následne po vrátení veci zákonnej sudkyni JUDr. Hrickovej po ukončení jej práceneschopnosti možno na ťarchu okresného súdu pripísať aj zrušenie pojednávania nariadeného (20. januára 2025) na 3. apríl 2025, ktoré sa však neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 17. júna 2025, na ktorom okresný súd vydal rozsudok č. k. PN-7C/3/2016-1753, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa, žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania a žalovaným v 3. až 5. rade náhradu trov konania nepriznal. Proti rozsudku podal sťažovateľ 3. júla 2025 odvolanie, ktoré 2. októbra 2025 doplnil. 27. Na podklade týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu v napadnutom konaní bol neefektívny. Okresný súd v napadnutom konaní nezvolil taký procesný postup, ktorý by smeroval k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa ako žalobcu v napadnutom konaní. S ohľadom na už uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). 28. Nebol dôvod vyhovieť návrhu na vyslovenie porušenia zákazu mučenia alebo podrobovania neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 3 dohovoru. Na to, aby mohlo byť vyslovené porušenie tohto zákazu v súvislosti s prieťahmi v konaní o odškodnenie
6
za neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, musí byť rozumne preukázané, že k takémuto konaniu došlo. Vo veci sťažovateľa to tak nie je. 29. Čo sa týka výkladu čl. 3 dohovoru vo všeobecnosti, v zmysle judikatúry ESĽP „zlé zaobchádzanie musí dosahovať minimálnu úroveň závažnosti, aby spadalo do rozsahu čl. 3 dohovoru. Posúdenie tohto minima je z podstaty veci relatívne; závisí od všetkých okolností prípadu, ako je doba trvania zaobchádzania, jeho fyzické a psychické účinky a v niektorých prípadoch pohlavie, vek a zdravotný stav obete atď.“ (porov. Írsko v. Veľká Británia, č. 5310/71, rozsudok ESĽP z 18. 1. 1978, bod 162; Labita v. Taliansko, č. 26772/95, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 6. 4. 2000, bod 120; z novšej judikatúry porov. napr. Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 202). Zlé zaobchádzanie je zakázané bez ohľadu na predchádzajúce správanie obete (porov. už citovaný rozsudok ESĽP vo veci Írsko v. Veľká Británia, bod 163; El-Masri v. Macedónsko, č. 39630/09, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 13. 12. 2012, bod 195). 30. Neľudským zaobchádzaním sa v zmysle čl. 3 dohovoru rozumie zaobchádzanie, ktoré spôsobí buď priamo ublíženie na zdraví, alebo intenzívne fyzické a psychické utrpenie (porov. už citovaný rozsudok ESĽP vo veci Írsko v. Veľká Británia, bod 167; Gäfgen v. Nemecko, č. 22978/05, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 1. 6. 2010, body 89 a 93). Neľudským trestom podľa čl. 3 dohovoru je trest, ak miera utrpenia a poníženia prekročí nevyhnutnú mieru utrpenia a poníženia, ktorá je spojená s danou formou legitímne uloženého trestu (porov. Kudla v. Poľsko, č. 30210/92, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 26. 10. 2000, bod 92). 31. Pokiaľ sťažovateľ mal na mysli porušenie označených základných práv „zlým zaobchádzaním“, ktoré by bolo spôsobilé založiť porušenie čl. 3 dohovoru vo výkone trestu odňatia slobody, v dôsledku čoho si uplatňuje nárok na náhradu škody, posúdenie toho, či štátne orgány so sťažovateľom neľudsky či ponižujúco zaobchádzali, je úlohou okresného súdu v konaní vo veci samej. Úlohou ústavného súdu nie je predbiehať všeobecné súdy v právnom posúdení toho, čo je predmetom žaloby. Pokiaľ sťažovateľ mal na mysli, že nekonaním vo veci samej mu bolo spôsobené psychické utrpenie, a tým bol vystavený neľudskému zaobchádzaniu, ústavný súd dáva do pozornosti, že dôkazné bremeno na preukázaní takéhoto „zlého zaobchádzania, v súvislosti s ktorým nastalo psychické utrpenie,“ je na sťažovateľovi. Takéto dôkazy v tomto konaní sťažovateľom neboli predostreté, preto ústavný súd tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu). IV. K návrhu na príkaz konať vo veci 32. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov. 33. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. 34. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal správnemu súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu). 7
V. Primerané finančné zadosťučinenie 35. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. 36. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie 10 000 eur, ktoré považuje za primerané dobe trvajúceho súdneho konania. 37. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). 38. Ústavný súd konštatuje, že zásah do sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote si vyžaduje priznanie finančného zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody (III. ÚS 75/01, IV. ÚS 15/03). 39. Ústavný súd považuje sťažovateľom požadovanú sumu finančného zadosťučinenia za neprimeranú, resp. preexponovanú a na tomto mieste pripomína, že ESĽP akceptuje priznávanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume, ktorá nie je neprimeraná, hoci by bola nižšia než suma priznávaná ESĽP (porovnaj Ivan a Martin Medić proti Chorvátsku, rozhodnutie z 5. 2. 2009, č. 55864/07; Roje proti Chorvátsku, rozhodnutie z 25. 6. 2009, č. 8301/06). 40. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na tieto základné okolnosti. Prvou je zohľadnenie celkovej doterajšej dĺžky napadnutého konania, keď (neprávoplatné) rozhodnutie vo veci bolo vydané po uplynutí 8 rokov a 9 mesiacov, pričom v dôsledku podaného odvolania bude vo veci ešte rozhodovať odvolací súd, teda napadnuté konanie ani viac ako 9 rokov od podania žaloby stále nie je právoplatne ukončené. Ústavný súd zohľadnil aj nie úplne adekvátny postup sťažovateľa pri podávaní jeho námietky zaujatosti vo vzťahu k zákonnej sudkyni, preto rozhodol o priznaní finančného zadosťučinenia 1 000 eur (bod 3 výroku nálezu). Vo zvyšnej časti požadovaného finančného zadosťučinenia ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu). VI. Trovy konania 41. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. 42. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
8
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v rozsahu tarifnej odmeny za dva úkony právnej služby v roku 2025 (prevzatie zastúpenia a príprava, podanie ústavnej sťažnosti) a režijného paušálu k nim podľa § 16 ods. 3 vyhlášky. Takto určená suma predstavuje celkom 771,68 eur (bod 4 výroku tohto nálezu). 43. Priznanú náhradu trov konania je správny súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP). 44. Podľa čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 17. júna 2026
Peter Molnár predseda senátu
9