Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 474/2026-20
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov , , , , , a , , zastúpených Advokátska kancelária Prachová & Pobijak, s. r. o., Pribinova 20, Bratislava, proti postupu Okresného súdu Pezinok v konaní vednom pod sp. zn. 36C/11/2023 takto
rozhodol:
1. Postupom Okresného súdu Pezinok v konaní sp. zn. 36C/11/2023 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Pezinok p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 36C/11/2023 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi , , priznáva finančné zadosťučinenie 500 eur, sťažovateľovi , p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 500 eur a sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 1 000 eur, ktoré im j e Okresný súd Pezinok p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Pezinok j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľom trovy konania 2 067,83 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľov, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľov 1. Ústavnému súdu bola 3. júla 2026 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietajú porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu v konaní označenom v záhlaví tohto nálezu. Sťažovatelia požadujú priznanie finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania pred ústavným súdom. Rovnako žiadajú, aby ústavný súd prikázal konať okresnému súdu bez zbytočných prieťahov. 2. Proti sťažovateľom je vedené konanie o určenie neplatnosti opakovanej dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti na základe žaloby podanej na okresnom súde 16. júna 2023. Sťažovateľ vystupuje v konaní ako správca konkurznej podstaty (pretože na majetok žalobkyne je vedené konkurzné konanie, pozn.), sťažovateľka ako dražobník a sťažovateľ ako vydražiteľ. 3. Sťažovatelia namietajú, že konanie trvá viac ako tri roky (od roku 2023), no napriek tomu nie je do dnešného dňa vo veci právoplatne rozhodnuté. Podľa ich názoru sú prieťahy v konaní spôsobené najmä opakovaným odročovaním pojednávaní z dôvodov prevažne na strane žalobkyne a jej právneho zástupcu. Súd týmto žiadostiam opakovane vyhovel, pričom neprijal žiadne opatrenia smerujúce k zabezpečeniu plynulosti a efektívnosti napadaného konania. Do dňa podania ústavnej sťažnosti sa vo veci neuskutočnilo ani jedno pojednávanie, na ktorom by sa vec meritórne prejednala. Zdôrazňujú, že k predĺženiu konania nijakým spôsobom neprispeli a počas celého konania poskytovali súdu riadnu procesnú súčinnosť. 4. V závere sťažovatelia v ústavnej sťažnosti dodávajú, že takýmto konaním zo strany žalobkyne a súdu dochádza k neprimeranému predlžovaniu konkurzného konania a jeho hlavného účelu, a to speňaženiu majetku dlžníka a následného pomerného uspokojenia veriteľov. Týmto nehospodárnym konaním v predmetnej veci je správcovi konkurznej podstaty znemožnené plniť si svoju povinnosť vykonávať správcovskú činnosť bez zbytočných prieťahov. 5. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 474/2026-12 z 31. augusta 2026 prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie v celom rozsahu.
II. Vyjadrenie okresného súdu 6. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k namietaným prieťahom v konaní spôsobených na strane súdu uviedol, že tieto boli spôsobené opakovaným odročovaním z dôvodov na strane žalobkyne a jej právneho zástupcu. Pripustil, že do dňa spísania sťažnosti sa neuskutočnilo žiadne pojednávanie, na ktorom by sa meritórne vec prejednala. V dôsledku toho dochádza aj k neúmernému predlžovaniu súvisiaceho konkurzného konania. Pokiaľ ide o skutkovú a právnu zložitosť sporu, okresný súd uviedol, že vec patrí do štandardnej agendy a je priemerne zložitá. K prieťahom v konaní, ktoré spôsobili sťažovatelia, poukázal, že opakované procesné návrhy strán
2
sporu taktiež predlžujú konanie a znemožňujú súdu, aby vo veci rozhodol. V závere ponechal posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti na úvahe ústavného súdu. 7. Zákonný sudca vymedzil doterajší priebeh napadnutého konania, ktoré sa začalo podaním žaloby na okresnom súde 16. júna 2023. Zdôrazňuje, že právo na prejednanie súdom majú nielen sťažovatelia, ale aj žalobkyňa. Pokiaľ žalobkyňa žiadala odročiť pojednávanie z dôvodu vysokého štádia tehotenstva pri rizikovom tehotenstve, nemôže byť postavená pred dilemu, či ohrozí život nenarodeného dieťaťa a svoje zdravie, alebo sa zúčastní pojednávania. Poukazuje na čl. 41 ods. 3 ústavy o osobitnom postavení matky, a teda v rannom detstve dojčaťa má tiež právo, najmä ak jej to okolnosti neumožňujú inak, dať prednosť starostlivosti o dojča a nedostaviť sa na pojednávanie. Termín pojednávania bol určený hneď po skončení obdobia, ktoré žalobkyňa potrebovala na intenzívnu a nezastupiteľnú osobnú starostlivosť o dojča. Po vykonaní potrebného dokazovania okresný súd vo veci meritórne rozhodne. 8. Dňa 16. júna 2023 bola podaná žaloba o určenie neplatnosti dražby spolu s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia. O návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd rozhodol 14. júla 2023 a o návrhu žalobkyne na oslobodenie od súdnych poplatkov 19. októbra 2023. Následne súd vykonával procesné úkony spočívajúce najmä vo výzvach stranám na vyjadrenie, v poskytovaní procesných poučení a doručení vyjadrení jednotlivým stranám sporu. Prvé pojednávanie nariadené na 5. december 2025 bolo bez meritórneho prejednania veci odročené až na 5. máj 2026 s prihliadnutím na žiadosť žalobkyne a jej zdravotný stav (tehotenstvo a materstvo). Následne bol termín pojednávania zmenený na 4. máj 2026, na ktorom bola vec meritórne prejednaná bez účasti právnej zástupkyne žalobkyne (ospravedlnenie jej neúčasti sa nenachádzalo v súdnom spise, keďže bolo súdu doručené v popoludňajších hodinách štvrtok 30. apríla 2026, pozn.). Na ďalšom pojednávaní konanom 22. júna 2026 nedošlo k meritórnemu prejednaniu veci. Ďalšie dve pojednávania 16. júla 2026 a 10. septembra 2026 (konané už po podaní ústavnej sťažnosti, pozn.) boli spojené s meritórnym prieskumom veci. 9. S ohľadom na to, že ústavný súd sťažnosti takmer v plnom rozsahu vyhovel a vyjadrenie sťažovateľov by neprispelo k ďalšiemu objasneniu veci, ústavný súd nezasielal vyjadrenie predsedu okresného súdu a zákonného sudcu na repliku sťažovateľom.
III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 10. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv neexistuje zásadnejšia odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98). 11. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
3
(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov. 12. Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o žalobe, v ktorej sťažovatelia vystupujú v postavení žalovaných. Ide o konanie o určenie neplatnosti opakovanej dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti. Predmetné konanie patrí do bežnej občianskoprávnej agendy všeobecných súdov a nevykazuje prvky mimoriadnej právnej alebo skutkovej zložitosti, ktoré by odôvodňovali doterajšiu dĺžku konania. 13. Súčasťou prvého kritéria je aj povaha prerokúvanej veci a jej význam pre sťažovateľov. Z obsahu ústavnej sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia pripisujú predmetnému konaniu mimoriadny význam, pretože sú už viac ako tri roky vystavení stavu právnej neistoty a sú nútení znášať dôsledky neukončeného sporu. Uvedené platí o to viac, ak prieťahy v tomto súdnom konaní vedú k predlžovaniu súvisiaceho konkurzného konania. Konanie o určenie neplatnosti dražby sa bezprostredne dotýka majetkových práv (sťažovateľa 3) a právnej istoty vo vzťahu k predmetu dražby. Význam konania preto nemožno považovať za zanedbateľný. 14. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov, ústavný súd nevzhliadol, že by prispeli k doterajšej dĺžke a priebehu napadnutého konania. 15. Vo vzťahu k doterajšej dĺžke napadnutého konania ústavný súd poukazuje na rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. Humen proti Poľsku, rozsudok z 15. 10. 1999, body 58 a 69, Calvelli a Ciglio proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, body 64, 65 a 66), s dôrazom, že je vždy potrebné hodnotiť okolnosti každej veci. V citovaných rozhodnutiach ESĽP prihliadol napr. na komplexnosť prípadu a na nespolupracovanie sťažovateľa (Humen) či skutkovú zložitosť veci (Calvelli). V aktuálne prerokúvanej veci takéto okolnosti absentujú. V predmetnej veci je pritom významné, že ani po uplynutí troch rokov a štyroch mesiacov od podania žaloby sa konanie výraznejšie neposunulo k meritórnemu rozhodnutiu. Prvé pojednávanie, ktoré bolo nariadené na 4. máj 2026 (dokazovanie však vykonané nebolo) sa uskutočnilo takmer tri roky od podania žaloby. Pojednávania 16. júla 2026 a 10. septembra 2026, na ktorých bola vec meritórne prerokovaná, boli nariadené až po podaní tejto ústavnej sťažnosti sťažovateľmi. Na druhej strane z chronologického prehľadu procesných úkonov vykonaných súdom vyplýva, že k časovej náročnosti konania mohla do určitej miery prispieť skutočnosť, že na strane žalovaných vystupovali tri subjekty (najmä v súvislosti s doručovaním a vzájomnou výmenou procesných vyjadrení). Na dĺžku konania tiež vplývali žiadosti žalobkyne o odročenie pojednávaní, ktoré boli odôvodnené jej tehotenstvom a následnou starostlivosťou o dieťa. Aj tieto okolnosti je potrebné zohľadniť pri posudzovaní jednotlivých časových úsekov konania z hľadiska existencie zbytočných prieťahov. 16. Na podklade týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu v napadnutom konaní pri prerokovávaní veci bol nesústredený a neefektívny. Okresný súd v doterajšom priebehu napadnutého konania nezvolil taký procesný postup, ktorý by smeroval k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov ako žalovaných v napadnutom konaní. V napadnutom konaní bolo preto postupom okresného súdu porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich právo
4
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu). 17. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľom ústavný súd prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 3 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, pretože ku dňu prerokovania ústavnej sťažnosti nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV. Primerané finančné zadosťučinenie 18. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04, I. ÚS 164/2018). 19. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 20. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti navrhujú, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie 5 000 eur (každému zo sťažovateľov). Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd v neprospech súdu prvej inštancie hodnotil predovšetkým jeho nečinnosť a neefektívny postup. Z tohto hľadiska súd prvej inštancie predĺžil obdobie právnej neistoty sťažovateľov vystupujúcich v pozícii žalovaných v napadnutom konaní. Postup súdu prvej inštancie v napadnutom konaní bolo namieste hodnotiť prísnejšie aj vzhľadom na predmet konania, ktorým je posudzovanie (ne)platnosti dražby a s tým spojený nezanedbateľný zásah do majetkových práv sťažovateľa 3. Na druhej strane v neprospech sťažovateľov vyhodnotil to, že sa nijakým spôsobom nepokúsili apelovať na to, aby sa vo veci rozhodlo – či už urgenciou, alebo sťažnosťou predsedovi súdu (čo nie je dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti, ale ústavný súd na túto skutočnosť obvykle prihliada pri určení výšky finančného zadosťučinenia). 21. Ústavný súd pri priznaní konkrétnej sumy vychádzal tiež z predmetu sporu, čo bolo v hre, resp. v stávke ‒ „at stake“ pre jednotlivých sťažovateľov (napr. I. ÚS 70/98 a tam citovaná judikatúra, najmä rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Bock v. Germany z 21. 2. 1989, rozsudok X. v. France z 31. 3. 1992, rozsudok Vallée v. France z 26. 4. 1994, rozsudok A. and Others v. Denmark a i. z 8. 2. 1996 a podobne alebo III. ÚS 76/06), a prihliadal tiež na svoju rozhodovaciu činnosť v obdobných veciach (napr. I. ÚS 176/2026, I. ÚS 10/2026, I. ÚS 182/2024, I. ÚS 323/2023). 22. Na podklade týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľom 1 a 2 v sume 500 eur a sťažovateľovi 3 v sume 1 000 eur (bod 3 výroku tohto nálezu). Vzhľadom na priznanie už uvedenej výšky finančného zadosťučinenia sťažovateľom oproti sťažovateľmi navrhovanej sume 5 000 eur každému z nich vo zvyšnej časti ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).
5
V. Trovy konania 23. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 2 067,83 eur. 24. Návrh na priznanie trov právneho zastúpenia ústavný súd posudzoval podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za dva úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2026 v sume 396,50 eur (1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2026 v sume 15,86 eur (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb; zníženie sa uplatní pri zastupovaní druhej a ďalšej osoby. Sťažovateľom vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti), čo celkovo predstavuje 1 681,16 eur. 25. Ústavný súd vypočítanú náhradu trov sťažovateľov zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sadzbe 23 % od 1. januára 2026, čo predstavuje sumu 386,67 eur, pretože právny zástupca sťažovateľov je platiteľom tejto nepriamej dane (priložené osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty). Celková výška náhrady trov konania predstavuje sumu 2 067,83 eur (bod 4 výroku tohto nálezu). 26. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. októbra 2026
Peter Molnár predseda senátu
6