Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 451/2026-55
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , zastúpenej WEBBER LEGAL, s.r.o., Duchnovičovo námestie 1, Prešov, proti postupu Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 24Csp/79/2020 a postupu Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 11CoCsp/27/2025 (predtým sp. zn. 9CoCsp/28/2021 a sp. zn. 9CoCsp/40/2022) takto
rozhodol: 1. Postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 11CoCsp/27/2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Krajskému súdu v Žiline p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 11CoCsp/27/2025 konať bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 500 eur, ktoré j e Krajský súd v Žiline p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich právnej zástupkyni sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 14. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24Csp/79/2020 (ďalej len „napadnuté konanie“) a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11CoCsp 27/2025 (predtým sp. zn. 9CoCsp/28/2021 a sp. zn. 9CoCsp/40/2022). Navrhuje, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal jej finančné zadosťučinenie 4 462,50 eur spoločne a nerozdielne od oboch súdov, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že žalobca podal v roku 2020 Okresnému súdu Banská Bystrica ako upomínaciemu súdu návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhal zaplatenia 5 937,12 eur s príslušenstvom od žalovanej sťažovateľky. Okresný súd Banská Bystrica vydal v konaní pod sp. zn. 25Up/407/2020 platobný rozkaz, proti ktorému sťažovateľka podala odpor. 3. Po podaní návrhu žalobcu na pokračovanie v konaní bola vec postúpená okresnému súdu, ktorý rozsudkom č. k. 24Csp/79/2020-132 z 24. novembra 2020 žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 4. Krajský súd o odvolaní žalobcu rozhodol uznesením č. k. 9CoCsp/28/2021-195 z 30. septembra 2021 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 5. Po opätovnom prejednaní veci okresný súd rozsudkom č. k. 24Csp/79/2020-235 z 26. apríla 2022 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi 5 937,12 eur s príslušenstvom a žalobcovi priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. 6. Na odvolanie sťažovateľky odvolací súd rozsudkom č. k. 9CoCsp/40/2022-254 z 22. septembra 2022 rozsudok okresného súdu potvrdil a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 7. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala 10. januára 2023 dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4Cdo/48/2023 z 26. septembra 2023 odmietol a žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. 8. Proti uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka podala 10. januára 2024 ústavnú sťažnosť, na základe ktorej ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 530/2024-39 z 12. februára 2025 uznesenie dovolacieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. 9. Následne najvyšší súd najskôr uznesením sp. zn. 8Cdo/46/2025 z 30. júna 2025 odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu do právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní žalovanej a potom uznesením z 8. septembra 2025 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 10. Ústavný súd zistil, že spisový materiál bol krajskému súdu vrátený 23. októbra 2025, pričom krajský súd ostal následne úplne nečinný. 11. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 451/2026-36 z 31. augusta 2026 prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v celom rozsahu.
II. Argumentácia sťažovateľky
12. Sťažovateľka považuje postup okresného súdu a krajského súdu za zjavne neefektívny, nesústredený a zjavne spôsobujúci prieťahy v konaní, ktoré trvá celkovo šesť a pol roka. Z obsahu
2
spisu sa pritom javí, že ide o jednoduchú právnu vec spočívajúcu v rozhodovaní o uplatnenom peňažnom nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorú súdy prejednávajú bežne. Sťažovateľka zdôrazňuje, že svojím konaním nedala príčinu pre nečinnosť a prieťahy v postupe súdov, naopak, sama sa aplikácie relevantných právnych noriem dovolávala, ale k dnešnému dňu neúspešne. 13. Súdy síce podľa názoru sťažovateľky formálne konali, keď aj súd prvej inštancie, aj odvolací súd vydali každý po dve rozhodnutia vo veci samej, ale ako vyplýva zo zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu, ich rozhodnutia „de facto nedali počas 6 rokov úplne odpoveď vo vzťahu k povinnosti veriteľa overovať bonitu spotrebiteľa, čo je v priamom rozpore s vyššie citovanou judikatúrou SD EÚ, a rozhodnutie súdov je nepreskúmateľné“.
III. Vyjadrenie okresného súdu a krajského súdu
III.1. Vyjadrenie okresného súdu:
14. Okresný súd vo vyjadrení k ústavnej k sťažnosti uviedol, že predmetom konania je v danom prípade spotrebiteľský spor o nároku žalobcu na vrátenie poskytnutého úveru. Spor teda v zásade skutkovo a právne zložitý nie je, avšak jeho právne posúdenie nie je možné celkom určite považovať za jednoduché a jednoznačné, o čom svedčí práve aj zrušenie odvolacieho rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, a to až po rozhodnutí ústavného súdu o podanej ústavnej sťažnosti žalovanej. Súdy svoje právne posúdenie danej veci odôvodnili v jednotlivých vydaných rozhodnutiach. 15. Okresný súd pripojil k vyjadreniu podrobný chronologický prehľad úkonov v napadnutom konaní a v závere uviedol, že podľa jeho názoru k zbytočným prieťahom v konaní tak zo strany sťažovateľky, ako ani z jeho strany nedošlo, keďže súd konal vo veci plynule a bez prieťahov. S prihliadnutím na všetky už uvedené skutočnosti je presvedčený, že podaná sťažnosť je vo vzťahu k okresnému súdu nedôvodná.
III.2. Vyjadrenie krajského súdu:
16. Krajský súd vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti uvádza, že z hľadiska posúdenia prieťahov v konaní, v ktorom dosiaľ nebolo vydané rozhodnutie odvolacím súdom bez pričinenia strán sporu, s poukazom na dĺžku konania približne 11 mesiacov možno hovoriť o hraničnom termíne konania bez prieťahov. 17. Sudca spravodajca vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti okrem prehľadu úkonov krajského súdu poukázal na nepriaznivú personálnu situáciu na krajskom súde a na organizačné zmeny, ktoré mohli mať vplyv na plynulosť napadnutého konania. V závere doplnil, že vo veci bude nariadené pojednávanie do jedného mesiaca od podania tohto vyjadrenia.
IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
18. Podstatu ústavnej sťažnosti sťažovateľky tvorí námietka, že v dôsledku neefektívnej činnosti všeobecných súdov došlo v napadnutom konaní k vzniku zbytočných prieťahov, pričom zároveň
3
celková dĺžka napadnutého konania je neprimeraná, odôvodňujúca vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. 19. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 302/2020). 20. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 22/2016) spravidla zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú (i) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (ii) správanie účastníka súdneho konania a (iii) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľky. 21. Pokiaľ ide o posúdenie kritéria právna a skutková zložitosť prejednávanej veci, ústavný súd konštatuje, že spotrebiteľské spory patria medzi bežnú rozhodovaciu agendu všeobecných súdov. Z vyžiadaného spisového materiálu nevyplýva skutková ani právna náročnosť posudzovanej veci nachádzajúcej sa v štádiu rozhodovania o odvolaní. 22. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky, po preskúmaní spisového materiálu ústavný súd zistil, že sťažovateľka svojím správaním v napadnutom konaní neovplyvnila nežiaducim spôsobom jeho dĺžku. 23. Tretím hodnotiacim kritériom je postup všeobecných súdov v napadnutom konaní. K tomu je potrebné v prvom rade uviesť, že napadnuté konanie trvá už 6 a pol roka a nachádza sa v štádiu odvolacieho konania po zrušení odvolacieho rozsudku dovolacím súdom. 24. Vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu ústavný súd po preštudovaní spisového materiálu musí konštatovať prieťahy spočívajúce predovšetkým v jeho neefektívnej činnosti a sčasti i v nečinnosti. 25. Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd svojím v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 9CoCsp/40/2022 z 22. septembra 2022 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z 26. apríla 2022, ktorým okresný súd uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobkyni peňažné plnenie. 26. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala 10. januára 2023 dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 4Cdo/48/2023 z 26. septembra 2023 odmietol a žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. 27. Proti uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka podala 10. januára 2024 ústavnú sťažnosť, na základe ktorej ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 530/2024-39 z 12. februára 2026 uznesenie dovolacieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. 28. Následne (30. júna 2025) najvyšší súd odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu do právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní žalovanej a potom (8. septembra 2025)
4
rozsudok krajského súdu z 22. septembra 2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd zrušenie rozsudku odvolacieho súdu odôvodnil prítomnosťou vady zmätočnosti, pričom napadnuté odvolacie rozhodnutie vyhodnotil ako arbitrárne a nedostatočne odôvodnené. Uvedené svedčí o neefektívnom postupe krajského súdu v napadnutom konaní, ktoré spolu s jeho úplnou nečinnosťou trvajúcou od 23. októbra 2025 dosiaľ vedie ústavný súd k záveru, že napadnuté konanie trpí prieťahmi. Po zhodnotení všetkých okolností ústavný súd musí skonštatovať, že prieťahmi konanie zaťažil krajský súd, keďže nepostupoval v intenciách čo najrýchlejšieho a efektívneho prerokovania a ukončenia sporu. 29. Ústavný súd tiež pripomína, že personálne obsadenie súdu, jeho organizácia či vysoký počet vecí v príslušnom oddelení, ako ani optimalizácia súdnictva nie sú dôvodmi, pre ktoré by malo byť ospravedlnené, tolerované a ústavne udržateľné porušovanie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nad rámec poznamenáva, že je táto okolnosť z individuálneho hľadiska, teda z hľadiska osoby zákonného sudcu pochopiteľne ospravedlniteľná, avšak z hľadiska celkovej zodpovednosti všeobecného súdu za plynulosť konania v posudzovanej veci ju zohľadniť nemožno. 30. Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyslovil, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). 31. Vo vzťahu k postupu okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd, vychádzajúc z predloženého súdneho spisu, konštatuje, že ho nepovažuje za úplne optimálny, vzhľadom na zrušenie prvého rozsudku okresného súdu (č. k. 24Csp/79/2020-132 z 24. novembra 2020) odvolacím súdom, avšak po vrátení veci okresný súd postupoval plynulo a vec promptne (v priebehu pol roka) rozhodol. Ústavný preto dospel k záveru, že postup okresného súdu nebol poznamenaný takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a ústavnej sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 5 nálezu). 32. Ústavný súd dodáva, že nevyhovenie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky okresným súdom nepredstavuje prekážku rozsúdenej veci a v prípade, že nečinnosť, resp. neefektívna činnosť okresného súdu bude pokračovať, sťažovateľka sa môže opätovne obrátiť na ústavný súd s ústavnou sťažnosťou.
V. Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
33. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľke ústavný súd prikázal krajskému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 3 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, pretože ku dňu prerokovania ústavnej sťažnosti nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené (bod 2 výroku nálezu).
5
34. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. 35. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal. 36. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. 37. Sťažovateľka si v ústavnej sťažnosti žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie 4 462,50 eur. 38. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 39. Vzhľadom na konštatované zbytočné prieťahy, nečinnosť a neefektívny postup krajského súdu a berúc do úvahy všetky okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd, majúc na pamäti to, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, považoval priznanie 500 eur sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie (bod 3 výroku nálezu). Vo vzťahu k namietaným prieťahom v konaní okresného súdu ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel, preto voči okresnému súdu sťažovateľke nepriznal finančné zadosťučinenie. 40. Podľa § 135 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva alebo slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v tejto lehote priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.
VI. Trovy konania
41. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde). 42. Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal náhradu za dva úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v sume 396,50 eur (1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 15,86 eur (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje 824,72 eur. Vypočítanú náhradu trov zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sadzbe 23 %, čo predstavuje 189,69 eur, pretože právna zástupkyňa sťažovateľky je platiteľkou tejto nepriamej dane
6
(priložené osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty). Celková výška náhrady trov konania predstavuje 1 014,41 eur (bod 4 výroku nálezu). 43. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky, ktorá je (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označená v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. októbra 2026
Peter Molnár predseda senátu
7