Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky II. ÚS 371/2026-29 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej Mgr. Andrejom Gubom, LL.M., advokátom, Šoltésovej 14, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 34Cpr/2/2023 takto rozhodol: 1. Postupom Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 34Cpr/2/2023 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Mestskému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 34Cpr/2/2023 konať bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie 2 000 eur, ktoré jej j e p o v i n n ý zaplatiť Mestský súd Bratislava IV do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Mestský súd Bratislava IV j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom mestského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34Cpr/2/2023. Sťažovateľka navrhuje prikázať mestskému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov, priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie 3 750 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Uznesením č. k. II. ÚS 371/2026-21 zo 17. júna 2026 ústavný súd prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v celom rozsahu. 3. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a pripojeného spisu všeobecného súdu vyplýva nasledujúci stav veci: Napadnuté konanie, v ktorom sa sťažovateľka domáha proti žalovanému Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, začalo žalobou podanou na mestskom súde 30. júna 2023. Na základe úpravy vyššieho súdneho úradníka z 19. septembra 2023 bol k súdnemu spisu pripojený k nahliadnutiu súdny spis mestského súdu vedený pod sp. zn. 11Cpr/2/2023. Pod touto spisovou značkou bola zapísaná žaloba s totožným predmetom konania, avšak doručená súdu neskôr. Konanie bolo uznesením súdu č. k. 11Cpr/2/2023-172 zo 6. júla 2023 pre prekážku skôr začatého konania zastavené. Dňa 5. marca 2024 bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie novému sudcovi Mgr. Jakubovi Sládekovi. Dňa 30. mája 2024 doručil mestský súd žalovanému výzvu na vyjadrenie sa k žalobe sťažovateľky, na ktorú žalovaný reagoval svojím vyjadrením doručeným 12. júna 2024. Dňa 15. júla 2024 doručil mestský súd sťažovateľke výzvu na podanie repliky k vyjadreniu žalovaného a po predĺžení lehoty na vyjadrenie sťažovateľka doručila repliku 15. augusta 2024. Na základe výzvy súdu zo 6. septembra 2024 na podanie dupliky žalovaný doručil svoje vyjadrenie 24. septembra 2024. Duplika žalovaného bola doručovaná sťažovateľke na oboznámenie 8. októbra 2024. Dňa 24. októbra 2024 doručila sťažovateľka mestskému súdu svoje vyjadrenie vo veci. Podaním doručeným mestskému súdu 25. februára 2026 sťažovateľka rozšírila uplatňovaný nárok aj o náhradu mzdy (platu). Úpravou zákonného sudcu z 25. júna 2026 bol stanovený prvý termín pojednávania na 7. september 2026. II. Argumentácia sťažovateľky a vyjadrenie mestského súdu 4. Podanou ústavnou sťažnosťou sťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv nečinnosťou a neefektívnou činnosťou mestského súdu v napadnutom konaní. Sťažovateľka namieta neprimeranú dĺžku konania, ktoré nielenže nie je ani takmer tri roky odo dňa podania žaloby právoplatne skončené, ale nebolo v ňom uskutočnené ani jedno pojednávanie. Konkrétne vyčíta mestskému súdu doručenie žaloby žalovanému po jedenástich mesiacoch od jej podania a nevykonanie žiadneho procesného úkonu od 24. októbra 2024. Nečinnosťou mestského súdu v súhrne trvajúcom viac ako 25 mesiacov tak došlo k vzniku zbytočných prieťahov v konaní. Sťažovateľka nepovažuje napadnuté konanie za zložité a uviedla, že svojím správaním k prieťahom v súdnom konaní žiadnym spôsobom neprispela.
2
5. Mestský súd prostredníctvom svojej predsedníčky vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti poskytol prehľad vykonaných procesných úkonov v konaní a uviedol, že dĺžka konania reflektuje kapacitu (vyťaženosť) súdneho oddelenia, ktorému bola vec pridelená/prerozdelená na prejednanie a rozhodnutie, zmenu v osobe zákonného sudcu, jeho potrebu priorizovať tie veci, ktoré nezniesli odklad, ako aj zmenu sídla súdu a následné sťahovanie. Uviedol tiež, že na strane sporových strán nezistil také okolnosti či obštrukcie, ktoré by negatívne prispievali k dĺžke konania. Nezistiac iné okolnosti, ktoré by boli v zmysle judikatúry ústavného súdu spôsobilé ospravedlniť dlhšie časové úseky medzi jednotlivými procesnými úkonmi súdu, najmä po písomnom štádiu konania, skonštatoval opodstatnenosť ústavnej sťažnosti. Poukazujúc však na dôvody, ktoré poznačili dĺžku a doterajší priebeh konania, považuje požadované finančné zadosťučinenie za neprimerane vysoké a ničím zásadným neodôvodnené. III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 6. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože s ohľadom na predmet konania a po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou a so stanoviskom mestského súdu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. 7. Podstatu ústavnej sťažnosti sťažovateľky tvorí námietka, že došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky nečinnosťou a neefektívnou činnosťou mestského súdu, ktorý napriek uplynutiu doby takmer troch rokov od začatia konania nielenže neprijal meritórne rozhodnutie, ale nevykonal ani jedno pojednávanie. 8. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré je garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. IV. ÚS 302/2020, III. ÚS 233/2022, II. ÚS 439/2023). 9. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou spravidla zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú (i) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (ii) správanie účastníka súdneho konania a (iii) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľky. 10. Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že predmet napadnutého konania (určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru) sa v zmysle judikatúry subsumuje pod tzv. existenčné veci pracovnoprávnej oblasti (m. m. I. ÚS 244/2017, I. ÚS 541/2020, II. ÚS 544/2023), kde sa predpokladá osobitná pozornosť venovaná efektívnemu a rýchlemu postupu súdu, implikujúca povinnosť všeobecného súdu organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná, skončená a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie. Ide tak o privilegovaný typ konania, čo odôvodňuje 3
prísnejšie hodnotenie postupu mestského súdu. ESĽP konštatoval, že pracovnoprávnym sporom je potrebné venovať osobitnú pozornosť, a to predovšetkým pri sporoch týkajúcich sa práv zamestnanca na mzdu či na náhradu mzdy (napr. rozsudok vo veci Ruotolo proti Taliansku z 27. 2. 1992, bod 17; rozsudok vo veci Farinha Martins proti Portugalsku z 10. 7. 2003, bod 34; rozsudok vo veci Jírů proti Českej republike z 26. 10. 2004, bod 47). Z hľadiska skutkovej a právnej náročnosti ústavný súd konštatuje, že pracovnoprávne spory predstavujú bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Uvedené sa vzťahuje aj na prípad sťažovateľky, v ktorom sa navyše po takmer troch rokoch trvania konania uskutočnila len jeho písomná fáza, a preto možno konštatovať, že dĺžka konania nebola závislá od právnej či skutkovej náročnosti prerokovávanej veci. 11. V správaní sťažovateľky ústavný súd nezistil skutočnosti negatívne vplývajúce na celkovú dĺžku napadnutého konania. Sťažovateľka v postavení žalobkyne pristupovala k sporu aktívne a v stanovených lehotách odpovedala na výzvy súdu. 12. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že rozhodujúcim faktorom pri doterajšej dĺžke napadnutého konania sa stal postup súdu prvej inštancie v danej veci. Dĺžku súdneho konania trvajúceho takmer tri roky (ku dňu podania ústavnej sťažnosti, pozn.) v pracovnoprávnej veci o určenie trvania štátnozamestnaneckého pomeru bez vykonania pojednávania vo veci nemožno ospravedlniť zložitosťou danej veci a ani akýmikoľvek objektívnymi ťažkosťami súdu ako takého. Aj pri existencii mestským súdom uvedených objektívnych ťažkostí nemožno prehliadnuť dlhšie obdobie nečinnosti mestského súdu trvajúce od samotného začatia konania v júni 2023 až do mája 2024, keď bola žalovanému ešte len doručovaná žaloba na vyjadrenie. Počas tohto obdobia mestský súd nevykonal žiadny úkon smerujúci k rozhodnutiu veci. Avšak aj následne v období po 24. októbri 2024, keď sťažovateľka mestskému súdu doručila svoje vyjadrenie vo veci, až do 25. júna 2026, keď mestský súd stanovil prvý termín pojednávania na 7. september 2026, bol postup mestského súdu charakterizovaný nečinnosťou v trvaní jedného roka a ôsmich mesiacov. 13. K argumentácii mestského súdu o objektívnych prekážkach ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry uvádza, že systémové zlyhania pri správe súdnictva bez ohľadu na to, ktorý zo štátnych orgánov za ne zodpovedá, nemôžu byť dôvodom neuznania základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a nezbavujú Slovenskú republiku zodpovednosti za prieťahy (II. ÚS 481/2017). Akékoľvek problémy týkajúce sa zaťaženosti konkrétneho súdneho oddelenia či súdnej reformy (tzv. súdnej mapy) preto nemôžu byť na ťarchu účastníka konania (III. ÚS 471/2023). 14. Ústavný súd najmä s prihliadnutím na neprimeranú celkovú dĺžku konania, ako aj na identifikované dlhé obdobia nečinnosti mestského súdu dospel k záveru, že v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom ústavnej intenzity, preto rozhodol, že postupom mestského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu). 15. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd v nadväznosti na výrok uvedený v bode 1 výrokovej časti nálezu v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľke prikázal mestskému súdu, aby v napadnutom konaní,
4
v ktorom nebolo právoplatne rozhodnuté, konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu). IV. Primerané finančné zadosťučinenie 16. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia 3 750 eur, čo odôvodnila neprimeranou dĺžkou napadnutého konania a stavom právnej neistoty v konaní, v ktorom má postavenie slabšej strany. 17. Ústavný súd uvádza, že konanie pred ústavným súdom z dôvodu namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov plní nielen preventívnu funkciu, ale tiež funkciu satisfakčnú, resp. kompenzačnú (náhradu nemajetkovej ujmy). V súlade s judikatúrou ústavného súdu je cieľom finančného zadosťučinenia dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). 18. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti tejto veci považoval za potrebné priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie, pričom pri svojom rozhodovaní v súlade s judikatúrou ESĽP vychádzal zo zásad spravodlivosti a vzal do úvahy všetky okolnosti posudzovanej veci, predovšetkým celkovú dĺžku a fázu konania, vznik zbytočných prieťahov v konaní spôsobených nečinnosťou mestského súdu, predmet konania, teda to, čo bolo v konaní v hre, resp. v stávke pre sťažovateľku, a jeho privilegovaný charakter. Po zohľadnení týchto okolností, majúc na pamäti to, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, považoval ústavný súd priznanie sumy 2 000 eur za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku tohto nálezu) a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu). Prihliadol na fakt, že deklarácia porušenia základných práv, príkaz konať, ako aj náhrada trov konania implicitne zahrňujú aj satisfakčný prvok. V. Trovy konania 19. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 73 zákona o ústavnom súde o náhrade trov konania, pričom jej sumu určil podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), vychádzajúc zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2026 v sume 396,50 eur (1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2026 v sume 15,86 eur (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Sťažovateľke priznal náhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie ústavnej sťažnosti) v celkovej výške 824,72 eur a daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky
5
vo výške 189,69 eur. Ústavný súd sťažovateľke priznal náhradu trov konania v celkovej výške 1 014,41 eur (bod 4 výroku tohto nálezu). 20. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je mestský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 31. augusta 2026
Peter Molnár predseda senátu
6