Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republ iky V mene Slovenskej republiky II. ÚS 362/2026-20 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej Dolobáč Legal s.r.o., Hlavná 40, Košice, proti postupu Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13Cpr/5/2023 takto rozhodol: 1. Postupom Okresného súdu Prešov v konaní sp. zn. 13Cpr/5/2023 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Okresnému súdu Prešov p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 13Cpr/5/2023 konať bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 2 000 eur, ktoré jej j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich jej právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľky 1. Ústavnému súdu bola 3. júna 2026 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Prešov (ďalej aj „okresný súd“) označeným v záhlaví tohto nálezu. Sťažovateľka požaduje priznanie finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania pred ústavným súdom. Rovnako žiada, aby ústavný súd prikázal konať okresnému súdu bez zbytočných prieťahov. 2. Sťažovateľka podala 15. februára 2022 (okresný súd vo vyjadrení uviedol, že sa konanie začalo podaním žaloby 23. februára 2022, pozn.) žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa a náhradu mzdy. Vec bola pôvodne vedená na Okresnom súde Poprad. Okresný súd Poprad vo veci nariadil termín pojednávania na 16. február 2023. 3. Dňa 1. júna 2023 nadobudol účinnosť zákon č. 150/2022 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s novými sídlami a obvodmi súdov, ktorým došlo k tzv. reforme súdnej mapy. Reformou sa stal na konanie v pracovnoprávnych sporov kauzálne príslušný Okresný súd Prešov. Okresný súd Poprad postúpil vec sťažovateľky okresnému súdu 3. októbra 2023. 4. Sťažovateľka namieta, že od postúpenia veci súd vo veci nevykonal žiadny procesný úkon, ktorý by objektívne smeroval k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej. Súdne konanie trvá už vyše štyroch rokov, čo je ústavne neakceptovateľné. 5. Vec si podľa sťažovateľky vyžaduje osobitne rýchle konanie, keďže ide o pracovnoprávny spor, ktorého predmet sa bezprostredné dotýka základnej sociálnej, ekonomickej a osobnej stability sťažovateľky. Konanie o posúdenie zákonnosti skončenia pracovného pomeru a s tým spojené otázky ďalšieho trvania pracovnoprávneho vzťahu sťažovateľky a jej mzdových nárokov si osobitne vyžaduje promptný a efektívny postup súdu. Ide o spor, ktorý ma zásadný dopad na existenčné pomery sťažovateľky. 6. Sťažovateľka uvádza, že k predĺženiu konania nijakým spôsobom neprispela a počas celého konania poskytovala súdu riadnu procesnú súčinnosť. 7. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 362/2026-11 zo 17. júna 2026 prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v celom rozsahu. II. Vyjadrenie okresného súdu 8. Na výzvu ústavného súdu reagoval zákonný sudca okresného súdu, ktorý uviedol, že doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola zapríčinená ľahostajnosťou alebo neochotou súdu vo veci konať, ale vysokým počtom vecí pridelených na vybavenie. Poukázal najmä na nárazové pridelenie viac ako 150 neskončených pracovnoprávnych sporov postúpených z Okresného súdu Poprad v súvislosti so zmenou kauzálnej príslušnosti, medzi ktorými bola aj vec sťažovateľky. 9. Zákonný sudca vymedzil doterajší priebeh napadnutého konania a uviedol, že sa začalo žalobou podanou 23. februára 2022 Okresnému súdu Poprad. Dňa 3. októbra 2023 došlo k postúpeniu veci okresnému súdu. Ešte pred postúpením veci sa uskutočnilo viacero pojednávaní, strany sporu predložili viaceré vyjadrenia a procesné návrhy a bolo vykonané rozsiahle dokazovanie. 10. Dňa 18. novembra 2024 sťažovateľka doručila okresnému súdu doplňujúce vyjadrenie, ktoré súd 19. novembra 2024 zaslal žalovanému spolu s výzvou na vyjadrenie. Žalovaný doručil svoje vyjadrenie 5. decembra 2024 a zároveň upozornil, že predmetná vec bola ešte na Okresnom súde Poprad spojená s iným konaním. Okresný súd následne zistil, že spojené veci boli postúpené 2
a zapísané pod samostatnými spisovými značkami a pridelené rozdielnym sudcom, preto bol súvisiaci spis pripojený k napadnutému konaniu. Sudca poukázal na to, že následne bolo potrebné podrobne naštudovať oba spisy a oboznámiť sa so všetkými vykonanými dôkazmi a procesnými návrhmi tak, aby bolo možné postupovať v súlade s požiadavkou rozhodnúť vec spravidla na jedinom pojednávaní podľa § 179 ods. 1 Civilného sporového poriadku. 11. V doručenom vyjadrení zákonný sudca zdôrazňuje, že počas relevantného obdobia sa žiadna zo strán sporu nezaujímala o stav konania, neurgovala ďalší postup súdu a ani nepodala predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Ak by sťažovateľka okresný súd kontaktovala alebo ho upozornila na stav veci, súd by ju podľa svojich možností zaradil na čo najskoršie prejednanie. Bezprostredne po doručení výzvy ústavného súdu pritom okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 1. september 2026, čím podľa jeho názoru došlo k odstráneniu namietaného stavu nečinnosti. 12. Vo vzťahu k povahe a významu napadnutého konania zákonný sudca poukázal na to, že sťažovateľka neuviedla konkrétne okolnosti, z ktorých by vyplývalo, že predmetný spor má byť v jej prípade zaradený medzi prioritné alebo osobitne citlivé konania. Hoci uznal, že všeobecne zdôraznila jeho význam pre svoje existenčné, sociálne a profesijné postavenie, uviedol tiež, že podľa údajov Sociálnej poisťovne je od 1. marca 2023 zamestnaná u iného zamestnávateľa. Zákonný sudca pripustil, že doterajšia dĺžka konania nie je ideálna, avšak vzhľadom na predmet sporu, jeho skutkovú a procesnú náročnosť, význam veci pre sťažovateľku a už nariadený termín pojednávania podľa jeho názoru nevybočuje z medzí ústavnej akceptovateľnosti v intenzite odôvodňujúcej vyslovenie porušenia označených práv. 13. Okresný súd s ohľadom na všetky uvedené okolnosti navrhuje, aby ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel. 14. S ohľadom na to, že ústavný súd sťažnosti takmer v plnom rozsahu vyhovel a vyjadrenie sťažovateľky by neprispelo k ďalšiemu objasneniu veci, ústavný súd nezasielal vyjadrenie zákonného sudcu na repliku sťažovateľke. III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 15. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv neexistuje zásadnejšia odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98). 16. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľky.
3
17. Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o žalobe sťažovateľky o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a o nároku na náhradu mzdy. Uvedený predmet konania predstavuje bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v civilnej (pracovnoprávnej) agende. Hoci určitú skutkovú a procesnú náročnosť možno pripustiť vzhľadom na spojenie dvoch konaní, rozsah dovtedy vykonaného dokazovania a potrebu oboznámiť sa s obsahom dvoch súdnych spisov, predmetná vec nevykazuje prvky mimoriadnej právnej alebo skutkovej zložitosti, ktoré by odôvodňovali doterajšiu dĺžku konania. 18. Súčasťou prvého kritéria je aj povaha prerokúvanej veci a jej význam pre sťažovateľku. V posudzovanom prípade ide o privilegovaný typ konania, čo odôvodňuje prísnejšie hodnotenie postupu okresného súdu. Aj ESĽP konštatoval, že pracovnoprávnym sporom je potrebné venovať osobitnú pozornosť, a to predovšetkým pri sporoch týkajúcich sa práva zamestnanca na mzdu alebo náhradu mzdy (napr. rozsudok Ruotolo proti Taliansku z 27. 2. 1992, bod 17). Z obsahu ústavnej sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka pripisuje predmetnému konaniu mimoriadny význam. Toto tvrdenie však celkom nekorešponduje s jej prístupom k priebehu konania, keď sa o jeho stav dostatočne nezaujímala, ďalší postup okresného súdu neurgovala a napriek svojej nespokojnosti zostala pasívna. Uvedený záver však nemení nič na tom, že pracovnoprávna povaha sporu vyžadovala od okresného súdu osobitne sústredený a efektívny procesný postup. Pasivita sťažovateľky sama osebe neospravedlňuje postup okresného súdu (II. ÚS 54/2024). 19. Správanie sťažovateľky neprispelo k doterajšej dĺžke a priebehu napadnutého konania. Jej doplňujúce vyjadrenie z 18. novembra 2024 síce vyvolalo potrebu jeho doručenia žalovanému a vykonania nadväzujúcich procesných úkonov, nemožno jej však pripísať dlhšie obdobia nečinnosti okresného súdu pred jeho podaním ani po doručení vyjadrenia žalovaného. 20. Vo vzťahu k doterajšej dĺžke napadnutého konania ústavný súd poukazuje na rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. Humen proti Poľsku, rozsudok z 15. 10. 1999, body 58 a 69, Calvelli a Ciglio proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, body 64, 65 a 66), s dôrazom, že je vždy potrebné hodnotiť okolnosti každej veci. V citovaných rozhodnutiach ESĽP prihliadol napr. na komplexnosť prípadu a na nespolupracovanie sťažovateľa (Humen) či skutkovú zložitosť veci (Calvelli). V aktuálne prerokúvanej veci takéto okolnosti absentujú. Navyše, ide o konanie s privilegovaným predmetom, ktoré je potrebné posudzovať prísnejšie. V predmetnej veci je pritom významné, že ani po uplynutí dvoch rokov a deviatich mesiacov od postúpenia veci okresnému sud sa konanie nijako výraznejšie neposunulo k meritórnemu rozhodnutiu. Do času rozhodovania ústavného súdu nevykonal okresný súd ani jedno pojednávanie a pojednávanie, ktoré sa má konať 1. septembra 2026, nariadil až po doručení výzvy ústavného súdu. 21. Pokiaľ ide o odkaz zákonného sudcu na vysoký počet pridelených spisov, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie je možné prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci
4
bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (IV. ÚS 97/04, II. ÚS 481/2017). Rovnako tak uviedol, že hoci nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03, II. ÚS 481/2017). Rovnaký záver vyplýva aj z judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej je na členských štátoch, aby organizovali svoje právne systémy takým spôsobom, aby zaručili rozhodnutie o veci v primeranej lehote, preto nadmerné pracovné zaťaženie nemožno vziať do úvahy (porov. Vocaturo proti Taliansku, rozhodnutie z 24. 5. 1991, séria A, č. 206-C, § 17). 22. Na podklade týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu v napadnutom konaní pri prerokovávaní veci bol nesústredený a neefektívny. Okresný súd v doterajšom priebehu napadnutého konania nezvolil taký procesný postup, ktorý by smeroval k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky ako žalobkyne v napadnutom konaní. V napadnutom konaní bolo preto postupom okresného súdu porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu). 23. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľky ústavný súd prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 3 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, pretože ku dňu prerokovania ústavnej sťažnosti nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené (bod 2 výroku tohto nálezu). IV. Primerané finančné zadosťučinenie 24. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04, I. ÚS 164/2018). 25. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 26. Sťažovateľka si uplatnila primerané finančné zadosťučinenie 5 000 eur. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd v neprospech súdu prvej inštancie hodnotil predovšetkým jeho nečinnosť a neefektívny postup bez objektívneho dôvodu, ktorý by aspoň čiastočne legitimizoval uvedený postup. Z tohto hľadiska súd prvej inštancie predĺžil obdobie právnej neistoty sťažovateľky ako žalobkyne v napadnutom konaní, v ktorom uplatňuje nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a nárok na náhradu mzdy. Postup súdu prvej inštancie v napadnutom konaní bolo namieste hodnotiť prísnejšie aj vzhľadom na jeho privilegovaný predmet. Na druhej strane v neprospech sťažovateľky vyhodnotil to, že sa nijakým spôsobom nepokúsila apelovať na to, aby sa vo veci rozhodlo – či už urgenciou, alebo sťažnosťou predsedovi 5
súdu (čo nie je dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti, ale ústavný súd na túto skutočnosť obvykle prihliada pri určení výšky finančného zadosťučinenia). Na podklade týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľke 2 000 eur (bod 3 výroku tohto nálezu). Vzhľadom na priznanie finančného zadosťučinenia 2 000 eur oproti sťažovateľkou navrhovanej sume 5 000 eur vo zvyšnej časti ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu). V. Trovy konania 27. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 1 014,41 eur. 28. Návrh na priznanie trov právneho zastúpenia ústavný súd posudzoval podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za dva úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2026 v sume 396,50 eur (1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2026 v sume 15,86 eur (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 824,72 eur. Ústavný súd vypočítanú náhradu trov sťažovateľky zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sadzbe 23 % od 1. januára 2026, čo predstavuje sumu 189,69 eur, pretože právny zástupca sťažovateľky je platiteľom tejto nepriamej dane (priložené osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty). Celková výška náhrady trov konania predstavuje sumu 1 014,41 eur (bod 4 výroku tohto nálezu). 29. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označenej v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 31. augusta 2026 Peter Molnár predseda senátu
6