Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky II. ÚS 357/2026-27 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného Acta legal s.r.o., Drobného 27, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B1-12Csp/84/2022 takto rozhodol: 1. Postupom Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B1-12Csp/84/2022 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 2. Mestskému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e B1-12Csp/84/2022 konať bez zbytočných prieťahov.
v konaní
vedenom
pod
sp.
zn.
3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 500 eur, ktoré j e Mestský súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Mestský súd Bratislava IV j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa 1. Ústavnému súdu bola 5. marca 2026 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom mestského súdu v konaní označenom v záhlaví tohto nálezu. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prikázal mestskému súdu
konať vo veci bez zbytočných prieťahov, zároveň žiada priznať mu finančné zadosťučinenie 3 000 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 28. augusta 2022 návrh na vydanie platobného rozkazu Okresnému súdu Banská Bystrica, ktorým bol platobný rozkaz vydaný 19. septembra 2022 pod sp. zn. 40Up/1160/2022. Z titulu poistenia bola spoločnosť KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi 8 230 eur s príslušenstvom a trovy konania 597,53 eur. Žalovaná podala v zákonom stanovenej lehote odpor a spis bol 27. októbra 2022 doručený vtedajšiemu Okresnému súdu Bratislava I. 3. Na základe zmeny súdnej mapy bolo konanie ďalej vedené mestským súdom, ktorý 28. februára 2024 vydal vo veci vyhovujúci rozsudok. Žalovaná sa proti nemu odvolala a spis bol predložený Krajskému súdu v Bratislave, ktorý spis vrátil bez rozhodnutia ako predčasne predložený s usmernením na opravu nedostatkov (spis bol predložený odvolaciemu súdu pred uplynutím lehoty stanovenej na vyjadrenie žalovaného a predtým, ako mohlo byť potom toto vyjadrenie zaslané protistrane). Následne po správnom predložení veci krajský súd uznesením z 9. septembra 2025 zrušil prvoinštančný rozsudok a vec vrátil mestskému súdu. Po vrátení spisu bolo rozhodnutie odvolacieho súdu obratom zaslané sporovým stranám a bol prerozdelený inej zákonnej sudkyni z dôvodu odchodu do dôchodku pôvodnej sudkyne. Z vyjadrenia mestského súdu k prijatej ústavnej sťažnosti vyplýva, že vo veci bolo nariadené pojednávanie na 30. júl 2026 a podľa zistení ústavného súdu bolo odročené na 26. august 2026, na ktorom súd vyhlásil vo veci rozsudok. 4. Sťažovateľ uvádza, že v priebehu konania došlo k viacerým zmenám zákonného sudcu a napriek jeho urgenciám súd určil prvý termín pojednávania až na 19. január 2024. Tiež krajský súd rozhodoval o odvolaní podľa jeho názoru neúmerne dlhý čas, ktorý bol navyše predĺžený chybou mestského súdu nesprávnym zaslaním predkladacej správy. Namieta, že mestský súd od vrátenia spisu v jeho veci nevykonal žiaden úkon smerujúci k rozhodnutiu, a teda do podania ústavnej sťažnosti nebol jeho spor právoplatne skončený. 5. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 357/2026-17 zo 17. júna 2026 prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v celom rozsahu. II. Vyjadrenie mestského súdu 6. Na výzvu ústavného súdu mestský súd potvrdil, že v merite veci nie je dosiaľ právoplatne rozhodnuté. Vec sťažovateľa podľa jeho názoru nepatrí po právnej a skutkovej stránke k zložitým sporom. Poukazuje však na objektívne dôvody a prekážky, ktoré negatívne ovplyvnili dĺžku konania, a to napr. implementácia novej súdnej mapy a nemožnosť uskutočňovať pojednávania na prelome rokov 2025 a 2026 z dôvodu zmeny sídla súdu. Ako ďalšiu z objektívnych prekážok nerozhodnutia uviedol vysoký počet nevybavených reštančných vecí na súde a aj u konkrétnej zákonnej sudkyne. 7. Mestský súd uznal, že v období od 30. decembra 2022 do 13. októbra 2023 bol nečinný, keďže nedošlo k vykonaniu žiadneho procesného úkonu alebo uskutočneniu pojednávania, ale doplnil, že podľa jeho názoru v ostatnom období už súd konal plynule a bez zbytočných prieťahov. Ďalej podotkol, že spis sa v období od 14. mája 2024 do 30. augusta 2024
2
a od 27. septembra 2024 do 10. októbra 2025 nachádzal na krajskom súde a k dĺžke odvolacieho konania nie je oprávnený sa vyjadrovať. Mestský súd nespochybnil právo strany sporu uplatňovať v prebiehajúcom spore opravné prostriedky, ale na druhej strane podotkol, že v tej súvislosti musia obe strany sporu počítať s primeraným predĺžením konania a oddialením nastolenia právnej istoty. 8. V závere súd uviedol, že vo veci bol určený termín pojednávania na 30. júl 2026, a s ohľadom na všetky uvedené okolnosti ponechal na posúdenie ústavnému súdu, či predmetnú sťažnosť vyhodnotí ako dôvodnú. 9. Keďže mestský súd v podstatnom nerozporoval tvrdenia sťažovateľa a jeho replika by neprispela k ďalšiemu objasneniu veci, ústavný súd v záujme rýchlosti a hospodárnosti konania sťažovateľovi vyjadrenie mestského súdu nezasielal. III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 10. Ústavný súd pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa. 11. Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o žalobe sťažovateľa o zaplatenie 8 230 eur s príslušenstvom z titulu poistenia. Sťažovateľ vystupuje ako poškodený, ktorý si od poisťovne uplatňoval náhradu škody z poistnej udalosti – krádeže dosiaľ nezisteným páchateľom. Uvedený predmet konania predstavuje bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v civilnej (občianskoprávnej) agende. Ústavný súd nevzhliadol mimoriadnu skutkovú či právnu náročnosť sporu, ktorá by mohla ospravedlniť pomerne dlhú dobu rozhodovania, a tento záver napokon potvrdila aj predsedníčka mestského súdu. 12. Postup súdu prvej inštancie v napadnutom konaní však bolo namieste hodnotiť prísnejšie vzhľadom na to, že ide o spor tykajúci sa zaplatenia plnenia sťažovateľovi ako poškodenému trestným činom z titulu poistenia. Toto plnenie treba považovať za citlivejšiu majetkovo-právnu vec, v ktorej by súdy mali postupovať promptnejším a efektívnejším procesným postupom. 13. Súdne konanie sa začalo podaním žaloby 26. augusta 2022. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz (19. septembra 2022) a následne (s ohľadom na podaný odpor) sa v konaní pokračovalo na Okresnom súde Bratislava I, kde bol spis doručený 27. októbra 2022. 14. Okresný súd nariadil pojednávanie vo veci prvýkrát na 19. január 2024. Ústavný súd poukazuje na nečinnosť súdu v období od 30. decembra 2022 do 13. októbra 2023, keď nebol zo strany súdu vykonaný (pravdepodobne aj s ohľadom na opakovanú zmenu zákonného sudcu) žiadny úkon. Táto nečinnosť však sama osebe nebola pri posúdení možných prieťahov rozhodujúca, pretože treba poukázať aj na to, že od podania žaloby po vydanie rozsudku (28. februára 2024) neuplynuli ani dva roky, čo je obvykle akceptovateľná doba. 3
15. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (napr. Humen proti Poľsku, rozsudok z 15. 10. 1999, body 58 a 69, Calvelli a Ciglio proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, body 64, 65 a 66), s dôrazom, že je vždy potrebné hodnotiť okolnosti každej veci. 16. Ďalej preto ústavný súd vyhodnocoval dôvody, pre ktoré odvolací súd prvotné rozhodnutie mestského súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Z uznesenia krajského súdu z 9. septembra 2025 vyplýva, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, a tým nepreskúmateľné. Vzhľadom na to ústavný súd pričítal na ťarchu mestského súdu aj obdobie konania pred odvolacím súdom. 17. Tiež treba poukázať na nesústredený postup mestského súdu, keď odvolací súd po prvotnom predložení spisu tento musel vrátiť z dôvodu, že bol predložený predčasne. Krajský súd vytkol mestskému súdu, že spis bol predložený pred uplynutím lehoty danej žalovanému na vyjadrenie sa k podanému odvolaniu (s upozornením, že následne je potrebné toto vyjadrenie doručiť na repliku). Pre túto nesústredenú činnosť mestského súdu sa konanie predĺžilo o pol roka. 18. Napokon smerovala podstatná časť argumentácie sťažovateľa k tomu, že po vrátení veci odvolacím súdom mestský súd vôbec nekonal. Vec bola vrátená na mestský súd 10. októbra 2025. Pojednávanie bolo nariadené až potom, keď bol mestský súd vyzvaný na vyjadrenie sa k ústavnej sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie. Pojednávanie nariadené na 30. júl 2026 sa uskutočnilo, bolo odročené pre účely vyhlásenia rozsudku na 26. august 2026 a na tomto pojednávaní sa vo veci rozhodlo, čo ústavný súd zistil v súčinnosti s infocentrom mestského súdu. 19. Pri hodnotení správania sťažovateľa v napadnutom konaní ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom. Naopak, v jeho prospech možno vyhodnotiť opakované urgencie adresované mestskému súdu, aby nariadil pojednávanie. 20. Pokiaľ ide o odkaz predsedníčky mestského súdu na vysoký počet pridelených spisov, implementáciu novej súdnej mapy, prechod agendy či zmenu sídla súdu, ústavný súd v tomto smere poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie je možné prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (IV. ÚS 97/04, II. ÚS 481/2017). Rovnako tak uviedol, že hoci nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03, II. ÚS 481/2017). Rovnaký záver vyplýva aj z judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej je na členských štátoch, aby organizovali svoje právne systémy takým spôsobom, aby zaručili rozhodnutie o veci
4
v primeranej lehote, preto nadmerné pracovné zaťaženie nemožno vziať do úvahy (porov. Vocaturo proti Taliansku, rozhodnutie z 24. 5. 1991, séria A, č. 206-C, § 17). 21. Po zohľadnení všetkých kritérií podľa ústavného súdu nemožno konštatovať, že by súd nekonal vôbec a v konaní nevzhliadol ani zjavné pochybenia, avšak drobné zaváhania (nesústredenosť, ktorej dôsledkom bolo zrušenie prvého rozsudku a takmer rok trvajúca nečinnosť v úvode konania) spôsobili, že ako celok už konanie trvá neakceptovateľne dlho. Inak povedané – žiadna z okolností, na ktorú poukazuje ústavný súd v tomto náleze, by sama osebe pravdepodobne neviedla k vysloveniu porušenia práva sťažovateľa, avšak v súhrne k takémuto záveru viedli. 22. Ústavný súd konštatuje, že mestský súd v doterajšom priebehu napadnutého konania nezvolil taký procesný postup, ktorý by urýchlene smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa ako žalobcu, a preto vyslovil, že postupom mestského súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu). 23. Ku dňu prerokovania ústavnej sťažnosti bolo v napadnutom konaní meritórne rozhodnuté, avšak stále nie právoplatne, a mestský súd ešte bude vo veci rozhodovať o trovách konania, prípadne po podaní odvolania vykonávať úkony spojené s predložením veci odvolaciemu súdu. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd prikázal mestskému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 3 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu). 24. V závere poukazuje ústavný súd na to, že síce sťažovateľ argumentoval aj smerom ku krajskému súdu, avšak za porušovateľa v úvode aj v petite ústavnej sťažnosti označil iba mestský súd, a preto aj rozhodnutie ústavného súdu smeruje len proti jeho postupu. IV. Primerané finančné zadosťučinenie 25. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04, I. ÚS 164/2018). Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 26. Prihliadajúc na petit ústavnej sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie 3 000 eur. 27. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd v neprospech mestského súdu hodnotil predovšetkým jeho nečinnosť a neefektívny postup – teda rok trvajúca nečinnosť po začatí konania, zrušenie rozsudku krajským súdom a s tým súvisiace predčasné predloženie spisu odvolaciemu súdu, a napokon aj pomalý postup mestského súdu po vrátení veci krajským súdom. Na druhej strane v prospech súdu vyhodnotil ústavný súd skutočnosť, že nejde o výrazné obdobia 5
nečinnosti či dlhotrvajúce konanie (na dvoch stupňoch je zväčša akceptovateľné, ak sa rozhodne do štyroch rokov, pozn.). V prospech sťažovateľa vyhodnotil aj to, že sa pokúšal apelovať na to, aby sa vo veci rozhodlo – či už urgenciou, alebo sťažnosťou predsedovi súdu, čo vyplýva aj z príloh doručených spolu s ústavnou sťažnosťou. 28. Na podklade týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľovi v sume 500 eur (bod 3 výroku tohto nálezu). Vo zvyšnej časti požadovaného finančného zadosťučinenia ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu). V. Trovy konania 29. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania. 30. Návrh na priznanie trov právneho zastúpenia ústavný súd posudzoval podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za dva úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2026 v sume 396,50 eur (1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2026 v sume 15,86 eur (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 824,72 eur. Ústavný súd vypočítanú náhradu trov sťažovateľa zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sadzbe 23 % od 1. januára 2026, čo predstavuje sumu 189,69 eur, pretože právny zástupca sťažovateľa je platiteľom tejto nepriamej dane (priložené osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty). Celková výška náhrady trov konania predstavuje sumu 1 014,41 eur (bod 4 výroku tohto nálezu). 31. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je mestský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, ktorý je (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označený v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 9. septembra 2026
Peter Molnár predseda senátu
6