II. ÚS 261/2026 – Nález Ústavného súdu SR z 27. 10. 2026

Text rozhodnutia

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 261/2026-108

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov , , , t. č. , , , , t. č. , , , , t. č. , zastúpených Mgr. Petrou Hrubovou, advokátkou, Mierové námestie 93, Ilava, a sťažovateľa , , , t. č. , zastúpeného JUDr. Marekom Čuhákom, Ružová dolina 8, Bratislava, proti upovedomeniu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/2 Gn 123/24/1000 z 12. marca 2025 takto

rozhodol:

1. Upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/2 Gn 123/24/1000 z 12. marca 2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na rešpektovanie ich súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 2. Každému sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 5 000 eur, ktoré im j e Generálna prokuratúra Slovenskej republiky p o v i n n á zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť ustanovenej právnej zástupkyni sťažovateľov , a trovy právneho zastúpenia 2 838,94 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky j e p o v i n n á nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľov , a 2 838,94 eur na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky j e p o v i n n á nahradiť sťažovateľovi trovy konania 824,72 eur a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 6. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľov n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľov

1. Sťažovatelia sa spoločnou ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. apríla 2025 domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na ochranu pred mučením a neľudským zaobchádzaním podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru a podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to upovedomením generálnej prokuratúry označeným v záhlaví tohto nálezu a upovedomeniam Krajskej prokuratúry v Trenčíne sp. zn. 3 Kn 267/24/3300 z 2. augusta 2024 a sp. zn. 3 Kn 421/24/3300 z 9. decembra 2024. Sťažovatelia navrhujú napadnuté prípisy orgánov prokuratúry zrušiť a vec vrátiť generálnej prokuratúre na ďalšie konanie. Požadujú tiež priznanie finančného zadosťučinenia 50 000 eur pre každého z nich a náhrady trov konania pred ústavným súdom. 2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh a doplnení vyplýva, že sťažovatelia, ktorí sa toho času nachádzajú vo výkone trestu odňatia slobody v (ďalej len „ “), podaním zo 7. augusta 2024 adresovaným generálnej prokuratúre označeným ako „Sťažnosť na Generálnu prokuratúru“ namietali viacero porušení týkajúcich sa nedostatkov vo výkone trestu odňatia slobody, predovšetkým neustáleho kamerového monitorovania v ich celách v dňoch, počínajúc od 10. mája 2024. Zároveň bolo sťažovateľmi 20. mája 2024 podané trestné oznámenie generálnej prokuratúre na riaditeľa a . za zneužívanie právomocí verejného činiteľa, ktorý podľa ich názoru porušuje základné ľudské práva a slobody sťažovateľov. 3. V tomto podaní namietali, že kamerové systémy inštalované na celách sťažovateľov ich mali monitorovať 24 hodín denne bez akéhokoľvek obmedzenia, odôvodnenia a časového limitu či bez vysvetlenia, ako sú kamerové systémy zabezpečené proti zneužitiu zo strany . Uvedené snímanie malo zároveň zamedzovať dôstojnému zachovaniu osobnej hygieny, pretože sťažovatelia ubytovaní na celách bez spŕch boli nútení sa buď na kamerový záznam nahí umyť v umývadle po vykonaní potreby na toalete (alebo napríklad po cvičení), alebo sa neumyť vôbec. Oboje sťažovatelia považujú za porušenie ich práva nebyť mučený a nebyť obeťou neľudského zaobchádzania. Zo sťažnosti vyplýva, že uvedené sa malo diať výlučne zo snahy pokoriť a ponížiť sťažovateľov odsúdených na doživotný trest odňatia slobody. 4. Trestné oznámenie sťažovateľov bolo generálnou prokuratúrou postúpené na krajskú prokuratúru a vybavené pod č. k. 3Kn 267/24/3300-13. Sťažovatelia namietajú, že krajská prokuratúra

svojvoľne (arbitrárne) vyhodnotila trestné oznámenie ako podnet podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Krajský prokurátor vyhodnotil, že práva sťažovateľov porušené neboli, lebo zo stanoviska vyplýva, že kamery na celách sťažovateľov sú nainštalované v súlade s § 98 ods. 4 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody“) a nainštalovanie kamier nie je možné považovať za sporné. Tiež ich upovedomil, že z vyjadrenia vyplýva, že sťažovatelia nie sú monitorovaní, lebo nebola vyhodnotená potreba ich monitorovania. 5. Sťažovatelia podali 7. augusta 2024 sťažnosť na generálnu prokuratúru, kde opísali, ako prokurátor krajskej prokuratúry odignoroval ich trestné oznámenie a porušenie ich základných práv a slobôd, pričom si prokurátor nevypočul sťažovateľov a nevyžiadal si kamerové záznamy z ciel sťažovateľov. Z tvrdení sťažovateľov vyplýva, že prokurátora nezaujímalo, že sťažovateľ bol v od roku 1993 do roku 2017 na cele, kde ho nebolo potrebné monitorovať. Následne sa v roku 2022 vrátil do z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody , kde takisto od roku 2022 do roku 2024 nebolo potrebné ho monitorovať kamerami. Ostatní sťažovatelia do 10. mája 2024 neboli v monitorovaní kamerami. Taktiež prokurátor neskúmal, či sú kamerové záznamy zabezpečené proti zneužitiu pri svojvoľnom rozhodnutí riaditeľa . 6. Sťažovatelia uvádzajú, že kamery na celách sťažovateľov od 10. mája 2024 do 16. júla 2024 počas noci svietili – čiže tvrdia, že ich monitorovali. Počas dňa sa v nich mala hýbať šošovka podľa toho, ako sa pohybovali po cele. Nikto z sťažovateľov do dňa podania ústavnej sťažnosti neinformoval, či sú kamery na ich celách vypnuté. 7. Generálna prokuratúra prípisom č. k. IV/2Gn 123/24/1000-6 z 8. októbra 2024 odovzdala vec s novým pokynom na vybavenie prokurátorovi krajskej prokuratúry s tým, aby vec posúdil aj s ohľadom na sťažovateľmi namietané obdobie, kedy k monitorovaniu malo dochádzať (od 10. mája 2024 do 16. júla 2024). 8. Prokurátor krajskej prokuratúry v upovedomení č. k. 3Kn 421/24/3300-9 z 9. decembra 2024 uviedol, že sťažovatelia boli monitorovaní kamerami iba v dôsledku inštalácie a preverenia funkčnosti, čo malo vyplynúť z vyjadrenia . Sťažovatelia namietajú, že prokurátor urobil tento záver na základe toho, že to tvrdí . Uvedené však údajne prokurátor nepreveril a ničím neverifikoval, a to i napriek tomu, že Ústavný poriadok ÚVV-08383/23-IL 2023 účinný od 1. januára 2024 (ďalej len „ústavný poriadok“) sa mení a dopĺňa takto: «§ 38 ods. 2 sa mení takto: „Na účely ochrany života a zdravia odsúdených, príslušníkov zboru a iných osôb sú v Ústave kamerovým systémom monitorované priestory kompenzačnej miestnosti, spoločenskej miestnosti oddielu s bezpečnostným režimom číslo 1.32, cely v oddiele doživotných trestov číslo 2.26, 2.27, 2.28, 2.29, 2.30, 2.31, 2.32, 2.33, 2.07A, 2.07B, 2.06 (posilňovňa a spoločenská miestnosť), 2.05A, 2.05B, 2.043, a cely č. 1.24 a 2.15.“» 9. Generálna prokuratúra na sťažnosť sťažovateľov reagovala napadnutým upovedomením z 12. marca 2025 a opakovaný podnet vyhodnotila ako nedôvodný. Podľa generálnej prokuratúry neexistuje žiadny dôkaz o tvrdení sťažovateľov, lebo prokurátor krajskej prokuratúry nenašiel

žiadne záznamy z ciel sťažovateľov. Sťažovatelia poukazujú na to, že prokurátor sa vždy vyjadruje iba odkazom na vyjadrenia

II. Vyjadrenie verejného ochrancu práv

10. Na výzvu ústavného súdu sa k veci vyjadril verejný ochranca práv, ktorý vo svojom podaní poukázal na to, že Kancelária verejného ochrancu práv vykonala v období od 9. mája do 11. júna 2024 v rámci mandátu národného preventívneho mechanizmu (ďalej len „NPM“) podľa Opčného protokolu k dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu neohlásené systematické návštevy ústavov na výkon trestu odňatia slobody vrátane . Predmetom týchto návštev boli podmienky výkonu trestu odňatia slobody na doživotie vrátane bezpečnostných opatrení aplikovaných proti odsúdeným. Zistenia boli následne publikované v správe „Odsúdení na doživotie“ z 27. januára 2025. 11. Ďalej bolo uvedené, že pri návšteve 20. a 21. mája 2024 bolo zistené, že kamerové monitorovanie ciel bolo zavedené plošne vo vzťahu k odsúdeným zaradeným do podskupiny D1. Monitorovanie nebolo viazané na individuálne posúdenie správania alebo rizikovosti konkrétneho odsúdeného, ale fungovalo ako všeobecné bezpečnostné opatrenie uplatňované voči jednej kategórii odsúdených bez rozlišovania. Neboli identifikované žiadne kritériá, na základe ktorých sa o zavedení kamerového monitorovania rozhodovalo, ani pravidlá upravujúce jeho trvanie, podmienky ukončenia alebo nakladanie so získanými záznamami. Rovnako nebolo zistené, že by opatrenie podliehalo pravidelnému prehodnocovaniu. V niektorých prípadoch kamerový systém snímal aj priestory určené na vykonávanie osobnej hygieny. Obdobie vykonania systematických návštev NPM (9. máj – 11. jún 2024) sa časovo prekrýva s obdobím namietaným sťažovateľmi (10. máj – 16. júl 2024). Zistenia preto podľa verejného ochrancu práv potvrdzujú existenciu kamerového monitorovania ciel v podstatnej časti relevantného obdobia. 12. Zistenia verejného ochrancu práv v rámci výkonu mandátu NPM nasvedčujú tomu, že kamerové monitorovanie bolo v zavedené ako štandardné opatrenie proti všetkým odsúdeným zaradeným do podskupiny D1, a to bez väzby na individuálne okolnosti ich prípadu. Z hľadiska testu proporcionality je kľúčová otázka nevyhnutnosti opatrenia. Aby bolo možné kamerové monitorovanie cely považovať za nevyhnutné, musí byť preukázané, že konkrétna osoba predstavuje také riziko, ktoré nemožno efektívne eliminovať menej invazívnymi prostriedkami. 13. Zistené skutočnosti nenasvedčujú tomu, že by boli takéto alternatívy v zvážené či individuálne posúdené pred zavedením kamerového monitorovania. Monitorovanie bolo zavedené ako paušálne opatrenie, čo znamená, že sa v rovnakej miere vzťahovalo na odsúdeného, ktorý napríklad počas výkonu trestu neprejavoval žiadne rizikové správanie, rovnako ako na odsúdeného, u ktorého boli zaznamenané bezpečnostné incidenty. Osobitným problémom bola absencia časového obmedzenia a mechanizmu pravidelného prehodnocovania.

III. Doplnenie ústavnej sťažnosti po ustanovení právnej zástupkyne

14. Uznesením č. k. II. ÚS 261/2026-48 zo 6. mája 2026 ustanovil ústavný súd sťažovateľom , a za právneho zástupcu Mgr. Petru

Hrubovú. Sťažovateľ medzičasom na výzvu ústavného súdu doplnil splnomocnenie a právneho zástupcu si vybral sám. 15. Ustanovená právna zástupkyňa na výzvu ústavného súdu reagovala podaním doručeným ústavnému súdu 27. mája 2026, v ktorom uviedla, že po porade so sťažovateľmi títo zotrvali na podanej ústavnej sťažnosti a zároveň túto doplnila nasledovne. 16. Predovšetkým zdôraznila, že zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania je absolútne a bezvýnimočné právo, pričom ani verejný záujem, ani práva iných osôb, ani konania obete, akokoľvek nebezpečné alebo trestné, nemôžu ospravedlniť zásah do tohto práva. Negatívny záväzok štátu vyžaduje, aby sa štát zdržal všetkých foriem zlého zaobchádzania, a pozitívny záväzok, aby štát chránil jednotlivcov pred zlým zaobchádzaním a aby účinne vyšetroval podnety/oznámenia týkajúce sa zlého zaobchádzania. Snímanie odsúdenej osoby kamerami pri vykonávaní osobnej hygieny a očisty svojho tela je priamo v rozpore s čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy. Zároveň považujú sťažovatelia za porušenie pozitívneho záväzku štátu to, že príslušné orgány sa riadne nezaoberali podnetom sťažovateľov (trestným oznámením). 17. Ďalej namietajú porušenie práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru. V tomto smere poukazujú sťažovatelia na to, že aj keď je osobná sloboda obmedzená, štát musí zabezpečiť vykonanie hygieny tak, aby nebola narušená dôstojnosť človeka. Nebolo preukázané, že by bolo snímanie kamerami oprávnené, nutné a dôvodné. Vo vzťahu k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia namietajú, že obsah nimi podaného trestného oznámenia bol svojvoľne prekvalifikovaný na podnet podľa zákona o prokuratúre. Tiež argumentujú, že nebolo vykonané riadne dokazovanie, keď sa prokuratúra odvolávala len na stanovisko bez toho, aby toto stanovisko bolo verifikované. Sťažovatelia požadujú priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému vo výške 50 000 eur, čo odôvodňujú ponížením, duševným a citovým utrpením, stresom, obavami a mučením a neľudským zaobchádzaním. 18. Právny zástupca sťažovateľa na výzvu ústavného súdu nereagoval a nepovažoval za potrebné ústavnú sťažnosť doplniť. 19. Uznesením č. k. I. ÚS 261/2026-63 z 2. júna 2026 ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti upovedomeniu generálnej prokuratúry sp. zn. IV/2 Gn 123/24/1000 z 12. marca 2025 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol.

IV. Vyjadrenie generálnej prokuratúry a replika sťažovateľov

IV.1. Vyjadrenie generálnej prokuratúry:

20. Generálna prokuratúra vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 3. júla 2026 uvádza, že sťažovatelia vykonávajú tresty odňatia slobody v v oddiele doživotných trestov v relevantnom čase v diferenciačnej podskupine D1. Ich pôvodné podanie z 20. mája 2024 bolo označené ako trestné oznámenie proti riaditeľovi ústavu pre podozrenie zo zneužívania právomoci verejného činiteľa, pričom skutkovo namietali nariadenie inštalácie kamier do ciel

bez odôvodnenia a údajné 24-hodinové snímanie. Generálna prokuratúra zdôrazňuje, že v tomto podaní neboli uvedené konkrétne dátumy, kedy malo dochádzať k monitorovaniu. 21. Podľa generálnej prokuratúry krajská prokuratúra postupovala správne, keď podanie nevybavovala ako trestné oznámenie, ale ako podnet podľa zákona o prokuratúre. Dôvodom bolo, že samotná inštalácia kamier nepostačovala na záver o podozrení zo spáchania trestného činu, keďže sťažovatelia neuviedli konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých by vyplýval úmysel riaditeľa ústavu poškodiť ich na právach. 22. Generálna prokuratúra argumentovala, že inštalácia kamerového systému na celách sama osebe neznamenala, že odsúdení boli alebo sú reálne monitorovaní. Podľa stanoviska mali byť kamery nainštalované pre prípad budúcej potreby ich aktivácie v odôvodnených situáciách, avšak sťažovatelia podľa ústavu neboli nepretržite monitorovaní, pretože takáto potreba nebola vyhodnotená. 23. Generálna prokuratúra poukazuje na to, že ústav musí mať možnosť v legitímnych prípadoch, najmä z bezpečnostných dôvodov, monitorovať správanie na niektorých celách kamerovým systémom. Podľa jej názoru preto samotná existencia kamery v cele nemôže byť dôvodom legitímnej námietky, ak nedôjde k jej nezákonnému alebo neodôvodnenému použitiu. Pokiaľ sťažovatelia v opakovanom podnete po prvýkrát uviedli konkrétne dátumy údajného monitorovania, a to od 10. mája 2024 do 16. júla 2024, generálna prokuratúra túto časť podania posúdila ako nový podnet a postúpila ju krajskej prokuratúre na preverenie. 24. Následne krajská prokuratúra požiadala dozorového prokurátora, aby vykonal previerku priamo v . Dozorový prokurátor kontrolou na mieste preveril tvrdenia sťažovateľov priamo v informačnom systéme a zistil, že systém uchováva záznamy iba 14 dní, preto už nebolo možné spätne overiť, či boli kamery v období máj až júl 2024 aktivované. V systéme sa zároveň nenašli žiadne záznamy z monitorovania ciel sťažovateľov. 25. Generálna prokuratúra s ohľadom na uvedené v doručenom vyjadrení uvádza, že neexistuje dôkaz, ktorý by potvrdzoval tvrdenie sťažovateľov o ich monitorovaní. Tvrdenia o pohybe objektívu alebo svietiacej kontrolke kamery podľa nej nie je možné objektivizovať a samotná formulácia ústavného poriadku neznamená automatické monitorovanie všetkých označených ciel, ale iba vymedzenie priestorov, ktoré môžu byť monitorované v prípade potreby. 26. Generálna prokuratúra uznáva, že správa verejného ochrancu práv označila systém kamerového monitorovania ciel podskupiny D1 za problematický z hľadiska práva na súkromie. Súčasne však poukazuje na to, že tieto zistenia neboli viazané na konkrétne cely sťažovateľov a samy osebe nepreukazujú, že práve sťažovatelia boli nepretržite alebo bezdôvodne monitorovaní. 27. K namietanému porušeniu čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru generálna prokuratúra uvádza, že sťažovatelia nepreukázali monitorovanie v rozsahu a intenzite, ktorú tvrdili. Samotná existencia kamery na cele podľa nej nedosahuje prah závažnosti neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania; ani prípadné krátkodobé aktivovanie kamery v označených dňoch by vzhľadom na jeho obmedzené trvanie a sledovaný bezpečnostný cieľ nepredstavovalo zaobchádzanie presahujúce nevyhnutnú mieru spojenú s výkonom trestu. 28. Generálna prokuratúra odmieta aj tvrdenie, že by boli sťažovatelia nútení vykonávať osobnú hygienu spôsobom nezlučiteľným s ľudskou dôstojnosťou. Argumentuje, že odsúdení majú

zabezpečenú možnosť sprchovania teplou vodou a umývadlo v cele neslúži primárne na intímnu hygienu, ale najmä na bežnú osobnú očistu a prístup k pitnej vode. 29. Pri posúdení porušenia čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru generálna prokuratúra pripúšťa, že trvalé kamerové monitorovanie osoby pozbavenej slobody môže predstavovať vážny zásah do súkromia, no zároveň zdôrazňuje, že v tejto veci nebolo spoľahlivo preukázané, že k takému zásahu vo vzťahu ku konkrétnym sťažovateľom vôbec došlo. Generálna prokuratúra ďalej uviedla, že aj keby došlo ku krátkodobej aktivácii kamerového systému v označených dňoch, takáto situácia by sa skutkovo odlišovala od prípadov, o ktorých rozhodoval Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (predovšetkým uznesenie vo veci Van der Graaf proti Holandsku z 1. 6. 2004, sťažnosť č. 8704/03 alebo rozsudok vo veci Gorlov a ďalší proti Rusku z 2. 7. 2019, sťažnosť č. 27057/06), ktoré sa týkali dlhodobého, systematického a nepretržitého kamerového dohľadu. Preto podľa nej nemožno automaticky dospieť k záveru o porušení čl. 8 dohovoru. 30. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru generálna prokuratúra uvádza, že ústavný súd nie je ďalšou prieskumnou inštanciou vo veci zákonnosti a skutkových záverov orgánov verejnej moci. Jeho úlohou je skúmať iba to, či závery orgánu verejnej moci neboli zjavne neodôvodnené, arbitrárne alebo ústavne neudržateľné. Podľa generálnej prokuratúry sa orgány prokuratúry podaniami sťažovateľov náležite zaoberali, zodpovedali právne a skutkovo relevantné otázky a ich upovedomenia boli odôvodnené na základe vtedy známych skutočností. Z toho dôvodu podľa generálnej prokuratúry nemožno hovoriť o svojvôli alebo arbitrárnosti pri vybavovaní podnetov. 31. Generálna prokuratúra navrhuje, aby s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel.

IV.2. Replika sťažovateľov , a :

32. Sťažovatelia v celom rozsahu odmietajú argumentáciu generálnej prokuratúry, keď táto uvádza, že nepreukázali existenciu zásahu do svojich základných práv a slobôd. Generálna prokuratúra podľa ich názoru celú záležitosť bagatelizuje a účelovo popiera. Zdôrazňujú, že v rozhodnom čase nebol žiadny relevantný dôvod na kamerové monitorovanie sťažovateľov, títo nevykazovali samovražedné úmysly a ich správanie bolo v rozhodnom čase primerané. Samotná skutočnosť, že sú vo výkone trestu odňatia slobody na doživotie, nie je dôvodom na monitorovanie. 33. V doručenom vyjadrení ďalej poukazujú na to, že vo veci nebolo vykonané riadne dokazovanie – prokuratúra sa len odvolala na stanovisko , avšak tvrdenia ústavu nijako neverifikovala. 34. Dôstojnosť sťažovateľov nemala byť porušená tým, že po použití toalety použili umývadlo v cele, ale tým, že kamery snímali tú časť cely, kde bolo nainštalované umývadlo. Poukazujú na porušenie princípu proporcionality. Zásah do súkromia musí byť nevyhnutný a primeraný. Hoci bezpečnostné riziko môže vyžadovať kontrolu, monitorovanie intímnej hygieny prekračuje hranice legitímneho účelu a stáva sa šikanou. 35. Nie je možné súhlasiť ani s argumentom generálnej prokuratúry, že sťažovatelia mali počítať s tým, že budú monitorovaní. Generálna prokuratúra sa snaží prekrútiť aj závery verejného

ochrancu práv. Jeho správa je podľa ich názoru jednoznačným dôkazom o monitorovaní ciel sťažovateľov.

IV.3. Replika sťažovateľa :

36. Sťažovateľ sa k vyjadreniu generálnej prokuratúry vyjadril sám (replikou doručenou ústavnému súdu 17. júla 2026) aj prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu (replikou doručenou ústavnému súdu 22. júla 2026). 37. Ani podľa objektívne neexistovala žiadna skutočná legitímna potreba monitorovania jeho správania. Pokiaľ prokurátor vykonal fyzickú previerku v ústave po viac ako šiestich mesiacoch od kamerového snímania, je len pochopiteľné, že žiadne záznamy nenašiel. Nemožno z toho urobiť záver, že pokiaľ sa v systéme žiadne záznamy nenachádzajú, tak sa žiadne zaznamenávanie neuskutočnilo. Navyše, pokiaľ by prokurátor urobil previerku bezodkladne po prijatí sťažnosti sťažovateľov (20. máj 2024, 3. jún 2024), podľa sťažovateľa mohli byť kamerové záznamy ešte k dispozícii. Zabezpečenie dôkazu tak zmaril samotný prokurátor. 38. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že objektívne je veľmi jednoduché preukázať, že správa verejného ochrancu práv sa dotýka –v sú totiž umývadlá umiestnené v oddelenej časti spolu s WC, kde kamera nemá dosah. 39. Monitorovanie bolo zavedené plošne bez posúdenia nebezpečnosti odsúdených. Nemohlo sledovať účel ochrany života odsúdených, príslušníkov zboru ani iných osôb, pretože dnes, keď už kamerový záznam nie je aktívny, je ochrana zabezpečená aj bez monitorovania. Neexistuje legitímny dôvod na nepretržité monitorovanie kamerovým systémom. 40. Právny zástupca toto vyjadrenie sťažovateľa doplnil, zdôrazňujúc, že vyjadrenie generálnej prokuratúry nevyvracia podstatu ústavnej sťažnosti. Samotný odporca potvrdil, že záznamy sa vymazávali po 14 dňoch – teda sa monitorovanie uskutočňovalo. Absencia záznamu v januári 2025 nepreukazuje, že sa monitorovanie neuskutočňovalo v období od 10. mája 2024 do 16. júla 2024. Preukazuje len to, že v čase oneskorene vykonanej previerky už záznamy z rozhodného obdobia nemohli existovať. Nemožnosť spätne zistiť skutkový stav odporca zamieňa za pozitívne zistenie, že k zásahu nedošlo. 41. Generálna prokuratúra neprimerane znižuje dôkazný význam správy verejného ochrancu práv. Prostredníctvom NPM verejného ochrancu práv bola zistená plošná inštalácia kamerových systémov vo všetkých celách podskupiny D1, veľká strata súkromia na strane odsúdených a zvýšená miera napätia a nepohody, ktorú potvrdili aj pracovníci ústavov. Správa osobitne poukazuje na to, že kamera spravidla nasnímala zvyšok cely vrátane umývadla, a odsúdení tak mohli byť vystavení pohľadom príslušníkov stálej služby. Odsúdení mali byť monitorovaní iba na základe individuálneho a pravidelne preskúmavaného rozhodnutia, iba po dobu určitú a zákon mal jasne upraviť nakladanie so získanými údajmi. 42. Účinné vyšetrovanie v tomto prípade vyžadovalo bezodkladné zabezpečenie všetkých objektívne dostupných podkladov, záznamov a systémových logov, rozhodnutí alebo pokynov o aktivácii kamier, evidenciu osôb oprávnených sledovať výstup, zmenové a služobné záznamy, záznamy stálej služby, technickú dokumentáciu systému a výpovede sťažovateľa, členov NPM a príslušníkov, ktorí mali k monitorovaciemu systému prístup.

43. Judikatúra ESĽP osobitne zdôrazňuje, že pri udalostiach, ktoré sa odohrávajú v zariadení pod výlučnou kontrolou štátu, sa musia zohľadniť osobitné dôkazné ťažkosti dotknutej osoby. 44. Sťažovateľ nespochybňuje, že za určitých okolností môže kamerové monitorovanie sledovať legitímny bezpečnostný cieľ. To však nenahrádza povinnosť preukázať konkrétny zákonný dôvod, nevyhnutnosť a primeranosť zásahu vo vzťahu ku konkrétnemu odsúdenému. Zaradenie do diferenciačnej podskupiny D1 nepredstavuje individuálne rozhodnutie o nevyhnutnosti kamerového dohľadu. U viacerých odsúdených nebolo identifikované aktuálne riziko, ktoré by neustále monitorovanie odôvodňovalo. 45. Vo veci Gorlov a ďalší proti Rusku (rozsudok ESĽP, už citovaný, body 82 až 100) ESĽP konštatoval, že všeobecné oprávnenie väzenskej správy používať kamerový dohľad bez presnej úpravy priestoru, času, podmienok, trvania, postupu a pravidelného preskúmania neposkytuje dostatočnú ochranu pred svojvôľou. Súd výslovne odmietol koncepciu, podľa ktorej je trvalé monitorovanie automatickou a neoddeliteľnou súčasťou výkonu trestu, a konštatoval porušenie čl. 8 dohovoru. 46. Zákonné minimum sprchovania nemožno vykladať tak, že odsúdený sa medzi jednotlivými sprchovaniami nemá právo denne umyť pri umývadle. Samotný ústavný poriadok uvádza nedodržiavanie osobnej hygieny ako disciplinárne previnenie.

V. Všeobecné východiská a medzinárodné štandardy ochrany

47. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že osoby nachádzajúce sa vo výkone trestu odňatia slobody nestrácajú základné práva a slobody zaručené dohovorom iba z dôvodu svojho postavenia odsúdených. ESĽP opakovane zdôrazňuje, že odsúdení vo všeobecnosti naďalej požívajú všetky základné práva a slobody podľa dohovoru s výnimkou práva na osobnú slobodu v rozsahu, v akom zákonne uložené pozbavenie slobody spadá pod čl. 5 dohovoru [pozri rozsudok ESĽP vo veci Hirst proti Spojenému kráľovstvu (č. 2) zo 6. 10. 2005, sťažnosť č. 74025/01, bod 69]. Hoci výkon trestu odňatia slobody nevyhnutne zahŕňa určité obmedzenia práv odsúdených, tieto obmedzenia musia byť v každom jednotlivom prípade náležite odôvodnené. Uvedené sa vzťahuje aj na právo na rešpektovanie súkromného (a rodinného) života zaručené čl. 8 dohovoru [pozri rozsudok ESĽP vo veci Khoroshenko proti Rusku (VK) z 30. 6. 2015, sťažnosť č. 41418/04, body 106 a 116 – 117]. 48. Článok 8 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Pojem súkromný život predstavuje široký pojem, ktorý nemožno vyčerpávajúcim spôsobom definovať. Zahŕňa okrem iného právo na osobnú identitu, osobný rozvoj, telesnú a psychickú integritu, ako aj ochranu jednotlivca pred neoprávneným zaznamenávaním a sledovaním jeho osobného života. ESĽP v tejto súvislosti ustálil, že umiestnenie osoby pozbavenej slobody pod nepretržitý kamerový dohľad predstavuje závažný zásah do jej práva na rešpektovanie súkromného života. Osoba pozbavená slobody je totiž už samotným obmedzením osobnej slobody vystavená značným obmedzeniam súkromia a ďalšie nepretržité vizuálne sledovanie tento zásah podstatným spôsobom prehlbuje, čo vyplýva aj z povahy „súkromia“ ako takého (pozri uznesenie ESĽP vo veci Van der Graaf proti Holandsku, už citované; rozsudok ESĽP vo veci Vasilică Mocanu proti Rumunsku zo 6. 12. 2016, sťažnosť č. 43545/13, bod 36; rozsudok ESĽP vo veci Gorlov a ďalší proti Rusku už citovaný, bod 82).

49. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru môže orgán verejnej moci zasiahnuť do výkonu práva na rešpektovanie súkromného života iba vtedy, ak je takýto zásah v súlade so zákonom, sleduje niektorý z legitímnych cieľov uvedených v tomto ustanovení a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa. Ide o kumulatívne podmienky. Požiadavka súladu so zákonom pritom neznamená iba existenciu určitého ustanovenia vnútroštátneho právneho predpisu umožňujúceho zásah. Právna úprava musí zároveň spĺňať požiadavky kvality zákona, najmä dostupnosti, predvídateľnosti a ochrany pred svojvôľou. Musí preto dostatočne jasne vymedzovať rozsah právomoci príslušného orgánu a spôsob jej výkonu (pozri rozsudok ESĽP vo veci Vasilică Mocanu proti Rumunsku, už citovaný, body 37 – 38; rozsudok ESĽP vo veci Gorlov a ďalší proti Rusku, už citovaný, body 84 – 97). 50. Pokiaľ ide konkrétne o kamerové monitorovanie osôb pozbavených slobody, ESĽP nevylučuje prípustnosť takéhoto opatrenia ani v prípade jeho nepretržitého vykonávania. V uznesení vo veci Van der Graaf proti Holandsku (už citovanom) posudzoval nepretržité kamerové monitorovanie osoby obvinenej z vraždy verejne známeho politika, ktoré bolo odôvodnené mimoriadnymi bezpečnostnými okolnosťami prípadu, predovšetkým potrebou ochrany života a zdravia dotknutej osoby a predchádzania možným nepokojom. ESĽP v danom prípade považoval za významné, že právna úprava stanovovala podmienky použitia kamerového dohľadu, rozhodnutia o jeho nariadení boli individuálne odôvodňované, ich platnosť bola časovo obmedzená a opatrenie podliehalo preskúmaniu. Za týchto osobitných okolností nepovažoval namietané monitorovanie za porušenie čl. 8 dohovoru. Z uvedeného rozhodnutia však nemožno vyvodiť všeobecnú prípustnosť nepretržitého kamerového monitorovania všetkých odsúdených bez zohľadnenia individuálnych okolností ich prípadu. 51. V rozsudku vo veci Vasilică Mocanu proti Rumunsku (už citovaný) sa ESĽP zaoberal kamerovým monitorovaním osoby umiestnenej v cele policajného zariadenia. Hoci vnútroštátna právna úprava umožňovala používanie elektronických monitorovacích systémov v určitých priestoroch zariadenia, ich použitie bolo obmedzené na spoločné priestory, pričom obytné cely medzi takto vymedzené priestory nepatrili. ESĽP preto dospel k záveru, že kamerové monitorovanie sťažovateľa v jeho cele nemalo dostatočný právny základ vo vnútroštátnom práve, a konštatoval porušenie čl. 8 dohovoru (body 35 – 41). Uvedené rozhodnutie zároveň potvrdzuje, že zásah do súkromia prostredníctvom kamerového dohľadu nie je podmienený tým, aby sa obrazové záznamy nevyhnutne uchovávali. Rozhodujúci význam môže mať už samotné vykonávanie vizuálneho monitorovania. 52. Osobitný význam pre posudzovanie zákonnosti a primeranosti kamerového monitorovania odsúdených má rozsudok ESĽP vo veci Gorlov a ďalší proti Rusku (už citovaný). V uvedenej veci boli sťažovatelia počas pobytu vo svojich celách nepretržite monitorovaní kamerovým systémom, pričom takéto monitorovanie bolo vnútroštátnymi orgánmi považované za štandardnú súčasť zabezpečenia poriadku a bezpečnosti vo väzenských zariadeniach. ESĽP zdôraznil, že samotné všeobecné zákonné oprávnenie väzenskej správy používať audiovizuálne a elektronické prostriedky kontroly nepostačuje na splnenie požiadavky kvality zákona. Právna úprava musí poskytovať dostatočné záruky proti svojvoľnému používaniu takýchto prostriedkov a primerane presne upravovať rozsah oprávnenia na ich použitie (body 81 – 88).

53. ESĽP v uvedenom rozsudku poukázal na nedostatky právnej úpravy, ktorá bližšie neurčovala, či možno monitorovať iba spoločné priestory väzenského zariadenia alebo aj samotné cely, v akom časovom rozsahu možno monitorovanie vykonávať, za akých podmienok sa zavádza a aké procesné pravidlá sa naň vzťahujú. Osobitne zdôraznil potrebu právnej úpravy nakladania s informáciami získanými monitorovaním, najmä pokiaľ ide o ich zaznamenávanie, uchovávanie, účel použitia, dobu uchovávania a podmienky zničenia. Vnútroštátne právo musí obsahovať aj dostatočné záruky proti zneužitiu získaných osobných údajov (pozri rozsudok ESĽP vo veci Gorlov a ďalší proti Rusku, už citovaný, body 88 a 94). 54. Za podstatnú okolnosť považoval ESĽP aj skutočnosť, že monitorovanie sťažovateľov nebolo založené na individuálnych a odôvodnených rozhodnutiach, ktoré by vysvetľovali potrebu opatrenia vzhľadom na sledovaný legitímny cieľ, nebolo časovo obmedzené a príslušné orgány nemali povinnosť pravidelne preskúmavať jeho opodstatnenosť. ESĽP pritom výslovne odlíšil tieto okolnosti od prípadu Van der Graaf proti Holandsku, v ktorom boli podmienky použitia monitorovania podrobnejšie upravené a jeho pokračovanie podliehalo opakovanému individuálnemu rozhodovaniu. Hoci ESĽP pripustil, že za určitých okolností môže byť nevyhnutné trvalo monitorovať niektoré priestory väzenského zariadenia alebo konkrétnych odsúdených, právny rámec nesmie poskytovať orgánom neobmedzené oprávnenie podrobiť každú osobu nepretržitému dohľadu bez časového obmedzenia, individuálneho odôvodnenia a pravidelného preskúmania. V posudzovanej veci preto konštatoval porušenie čl. 8 dohovoru (body 95 – 100). 55. Na uvedené judikatúrne východiská ESĽP nadviazal aj v rozsudku vo veci Malai proti Moldavskej republike (rozsudok z 19. 11. 2024, sťažnosť č. 24179/18). V tejto veci sa zaoberal kamerovým monitorovaním osoby nachádzajúcej sa v policajnom zariadení, pričom pri posudzovaní existencie monitorovania zohľadnil aj správu verejného ochrancu práv o používaní kamerového systému v dotknutom zariadení, tvrdenia sťažovateľky uplatnené pred vnútroštátnymi orgánmi a skutočnosť, že existencia monitorovania nebola pred týmito orgánmi spochybnená. ESĽP následne zdôraznil požiadavku dostatočne určitého právneho základu a existencie záruk proti svojvôli vrátane individuálneho odôvodnenia monitorovania, jeho časového ohraničenia a možnosti preskúmania. Keďže takéto záruky neboli v posudzovanom prípade preukázané, dospel k záveru o porušení čl. 8 dohovoru (body 23 – 29). 56. Z hľadiska výkladu dohovoru je možné za významné interpretačné východisko považovať aj štandardy Európskeho výboru na zabránenie mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (ďalej len „CPT“). CPT vo svojej správe o návšteve Talianska v roku 2012 [CPT/Inf (2013) 32, bod 60] vyjadril vážne výhrady k systematickému nepretržitému kamerovému monitorovaniu odsúdených v celách. Zdôraznil, že takáto prax neprimerane zasahuje do súkromia odsúdených a môže robiť režim výkonu trestu ešte represívnejším, najmä pri jej dlhodobom uplatňovaní. Zároveň pripustil, že monitorovanie môže byť opodstatnené v individuálnych prípadoch, napríklad pri riziku sebapoškodzovania alebo samovraždy, prípadne pri konkrétnom podozrení z konania ohrozujúceho bezpečnosť. Rozhodnutie o jeho použití by však malo vychádzať z individuálneho posúdenia rizika a malo by byť pravidelne prehodnocované. CPT osobitne odporučil zabezpečiť primeranú mieru súkromia odsúdených pri používaní toalety, umývadla a sprchy.

57. Obdobné závery CPT zopakoval aj v správe o návšteve Ukrajiny v roku 2020 [CPT/Inf (2020) 40, bod 51]. Opätovne upozornil na neprimeranosť systematického a nepretržitého kamerového monitorovania všetkých ciel odsúdených na doživotie a zdôraznil potrebu individuálneho posúdenia skutočných bezpečnostných rizík a pravidelného preskúmavania dôvodnosti opatrenia. Z uvedených štandardov vyplýva, že kamerový dohľad nemožno považovať za automatický dôsledok uloženia doživotného trestu odňatia slobody. Bezpečnostné opatrenia musia rešpektovať právo odsúdeného na súkromie a jeho ľudskú dôstojnosť, pričom osobitnú pozornosť treba venovať priestorom, v ktorých odsúdený vykonáva každodenné úkony osobnej hygieny. 58. Z uvedených judikatúrnych východísk vyplýva, že pri posudzovaní kamerového monitorovania osôb pozbavených osobnej slobody je potrebné rozlišovať predovšetkým otázku existencie a rozsahu samotného zásahu, jeho zákonnosti a primeranosti, prípadného dosiahnutia intenzity ponižujúceho zaobchádzania a napokon otázku účinnosti vnútroštátneho prostriedku ochrany, ktorým sa dotknutá osoba domáhala preverenia namietaného zásahu. Hoci používanie kamerových systémov vo väzenských zariadeniach môže sledovať legitímne bezpečnostné ciele, ich existencia sama osebe nevylučuje potrebu individuálneho posúdenia a zabezpečenia účinných záruk proti svojvôli. Osobitne prísne požiadavky na ochranu súkromia sa uplatňujú tam, kde monitorovanie zasahuje do najintímnejších oblastí každodenného života odsúdeného, pod ktoré spadá aj vykonávanie základných fyziologických potrieb.

VI. Posúdenie konkrétnych skutkových okolností

59. Pri posudzovaní dôvodnosti ústavnej sťažnosti ústavný súd považoval za rozhodujúce objasniť, či v relevantnom období dochádzalo v ku kamerovému monitorovaniu ciel odsúdených zaradených do diferenciačnej podskupiny D1, akým spôsobom bolo toto monitorovanie vykonávané a či sa mohlo dotýkať aj súkromia sťažovateľov. Súčasne bolo potrebné preskúmať, či orgány prokuratúry pri vybavovaní ich podnetov vykonali dostatočné úkony na objektívne zistenie rozhodujúcich skutkových okolností. Ústavný súd pritom rozlišoval medzi samotnou inštaláciou kamerových zariadení, ich skutočnou aktiváciou, priamym sledovaním obrazu príslušníkmi ústavu a vyhotovovaním či uchovávaním kamerových záznamov. Tieto skutočnosti nemožno bez ďalšieho stotožňovať, keďže ich význam pre posúdenie namietaného zásahu do súkromia môže byť odlišný. 60. Z vyjadrenia generálnej prokuratúry vyplýva, že v marci 2024 bola riaditeľom ústavov uložená úloha vybaviť kamerovými systémami cely určené pre odsúdených zaradených do diferenciačnej podskupiny D1 a, naopak, deaktivovať alebo demontovať kamery v celách odsúdených zaradených do podskupiny D2. V nadväznosti na uvedené opatrenie boli v ústave kamery v celách podskupiny D1 nainštalované. Samotná generálna prokuratúra teda nespochybňuje, že išlo o opatrenie prijaté vo vzťahu k určitej kategórii odsúdených, nie o jednotlivé prípady inštalácie kamerových zariadení vyvolané individuálne zistenou bezpečnostnou potrebou. Spornou zostala predovšetkým otázka, či boli tieto zariadenia vo vzťahu ku konkrétnym sťažovateľom aj skutočne aktivované a používané na ich monitorovanie. 61. Sťažovatelia v uvedenej súvislosti poukazovali aj na znenie § 38 ods. 2 ústavného poriadku, ktoré obsahovalo výpočet konkrétnych ciel oddielu doživotných trestov označených ako priestory

monitorované kamerovým systémom. Generálna prokuratúra uvedenému ustanoveniu prisudzovala odlišný význam, keď argumentovala, že jeho účelom bolo iba vymedziť priestory, v ktorých možno kamerový systém v prípade potreby použiť, a nie ustanoviť automatické monitorovanie všetkých uvedených ciel. Zároveň však pripustila, že formulácia predmetného ustanovenia bola následne s účinnosťou od 1. septembra 2024 zmenená. Ústavný súd považuje obsah ústavného poriadku za významný pre posúdenie právneho a organizačného rámca monitorovania, jeho samotné znenie však bez ďalších dôkazov neumožňuje spoľahlivo určiť konkrétne obdobia aktivácie jednotlivých kamier. 62. Sťažovatelia už vo svojom pôvodnom podaní z 20. mája 2024 namietali, že kamerové systémy nainštalované v ich celách umožňujú ich nepretržité sledovanie a zasahujú do vykonávania osobnej hygieny. Hoci v tomto podaní neuviedli presné časové údaje o jednotlivých prípadoch aktivácie kamier, namietali zásah, ktorý podľa ich tvrdení súvisel s aktuálnymi podmienkami výkonu trestu. V nasledujúcich podaniach svoje tvrdenia konkretizovali, pričom poukazovali na monitorovanie od 10. mája 2024 a na ďalšie prípady aktivácie kamerového systému až do 16. júla 2024. Uvádzali najmä svietenie kontroliek kamier počas nočných hodín a pohyb ich objektívov v priebehu dňa. Tieto okolnosti podľa sťažovateľov nasvedčovali tomu, že kamery neboli iba fyzicky nainštalované, ale aj skutočne používané na ich sledovanie. 63. Z upovedomenia krajskej prokuratúry č. k. 3 Kn 267/24/3300-13 z 2. augusta 2024 vyplýva, že prokurátor pri vybavovaní pôvodného podania vychádzal predovšetkým zo stanoviska . potvrdil inštaláciu kamerových zariadení, zároveň však uviedol, že sťažovatelia nie sú nepretržite monitorovaní, pretože takáto potreba nebola vo vzťahu k nim individuálne vyhodnotená. Prokurátor uvedené vysvetlenie akceptoval a podanie, ktoré sťažovatelia označili ako trestné oznámenie, vyhodnotil ako podnet podľa zákona o prokuratúre, ktorý odložil ako nedôvodný. Z podkladov predložených ústavnému súdu však nevyplýva, že by uvedené tvrdenie bolo už v tomto štádiu preverované prostredníctvom objektívnych technických údajov o používaní kamerového systému. 64. V opakovanom podnete zo 7. augusta 2024 sťažovatelia namietali nedostatočné preverenie svojich tvrdení a žiadali okrem iného zabezpečenie kamerových záznamov z relevantného obdobia. Generálna prokuratúra upovedomením č. k. IV/2 Gn 123/24/1000-6 z 8. októbra 2024 rozlíšila medzi samotnou inštaláciou kamier, ktorú považovala za už preskúmanú, a tvrdeniami o ich skutočnom použití v konkrétnych dňoch. Tieto tvrdenia posúdila ako nové skutočnosti, ktoré odovzdala krajskej prokuratúre na ďalšie vybavenie. Najneskôr v uvedenom štádiu teda orgány prokuratúry nepochybne disponovali informáciou, že sťažovatelia nenamietajú iba abstraktnú možnosť svojho sledovania, ale tvrdia aj reálne používanie kamerových zariadení v minulosti. 65. Následné preverovanie bolo podľa vyjadrenia generálnej prokuratúry zamerané aj na informačný systém , v ktorom sa uchovávali záznamy z kamerového monitorovania. Dozorový prokurátor vykonal fyzickú previerku až 24. januára 2025, teda s výrazným časovým odstupom od obdobia, v ktorom malo podľa sťažovateľov dochádzať k zásahu do ich súkromia. Pri tejto previerke zistil, že informačný systém automaticky vymazáva záznamy z monitorovania staršie ako 14 dní. Z uvedeného dôvodu už nebolo možné spätne overiť, či boli kamery umiestnené v celách sťažovateľov v máji až júli 2024 skutočne aktivované.

66. Dozorový prokurátor v rámci previerky zadokumentoval aj dve fotografie obrazovky informačného systému, na ktorých boli zachytené údaje o monitorovaní inej cely oddielu doživotných trestov. Podľa vyjadrenia generálnej prokuratúry išlo o celu, v ktorej sa nachádzal iný odsúdený, pričom u neho bola potreba kamerového monitorovania individuálne vyhodnotená. Najstaršie dostupné záznamy z monitorovania tejto cely pochádzali z 10. januára 2025. Uvedené fotografie preto môžu dokumentovať fungovanie kamerového systému a zistený spôsob uchovávania záznamov v čase previerky. Samy osebe však nemajú priamu výpovednú hodnotu o tom, či boli kamery v celách sťažovateľov aktívne v období od mája do júla 2024. 67. Napriek zisteniu, že spätné overenie aktivácie kamier v rozhodnom období už nebolo možné, generálna prokuratúra v napadnutom upovedomení z 12. marca 2025 vychádzala zo záveru, že monitorovanie sťažovateľov nebolo preukázané. Zároveň poukázala na stanovisko , podľa ktorého k ich monitorovaniu nedochádzalo, a uviedla, že tento záver korešponduje s absenciou záznamov v informačnom systéme. V napadnutom upovedomení pritom použila aj kategorickú formuláciu, podľa ktorej k monitorovaniu ciel sťažovateľov nepochybne nedošlo. Takýto záver však podľa názoru ústavného súdu vyvoláva pochybnosti, pretože výsledok previerky nepreukázal neexistenciu monitorovania v rozhodnom období, ale predovšetkým nemožnosť jeho spätného overenia prostredníctvom záznamov, ktoré sa podľa zistení prokurátora už v systéme nenachádzali. 68. Pri hodnotení uvedených okolností ústavný súd prihliadol aj na zistenia verejného ochrancu práv, ktorý v rámci výkonu mandátu NPM uskutočnil v priebehu mája a júna 2024 systematické návštevy ústavov, v ktorých sa vykonávajú doživotné tresty odňatia slobody. bol navštívený 20. a 21. mája 2024, teda priamo v období, v ktorom sťažovatelia namietali zásah do svojho súkromia. Zistenia boli zverejnené v správe „Odsúdení na doživotie“ z 27. januára 2025. Význam uvedeného dokumentu spočíva predovšetkým v tom, že nejde iba o dodatočnú reprodukciu tvrdení sťažovateľov, ale o výsledok nezávislej monitorovacej činnosti zahŕňajúcej prehliadku priestorov, rozhovory s odsúdenými a personálom a preskúmanie relevantnej dokumentácie. 69. Ústavný súd v tejto súvislosti osobitne poukazuje na časť uvedenej správy venovanú materiálnym podmienkam výkonu trestu v (strany 14 a 15). Verejný ochranca práv v nej výslovne uviedol, že kamery umiestnené v celách snímali aj miesta, v ktorých odsúdení vykonávali osobnú hygienu. Správa zároveň opisuje, že odsúdení nemali k dispozícii vlastné sprchy priamo v celách a že podľa vyjadrení odsúdených zaradených do podskupiny D1 im bolo umožnené sprchovanie v spoločných sprchách dvakrát týždenne. Niektorí odsúdení preto vykonávali osobnú očistu aj pomocou umývadla umiestneného v cele. Vedomosť, že pri takomto úkone môžu byť snímaní kamerou, u nich vyvolávala nepríjemné pocity a niektorí požiadali o umiestnenie závesu pred umývadlo. Z uvedených zistení vyplýva, že námietky týkajúce sa zásahu do súkromia pri vykonávaní osobnej hygieny mali konkrétny skutkový základ v podmienkach výkonu trestu v predmetnom ústave. 70. Súčasne je potrebné rozlišovať medzi priestorom umývadla a samotnou toaletou. Správa NPM uvádza, že WC bolo od zvyšku cely priestorovo oddelené a že kamera tento priestor nemohla snímať. Uvedené zistenie preto neposkytuje podklad na záver, že kamerovým systémom bolo preukázateľne monitorované samotné používanie toalety. To však neodstraňuje význam zistenia, že kamera mohla zasahovať do priestoru umývadla, pri ktorom odsúdení vykonávali nielen bežné

umývanie rúk alebo tváre, ale podľa zaznamenaných vyjadrení aj ďalšie úkony osobnej hygieny. Práve rozsah snímania tejto časti cely je významný pre posúdenie intenzity tvrdeného zásahu do súkromia. 71. V osobitnej kapitole 4.3.1 správy venovanej kamerovým systémom (strany 25 až 27) verejný ochranca práv konštatoval, že jednotlivé ústavy pristúpili k plošnej inštalácii kamerových systémov do všetkých ciel podskupiny D1. Zo stanoviska Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže z 9. júla 2024 zároveň vyplynulo, že neustále aktívne monitorovanie sa malo realizovať iba v celách, v ktorých boli umiestnení odsúdení zaradení do podskupiny D1, zatiaľ čo kamery v celách podskupiny D2 mali byť deaktivované alebo demontované. Verejný ochranca práv takýto systém vyhodnotil ako problematický z pohľadu práva na súkromie, najmä z dôvodu jeho plošného charakteru, absencie individuálneho rozhodovania, časového obmedzenia a pravidelného preskúmavania opodstatnenosti monitorovania. 72. Ústavný súd nepovažuje za presvedčivú námietku generálnej prokuratúry, že uvedené zistenia nemajú dostatočnú relevanciu pre prejednávanú vec, pretože závery kapitoly 4.3.1 správy neboli priradené ku konkrétnemu ústavu. Takáto argumentácia totiž prehliada samostatnú časť správy výslovne venovanú , v ktorej bolo snímanie miest osobnej hygieny kamerovým systémom osobitne identifikované. Navyše, verejný ochranca práv vo svojom písomnom vyjadrení z 10. apríla 2026 adresovanom ústavnému súdu výslovne potvrdil, že pri monitorovacej návšteve 20. a 21. mája 2024 bolo kamerové monitorovanie ciel zavedené plošne vo vzťahu k odsúdeným zaradeným do podskupiny D1. Zároveň uviedol, že takéto opatrenie nebolo viazané na individuálne posúdenie správania alebo rizikovosti konkrétneho odsúdeného, ale uplatňovalo sa ako všeobecné bezpečnostné opatrenie. 73. Zistenia verejného ochrancu práv preto nemožno odmietnuť iba s odôvodnením, že správa NPM sumarizovala poznatky z viacerých ústavov. Jej osobitná časť venovaná , ako aj následné písomné vyjadrenie verejného ochrancu práv poskytujú dostatočne konkrétny podklad pre záver, že v tomto ústave existoval systém kamerového monitorovania ciel podskupiny D1, ktorý vyvolával závažné pochybnosti z hľadiska ochrany súkromia odsúdených. Zistenia sa navyše časovo prekrývajú s obdobím, v ktorom sťažovatelia namietali používanie kamerového systému v ich celách. 74. Na druhej strane ústavný súd nepovažuje za možné bez ďalšieho stotožniť uvedené systémové zistenia s preukázaním nepretržitého kamerového monitorovania každého zo sťažovateľov počas celého nimi označeného obdobia. Samotný verejný ochranca práv vo vyjadrení z 10. apríla 2026 upozornil, že jeho zistenia nemali povahu individuálneho preverenia konkrétnych tvrdení sťažovateľov a nebolo pri nich vykonané zisťovanie existencie konkrétnych kamerových záznamov ani individuálnych okolností jednotlivých prípadov. Z uvedených podkladov preto nemožno bez ďalšieho určiť presné časy aktivácie jednotlivých kamier, dĺžku prípadného monitorovania každého sťažovateľa ani to, či sa obraz zaznamenával a uchovával alebo iba zobrazoval príslušníkom stálej služby. 75. Rozhodujúci dôkazný význam zistení verejného ochrancu práv tak spočíva predovšetkým v tom, že objektívne potvrdzujú existenciu podmienok, za ktorých mohlo dochádzať k sťažovateľmi namietanému zásahu. Zároveň podstatne oslabujú presvedčivosť záveru, podľa ktorého tvrdenia

sťažovateľov predstavovali iba nepodložené subjektívne domnienky. Ak nezávislý monitorovací orgán v relevantnom období zistil plošný charakter kamerového monitorovania ciel podskupiny D1 a zároveň identifikoval snímanie miest určených na osobnú hygienu, bolo potrebné tieto skutočnosti pri preverovaní podnetov náležite zohľadniť a vysporiadať sa s nimi. Samotné všeobecné ubezpečenie vedenia ústavu, že sťažovatelia neboli monitorovaní, nemohlo bez ďalšieho nahradiť objektívne preverenie protichodných tvrdení. 76. Osobitný význam ústavný súd pripisuje časovému priebehu preverovania veci. Sťažovatelia sa na orgány prokuratúry obrátili už v máji 2024, teda počas obdobia tvrdeného zásahu. Vo svojich následných podaniach žiadali aj zabezpečenie kamerových záznamov. Napriek tomu bola previerka informačného systému uskutočnená až 24. januára 2025. Ak sa v rozhodnom období uplatňovala rovnaká lehota automatického vymazávania záznamov, aká bola zistená v januári 2025, časť relevantných záznamov mohla byť pri včasnom preverení pôvodných podaní ešte dostupná. V každom prípade však v čase januárovej previerky už nebolo možné ich prostredníctvom systému spätne zabezpečiť. Za uvedených okolností bolo potrebné osobitne preskúmať, či orgány prokuratúry postupovali pri získavaní potenciálne rozhodujúcich dôkazov s náležitou starostlivosťou a bez zbytočného odkladu. 77. Ústavný súd pritom nepovažuje za správne vyvodzovať zo samotnej absencie zachovaných kamerových záznamov jednoznačný skutkový záver o tom, že k monitorovaniu sťažovateľov nedošlo. Ak sa záznamy automaticky vymazávajú po uplynutí určitej doby, ich neskoršia nedostupnosť môže byť dôsledkom uplatnenia retenčného režimu bez ohľadu na to, či monitorovanie v minulosti prebiehalo. Rovnako však samotná skutočnosť, že záznamy už neexistujú, ešte automaticky nepreukazuje, že k monitorovaniu došlo. Podstatné je, že výsledok vykonanej previerky neposkytoval dostatočný podklad pre kategorický záver o neexistencii namietaného zásahu. Takýto záver by vyžadoval aj posúdenie ďalších dostupných dôkazov, ktoré by umožňovali objasniť fungovanie kamerového systému v rozhodnom období. 78. V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol aj na námietky právneho zástupcu sťažovateľa , podľa ktorých orgány prokuratúry nepreverili všetky potenciálne dostupné dôkazné prostriedky. Právny zástupca poukázal najmä na možnosť zabezpečenia technickej dokumentácie systému, údajov o jeho aktivácii, evidencie prístupov príslušníkov, služobných a prevádzkových záznamov, rozhodnutí o individuálnom nariadení monitorovania a vyjadrení osôb, ktoré mali kamerový systém obsluhovať. Rovnako uviedol, že sťažovateľ mal už počas monitorovacej návštevy 20. mája 2024 oznámiť členom tímu NPM, že je nepretržite monitorovaný a že tieto osoby mohli jeho tvrdenie potvrdiť. Z predložených podkladov nevyplýva, že by orgány prokuratúry možnosť zabezpečenia uvedených dôkazov komplexne preskúmali alebo dostatočne vysvetlili, prečo ich vykonanie nepovažovali za potrebné. 79. Ústavný súd nespochybňuje, že rozsah preverovacích úkonov musí zodpovedať povahe a konkrétnosti namietaného zásahu, ako aj objektívnym možnostiam príslušného orgánu. Od orgánov prokuratúry nemožno vyžadovať zabezpečenie dôkazov, ktoré už objektívne neexistujú alebo ktoré nie je možné zákonným spôsobom získať. To však nezbavuje príslušný orgán povinnosti presvedčivo vysvetliť, aké relevantné okolnosti preveril, akými dôkazmi sa zaoberal a na základe čoho dospel ku konkrétnemu skutkovému záveru. Osobitne to platí v prípade osoby nachádzajúcej sa vo výkone trestu odňatia slobody, ktorá nemá sama prístup k technickým

zariadeniam, prevádzkovým údajom ani vnútornej dokumentácii väzenského ústavu. Tieto informácie sa nachádzajú predovšetkým v dispozičnej sfére štátu, čo je potrebné zohľadniť pri posudzovaní dôkazných možností sťažovateľov. 80. Z uvedeného hľadiska nemožno prehliadnuť ani rozdiel medzi samotnou technickou možnosťou vytvárať kamerové záznamy a skutočným vykonávaním kamerového dohľadu. Nie je totiž vylúčené, aby kamerový systém umožňoval priamy prenos obrazu na monitor príslušníka bez toho, aby sa obrazový záznam súčasne trvalo ukladal. Pri preverovaní podnetov preto nebolo postačujúce sústrediť pozornosť výlučne na existenciu uložených záznamov. Význam mohlo mať aj preverenie spôsobu fungovania jednotlivých kamier, režimu ich aktivácie, možnosti priameho sledovania obrazu a evidencie rozhodnutí či pokynov na takéto sledovanie. Až na základe vyhodnotenia týchto okolností bolo možné posúdiť, do akej miery zistená absencia kamerových záznamov skutočne podporovala tvrdenia ústavu. 81. Pokiaľ ide o následnú nápravu, z vyjadrenia generálnej prokuratúry vyplýva, že s účinnosťou od 1. septembra 2024 došlo k zmene formulácie ústavného poriadku týkajúcej sa kamerového monitorovania. Zo správy NPM zároveň vyplýva, že verejný ochranca práv odporučil Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže zabezpečiť monitorovanie odsúdených iba na základe individuálneho, pravidelne preskúmavaného rozhodnutia a iba na určitú dobu. Samotné uvedené skutočnosti však neumožňujú presne určiť, kedy, v akom rozsahu a na základe akých konkrétnych opatrení bolo prípadné nepretržité monitorovanie ciel podskupiny D1 v ukončené. Od zmeny normatívneho alebo organizačného rámca je totiž potrebné odlišovať aj skutočnú zmenu fungovania kamerového systému v praxi. 82. Po vyhodnotení uvedených podkladov ústavný súd považuje za dostatočne podložené, že v bol v relevantnom období zavedený plošný systém kamerových zariadení v celách odsúdených zaradených do diferenciačnej podskupiny D1 a že nezávislý monitorovací orgán zistil aj snímanie priestorov určených na vykonávanie osobnej hygieny. Na druhej strane dostupné podklady neumožňujú s potrebnou presnosťou určiť rozsah a trvanie aktívneho kamerového monitorovania vo vzťahu ku každému zo sťažovateľov. Ústavný súd však považuje za podstatné, že samotná existencia tejto dôkaznej neistoty nemôže bez ďalšieho odôvodňovať záver o nedôvodnosti ich námietok, pokiaľ nebolo zároveň presvedčivo preukázané, že orgány verejnej moci vykonali primerané a včasné úkony na objasnenie rozhodujúcich skutkových okolností, predovšetkým ak bezodkladne neboli preskúmané namietané skutočnosti. 83. Predmetom ďalšieho právneho posúdenia preto bude najmä otázka, či spôsob, akým orgány prokuratúry pristúpili k prevereniu tvrdení sťažovateľov, poskytol účinnú ochranu ich právu na rešpektovanie súkromného života, a či závery napadnutého upovedomenia mali dostatočný skutkový a právny základ. Pri tomto posúdení bude rozhodujúci spôsob, akým sa generálna prokuratúra vysporiadala so vzájomnými rozpormi medzi objektívnymi zisteniami verejného ochrancu práv, tvrdeniami a s dôsledkami časového odstupu medzi podaním námietok a vykonaním technickej previerky.

VII. Právne posúdenie namietaných porušení

VII.1. K namietanému porušeniu čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru:

84. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu generálnej prokuratúry dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je v podstatnej časti dôvodná. Pri posudzovaní namietaného porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 dohovoru vychádzal zo všeobecných judikatúrnych východísk uvedených v časti V tohto nálezu, ako aj zo skutkových okolností rozobratých v jeho časti VI. Predmetom ústavnoprávneho prieskumu pritom nie je samotné abstraktné oprávnenie ústavu používať kamerové systémy ani priame posúdenie zákonnosti každého jednotlivého úkonu príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže. Sťažovatelia svoju ústavnú sťažnosť smerujú proti spôsobu, akým generálna prokuratúra vybavila ich námietky týkajúce sa zásahu do súkromia. Rozhodujúcou otázkou preto je, či napadnuté upovedomenie a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, poskytli sťažovateľom ústavne akceptovateľnú ochranu ich práva na rešpektovanie súkromného života. 85. Ústavný súd nespochybňuje, že v prostredí výkonu trestu odňatia slobody môžu existovať legitímne bezpečnostné dôvody na používanie kamerových systémov, a to aj v celách odsúdených. Takéto opatrenie môže slúžiť predovšetkým na ochranu života a zdravia odsúdených, príslušníkov zboru a iných osôb, ako aj na predchádzanie závažným bezpečnostným incidentom. Z existencie legitímneho cieľa však nemožno automaticky vyvodiť prípustnosť každého spôsobu jeho dosahovania. Ako vyplýva z judikatúry ESĽP, osobitne z rozsudku vo veci Gorlov a ďalší proti Rusku (už citovaný, body 94 – 99), nepretržité kamerové monitorovanie priestoru, v ktorom odsúdený uskutočňuje každodenné činnosti, vyžaduje dostatočne určitý právny základ, primerané záruky proti svojvôli a posúdenie opodstatnenosti zásahu vo vzťahu ku konkrétnej osobe. 86. V posudzovanej veci bolo v relevantnom období možné podľa § 98 ods. 4 zákona o výkone trestu odňatia slobody vybaviť cely oddielu doživotných trestov kamerovým systémom na účely ochrany života a zdravia odsúdených, príslušníkov zboru a iných osôb. Uvedené ustanovenie však nemožno vykladať ako všeobecné a bezpodmienečné oprávnenie vykonávať nepretržité kamerové monitorovanie každého odsúdeného zaradeného do diferenciačnej podskupiny D1. Samotná zákonná možnosť vybaviť určené priestory kamerovým zariadením totiž ešte neodpovedá na otázky, za akých konkrétnych podmienok možno zariadenie aktivovať, ako dlho môže byť odsúdený monitorovaný, kto je oprávnený sledovať obraz, ako sa nakladá so získanými údajmi a akým spôsobom možno preskúmať pretrvávanie dôvodov na monitorovanie. Význam uvedených záruk zdôraznil ESĽP práve v rozsudku Gorlov a ďalší proti Rusku (už citovaný, body 88 – 98). 87. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za podstatné, že zavedenie kamerových systémov v bolo súčasťou širšieho organizačného opatrenia vzťahujúceho sa na odsúdených zaradených do podskupiny D1. Podľa zistení verejného ochrancu práv nebolo toto opatrenie viazané na individuálne posúdenie konkrétnej nebezpečnosti alebo bezpečnostného rizika jednotlivých odsúdených a neboli identifikované ani dostatočne určité pravidlá jeho časového obmedzenia a pravidelného prehodnocovania. Samotné zaradenie odsúdeného do určitej diferenciačnej podskupiny však nemôže nahradiť individuálne posúdenie potreby ďalšieho

závažného zásahu do jeho súkromia. Skutočnosť, že ide o osobu odsúdenú na doživotný trest odňatia slobody, môže byť relevantná pri hodnotení bezpečnostných rizík, sama osebe však nepreukazuje nevyhnutnosť jej nepretržitého monitorovania kamerovým systémom. 88. Generálna prokuratúra svoju argumentáciu založila predovšetkým na tvrdení, že samotná inštalácia kamery v cele nepreukazuje jej aktívne používanie a že podľa stanoviska ústavu sťažovatelia neboli monitorovaní. Ústavný súd súhlasí s východiskom, že medzi fyzickou prítomnosťou kamerového zariadenia a jeho skutočným používaním existuje rozdiel, ktorý je potrebné zohľadniť pri posudzovaní povahy a intenzity zásahu. Zo samotnej inštalácie kamery preto nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že odsúdený bol nepretržite sledovaný alebo že sa o ňom vyhotovovali obrazové záznamy. Rovnako však nemožno vyvodiť opačný záver, teda že k monitorovaniu nedochádzalo, iba zo stanoviska ústavu, pokiaľ existujú ďalšie relevantné skutočnosti, ktoré toto tvrdenie spochybňujú. 89. Práve takéto skutočnosti boli v posudzovanej veci identifikované zisteniami NPM verejného ochrancu práv. Jeho správa totiž neobsahovala iba všeobecnú kritiku kamerového monitorovania odsúdených na doživotie, ale v samostatnej časti výslovne venovanej poukazovala na snímanie miest, v ktorých odsúdení vykonávajú osobnú hygienu. Následné písomné vyjadrenie verejného ochrancu práv adresované ústavnému súdu navyše konkretizovalo, že v bolo kamerové monitorovanie ciel podskupiny D1 zavedené plošne. Ústavný súd preto nepovažuje za presvedčivé, ak generálna prokuratúra dôkazný význam týchto zistení odmieta iba poukazom na to, že všeobecná kapitola správy obsahovala súhrnné poznatky z viacerých ústavov. Takáto argumentácia nezohľadňuje obsah dokumentu ako celku a ani následné výslovné vyjadrenie verejného ochrancu práv ku konkrétnemu ústavu. 90. Osobitnú pozornosť si vyžaduje tvrdenie generálnej prokuratúry, podľa ktorého umývadlo umiestnené v cele neslúži primárne na vykonávanie osobnej alebo intímnej hygieny, pretože odsúdení majú zabezpečenú možnosť sprchovania. Ústavný súd nepovažuje takéto odôvodnenie za dostatočné. Skutočnosť, že odsúdenému je podľa § 22 ods. 2 zákona o výkone trestu odňatia slobody zabezpečená možnosť sprchovania teplou vodou najmenej dvakrát týždenne, nevylučuje potrebu vykonávania každodennej osobnej hygieny aj v inom čase. Umývadlo v cele nemožno z hľadiska ochrany súkromia redukovať iba na zariadenie slúžiace na umývanie rúk a tváre alebo na zabezpečenie prístupu k pitnej vode. Správa verejného ochrancu práv navyše výslovne potvrdzuje, že odsúdení v používali umývadlá aj na ďalšie úkony osobnej očisty, pričom vedomie možného kamerového snímania u nich vyvolávalo nepríjemné pocity. Argumentácia generálnej prokuratúry sa preto nevysporiadala s reálnymi podmienkami každodenného života odsúdených v ich celách. 91. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že pri posudzovaní zásahu do súkromia nemožno úplne opomenúť ani psychologický účinok samotnej prítomnosti kamerového zariadenia, pokiaľ odsúdený nemá dostatočné informácie o tom, či a za akých okolností je zariadenie aktívne. Nejde o záver, podľa ktorého by každá inštalácia kamerového zariadenia automaticky predstavovala porušenie čl. 8 dohovoru. Z hľadiska ochrany súkromia však môže byť relevantné, ak sa odsúdený nachádza v priestore vybavenom kamerou, ktorého fungovanie nemá možnosť overiť a v ktorom zároveň vykonáva úkony osobnej a intímnej povahy. Potreba jasných pravidiel aktivácie a informovania dotknutých osôb preto nadobúda osobitný význam. Zistenia verejného ochrancu práv o zvýšenej

miere napätia a strate pocitu súkromia odsúdených v tejto súvislosti nemožno považovať za právne bezvýznamné. 92. V posudzovanom prípade ústavný súd považuje za zásadný aj spôsob, akým sa generálna prokuratúra vysporiadala s dôsledkami oneskoreného preverenia kamerového systému. Ako už bolo uvedené, previerka uskutočnená 24. januára 2025 preukázala, že systém uchováva záznamy iba počas 14 dní, v dôsledku čoho už nebolo možné spätne zistiť, či boli kamery v celách sťažovateľov v rozhodnom období aktivované. 93. Generálna prokuratúra napriek tomu považovala neexistenciu zachovaných záznamov za okolnosť podporujúcu tvrdenie ústavu, že monitorovanie neprebiehalo. Ústavný súd však takúto argumentáciu nepovažuje za logicky udržateľnú. Pokiaľ systém automaticky vymazáva záznamy po uplynutí určitej doby, ich absencia pri previerke vykonanej s odstupom niekoľkých mesiacov nemôže sama osebe predstavovať dôkaz, že záznamy nikdy neexistovali alebo že sa monitorovanie neuskutočnilo. 94. Uvedené neznamená, že dôkazné bremeno v každom spore týkajúcom sa kamerového monitorovania musí bez ďalšieho niesť výlučne štát, ani to, že z nezabezpečenia záznamov možno automaticky vyvodiť pravdivosť všetkých tvrdení sťažovateľov. Ústavný súd však musí prihliadnuť na objektívnu nerovnosť dôkazných možností medzi odsúdeným a väzenským zariadením. Odsúdený nemá prístup k technickým údajom o aktivácii kamerových zariadení, k systémovým záznamom, rozhodnutiam o monitorovaní ani k evidencii osôb oprávnených sledovať obraz. Pokiaľ orgány verejnej moci disponujú rozhodujúcimi dôkazmi alebo možnosťou ich zabezpečenia, nemožno od odsúdeného spravodlivo požadovať, aby ich absenciu nahradil vlastnou technickou dokumentáciou, ktorú objektívne nemôže získať. Z tohto hľadiska bolo potrebné osobitne zohľadniť, či orgány prokuratúry včas vykonali dostupné úkony smerujúce k prevereniu tvrdeného zásahu. 95. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok ESĽP vo veci Gorlov a ďalší proti Rusku (už citovaný, body 106 – 110), v ktorom ESĽP pri posudzovaní čl. 13 v spojení s čl. 8 dohovoru zdôraznil požiadavku účinného vnútroštátneho prostriedku ochrany pri namietanom kamerovom monitorovaní odsúdených. Vnútroštátny orgán sa musí zaoberať samotnou podstatou námietky a posúdiť, či zásah do súkromia zodpovedal relevantným bezpečnostným potrebám a či bol primeraný sledovanému cieľu. Hoci ústavný súd v prejednávanej veci neposudzuje samostatne porušenie čl. 13 dohovoru, uvedené závery sú významné pri výklade požiadaviek účinnej ochrany práva na súkromie a pri hodnotení postupu generálnej prokuratúry. 96. Ústavný súd si je vedomý, že v prípadoch Gorlov a ďalší proti Rusku, ako aj Van der Graaf proti Holandsku nebola existencia kamerového monitorovania medzi účastníkmi sporná v takom rozsahu ako v prejednávanej veci. Uvedený skutkový rozdiel však neznamená, že judikatúrne štandardy vyplývajúce z týchto rozhodnutí sú na posudzovanú vec nepoužiteľné. Naopak, práve existencia sporu o skutočné používanie kamerového systému vyžadovala dôsledné preverenie rozhodujúcich okolností. Ak sú tvrdenia o zásahu do súkromia podporené objektívnymi zisteniami nezávislého monitorovacieho orgánu, vnútroštátne orgány ich nemôžu odmietnuť bez primeraného skutkového preskúmania iba z dôvodu, že samotný väzenský ústav ich nepotvrdzuje.

97. Z uvedeného ústavný súd vyvodzuje, že generálna prokuratúra pri vybavovaní podnetov sťažovateľov nezohľadnila v potrebnom rozsahu ich právo na rešpektovanie súkromného života. Rozhodujúce nedostatky nespočívali iba v tom, že nebolo možné spätne preukázať presnú dobu a rozsah prípadného kamerového monitorovania, ale predovšetkým v tom, že generálna prokuratúra napriek existencii relevantných a navzájom si odporujúcich skutkových podkladov nepristúpila k ich dostatočnému vyhodnoteniu a vyvodila kategorický záver o neexistencii zásahu. Takýmto postupom nebola sťažovateľom poskytnutá účinná ochrana ich súkromia pred vierohodne namietaným zásahom zo strany orgánu verejnej moci. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry bolo porušené základné právo sťažovateľov na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a ich právo na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

VII.2. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy:

98. Ústavný súd sa následne zaoberal otázkou, či napadnuté upovedomenie generálnej prokuratúry obstojí aj z hľadiska základného práva sťažovateľov na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Uvedené základné právo zaručuje jednotlivcovi možnosť domáhať sa ochrany svojich práv zákonom ustanoveným postupom aj pred iným orgánom Slovenskej republiky, ak mu právny poriadok zveruje príslušnú právomoc. V prípade vybavovania podnetov prokuratúrou sa jeho obsah prejavuje predovšetkým požiadavkou zákonného, nearbitrárneho a dostatočne odôvodneného postupu príslušného orgánu. Základné právo na inú právnu ochranu pritom nezaručuje sťažovateľovi úspech v konaní ani prijatie konkrétneho opatrenia podľa jeho predstáv. Zaručuje mu však, že orgán verejnej moci sa bude jeho relevantnými námietkami riadne zaoberať a svoje závery oprie o ústavne akceptovateľné skutkové a právne dôvody. 99. Ústavný súd v tomto smere pripomína, že jeho úlohou nie je nahrádzať orgány prokuratúry pri bežnom výklade a aplikácii zákona ani opätovne prehodnocovať všetky skutkové zistenia, ktoré boli predmetom prokurátorského prieskumu. Skutkové a právne závery príslušných orgánov však podliehajú ústavnoprávnemu prieskumu vtedy, ak sú zjavne neodôvodnené, vnútorne rozporné alebo arbitrárne a v dôsledku toho zasahujú do základných práv dotknutej osoby. Takýto prieskum je osobitne významný v prípade, ak orgán verejnej moci vybavuje podanie osoby pozbavenej osobnej slobody, ktorá namieta zásah do svojich základných práv zo strany zariadenia, v ktorom sa nachádza a ktorého postupu sa nemôže sama účinne brániť. 100. V prejednávanej veci bolo potrebné posúdiť aj námietku sťažovateľov, podľa ktorej orgány prokuratúry ich pôvodné podanie z 20. mája 2024, výslovne označené ako trestné oznámenie, svojvoľne posúdili ako podnet podľa zákona o prokuratúre. Z obsahu podania, ako je reprodukovaný vo vyjadrení generálnej prokuratúry, vyplýva, že sťažovatelia označili konkrétnu osobu, opísali konanie, ktoré jej kládli za vinu, a vyvodzovali z neho podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona. Podstata ich tvrdenia spočívala v tom, že kamerové zariadenia mali byť do ich ciel nainštalované a používané spôsobom neoprávnene zasahujúcim do ich základných práv. Už samotný takto formulovaný obsah podania vyžadoval, aby sa príslušný orgán zákonným spôsobom vysporiadal s jeho povahou ako trestného oznámenia.

101. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 415/2021 (bod 7), v ktorom ústavný súd uviedol, že ani subjektívna, prípadne celkom nesprávna predstava oznamovateľa o tom, že určitým konkretizovaným konaním bol spáchaný trestný čin, sama osebe neoprávňuje prokurátora vyhnúť sa rozhodnutiu podľa §197 ods. 1 Trestného poriadku tým, že takéto podanie posúdi iba ako podnet podľa zákona o prokuratúre. Tento právny záver ústavný súd zopakoval aj v náleze sp. zn. III. ÚS 53/2024 (body 9 – 11). Zdôraznil pritom, že nezvolenie zákonom predpokladanej formy rozhodnutia môže oznamovateľa pripraviť o opravný prostriedok, ktorý mu Trestný poriadok priznáva proti rozhodnutiu podľa § 197 ods. 1, čím dochádza k zníženiu kvality poskytovanej inej právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. 102. Ústavný súd neprehliadol, že generálna prokuratúra v prejednávanej veci uviedla dôvody, pre ktoré sa stotožnila s posúdením pôvodného trestného oznámenia ako podnetu podľa zákona o prokuratúre. Argumentovala predovšetkým tým, že samotná inštalácia kamier neumožňuje vyvodiť podozrenie zo spáchania trestného činu a že sťažovatelia neuviedli konkrétne okolnosti preukazujúce úmysel riaditeľa ústavu poškodiť ich na právach. Uvedené dôvody však smerujú predovšetkým k otázke, či je možné z tvrdených skutočností vyvodiť podozrenie zo spáchania konkrétneho trestného činu a či sú splnené jeho zákonné znaky. Samy osebe ešte nevysvetľujú, prečo sa príslušný orgán nemal s oznámením vysporiadať spôsobom ustanoveným Trestným poriadkom. Práve rozhodnutie podľa § 197 ods. 1 Trestného poriadku poskytuje orgánu činnému v trestnom konaní zákonný rámec aj na vybavenie takého oznámenia, pri ktorom sa dôvody na začatie trestného stíhania nepotvrdia. 103. Pri posudzovaní uvedenej otázky však treba zohľadniť konkrétny obsah pôvodného trestného oznámenia a procesný postup, ktorý nasledoval po jeho podaní. Ústavný súd preto nepovažuje za potrebné stotožniť každý nesúhlas s právnou kvalifikáciou podania automaticky s porušením čl. 46 ods. 1 ústavy. Rozhodujúce je, či z jeho skutočného obsahu vyplývalo oznámenie konkrétneho konania, z ktorého oznamovatelia vyvodzovali podozrenie zo spáchania trestného činu, a či orgány prokuratúry napriek tomu zvolili postup, ktorý im neumožnil uplatniť procesné oprávnenia spojené s vybavovaním trestného oznámenia. Pokiaľ by mal ústavný súd rozhodnúť len na základe tohto hľadiska, už samotný uvedený postup predstavuje samostatný dôvod na konštatovanie porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. 104. Bez ohľadu na právnu kvalifikáciu pôvodného podania však ústavný súd identifikoval závažné nedostatky aj v samotnom rozsahu a spôsobe preverovania skutkových námietok sťažovateľov. Orgány prokuratúry vychádzali v rozhodujúcej miere zo stanoviska ústavu, podľa ktorého sťažovatelia neboli monitorovaní, a nebolo preukázané, že by toto tvrdenie bolo včas a nezávisle overené prostredníctvom ďalších dostupných podkladov. Neskoršia previerka kamerového systému nemohla objasniť stav v relevantnom období vzhľadom na krátku dobu uchovávania záznamov. Generálna prokuratúra sa pritom dostatočne nevysporiadala ani s otázkou, či mohli byť relevantné dôkazy zabezpečené skôr, ani s možnosťou preverenia tvrdení inými dôkaznými prostriedkami. 105. Osobitne problematickým je spôsob, akým generálna prokuratúra vyhodnotila výsledok uvedenej previerky. Jej zistením totiž nebola objektívne preukázaná neexistencia monitorovania v rozhodnom období, ale nemožnosť jeho spätného overenia prostredníctvom kamerových záznamov. Pokiaľ napriek tomu napadnuté upovedomenie obsahovalo kategorický záver, že k monitorovaniu ciel sťažovateľov nepochybne nedošlo, nebol tento záver dostatočne podložený

vykonanými dôkazmi. Ústavný súd preto považuje za ústavne neakceptovateľné, ak orgán verejnej moci zamieňa dôkaznú neistotu vyplývajúcu z nedostupnosti rozhodujúcich technických údajov za pozitívne skutkové zistenie o neexistencii namietaného konania. 106. K presvedčivosti napadnutého upovedomenia neprispieva ani spôsob, akým sa generálna prokuratúra vysporiadala so zisteniami verejného ochrancu práv. Ako už bolo uvedené, tieto zistenia mali konkrétny vzťah k a časovo sa prekrývali s obdobím namietaného zásahu. Hoci nepredstavovali individuálny dôkaz o nepretržitom monitorovaní každého sťažovateľa, mali nepochybne význam pre hodnotenie vierohodnosti ich tvrdení. Záver generálnej prokuratúry preto nemohol spočívať iba v konštatovaní, že správa neoznačuje konkrétne cely sťažovateľov, bez toho, aby sa náležite vysporiadala s jej ďalším obsahom a s následným vyjadrením verejného ochrancu práv. 107. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že prípadné dodatočné vysvetlenia uvedené generálnou prokuratúrou až vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti nemôžu bez ďalšieho nahradiť chýbajúce skutkové zistenia a odôvodnenie samotného napadnutého upovedomenia. Ústavnoprávny prieskum musí vychádzať predovšetkým z dôvodov, o ktoré príslušný orgán oprel svoje rozhodnutie v čase jeho vydania, a z postupu, ktorý mu predchádzal. Dodatočná argumentácia môže objasniť už uvedené dôvody, nemôže však spätne odstrániť nedostatky spočívajúce v tom, že rozhodujúce námietky neboli preskúmané alebo že prijaté skutkové závery nemali dostatočný dôkazný podklad. 108. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že spôsob vybavenia podnetov sťažovateľov generálnou prokuratúrou nezodpovedal požiadavkám zákonného, dôkladného a nearbitrárneho poskytovania inej právnej ochrany. Generálna prokuratúra nedostatočne vyhodnotila relevantné skutkové okolnosti, neodstránila alebo presvedčivo nevysvetlila zásadné rozpory medzi jednotlivými podkladmi, a napriek neúplným skutkovým zisteniam prijala kategorický záver o neexistencii zásahu. Uvedené nedostatky prekročili rámec bežného nesúhlasu s výsledkom prokurátorského prieskumu a nadobudli ústavnoprávnu relevanciu. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry bolo porušené základné právo sťažovateľov na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

VII.3. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru:

109. Pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, jeho použiteľnosť závisí od toho, či sa v príslušnom konaní rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch dotknutej osoby alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti nej. Dohovor pritom sám osebe nezaručuje právo dosiahnuť začatie trestného stíhania alebo odsúdenie tretej osoby [pozri rozsudok ESĽP vo veci Perez proti Francúzsku (VK) z 12. 2. 2004, sťažnosť č. 47287/99, bod 70]. To však nevylučuje použiteľnosť občianskoprávnej vetvy čl. 6 dohovoru v prípade, ak je predmetné konanie podľa vnútroštátneho práva rozhodujúce pre uplatnenie občianskeho práva poškodeného. Otázku použiteľnosti čl. 6 dohovoru je preto potrebné posudzovať vzhľadom na konkrétny predmet konania a povahu práva, ktorého ochrany sa dotknutá osoba domáha. 110. V posudzovanej veci sa sťažovatelia domáhali preverenia postupu riaditeľa a príslušníkov ústavu, ktorý podľa ich názoru mohol predstavovať aj trestnú činnosť. Konanie pred orgánmi prokuratúry však nesmerovalo k rozhodovaniu o oprávnenosti trestného obvinenia proti samotným sťažovateľom. Rovnako z predložených podkladov nevyplýva, že by sa v rámci vybavovania

ich podaní priamo a rozhodujúcim spôsobom určovalo o ich konkrétnom občianskom práve alebo záväzku v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. ESĽP pritom zdôrazňuje, že dohovor sám osebe nezaručuje právo dosiahnuť trestné stíhanie alebo odsúdenie tretej osoby (pozri rozsudok ESĽP vo veci Perez proti Francúzsku už citovaný, bod 70). Obdobne ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 53/2024 (bod 13) poukázal na nepoužiteľnosť čl. 6 dohovoru pri vybavovaní trestného oznámenia, ktoré bolo odložené bez začatia trestného stíhania údajného páchateľa. 111. Uvedený záver nie je v rozpore s tým, že ústavný súd v prejednávanej veci konštatoval porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Rozsah ochrany poskytovanej týmto ustanovením ústavy totiž nie je totožný s rozsahom použiteľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru. Článok 46 ods. 1 ústavy poskytuje ochranu aj pri uplatňovaní práv pred inými orgánmi verejnej moci, ktorým právny poriadok zveruje príslušnú rozhodovaciu alebo kontrolnú právomoc, zatiaľ čo použiteľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru je viazaná na jeho osobitné vecné podmienky. V prejednávanej veci preto ústavný súd nepovažoval za splnené predpoklady na konštatovanie porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 6 výroku tohto nálezu).

VII.4. K namietanému porušeniu čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru:

112. Ústavný súd sa následne zaoberal namietaným porušením zákazu mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru. 113. Pokiaľ ide o čl. 3 dohovoru, ústavný súd pripomína, že zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania má absolútnu povahu. Na to, aby určité zaobchádzanie spadalo do pôsobnosti uvedeného ustanovenia, musí dosiahnuť minimálnu úroveň závažnosti, ktorej posúdenie závisí od všetkých okolností prípadu, najmä od trvania zaobchádzania, jeho fyzických a psychických účinkov, osobnej situácie dotknutej osoby a ďalších relevantných okolností. Pri hodnotení podmienok pozbavenia osobnej slobody je potrebné prihliadať aj na kumulatívny účinok jednotlivých opatrení. Štát je povinný zabezpečiť, aby podmienky výkonu trestu rešpektovali ľudskú dôstojnosť odsúdeného a nevystavovali ho utrpeniu alebo ťažkostiam presahujúcim nevyhnutnú mieru spojenú s pozbavením osobnej slobody [pozri rozsudok ESĽP vo veci Kudła proti Poľsku (VK) z 26. 10. 2000, sťažnosť č. 30210/96, body 92 – 94; uznesenie ESĽP vo veci Van der Graaf proti Holandsku, už citované). 114. V uznesení vo veci Van der Graaf proti Holandsku (už citované) ESĽP pri posudzovaní čl. 3 dohovoru prihliadol aj na okolnosť, že sťažovateľ bol pod nepretržitým kamerovým dohľadom približne štyri a pol mesiaca. Hoci uznal, že takéto opatrenie mohlo vyvolávať pocity psychickej nepohody v dôsledku nedostatku súkromia, nepovažoval za dostatočne preukázané, že by sťažovateľovi spôsobilo psychické utrpenie dosahujúce minimálnu úroveň závažnosti potrebnú na konštatovanie neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Z uvedeného vyplýva, že závažný zásah do práva na súkromie podľa čl. 8 dohovoru nemusí bez ďalšieho predstavovať aj porušenie čl. 3 dohovoru. Posúdenie podľa týchto ustanovení preto vyžaduje rozlišovanie medzi intenzitou zásahu do súkromia a intenzitou zaobchádzania relevantnou z hľadiska zákazu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. 115. Pri posudzovaní podmienok výkonu trestu ESĽP pripisuje osobitný význam zachovaniu ľudskej dôstojnosti pri vykonávaní základných fyziologických a hygienických úkonov. V rozsudku

vo veci Peers proti Grécku (rozsudok z 19. 4. 2001, sťažnosť č. 28524/95) zohľadnil okrem ďalších nepriaznivých materiálnych podmienok výkonu väzby aj skutočnosť, že sťažovateľ musel používať toaletu v cele bez dostatočného oddelenia od spoluväzňa. Pri celkovom posúdení uvedených podmienok dospel k záveru, že zaobchádzanie so sťažovateľom ponižovalo jeho ľudskú dôstojnosť v intenzite odporujúcej čl. 3 dohovoru (body 73 – 75). Hoci uvedená vec priamo nesúvisela s kamerovým monitorovaním, potvrdzuje význam ochrany intimity odsúdených pri hodnotení podmienok výkonu trestu a ich možného kumulatívneho dopadu na ľudskú dôstojnosť. 116. Článok 3 dohovoru okrem hmotnoprávneho zákazu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania zahŕňa za určitých okolností aj procesnú povinnosť štátu vykonať účinné oficiálne vyšetrovanie tvrdení o takomto zaobchádzaní. Táto povinnosť vzniká v prípade, ak dotknutá osoba prednesie obhájiteľné tvrdenie o zaobchádzaní odporujúcom čl. 3 dohovoru zo strany príslušníkov štátnych orgánov alebo osôb konajúcich pod ich kontrolou. Účinné vyšetrovanie musí byť spôsobilé objasniť relevantné skutkové okolnosti a prípadne viesť k identifikácii a postihnutiu zodpovedných osôb. Nejde pritom o povinnosť dosiahnuť v každom prípade konkrétny výsledok, ale o povinnosť vykonať primerané a účinné vyšetrovacie úkony [pozri rozsudok ESĽP vo veci Assenov a ďalší proti Bulharsku z 28. 10. 1998, sťažnosť č. 24760/94, body 102 – 103; rozsudok ESĽP vo veci Bouyid proti Belgicku (VK) z 28. 9. 2015, sťažnosť č. 23380/09, body 114 – 120]. 117. Ústavný súd nepodceňuje závažnosť tvrdení sťažovateľov, podľa ktorých boli v dôsledku kamerového monitorovania vystavení strate súkromia pri vykonávaní osobnej hygieny, ako aj psychickému napätiu a pocitom poníženia. Pri posudzovaní možnej intenzity zásahu je potrebné zohľadniť aj povahu priestoru, v ktorom sa namietané konanie odohrávalo, dlhodobú závislosť odsúdených od režimu väzenského zariadenia a nemožnosť slobodne sa vyhnúť sledovaniu. Význam majú aj zistenia verejného ochrancu práv, podľa ktorých kamerové zariadenia zasahovali do miest vykonávania osobnej hygieny a u odsúdených vyvolávali zvýšené napätie a nepríjemné pocity. 118. Na druhej strane však z predložených podkladov nevyplýva dostatočne presné a individuálne zistenie o tom, v akom rozsahu boli jednotliví sťažovatelia skutočne monitorovaní, aké konkrétne hygienické alebo iné intímne úkony boli prípadným monitorovaním zachytené, ako dlho malo k takémuto zásahu dochádzať a aké konkrétne fyzické alebo psychické účinky mal na jednotlivých sťažovateľov. Zistenia verejného ochrancu práv, hoci významné pre posúdenie práva na súkromie, majú predovšetkým systémový charakter a neumožňujú samostatne preukázať intenzitu zaobchádzania vo vzťahu ku každému zo sťažovateľov. Ústavný súd preto nepovažuje za dostatočne preukázané, že namietané zaobchádzanie dosiahlo minimálny prah závažnosti potrebný na konštatovanie hmotnoprávneho porušenia čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy. 119. Pokiaľ ide o procesnú povinnosť štátu účinne vyšetriť tvrdenia o neľudskom alebo ponižujúcom zaobchádzaní, ústavný súd pripomína, že táto povinnosť môže vzniknúť aj nezávisle od toho, či sa následne podarí samotné zlé zaobchádzanie preukázať. Predpokladom jej vzniku je však existencia obhájiteľného tvrdenia o zaobchádzaní dosahujúcom intenzitu relevantnú z hľadiska čl. 3 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP vo veci Bouyid proti Belgicku, už citovaný, body 114 – 120). Nie každé tvrdenie o zásahu do súkromia preto automaticky zakladá procesnú povinnosť vyšetrovania podľa čl. 3 dohovoru. V posudzovanej veci ústavný súd zohľadnil obsah a mieru konkretizácie námietok sťažovateľov, ako aj objektívne systémové zistenia verejného

ochrancu práv. Tieto okolnosti nepochybne vyžadovali ich dôkladné preverenie, avšak na základe dosiaľ preukázaných individuálnych okolností ústavný súd nepovažuje za dostatočne podložené, že vznikla osobitná procesná povinnosť vyšetrovania v intenzite vyžadovanej práve čl. 3 dohovoru. 120. Ústavný súd preto v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 6 výroku tohto nálezu). Tento záver však nemožno vykladať tak, že podmienky kamerového monitorovania v boli z hľadiska ľudskej dôstojnosti a ochrany pred ponižujúcim zaobchádzaním bezproblémové. Znamená iba to, že na základe dostupných skutkových zistení neboli splnené predpoklady na samostatné konštatovanie porušenia čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru. Uvedené nemá vplyv na záver o nedostatočnej ochrane práva sťažovateľov na súkromie a ich základného práva na inú právnu ochranu. 121. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že napadnuté upovedomenie generálnej prokuratúry neposkytlo sťažovateľom ústavne akceptovateľnú ochranu ich práva na rešpektovanie súkromného života a nezodpovedalo ani požiadavkám riadneho poskytovania inej právnej ochrany. Sťažovatelia vierohodne namietali zásah do mimoriadne citlivej sféry svojho súkromia a ich tvrdenia boli podporené relevantnými zisteniami nezávislého monitorovacieho orgánu. Generálna prokuratúra však tieto podklady nevyhodnotila v potrebnom rozsahu a napriek neúplnému skutkovému stavu dospela ku kategorickému záveru o neexistencii namietaného zásahu. 122. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatoval porušenie čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 8 dohovoru. V časti namietaného porušenia čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavnej sťažnosti nevyhovel.

VIII. Spôsob nápravy a primerané finančné zadosťučinenie

123. Ústavný súd sa v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľov zaoberal aj otázkou potreby ďalších opatrení na zabezpečenie nápravy. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd vec vrátiť na ďalšie konanie. Pri rozhodovaní o využití tohto oprávnenia prihliadol na povahu zistených pochybení, časový odstup od namietaného zásahu a možnosti jeho dodatočného objasnenia. 124. Ústavný súd považoval za podstatné, že rozhodujúce kamerové záznamy z relevantného obdobia už vzhľadom na 14-dňovú dobu ich uchovávania nie sú dostupné. Hoci nemožno úplne vylúčiť existenciu ďalších nepriamych dôkazov, možnosti spätne spoľahlivo rekonštruovať konkrétny rozsah a trvanie prípadného monitorovania jednotlivých sťažovateľov sú výrazne obmedzené. 125. Ústavný súd pri posudzovaní potreby prijatia opatrení smerujúcich k ukončeniu namietaného zásahu prihliadol na vyjadrenia samotných sťažovateľov, z ktorých vyplýva, že podľa ich tvrdení sa kamerové monitorovanie, ktorému mali byť v minulosti vystavení, už skončilo. Tomu zodpovedá aj petit ústavnej sťažnosti, v ktorom sa sťažovatelia nedomáhajú zákazu pokračovania v namietanom zásahu. Ústavný súd preto nepovažoval za potrebné prijímať opatrenia smerujúce k ukončeniu zásahu, ktorý podľa samotných sťažovateľov už netrvá. Uvedený záver pritom nijako nepredurčuje posúdenie otázky, v akom rozsahu k namietanému monitorovaniu v minulosti

dochádzalo. Uvedené zároveň nepredstavuje obmedzenie práv sťažovateľov podať opätovne trestné oznámenie či domáhať sa porušenia svojich základných práv v prípade, že by malo v budúcnosti opätovne dôjsť k zásahu tohto, obdobného či iného charakteru. 126. Za týchto okolností ústavný súd nepovažoval za účelné vec vrátiť generálnej prokuratúre na ďalšie konanie, ktoré by už nemalo reálnu perspektívu odstrániť vzniknutú dôkaznú neistotu ani zabezpečiť účinnejšiu ochranu práv sťažovateľov. Za primeranú satisfakciu preto považoval vyslovenie porušenia ich základných práv v spojení s priznaním primeraného finančného zadosťučinenia. Uvedený postup zohľadňuje závažnosť pochybení orgánov prokuratúry, ako aj obmedzené možnosti ich dodatočnej nápravy. 127. Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia 50 000 eur pre každého z nich. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie. Pri rozhodovaní o jeho výške vychádza zo zásad spravodlivosti a prihliada predovšetkým na povahu a závažnosť zisteného porušenia základných práv, jeho dôsledky pre sťažovateľa a ďalšie poskytnuté formy nápravy. Pri určení primeranej výšky zadosťučinenia ústavný súd prihliadol aj na rozhodovaciu činnosť ESĽP v obdobných prípadoch. 128. V rozsudku Gorlov a ďalší proti Rusku (už citovaný), ESĽP konštatoval porušenie čl. 8 a čl. 13 v spojení s čl. 8 dohovoru v dôsledku nepretržitého kamerového monitorovania odsúdených a absencie účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy. Napriek tomu väčšinou hlasov považoval samotné konštatovanie porušenia za dostatočné zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu (bod 120). 129. V rozsudku Vasilică Mocanu proti Rumunsku (už citovaný) ESĽP priznal sťažovateľovi 3 900 eur za nemajetkovú ujmu a okrem porušenia čl. 8 dohovoru v súvislosti s kamerovým monitorovaním konštatoval aj porušenie čl. 3 dohovoru pre podmienky pozbavenia slobody. 130. V rozsudku Malai proti Moldavskej republike (už citovaný) ESĽP priznal sťažovateľke 5 000 eur za nemajetkovú ujmu a konštatoval porušenie čl. 8 dohovoru v súvislosti s kamerovým monitorovaním, ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru (bod 36). 131. Ústavný súd zohľadnil aj svoju rozhodovaciu činnosť, osobitne nález sp. zn. III. ÚS 242/2023, v ktorom priznal sťažovateľovi 6 000 eur za porušenie práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru v súvislosti s nedostatočným zabezpečením návštev s priamym kontaktom vo výkone trestu odňatia slobody (bod 70). 132. Hoci uvedené rozhodnutia vychádzali z odlišných skutkových okolností a rozsahu konštatovaných porušení, poskytujú relevantné porovnávacie východiská. Zároveň z nich vyplýva, že samotné konštatovanie porušenia čl. 8 dohovoru automaticky neodôvodňuje priznanie finančného zadosťučinenia v určitej výške a že rozhodujúce zostávajú individuálne okolnosti prípadu. 133. V prejednávanej veci ústavný súd prihliadol najmä na závažnosť namietaného zásahu do súkromia sťažovateľov ako osôb pozbavených osobnej slobody, nedostatočné preverenie ich námietok a následnú nemožnosť spoľahlivo objasniť rozsah prípadného monitorovania. Na druhej strane zohľadnil, že nebola preukázaná konkrétna dĺžka a intenzita monitorovania jednotlivých sťažovateľov a že nekonštatoval porušenie čl. 3 dohovoru. Finančné zadosťučinenie preto nemožno určovať tak, akoby bolo preukázané ich dlhodobé nepretržité monitorovanie.

134. Vzhľadom na uvedené okolnosti, ako aj rozhodovaciu činnosť ESĽP a ústavného súdu, považoval ústavný súd za primerané priznať každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie 5 000 eur (bod 2 výroku tohto nálezu). Takto určená suma primerane zohľadňuje závažnosť zisteného porušenia ich základných práv, pričom nepresahuje rozsah skutkových zistení a predstavuje spravodlivú satisfakciu popri vyslovení porušenia práv a popri vyslovení porušenia základných práv. Ústavný súd nezistil také individuálne rozdiely v rozsahu preukázanej ujmy, ktoré by odôvodňovali priznanie rozdielnych súm. Vo zvyšnej časti návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia ústavný súd nevyhovel (bod 6 výroku tohto nálezu).

IX. Trovy konania

135. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. 136. V posudzovanej právnej veci sú traja sťažovatelia ( , a ) zastúpení advokátkou Mgr. Petrou Hrubou, ktorá im bola ustanovená ústavným súdom uznesením č. k. II. ÚS 261/2026-48 zo 6. mája 2026. Sťažovateľ si na výzvu ústavného súdu zvolil vlastného právneho zástupcu a v konaní pred ústavným súdom ho zastupoval JUDr. Marek Čuhák. 137. Pri stanovení výšky trov právneho zastúpenia sťažovateľov a priznanej náhrady týchto trov vychádzal ústavný súd z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. a), c), § 13a ods. 2 písm. d), § 16 ods. 3], podľa ktorej základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 je 396,50 eur a hodnota režijného paušálu je 15,86 eur (ústavná sťažnosť síce bola podaná v roku 2025, avšak právni zástupcovia prevzali zastupovanie sťažovateľov až v roku 2026, pozn.). 138. Ustanovená právna zástupkyňa sťažovateľov , a má nárok na odmenu za štyri úkony právnej služby v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia, doplnenie ústavnej sťažnosti z 27. mája 2026, ďalšia porada s klientmi kratšia ako hodinu, ktorá sa preukázateľne konala 15. júla 2026, a replika k vyjadreniu generálnej prokuratúry zo 16. júla 2026). Právna zástupkyňa v konaní pred ústavným súdom zastupovala troch sťažovateľov, preto ústavný súd vychádzal z § 13 ods. 2 vyhlášky („Základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb; zníženie sa uplatní pri zastupovaní druhej a ďalšej osoby“). Sťažovateľom , a tak bola priznaná náhrada trov konania pred ústavným súdom celkom v sume 2 838,94 eur (3x 793 eur + 396,50 eur + 4 x 15,86 eur). 139. Tieto trovy konania uhradí na účet ustanovenej právnej zástupkyne Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky v súlade s ustanovením § 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku tohto nálezu).

140. Vzhľadom na výsledok konania o ústavnej sťažnosti, vychádzajúc z § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde, náhradu trov štátu je povinná zaplatiť generálna prokuratúra na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky (bod 4 výroku tohto nálezu). 141. Právny zástupca sťažovateľa má nárok na odmenu za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia a replika k vyjadreniu generálnej prokuratúry z 22. júla 2026). Tomuto sťažovateľovi tak bola priznaná náhrada trov konania pred ústavným súdom celkom v sume 824,72 eur (2 x 396,50 eur + 2 x 15,86 eur). 142. Priznanú náhradu trov konania je generálna prokuratúra povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 5 výroku tohto nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2026

Peter Molnár predseda senátu

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 261/2026 z 27. 10. 2026

Text rozhodnutia