{"guid": "ussr:32c7fa6b-a6a5-4cdf-94e2-b1d3703f857e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.261.2026.3", "spisova_znacka": "II. ÚS 261/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 261/2026 z 27. 10. 2026", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 27. októbra 2026, sp. zn. II. ÚS 261/2026, ECLI:SK:USSR:2026:2.US.261.2026.3", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Straka", "sudca_id": 1094, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-straka-1094", "datum_vydania": "2026-10-27", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "priznáva primerané finančné zadosťučinenie", "Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": "Monitorovanie osôb vo výkone trestu odňatia slobody a právo na súdnu a inú právnu ochranu", "pravna_veta": "Pretrvávajúce, neodôvodnené monitorovanie osôb vo výkone trestu odňatia slobody, osobitne v priestoroch určených na vykonávanie osobnej hygieny či ďalších činností intímnej povahy, je svojou povahou spôsobilé predstavovať zásah do práva na súkromie (čl.19 ods.2 ústavy a čl.8 dohovoru). Rešpektovanie tohto práva vyžaduje, aby sa pri preskúmavaní námietok týkajúcich sa takéhoto monitorovania  včas a náležite objasnili všetky rozhodujúce skutočnosti, predovšetkým jeho dôvod, trvanie a rozsah či spôsob informovania dotknutých osôb.\nPostup orgánu prokuratúry, ktorý napriek existencii protichodných tvrdení osoby vo výkone trestu odňatia slobody a príslušného ústavu, bez dostatočného objasnenia skutkového stavu vyvodí záver o neexistencii namietaného zásahu do základných ľudských práv a slobôd danej osoby, je v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy.\nSamotná skutočnosť, že  osoba vo výkone trestu odňatia slobody nevie preukázať presnú dobu a rozsah monitorovania nemôže byť dostatočným dôvodom na vyhodnotenie jej podania  ako nedôvodného, osobitne ak relevantné dôkazné prostriedky sú v dispozičnej sfére orgánov verejnej moci. Objektívna dôkazná núdza osôb vo výkone trestu odňatia slobody, vyplývajúca z ich osobitného postavenia nemôže nahrádzať povinnosť orgánu prokuratúry účinne preskúmať namietaný zásah do základných práv a slobôd.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-2", "nazov": "čl. 16 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3", "nazov": "čl. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-16", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-3", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/32c7fa6b-a6a5-4cdf-94e2-b1d3703f857e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.261.2026.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.261.2026.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.261.2026.3/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\n                                     NÁLEZ\n                      Ústavného súdu Slovenskej republiky\n\n                                                                        II. ÚS 261/2026-108\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov\nPetra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov                      ,                         ,\n                   , t. č.                                                 ,               ,\n                        ,         , t. č.                                        ,\n             ,                         ,                           , t. č.\n                      , zastúpených Mgr. Petrou Hrubovou, advokátkou, Mierové námestie 93,\nIlava, a sťažovateľa                     ,                      ,               , t. č.\n                                      , zastúpeného JUDr. Marekom Čuhákom, Ružová dolina 8,\nBratislava, proti upovedomeniu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn.\nIV/2 Gn 123/24/1000 z 12. marca 2025 takto\n\n                                      rozhodol:\n\n1. Upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/2 Gn 123/24/1000\nz 12. marca 2025 b o l o         p o r u š e n é základné právo sťažovateľov na ochranu\npred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, právo na rešpektovanie ich súkromného a rodinného života podľa čl. 8\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na inú právnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Každému sťažovateľovi p r i z n á v a    finančné zadosťučinenie 5 000 eur, ktoré\nim j e Generálna prokuratúra Slovenskej republiky p o v i n n á zaplatiť do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť ustanovenej právnej\nzástupkyni sťažovateľov               ,                a                    trovy právneho\nzastúpenia 2 838,94 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky j e p o v i n n á nahradiť trovy právneho\nzastúpenia sťažovateľov              ,                a                     2 838,94 eur\nna účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\n\n5. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky j e p o v i n n á nahradiť sťažovateľovi\n                    trovy konania 824,72 eur a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n6. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľov n e v y h o v u j e .\n\n                                       Odôvodnenie:\n\n                                             I.\n              Ústavná sťažnosť, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľov\n\n1. Sťažovatelia sa spoločnou ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. apríla 2025\ndomáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na ochranu pred mučením a neľudským\nzaobchádzaním podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva\nna ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 8\ndohovoru a podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru a práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to upovedomením generálnej prokuratúry\noznačeným v záhlaví tohto nálezu a upovedomeniam Krajskej prokuratúry v Trenčíne sp. zn.\n3 Kn 267/24/3300 z 2. augusta 2024 a sp. zn. 3 Kn 421/24/3300 z 9. decembra 2024. Sťažovatelia\nnavrhujú napadnuté prípisy orgánov prokuratúry zrušiť a vec vrátiť generálnej prokuratúre na ďalšie\nkonanie. Požadujú tiež priznanie finančného zadosťučinenia 50 000 eur pre každého z nich\na náhrady trov konania pred ústavným súdom.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh a doplnení vyplýva, že sťažovatelia, ktorí sa toho času\nnachádzajú vo výkone trestu odňatia slobody v\n                          (ďalej len „                         “), podaním zo 7. augusta 2024\nadresovaným generálnej prokuratúre označeným ako „Sťažnosť na Generálnu prokuratúru“\nnamietali viacero porušení týkajúcich sa nedostatkov vo výkone trestu odňatia slobody,\npredovšetkým neustáleho kamerového monitorovania v ich celách v dňoch, počínajúc od 10. mája\n2024. Zároveň bolo sťažovateľmi 20. mája 2024 podané trestné oznámenie generálnej prokuratúre\nna riaditeľa          a               .                       za zneužívanie právomocí verejného\nčiniteľa, ktorý podľa ich názoru porušuje základné ľudské práva a slobody sťažovateľov.\n3. V tomto podaní namietali, že kamerové systémy inštalované na celách sťažovateľov ich mali\nmonitorovať 24 hodín denne bez akéhokoľvek obmedzenia, odôvodnenia a časového limitu\nči bez vysvetlenia, ako sú kamerové systémy zabezpečené proti zneužitiu zo strany\n     . Uvedené snímanie malo zároveň zamedzovať dôstojnému zachovaniu osobnej hygieny,\npretože sťažovatelia ubytovaní na celách bez spŕch boli nútení sa buď na kamerový záznam nahí\numyť v umývadle po vykonaní potreby na toalete (alebo napríklad po cvičení), alebo sa neumyť\nvôbec. Oboje sťažovatelia považujú za porušenie ich práva nebyť mučený a nebyť obeťou\nneľudského zaobchádzania. Zo sťažnosti vyplýva, že uvedené sa malo diať výlučne zo snahy\npokoriť a ponížiť sťažovateľov odsúdených na doživotný trest odňatia slobody.\n4. Trestné oznámenie sťažovateľov bolo generálnou prokuratúrou postúpené na krajskú prokuratúru\na vybavené pod č. k. 3Kn 267/24/3300-13. Sťažovatelia namietajú, že krajská prokuratúra\n\n                                                  2\n\nsvojvoľne (arbitrárne) vyhodnotila trestné oznámenie ako podnet podľa zákona č. 153/2001 Z. z.\no prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Krajský prokurátor\nvyhodnotil, že práva sťažovateľov porušené neboli, lebo zo stanoviska\nvyplýva, že kamery na celách sťažovateľov sú nainštalované v súlade s § 98 ods. 4 zákona\nč. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody“) a nainštalovanie kamier\nnie je možné považovať za sporné. Tiež ich upovedomil, že z vyjadrenia\nvyplýva, že sťažovatelia nie sú monitorovaní, lebo nebola vyhodnotená potreba ich monitorovania.\n5. Sťažovatelia podali 7. augusta 2024 sťažnosť na generálnu prokuratúru, kde opísali,\nako prokurátor krajskej prokuratúry odignoroval ich trestné oznámenie a porušenie ich základných\npráv a slobôd, pričom si prokurátor nevypočul sťažovateľov a nevyžiadal si kamerové záznamy\nz ciel sťažovateľov. Z tvrdení sťažovateľov vyplýva, že prokurátora nezaujímalo, že sťažovateľ\n              bol v                        od roku 1993 do roku 2017 na cele, kde ho nebolo\npotrebné monitorovať. Následne sa                 v roku 2022 vrátil do\nz Ústavu na výkon trestu odňatia slobody                  , kde takisto od roku 2022 do roku 2024\nnebolo potrebné ho monitorovať kamerami. Ostatní sťažovatelia do 10. mája 2024 neboli v\n               monitorovaní kamerami. Taktiež prokurátor neskúmal, či sú kamerové záznamy\nzabezpečené proti zneužitiu pri svojvoľnom rozhodnutí riaditeľa                      .\n6. Sťažovatelia uvádzajú, že kamery na celách sťažovateľov od 10. mája 2024 do 16. júla 2024\npočas noci svietili – čiže tvrdia, že ich monitorovali. Počas dňa sa v nich mala hýbať šošovka podľa\ntoho, ako sa pohybovali po cele. Nikto z                                sťažovateľov do dňa podania\nústavnej sťažnosti neinformoval, či sú kamery na ich celách vypnuté.\n7. Generálna prokuratúra prípisom č. k. IV/2Gn 123/24/1000-6 z 8. októbra 2024 odovzdala vec\ns novým pokynom na vybavenie prokurátorovi krajskej prokuratúry s tým, aby vec posúdil\naj s ohľadom na sťažovateľmi namietané obdobie, kedy k monitorovaniu malo dochádzať\n(od 10. mája 2024 do 16. júla 2024).\n8. Prokurátor krajskej prokuratúry v upovedomení č. k. 3Kn 421/24/3300-9 z 9. decembra 2024\nuviedol, že sťažovatelia boli monitorovaní kamerami iba v dôsledku inštalácie a preverenia\nfunkčnosti, čo malo vyplynúť z vyjadrenia                                . Sťažovatelia namietajú,\nže prokurátor urobil tento záver na základe toho, že to tvrdí                           . Uvedené\nvšak údajne prokurátor nepreveril a ničím neverifikoval, a to i napriek tomu, že Ústavný poriadok\n                        ÚVV-08383/23-IL 2023 účinný od 1. januára 2024 (ďalej len „ústavný\nporiadok“) sa mení a dopĺňa takto: «§ 38 ods. 2 sa mení takto: „Na účely ochrany života\na zdravia odsúdených, príslušníkov zboru a iných osôb sú v Ústave kamerovým systémom\nmonitorované priestory kompenzačnej miestnosti, spoločenskej miestnosti oddielu\ns bezpečnostným režimom číslo 1.32, cely v oddiele doživotných trestov číslo 2.26, 2.27,\n2.28, 2.29, 2.30, 2.31, 2.32, 2.33, 2.07A, 2.07B, 2.06 (posilňovňa a spoločenská miestnosť),\n2.05A, 2.05B, 2.043, a cely č. 1.24 a 2.15.“»\n9. Generálna prokuratúra na sťažnosť sťažovateľov reagovala napadnutým upovedomením\nz 12. marca 2025 a opakovaný podnet vyhodnotila ako nedôvodný. Podľa generálnej prokuratúry\nneexistuje žiadny dôkaz o tvrdení sťažovateľov, lebo prokurátor krajskej prokuratúry nenašiel\n\n                                                 3\n\nžiadne záznamy z ciel sťažovateľov. Sťažovatelia poukazujú na to, že prokurátor sa vždy vyjadruje\niba odkazom na vyjadrenia\n\n                                             II.\n                             Vyjadrenie verejného ochrancu práv\n\n10. Na výzvu ústavného súdu sa k veci vyjadril verejný ochranca práv, ktorý vo svojom podaní\npoukázal na to, že Kancelária verejného ochrancu práv vykonala v období od 9. mája do 11. júna\n2024 v rámci mandátu národného preventívneho mechanizmu (ďalej len „NPM“) podľa Opčného\nprotokolu k dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu\nzaobchádzaniu alebo trestaniu neohlásené systematické návštevy ústavov na výkon trestu odňatia\nslobody vrátane                        . Predmetom týchto návštev boli podmienky výkonu trestu\nodňatia slobody na doživotie vrátane bezpečnostných opatrení aplikovaných proti odsúdeným.\nZistenia boli následne publikované v správe „Odsúdení na doživotie“ z 27. januára 2025.\n11. Ďalej bolo uvedené, že pri návšteve                       20. a 21. mája 2024 bolo zistené,\nže kamerové monitorovanie ciel bolo zavedené plošne vo vzťahu k odsúdeným zaradeným\ndo podskupiny D1. Monitorovanie nebolo viazané na individuálne posúdenie správania\nalebo rizikovosti konkrétneho odsúdeného, ale fungovalo ako všeobecné bezpečnostné opatrenie\nuplatňované voči jednej kategórii odsúdených bez rozlišovania. Neboli identifikované žiadne\nkritériá, na základe ktorých sa o zavedení kamerového monitorovania rozhodovalo, ani pravidlá\nupravujúce jeho trvanie, podmienky ukončenia alebo nakladanie so získanými záznamami.\nRovnako nebolo zistené, že by opatrenie podliehalo pravidelnému prehodnocovaniu. V niektorých\nprípadoch kamerový systém snímal aj priestory určené na vykonávanie osobnej hygieny. Obdobie\nvykonania systematických návštev NPM (9. máj – 11. jún 2024) sa časovo prekrýva s obdobím\nnamietaným sťažovateľmi (10. máj – 16. júl 2024). Zistenia preto podľa verejného ochrancu práv\npotvrdzujú existenciu kamerového monitorovania ciel v podstatnej časti relevantného obdobia.\n12. Zistenia verejného ochrancu práv v rámci výkonu mandátu NPM nasvedčujú tomu, že kamerové\nmonitorovanie bolo v                           zavedené ako štandardné opatrenie proti všetkým\nodsúdeným zaradeným do podskupiny D1, a to bez väzby na individuálne okolnosti ich prípadu.\nZ hľadiska testu proporcionality je kľúčová otázka nevyhnutnosti opatrenia. Aby bolo možné\nkamerové monitorovanie cely považovať za nevyhnutné, musí byť preukázané, že konkrétna osoba\npredstavuje také riziko, ktoré nemožno efektívne eliminovať menej invazívnymi prostriedkami.\n13. Zistené skutočnosti nenasvedčujú tomu, že by boli takéto alternatívy v\nzvážené či individuálne posúdené pred zavedením kamerového monitorovania. Monitorovanie bolo\nzavedené ako paušálne opatrenie, čo znamená, že sa v rovnakej miere vzťahovalo na odsúdeného,\nktorý napríklad počas výkonu trestu neprejavoval žiadne rizikové správanie, rovnako\nako na odsúdeného, u ktorého boli zaznamenané bezpečnostné incidenty. Osobitným problémom\nbola absencia časového obmedzenia a mechanizmu pravidelného prehodnocovania.\n\n                                             III.\n               Doplnenie ústavnej sťažnosti po ustanovení právnej zástupkyne\n\n14. Uznesením č. k. II. ÚS 261/2026-48 zo 6. mája 2026 ustanovil ústavný súd sťažovateľom\n               ,                  a                        za právneho zástupcu Mgr. Petru\n\n                                               4\n\nHrubovú. Sťažovateľ                  medzičasom na výzvu ústavného súdu doplnil splnomocnenie\na právneho zástupcu si vybral sám.\n15. Ustanovená právna zástupkyňa na výzvu ústavného súdu reagovala podaním doručeným\nústavnému súdu 27. mája 2026, v ktorom uviedla, že po porade so sťažovateľmi títo zotrvali\nna podanej ústavnej sťažnosti a zároveň túto doplnila nasledovne.\n16. Predovšetkým zdôraznila, že zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania\nalebo trestania je absolútne a bezvýnimočné právo, pričom ani verejný záujem, ani práva iných\nosôb, ani konania obete, akokoľvek nebezpečné alebo trestné, nemôžu ospravedlniť zásah do tohto\npráva. Negatívny záväzok štátu vyžaduje, aby sa štát zdržal všetkých foriem zlého zaobchádzania,\na pozitívny záväzok, aby štát chránil jednotlivcov pred zlým zaobchádzaním a aby účinne\nvyšetroval podnety/oznámenia týkajúce sa zlého zaobchádzania. Snímanie odsúdenej osoby\nkamerami pri vykonávaní osobnej hygieny a očisty svojho tela je priamo v rozpore s čl. 3 dohovoru\na čl. 16 ods. 2 ústavy. Zároveň považujú sťažovatelia za porušenie pozitívneho záväzku štátu to,\nže príslušné orgány sa riadne nezaoberali podnetom sťažovateľov (trestným oznámením).\n17. Ďalej namietajú porušenie práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného\na rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného\nživota podľa čl. 8 dohovoru. V tomto smere poukazujú sťažovatelia na to, že aj keď je osobná\nsloboda obmedzená, štát musí zabezpečiť vykonanie hygieny tak, aby nebola narušená dôstojnosť\nčloveka. Nebolo preukázané, že by bolo snímanie kamerami oprávnené, nutné a dôvodné.\nVo vzťahu k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia namietajú, že obsah\nnimi podaného trestného oznámenia bol svojvoľne prekvalifikovaný na podnet podľa zákona\no prokuratúre. Tiež argumentujú, že nebolo vykonané riadne dokazovanie, keď sa prokuratúra\nodvolávala len na stanovisko                        bez toho, aby toto stanovisko bolo verifikované.\nSťažovatelia požadujú priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému vo výške\n50 000 eur, čo odôvodňujú ponížením, duševným a citovým utrpením, stresom, obavami a mučením\na neľudským zaobchádzaním.\n18. Právny zástupca sťažovateľa                          na výzvu ústavného súdu nereagoval\na nepovažoval za potrebné ústavnú sťažnosť doplniť.\n19. Uznesením č. k. I. ÚS 261/2026-63 z 2. júna 2026 ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti\nsmerujúcej proti upovedomeniu generálnej prokuratúry sp. zn. IV/2 Gn 123/24/1000 z 12. marca\n2025 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol.\n\n                                            IV.\n                  Vyjadrenie generálnej prokuratúry a replika sťažovateľov\n\nIV.1. Vyjadrenie generálnej prokuratúry:\n\n20. Generálna prokuratúra vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 3. júla 2026 uvádza,\nže sťažovatelia vykonávajú tresty odňatia slobody v                      v oddiele doživotných\ntrestov v relevantnom čase v diferenciačnej podskupine D1. Ich pôvodné podanie z 20. mája 2024\nbolo označené ako trestné oznámenie proti riaditeľovi ústavu pre podozrenie zo zneužívania\nprávomoci verejného činiteľa, pričom skutkovo namietali nariadenie inštalácie kamier do ciel\n\n                                                 5\n\nbez odôvodnenia a údajné 24-hodinové snímanie. Generálna prokuratúra zdôrazňuje, že v tomto\npodaní neboli uvedené konkrétne dátumy, kedy malo dochádzať k monitorovaniu.\n21. Podľa generálnej prokuratúry krajská prokuratúra postupovala správne, keď podanie\nnevybavovala ako trestné oznámenie, ale ako podnet podľa zákona o prokuratúre. Dôvodom bolo,\nže samotná inštalácia kamier nepostačovala na záver o podozrení zo spáchania trestného činu,\nkeďže sťažovatelia neuviedli konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých by vyplýval úmysel riaditeľa\nústavu poškodiť ich na právach.\n22. Generálna prokuratúra argumentovala, že inštalácia kamerového systému na celách sama osebe\nneznamenala, že odsúdení boli alebo sú reálne monitorovaní. Podľa stanoviska\n      mali byť kamery nainštalované pre prípad budúcej potreby ich aktivácie v odôvodnených\nsituáciách, avšak sťažovatelia podľa ústavu neboli nepretržite monitorovaní, pretože takáto potreba\nnebola vyhodnotená.\n23. Generálna prokuratúra poukazuje na to, že ústav musí mať možnosť v legitímnych prípadoch,\nnajmä z bezpečnostných dôvodov, monitorovať správanie na niektorých celách kamerovým\nsystémom. Podľa jej názoru preto samotná existencia kamery v cele nemôže byť dôvodom\nlegitímnej námietky, ak nedôjde k jej nezákonnému alebo neodôvodnenému použitiu. Pokiaľ\nsťažovatelia v opakovanom podnete po prvýkrát uviedli konkrétne dátumy údajného monitorovania,\na to od 10. mája 2024 do 16. júla 2024, generálna prokuratúra túto časť podania posúdila ako nový\npodnet a postúpila ju krajskej prokuratúre na preverenie.\n24. Následne krajská prokuratúra požiadala dozorového prokurátora, aby vykonal previerku priamo\nv                      . Dozorový prokurátor kontrolou na mieste preveril tvrdenia sťažovateľov\npriamo v informačnom systéme a zistil, že systém uchováva záznamy iba 14 dní, preto už nebolo\nmožné spätne overiť, či boli kamery v období máj až júl 2024 aktivované. V systéme sa zároveň\nnenašli žiadne záznamy z monitorovania ciel sťažovateľov.\n25. Generálna prokuratúra s ohľadom na uvedené v doručenom vyjadrení uvádza, že neexistuje\ndôkaz, ktorý by potvrdzoval tvrdenie sťažovateľov o ich monitorovaní. Tvrdenia o pohybe\nobjektívu alebo svietiacej kontrolke kamery podľa nej nie je možné objektivizovať a samotná\nformulácia ústavného poriadku neznamená automatické monitorovanie všetkých označených ciel,\nale iba vymedzenie priestorov, ktoré môžu byť monitorované v prípade potreby.\n26. Generálna prokuratúra uznáva, že správa verejného ochrancu práv označila systém kamerového\nmonitorovania ciel podskupiny D1 za problematický z hľadiska práva na súkromie. Súčasne\nvšak poukazuje na to, že tieto zistenia neboli viazané na konkrétne cely sťažovateľov a samy osebe\nnepreukazujú, že práve sťažovatelia boli nepretržite alebo bezdôvodne monitorovaní.\n27. K namietanému porušeniu čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru generálna prokuratúra uvádza,\nže sťažovatelia nepreukázali monitorovanie v rozsahu a intenzite, ktorú tvrdili. Samotná existencia\nkamery na cele podľa nej nedosahuje prah závažnosti neľudského alebo ponižujúceho\nzaobchádzania; ani prípadné krátkodobé aktivovanie kamery v označených dňoch by vzhľadom\nna jeho obmedzené trvanie a sledovaný bezpečnostný cieľ nepredstavovalo zaobchádzanie\npresahujúce nevyhnutnú mieru spojenú s výkonom trestu.\n28. Generálna prokuratúra odmieta aj tvrdenie, že by boli sťažovatelia nútení vykonávať osobnú\nhygienu spôsobom nezlučiteľným s ľudskou dôstojnosťou. Argumentuje, že odsúdení majú\n\n                                                6\n\nzabezpečenú možnosť sprchovania teplou vodou a umývadlo v cele neslúži primárne na intímnu\nhygienu, ale najmä na bežnú osobnú očistu a prístup k pitnej vode.\n29. Pri posúdení porušenia čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru generálna prokuratúra pripúšťa,\nže trvalé kamerové monitorovanie osoby pozbavenej slobody môže predstavovať vážny zásah\ndo súkromia, no zároveň zdôrazňuje, že v tejto veci nebolo spoľahlivo preukázané, že k takému\nzásahu vo vzťahu ku konkrétnym sťažovateľom vôbec došlo. Generálna prokuratúra ďalej uviedla,\nže aj keby došlo ku krátkodobej aktivácii kamerového systému v označených dňoch, takáto situácia\nby sa skutkovo odlišovala od prípadov, o ktorých rozhodoval Európsky súd pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“) (predovšetkým uznesenie vo veci Van der Graaf proti Holandsku z 1. 6. 2004,\nsťažnosť č. 8704/03 alebo rozsudok vo veci Gorlov a ďalší proti Rusku z 2. 7. 2019, sťažnosť\nč. 27057/06), ktoré sa týkali dlhodobého, systematického a nepretržitého kamerového dohľadu.\nPreto podľa nej nemožno automaticky dospieť k záveru o porušení čl. 8 dohovoru.\n30. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru generálna prokuratúra\nuvádza, že ústavný súd nie je ďalšou prieskumnou inštanciou vo veci zákonnosti a skutkových\nzáverov orgánov verejnej moci. Jeho úlohou je skúmať iba to, či závery orgánu verejnej moci\nneboli zjavne neodôvodnené, arbitrárne alebo ústavne neudržateľné. Podľa generálnej prokuratúry\nsa orgány prokuratúry podaniami sťažovateľov náležite zaoberali, zodpovedali právne a skutkovo\nrelevantné otázky a ich upovedomenia boli odôvodnené na základe vtedy známych skutočností.\nZ toho dôvodu podľa generálnej prokuratúry nemožno hovoriť o svojvôli alebo arbitrárnosti\npri vybavovaní podnetov.\n31. Generálna prokuratúra navrhuje, aby s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd\nústavnej sťažnosti nevyhovel.\n\nIV.2. Replika sťažovateľov               ,                a                        :\n\n32. Sťažovatelia v celom rozsahu odmietajú argumentáciu generálnej prokuratúry, keď táto uvádza,\nže nepreukázali existenciu zásahu do svojich základných práv a slobôd. Generálna prokuratúra\npodľa ich názoru celú záležitosť bagatelizuje a účelovo popiera. Zdôrazňujú, že v rozhodnom čase\nnebol žiadny relevantný dôvod na kamerové monitorovanie sťažovateľov, títo nevykazovali\nsamovražedné úmysly a ich správanie bolo v rozhodnom čase primerané. Samotná skutočnosť,\nže sú vo výkone trestu odňatia slobody na doživotie, nie je dôvodom na monitorovanie.\n33. V doručenom vyjadrení ďalej poukazujú na to, že vo veci nebolo vykonané riadne dokazovanie\n– prokuratúra sa len odvolala na stanovisko                       , avšak tvrdenia ústavu nijako\nneverifikovala.\n34. Dôstojnosť sťažovateľov nemala byť porušená tým, že po použití toalety použili umývadlo\nv cele, ale tým, že kamery snímali tú časť cely, kde bolo nainštalované umývadlo. Poukazujú\nna porušenie princípu proporcionality. Zásah do súkromia musí byť nevyhnutný a primeraný.\nHoci bezpečnostné riziko môže vyžadovať kontrolu, monitorovanie intímnej hygieny prekračuje\nhranice legitímneho účelu a stáva sa šikanou.\n35. Nie je možné súhlasiť ani s argumentom generálnej prokuratúry, že sťažovatelia mali počítať\ns tým, že budú monitorovaní. Generálna prokuratúra sa snaží prekrútiť aj závery verejného\n\n                                               7\n\nochrancu práv. Jeho správa je podľa ich názoru jednoznačným dôkazom o monitorovaní ciel\nsťažovateľov.\n\nIV.3. Replika sťažovateľa                  :\n\n36. Sťažovateľ                 sa k vyjadreniu generálnej prokuratúry vyjadril sám (replikou\ndoručenou ústavnému súdu 17. júla 2026) aj prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu\n(replikou doručenou ústavnému súdu 22. júla 2026).\n37. Ani podľa                      objektívne neexistovala žiadna skutočná legitímna potreba\nmonitorovania jeho správania. Pokiaľ prokurátor vykonal fyzickú previerku v ústave po viac\nako šiestich mesiacoch od kamerového snímania, je len pochopiteľné, že žiadne záznamy nenašiel.\nNemožno z toho urobiť záver, že pokiaľ sa v systéme žiadne záznamy nenachádzajú, tak sa žiadne\nzaznamenávanie neuskutočnilo. Navyše, pokiaľ by prokurátor urobil previerku bezodkladne\npo prijatí sťažnosti sťažovateľov (20. máj 2024, 3. jún 2024), podľa sťažovateľa mohli byť\nkamerové záznamy ešte k dispozícii. Zabezpečenie dôkazu tak zmaril samotný prokurátor.\n38. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že objektívne je veľmi jednoduché preukázať, že správa\nverejného ochrancu práv sa dotýka                      –v                            sú totiž\numývadlá umiestnené v oddelenej časti spolu s WC, kde kamera nemá dosah.\n39. Monitorovanie bolo zavedené plošne bez posúdenia nebezpečnosti odsúdených. Nemohlo\nsledovať účel ochrany života odsúdených, príslušníkov zboru ani iných osôb, pretože dnes,\nkeď už kamerový záznam nie je aktívny, je ochrana zabezpečená aj bez monitorovania. Neexistuje\nlegitímny dôvod na nepretržité monitorovanie kamerovým systémom.\n40. Právny zástupca toto vyjadrenie sťažovateľa doplnil, zdôrazňujúc, že vyjadrenie generálnej\nprokuratúry nevyvracia podstatu ústavnej sťažnosti. Samotný odporca potvrdil, že záznamy\nsa vymazávali po 14 dňoch – teda sa monitorovanie uskutočňovalo. Absencia záznamu v januári\n2025 nepreukazuje, že sa monitorovanie neuskutočňovalo v období od 10. mája 2024 do 16. júla\n2024. Preukazuje len to, že v čase oneskorene vykonanej previerky už záznamy z rozhodného\nobdobia nemohli existovať. Nemožnosť spätne zistiť skutkový stav odporca zamieňa za pozitívne\nzistenie, že k zásahu nedošlo.\n41. Generálna prokuratúra neprimerane znižuje dôkazný význam správy verejného ochrancu práv.\nProstredníctvom NPM verejného ochrancu práv bola zistená plošná inštalácia kamerových\nsystémov vo všetkých celách podskupiny D1, veľká strata súkromia na strane odsúdených\na zvýšená miera napätia a nepohody, ktorú potvrdili aj pracovníci ústavov. Správa osobitne\npoukazuje na to, že kamera spravidla nasnímala zvyšok cely vrátane umývadla, a odsúdení\ntak mohli byť vystavení pohľadom príslušníkov stálej služby. Odsúdení mali byť monitorovaní\niba na základe individuálneho a pravidelne preskúmavaného rozhodnutia, iba po dobu určitú\na zákon mal jasne upraviť nakladanie so získanými údajmi.\n42. Účinné vyšetrovanie v tomto prípade vyžadovalo bezodkladné zabezpečenie všetkých\nobjektívne dostupných podkladov, záznamov a systémových logov, rozhodnutí alebo pokynov\no aktivácii kamier, evidenciu osôb oprávnených sledovať výstup, zmenové a služobné záznamy,\nzáznamy stálej služby, technickú dokumentáciu systému a výpovede sťažovateľa, členov NPM\na príslušníkov, ktorí mali k monitorovaciemu systému prístup.\n\n                                               8\n\n43. Judikatúra ESĽP osobitne zdôrazňuje, že pri udalostiach, ktoré sa odohrávajú v zariadení\npod výlučnou kontrolou štátu, sa musia zohľadniť osobitné dôkazné ťažkosti dotknutej osoby.\n44. Sťažovateľ nespochybňuje, že za určitých okolností môže kamerové monitorovanie sledovať\nlegitímny bezpečnostný cieľ. To však nenahrádza povinnosť preukázať konkrétny zákonný dôvod,\nnevyhnutnosť a primeranosť zásahu vo vzťahu ku konkrétnemu odsúdenému. Zaradenie\ndo diferenciačnej podskupiny D1 nepredstavuje individuálne rozhodnutie o nevyhnutnosti\nkamerového dohľadu. U viacerých odsúdených nebolo identifikované aktuálne riziko,\nktoré by neustále monitorovanie odôvodňovalo.\n45. Vo veci Gorlov a ďalší proti Rusku (rozsudok ESĽP, už citovaný, body 82 až 100) ESĽP\nkonštatoval, že všeobecné oprávnenie väzenskej správy používať kamerový dohľad bez presnej\núpravy priestoru, času, podmienok, trvania, postupu a pravidelného preskúmania neposkytuje\ndostatočnú ochranu pred svojvôľou. Súd výslovne odmietol koncepciu, podľa ktorej je trvalé\nmonitorovanie automatickou a neoddeliteľnou súčasťou výkonu trestu, a konštatoval porušenie čl. 8\ndohovoru.\n46. Zákonné minimum sprchovania nemožno vykladať tak, že odsúdený sa medzi jednotlivými\nsprchovaniami nemá právo denne umyť pri umývadle. Samotný ústavný poriadok uvádza\nnedodržiavanie osobnej hygieny ako disciplinárne previnenie.\n\n                                           V.\n                  Všeobecné východiská a medzinárodné štandardy ochrany\n\n47. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že osoby nachádzajúce sa vo výkone trestu odňatia\nslobody nestrácajú základné práva a slobody zaručené dohovorom iba z dôvodu svojho postavenia\nodsúdených. ESĽP opakovane zdôrazňuje, že odsúdení vo všeobecnosti naďalej požívajú všetky\nzákladné práva a slobody podľa dohovoru s výnimkou práva na osobnú slobodu v rozsahu, v akom\nzákonne uložené pozbavenie slobody spadá pod čl. 5 dohovoru [pozri rozsudok ESĽP vo veci Hirst\nproti Spojenému kráľovstvu (č. 2) zo 6. 10. 2005, sťažnosť č. 74025/01, bod 69]. Hoci výkon trestu\nodňatia slobody nevyhnutne zahŕňa určité obmedzenia práv odsúdených, tieto obmedzenia musia\nbyť v každom jednotlivom prípade náležite odôvodnené. Uvedené sa vzťahuje aj na právo\nna rešpektovanie súkromného (a rodinného) života zaručené čl. 8 dohovoru [pozri rozsudok ESĽP\nvo veci Khoroshenko proti Rusku (VK) z 30. 6. 2015, sťažnosť č. 41418/04, body 106 a 116 – 117].\n48. Článok 8 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo na rešpektovanie jeho súkromného\na rodinného života, obydlia a korešpondencie. Pojem súkromný život predstavuje široký pojem,\nktorý nemožno vyčerpávajúcim spôsobom definovať. Zahŕňa okrem iného právo na osobnú\nidentitu, osobný rozvoj, telesnú a psychickú integritu, ako aj ochranu jednotlivca\npred neoprávneným zaznamenávaním a sledovaním jeho osobného života. ESĽP v tejto súvislosti\nustálil, že umiestnenie osoby pozbavenej slobody pod nepretržitý kamerový dohľad predstavuje\nzávažný zásah do jej práva na rešpektovanie súkromného života. Osoba pozbavená slobody je totiž\nuž samotným obmedzením osobnej slobody vystavená značným obmedzeniam súkromia a ďalšie\nnepretržité vizuálne sledovanie tento zásah podstatným spôsobom prehlbuje, čo vyplýva\naj z povahy „súkromia“ ako takého (pozri uznesenie ESĽP vo veci Van der Graaf proti Holandsku,\nuž citované; rozsudok ESĽP vo veci Vasilică Mocanu proti Rumunsku zo 6. 12. 2016, sťažnosť\nč. 43545/13, bod 36; rozsudok ESĽP vo veci Gorlov a ďalší proti Rusku už citovaný, bod 82).\n\n                                                9\n\n49. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru môže orgán verejnej moci zasiahnuť do výkonu práva\nna rešpektovanie súkromného života iba vtedy, ak je takýto zásah v súlade so zákonom, sleduje\nniektorý z legitímnych cieľov uvedených v tomto ustanovení a je nevyhnutný v demokratickej\nspoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa. Ide o kumulatívne podmienky. Požiadavka súladu\nso zákonom pritom neznamená iba existenciu určitého ustanovenia vnútroštátneho právneho\npredpisu umožňujúceho zásah. Právna úprava musí zároveň spĺňať požiadavky kvality zákona,\nnajmä dostupnosti, predvídateľnosti a ochrany pred svojvôľou. Musí preto dostatočne jasne\nvymedzovať rozsah právomoci príslušného orgánu a spôsob jej výkonu (pozri rozsudok ESĽP\nvo veci Vasilică Mocanu proti Rumunsku, už citovaný, body 37 – 38; rozsudok ESĽP vo veci\nGorlov a ďalší proti Rusku, už citovaný, body 84 – 97).\n50. Pokiaľ ide konkrétne o kamerové monitorovanie osôb pozbavených slobody, ESĽP nevylučuje\nprípustnosť takéhoto opatrenia ani v prípade jeho nepretržitého vykonávania. V uznesení vo veci\nVan der Graaf proti Holandsku (už citovanom) posudzoval nepretržité kamerové monitorovanie\nosoby obvinenej z vraždy verejne známeho politika, ktoré bolo odôvodnené mimoriadnymi\nbezpečnostnými okolnosťami prípadu, predovšetkým potrebou ochrany života a zdravia dotknutej\nosoby a predchádzania možným nepokojom. ESĽP v danom prípade považoval za významné,\nže právna úprava stanovovala podmienky použitia kamerového dohľadu, rozhodnutia o jeho\nnariadení boli individuálne odôvodňované, ich platnosť bola časovo obmedzená a opatrenie\npodliehalo preskúmaniu. Za týchto osobitných okolností nepovažoval namietané monitorovanie\nza porušenie čl. 8 dohovoru. Z uvedeného rozhodnutia však nemožno vyvodiť všeobecnú\nprípustnosť nepretržitého kamerového monitorovania všetkých odsúdených bez zohľadnenia\nindividuálnych okolností ich prípadu.\n51. V rozsudku vo veci Vasilică Mocanu proti Rumunsku (už citovaný) sa ESĽP zaoberal\nkamerovým monitorovaním osoby umiestnenej v cele policajného zariadenia. Hoci vnútroštátna\nprávna úprava umožňovala používanie elektronických monitorovacích systémov v určitých\npriestoroch zariadenia, ich použitie bolo obmedzené na spoločné priestory, pričom obytné cely\nmedzi takto vymedzené priestory nepatrili. ESĽP preto dospel k záveru, že kamerové\nmonitorovanie sťažovateľa v jeho cele nemalo dostatočný právny základ vo vnútroštátnom práve,\na konštatoval porušenie čl. 8 dohovoru (body 35 – 41). Uvedené rozhodnutie zároveň potvrdzuje,\nže zásah do súkromia prostredníctvom kamerového dohľadu nie je podmienený tým,\naby sa obrazové záznamy nevyhnutne uchovávali. Rozhodujúci význam môže mať už samotné\nvykonávanie vizuálneho monitorovania.\n52. Osobitný význam pre posudzovanie zákonnosti a primeranosti kamerového monitorovania\nodsúdených má rozsudok ESĽP vo veci Gorlov a ďalší proti Rusku (už citovaný). V uvedenej veci\nboli sťažovatelia počas pobytu vo svojich celách nepretržite monitorovaní kamerovým systémom,\npričom takéto monitorovanie bolo vnútroštátnymi orgánmi považované za štandardnú súčasť\nzabezpečenia poriadku a bezpečnosti vo väzenských zariadeniach. ESĽP zdôraznil, že samotné\nvšeobecné zákonné oprávnenie väzenskej správy používať audiovizuálne a elektronické prostriedky\nkontroly nepostačuje na splnenie požiadavky kvality zákona. Právna úprava musí poskytovať\ndostatočné záruky proti svojvoľnému používaniu takýchto prostriedkov a primerane presne\nupravovať rozsah oprávnenia na ich použitie (body 81 – 88).\n\n                                              10\n\n53. ESĽP v uvedenom rozsudku poukázal na nedostatky právnej úpravy, ktorá bližšie neurčovala,\nči možno monitorovať iba spoločné priestory väzenského zariadenia alebo aj samotné cely, v akom\nčasovom rozsahu možno monitorovanie vykonávať, za akých podmienok sa zavádza a aké procesné\npravidlá sa naň vzťahujú. Osobitne zdôraznil potrebu právnej úpravy nakladania s informáciami\nzískanými monitorovaním, najmä pokiaľ ide o ich zaznamenávanie, uchovávanie, účel použitia,\ndobu uchovávania a podmienky zničenia. Vnútroštátne právo musí obsahovať aj dostatočné záruky\nproti zneužitiu získaných osobných údajov (pozri rozsudok ESĽP vo veci Gorlov a ďalší\nproti Rusku, už citovaný, body 88 a 94).\n54. Za podstatnú okolnosť považoval ESĽP aj skutočnosť, že monitorovanie sťažovateľov nebolo\nzaložené na individuálnych a odôvodnených rozhodnutiach, ktoré by vysvetľovali potrebu opatrenia\nvzhľadom na sledovaný legitímny cieľ, nebolo časovo obmedzené a príslušné orgány nemali\npovinnosť pravidelne preskúmavať jeho opodstatnenosť. ESĽP pritom výslovne odlíšil tieto\nokolnosti od prípadu Van der Graaf proti Holandsku, v ktorom boli podmienky použitia\nmonitorovania podrobnejšie upravené a jeho pokračovanie podliehalo opakovanému\nindividuálnemu rozhodovaniu. Hoci ESĽP pripustil, že za určitých okolností môže byť nevyhnutné\ntrvalo monitorovať niektoré priestory väzenského zariadenia alebo konkrétnych odsúdených,\nprávny rámec nesmie poskytovať orgánom neobmedzené oprávnenie podrobiť každú osobu\nnepretržitému dohľadu bez časového obmedzenia, individuálneho odôvodnenia a pravidelného\npreskúmania. V posudzovanej veci preto konštatoval porušenie čl. 8 dohovoru (body 95 – 100).\n55. Na uvedené judikatúrne východiská ESĽP nadviazal aj v rozsudku vo veci Malai proti\nMoldavskej republike (rozsudok z 19. 11. 2024, sťažnosť č. 24179/18). V tejto veci sa zaoberal\nkamerovým monitorovaním osoby nachádzajúcej sa v policajnom zariadení, pričom\npri posudzovaní existencie monitorovania zohľadnil aj správu verejného ochrancu práv o používaní\nkamerového systému v dotknutom zariadení, tvrdenia sťažovateľky uplatnené pred vnútroštátnymi\norgánmi a skutočnosť, že existencia monitorovania nebola pred týmito orgánmi spochybnená. ESĽP\nnásledne zdôraznil požiadavku dostatočne určitého právneho základu a existencie záruk\nproti svojvôli vrátane individuálneho odôvodnenia monitorovania, jeho časového ohraničenia\na možnosti preskúmania. Keďže takéto záruky neboli v posudzovanom prípade preukázané, dospel\nk záveru o porušení čl. 8 dohovoru (body 23 – 29).\n56. Z hľadiska výkladu dohovoru je možné za významné interpretačné východisko považovať\naj štandardy Európskeho výboru na zabránenie mučenia a neľudského alebo ponižujúceho\nzaobchádzania alebo trestania (ďalej len „CPT“). CPT vo svojej správe o návšteve Talianska v roku\n2012 [CPT/Inf (2013) 32, bod 60] vyjadril vážne výhrady k systematickému nepretržitému\nkamerovému monitorovaniu odsúdených v celách. Zdôraznil, že takáto prax neprimerane zasahuje\ndo súkromia odsúdených a môže robiť režim výkonu trestu ešte represívnejším, najmä\npri jej dlhodobom uplatňovaní. Zároveň pripustil, že monitorovanie môže byť opodstatnené\nv individuálnych prípadoch, napríklad pri riziku sebapoškodzovania alebo samovraždy, prípadne\npri konkrétnom podozrení z konania ohrozujúceho bezpečnosť. Rozhodnutie o jeho použití\nby však malo vychádzať z individuálneho posúdenia rizika a malo by byť pravidelne\nprehodnocované. CPT osobitne odporučil zabezpečiť primeranú mieru súkromia odsúdených\npri používaní toalety, umývadla a sprchy.\n\n                                               11\n\n57. Obdobné závery CPT zopakoval aj v správe o návšteve Ukrajiny v roku 2020 [CPT/Inf (2020)\n40, bod 51]. Opätovne upozornil na neprimeranosť systematického a nepretržitého kamerového\nmonitorovania všetkých ciel odsúdených na doživotie a zdôraznil potrebu individuálneho posúdenia\nskutočných bezpečnostných rizík a pravidelného preskúmavania dôvodnosti opatrenia. Z uvedených\nštandardov vyplýva, že kamerový dohľad nemožno považovať za automatický dôsledok uloženia\ndoživotného trestu odňatia slobody. Bezpečnostné opatrenia musia rešpektovať právo odsúdeného\nna súkromie a jeho ľudskú dôstojnosť, pričom osobitnú pozornosť treba venovať priestorom,\nv ktorých odsúdený vykonáva každodenné úkony osobnej hygieny.\n58. Z uvedených judikatúrnych východísk vyplýva, že pri posudzovaní kamerového monitorovania\nosôb pozbavených osobnej slobody je potrebné rozlišovať predovšetkým otázku existencie\na rozsahu samotného zásahu, jeho zákonnosti a primeranosti, prípadného dosiahnutia intenzity\nponižujúceho zaobchádzania a napokon otázku účinnosti vnútroštátneho prostriedku ochrany,\nktorým sa dotknutá osoba domáhala preverenia namietaného zásahu. Hoci používanie kamerových\nsystémov vo väzenských zariadeniach môže sledovať legitímne bezpečnostné ciele, ich existencia\nsama osebe nevylučuje potrebu individuálneho posúdenia a zabezpečenia účinných záruk\nproti svojvôli. Osobitne prísne požiadavky na ochranu súkromia sa uplatňujú tam,\nkde monitorovanie zasahuje do najintímnejších oblastí každodenného života odsúdeného,\npod ktoré spadá aj vykonávanie základných fyziologických potrieb.\n\n                                            VI.\n                         Posúdenie konkrétnych skutkových okolností\n\n59. Pri posudzovaní dôvodnosti ústavnej sťažnosti ústavný súd považoval za rozhodujúce objasniť,\nči v relevantnom období dochádzalo v                         ku kamerovému monitorovaniu ciel\nodsúdených zaradených do diferenciačnej podskupiny D1, akým spôsobom bolo toto monitorovanie\nvykonávané a či sa mohlo dotýkať aj súkromia sťažovateľov. Súčasne bolo potrebné preskúmať,\nči orgány prokuratúry pri vybavovaní ich podnetov vykonali dostatočné úkony na objektívne\nzistenie rozhodujúcich skutkových okolností. Ústavný súd pritom rozlišoval medzi samotnou\ninštaláciou kamerových zariadení, ich skutočnou aktiváciou, priamym sledovaním obrazu\npríslušníkmi ústavu a vyhotovovaním či uchovávaním kamerových záznamov. Tieto skutočnosti\nnemožno bez ďalšieho stotožňovať, keďže ich význam pre posúdenie namietaného zásahu\ndo súkromia môže byť odlišný.\n60. Z vyjadrenia generálnej prokuratúry vyplýva, že v marci 2024 bola riaditeľom ústavov\n                                 uložená úloha vybaviť kamerovými systémami cely určené\npre odsúdených zaradených do diferenciačnej podskupiny D1 a, naopak, deaktivovať\nalebo demontovať kamery v celách odsúdených zaradených do podskupiny D2. V nadväznosti\nna uvedené opatrenie boli v ústave kamery v celách podskupiny D1 nainštalované. Samotná\ngenerálna prokuratúra teda nespochybňuje, že išlo o opatrenie prijaté vo vzťahu k určitej kategórii\nodsúdených, nie o jednotlivé prípady inštalácie kamerových zariadení vyvolané individuálne\nzistenou bezpečnostnou potrebou. Spornou zostala predovšetkým otázka, či boli tieto zariadenia\nvo vzťahu ku konkrétnym sťažovateľom aj skutočne aktivované a používané na ich monitorovanie.\n61. Sťažovatelia v uvedenej súvislosti poukazovali aj na znenie § 38 ods. 2 ústavného poriadku,\nktoré obsahovalo výpočet konkrétnych ciel oddielu doživotných trestov označených ako priestory\n\n                                                12\n\nmonitorované kamerovým systémom. Generálna prokuratúra uvedenému ustanoveniu prisudzovala\nodlišný význam, keď argumentovala, že jeho účelom bolo iba vymedziť priestory, v ktorých možno\nkamerový systém v prípade potreby použiť, a nie ustanoviť automatické monitorovanie všetkých\nuvedených ciel. Zároveň však pripustila, že formulácia predmetného ustanovenia bola následne\ns účinnosťou od 1. septembra 2024 zmenená. Ústavný súd považuje obsah ústavného poriadku\nza významný pre posúdenie právneho a organizačného rámca monitorovania, jeho samotné znenie\nvšak bez ďalších dôkazov neumožňuje spoľahlivo určiť konkrétne obdobia aktivácie jednotlivých\nkamier.\n62. Sťažovatelia už vo svojom pôvodnom podaní z 20. mája 2024 namietali, že kamerové systémy\nnainštalované v ich celách umožňujú ich nepretržité sledovanie a zasahujú do vykonávania osobnej\nhygieny. Hoci v tomto podaní neuviedli presné časové údaje o jednotlivých prípadoch aktivácie\nkamier, namietali zásah, ktorý podľa ich tvrdení súvisel s aktuálnymi podmienkami výkonu trestu.\nV nasledujúcich podaniach svoje tvrdenia konkretizovali, pričom poukazovali na monitorovanie\nod 10. mája 2024 a na ďalšie prípady aktivácie kamerového systému až do 16. júla 2024. Uvádzali\nnajmä svietenie kontroliek kamier počas nočných hodín a pohyb ich objektívov v priebehu dňa.\nTieto okolnosti podľa sťažovateľov nasvedčovali tomu, že kamery neboli iba fyzicky nainštalované,\nale aj skutočne používané na ich sledovanie.\n63. Z upovedomenia krajskej prokuratúry č. k. 3 Kn 267/24/3300-13 z 2. augusta 2024 vyplýva,\nže prokurátor pri vybavovaní pôvodného podania vychádzal predovšetkým zo stanoviska\n             .                    potvrdil inštaláciu kamerových zariadení, zároveň však uviedol,\nže sťažovatelia nie sú nepretržite monitorovaní, pretože takáto potreba nebola vo vzťahu\nk nim individuálne vyhodnotená. Prokurátor uvedené vysvetlenie akceptoval a podanie,\nktoré sťažovatelia označili ako trestné oznámenie, vyhodnotil ako podnet podľa zákona\no prokuratúre, ktorý odložil ako nedôvodný. Z podkladov predložených ústavnému súdu\nvšak nevyplýva, že by uvedené tvrdenie                       bolo už v tomto štádiu preverované\nprostredníctvom objektívnych technických údajov o používaní kamerového systému.\n64. V opakovanom podnete zo 7. augusta 2024 sťažovatelia namietali nedostatočné preverenie\nsvojich tvrdení a žiadali okrem iného zabezpečenie kamerových záznamov z relevantného obdobia.\nGenerálna prokuratúra upovedomením č. k. IV/2 Gn 123/24/1000-6 z 8. októbra 2024 rozlíšila\nmedzi samotnou inštaláciou kamier, ktorú považovala za už preskúmanú, a tvrdeniami\no ich skutočnom použití v konkrétnych dňoch. Tieto tvrdenia posúdila ako nové skutočnosti, ktoré\nodovzdala krajskej prokuratúre na ďalšie vybavenie. Najneskôr v uvedenom štádiu teda orgány\nprokuratúry nepochybne disponovali informáciou, že sťažovatelia nenamietajú iba abstraktnú\nmožnosť svojho sledovania, ale tvrdia aj reálne používanie kamerových zariadení v minulosti.\n65. Následné preverovanie bolo podľa vyjadrenia generálnej prokuratúry zamerané\naj na informačný systém                         , v ktorom sa uchovávali záznamy z kamerového\nmonitorovania. Dozorový prokurátor vykonal fyzickú previerku až 24. januára 2025,\nteda s výrazným časovým odstupom od obdobia, v ktorom malo podľa sťažovateľov dochádzať\nk zásahu do ich súkromia. Pri tejto previerke zistil, že informačný systém automaticky vymazáva\nzáznamy z monitorovania staršie ako 14 dní. Z uvedeného dôvodu už nebolo možné spätne overiť,\nči boli kamery umiestnené v celách sťažovateľov v máji až júli 2024 skutočne aktivované.\n\n                                               13\n\n66. Dozorový prokurátor v rámci previerky zadokumentoval aj dve fotografie obrazovky\ninformačného systému, na ktorých boli zachytené údaje o monitorovaní inej cely oddielu\ndoživotných trestov. Podľa vyjadrenia generálnej prokuratúry išlo o celu, v ktorej sa nachádzal iný\nodsúdený, pričom u neho bola potreba kamerového monitorovania individuálne vyhodnotená.\nNajstaršie dostupné záznamy z monitorovania tejto cely pochádzali z 10. januára 2025. Uvedené\nfotografie preto môžu dokumentovať fungovanie kamerového systému a zistený spôsob\nuchovávania záznamov v čase previerky. Samy osebe však nemajú priamu výpovednú hodnotu\no tom, či boli kamery v celách sťažovateľov aktívne v období od mája do júla 2024.\n67. Napriek zisteniu, že spätné overenie aktivácie kamier v rozhodnom období už nebolo možné,\ngenerálna prokuratúra v napadnutom upovedomení z 12. marca 2025 vychádzala zo záveru,\nže monitorovanie sťažovateľov nebolo preukázané. Zároveň poukázala na stanovisko\n              , podľa ktorého k ich monitorovaniu nedochádzalo, a uviedla, že tento záver\nkorešponduje s absenciou záznamov v informačnom systéme. V napadnutom upovedomení\npritom použila aj kategorickú formuláciu, podľa ktorej k monitorovaniu ciel sťažovateľov\nnepochybne nedošlo. Takýto záver však podľa názoru ústavného súdu vyvoláva pochybnosti,\npretože výsledok previerky nepreukázal neexistenciu monitorovania v rozhodnom období,\nale predovšetkým nemožnosť jeho spätného overenia prostredníctvom záznamov, ktoré sa podľa\nzistení prokurátora už v systéme nenachádzali.\n68. Pri hodnotení uvedených okolností ústavný súd prihliadol aj na zistenia verejného ochrancu\npráv, ktorý v rámci výkonu mandátu NPM uskutočnil v priebehu mája a júna 2024 systematické\nnávštevy ústavov, v ktorých sa vykonávajú doživotné tresty odňatia slobody.                   bol\nnavštívený 20. a 21. mája 2024, teda priamo v období, v ktorom sťažovatelia namietali zásah\ndo svojho súkromia. Zistenia boli zverejnené v správe „Odsúdení na doživotie“ z 27. januára 2025.\nVýznam uvedeného dokumentu spočíva predovšetkým v tom, že nejde iba o dodatočnú reprodukciu\ntvrdení sťažovateľov, ale o výsledok nezávislej monitorovacej činnosti zahŕňajúcej prehliadku\npriestorov, rozhovory s odsúdenými a personálom a preskúmanie relevantnej dokumentácie.\n69. Ústavný súd v tejto súvislosti osobitne poukazuje na časť uvedenej správy venovanú\nmateriálnym podmienkam výkonu trestu v                        (strany 14 a 15). Verejný ochranca\npráv v nej výslovne uviedol, že kamery umiestnené v celách snímali aj miesta, v ktorých odsúdení\nvykonávali osobnú hygienu. Správa zároveň opisuje, že odsúdení nemali k dispozícii vlastné sprchy\npriamo v celách a že podľa vyjadrení odsúdených zaradených do podskupiny D1 im bolo umožnené\nsprchovanie v spoločných sprchách dvakrát týždenne. Niektorí odsúdení preto vykonávali osobnú\nočistu aj pomocou umývadla umiestneného v cele. Vedomosť, že pri takomto úkone môžu byť\nsnímaní kamerou, u nich vyvolávala nepríjemné pocity a niektorí požiadali o umiestnenie závesu\npred umývadlo. Z uvedených zistení vyplýva, že námietky týkajúce sa zásahu do súkromia\npri vykonávaní osobnej hygieny mali konkrétny skutkový základ v podmienkach výkonu trestu\nv predmetnom ústave.\n70. Súčasne je potrebné rozlišovať medzi priestorom umývadla a samotnou toaletou. Správa NPM\nuvádza, že WC bolo od zvyšku cely priestorovo oddelené a že kamera tento priestor nemohla\nsnímať. Uvedené zistenie preto neposkytuje podklad na záver, že kamerovým systémom bolo\npreukázateľne monitorované samotné používanie toalety. To však neodstraňuje význam zistenia,\nže kamera mohla zasahovať do priestoru umývadla, pri ktorom odsúdení vykonávali nielen bežné\n\n                                                14\n\numývanie rúk alebo tváre, ale podľa zaznamenaných vyjadrení aj ďalšie úkony osobnej hygieny.\nPráve rozsah snímania tejto časti cely je významný pre posúdenie intenzity tvrdeného zásahu\ndo súkromia.\n71. V osobitnej kapitole 4.3.1 správy venovanej kamerovým systémom (strany 25 až 27) verejný\nochranca práv konštatoval, že jednotlivé ústavy pristúpili k plošnej inštalácii kamerových systémov\ndo všetkých ciel podskupiny D1. Zo stanoviska Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej\na justičnej stráže z 9. júla 2024 zároveň vyplynulo, že neustále aktívne monitorovanie sa malo\nrealizovať iba v celách, v ktorých boli umiestnení odsúdení zaradení do podskupiny D1,\nzatiaľ čo kamery v celách podskupiny D2 mali byť deaktivované alebo demontované. Verejný\nochranca práv takýto systém vyhodnotil ako problematický z pohľadu práva na súkromie, najmä\nz dôvodu jeho plošného charakteru, absencie individuálneho rozhodovania, časového obmedzenia\na pravidelného preskúmavania opodstatnenosti monitorovania.\n72. Ústavný súd nepovažuje za presvedčivú námietku generálnej prokuratúry, že uvedené zistenia\nnemajú dostatočnú relevanciu pre prejednávanú vec, pretože závery kapitoly 4.3.1 správy neboli\npriradené ku konkrétnemu ústavu. Takáto argumentácia totiž prehliada samostatnú časť správy\nvýslovne venovanú                          , v ktorej bolo snímanie miest osobnej hygieny\nkamerovým systémom osobitne identifikované. Navyše, verejný ochranca práv vo svojom\npísomnom vyjadrení z 10. apríla 2026 adresovanom ústavnému súdu výslovne potvrdil,\nže pri monitorovacej návšteve                          20. a 21. mája 2024 bolo kamerové\nmonitorovanie ciel zavedené plošne vo vzťahu k odsúdeným zaradeným do podskupiny D1.\nZároveň uviedol, že takéto opatrenie nebolo viazané na individuálne posúdenie správania\nalebo rizikovosti konkrétneho odsúdeného, ale uplatňovalo sa ako všeobecné bezpečnostné\nopatrenie.\n73. Zistenia verejného ochrancu práv preto nemožno odmietnuť iba s odôvodnením, že správa NPM\nsumarizovala poznatky z viacerých ústavov. Jej osobitná časť venovaná                         ,\nako aj následné písomné vyjadrenie verejného ochrancu práv poskytujú dostatočne konkrétny\npodklad pre záver, že v tomto ústave existoval systém kamerového monitorovania ciel podskupiny\nD1, ktorý vyvolával závažné pochybnosti z hľadiska ochrany súkromia odsúdených. Zistenia\nsa navyše časovo prekrývajú s obdobím, v ktorom sťažovatelia namietali používanie kamerového\nsystému v ich celách.\n74. Na druhej strane ústavný súd nepovažuje za možné bez ďalšieho stotožniť uvedené systémové\nzistenia s preukázaním nepretržitého kamerového monitorovania každého zo sťažovateľov počas\ncelého nimi označeného obdobia. Samotný verejný ochranca práv vo vyjadrení z 10. apríla 2026\nupozornil, že jeho zistenia nemali povahu individuálneho preverenia konkrétnych tvrdení\nsťažovateľov a nebolo pri nich vykonané zisťovanie existencie konkrétnych kamerových záznamov\nani individuálnych okolností jednotlivých prípadov. Z uvedených podkladov preto nemožno\nbez ďalšieho určiť presné časy aktivácie jednotlivých kamier, dĺžku prípadného monitorovania\nkaždého sťažovateľa ani to, či sa obraz zaznamenával a uchovával alebo iba zobrazoval\npríslušníkom stálej služby.\n75. Rozhodujúci dôkazný význam zistení verejného ochrancu práv tak spočíva predovšetkým\nv tom, že objektívne potvrdzujú existenciu podmienok, za ktorých mohlo dochádzať k sťažovateľmi\nnamietanému zásahu. Zároveň podstatne oslabujú presvedčivosť záveru, podľa ktorého tvrdenia\n\n                                                15\n\nsťažovateľov predstavovali iba nepodložené subjektívne domnienky. Ak nezávislý monitorovací\norgán v relevantnom období zistil plošný charakter kamerového monitorovania ciel podskupiny D1\na zároveň identifikoval snímanie miest určených na osobnú hygienu, bolo potrebné tieto skutočnosti\npri preverovaní podnetov náležite zohľadniť a vysporiadať sa s nimi. Samotné všeobecné\nubezpečenie vedenia ústavu, že sťažovatelia neboli monitorovaní, nemohlo bez ďalšieho nahradiť\nobjektívne preverenie protichodných tvrdení.\n76. Osobitný význam ústavný súd pripisuje časovému priebehu preverovania veci. Sťažovatelia\nsa na orgány prokuratúry obrátili už v máji 2024, teda počas obdobia tvrdeného zásahu. Vo svojich\nnásledných podaniach žiadali aj zabezpečenie kamerových záznamov. Napriek tomu bola previerka\ninformačného systému uskutočnená až 24. januára 2025. Ak sa v rozhodnom období uplatňovala\nrovnaká lehota automatického vymazávania záznamov, aká bola zistená v januári 2025, časť\nrelevantných záznamov mohla byť pri včasnom preverení pôvodných podaní ešte dostupná.\nV každom prípade však v čase januárovej previerky už nebolo možné ich prostredníctvom systému\nspätne zabezpečiť. Za uvedených okolností bolo potrebné osobitne preskúmať, či orgány\nprokuratúry postupovali pri získavaní potenciálne rozhodujúcich dôkazov s náležitou\nstarostlivosťou a bez zbytočného odkladu.\n77. Ústavný súd pritom nepovažuje za správne vyvodzovať zo samotnej absencie zachovaných\nkamerových záznamov jednoznačný skutkový záver o tom, že k monitorovaniu sťažovateľov\nnedošlo. Ak sa záznamy automaticky vymazávajú po uplynutí určitej doby, ich neskoršia\nnedostupnosť môže byť dôsledkom uplatnenia retenčného režimu bez ohľadu na to,\nči monitorovanie v minulosti prebiehalo. Rovnako však samotná skutočnosť, že záznamy\nuž neexistujú, ešte automaticky nepreukazuje, že k monitorovaniu došlo. Podstatné je, že výsledok\nvykonanej previerky neposkytoval dostatočný podklad pre kategorický záver o neexistencii\nnamietaného zásahu. Takýto záver by vyžadoval aj posúdenie ďalších dostupných dôkazov,\nktoré by umožňovali objasniť fungovanie kamerového systému v rozhodnom období.\n78. V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol aj na námietky právneho zástupcu sťažovateľa     ,\npodľa ktorých orgány prokuratúry nepreverili všetky potenciálne dostupné dôkazné prostriedky.\nPrávny zástupca poukázal najmä na možnosť zabezpečenia technickej dokumentácie systému,\núdajov o jeho aktivácii, evidencie prístupov príslušníkov, služobných a prevádzkových záznamov,\nrozhodnutí o individuálnom nariadení monitorovania a vyjadrení osôb, ktoré mali kamerový systém\nobsluhovať. Rovnako uviedol, že sťažovateľ mal už počas monitorovacej návštevy 20. mája 2024\noznámiť členom tímu NPM, že je nepretržite monitorovaný a že tieto osoby mohli jeho tvrdenie\npotvrdiť. Z predložených podkladov nevyplýva, že by orgány prokuratúry možnosť zabezpečenia\nuvedených dôkazov komplexne preskúmali alebo dostatočne vysvetlili, prečo ich vykonanie\nnepovažovali za potrebné.\n79. Ústavný súd nespochybňuje, že rozsah preverovacích úkonov musí zodpovedať povahe\na konkrétnosti namietaného zásahu, ako aj objektívnym možnostiam príslušného orgánu.\nOd orgánov prokuratúry nemožno vyžadovať zabezpečenie dôkazov, ktoré už objektívne neexistujú\nalebo ktoré nie je možné zákonným spôsobom získať. To však nezbavuje príslušný orgán\npovinnosti presvedčivo vysvetliť, aké relevantné okolnosti preveril, akými dôkazmi sa zaoberal\na na základe čoho dospel ku konkrétnemu skutkovému záveru. Osobitne to platí v prípade osoby\nnachádzajúcej sa vo výkone trestu odňatia slobody, ktorá nemá sama prístup k technickým\n\n                                               16\n\nzariadeniam, prevádzkovým údajom ani vnútornej dokumentácii väzenského ústavu.\nTieto informácie sa nachádzajú predovšetkým v dispozičnej sfére štátu, čo je potrebné zohľadniť\npri posudzovaní dôkazných možností sťažovateľov.\n80. Z uvedeného hľadiska nemožno prehliadnuť ani rozdiel medzi samotnou technickou možnosťou\nvytvárať kamerové záznamy a skutočným vykonávaním kamerového dohľadu. Nie je totiž\nvylúčené, aby kamerový systém umožňoval priamy prenos obrazu na monitor príslušníka bez toho,\naby sa obrazový záznam súčasne trvalo ukladal. Pri preverovaní podnetov preto nebolo postačujúce\nsústrediť pozornosť výlučne na existenciu uložených záznamov. Význam mohlo mať aj preverenie\nspôsobu fungovania jednotlivých kamier, režimu ich aktivácie, možnosti priameho sledovania\nobrazu a evidencie rozhodnutí či pokynov na takéto sledovanie. Až na základe vyhodnotenia týchto\nokolností bolo možné posúdiť, do akej miery zistená absencia kamerových záznamov skutočne\npodporovala tvrdenia ústavu.\n81. Pokiaľ ide o následnú nápravu, z vyjadrenia generálnej prokuratúry vyplýva, že s účinnosťou\nod 1. septembra 2024 došlo k zmene formulácie ústavného poriadku týkajúcej sa kamerového\nmonitorovania. Zo správy NPM zároveň vyplýva, že verejný ochranca práv odporučil Generálnemu\nriaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže zabezpečiť monitorovanie odsúdených iba na základe\nindividuálneho, pravidelne preskúmavaného rozhodnutia a iba na určitú dobu. Samotné uvedené\nskutočnosti však neumožňujú presne určiť, kedy, v akom rozsahu a na základe akých konkrétnych\nopatrení bolo prípadné nepretržité monitorovanie ciel podskupiny D1 v\nukončené. Od zmeny normatívneho alebo organizačného rámca je totiž potrebné odlišovať\naj skutočnú zmenu fungovania kamerového systému v praxi.\n82. Po vyhodnotení uvedených podkladov ústavný súd považuje za dostatočne podložené,\nže v                         bol v relevantnom období zavedený plošný systém kamerových\nzariadení v celách odsúdených zaradených do diferenciačnej podskupiny D1 a že nezávislý\nmonitorovací orgán zistil aj snímanie priestorov určených na vykonávanie osobnej hygieny.\nNa druhej strane dostupné podklady neumožňujú s potrebnou presnosťou určiť rozsah a trvanie\naktívneho kamerového monitorovania vo vzťahu ku každému zo sťažovateľov. Ústavný súd\nvšak považuje za podstatné, že samotná existencia tejto dôkaznej neistoty nemôže bez ďalšieho\nodôvodňovať záver o nedôvodnosti ich námietok, pokiaľ nebolo zároveň presvedčivo preukázané,\nže orgány verejnej moci vykonali primerané a včasné úkony na objasnenie rozhodujúcich\nskutkových okolností, predovšetkým ak bezodkladne neboli preskúmané namietané skutočnosti.\n83. Predmetom ďalšieho právneho posúdenia preto bude najmä otázka, či spôsob, akým orgány\nprokuratúry pristúpili k prevereniu tvrdení sťažovateľov, poskytol účinnú ochranu ich právu\nna rešpektovanie súkromného života, a či závery napadnutého upovedomenia mali dostatočný\nskutkový a právny základ. Pri tomto posúdení bude rozhodujúci spôsob, akým sa generálna\nprokuratúra vysporiadala so vzájomnými rozpormi medzi objektívnymi zisteniami verejného\nochrancu práv, tvrdeniami                      a s dôsledkami časového odstupu medzi podaním\nnámietok a vykonaním technickej previerky.\n\n                                               17\n\n                                             VII.\n                            Právne posúdenie namietaných porušení\n\nVII.1. K namietanému porušeniu čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru:\n\n84. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu generálnej prokuratúry dospel k záveru,\nže ústavná sťažnosť je v podstatnej časti dôvodná. Pri posudzovaní namietaného porušenia\nzákladného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19\nods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 dohovoru vychádzal\nzo všeobecných judikatúrnych východísk uvedených v časti V tohto nálezu, ako aj zo skutkových\nokolností rozobratých v jeho časti VI. Predmetom ústavnoprávneho prieskumu\npritom nie je samotné abstraktné oprávnenie ústavu používať kamerové systémy ani priame\nposúdenie zákonnosti každého jednotlivého úkonu príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže.\nSťažovatelia svoju ústavnú sťažnosť smerujú proti spôsobu, akým generálna prokuratúra vybavila\nich námietky týkajúce sa zásahu do súkromia. Rozhodujúcou otázkou preto je, či napadnuté\nupovedomenie a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, poskytli sťažovateľom ústavne\nakceptovateľnú ochranu ich práva na rešpektovanie súkromného života.\n85. Ústavný súd nespochybňuje, že v prostredí výkonu trestu odňatia slobody môžu existovať\nlegitímne bezpečnostné dôvody na používanie kamerových systémov, a to aj v celách odsúdených.\nTakéto opatrenie môže slúžiť predovšetkým na ochranu života a zdravia odsúdených, príslušníkov\nzboru a iných osôb, ako aj na predchádzanie závažným bezpečnostným incidentom. Z existencie\nlegitímneho cieľa však nemožno automaticky vyvodiť prípustnosť každého spôsobu jeho\ndosahovania. Ako vyplýva z judikatúry ESĽP, osobitne z rozsudku vo veci Gorlov a ďalší proti\nRusku (už citovaný, body 94 – 99), nepretržité kamerové monitorovanie priestoru, v ktorom\nodsúdený uskutočňuje každodenné činnosti, vyžaduje dostatočne určitý právny základ, primerané\nzáruky proti svojvôli a posúdenie opodstatnenosti zásahu vo vzťahu ku konkrétnej osobe.\n86. V posudzovanej veci bolo v relevantnom období možné podľa § 98 ods. 4 zákona o výkone\ntrestu odňatia slobody vybaviť cely oddielu doživotných trestov kamerovým systémom na účely\nochrany života a zdravia odsúdených, príslušníkov zboru a iných osôb. Uvedené ustanovenie\nvšak nemožno vykladať ako všeobecné a bezpodmienečné oprávnenie vykonávať nepretržité\nkamerové monitorovanie každého odsúdeného zaradeného do diferenciačnej podskupiny D1.\nSamotná zákonná možnosť vybaviť určené priestory kamerovým zariadením totiž ešte neodpovedá\nna otázky, za akých konkrétnych podmienok možno zariadenie aktivovať, ako dlho môže byť\nodsúdený monitorovaný, kto je oprávnený sledovať obraz, ako sa nakladá so získanými údajmi\na akým spôsobom možno preskúmať pretrvávanie dôvodov na monitorovanie. Význam uvedených\nzáruk zdôraznil ESĽP práve v rozsudku Gorlov a ďalší proti Rusku (už citovaný, body 88 – 98).\n87. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za podstatné, že zavedenie kamerových systémov\nv                             bolo súčasťou širšieho organizačného opatrenia vzťahujúceho\nsa na odsúdených zaradených do podskupiny D1. Podľa zistení verejného ochrancu práv nebolo\ntoto opatrenie viazané na individuálne posúdenie konkrétnej nebezpečnosti alebo bezpečnostného\nrizika jednotlivých odsúdených a neboli identifikované ani dostatočne určité pravidlá jeho časového\nobmedzenia a pravidelného prehodnocovania. Samotné zaradenie odsúdeného do určitej\ndiferenciačnej podskupiny však nemôže nahradiť individuálne posúdenie potreby ďalšieho\n\n                                                18\n\nzávažného zásahu do jeho súkromia. Skutočnosť, že ide o osobu odsúdenú na doživotný trest\nodňatia slobody, môže byť relevantná pri hodnotení bezpečnostných rizík, sama osebe\nvšak nepreukazuje nevyhnutnosť jej nepretržitého monitorovania kamerovým systémom.\n88. Generálna prokuratúra svoju argumentáciu založila predovšetkým na tvrdení, že samotná\ninštalácia kamery v cele nepreukazuje jej aktívne používanie a že podľa stanoviska ústavu\nsťažovatelia neboli monitorovaní. Ústavný súd súhlasí s východiskom, že medzi fyzickou\nprítomnosťou kamerového zariadenia a jeho skutočným používaním existuje rozdiel, ktorý\nje potrebné zohľadniť pri posudzovaní povahy a intenzity zásahu. Zo samotnej inštalácie kamery\npreto nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že odsúdený bol nepretržite sledovaný alebo že sa o ňom\nvyhotovovali obrazové záznamy. Rovnako však nemožno vyvodiť opačný záver,\nteda že k monitorovaniu nedochádzalo, iba zo stanoviska ústavu, pokiaľ existujú ďalšie relevantné\nskutočnosti, ktoré toto tvrdenie spochybňujú.\n89. Práve takéto skutočnosti boli v posudzovanej veci identifikované zisteniami NPM verejného\nochrancu práv. Jeho správa totiž neobsahovala iba všeobecnú kritiku kamerového monitorovania\nodsúdených na doživotie, ale v samostatnej časti výslovne venovanej\npoukazovala na snímanie miest, v ktorých odsúdení vykonávajú osobnú hygienu. Následné písomné\nvyjadrenie verejného ochrancu práv adresované ústavnému súdu navyše konkretizovalo,\nže v                        bolo kamerové monitorovanie ciel podskupiny D1 zavedené plošne.\nÚstavný súd preto nepovažuje za presvedčivé, ak generálna prokuratúra dôkazný význam týchto\nzistení odmieta iba poukazom na to, že všeobecná kapitola správy obsahovala súhrnné poznatky\nz viacerých ústavov. Takáto argumentácia nezohľadňuje obsah dokumentu ako celku a ani následné\nvýslovné vyjadrenie verejného ochrancu práv ku konkrétnemu ústavu.\n90. Osobitnú pozornosť si vyžaduje tvrdenie generálnej prokuratúry, podľa ktorého umývadlo\numiestnené v cele neslúži primárne na vykonávanie osobnej alebo intímnej hygieny,\npretože odsúdení majú zabezpečenú možnosť sprchovania. Ústavný súd nepovažuje takéto\nodôvodnenie za dostatočné. Skutočnosť, že odsúdenému je podľa § 22 ods. 2 zákona o výkone\ntrestu odňatia slobody zabezpečená možnosť sprchovania teplou vodou najmenej dvakrát týždenne,\nnevylučuje potrebu vykonávania každodennej osobnej hygieny aj v inom čase. Umývadlo v cele\nnemožno z hľadiska ochrany súkromia redukovať iba na zariadenie slúžiace na umývanie rúk\na tváre alebo na zabezpečenie prístupu k pitnej vode. Správa verejného ochrancu práv navyše\nvýslovne potvrdzuje, že odsúdení v                       používali umývadlá aj na ďalšie úkony\nosobnej očisty, pričom vedomie možného kamerového snímania u nich vyvolávalo nepríjemné\npocity. Argumentácia generálnej prokuratúry sa preto nevysporiadala s reálnymi podmienkami\nkaždodenného života odsúdených v ich celách.\n91. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že pri posudzovaní zásahu do súkromia nemožno úplne\nopomenúť ani psychologický účinok samotnej prítomnosti kamerového zariadenia, pokiaľ odsúdený\nnemá dostatočné informácie o tom, či a za akých okolností je zariadenie aktívne. Nejde o záver,\npodľa ktorého by každá inštalácia kamerového zariadenia automaticky predstavovala porušenie\nčl. 8 dohovoru. Z hľadiska ochrany súkromia však môže byť relevantné, ak sa odsúdený nachádza\nv priestore vybavenom kamerou, ktorého fungovanie nemá možnosť overiť a v ktorom zároveň\nvykonáva úkony osobnej a intímnej povahy. Potreba jasných pravidiel aktivácie a informovania\ndotknutých osôb preto nadobúda osobitný význam. Zistenia verejného ochrancu práv o zvýšenej\n\n                                               19\n\nmiere napätia a strate pocitu súkromia odsúdených v tejto súvislosti nemožno považovať za právne\nbezvýznamné.\n92. V posudzovanom prípade ústavný súd považuje za zásadný aj spôsob, akým sa generálna\nprokuratúra vysporiadala s dôsledkami oneskoreného preverenia kamerového systému. Ako už bolo\nuvedené, previerka uskutočnená 24. januára 2025 preukázala, že systém uchováva záznamy\niba počas 14 dní, v dôsledku čoho už nebolo možné spätne zistiť, či boli kamery v celách\nsťažovateľov v rozhodnom období aktivované.\n93. Generálna prokuratúra napriek tomu považovala neexistenciu zachovaných záznamov\nza okolnosť podporujúcu tvrdenie ústavu, že monitorovanie neprebiehalo. Ústavný súd však takúto\nargumentáciu nepovažuje za logicky udržateľnú. Pokiaľ systém automaticky vymazáva záznamy\npo uplynutí určitej doby, ich absencia pri previerke vykonanej s odstupom niekoľkých mesiacov\nnemôže sama osebe predstavovať dôkaz, že záznamy nikdy neexistovali alebo že sa monitorovanie\nneuskutočnilo.\n94. Uvedené neznamená, že dôkazné bremeno v každom spore týkajúcom sa kamerového\nmonitorovania musí bez ďalšieho niesť výlučne štát, ani to, že z nezabezpečenia záznamov možno\nautomaticky vyvodiť pravdivosť všetkých tvrdení sťažovateľov. Ústavný súd však musí prihliadnuť\nna objektívnu nerovnosť dôkazných možností medzi odsúdeným a väzenským zariadením.\nOdsúdený nemá prístup k technickým údajom o aktivácii kamerových zariadení, k systémovým\nzáznamom, rozhodnutiam o monitorovaní ani k evidencii osôb oprávnených sledovať obraz.\nPokiaľ orgány verejnej moci disponujú rozhodujúcimi dôkazmi alebo možnosťou ich zabezpečenia,\nnemožno od odsúdeného spravodlivo požadovať, aby ich absenciu nahradil vlastnou technickou\ndokumentáciou, ktorú objektívne nemôže získať. Z tohto hľadiska bolo potrebné osobitne\nzohľadniť, či orgány prokuratúry včas vykonali dostupné úkony smerujúce k prevereniu tvrdeného\nzásahu.\n95. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok ESĽP vo veci Gorlov a ďalší\nproti Rusku (už citovaný, body 106 – 110), v ktorom ESĽP pri posudzovaní čl. 13 v spojení\ns čl. 8 dohovoru zdôraznil požiadavku účinného vnútroštátneho prostriedku ochrany\npri namietanom kamerovom monitorovaní odsúdených. Vnútroštátny orgán sa musí zaoberať\nsamotnou podstatou námietky a posúdiť, či zásah do súkromia zodpovedal relevantným\nbezpečnostným potrebám a či bol primeraný sledovanému cieľu. Hoci ústavný súd v prejednávanej\nveci neposudzuje samostatne porušenie čl. 13 dohovoru, uvedené závery sú významné pri výklade\npožiadaviek účinnej ochrany práva na súkromie a pri hodnotení postupu generálnej prokuratúry.\n96. Ústavný súd si je vedomý, že v prípadoch Gorlov a ďalší proti Rusku, ako aj Van der Graaf\nproti Holandsku nebola existencia kamerového monitorovania medzi účastníkmi sporná v takom\nrozsahu ako v prejednávanej veci. Uvedený skutkový rozdiel však neznamená, že judikatúrne\nštandardy vyplývajúce z týchto rozhodnutí sú na posudzovanú vec nepoužiteľné. Naopak, práve\nexistencia sporu o skutočné používanie kamerového systému vyžadovala dôsledné preverenie\nrozhodujúcich okolností. Ak sú tvrdenia o zásahu do súkromia podporené objektívnymi zisteniami\nnezávislého monitorovacieho orgánu, vnútroštátne orgány ich nemôžu odmietnuť bez primeraného\nskutkového preskúmania iba z dôvodu, že samotný väzenský ústav ich nepotvrdzuje.\n\n                                              20\n\n97. Z uvedeného ústavný súd vyvodzuje, že generálna prokuratúra pri vybavovaní podnetov\nsťažovateľov nezohľadnila v potrebnom rozsahu ich právo na rešpektovanie súkromného života.\nRozhodujúce nedostatky nespočívali iba v tom, že nebolo možné spätne preukázať presnú dobu\na rozsah prípadného kamerového monitorovania, ale predovšetkým v tom, že generálna prokuratúra\nnapriek existencii relevantných a navzájom si odporujúcich skutkových podkladov nepristúpila\nk ich dostatočnému vyhodnoteniu a vyvodila kategorický záver o neexistencii zásahu. Takýmto\npostupom nebola sťažovateľom poskytnutá účinná ochrana ich súkromia pred vierohodne\nnamietaným zásahom zo strany orgánu verejnej moci. Ústavný súd preto dospel k záveru,\nže napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry bolo porušené základné právo sťažovateľov\nna ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy\na ich právo na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\n\nVII.2. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy:\n\n98. Ústavný súd sa následne zaoberal otázkou, či napadnuté upovedomenie generálnej prokuratúry\nobstojí aj z hľadiska základného práva sťažovateľov na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy. Uvedené základné právo zaručuje jednotlivcovi možnosť domáhať sa ochrany svojich práv\nzákonom ustanoveným postupom aj pred iným orgánom Slovenskej republiky, ak mu právny\nporiadok zveruje príslušnú právomoc. V prípade vybavovania podnetov prokuratúrou sa jeho obsah\nprejavuje predovšetkým požiadavkou zákonného, nearbitrárneho a dostatočne odôvodneného\npostupu príslušného orgánu. Základné právo na inú právnu ochranu pritom nezaručuje\nsťažovateľovi úspech v konaní ani prijatie konkrétneho opatrenia podľa jeho predstáv. Zaručuje\nmu však, že orgán verejnej moci sa bude jeho relevantnými námietkami riadne zaoberať a svoje\nzávery oprie o ústavne akceptovateľné skutkové a právne dôvody.\n99. Ústavný súd v tomto smere pripomína, že jeho úlohou nie je nahrádzať orgány prokuratúry\npri bežnom výklade a aplikácii zákona ani opätovne prehodnocovať všetky skutkové zistenia,\nktoré boli predmetom prokurátorského prieskumu. Skutkové a právne závery príslušných orgánov\nvšak podliehajú ústavnoprávnemu prieskumu vtedy, ak sú zjavne neodôvodnené, vnútorne rozporné\nalebo arbitrárne a v dôsledku toho zasahujú do základných práv dotknutej osoby. Takýto prieskum\nje osobitne významný v prípade, ak orgán verejnej moci vybavuje podanie osoby pozbavenej\nosobnej slobody, ktorá namieta zásah do svojich základných práv zo strany zariadenia, v ktorom\nsa nachádza a ktorého postupu sa nemôže sama účinne brániť.\n100. V prejednávanej veci bolo potrebné posúdiť aj námietku sťažovateľov, podľa ktorej orgány\nprokuratúry ich pôvodné podanie z 20. mája 2024, výslovne označené ako trestné oznámenie,\nsvojvoľne posúdili ako podnet podľa zákona o prokuratúre. Z obsahu podania,\nako je reprodukovaný vo vyjadrení generálnej prokuratúry, vyplýva, že sťažovatelia označili\nkonkrétnu osobu, opísali konanie, ktoré jej kládli za vinu, a vyvodzovali z neho podozrenie\nzo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného\nzákona. Podstata ich tvrdenia spočívala v tom, že kamerové zariadenia mali byť do ich ciel\nnainštalované a používané spôsobom neoprávnene zasahujúcim do ich základných práv.\nUž samotný takto formulovaný obsah podania vyžadoval, aby sa príslušný orgán zákonným\nspôsobom vysporiadal s jeho povahou ako trestného oznámenia.\n\n                                              21\n\n101. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 415/2021 (bod\n7), v ktorom ústavný súd uviedol, že ani subjektívna, prípadne celkom nesprávna predstava\noznamovateľa o tom, že určitým konkretizovaným konaním bol spáchaný trestný čin, sama osebe\nneoprávňuje prokurátora vyhnúť sa rozhodnutiu podľa §197 ods. 1 Trestného poriadku tým,\nže takéto podanie posúdi iba ako podnet podľa zákona o prokuratúre. Tento právny záver ústavný\nsúd zopakoval aj v náleze sp. zn. III. ÚS 53/2024 (body 9 – 11). Zdôraznil pritom, že nezvolenie\nzákonom predpokladanej formy rozhodnutia môže oznamovateľa pripraviť o opravný prostriedok,\nktorý mu Trestný poriadok priznáva proti rozhodnutiu podľa § 197 ods. 1, čím dochádza k zníženiu\nkvality poskytovanej inej právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n102. Ústavný súd neprehliadol, že generálna prokuratúra v prejednávanej veci uviedla dôvody,\npre ktoré sa stotožnila s posúdením pôvodného trestného oznámenia ako podnetu podľa zákona\no prokuratúre. Argumentovala predovšetkým tým, že samotná inštalácia kamier neumožňuje\nvyvodiť podozrenie zo spáchania trestného činu a že sťažovatelia neuviedli konkrétne okolnosti\npreukazujúce úmysel riaditeľa ústavu poškodiť ich na právach. Uvedené dôvody však smerujú\npredovšetkým k otázke, či je možné z tvrdených skutočností vyvodiť podozrenie zo spáchania\nkonkrétneho trestného činu a či sú splnené jeho zákonné znaky. Samy osebe ešte nevysvetľujú,\nprečo sa príslušný orgán nemal s oznámením vysporiadať spôsobom ustanoveným Trestným\nporiadkom. Práve rozhodnutie podľa § 197 ods. 1 Trestného poriadku poskytuje orgánu činnému\nv trestnom konaní zákonný rámec aj na vybavenie takého oznámenia, pri ktorom sa dôvody\nna začatie trestného stíhania nepotvrdia.\n103. Pri posudzovaní uvedenej otázky však treba zohľadniť konkrétny obsah pôvodného trestného\noznámenia a procesný postup, ktorý nasledoval po jeho podaní. Ústavný súd preto nepovažuje\nza potrebné stotožniť každý nesúhlas s právnou kvalifikáciou podania automaticky s porušením\nčl. 46 ods. 1 ústavy. Rozhodujúce je, či z jeho skutočného obsahu vyplývalo oznámenie\nkonkrétneho konania, z ktorého oznamovatelia vyvodzovali podozrenie zo spáchania trestného činu,\na či orgány prokuratúry napriek tomu zvolili postup, ktorý im neumožnil uplatniť procesné\noprávnenia spojené s vybavovaním trestného oznámenia. Pokiaľ by mal ústavný súd rozhodnúť\nlen na základe tohto hľadiska, už samotný uvedený postup predstavuje samostatný dôvod\nna konštatovanie porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n104. Bez ohľadu na právnu kvalifikáciu pôvodného podania však ústavný súd identifikoval závažné\nnedostatky aj v samotnom rozsahu a spôsobe preverovania skutkových námietok sťažovateľov.\nOrgány prokuratúry vychádzali v rozhodujúcej miere zo stanoviska ústavu, podľa ktorého\nsťažovatelia neboli monitorovaní, a nebolo preukázané, že by toto tvrdenie bolo včas a nezávisle\noverené prostredníctvom ďalších dostupných podkladov. Neskoršia previerka kamerového systému\nnemohla objasniť stav v relevantnom období vzhľadom na krátku dobu uchovávania záznamov.\nGenerálna prokuratúra sa pritom dostatočne nevysporiadala ani s otázkou, či mohli byť relevantné\ndôkazy zabezpečené skôr, ani s možnosťou preverenia tvrdení inými dôkaznými prostriedkami.\n105. Osobitne problematickým je spôsob, akým generálna prokuratúra vyhodnotila výsledok\nuvedenej previerky. Jej zistením totiž nebola objektívne preukázaná neexistencia monitorovania\nv rozhodnom období, ale nemožnosť jeho spätného overenia prostredníctvom kamerových\nzáznamov. Pokiaľ napriek tomu napadnuté upovedomenie obsahovalo kategorický záver,\nže k monitorovaniu ciel sťažovateľov nepochybne nedošlo, nebol tento záver dostatočne podložený\n\n                                               22\n\nvykonanými dôkazmi. Ústavný súd preto považuje za ústavne neakceptovateľné, ak orgán verejnej\nmoci zamieňa dôkaznú neistotu vyplývajúcu z nedostupnosti rozhodujúcich technických údajov\nza pozitívne skutkové zistenie o neexistencii namietaného konania.\n106. K presvedčivosti napadnutého upovedomenia neprispieva ani spôsob, akým sa generálna\nprokuratúra vysporiadala so zisteniami verejného ochrancu práv. Ako už bolo uvedené,\ntieto zistenia mali konkrétny vzťah k                         a časovo sa prekrývali s obdobím\nnamietaného zásahu. Hoci nepredstavovali individuálny dôkaz o nepretržitom monitorovaní\nkaždého sťažovateľa, mali nepochybne význam pre hodnotenie vierohodnosti ich tvrdení. Záver\ngenerálnej prokuratúry preto nemohol spočívať iba v konštatovaní, že správa neoznačuje konkrétne\ncely sťažovateľov, bez toho, aby sa náležite vysporiadala s jej ďalším obsahom a s následným\nvyjadrením verejného ochrancu práv.\n107. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že prípadné dodatočné vysvetlenia uvedené generálnou\nprokuratúrou až vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti nemôžu bez ďalšieho nahradiť chýbajúce\nskutkové zistenia a odôvodnenie samotného napadnutého upovedomenia. Ústavnoprávny prieskum\nmusí vychádzať predovšetkým z dôvodov, o ktoré príslušný orgán oprel svoje rozhodnutie v čase\njeho vydania, a z postupu, ktorý mu predchádzal. Dodatočná argumentácia môže objasniť\nuž uvedené dôvody, nemôže však spätne odstrániť nedostatky spočívajúce v tom, že rozhodujúce\nnámietky neboli preskúmané alebo že prijaté skutkové závery nemali dostatočný dôkazný podklad.\n108. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že spôsob vybavenia podnetov\nsťažovateľov generálnou prokuratúrou nezodpovedal požiadavkám zákonného, dôkladného\na nearbitrárneho poskytovania inej právnej ochrany. Generálna prokuratúra nedostatočne\nvyhodnotila relevantné skutkové okolnosti, neodstránila alebo presvedčivo nevysvetlila zásadné\nrozpory medzi jednotlivými podkladmi, a napriek neúplným skutkovým zisteniam prijala\nkategorický záver o neexistencii zásahu. Uvedené nedostatky prekročili rámec bežného nesúhlasu\ns výsledkom prokurátorského prieskumu a nadobudli ústavnoprávnu relevanciu. Ústavný súd\npreto konštatuje, že napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry bolo porušené základné\nprávo sťažovateľov na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).\n\nVII.3. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru:\n\n109. Pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, jeho použiteľnosť závisí od toho, či sa v príslušnom konaní\nrozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch dotknutej osoby alebo o oprávnenosti trestného\nobvinenia proti nej. Dohovor pritom sám osebe nezaručuje právo dosiahnuť začatie trestného\nstíhania alebo odsúdenie tretej osoby [pozri rozsudok ESĽP vo veci Perez proti Francúzsku (VK)\nz 12. 2. 2004, sťažnosť č. 47287/99, bod 70]. To však nevylučuje použiteľnosť občianskoprávnej\nvetvy čl. 6 dohovoru v prípade, ak je predmetné konanie podľa vnútroštátneho práva rozhodujúce\npre uplatnenie občianskeho práva poškodeného. Otázku použiteľnosti čl. 6 dohovoru\nje preto potrebné posudzovať vzhľadom na konkrétny predmet konania a povahu práva, ktorého\nochrany sa dotknutá osoba domáha.\n110. V posudzovanej veci sa sťažovatelia domáhali preverenia postupu riaditeľa a príslušníkov\nústavu, ktorý podľa ich názoru mohol predstavovať aj trestnú činnosť. Konanie pred orgánmi\nprokuratúry však nesmerovalo k rozhodovaniu o oprávnenosti trestného obvinenia proti samotným\nsťažovateľom. Rovnako z predložených podkladov nevyplýva, že by sa v rámci vybavovania\n\n                                                23\n\nich podaní priamo a rozhodujúcim spôsobom určovalo o ich konkrétnom občianskom práve\nalebo záväzku v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. ESĽP pritom zdôrazňuje, že dohovor sám osebe\nnezaručuje právo dosiahnuť trestné stíhanie alebo odsúdenie tretej osoby (pozri rozsudok ESĽP\nvo veci Perez proti Francúzsku už citovaný, bod 70). Obdobne ústavný súd v náleze sp. zn.\nIII. ÚS 53/2024 (bod 13) poukázal na nepoužiteľnosť čl. 6 dohovoru pri vybavovaní trestného\noznámenia, ktoré bolo odložené bez začatia trestného stíhania údajného páchateľa.\n111. Uvedený záver nie je v rozpore s tým, že ústavný súd v prejednávanej veci konštatoval\nporušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Rozsah ochrany\nposkytovanej týmto ustanovením ústavy totiž nie je totožný s rozsahom použiteľnosti čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Článok 46 ods. 1 ústavy poskytuje ochranu aj pri uplatňovaní práv pred inými orgánmi\nverejnej moci, ktorým právny poriadok zveruje príslušnú rozhodovaciu alebo kontrolnú právomoc,\nzatiaľ čo použiteľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru je viazaná na jeho osobitné vecné podmienky.\nV prejednávanej veci preto ústavný súd nepovažoval za splnené predpoklady na konštatovanie\nporušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 6 výroku\ntohto nálezu).\n\nVII.4. K namietanému porušeniu čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru:\n\n112. Ústavný súd sa následne zaoberal namietaným porušením zákazu mučenia a neľudského\nalebo ponižujúceho zaobchádzania podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru.\n113. Pokiaľ ide o čl. 3 dohovoru, ústavný súd pripomína, že zákaz mučenia a neľudského\nalebo ponižujúceho zaobchádzania má absolútnu povahu. Na to, aby určité zaobchádzanie spadalo\ndo pôsobnosti uvedeného ustanovenia, musí dosiahnuť minimálnu úroveň závažnosti, ktorej\nposúdenie závisí od všetkých okolností prípadu, najmä od trvania zaobchádzania, jeho fyzických\na psychických účinkov, osobnej situácie dotknutej osoby a ďalších relevantných okolností.\nPri hodnotení podmienok pozbavenia osobnej slobody je potrebné prihliadať aj na kumulatívny\núčinok jednotlivých opatrení. Štát je povinný zabezpečiť, aby podmienky výkonu trestu\nrešpektovali ľudskú dôstojnosť odsúdeného a nevystavovali ho utrpeniu alebo ťažkostiam\npresahujúcim nevyhnutnú mieru spojenú s pozbavením osobnej slobody [pozri rozsudok ESĽP\nvo veci Kudła proti Poľsku (VK) z 26. 10. 2000, sťažnosť č. 30210/96, body 92 – 94; uznesenie\nESĽP vo veci Van der Graaf proti Holandsku, už citované).\n114. V uznesení vo veci Van der Graaf proti Holandsku (už citované) ESĽP pri posudzovaní čl. 3\ndohovoru prihliadol aj na okolnosť, že sťažovateľ bol pod nepretržitým kamerovým dohľadom\npribližne štyri a pol mesiaca. Hoci uznal, že takéto opatrenie mohlo vyvolávať pocity psychickej\nnepohody v dôsledku nedostatku súkromia, nepovažoval za dostatočne preukázané,\nže by sťažovateľovi spôsobilo psychické utrpenie dosahujúce minimálnu úroveň závažnosti\npotrebnú na konštatovanie neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Z uvedeného vyplýva,\nže závažný zásah do práva na súkromie podľa čl. 8 dohovoru nemusí bez ďalšieho predstavovať\naj porušenie čl. 3 dohovoru. Posúdenie podľa týchto ustanovení preto vyžaduje rozlišovanie\nmedzi intenzitou zásahu do súkromia a intenzitou zaobchádzania relevantnou z hľadiska zákazu\nneľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania.\n115. Pri posudzovaní podmienok výkonu trestu ESĽP pripisuje osobitný význam zachovaniu\nľudskej dôstojnosti pri vykonávaní základných fyziologických a hygienických úkonov. V rozsudku\n\n                                               24\n\nvo veci Peers proti Grécku (rozsudok z 19. 4. 2001, sťažnosť č. 28524/95) zohľadnil okrem ďalších\nnepriaznivých materiálnych podmienok výkonu väzby aj skutočnosť, že sťažovateľ musel používať\ntoaletu v cele bez dostatočného oddelenia od spoluväzňa. Pri celkovom posúdení uvedených\npodmienok dospel k záveru, že zaobchádzanie so sťažovateľom ponižovalo jeho ľudskú dôstojnosť\nv intenzite odporujúcej čl. 3 dohovoru (body 73 – 75). Hoci uvedená vec priamo nesúvisela\ns kamerovým monitorovaním, potvrdzuje význam ochrany intimity odsúdených pri hodnotení\npodmienok výkonu trestu a ich možného kumulatívneho dopadu na ľudskú dôstojnosť.\n116. Článok 3 dohovoru okrem hmotnoprávneho zákazu neľudského alebo ponižujúceho\nzaobchádzania zahŕňa za určitých okolností aj procesnú povinnosť štátu vykonať účinné oficiálne\nvyšetrovanie tvrdení o takomto zaobchádzaní. Táto povinnosť vzniká v prípade, ak dotknutá osoba\nprednesie obhájiteľné tvrdenie o zaobchádzaní odporujúcom čl. 3 dohovoru zo strany príslušníkov\nštátnych orgánov alebo osôb konajúcich pod ich kontrolou. Účinné vyšetrovanie musí byť spôsobilé\nobjasniť relevantné skutkové okolnosti a prípadne viesť k identifikácii a postihnutiu zodpovedných\nosôb. Nejde pritom o povinnosť dosiahnuť v každom prípade konkrétny výsledok, ale o povinnosť\nvykonať primerané a účinné vyšetrovacie úkony [pozri rozsudok ESĽP vo veci Assenov a ďalší\nproti Bulharsku z 28. 10. 1998, sťažnosť č. 24760/94, body 102 – 103; rozsudok ESĽP vo veci\nBouyid proti Belgicku (VK) z 28. 9. 2015, sťažnosť č. 23380/09, body 114 – 120].\n117. Ústavný súd nepodceňuje závažnosť tvrdení sťažovateľov, podľa ktorých boli v dôsledku\nkamerového monitorovania vystavení strate súkromia pri vykonávaní osobnej hygieny,\nako aj psychickému napätiu a pocitom poníženia. Pri posudzovaní možnej intenzity zásahu\nje potrebné zohľadniť aj povahu priestoru, v ktorom sa namietané konanie odohrávalo, dlhodobú\nzávislosť odsúdených od režimu väzenského zariadenia a nemožnosť slobodne sa vyhnúť\nsledovaniu. Význam majú aj zistenia verejného ochrancu práv, podľa ktorých kamerové zariadenia\nzasahovali do miest vykonávania osobnej hygieny a u odsúdených vyvolávali zvýšené napätie\na nepríjemné pocity.\n118. Na druhej strane však z predložených podkladov nevyplýva dostatočne presné a individuálne\nzistenie o tom, v akom rozsahu boli jednotliví sťažovatelia skutočne monitorovaní, aké konkrétne\nhygienické alebo iné intímne úkony boli prípadným monitorovaním zachytené, ako dlho malo\nk takémuto zásahu dochádzať a aké konkrétne fyzické alebo psychické účinky mal na jednotlivých\nsťažovateľov. Zistenia verejného ochrancu práv, hoci významné pre posúdenie práva na súkromie,\nmajú predovšetkým systémový charakter a neumožňujú samostatne preukázať intenzitu\nzaobchádzania vo vzťahu ku každému zo sťažovateľov. Ústavný súd preto nepovažuje\nza dostatočne preukázané, že namietané zaobchádzanie dosiahlo minimálny prah závažnosti\npotrebný na konštatovanie hmotnoprávneho porušenia čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy.\n119. Pokiaľ ide o procesnú povinnosť štátu účinne vyšetriť tvrdenia o neľudskom\nalebo ponižujúcom zaobchádzaní, ústavný súd pripomína, že táto povinnosť môže vzniknúť\naj nezávisle od toho, či sa následne podarí samotné zlé zaobchádzanie preukázať. Predpokladom\njej vzniku je však existencia obhájiteľného tvrdenia o zaobchádzaní dosahujúcom intenzitu\nrelevantnú z hľadiska čl. 3 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP vo veci Bouyid proti Belgicku,\nuž citovaný, body 114 – 120). Nie každé tvrdenie o zásahu do súkromia preto automaticky zakladá\nprocesnú povinnosť vyšetrovania podľa čl. 3 dohovoru. V posudzovanej veci ústavný súd zohľadnil\nobsah a mieru konkretizácie námietok sťažovateľov, ako aj objektívne systémové zistenia verejného\n\n                                               25\n\nochrancu práv. Tieto okolnosti nepochybne vyžadovali ich dôkladné preverenie, avšak na základe\ndosiaľ preukázaných individuálnych okolností ústavný súd nepovažuje za dostatočne podložené,\nže vznikla osobitná procesná povinnosť vyšetrovania v intenzite vyžadovanej práve čl. 3 dohovoru.\n120. Ústavný súd preto v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 6 výroku tohto nálezu).\nTento záver však nemožno vykladať tak, že podmienky kamerového monitorovania v\n               boli z hľadiska ľudskej dôstojnosti a ochrany pred ponižujúcim zaobchádzaním\nbezproblémové. Znamená iba to, že na základe dostupných skutkových zistení neboli splnené\npredpoklady na samostatné konštatovanie porušenia čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru. Uvedené\nnemá vplyv na záver o nedostatočnej ochrane práva sťažovateľov na súkromie a ich základného\npráva na inú právnu ochranu.\n121. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že napadnuté upovedomenie generálnej\nprokuratúry neposkytlo sťažovateľom ústavne akceptovateľnú ochranu ich práva na rešpektovanie\nsúkromného života a nezodpovedalo ani požiadavkám riadneho poskytovania inej právnej ochrany.\nSťažovatelia vierohodne namietali zásah do mimoriadne citlivej sféry svojho súkromia\na ich tvrdenia boli podporené relevantnými zisteniami nezávislého monitorovacieho orgánu.\nGenerálna prokuratúra však tieto podklady nevyhodnotila v potrebnom rozsahu a napriek\nneúplnému skutkovému stavu dospela ku kategorickému záveru o neexistencii namietaného zásahu.\n122. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatoval porušenie čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 8 dohovoru. V časti namietaného porušenia čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru, ako aj čl. 6\nods. 1 dohovoru ústavnej sťažnosti nevyhovel.\n\n                                           VIII.\n                     Spôsob nápravy a primerané finančné zadosťučinenie\n\n123. Ústavný súd sa v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľov zaoberal\naj otázkou potreby ďalších opatrení na zabezpečenie nápravy. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd vec vrátiť\nna ďalšie konanie. Pri rozhodovaní o využití tohto oprávnenia prihliadol na povahu zistených\npochybení, časový odstup od namietaného zásahu a možnosti jeho dodatočného objasnenia.\n124. Ústavný súd považoval za podstatné, že rozhodujúce kamerové záznamy z relevantného\nobdobia už vzhľadom na 14-dňovú dobu ich uchovávania nie sú dostupné. Hoci nemožno úplne\nvylúčiť existenciu ďalších nepriamych dôkazov, možnosti spätne spoľahlivo rekonštruovať\nkonkrétny rozsah a trvanie prípadného monitorovania jednotlivých sťažovateľov sú výrazne\nobmedzené.\n125. Ústavný súd pri posudzovaní potreby prijatia opatrení smerujúcich k ukončeniu namietaného\nzásahu prihliadol na vyjadrenia samotných sťažovateľov, z ktorých vyplýva, že podľa ich tvrdení\nsa kamerové monitorovanie, ktorému mali byť v minulosti vystavení, už skončilo. Tomu zodpovedá\naj petit ústavnej sťažnosti, v ktorom sa sťažovatelia nedomáhajú zákazu pokračovania\nv namietanom zásahu. Ústavný súd preto nepovažoval za potrebné prijímať opatrenia smerujúce\nk ukončeniu zásahu, ktorý podľa samotných sťažovateľov už netrvá. Uvedený záver pritom nijako\nnepredurčuje posúdenie otázky, v akom rozsahu k namietanému monitorovaniu v minulosti\n\n                                                26\n\ndochádzalo. Uvedené zároveň nepredstavuje obmedzenie práv sťažovateľov podať opätovne trestné\noznámenie či domáhať sa porušenia svojich základných práv v prípade, že by malo v budúcnosti\nopätovne dôjsť k zásahu tohto, obdobného či iného charakteru.\n126. Za týchto okolností ústavný súd nepovažoval za účelné vec vrátiť generálnej prokuratúre\nna ďalšie konanie, ktoré by už nemalo reálnu perspektívu odstrániť vzniknutú dôkaznú neistotu\nani zabezpečiť účinnejšiu ochranu práv sťažovateľov. Za primeranú satisfakciu preto považoval\nvyslovenie porušenia ich základných práv v spojení s priznaním primeraného finančného\nzadosťučinenia. Uvedený postup zohľadňuje závažnosť pochybení orgánov prokuratúry,\nako aj obmedzené možnosti ich dodatočnej nápravy.\n127. Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia 50 000 eur\npre každého z nich. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom\nsúde môže ústavný súd priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie. Pri rozhodovaní\no jeho výške vychádza zo zásad spravodlivosti a prihliada predovšetkým na povahu a závažnosť\nzisteného porušenia základných práv, jeho dôsledky pre sťažovateľa a ďalšie poskytnuté formy\nnápravy. Pri určení primeranej výšky zadosťučinenia ústavný súd prihliadol aj na rozhodovaciu\nčinnosť ESĽP v obdobných prípadoch.\n128. V rozsudku Gorlov a ďalší proti Rusku (už citovaný), ESĽP konštatoval porušenie čl. 8\na čl. 13 v spojení s čl. 8 dohovoru v dôsledku nepretržitého kamerového monitorovania odsúdených\na absencie účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy. Napriek tomu väčšinou hlasov považoval\nsamotné konštatovanie porušenia za dostatočné zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu (bod 120).\n129. V rozsudku Vasilică Mocanu proti Rumunsku (už citovaný) ESĽP priznal sťažovateľovi\n3 900 eur za nemajetkovú ujmu a okrem porušenia čl. 8 dohovoru v súvislosti s kamerovým\nmonitorovaním konštatoval aj porušenie čl. 3 dohovoru pre podmienky pozbavenia slobody.\n130. V rozsudku Malai proti Moldavskej republike (už citovaný) ESĽP priznal sťažovateľke\n5 000 eur za nemajetkovú ujmu a konštatoval porušenie čl. 8 dohovoru v súvislosti s kamerovým\nmonitorovaním, ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru (bod 36).\n131. Ústavný súd zohľadnil aj svoju rozhodovaciu činnosť, osobitne nález sp. zn. III. ÚS 242/2023,\nv ktorom priznal sťažovateľovi 6 000 eur za porušenie práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2\nústavy a čl. 8 dohovoru v súvislosti s nedostatočným zabezpečením návštev s priamym kontaktom\nvo výkone trestu odňatia slobody (bod 70).\n132. Hoci uvedené rozhodnutia vychádzali z odlišných skutkových okolností a rozsahu\nkonštatovaných porušení, poskytujú relevantné porovnávacie východiská. Zároveň z nich vyplýva,\nže samotné konštatovanie porušenia čl. 8 dohovoru automaticky neodôvodňuje priznanie\nfinančného zadosťučinenia v určitej výške a že rozhodujúce zostávajú individuálne okolnosti\nprípadu.\n133. V prejednávanej veci ústavný súd prihliadol najmä na závažnosť namietaného zásahu\ndo súkromia sťažovateľov ako osôb pozbavených osobnej slobody, nedostatočné preverenie\nich námietok a následnú nemožnosť spoľahlivo objasniť rozsah prípadného monitorovania.\nNa druhej strane zohľadnil, že nebola preukázaná konkrétna dĺžka a intenzita monitorovania\njednotlivých sťažovateľov a že nekonštatoval porušenie čl. 3 dohovoru. Finančné zadosťučinenie\npreto nemožno určovať tak, akoby bolo preukázané ich dlhodobé nepretržité monitorovanie.\n\n                                                27\n\n134. Vzhľadom na uvedené okolnosti, ako aj rozhodovaciu činnosť ESĽP a ústavného súdu,\npovažoval ústavný súd za primerané priznať každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie\n5 000 eur (bod 2 výroku tohto nálezu). Takto určená suma primerane zohľadňuje závažnosť\nzisteného porušenia ich základných práv, pričom nepresahuje rozsah skutkových zistení\na predstavuje spravodlivú satisfakciu popri vyslovení porušenia práv a popri vyslovení porušenia\nzákladných práv. Ústavný súd nezistil také individuálne rozdiely v rozsahu preukázanej ujmy,\nktoré by odôvodňovali priznanie rozdielnych súm. Vo zvyšnej časti návrhu na priznanie finančného\nzadosťučinenia ústavný súd nevyhovel (bod 6 výroku tohto nálezu).\n\n                                                IX.\n                                           Trovy konania\n\n135. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd v odôvodnených prípadoch\npodľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti\nnahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n136. V posudzovanej právnej veci sú traja sťažovatelia (              ,             a\n        ) zastúpení advokátkou Mgr. Petrou Hrubou, ktorá im bola ustanovená ústavným súdom\nuznesením č. k. II. ÚS 261/2026-48 zo 6. mája 2026. Sťažovateľ                    si na výzvu\nústavného súdu zvolil vlastného právneho zástupcu a v konaní pred ústavným súdom ho zastupoval\nJUDr. Marek Čuhák.\n137. Pri stanovení výšky trov právneho zastúpenia sťažovateľov a priznanej náhrady týchto trov\nvychádzal ústavný súd z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004\nZ. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. a), c), § 13a ods. 2 písm. d), § 16\nods. 3], podľa ktorej základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026\nje 396,50 eur a hodnota režijného paušálu je 15,86 eur (ústavná sťažnosť síce bola podaná v roku\n2025, avšak právni zástupcovia prevzali zastupovanie sťažovateľov až v roku 2026, pozn.).\n138. Ustanovená právna zástupkyňa sťažovateľov                     ,               a\n            má nárok na odmenu za štyri úkony právnej služby v roku 2026 (prevzatie a príprava\nzastúpenia, doplnenie ústavnej sťažnosti z 27. mája 2026, ďalšia porada s klientmi kratšia\nako hodinu, ktorá sa preukázateľne konala 15. júla 2026, a replika k vyjadreniu generálnej\nprokuratúry zo 16. júla 2026). Právna zástupkyňa v konaní pred ústavným súdom zastupovala troch\nsťažovateľov, preto ústavný súd vychádzal z § 13 ods. 2 vyhlášky („Základná sadzba tarifnej\nodmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb;\nzníženie sa uplatní pri zastupovaní druhej a ďalšej osoby“). Sťažovateľom                      ,\n                       a                            tak bola priznaná náhrada trov konania\npred ústavným súdom celkom v sume 2 838,94 eur (3x 793 eur + 396,50 eur + 4 x 15,86 eur).\n139. Tieto trovy konania uhradí na účet ustanovenej právnej zástupkyne Kancelária Ústavného súdu\nSlovenskej republiky v súlade s ustanovením § 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku\ntohto nálezu).\n\n                                                  28\n\n140. Vzhľadom na výsledok konania o ústavnej sťažnosti, vychádzajúc z § 73 ods. 3 zákona\no ústavnom súde, náhradu trov štátu je povinná zaplatiť generálna prokuratúra na účet Kancelárie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky (bod 4 výroku tohto nálezu).\n141. Právny zástupca sťažovateľa                    má nárok na odmenu za dva úkony právnej\nslužby uskutočnené v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia a replika k vyjadreniu generálnej\nprokuratúry z 22. júla 2026). Tomuto sťažovateľovi tak bola priznaná náhrada trov konania\npred ústavným súdom celkom v sume 824,72 eur (2 x 396,50 eur + 2 x 15,86 eur).\n142. Priznanú náhradu trov konania je generálna prokuratúra povinná zaplatiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa                  (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1\nCivilného sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 5\nvýroku tohto nálezu).\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 27. októbra 2026\n\n                                                                     Peter Molnár\n                                                                    predseda senátu\n\n                                               29", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia iných org.", "právna veta", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-zákaz mučenia, krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania", "výkon trestu-odňatia slobody", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-zákaz mučenia, krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania", "trest-odňatia slobody", "výkon trestu-odňatia slobody", "zastúpenie, zastupovanie-ustanovenie právneho zástupcu"], "pravna_veta": "Pretrvávajúce, neodôvodnené monitorovanie osôb vo výkone trestu odňatia slobody, osobitne v priestoroch určených na vykonávanie osobnej hygieny či ďalších činností intímnej povahy, je svojou povahou spôsobilé predstavovať zásah do práva na súkromie (čl.19 ods.2 ústavy a čl.8 dohovoru). Rešpektovanie tohto práva vyžaduje, aby sa pri preskúmavaní námietok týkajúcich sa takéhoto monitorovania  včas a náležite objasnili všetky rozhodujúce skutočnosti, predovšetkým jeho dôvod, trvanie a rozsah či spôsob informovania dotknutých osôb.\nPostup orgánu prokuratúry, ktorý napriek existencii protichodných tvrdení osoby vo výkone trestu odňatia slobody a príslušného ústavu, bez dostatočného objasnenia skutkového stavu vyvodí záver o neexistencii namietaného zásahu do základných ľudských práv a slobôd danej osoby, je v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy.\nSamotná skutočnosť, že  osoba vo výkone trestu odňatia slobody nevie preukázať presnú dobu a rozsah monitorovania nemôže byť dostatočným dôvodom na vyhodnotenie jej podania  ako nedôvodného, osobitne ak relevantné dôkazné prostriedky sú v dispozičnej sfére orgánov verejnej moci. Objektívna dôkazná núdza osôb vo výkone trestu odňatia slobody, vyplývajúca z ich osobitného postavenia nemôže nahrádzať povinnosť orgánu prokuratúry účinne preskúmať namietaný zásah do základných práv a slobôd.", "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}