Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky II. ÚS 221/2026-27 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej IVANOVIČ LEGAL s.r.o., Štúrova 11, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. B1-4T/88/2008 takto rozhodol: 1. Postupom Mestského súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. B1-4T/88/2008 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Mestskému súdu Bratislava I p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. B1-4T/88/2008 konať bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 18 000 eur, ktoré jej j e p o v i n n ý zaplatiť Mestský súd Bratislava I do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Mestský súd Bratislava I j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 981,79 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom mestského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. B1-4T/88/2008. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prikázal mestskému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 20 000 eur a náhradu trov konania. 2. Uznesením č. k. II. ÚS 221/2026-15 z 1. apríla 2026 ústavný súd prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v celom rozsahu. 3. Z obsahu ústavnej sťažnosti, jej príloh a vyžiadaného spisu vyplýva, že napadnuté konanie vedené pred mestským súdom (pôvodne Okresným súdom Bratislava I) proti obžalovaným , , , pre trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. a), d) a i) Trestného zákona a trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona začalo podaním obžaloby 29. júla 2008. Sťažovateľka vystupuje v napadnutom konaní v postavení poškodenej ako matka usmrteného maloletého , . Na verejnom zasadnutí 27. novembra 2008 okresný súd uznesením obžalobu odmietol a vec vrátil prokurátorovi, proti čomu podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave sťažnosť. Dňa 26. mája 2009 o sťažnosti rozhodol na neverejnom zasadnutí Krajský súd v Bratislave uznesením tak, že rozhodnutie okresného súdu o odmietnutí obžaloby zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu. Prvé hlavné pojednávanie bolo nariadené na 2. až 4. marec 2010 a bolo odročené. V priebehu konania bolo viacero nariadených termínov hlavného pojednávania zrušených alebo odročených bez meritórneho prejednania veci. Okresný súd postúpil predmetnú trestnú vec uznesením zo 7. apríla 2021 Špecializovanému trestnému súdu (ďalej len „ŠTS“), a to z dôvodu vecnej príslušnosti. Krajský súd na základe sťažnosti viacerých strán trestného konania uvedené uznesenie zrušil uznesením sp. zn. 4To/80/2021 z 25. novembra 2021 a uložil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Okresný súd na hlavnom pojednávaní konanom 25. apríla 2023 uznesením opätovne vec postúpil ako vecne príslušnému ŠTS, ktorý uznesením z 15. novembra 2023 vyslovil svoju nepríslušnosť a vec predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie sporu o príslušnosť. Najvyšší súd 28. februára 2024 rozhodol, že príslušným na rozhodnutie v trestnej veci je mestský súd. Mestský súd uznesením z 28. mája 2024 rozhodol, že obžaloba z 29. júla 2008 spĺňa zákonné náležitosti a sťažnosť obžalovaných proti uvedenému uzneseniu krajský súd uznesením sp. zn. 3Tos/143/2024 z 27. novembra 2024 zamietol. Uznesením sp. zn. 5T/29/2013 z 12. decembra 2024 mestský súd rozhodol o spojení veci (pôvodne) vedenej pod sp. zn. 5T/29/2013 s trestnou vecou vedenou pod sp. zn. B1-4T/88/2008 na spoločné konanie a rozhodnutie s tým, že spoločné konanie bude na mestskom súde vedené pod sp. zn. B14T/88/2008. Súd uznesením zo 14. novembra 2025 rozhodol o prijatí obžaloby podanej na obžalovaných a (pôvodne sp. zn. 5T/29/2013), proti ktorému bola podaná sťažnosť. Následne bol spisový materiál 13. marca 2026 predložený na rozhodnutie sťažnostnému súdu, ktorý o nej rozhodol 31. marca 2026 zamietnutím sťažnosti. Spis sa vrátil z krajského súdu 19. mája 2026. Predmetné rozhodnutie sťažnostného súdu bolo expedované stranám konania a 15. júna 2026 mestský súd obžalovaným zrušil náhradného obhajcu a ustanovil 2
nového, pričom rozhodol aj o odmenách za právne zastupovanie náhradných obhajcov. Mestský súd následne do podania prerokúvanej ústavnej sťažnosti nenariadil termín hlavného pojednávania. II. Argumentácia sťažovateľky a vyjadrenie mestského súdu 4. Proti postupu mestského súdu v napadnutom konaní podala sťažovateľka ústavnú sťažnosť, v ktorej namieta porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom mestského súdu v napadnutom konaní spočívajúcim v bezdôvodnej nečinnosti, ako aj celkovej neefektívnej a nesústredenej činnosti. Podľa jej názoru mestský súd sa v napadnutom konaní dopustil viacerých procesných pochybení a zmätočných postupov, ktoré v ústavnej sťažnosti konkretizuje, v ktorých dôsledku nebolo vo veci do dňa podania tejto ústavnej sťažnosti rozhodnuté, pričom toho času nie je ani nariadený termín hlavného pojednávania. Konkrétne vyčíta mestskému súdu spôsobenie prieťahov ihneď po podaní obžaloby, keď mestský súd uznesením z 27. novembra 2008 obžalobu odmietol a vec vrátil prokurátorovi, no krajský súd následne uznesením sp. zn. 4To/51/2009 z 26. mája 2009 uznesenie z 27. novembra 2008 zrušil v celom rozsahu. Ďalší nesprávny postup mestského súdu sťažovateľka vidí v tom, že mestský súd nariadil hlavné pojednávanie 2. septembra 2010 bez predošlého vykonania verejného zasadnutia, a teda v rozpore s § 243 ods. 1 a § 244 ods. 1 Trestného poriadku, čo po námietkach obhajoby viedlo k zrušeniu termínu hlavného pojednávania, nariadeniu verejného zasadnutia na 15. október 2010 a následne určeniu termínu hlavného pojednávania na 8. a 9. december 2010. Sťažovateľka taktiež poukazuje na procesné pochybenia mestského súdu týkajúce sa vzatia do väzby a prepustenia z väzby obvineného , pre ktoré bolo aj podané ministerkou spravodlivosti dovolanie, čo bránilo mestskému súdu vo veci meritórne konať od decembra 2010 do decembra 2011. Prvé pojednávanie, na ktorom došlo k vykonávaniu dokazovania, sa tak vo veci uskutočnilo až vo februári 2012, teda po 3 rokoch a 7 mesiacoch od podania obžaloby. Rovnako k doterajšej dĺžke konania podľa názoru sťažovateľky prispeli aj organizačné dôvody na strane konajúceho mestského súdu (opakovaná, celkovo štvornásobná zmena zákonných sudcov), pričom v dôsledku poslednej zmeny zákonného sudcu nie je možné ani v dohľadnej dobe očakávať čo i len prvostupňové rozhodnutie vo veci samej. Celkovú dĺžku trestného stíhania obžalovaných od vznesenia obvinenia 3. júla 2006 v trvaní takmer 20 rokov a od podania obžaloby v trvaní takmer 18 rokov považuje za extrémnu. Dala do pozornosti, že aj predseda mestského súdu v oznámení o spôsobe vybavenia jej sťažnosti z 31. decembra 2024 konštatoval neprimeranú dĺžku konania. 5. Mestský súd k sťažnosti uviedol, že vo veci kontinuálne koná a konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené z dôvodu, že ide o mimoriadne objemnú (6200 strán) a náročnú vec na právne posúdenie (viacerí obžalovaní, náročná právna kvalifikácia). Vyjadril domnienku, že v prejednávanej veci nastala určitá miera prieťahov z dôvodu zaťaženosti súdnych oddelení aj inými trestnými vecami poznačenými implementáciou tzv. novej súdnej mapy a dlhotrvajúcimi a niekoľkoročnými prieťahmi spôsobenými notoricky známou personálnou a materiálnou poddimenzovanosťou prvostupňových súdov. V závere uviedol, že vo veci sa aktuálne vykonávajú procesné úkony smerujúce k nariadeniu hlavného pojednávania.
3
III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 6. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože s ohľadom na predmet konania a po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou a so stanoviskom mestského súdu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. 7. Podstatou argumentácie sťažovateľky je námietka porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom mestského súdu (pôvodne okresného súdu) v napadnutom konaní, ktorého predmetom je rozhodovanie o vine a treste obžalovaných, pričom sťažovateľka vystupuje v napadnutom trestnom konaní ako poškodená. 8. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010). Z toho vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k označených právam identické. 9. Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. K tomu dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu, prípadne k nemu môže dôjsť aj iným zákonom predvídaným spôsobom nastoľujúcim právnu istotu (IV. ÚS 469/2020). Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť v každom súdnom konaní (teda aj v trestnom konaní) taký procesný postup, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty strán (m. m. III. ÚS 233/2021). Táto povinnosť súdu je implicitne obsiahnutá aj v § 1 a § 2 ods. 7 Trestného poriadku. 10. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje v rámci okolností konkrétneho prípadu tri základné kritériá, ktorými sú (1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (2) správanie účastníka súdneho konania a (3) postup samotného súdu. V rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (IV. ÚS 187/07). Z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (I. ÚS 11/08, I. ÚS 306/2016, I. ÚS 100/2017, II. ÚS 239/2020, IV. ÚS 178/2022), pričom nejde len o zásah do práv obvineného (obžalovaného), ale aj osoby poškodenej trestným činom. Nemožno pochybovať o tom, že aj povaha predmetného trestného činu si vyžaduje osobitnú starostlivosť orgánov činných v trestnom konaní a všeobecného súdu o naplnenie účelu trestného konania, čo okrem iného znamená, že orgány činné v trestnom konaní a všeobecný súd majú povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej
4
neistoty strán v trestnom konaní. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľky. 11. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom posudzovaného konania pred mestským súdom je trestnoprávne konanie o obžalobe proti celkovo šiestim obžalovaným. Konanie sa začalo na okresnom súde podaním obžaloby 29. júla 2008, teda pred viac ako osemnástimi rokmi. Doterajšia dĺžka predmetného konania pred mestským (predtým okresným) súdom bola nepochybne spôsobená aj skutkovými a procesnými okolnosťami veci (v konaní vystupujú po spojení s inou trestnou vecou spolu šiesti obžalovaní; okresný súd musel realizovať úkony smerujúce k vydaniu jedného z obžalovaných z cudziny, pričom tento následne opätovne opustil územie Slovenskej republiky, v dôsledku čoho bolo potrebné doručovať zásielky obžalovanému do cudziny; v konaní bude potrebné opätovné vykonanie dokazovania v dôsledku opakovanej zmeny predsedu senátu v spojení s nesúhlasom obžalovaných s pokračovaním v hlavnom pojednávaní a pod.), avšak ani tieto skutočnosti samy osebe neodôvodňujú doterajšiu prima facie neprimeranú dĺžku trestného konania. Tá bola do veľkej miery spôsobená jednak nesústredeným postupom mestského (okresného) súdu v tejto veci, ktorý sa pri sústredenejšom a najmä efektívnejšom postupe mohol pokúsiť o odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky v oveľa kratšom časovom horizonte, ale aj okolnosťami majúcimi pôvod v organizačnom zabezpečení výkonu súdnictva (opakovaná zmena v osobe predsedu senátu). 12. Vo vzťahu k správaniu sťažovateľky ako poškodenej v napadnutom trestnom konaní ústavný súd nezistil takú okolnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na ťarchu sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či nejakým spôsobom prispela k vzniku zbytočných prieťahov, a tým aj k významnejšiemu predĺženiu napadnutého konania. 13. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup samotného mestského (predtým okresného) súdu. Podľa názoru ústavného súdu konanie, ktoré trvá viac ako 18 rokov bez prijatia meritórneho rozhodnutia, možno už len na základe jeho posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a celková dĺžka napadnutého konania je v okolnostiach danej veci z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná bez potreby osobitne hodnotiť jednotlivé procesné úkony vykonané v rámci napadnutého konania. Odhliadnuc od uvedeného, ústavný súd považuje za potrebné poukázať na emblematický príklad nesústredeného postupu okresného súdu, ktorý z dôvodu svojej domnelej vecnej nepríslušnosti až po takmer trinástich rokoch vedenia konania postúpil predmetnú trestnú vec ŠTS a jeho rozhodnutie bolo najprv zrušené krajským súdom (uznesenie sp. zn. 4To/80/2021 z 25. novembra 2021), ktorý uložil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol, a následne po opakovanom postúpení veci zo strany okresného súdu ŠTS 25. apríla 2023 a neuznaní príslušnosti zo strany ŠTS najvyšší súd 28. februára 2024 rozhodol, že príslušným na rozhodnutie v trestnej veci je mestský súd. Uvedeným nesústredeným postupom mestského súdu tak došlo k predĺženiu už aj tak neprimerane dlhého konania o približne tri roky. Za súčasného procesného stavu pritom ani nie je predpoklad skončenia konania v dohľadnej dobe. 14. Pokiaľ ide o tvrdenie mestského súdu týkajúce sa jeho personálnej poddimenzovanosti a s tým súvisiacej neprimeranej zaťaženosti predstavujúcich negatívny dopad na plynulosť napadnutého konania, ústavný súd rozumie predostretej argumentácii a aj existencii hranice ľudských možností
5
pri vynaložení maximálneho úsilia, ale ako je už notoricky známe z jeho judikatúry, systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripísať na ťarchu strán v súdnom konaní a námietka personálnych komplikácií nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (m. m. I. ÚS 119/03, II. ÚS 179/2013, II. ÚS 264/2013, I. ÚS 20/2021). 15. Ústavný súd najmä s prihliadnutím na extrémnu celkovú dĺžku napadnutého konania dospel k záveru, že v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom ústavnej intenzity, preto rozhodol, že postupom mestského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu). 16. Vzhľadom na to, že v napadnutom konaní do času rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti mestský súd meritórne nerozhodol, ústavný súd prikázal mestskému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu [§ 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. IV. Primerané finančné zadosťučinenie 17. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia 20 000 eur, čo odôvodnila neprimeranou dĺžkou napadnutého konania, v dôsledku ktorej je neustále vystavovaná stresu, pretrvávajúcej úzkosti spojenej s beznádejou, pocitom bezmocnosti, narušením viery v spravodlivosť a neistotou týkajúcou sa toho, či budú údajní vrahovia syna sťažovateľky potrestaní. Sťažovateľka uviedla, že smrť jej syna je pre ňu do dnešného dňa nezahojenou ranou, ktorá sa v dôsledku trestného konania opakovane znova otvára a bráni jej v jej živote, psychicky a fyzicky ju oberá o akúkoľvek životnú energiu, keďže trestné konanie jej spôsobuje sústavné a opakované prežívanie smútku a bolesti. 18. Ústavný súd uvádza, že konanie pred ústavným súdom z dôvodu namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov plní nielen preventívnu funkciu, ale tiež funkciu satisfakčnú, resp. kompenzačnú (náhradu nemajetkovej ujmy). V súlade s judikatúrou ústavného súdu je cieľom finančného zadosťučinenia dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). 19. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti tejto veci považoval za potrebné priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie, pričom pri svojom rozhodovaní v súlade s judikatúrou ESĽP vychádzal zo zásad spravodlivosti a vzal do úvahy všetky okolnosti posudzovanej veci, predovšetkým celkovú extrémnu dĺžku konania, jeho predmet, teda to, čo je v konaní v hre, resp. v stávke pre sťažovateľku, a jeho privilegovaný charakter. Po zohľadnení týchto okolností, majúc na pamäti to, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, považoval ústavný súd priznanie sumy 18 000 eur za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku tohto nálezu) a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu). Prihliadol na fakt, že deklarácia
6
porušenia základných práv, príkaz konať, ako aj náhrada trov konania implicitne zahrňujú aj satisfakčný prvok. V. Trovy konania 20. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 73 zákona o ústavnom súde o náhrade trov konania, pričom jej sumu určil podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), vychádzajúc zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2025 v sume 371 eur a za rok 2026 v sume 396,50 eur (1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za úkon právnej služby za rok 2025 v sume 14,84 eur a za rok 2026 v sume 15,86 eur (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Sťažovateľke priznal náhradu trov konania za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2025 a jeden úkon vykonaný v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie ústavnej sťažnosti) v celkovej výške 798,20 eur a daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky vo výške 183,59 eur. Ústavný súd sťažovateľke priznal náhradu trov konania v celkovej výške 981,79 eur (bod 4 výroku tohto nálezu). 21. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je mestský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 31. augusta 2026
Peter Molnár predseda senátu
7