Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky II. ÚS 111/2026-37 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného združením advokátov VICOVÁ & ŠUMICHRAST advokátska kancelária, Družstevná 1363/10, Bernolákovo, proti postupu Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/152/2015 a postupu Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 26Co/88/2022, 26Co/17/2025 takto rozhodol: 1. Postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/152/2015 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 26Co/88/2022, 26Co/17/2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 2 000 eur, ktoré j e Okresný súd Dunajská Streda p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 1 000 eur, ktoré j e Krajský súd v Trnave p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 5. Okresný súd Dunajská Streda a Krajský súd v Trnave s ú p o v i n n é spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania 824,72 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 6. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 3. februára 2026 a prijatou na ďalšie konanie v celom rozsahu uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 111/2026-12 z 25. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v konaniach označených v záhlaví tohto nálezu. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať vo veci sp. zn. 26Co/17/2025 bez zbytočných prieťahov, zároveň žiada priznať mu finančné zadosťučinenie 8 000 eur od okresného súdu a 4 000 eur od krajského súdu a náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu 17. marca 2015 sa sťažovateľ domáhal proti žalovanej Slovenskej republike náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Okresný súd rozhodol vo veci (prvým) rozsudkom z 2. marca 2020, ktorý bol na odvolanie sťažovateľa a odvolanie žalovanej v časti týkajúcej sa náhrady škody potvrdený (v tejto časti je vec právoplatne skončená, pozn.) a v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy zrušený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 26Co/94/2020 z 30. júna 2021. Dňa 7. apríla 2022 okresný súd rozhodol (v poradí druhým) rozsudkom, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 26Co/88/2022 z 21. júna 2023. 3. Predmetný rozsudok odvolacieho súdu sťažovateľ napadol dovolaním a najvyšší súd uznesením sp. zn. 4Cdo/24/2024 z 28. novembra 2024 rozsudok krajského súdu v napadnutej časti, ktorou bol potvrdený II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby o zaplatenie nemajetkovej ujmy 22 500 eur, zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Na krajskom súde bola následne veci pridelená nová sp. zn. 26Co/17/2025 a ku dňu podania ústavnej sťažnosti nebola právoplatne rozhodnutá. 4. Krajský súd napokon rozsudkom z 25. februára 2026 právoplatným 17. apríla 2026 opätovne potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie zo 7. apríla 2022. II. Argumentácia sťažovateľa 5. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta, že súdne konanie trvá takmer jedenásť rokov, a aj keď je v časti o náhradu škody právoplatne skončené, ako celok nie je predmetný spor rozhodnutý. Okresný súd až v roku 2020, teda po piatich rokoch od podania žaloby, meritórne rozhodol, a krajský súd, rozhodujúc vo veci druhýkrát, sa nevysporiadal s ťažiskovými dôkazmi predloženými sťažovateľom na účely preukázania vzniku nemajetkovej ujmy, čo konštatoval najvyšší súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí. Podľa tvrdenia sťažovateľa nejde o právne zložitý, ale bežný spor, v ktorom okresný súd konal približne šesť rokov a krajský súd ďalšie tri roky, čo považuje
2
za extrémne dlhú dobu. Zdôrazňuje, že od vrátenia veci najvyšším súdom mal krajský súd povinnosť vzhľadom na neprimerane dlhé konanie rozhodnúť v jeho veci urgentne. III. Vyjadrenie okresného súdu a krajského súdu III.1. Vyjadrenie okresného súdu: 6. Okresný súd vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti uviedol podrobnú chronológiu napadnutého konania a zdôraznil, že aj keď nejde o právne zložitú vec, po skutkovej stránke ide o spor zložitejší. Sťažovateľ v počiatočnom štádiu konania postupne konkretizoval rozhodnutia, ktoré považoval za nezákonné, a postupy, ktoré boli podľa neho nesprávne. Spočiatku namietal aj nesprávny úradný postup súdneho exekútora, čo súd viedlo k realizácii úkonov vo vzťahu k ministerstvu spravodlivosti, ktoré sa ukázali ako nepotrebné, keďže sťažovateľ vo februári 2017 upresnil, že tento postup nenamieta. 7. Okresný súd poukázal na jednotlivé obdobia (17. marca 2015 až 23. októbra 2020, 3. septembra 2021 až 20. septembra 2022, 24. júla 2023 až 22. februára 2024, od 19. decembra 2024 do 6. februára 2025 a od 30. marca 2026 do 17. apríla 2026), keď disponoval spisom a konal vo veci. Zároveň uznal, že opakovane došlo k nesústredenej činnosti súdu, keď napríklad vyzval sťažovateľa na vyjadrenie k podaniu, pričom vyjadrenie už mal skôr doručené alebo nedopatrením doručil žalovanej rozsudok krajského súdu z 25. februára 2026 s časovým odstupom. 8. Pokiaľ ide o nariadené pojednávania, okresný súd uviedol, že dva termíny boli odročené z objektívnych dôvodov (práceneschopnosť zákonnej sudkyne), jedno pojednávanie sa nekonalo v dôsledku pochybenia súdu pri doručovaní predvolania žalovanej a jedno bolo zrušené z dôvodu núdzového stavu počas pandémie. Okresný súd upriamil pozornosť aj na to, že prvý rozsudok bol vydaný v čase jej vypuknutia, a preto bola predĺžená lehota na jeho vypracovanie, čo považuje za legitímne. Súd tiež poukázal na sťažovateľom zavinené predĺženie konania v súvislosti so špecifikáciou žaloby a tiež na svoju nadmernú zaťaženosť. III.2. Vyjadrenie krajského súdu: 9. Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že odvolacie konanie vedené pod sp. zn. 26Co/88/2022 bolo vedené od októbra 2022 do júla 2023 a konanie vedené pod sp. zn. 26Co/17/2025 od februára 2025 do marca 2026, pričom 25. februára 2026 krajský súd vo veci rozhodol a v čase podania vyjadrenia plynula lehota na vypracovanie rozhodnutia. Vzhľadom na trvanie oboch odvolacích konaní (8 resp. 12 mesiacov) preto ústavnú sťažnosť považuje za nedôvodnú. Zdôraznil tiež, že v konaní sp. zn. 26Co/17/2025 bolo najskôr potrebné, aby sa senát konajúci v inom zložení ako v predchádzajúcich konaniach dôkladne oboznámil so spisom (v rozsahu vyše 700 strán) a v súvislosti s meritórnym prieskumom veci najmä dvoma rozsudkami súdu prvej inštancie, dvoma (predchádzajúcimi) rozsudkami odvolacieho súdu a jedným zrušujúcim uznesením dovolacieho súdu. Vzhľadom na to krajský súd označil lehotu, v ktorej odvolací súd rozhodol, za primeranú a navrhol ústavnej sťažnosti nevyhovieť.
3
10. Keďže z vyjadrenia okresného súdu a vyjadrenia krajského súdu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by boli v prejednávanej veci spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie ústavného súdu v neprospech sťažovateľa, nepovažoval za potrebné doručovať ich na repliku sťažovateľovi a v záujme rýchlosti a hospodárnosti konania pristúpil k meritórnemu prerokovaniu ústavnej sťažnosti IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 11. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou a so stanoviskami účastníkov konania dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. 12. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa súvisí s namietaným porušením jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote a je založená na tvrdení, že v napadnutom konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, v ktorom má postavenie žalobcu, okresný súd a krajský súd nekonajú priebežne a plynulo a spôsobujú vo veci zbytočné prieťahy. 13. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom znamenajúcim nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. II. ÚS 118/2019, I. ÚS 250/2020, I. ÚS 318/2022). 14. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu do 1. júla 2016 vyplývala z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, v zmysle ktorej len čo sa konanie začalo, postupoval v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. 15. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie je aktuálne právoplatne skončené a ako celok trvalo 11 rokov. Aj v tých najzložitejších právnych veciach je neakceptovateľnou tak dlhá doba vybavovania veci. Za ústavne akceptovateľnú dobu súdneho konania na jednom stupni možno považovať v závislosti od povahy veci konanie v trvaní dva až tri roky a takáto dĺžka konania nemusí byť v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
4
dohovoru [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 15. 10. 1999 vo veci Humen proti Poľsku, sťažnosť č. 26614/95]. 16. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). 17. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmet napadnutého konania (nároky na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy) sa nejaví po skutkovej ani právnej stránke za taký zložitý, aby zložitosť veci mohla ospravedlniť celkovú dĺžku konania. V rámci posudzovania tohto kritéria ale ústavný súd zohľadnil, že v čase podania ústavnej sťažnosti už bolo napadnuté konanie v časti právoplatne skončené a predmetom konania bolo od roku 2020 „len“ rozhodovanie o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom, čo nemožno považovať za prednostné konanie. Uvedenú skutočnosť ústavný súd zohľadnil pri určení (znížení) sumy primeraného finančného zadosťučinenia. 18. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv sťažovateľa. Ústavný súd zistil, že na ťarchu sťažovateľa možno pričítať, že v úvodnej fáze konania dopĺňal, menil a upresňoval žalobu, čo tiež prispelo k predĺženiu súdneho konania. 19. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu a krajského súdu v predmetnej veci. Ústavný súd zistil priebeh namietaného konania tak, že okresný súd konal v súčte vyše sedem rokov, pričom prvý rozsudok vydal po piatich rokoch od podania žaloby, čo samo osebe predstavuje neprimeranú dobu. Po vrátení veci odvolacím súdom v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy už okresný súd konal plynulo a žiadne prieťahy ústavný súd nezaznamenal ani v súvislosti s predkladaním veci na odvolací, resp. dovolací súd. 20. Pokiaľ ide o postup krajského súdu, v rámci celkovej dĺžky konania krajský súd síce konal v primeraných lehotách (8, resp. 12 mesiacov), ale skutočnosť, že jeho rozhodnutie sp. zn. 26Co/88/2022 bolo dovolacím súdom zrušené, a teda krajský súd nekonal dostatočne sústredene, spôsobila, že aj krajský súd prispel vo výraznejšej miere k predĺženiu konania. 21. Ústavný súd aj keď posudzoval konanie ako celok, t. j. spolu postup okresného súdu aj krajského súdu, zohľadnil nemožnosť okresného súdu ovplyvniť priebeh konania po predložení veci na odvolacie konanie. Preto je potrebné pripísať na vrub krajskému súdu obdobie ním vedených odvolacích konaní, ako aj trvanie dovolacieho konania, v ktorom najvyšší súd zrušil jeho rozhodnutie. 22. Ústavný súd preto konštatuje, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/152/2015 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26Co/88/2022, 26Co/17/2025, resp. v posudzovanom konaní ako celku došlo k porušeniu základného práva 5
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 a bod 2 výroku tohto nálezu). V. Príkaz konať vo veci a primerané finančné zadosťučinenie 23. Okrem vyslovenia porušenia svojich práv sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať vo veci sp. zn. 26Co/17/2025 bez zbytočných prieťahov. Z dôvodu, že krajský súd už vo veci rozhodol rozsudkom z 25. februára 2026 a napadnuté konanie je ku dňu prijatia tohto nálezu právoplatne skončené, ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 6 výroku tohto nálezu). 24. Sťažovateľ tiež žiada priznať od okresného súdu primerané finančné zadosťučinenie 8 000 eur a od krajského súdu 4 000 eur z dôvodu dlhodobo pretrvávajúceho stavu právnej neistoty, ktorá má dopad aj na jeho zdravotný (psychický) stav a osobnostnú sféru, ako aj z dôvodu, že v súvislosti s neefektívnym postupom všeobecných súdov mu ani po rokoch nebola žalovaným nahradená nemajetková ujma. 25. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 26. Zohľadňujúc celkovú dĺžku napadnutého konania, jeho čiastočné právoplatné skončenie ešte pred podaním ústavnej sťažnosti, ako aj všetky ďalšie okolnosti daného prípadu, ako je predmet konania a jeho význam pre sťažovateľa, správanie sťažovateľa a podiel okresného súdu a krajského súdu na predĺžení konania, ako aj skutočnosť, že krajský súd krátko po podaní ústavnej sťažnosti rozhodol, ústavný súd považoval za spravodlivé priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 2 000 eur od okresného súdu (bod 3 výroku tohto rozhodnutia) a 1 000 eur od krajského súdu (bod 4 výroku tohto rozhodnutia). V prevyšujúcej časti uplatneného finančného zadosťučinenia ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 6 výroku tohto rozhodnutia). VI. Trovy konania 27. Ústavný súd podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania v sume 824,72 eur (bod 5 výroku tohto nálezu). 28. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby (§ 11 ods. 3 vyhlášky) uskutočnený v roku 2026 predstavuje sumu 396,50 eur, čo za dva úkony, na náhradu trov ktorých sťažovateľovi
6
vznikol nárok (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti 2 x 371 eur), s náhradou podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (2 x 15,86 eur) predstavuje spolu 824,72 eur. 29. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia sú okresný súd a krajský súd povinné spoločne a nerozdielne uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 30. Podľa čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 31. augusta 2026 Peter Molnár predseda senátu
7