Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 482/2026-55
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej JUDr. Samuelom Baránikom, advokátom, Podjavorinskej 7, Bratislava, proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/92/2025-155 z 31. marca 2026 takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 30. júna 2026 a prijatou uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 482/2026-13 z 8. septembra 2026 v celom rozsahu namietaných práv na ďalšie konanie domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto nálezu. Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a priznať jej náhradu trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou dedičského konania po jej zosnulom otcovi , narodenom zosnulom (ďalej aj „poručiteľ“), ktoré sa vedie na Okresnom súde Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 19D/3/2023. Súdom poverená súdna komisárka na pojednávaní 4. marca 2024 vyhlásila uznesenie, ktorým (I.) konanie prerušila a (II.) sťažovateľku odkázala, aby v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti tohto uznesenia podala žalobu na okresnom súde o určenie, že listina o jej vydedení poručiteľom a závet z 24. mája 2022, spísané vo forme notárskej zápisnice notárom JUDr. Michalom Capekom, pod č. , , sú neplatné (ďalej len „odkazové uznesenie“). Po vyhlásení odkazového uznesenia sa účastníci konania vzdali práva podať proti nemu odvolanie a sťažovateľka v súlade s ním podala na určenom okresnom súde žalobu, ktorej
primárny žalobný petit korešpondoval s odkazovým uznesením, smerujúcu proti synovi poručiteľa (ďalej aj „zúčastnená osoba“). Eventuálne žiadala určiť, že dôvody jej vydedenia uvedené poručiteľom v listine o vydedení nie sú dané, v dôsledku čoho je závet v tejto časti neplatný ako odporujúci zásadám dedenia plnoletých potomkov. 3. Okresný súd rozsudkom č. k. 28C/35/2024-97 z 15. apríla 2025 žalobe vyhovel a určil, že závet poručiteľa a listina o vydedení sťažovateľky, oba právne úkony spísané v jednej listine 24. mája 2022, sú neplatné a zároveň priznal sťažovateľke nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie na odôvodnenie procesnej prípustnosti žaloby uviedol, že odkazovým uznesením bola sťažovateľka odkázaná priamo na podanie žaloby o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení, pričom v tejto otázke poukázal aj na relevantný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/40/2021 z 27. apríla 2022. Keďže súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú už v primárnom petite o určenie (absolútnej) neplatnosti závetu a listiny o vydedení, o eventuálnom petite, ktorým sa sťažovateľka domáhala určenia, že dôvody vydedenia nie sú dané, nerozhodol. Rozhodovanie o eventuálnom petite totiž prichádza do úvahy až vtedy, ak súd dôjde k záveru, že nie je možné vyhovieť primárnemu petitu, ktorý zamietne. Vzhľadom na uvedené ani nevykonával navrhnuté dokazovanie, ktoré malo smerovať k ozrejmeniu okolností relevantných pre rozhodnutie o eventuálnom petite. 4. Na základe odvolania žalovaného (syna poručiteľa, pozn.) krajský súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch rozhodnutia uviedol (bod 54 a nasl. odôvodnenia), že súdna komisárka v dedičskom konaní nepostupovala správne, keď odkázala sťažovateľku na podanie žaloby o určenie, že listina o vydedení a závet spísané vo forme notárskej zápisnice sú neplatné. Zastal názor, že žalobný návrh je síce v týchto prípadoch vymedzený uznesením dedičského súdu, avšak správne mala súdna komisárka sťažovateľku odkázať na podanie žaloby o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané. Ďalej uviedol, že nie je prípustné, aby si sťažovateľka bez opory v odkazovom uznesení dedičského súdu rozširovala dôvody žaloby tak, ako v tomto prípade, keď do žaloby doplnila dôvody, o ktoré opiera primárny petit žaloby, preto by mal súd prvej inštancie žalobu týkajúcu sa primárneho petitu ako procesne neprípustnú zamietnuť. Keďže procesnú prípustnosť žaloby si súd v civilnom sporovom konaní vyhodnocuje ex offo, nie je podstatné, či formuláciu výroku odkazového uznesenia napadol účastník dedičského konania odvolaním alebo nie. Vzhľadom na to krajský súd inštruoval okresný súd v ďalšom postupe, a to tak, že má žalobu sťažovateľky v primárnom petite ako (procesne) neprípustnú zamietnuť. II. Argumentácia sťažovateľky
5. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie o porušení jej práv, pretože krajský súd podrobil prieskumu aj odkazové uznesenie, pričom konštatoval, že notárka v dedičskom konaní nepostupovala správne, ak odkázala sťažovateľku na podanie žaloby s vymedzeným petitom. Krajský súd v tomto smere poukázal na dva názory vyplývajúce z odbornej literatúry týkajúce sa toho, čo by malo byť predmetom tohto sporového konania. Na jednej strane je názor, v ktorom možno vidieť snahu, aby v prípade, ak už sa vec dostane do sporového konania, súd rozhodol vec čo najkomplexnejšie. Na druhej strane je názor snažiaci sa prenechať rozhodovanie o právnych otázkach výlučne na notára a v sporovom konaní riešiť len skutkové otázky. Sťažovateľka nepolemizuje s týmito názormi, v jej veci však notárka zvolila prvý opísaný prístup vedúci 2
k najkomplexnejšiemu posúdeniu veci, čím by sa vyriešili záväzne všetky prípadné dôvody neplatnosti, a tým by sa vyhlo opakovaným sporovým konaniam. Tým sa riadila i sťažovateľka a podala žalobu v súlade s formuláciou odkazového uznesenia. 6. Sťažovateľka je toho názoru, že predmetom odvolacieho konania nebolo a nemohlo byť preskúmavanie správnosti odkazovaného uznesenia, pretože odvolateľ ho odvolaním nenapadol. Aj v prípade, že by nebolo hypoteticky vecne správne, nie je odvolací súd oprávnený preskúmať a revidovať odkazové uznesenie. Napriek tomu, že formálne odkazové uznesenie nezrušil, vydal smerom k okresnému súdu jednoznačný a definitívny pokyn zamietnuť žalobný návrh vychádzajúci z výroku odkazového uznesenia. Krajský súd teda prekročil rozsah svojej prieskumnej právomoci, ktorá je vymedzená Civilným sporovým poriadkom, čím významne zasiahol do právnej istoty sťažovateľky, ktorá vychádzala z právoplatného, teda nezmeniteľného a zaväzujúceho odkazového uznesenia. Nadobudnutím právoplatnosti sa pritom rozhodnutie stáva nezmeniteľným a záväzným pre účastníkov, štát, orgány verejnej moci, právnické a fyzické osoby. Na prelomenie týchto vlastností slúžia len mimoriadne opravné prostriedky, ktorých uplatnenie ustanovujú príslušné procesné predpisy. 7. Sťažovateľka vyčíta krajskému súdu arbitrárny procesný rituál, ktorý nesmeruje k prinášaniu spravodlivosti, ale k jej odmietnutiu, resp. výraznému skomplikovaniu. Účelom civilného procesu totiž je spory riešiť (rozhodovať ich) a prinášať spravodlivosť, a nie ich odmietať (teda nesúdiť) cez rôzne arbitrárne procedurálne rituály (por. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/35/2019, 9Cdo/36/2024 a pod.). 8. Krajský súd svojím procesným postupom vytvoril žalovanému priestor na to, aby jeho odvolanie malo dôsledky aj voči odkazovému uzneseniu, na základe čoho zúžil predmet konania v prospech žalovaného iba na prejednanie nároku sťažovateľky, že dôvody jej vydedenia nie sú dané. Kasačným uznesením bude podstatným spôsobom poznačený ďalší priebeh konania a jeho výsledok smerom k sťažovateľke (m. m. III. ÚS 140/2026). Žaloba sťažovateľky na určenie absolútnej neplatnosti závetu a listiny o vydedení tak bude nezvratne zamietnutá. 9. Vzhľadom na excesívny postup krajského súdu pri posúdení rozsahu jeho prieskumnej právomoci sťažovateľka nepovažuje napadnuté uznesenie za ústavne konformné, pretože nerešpektuje zákonom vymedzený rozsah odvolacieho konania a opomína rešpektovať princíp právnej istoty. III. Vyjadrenie krajského súdu, replika sťažovateľky, vyjadrenie zúčastnenej osoby
III.1. Vyjadrenie krajského súdu: 10. Krajský súd sa k ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyjadril prostredníctvom svojej podpredsedníčky takto: 10.1. K vecnej stránke ústavnej sťažnosti uviedol, že ako odvolací súd odkazové uznesenie nezrušil, nezmenil ani nepotvrdil. Podstatou problému v tejto veci nebola samotná formulácia žalobného návrhu, na čo poukázal v bode 57 napadnutého uznesenia. Dôvodom zrušenia rozsudku okresného súdu bola skutočnosť, že sťažovateľka rozšírila dôvody neplatnosti závetu a listiny o vydedení o ďalšie skutočnosti, pre ktoré nebola odkazovým dedičským uznesením odkázaná na podanie žaloby. Tieto skutočnosti krajský súd považoval za neprípustné, pretože žalobu podľa § 194 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) možno založiť len na tých skutočnostiach, 3
ktoré účastníci dedičského konania urobili spornými v dedičskom konaní, pričom podporne k svojím záverom poukázal na odbornú literatúru, zaoberajúc sa dvomi prístupmi v nazeraní na predmet žaloby v takýchto veciach, uvedomujúc si dôsledky oboch prístupov. 10.2. Krajský súd zdôraznil, že notár musí rešpektovať zákon, nemôže si zvoliť postup, aký chce. Odkazové uznesenie vymedzuje predmet civilného sporového konania a je základom procesnej prípustnosti žaloby podľa § 194 CMP v spojení s § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku a žalobca môže podať žalobu iba z dôvodov, ktoré boli predmetom konania pred súdnym komisárom, na základe ktorých bol odkázaný na podanie žaloby. Z iných dôvodov alebo na základe ďalších skutočností žalobu podať nemôže. Krajský súd nevyslovil vo svojom napadnutom uznesení, že sa sťažovateľka nemôže už vôbec domôcť vyslovenia neplatnosti závetu a listiny o vydedení, ale jeho zámerom bolo zdôrazniť, že skutočnosti, na ktorých je postavená žaloba podľa § 194 CMP, sa musia stať spornými najprv v dedičskom konaní a tieto sú následne predmetom odkazového uznesenia, pričom tento postup nemožno obchádzať. Po skončení civilného sporového konania môže sťažovateľka v dedičskom konaní uplatniť ďalšie námietky, aby ich notár ako súdny komisár vyhodnotil. Odvolací súd preto zotrváva na názore, že predmetom konania na podklade žaloby podľa § 194 ods. 1 CMP má byť len to, resp. tá sporná skutočnosť, s ktorou bola sťažovateľka odkázaná dedičským uznesením na podanie žaloby, a nie nová súdnym komisárom neposudzovaná skutočnosť. 10.3. K argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/40/2021 konštatoval, že sa týkalo iných špecifických okolností prípadu (prípad neodkázania dediča na podanie žaloby v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdneho komisára) a nezaoberalo sa otázkou relevantnou v tejto veci. Krajský súd odkázal v zostávajúcom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. V závere svojho vyjadrenia konštatoval, že ústavnú sťažnosť sťažovateľky považuje za nedôvodnú.
III.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby (žalovaný):
11. Zúčastnená osoba k ústavnej sťažnosti a vyjadreniu krajského súdu zaujala stanovisko, podľa ktorého napadnuté uznesenie nie je konečným rozhodnutím vo veci, ale ide o kasačné uznesenie. Sťažovateľke v preskúmavanom konaní zostáva zachovaný meritórny prieskum sporu, na ktorý bola odkázaná. Otázka platnosti záveru a listiny o vydedení ním nebola s konečnou platnosťou rozhodnutá v jej neprospech. Z bodov 60 a 61 napadnutého uznesenia vyplýva, že na prípadnú absolútnu neplatnosť závetu a listiny o vydedení má prihliadnuť z úradnej povinnosti súdny komisár, t. j. sťažovateľke zostali k dispozícii ďalšie procesné prostriedky obrany. 11.1. Krajský súd odkazové uznesenie nezmenil, ale rešpektoval jeho obsah a nad rámec odvolacích dôvodov sa v bode 52 napadnutého uznesenia zaoberal procesnou prípustnosť žalobného petitu, ktorú preskúmal z úradnej povinnosti. Podstatným v tejto veci bolo vymedzenie sporu súdnou komisárkou v odkazovom uznesení, pričom dôvodom odkazu bol výlučne spor o existenciu dôvodov vydedenia sťažovateľky (bod 54 napadnutého uznesenia). Sťažovateľka v preskúmavanom konaní nenamietala žiadnu formálnu vadu dotknutých listín a obdobne tak žiadne pochybnosti neboli naznačené ani zo strany súdneho komisára. Právny zástupca sťažovateľky v dedičskom konaní navrhoval zmier, podľa ktorého by táto dostala ¼ dedičstva, a to práve s poukazom na relatívnu neplatnosť závetu pre neexistujúce dôvody vydedenia.
4
11.2. Dôvody absolútnej neplatnosti sťažovateľka uplatnila až v žalobe, teda bez toho, aby sa k nim mala zúčastnená osoba možnosť vyjadriť a súdny komisár ich posúdiť. Súhlasí s vyjadrením krajského súdu, že postup podľa § 193 a § 194 CMP nemožno obchádzať rozširovaním žaloby o skutočnosti, ktoré v dedičskom konaní neboli namietané. Vzdanie sa odvolania proti odkazovému uzneseniu zúčastnenej osoby nemožno vykladať ako súhlas s tým, aby sa v sporovom konaní uplatňovali nové dôvody neplatnosti, ktoré v dedičskom konaní vôbec neodzneli. 11.3. Zúčastnená osoba poukázala stručne na obsah napadnutého uznesenia a konštatovala, že ide o dostatočne odôvodnené rozhodnutie obsahujúce vyporiadanie sa s relevantnými argumentmi i judikatúrou. Výhrady sťažovateľky v podstate predstavujú nesúhlas s právnym názorom krajského súdu, nie ústavnoprávne relevantný exces.
III.3. Replika sťažovateľky:
12. Sťažovateľka vo svojej replike k vyjadreniu krajského súdu uviedla, že druhý výrok odkazovaného uznesenia ju odkazuje, aby podala žalobu o určenie, že listina o vydedení poručiteľa a závet identifikovaný vo výroku sú neplatné. Vzhľadom na to nesúhlasí so záverom krajského súdu, že odkazové uznesenie je podkladom iba na určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané. Poukázala na to, že i krajský súd sa v bode 59 napadnutého uznesenia zaoberal dvomi existujúcimi prístupmi k riešeniu otázky, čo má byť predmetom sporového konania, resp. dvomi možnými prístupmi súdneho komisára k formulácii odkazovaného uznesenia. Z odkazového uznesenia v tejto veci je zrejmé, že súdny komisár zvolil prístup smerujúci k čo najkomplexnejšiemu prejednaniu veci v jednom sporovom konaní, pre všetky prípadné dôvody neplatnosti. 12.1. Zákonom je v rámci rozhodovania v dedičskom konaní viazaný nielen súdny komisár, ale aj krajský súd, ktorému zákon vymedzuje rozsah jeho prieskumnej právomoci v odvolacom konaní. V rámci odvolacieho konania, ktoré sa netýka odkazového uznesenia, nemôže byť toto revidované v neprospech tých, ktorí postupovali v dôvere v toto právoplatné rozhodnutie a v súlade s ním. 12.2. S poukazom na znenie druhého výroku odkazového uznesenia sťažovateľka uviedla, že súdna komisárka nevymedzila, s akou sporovou skutočnosťou odkazuje sťažovateľku na sporové konanie, ako to uviedol krajský súd. V odkazovom uznesení neboli špecifikované žiadne dôvody, resp. sporné skutočnosti, čo si sťažovateľka vysvetľuje tak, že ide o konanie, v ktorom sa dôvody posúdia najkomplexnejšie. 13. K vyjadreniu zúčastnenej osoby sťažovateľka uviedla, že krajský súd sa s rozhodnutím najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 5Cdo/40/2021 nevysporiadal. V tejto súvislosti poukázal na závery najvyššieho súdu v spomínanej veci, v ktorých zdôraznil požiadavku, aby súdy nelipli na príliš formalistickom výklade, ktorý vo veci sťažovateľky po namietanom uznesení krajského súdu vedie do absurdných dôsledkov, ďalej že nesprávny procesný postup súdu/súdneho komisára nemôže ísť na ujmu účastníka konania domáhajúceho sa svojho práva a nezohľadnenie špecifických osobitosti prejednávaného prípadu súdom vedie k odmietnutiu spravodlivosti. 13.1. Tvrdenie zúčastnenej osoby o tom, že záver okresného súdu o neplatnosti závetu a listiny o vydedení bol pre ňu prekvapivý, nie je pravdivé. Argumentáciu o absolútnej neplatnosti týchto listín sťažovateľka uplatnila už v žalobe, a zúčastnená osoba sa proti nej v ňou využitých prostriedkoch obrany detailne venovala a argumentovala. Zúčastnená osoba namietala odkazové uznesenie súdneho komisára po prvýkrát až v podanom odvolaní. 13.2. K námietke zúčastnenej osoby týkajúcej sa predĺženia preskúmavaného konania v prípade zásahu ústavného súdu sťažovateľka konštatovala, že práve postup nastolený krajským súdom 5
viedol k nezmyselnému predĺženiu konania bez posúdenia všetkých otázok neplatnosti závetu a listiny o vydedení, ďalej poukázala na to, že tvrdenie zúčastnenej osoby je značne oslabené, pretože zúčastnená osoba realizovala výbery z účtov poručiteľa po jeho úmrtí v sume 87 222 eur a samotné tvrdenie o záujme sťažovateľky, aby ústavný súd do neskončeného konania nezasiahol, považuje za nevhodné.
III.4. Ústne pojednávanie:
14. Ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania, keďže na základe podaní účastníkov je ústavnému súdu zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci [§ 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)].
IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
15. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie označených práv napadnutým kasačným uznesením krajského súdu, v dôsledku toho, že krajský súd postupoval excesívne pri posúdení svojej prieskumnej právomoci, ktorú rozšíril aj na posúdenie odkazového uznesenia. 16. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 44/03). 17. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou najmä z toho hľadiska, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené. Ústavný súd preskúmava len to, či zákony neboli vyložené spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08). Ústavný súd za protiústavné považuje tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (I. ÚS 301/06). Rovnako o takýto stav ide aj vtedy, ak závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 88/07). Rozhodnutie súdu možno považovať za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade, ak sú v ňom vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe súdu, dôsledkom čoho došlo k odopretiu spravodlivosti. 18. V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné akcentovať osobitnú povahu napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré je kasačným rozhodnutím. Vzhľadom na kasačnú povahu napadnutého rozhodnutia ústavný súd zdôrazňuje, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (IV. ÚS 187/09, III. ÚS 421/2016, III. ÚS 855/2016). Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
6
„je výsledkové“, čo znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). 19. Vo svojej judikatúre v prípadoch ústavných sťažností nasmerovaných proti kasačným rozhodnutiam ústavný súd tiež opakovane zdôrazňuje, že zásadne môže o merite veci rozhodovať len v prípade takej ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje proti „konečným“ rozhodnutiam orgánov verejnej moci. Spravidla musí ísť o rozhodnutie, ktorým sa súdne či iné konanie končí, a jeho účastník nemá možnosť inej právnej obrany než využitie inštitútu ústavnej sťažnosti. V konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ešte stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010). Úlohou ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti totiž nie je meniť, resp. naprávať tvrdené či skutočné pochybenia všeobecných súdov a iných orgánov v dosiaľ právoplatne neskončených konaniach, ale je zásadne povolaný zaoberať sa zásahom do ústavne zaručených práv a slobôd sťažovateľa v právoplatnej skončenej veci za súčasného vyčerpania všetkých garantovaných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. 20. Ústavný súd kasačné rozhodnutia vyvolávajúce stav právoplatne neskončeného konania okrem výnimočných prípadov spravidla nezrušuje (IV. ÚS 313/2022). Podľa konštantnej judikatúry (napr. II. ÚS 398/08, II. ÚS 439/2015, II. ÚS 6/2018, III. ÚS 449/2018, I. ÚS 443/2019) ústavný súd v zásade meritórne ani nepreskúmava zrušovacie rozhodnutia súdov, pretože konanie vo veci samej pokračuje naďalej, avšak z výnimočných dôvodov spočívajúcich buď v závažných pochybeniach súdov blížiacich sa k zmätočnosti, alebo z dôvodov, že kasačné rozhodnutie vytvorilo vo veci pevný hmotnoprávny základ rozhodovania pre súdy nižších stupňov, môže podrobiť aj kasačné rozhodnutie všeobecného súdu ústavnoprávnemu prieskumu a pristúpiť i k jeho zrušeniu. Za určitých okolností možno dospieť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, no muselo by ísť o kasačné rozhodnutie vyvolávajúce nenapraviteľný stav (IV. ÚS 46/2026). 21. Otázkou posúdenia dôvodnosti ústavnej sťažnosti nie je v preskúmavanej veci to, či bol správny záver krajského súdu o zrušení rozsudku okresného súdu, ale to, či takýto procesný postup krajského súdu viedol v prípade sťažovateľky k porušeniu označených práv sťažovateľky v miere porušenia jej práva na spravodlivý proces. Sťažovateľka namietala, že krajský súd konštatovaním neprípustnosti ňou podanej žaloby v časti, v ktorej žiadala o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení, prekročil medze svojej právomoci preskúmaním odkazového uznesenia súdneho komisára, ktoré zmenil, resp. zrušil. 22. Podstatným pre rozhodnutie tejto veci bolo preto posúdenie výkladu § 194 ods. 1 CMP aplikovaného krajským súdom, ktorý konštatoval neprípustnosť žaloby v časti, v ktorej sťažovateľka žiadala určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení, pretože predmetom sporového konania podľa tohto ustanovenia môže byť iba sporná skutková okolnosť uvedená v odkazovom uznesení súdneho komisára. 23. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia v kontexte s argumentáciou sťažovateľky, ktorá v nej poukazovala na odlišný rozsah predmetu konania vymedzeného odkazovým uznesením a predmetu konania určeného napadnutým uznesením t. z. zúženie predmetu konania napadnutým uznesením. K tejto argumentácii krajský súd v bode 56 napadnutého uznesenia s poukazom na znenie § 194 ods. 1 CMP uzavrel, že žaloba o určenie spornej skutočnosti 7
podľa tohto ustanovenia v samotnej podstate len vytvára skutkový základ pre právne posúdenie veci dedičského práva súdnym komisárom. Skutková otázka, ktorá sa má určiť podľa § 194 CMP, sa má podľa neho týkať výlučne skutkových okolností, pre ktoré účastník dedičského konania tvrdí neplatnosť závetu resp. listiny o vydedení. Obsahom petitu žaloby podľa tohto ustanovenia teda nemá byť určenie platnosti, či neplatnosti závetu resp. listiny o vydedení. Krajský súd v súvislosti s týmito závermi podporne poukázal na odbornú literatúru, ktorej autori dospeli k identickému záveru (Smyčková, R. Števček, M. Tomašovič, M. Kotrecová, A. a kol. Civilný mimosporový poriadok. Komentár. I. vydanie. Bratislava : C. H. Beck 2017. s. 673 a 674.), že postupom podľa § 194 CMP sa riešia najmä sporné skutkové otázky, ktoré majú vplyv na existenciu či platnosť závetu alebo vydedenia (pozri bod 55 napadnutého uznesenia) a taktiež judikatúru najvyššieho súdu, v ktorej bolo toto ustanovenie aplikované zhodne ako v prípade sťažovateľky (rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/112/2023 z 27. marca 2024 a sp. zn. 5Cdo/116/2023 z 31. júla 2024). 24. Na argumentáciu poukazujúcu na nepodanie odvolania žalovaným proti odkazovému uzneseniu krajský súd odpovedal konštatovaním, že procesnú prípustnosť žaloby si súd v civilnom sporovom konaní vyhodnocuje ex offo sám, a preto nie je podstatné, či formuláciu výroku odkazového uznesenia napadol účastník dedičského konania odvolaním alebo nie. 25. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že súd v sporovom konaní je odkazovým uznesením viazaný, čo sa týka určenia osoby žalobcu a existencie právneho záujmu, avšak judikatúra najvyššieho súdu a odvolacích súdov (pozri napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/70/2024 z 28. apríla 2026, sp. zn. 9Cdo/92/2024 z 19. novembra 2025, sp. zn. 9Cdo/17/2025 z 28. júla 2026, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/92/2025 z 31. marca 2026, Krajský súd v Žiline sp. zn. 6Co/126/2025 z 31. októbra 2025) ustálila, že sporový súd (obdobne ani žalobca) nie je viazaný doslovným znením petitu uvedeného v odkazovom uznesení súdneho komisára. Zároveň však z nej možno vyvodiť, že v záujme ochrany strany sporu pred procesným formalizmom stanovila procesnú povinnosť spor prejednať na základe tvrdeného skutkového stavu, pokiaľ z neho je zrejmá sporná skutková okolnosť (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/54/2017 z 28. marca 2018). Na tomto mieste sa však zároveň žiada dodať, že v bode 62 napadnutého uznesenia krajský súd vysvetlil dôvody, pre ktoré sťažovateľkinu žalobu v časti určenia neplatnosti dotknutých listín neprejednal, resp. dôvody, na ktoré jeho postup nemožno považovať za procesný formalizmus, keď uviedol, že, zohľadňujúc dôsledky svojho rozhodnutia, nemohol sám pristúpiť k zmene rozsudku okresného súdu a žalobu v primárnom petite zamietnuť, pretože by v takomto prípade nebolo rozhodnuté o sekundárnom petite.
26. K argumentácii sťažovateľky, že ako účastníčka dedičského konania by nemala v civilnom sporovom konaní utrpieť ujmu, v dôsledku nesprávneho postupu súdneho komisára (ide o právny záver vyplývajúci z rozhodnutí najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 1Cdo/70/2024 či sp. zn. 5Cdo/40/2021, pozn.), krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že tento záver akceptuje, avšak v ňou podanej žalobe sama formulovala eventuálny petit, pričom v subsidiárnom, resp. sekundárnom petite požadovala určenie sporných skutočností spočívajúcich v tvrdení, že dôvody vydedenia nie sú dané, naplnené (pozri bod 57 napadnutého uznesenia). Podstatným pre rozhodnutie krajského súdu potom bola skutočnosť, že nepovažoval za prípustné, aby sťažovateľka v žalobe rozširovala dôvody jej podania. V preskúmavanom konaní zároveň v časti sekundárneho petitu určenia sporných skutočností, z ktorých sťažovateľka odvodzuje
8
neplatnosť listiny o vydedení a relatívnu (neplatnosť) závetu, je jej žaloba prípustná, a preto sťažovateľka v konaní neutrpí žiadnu ujmu (bod 58). V bode 59 krajský súd zdôraznil, že námietky týkajúce sa absolútnej neplatnosti závetu a listiny o vydedení, o ktoré rozšírila svoju žalobu, by mohol preskúmať iba v prípade, ak by už boli uvedené skutočnosti namietané aj v rámci dedičského konania a na základe nich by dedičský súd odkázal sťažovateľku na podanie žaloby podľa § 194 CMP. Zároveň zdôraznil, že tento proces nemožno obchádzať rozširovaním žaloby priamo v civilnom sporovom konaní o skutočnosti, ktoré neboli v dedičskom konaní namietané. V tejto súvislosti podporne poukázal aj na odbornú spisbu. 27. Závery krajského súdu uvedené v napadnutom uznesení v konečnom dôsledku nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za arbitrárne či svojvoľné a z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné a neudržateľné, ktoré by mali za následok porušenie uvedených práv sťažovateľky tak, ako to tvrdí v ústavnej sťažnosti. Napadnuté uznesenie navyše nepredstavuje definitívnu prekážku realizácie práv smerujúcich k ochrane oprávnených záujmov sťažovateľky, ktorá disponuje dostatočným procesným priestorom na plnohodnotnú obranu svojich záujmov v ďalších štádiách nadväzujúceho konania sporového, ale i s ním prepojeného nesporového dedičského konania. 28. Za daného stavu je akékoľvek tvrdenie o porušení práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie vylúčené, keďže procesné záruky spravodlivého procesu zostávajú nedotknuté a budú v plnej miere realizované v pokračujúcom konaní. 29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nedošlo k odopretiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom a porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia. 30. Z dôvodov uvedených v tomto náleze ústavný súd podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde a contrario ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovel. Vzhľadom na nevyhovenie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky, ktoré by mali oporu len vo vyslovení porušenia jej v ústavnej sťažnosti označených práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2026
Miroslav Duriš predseda senátu
9