Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 366/2026-36 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Mariánom Maholányim, advokátom, Priemyselná 1/A, Bratislava, proti postupu a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/80/2024 z 25. novembra 2025 takto rozhodol: 1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/80/2024 z 25. novembra 2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/80/2024 z 25. novembra 2025 z r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 237,08 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. marca 2026, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie v celom rozsahu uznesením č. k. I. ÚS 366/2026-13 z 18. júna 2026, domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na ochranu osobnosti podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označeným uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Okrem toho žiada priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že predmetom konania vedeného Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 19C/52/2019 bol nárok sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti. Za zásah do osobnostných práv sťažovateľ považoval (i) výpoveď žalovaného 1 (ako podozrivého) policajnému orgánu vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu, (ii) list žalovaného 1 orgánu obce na účel riešenia susedských sporov so sťažovateľom, (iii) keď ho žalovaný 1 v minulosti dehonestujúco nazval a hrozil mu ublížením, (iv) výpoveď žalovanej 2 policajnému orgánu vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu a (v) skutočnosti uvedené žalovanou 2 v liste v konaní vo veci priestupku s tým, že tieto tvrdenia žalovaných sa nezakladajú na pravde. 2.1. V čase prejednávania a rozhodovania súdu prvej inštancie bolo vedené priestupkové konanie pred Okresným úradom Trnava, odborom všeobecnej vnútornej správy, ktorý prvým rozhodnutím z 18. novembra 2020 uznal žalovaného 1 vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu a uložil mu sankciu pokarhania a druhým rozhodnutím z 1. júna 2021 mu uložil pokutu 20 eur. 3. Podľa súdu prvej inštancie nebolo sporné, že skutkový dej, z ktorého sťažovateľ vyvodzoval opodstatnenosť svojej žaloby, sa stal. Sporným bolo, či konaním žalovaných došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danej veci nie sú splnené zákonné podmienky na vznik občianskoprávnej zodpovednosti žalovaných podľa § 13 Občianskeho zákonníka spôsobenej zásahom do osobnosti sťažovateľa. Rozsudkom z 1. marca 2023 žalobu v celom rozsahu zamietol s tým, že označené vyjadrenia žalovaných nemožno považovať za spôsobilé vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti sťažovateľa. 4. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, namietajúc nesprávne skutkové a právne zistenia, ako aj nepreskúmateľnosť tohto rozsudku. O predmetnom odvolaní Krajský súd v Trnave rozhodol rozsudkom č. k. 24Co/96/2023-222 z 28. novembra 2023, ktorým v merite veci potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa zameral na vyriešenie základnej otázky, či označenými tvrdeniami, vyjadreniami a správaním žalovaných došlo k zásahu do osobnostných práv sťažovateľa. Po vykonanom odvolacom prieskume dospel k záveru, že (i) v časti tvrdeného zásahu do osobnostných práv sťažovateľa vyjadreniami žalovaných neuniesol svoje dôkazné bremeno, (ii) v časti dehonestujúcich vyjadrení žalovaným 1, ktoré boli preukázané (v priestupkovom konaní), už došlo k nastoleniu rovnováhy vzájomného osobnostného vzťahu strán v rámci priestupkových konaní (a ďalšia časť nebola preukázaná) a (iii) v časti týkajúcej sa vyhrážok nešlo o zásah do osobnostných práv sťažovateľa. 5. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom odvolacieho konania sa obrátil na najvyšší súd s dovolaním, ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Dovolanie odôvodnil (i) zmätočnými a vnútorne rozporuplnými tvrdeniami odvolacieho súdu, (ii) neprimerane a nerovnomerne rozdeleným dôkazným bremenom,
2
(iii) popretím obsahu a účelu ochrany osobnosti výkladom k vyhrážkam žalovaného 1 a (iv) vnútornou rozpornosťou ústneho odôvodnenia a jeho písomného vyhotovenia. 6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447 písm. c) CSP. Z obsahu odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že v rámci posudzovania dovolania v časti dovolacieho dôvodu podľa § 420 CSP najvyšší súd poukázal na správne a výstižné dôvody odvolacieho súdu, na ktoré poukázal a stotožnil sa s nimi. V časti dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP uviedol, že pokiaľ sťažovateľ namieta nesprávnosť a nepodloženosť niektorých skutkových záverov súdov, neprípustne tým predkladá na dovolací prieskum skutkové, a nie právne otázky. II. Argumentácia sťažovateľa 7. Sťažovateľ odôvodňuje porušenie ním označených práv podľa ústavy a dohovoru v dvoch myšlienkovo prepojených argumentačných líniách. 7.1. Tou prvou je námietka o procesnoprávnom pochybení súdov nižšej inštancie v tom, že sa nezaoberali v potrebnom rozsahu podstatnými otázkami vo veci, nevyhodnotili relevantné dôkazy a neposkytli odpoveď na zásadné právne argumenty, a to najmä v súvislosti: a) s právoplatne uznanou vinou žalovaného 1 v priestupkovom konaní a jej významom pri hodnotení zásahu do osobnostných práv; b) s postupom v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou a faktickým prenesením dôkazného bremena na sťažovateľa, hoci z povahy veci vyplýva, že pravdivosť skutkových tvrdení má preukazovať autor difamačných skutkových tvrdení (žalovaní), a nie sťažovateľ. 7.2. Následne vo vzťahu k najvyššiemu súdu sťažovateľ namieta, že založil svoje závery na prevzatí a potvrdení právnych a skutkových záverov súdov nižších inštancií bez toho, aby sa sám samostatne a presvedčivo vysporiadal s podstatnými dovolacími námietkami. Napadnuté rozhodnutie je také všeobecné, že z neho nie je zrejmé, čo sťažovateľ v dovolaní konkrétne namieta, a ani to, akým konkrétnym spôsobom sa s konkrétnymi dovolacími námietkami vôbec vysporiadal. 8. V závere sťažovateľ ozrejmuje, že vzhľadom na skutočnosť, že nikdy nebol trestaný a ani priestupkovo a za 40 rokov bol držiteľom najvyšších bezpečnostných previerok, ho difamačné skutkové vyjadrenia žalovaných hlboko urážajú. Tvrdí, že súdy jeho občiansku česť neochránili, naopak, vec bagatelizovali a spochybňovali nič nehovoriacim a nelogickým konštruktom o susedskom spore. III. Vyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľa III.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu: 9. Najvyšší súd k námietkam sťažovateľa uvedeným v sťažnosti po doslovnom prevzatí podstatného obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia do vyjadrenia uviedol, že ich považuje za neopodstatnené. Podľa názoru najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu rovnosti procesných strán a k arbitrárnosti v konaní.
3
III.2. Vyjadrenie zúčastnených osôb: 10. Zúčastnené osoby, ktorými sú a vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti v lehote určenej ústavným súdom.
, nevyužili svoje právo
III.3. Replika sťažovateľa: 11. Sťažovateľ vo svojej replike namieta: a) vyjadrenie najvyššieho súdu nie je vyjadrením k ústavnej sťažnosti, ale predstavuje takmer doslovnú reprodukciu odôvodnenia napadnutého uznesenia; b) najvyšší súd odmietol pre neprípustnosť dovolanie, ktorého prípustnosť sám konštatoval, a preto tvrdí, že výrok napadnutého rozhodnutia je v priamom rozpore s jeho vlastnými dôvodmi; c) najvyšší súd sa nemohol platne stotožniť so vzájomne sa vylučujúcimi dôvodmi súdov nižších inštancií; súčasne identifikuje najmenej tri nosné body, v ktorých sa tieto rozsudky súdov rozchádzajú, a to: (i) skutkový základ, (ii) spôsobilosť výrokov zasiahnuť do osobnostných práv a (iii) výroky adresované orgánom verejnej moci; d) s poukazom na štyri vnútorné rozpory rozsudku odvolacieho súdu namieta, že tieto najvyšší súd prevzal bez akéhokoľvek kritického posúdenia a označil ich za správne a výstižné dôvody; e) rozhodnutie odvolacieho súdu a uloženie dôkazného bremena k nesporným skutočnostiam v tom zmysle, že kým súd prvej inštancie vyhlásil skutkový dej za nesporný, tak odvolací súd za nepreukázaný, pričom sťažovateľ nemal v odvolacom konaní (bez nariadeného pojednávania) možnosť procesne reagovať na nosný dôvod zamietnutia žaloby; z tohto dôvodu považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za prekvapivé a tým aj zakladajúce vadu podľa § 420 písm. f) CSP; f) neposkytnutie odpovede na námietku podľa § 193 CSP, ktorá bola pre výsledok konania rozhodujúca; g) výklad § 420 písm. f) CSP najvyšším súdom, ktorý najprv uvádza, že súčasťou práva na spravodlivý proces je „aj náležité odôvodnenie rozhodnutia“, a následne tvrdí, že pod postupom súdu možno rozumieť „iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu“; h) prílišný formalizmus pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ak najvyšší súd neuvádza, aké otázky sťažovateľ v dovolaní nastolil ani v čom mala spočívať ich neurčitosť. IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 12. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a práva na ochranu osobnosti (čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy) napadnutým uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania z procesných dôvodov. 13. Zo sťažnostnej argumentácie možno ustáliť, že kľúčovou námietkou sťažovateľa, ktorou spochybňuje ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, je vo svojej podstate absencia jasných a zrozumiteľných odpovedí na právne a skutkovo relevantné otázky [explicitne namietané v dovolaní podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP, por. bod 5 tohto nálezu, pozn.] súvisiace s uplatnením jeho nárokov na ochranu osobnosti v civilnoprávnom konaní proti žalovaným. Kľúčová sťažnostná argumentácia tak predstavuje námietku zjavnej neodôvodnenosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania. 4
14. Ústavný súd stabilne judikuje, že plne rešpektuje rozhodovací priestor najvyššieho súdu vrátane jeho kompetencie ústavne konformným spôsobom vymedziť si prípustnosť a spôsob rozhodovania o dovolaní (II. ÚS 398/08, I. ÚS 18/2020), len pokiaľ neprekročí ústavne štandardy (I. ÚS 17/01). Konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch nie je vyňaté z rámca ústavnoprávnych princípov, preto ústavný súd musí dbať na to, aby boli dodržané záruky spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby interpretácia prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov nebola svojvoľná ani formalistická a aby bola či najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu (II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010). 15. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že ťažisková časť stručného odôvodnenia predstavuje zväčša len odkazy na judikatúru ústavného súdu, resp. na svoju vlastnú judikatúru, o všeobecných právnych východiskách pri posudzovaní prípustnosti a dôvodnosti dovolania. Civilný sporový poriadok v § 451 ods. 3 dovoľuje najvyššiemu súdu odôvodniť uznesenie o odmietnutí dovolania stručne. Preto je pochopiteľná tendencia najvyššieho súdu zjednodušiť svoje rozhodnutia, aby mohol efektívne plniť svoju úlohu. Ani pri tejto snahe nemôže byť opomenutá povinnosť rešpektovať práva sporových strán a dodržať zásady spravodlivého procesu, v okolnostiach prípadu právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, a to minimálne v takom rozsahu, aby dovolateľ dostal konkrétne odpovede na jeho podstatné dovolacie námietky (porovnaj IV. ÚS 80/2021). 16. Odôvodnenie, ktoré len všeobecným spôsobom konštatuje na jednej strane nesplnenie podmienok prípustnosti dovolania a na druhej strane dodržanie zákonných náležitostí rozhodnutia odvolacieho súdu, bez akejkoľvek odpovede na konkrétne námietky sťažovateľa v dovolaní, nemôže učiniť zadosť požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v súlade s právom na spravodlivý proces. Ústavný súd s istým zveličením dodáva, že takéto odôvodnenie [v bode 8 jedna veta týkajúca sa obsahu podaného dovolania, body 12 a 15 týkajúce sa dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP a bod 19 týkajúci sa dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP] by mohlo byť paušálne použité aj v akomkoľvek inom rozhodnutí odmietajúcom dovolanie, čím si dovolací súd podstatne uľahčil svoju úlohu. 17. Ústavný súd rešpektuje ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie je potrebné, aby sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal každou námietkou dovolateľa, avšak vo veci sťažovateľa najvyšší súd neodpovedal na dovolacie argumenty, nezaujal k nim žiadne stanovisko a všeobecným spôsobom bez konkrétneho odôvodnenia vzťahujúceho sa na prejednávanú vec dovolanie odmietol. Napadnuté uznesenie je tak vo vzťahu k prejednávanej veci sťažovateľa neadresné. Požiadavke na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (najvyšší súd nevynímajúc) nezodpovedá ani všeobecné súhrnné konštatovanie, napr. „z obsahu spisu“, „obsah spisu“ a pod. (bod 12 napadnutého uznesenia) bez dostatočného a presvedčivého odôvodnenia spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými, avšak pre vec podstatnými námietkami strany sporu (I. ÚS 515/2020). 18. Ústavný súd v tejto súvislosti (v zhode so sťažovateľom) konštatuje aj istú mieru nesústredenosti a nedôslednosti najvyššieho súdu premietnutú v posudkovej časti odôvodenia, v ktorej v bode 10 síce správne poukazuje na to, že súdne rozhodnutie a jeho odôvodnenie je súčasťou práva na spravodlivý proces (II. ÚS 120/2020, ZNaU 11/2021), avšak súčasne
5
v bode 12 redukuje pojem „postup súdu“ len na samotný priebeh konania, nie však na konečné rozhodnutie súdu. 19. Vo vzťahu k požiadavke najvyššieho súdu v bode 19, aby dovolateľ konkretizoval právnu otázku, ústavný súd zastáva názor, že povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP treba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania, a tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom. Dovolací súd však nie je vymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju aj sám (I. ÚS 51/2020). Namietaná právna otázka môže vyplynúť aj z textu dovolania a nemusí byť formálne vymedzená v jeho konkrétnej časti. Dovolací súd sa má pokúsiť autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale na druhej strane nedotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (I. ÚS 336/2019). 20. Opísané nedostatky odôvodnenia spôsobujú, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu vykazuje znaky formálnosti, a preto ho v podmienkach daných účinnou ochranou základných práv a slobôd strany v spore nemožno akceptovať ako ústavne súladné, keďže nespĺňa ani minimálne požiadavky, ktoré sú na odôvodnenie súdnych rozhodnutí kladené. Absencia relevantných myšlienkových úvah, analytickej a hodnotiacej činnosti, a tým neriešenie konkrétne nastolených skutkových a právnych otázok, prostredníctvom ktorých by relevantne vysvetlil, akým spôsobom dospel k záveru o odmietnutí dovolania robí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zjavne neodôvodneným, nepresvedčivým a ústavne neudržateľným z hľadiska naplnenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). 21. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením základného práva na ochranu osobnosti podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd uvádza, že vyhovenie ústavnej sťažnosti je založené výlučne na kritike nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia a neposúdenia prípustnosti dovolania najvyšším súdom, teda na vade rýdzo procesnej povahy. Nezistil preto existenciu ústavne relevantnej súvislosti medzi označeným právom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu). 22. Vychádzajúc z porušenia základného práva sťažovateľa rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd postupom podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“), napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). 23. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané dovolanie proti rozsudku krajského súdu znova prerokovať, v okolnostiach prípadu sa dôsledne vyrovnať s jeho obsahom a, riadiac sa právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde), opätovne rozhodnúť o dovolaní, rešpektujúc obsah a zmysel práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom zistené.
6
V. Trovy konania 24. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v celkovej sume 1 237,08 eur (bod 3 výroku nálezu), vychádzajúc z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 je 396,50 eur a hodnota režijného paušálu je 15,86 eur. Sťažovateľovi ústavný súd priznal náhradu trov konania za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti, podanie repliky), čo predstavuje sumu celkom 1 237,08 eur. 25. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 8. septembra 2026 Miroslav Duriš predseda senátu
7