Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky IV. ÚS 90/2023-27
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom, Jesenná 8, Prešov, proti postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 128/2019 takto rozhodol: 1. Postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 128/2019 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Sťažovateľovi p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 eur, ktoré j e mu Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 530,86 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ označený v záhlaví tohto rozhodnutia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. januára 2023 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 128/2019 (ďalej len „napadnuté konanie“). Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 15 000 eur, ako aj náhradu trov konania. 2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 10. júla 2013 domáhal proti žalovaným nároku na peňažné plnenie – z titulu náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom. Okresný súd vo veci rozhodol (v poradí druhým) rozsudkom č. k. 50 C 177/2013-742 z 28. novembra 2018. Sťažovateľ bol v konaní úspešný v rozsahu 0,14 %. Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu podal 20. decembra 2018 odvolanie, o ktorom krajský súd rozhoduje v napadnutom konaní. Okresný súd vykonal úkony súdu prvej inštancie v odvolacom konaní podľa § 373 a nasl. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a následne súdny spis doručil 27. mája 2019 krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. 3. Sťažovateľ žiadal krajský súd 4. decembra 2020, teda takmer po dvoch rokoch od podania odvolania, aby vo veci rozhodol. Od krajského súdu nedostal na uvedenú žiadosť odpoveď a krajský súd ani do podania ústavnej sťažnosti o odvolaní nerozhodol. 4. Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že krajský súd v napadnutom konaní rozhodol rozsudkom z 31. januára 2023 tak, že rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil. Aktuálne krajský súd vyhotovuje písomný rozsudok. II. Argumentácia sťažovateľa 5. Podstatou argumentácie sťažovateľa je námietka, že krajský súd ako odvolací súd v napadnutom konaní ani do dnešného dňa nerozhodol ani po uplynutí 44 mesiacov, t. j. troch rokov a ôsmich mesiacov. Krajský súd v napadnutom konaní nevykonal žiaden procesný úkon, bol úplne nečinný a o odvolaní rozhoduje neprimerane dlhé obdobie, čím porušil označené práva podľa ústavy, listiny a dohovoru. 6. Rozhodovanie súdov vo veciach náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom môže byť považované za právne a fakticky zložité, avšak ani rozhodovanie všeobecného súdu v takýchto veciach nesmie trvať neprimerane dlhú dobu. Je relevantné, že v tejto veci už krajský súd raz rozhodoval, keď uznesením z 27. apríla 2018 zrušil v poradí prvý rozsudok okresného súdu z 13. apríla 2016. Krajský súd v prvom odvolacom konaní rozhodol približne po dvoch rokoch od vydania rozsudku okresného súdu, v napadnutom konaní krajský súd nerozhodol ani po uplynutí štyroch rokov od vydania rozsudku okresného súdu. Aktuálne vo veci navyše rozhodujú dvaja z troch členov pôvodného senátu, ktorý rozhodoval o prvom odvolaní. 7. Sťažovateľ svojím správaním nijako neprispel k vzniku zbytočných prieťahov. Po približne dvoch rokoch od vydania rozsudku okresného súdu žiadal krajský súd, aby vo veci rozhodol.
2
8. Krajský súd od doručenia spisu, t. j. od 27. mája 2019, bol absolútne nečinný a ani po uplynutí 44 mesiacov o odvolaní nerozhodol. Krajský súd postupoval v rozpore s čl. 17 CSP. 9. Okolnosti prerokúvanej veci podľa sťažovateľa odôvodňujú priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 15 000 eur, keďže „zo strany porušovateľa došlo a stále dochádza k neprimerane dlhým a neospravedlniteľným prieťahom v konaní.“. 10. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 90/2023-15 zo 14. februára 2023 ju v celom rozsahu podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľa III.1. Vyjadrenie krajského súdu: 11. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie a na výzvu ústavného súdu reagoval predseda krajského súdu, ktorý v podaní č. k. 1 SprV 108/2023 zo 7. marca 2023 k celkovej dĺžke napadnutého konania uviedol, že povinnosťou senátu „16 Co“ bolo prednostne prejednať a rozhodnúť veci, ktoré napadli krajskému súdu pred 27. májom 2019 „(k 30. 4. 2019 to bolo 250 vecí a z toho 38 vecí starších ako 1 rok), a rovnako veci, na ktorých rozhodnutie je stanovená zákonná lehota.“. 12. K času, ktorý je akceptovateľný na prípravu odvolacieho konania a rozhodnutie odvolacieho súdu vo veciach, bolo podľa predsedu krajského súdu potrebné zohľadniť, že v období od 16. marca 2020 do 13. júna 2020, v období od 1. októbra 2020 do 14. mája 2021 a v období od 25. novembra 2021 do 22. februára 2022 bol na území Slovenskej republiky v súvislosti s nákazlivou chorobou COVID-19 vyhlásený núdzový stav, „ktorý vytváral procesné prekážky spojené s prevenciou šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19...“. 13. Pokiaľ ide o námietku, že krajský súd už vo veci raz rozhodol uznesením z 27. apríla 2018, poukázal predseda okresného súdu na to, že sudcom spravodajcom v uvedenom prvom odvolacom konaní bol JUDr. Ing. Mário Dubaň (ako predseda senátu, ktorého ďalšími členmi boli JUDr. Roman Majerský a JUDr. Ivana Štiftová), ktorý bol trvalo preložený na výkon funkcie sudcu na Najvyšší súd Slovenskej republiky, a preto vec bola naštudovaná novým sudcom spravodajcom a súčasne bolo potrebné, aby vec po skutkovej a právnej stránke naštudovala nová členka senátu Mgr. Daniela Drnáková. 14. Na tomto základe predseda krajského súdu konštatoval, že to boli výlučne objektívne dôvody, ktoré viedli k tomu, že právna vec sťažovateľa nebola rozhodnutá skôr. Nemožno tiež opomenúť, že krajský súd vo veci rozhodol ešte pred doručením ústavnej sťažnosti sťažovateľa krajskému súdu, a teda v súčasnosti stav právnej neistoty sťažovateľa už nepretrváva.
3
III.2. Replika sťažovateľa: 15. Sťažovateľ v reakcii na vyjadrenie krajského súdu v stanovisku doručenom ústavnému súdu 24. marca 2023 uviedol, že vymedzené skutočnosti nezbavujú krajský súd zodpovednosti za porušenie označených práv. Krajský súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť za zabezpečenie riadneho a efektívneho postupu pri rozhodovaní. V napadnutom konaní pritom takto nepostupoval, keď v odvolacom konaní rozhodol po uplynutí zjavne neprimeranej doby. Zmena v zložení senátu nebola rozhodujúca, keď pre dvoch z troch členov senátu uvedená právna vec nebola nová. Neobstojí ani odkaz na opatrenia v súvislosti s ochorením COVID-19, a to z dôvodu, že krajský súd v napadnutom konaní nenariaďoval pojednávanie. 16. Zjavne neprimeranú dĺžku napadnutého konania podčiarkuje skutočnosť, že krajský súd bol v napadnutom konaní absolútne nečinný. Krajský súd pritom ani netvrdil, že právna vec bola právne alebo skutkovo zložitá. Vychádzajúc z vyjadrenia krajského súdu, možno konštatovať, že ústavná sťažnosť je dôvodná, keďže argumenty krajského súdu nijako neznižujú alebo nevylučujú jeho zodpovednosť za zbytočné prieťahy v napadnutom konaní. 17. Sťažovateľ po takmer dvoch rokoch od podania odvolania 4. decembra 2020 žiadal o rozhodnutie o odvolaní. Sťažovateľ na svoju žiadosť nedostal žiadnu odpoveď a k vydaniu rozhodnutia došlo až po podaní ústavnej sťažnosti, teda s odstupom ďalších dvoch rokov, čo sťažovateľ považuje za „mimoriadne ľahostajný“ postup, a preto ani meritórne rozhodnutie krajského súdu „nie je ospravedlnením jednoznačne preukázanej nečinnosti a rezignácie porušovateľa na rozhodnutie v namietanom konaní.“. 18. Z uvedených dôvodov sťažovateľ považuje aj uplatnenú sumu finančného zadosťučinenia za primeranú. Je adekvátna zásahu do jeho ústavných práv, ktorých porušenie možno kompenzovať len relutárne a len vo výške, ktorá „aj reálne (a nie len symbolicky), dokáže sťažovateľovi aspoň čiastočne vykompenzovať zásah do jeho ústavných práv.“. IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 19. Ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti, keďže na základe podaní krajského súdu a sťažovateľa, berúc do úvahy skutočnosti vyplývajúce zo zberného spisu krajského súdu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie, dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. 20. Podstatou argumentácie sťažovateľa je námietka porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní, ktorého predmetom je rozhodovanie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu, ktorým tento rozhodol o sťažovateľom uplatnenom nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom. Sťažovateľ je v procesnom postavení žalobcu (navrhovateľa) a strany, ktorá podala odvolanie. Sťažovateľ namieta postup krajského súdu v napadnutom konaní, ktorý bol absolútne nečinný v rozsahu približne troch rokov a ôsmich mesiacov, keď krajský súd o odvolaní napokon rozhodol. 21. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 38 ods. 2 listiny) si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu 4
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010). 22. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie už citovaných práv vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04). 23. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania (resp. strany v spore) a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). 24. Pri posudzovaní prvého kritéria – zložitosti veci dospel ústavný súd k záveru, že vo veci ide o rozhodovanie v odvolacom konaní o nároku sťažovateľa na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom. Sťažovateľ pripúšťa, že predmet konania môže byť právne a fakticky zložitejší. Krajský súd sa k zložitosti veci nijak nevyjadril. Z tohto pohľadu aj ústavný súd prijal záver, že predmet konania môže byť právne a fakticky zložitejší. Akceptoval však argumentáciu sťažovateľa v tom, že ani zložitejší predmet konania nemôže ospravedlniť nečinnosť vo vymedzenom rozsahu (3 roky a 8 mesiacov), a to o to viac, že v predmetnej právnej veci ide už o druhé odvolacie konanie, pričom pre dvoch z celkovo troch členov senátu uvedená právna vec nebola nová, keďže sa podieľali na rozhodovaní v prvom odvolacom konaní. V prerokúvanej veci nejde o privilegovaný typ konania. 25. Druhým kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako strany napadnutého konania. Ústavný súd nezistil také správanie sťažovateľa, ktoré by relevantne prispelo k vzniku zbytočných prieťahov v napadnutom konaní. 26. Ďalším kritériom, na základe ktorého ústavný súd zisťuje, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, je postup krajského súdu ako odvolacieho súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). 27. Z pripojeného zberného spisu krajského súdu a z jeho rozsudku z 31. januára 2023 (bod 23 odôvodnenia rozsudku) vyplýva, že krajský súd prejednal odvolanie sťažovateľa bez nariadenia
5
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, keďže nešlo o vec, v ktorej by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Z uvedeného je zjavné, že krajský súd v napadnutom odvolacom konaní rozhodol po troch rokoch a ôsmich mesiacoch bez nariadenia pojednávania, pričom v uvedenom období bol absolútne nečinný. 28. Pokiaľ ide o odkaz krajského súdu na vysoký počet vecí, v ktorých mal povinnosť rozhodnúť ešte pred vecou sťažovateľa, ktorý možno vnímať ako obranu krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie je možné prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (IV. ÚS 97/04, IV. ÚS 136/03, IV. ÚS 35/06, II. ÚS 481/2017). Rovnako tak uviedol, že hoci nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03, II. ÚS 179/2013, II. ÚS 264/2013, II. ÚS 481/2017). Rovnaký záver vyplýva aj z judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej je na členských štátoch, aby organizovali svoje právne systémy takým spôsobom, aby zaručili rozhodnutie o veci v primeranej lehote, preto nadmerné pracovné zaťaženie nemožno vziať do úvahy (porov. Vocaturo proti Taliansku, rozhodnutie z 24. 5. 1991, séria A č. 206-C, § 17; Cappello proti Taliansku, rozhodnutie z 27. 2. 1992, séria A č. 230-F, § 17; sťažnosť vo veci Bieliński proti Poľsku, č. 48762/19, rozhodnutie z 21. 7. 2022, § 46). 29. Obdobne pandémia ochorenia COVID-19 môže byť dôvodom nečinnosti, avšak v rámci ojedinelej nečinnosti trvajúcej kratší čas aj s prihliadnutím na predmet konania a jeho význam pre sťažovateľa (IV. ÚS 266/2022, IV. ÚS 422/2022). Obmedzenia, ktoré si vyžiadala pandémia COVID-19, môžu mať nepriaznivý vplyv na vybavovanie vecí vnútroštátnymi súdmi, hoci to v zásade nemôže zbaviť štát všetkej zodpovednosti za nadmernú dĺžku predmetného konania (sťažnosť vo veci Q and R proti Slovinsku, č. 19938/20, rozhodnutie z 8. 2. 2022, § 80). V aktuálne prerokúvanej veci v čase vzniku pandémie a s tým spojených opatrení (marec 2020) napadnuté konanie už trvalo približne desať mesiacov, t. j. dobu, v ktorej krajský súd (aj vzhľadom na opakované rozhodovanie v predmetnej veci), už mohol meritórne rozhodnúť. Obdobne je potrebné zohľadniť, že krajský súd v napadnutom odvolacom konaní nenariaďoval pojednávanie a ani nevykonával žiadne dokazovanie, preto procesné obmedzenia spojené s pandémiou ochorenia COVID-19 mali na priebeh napadnutého konania len veľmi limitovaný dopad. Z týchto dôvodov ústavný súd mohol túto obranu krajského súdu akceptovať len čiastočne a prihliadol na ňu pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení. 30. K námietke krajského súdu, že vo veci bolo meritórne rozhodnuté 31. januára 2023, je potrebné uviesť, že rozhodujúcim momentom pre odstránenie stavu právnej neistoty je právoplatnosť rozhodnutia, a nie samotné vydanie rozhodnutia. V prerokúvanom prípade k tomuto stavu dochádza až doručením predmetného rozsudku stranám (porovnaj tiež rozsudok ESĽP vo veci Humen proti Poľsku z 15. 10. 1999, bod 58). 6
31. Na podklade skutočností uvedených v bodoch 24 až 30 tohto nálezu ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom odvolacom konaní bol nečinný v rozsahu troch rokov a ôsmich mesiacov, pričom až po uplynutí takto zjavne neprimeranej doby o odvolaní sťažovateľa meritórne rozhodol. Krajský súd takto v napadnutom konaní nezvolil taký procesný postup, ktorý by smeroval k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa ako strany napadnutého konania. Nečinnosťou krajského súdu tak bolo v napadnutom konaní porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd rozhodol v súlade s čl. 127 ods. 2 prvou vetou ústavy a § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu. 32. Krajský súd v napadnutom konaní rozhodol 31. januára 2023, z priloženého zberného spisu tiež vyplýva, že už pripravil písomné vyhotovenie rozsudku. Na tomto podklade ústavný súd nevyhovel požiadavke sťažovateľa, aby prikázal krajskému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov, aj s prihliadnutím na to, že doručovanie meritórneho rozhodnutia odvolacieho súdu realizuje spravidla súd prvej inštancie (§ 395 CSP; bod 4 výroku tohto nálezu). V. Primerané finančné zadosťučinenie 33. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. 34. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal. 35. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04, I. ÚS 164/2018). 36. Prihliadajúc na petit ústavnej sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 eur, ktoré odôvodnil skutočnosťami bližšie uvedenými v bode 9 tohto nálezu. 37. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 38. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd v neprospech krajského súdu hodnotil predovšetkým obdobie nečinnosti v rozsahu troch rokov a ôsmich mesiacov, ktoré vlastne predstavovalo celkovú dĺžku napadnutého konania. Zjavná neprimeranosť uvedenej dĺžky napadnutého konania je daná aj skutočnosťou, že časť odvolacieho senátu sa na rozhodovaní v predmetnej veci zúčastňovala opakovane. V prospech krajského súdu bolo nevyhnutné zohľadniť určitú faktickú a právnu zložitosť veci a čiastočný dopad právnych opatrení spojených s pandémiou ochorenia COVID-19. Na podklade týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľovi v sume 1 500 eur (bod 2 výroku tohto nálezu). Vzhľadom 7
na priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 500 eur oproti sťažovateľom navrhovanej sume 15 000 eur vo zvyšnej časti ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu). VI. Trovy konania 39. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 530,86 eur. 40. Návrh na priznanie trov právneho zastúpenia ústavný súd posudzoval podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Sťažovateľovi priznal trovy právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie ústavnej sťažnosti) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2023 v sume 208,67 eur (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2023 v sume 12,52 eur (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 442,38 eur. Vychádzajúc zo zistenia, že právny zástupca sťažovateľa je platcom dane z pridanej hodnoty (priložené osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty), uvedená suma bola zvýšená o túto daň vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov o sumu 88,48 eur. Celková hodnota náhrady trov konania takto predstavuje sumu 530,86 eur (bod 3 výroku tohto nálezu). Ústavný súd nepriznal nárok na náhradu trov konania za jeden úkon právnej služby (replika sťažovateľa), keďže uvedený úkon v zásade opakoval argumentáciu už uvedenú v samotnej ústavnej sťažnosti (bod 4 výroku tohto nálezu). 41. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 12. apríla 2023
Miroslav Duriš predseda senátu
8