Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 154/2020-7 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Ivana Fiačana a Miloša Maďara prerokoval oznámenie sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Libora Duľu o jeho zaujatosti v konaní vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľky ,
,
, zastúpenej ,
vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 2539/2018 a takto rozhodol: Sudca IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky
je
v y l ú č e n ý z výkonu sudcovskej funkcie vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 2539/2018. Odôvodnenie: I. Skutkový stav a oznámenie možných dôvodov vylúčenia 1. Sudca IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) listom z 23. marca 2020 v súlade s § 49 ods. 4 v spojení s § 49 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) oznámil predsedovi ústavného súdu, že vyhlasuje svoju zaujatosť, keď po pridelení veci sp. zn. Rvp 2539/2018 na základe čl. X bodu 5 Rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh práce“) a po oboznámení sa s obsahom ústavnej sťažnosti zistil, že sťažovateľku v predmetnej veci zastupuje advokát .
, ktorý je na podklade zmluvy o výkone činnosti externého poradcu
jeho externým poradcom. 2. S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a na ňu nadväzujúcu judikatúru ústavného súdu uplatňujúcu tzv. teóriu zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán, žiadal, aby v tejto veci bol zabezpečený postup podľa § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby jeho oznámenie bolo predložené senátu ústavného súdu, ktorý je podľa platného rozvrhu práce ústavného súdu príslušný rozhodnúť o jeho vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn. Rvp 2539/2018. 3. Pokynom predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky Ivana Fiačana z 23. marca 2020 bolo oznámenie v súlade s čl. IV bodom 1. písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 pridelené na rozhodnutie podľa § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde do senátu I. ÚS ústavného súdu v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu a Ivan Fiačan a Miloš Maďar – členovia senátu (ďalej aj „príslušný senát“). II. Relevantná právna úprava 4. Zákon o ústavnom súde obsahuje výslovnú právnu úpravu o vylúčení sudcu ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v ustanoveniach § 49 až § 52. 5. Podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je vylúčený z konania a rozhodovania vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom 2
konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu ústavného súdu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach na ústavnom súde. 6. Podľa § 49 ods. 4 zákona o ústavnom súde dôvody vylúčenia podľa odseku 1 alebo odseku 2 oznámi sudca ústavného súdu bezodkladne predsedovi ústavného súdu. 7. Podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného súdu určený rozvrhom práce. III. Posúdenie veci ústavným súdom 8. Ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania. Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému a jeho riadneho fungovania. 9. Vo svojej dnes už ustálenej judikatúre ústavný súd opakovane konštatuje, že z pohľadu ľudskoprávneho, z pohľadu práva na nestranného sudcu ako komponentu práva na spravodlivý proces vyvinul ESĽP dve previazané stránky nestrannosti a judikatúru k nim rozvíja už viac ako 30 rokov (Piersack v. Belgicko, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok z 1. 10. 1982; Pohoska v. Poľsko, sťažnosť č. 33530/06, rozsudok z 10. 1. 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku objektívnu, a tie sú overované rovnomernými testami. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to vo všeobecnosti (Olujič v. Chorvátsko, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok z 5. 2. 2005, bod 57), ale osobitne pri objektívnom teste (Kinský v. Česká republika, sťažnosť č. 42856/06, rozsudok z 9. 2. 2012, bod 87). Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP 3
absenciou zaujatosti či predsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná už spomenutým subjektívnym a objektívnym testom. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie, postoj sudcu, resp. jeho záujem v prerokúvanej veci. Osobná nestrannosť sudcu sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Na subjektívny test plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektíva nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti. Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Daktaras v. Litva, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok z 10. 10. 2000, bod 32). Ústavný súd dodáva, že súčasne s dôverou, na ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti ašpirovať, je cez ňu „v hre“ aj autorita súdnych rozhodnutí. 10. Ako uvádza samotný sudca Libor Duľa vo svojom oznámení z 23. marca 2020, podľa judikatúry ESĽP objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prerokúvanej veci a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. Preto treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že nenaznačujú nedostatok nestrannosti súdu, resp. sudcu (rozsudok ESĽP vo veci Pullar v. Spojené kráľovstvo). 11. Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému a jeho riadneho fungovania. 12. Sudca
v oznámení s poukazom na príslušnú judikatúru poukázal
na možné pochybnosti o jeho najmä objektívnej zaujatosti vo veci, a to z dôvodu pracovných resp. kolegiálnych vzťahov k právnemu zástupcovi sťažovateľky ako svojmu externému poradcovi. 4
13. Príslušný senát ústavného súdu I. ÚS po posúdení dôvodov uvedených vo vyhlásení sudcu IV. senátu ústavného súdu Libora Duľu vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 2539/2018 dospel k záveru, že v zmysle § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde sú tieto dostačujúce na vznik pochybnosti o nezaujatosti sudcu v danej veci, čím sú splnené zákonné podmienky na vylúčenie sudcu Libora Duľu z prejednania a rozhodovania o ústavnej sťažnosti
, zastúpenej advokátom
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 2. apríla 2020
Jana Baricová predsedníčka senátu
5