Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave NR-21S/45/2023 4020200201 23. 04. 2026 JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2026:4020200201.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. a členov senátu JUDr. Ingridy Hudecovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Róberta Jakubáča, PhD., v právnej veci žalobcu: NUBIUM, s. r. o., IČO: 47 545 674, so sídlom: Trenčianska 705/55, 821 09 Bratislava, právne zastúpeného: JUDr. Ján Mišura, PhD., advokát, so sídlom: Kopčianska 10, 851 01 Bratislava, proti žalovanému: Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, IČO: 54 669 464, so sídlom: A. XXXXX/XXX, XXX XX B. (pôvodne: Okresný úrad Nitra, Odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom: Štefánikova trieda 69, 949 01 Nitra), za účasti ďalšieho účastníka konania: C. D. E., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom: Pod hájom 194/6, 949 01 Nitra, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Nitra, Odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-NR-OVBP2-2020/008237-005 zo dňa 19.02.2020, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. II. Súd žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania. III. Súd ďalšiemu účastníkovi n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Dňa 11.09.2015 bola Mestu Nitra ako prvostupňovému orgánu (ďalej len „stavebný úrad“) doručená žiadosť žalobcu o zmenu doby trvania reklamnej stavby typu bigboard do tvaru „V“, s najväčšou plochou reklamnej stavby 9,6 m x 3,6 m, umiestnenej popri komunikácii R1, na pozemku parc. registra „C“ č. XXX/X, v okrese Nitra, obec F., k. ú. G. E., zapísanej na LV č. XXXX (ďalej len „predmetná reklamná stavba“), ktorá bola pôvodne dočasne povolená rozhodnutím stavebného úradu č. 10 298/2012 – 004 – La zo dňa 14.01.2013. 2. Rozhodnutím č. 17224/2015-005-La zo dňa 08.01.2016 stavebný úrad zastavil konanie o zmene doby trvania predmetnej reklamnej stavby podľa § 60 ods. 2 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) z dôvodu, že žiadosť žalobcu bola neúplná, neobsahovala potrebné náležitosti a neposkytovala dostatočný podklad pre posúdenie predmetnej reklamnej stavby, a to ani po výzve na odstránenie týchto nedostatkov adresovanej žalobcovi. Proti označenému rozhodnutiu stavebného úradu podal žalobca odvolanie, na základe ktorého Okresný úrad Nitra, Odbor výstavby a bytovej politiky rozhodnutím č.
OU-NR-OVBP2-2016/024085-003 zo dňa 06.06.2016 rozhodnutie stavebného úradu podľa § 59 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. 3. Stavebný úrad oznámením č. 17224/2015-010-Re zo dňa 11.04.2017 oznámil účastníkom konania začatie konania o zmenu doby trvania predmetnej reklamnej stavby. 4. Stavebný úrad rozhodnutím č. 17224/2015-011-Re zo dňa 31.05.2017 podľa § 62 ods. 4 stavebného zákona zamietol žiadosť žalobcu o zmenu doby trvania predmetnej reklamnej stavby. Na základe žalobcom podaného odvolania Okresný úrad Nitra, Odbor výstavby a bytovej politiky ako odvolací orgán vydal rozhodnutie č. OU-NR-OVBP2-2017/032908-002 zo dňa 16.10.2017, ktorým rozhodnutie stavebného úradu podľa § 59 ods. 3 Správneho poriadku zrušil a vec vrátil stavebnému úradu na nové prejednanie a rozhodnutie. 5. Stavebný úrad oznámením č. 17224/2015-017-Re zo dňa 13.03.2018 oznámil účastníkom konania začatie konania o zmenu doby trvania predmetnej reklamnej stavby so zmenenou dobou pôvodne požadovanej platnosti z lehoty do 31.10.2018 na lehotu do 31.12.2023. 6. Stavebný úrad vydal dňa 16.04.2018 pod č. 17224/2015-019-Re rozhodnutie, ktorým podľa § 62 ods. 4 stavebného zákona zamietol žiadosť žalobcu o zmenu doby trvania predmetnej reklamnej stavby. Okresný úrad Nitra, Odbor výstavby a bytovej politiky ako príslušný odvolací orgán na základe odvolania žalobcu rozhodnutím č. OU-NR-OVBP2-2018/028893-002 zo dňa 23.08.2018 rozhodnutie stavebného úradu podľa § 59 ods. 3 Správneho poriadku zrušil a vec vrátil stavebnému úradu na nové prejednanie a rozhodnutie. 7. Stavebný úrad oznámením č. 17224/2015-024-Re zo dňa 26.11.2018 oznámil účastníkom konania začatie konania o zmenu doby trvania predmetnej reklamnej stavby. 8. Stavebný úrad, vychádzajúc zo zabezpečených podkladov, vydal dňa 11.03.2019 rozhodnutie č. 17224/2015-027-Re, ktorým zamietol žiadosť žalobcu o zmenu doby trvania reklamnej stavby podľa § 62 ods. 4 stavebného zákona (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Proti prvostupňovému rozhodnutiu stavebného úradu podal odvolanie žalobca. Okresný úrad Nitra, Odbor výstavby a bytovej politiky ako príslušný odvolací orgán (ďalej len „pôvodný žalovaný“) rozhodnutím č. OU-NROVBP2-2020/008237-005 zo dňa 19.02.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie stavebného úradu ako vecne správne potvrdil, keď po preskúmaní veci nezistil také porušenie právnych predpisov, pre ktoré by bolo potrebné ho zrušiť. 9. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia pôvodný žalovaný poukázal na ustanovenia stavebného zákona, ako aj zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších zákonov (ďalej len „cestný zákon“) a Správneho poriadku, a zhodne so stavebným úradom konštatoval, že reklamné stavby povoľované podľa stavebného zákona, ktoré majú obmedzenú dobu trvania, sú dočasnými reklamnými stavbami. Konanie o žiadosti žalobcu je stavebným konaním, v ktorom sa okrem § 67 ods. 4 stavebného zákona postupuje primerane i podľa § 58 až § 66 stavebného zákona. Pôvodný žalovaný ďalej konštatoval, že predmetná reklamná stavba sa síce podľa LV č. XXXX nachádza na pozemku, ktorý je umiestnený v zastavanom území obce, avšak podľa príslušných ustanovení cestného zákona je umiestnená mimo sídelného útvaru obce ohraničeného dopravnou značkou, označujúcou začiatok a koniec obce vo vzdialenosti menšej ako 100 m od osi vozovky priľahlého jazdného pásu rýchlostnej cesty R1. Skutočnosť, že predmetná reklamná stavba je umiestnená v ochrannom pásme rýchlostnej cesty R1, ktorá je zároveň medzinárodným cestným ťahom (je súčasťou európskej cesty E 571), platí súčasne aj § 10 ods. 4 cestného zákona a jej umiestnenie je neprípustné, pričom výnimku podľa § 11 ods. 2 cestného zákona nie je možné povoliť, čo uviedol aj príslušný cestný správny orgán Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „MD SR“) vo svojom vyjadrení/stanovisku č. 28746/2015/C212-SCDPK/80649 zo dňa 15.12.2015. K námietke zaujatosti pôvodný žalovaný uviedol, že z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že v novom konaní, ktoré nasledovalo po doručení rozhodnutia pôvodného žalovaného č. OU-NR-OVBP2-2018/028893-002 zo dňa 23.08.2018, vybavujúci referenti stavebného úradu najskôr oznámili svojmu nadriadenému podané
námietky, o ktorých nadriadený rozhodol. Právoplatné, námietky zamietajúce rozhodnutia sú súčasťou administratívneho spisu. Postup C. H. E. a I. J. K. bol podľa pôvodného žalovaného v súlade s právnymi predpismi. II. Žaloba 10. Včas podanou všeobecnou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“), doručenou dňa 05.05.2020 na Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“), vedenou pôvodne pod sp. zn. 11S/62/2020, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia pôvodného žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím stavebného úradu (ďalej spolu aj „preskúmavané rozhodnutia“, ďalej spolu aj „správne orgány“), vrátane postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), teda pre nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť vydaných rozhodnutí, nedostatočne zistený skutkový stav bez opory v administratívnom spise a pre podstatné pochybenia procesného charakteru, ktoré mali mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 11. V bližšom odôvodnení žaloby žalobca uviedol, že v danom prípade nevyplýva zo žiadneho dôkazu, že sa predmetná reklamná stavba nachádza mimo sídelného útvaru obce. Skutkovú okolnosť je potrebné zisťovať a až po jej zistení aplikovať právnu úpravu. Správne orgány podľa žalobcu nezisťovali skutkový stav v otázke vymedzenia sídelného útvaru obce žiadnym spôsobom a vo vzťahu k polohe predmetnej reklamnej stavby sa žiadnym preskúmateľným spôsobom nevysporiadali s otázkou, z akého dôvodu sa má nachádzať mimo sídelného útvaru obce, aby vôbec mohol aplikovať ustanovenia stavebného a cestného zákona. Ak teda nie je vymedzený sídelný útvar obce, nie je možné ustáliť, že je splnená podmienka § 10 ods. 4 , § 11 ods. 1, ods. 2 cestného zákona, teda poloha mimo sídelného útvaru obce a ani to, že je dotknutý akýkoľvek verejný záujem podľa § 126 cestného zákona. Skutkový stav nie je zistený vo významnej otázke polohy predmetnej reklamnej stavby mimo sídelného útvaru obce v žiadnej podobe, ktorá vylučuje rozumné pochybnosti. Obsah administratívneho spisu neobsahuje žiadne zistenie, ktoré by umožňovalo identifikovať akýkoľvek verejný záujem chránený osobitným predpisom, keďže nebolo žiadnym spôsobom a preskúmateľne ustálené, že sa predmetná reklamná stavba nachádza mimo sídelného útvaru obce. Vzdialenosť od priľahlého pásu cesty je podľa žalobcu irelevantná, pretože ochranné pásmo nevzniká v sídelnom útvare obce a správne orgány sídelný útvar obce žiadnym spôsobom nevymedzili hranicami. Absencia vymedzenia hraníc znamená aj absenciu vymedzenia sídelného útvaru obce, a teda aj absenciu skutkového zistenia významného pre rozhodnutie, keďže údajný dotknutý záujem v takom prípade nemôže existovať. 12. Poukazovanie správnych orgánov na skutočnosť, že polohu predmetnej reklamnej stavby vo vzťahu k sídelnému útvaru obce je možné identifikovať pomocou webových stránok napr. Google maps, mapy CDV, ZB a GIS a pod. je podľa žalobcu bezpredmetné. Tieto databázy na internete nie sú verejnými registrami s výpismi, ktoré by boli použiteľné na právne úkony (teda nejde o verejné dokumenty s dôkaznou hodnotou z toho vyplývajúcou), časť z nich prevádzkuje zahraničná právnická osoba, ich správnosť nie je ničím garantovaná, nie je zrejmé, že by správne orgány použili v rámci dokazovania akýkoľvek doklad z týchto databáz, ktorý by preukazoval vymedzenie sídelného útvaru obce a napokon tieto databázy neobsahujú údaje o vymedzení územia sídelných útvarov obce podľa zákona tak, aby bolo možné vôbec dospieť k záveru, že predmetná reklamná stavba sa nachádza mimo sídelného útvaru obce a je dotknutý verejný záujem v zmysle § 126 stavebného zákona. Pôvodný žalovaný síce poukazoval na stanovisko cestného správneho orgánu, avšak uvedený predpoklad nie je podložený žiadnym skutkovým zistením a dôkazom, ktorý by vôbec odôvodňoval status cestného správneho orgánu ako dotknutého orgánu v administratívnom konaní, keďže nie je preukázaná existencia verejného záujmu, ktorý by mal byť predmetnou reklamnou stavbou dotknutý podľa § 126 stavebného zákona. Poloha predmetnej reklamnej stavby vo vzťahu k ceste môže byť zrejmá, avšak jej poloha vo vzťahu k sídelnému útvaru obce je len svojvoľným záverom správnych orgánov. Navyše, záväzné stanovisko sa žiada len a len v prípade preukázanej existencie polohy reklamnej stavby mimo sídelného útvaru obce, a naopak, nevyvodzuje sa z neho záver o polohe reklamnej stavby vo vzťahu k sídelnému útvaru obce. Uvedené je podľa žalobcu o to zarážajúcejšie, že priamo z verejného registra operátu katastra je zrejmé, že parc. č. XXX/X v k. ú. G. E. sa nachádza v intraviláne (zastavanom území obce), čo je zrejmé z listu vlastníctva č. XXXX. Zároveň z verejne dostupnej mapy operátu je zrejmé, že v okolí reklamnej
stavby sa nachádzajú ďalšie stavby (cca. 50 metrov okolo pozemku), čo opäť potvrdzuje, že predmetná reklamná stavba sa môže nachádzať len a len v sídelnom útvare obce, kde aplikácia § 10 ods. 4, § 11 ods. 1 cestného zákona je priamo vylúčená. Uvedené podľa žalobcu znamená, že skutkový stav nebol v otázke polohy mimo sídelného útvaru obce zisťovaný. Pritom je ťažko pochopiteľné, ako je možné, ak skutočne má existovať na mieste predmetnej reklamnej stavby ochranné pásmo, ako mohlo vzniknúť, ako mohlo byť overené a ako vôbec mohlo byť zistené, keď v sídelnom útvare obce sa ochranné pásmo podľa cestného zákona nemôže uplatňovať, resp. nemôže vzniknúť, a súčasne sídelný útvar obce nebol v konaní žiadnym spôsobom ustálený. Irelevantné a ničím nepodložené je v tejto súvislosti aj vyjadrenie spoločnosti GRANVIA, a.s. o tom, že v bližšie neurčenej budúcnosti má predmetná reklamná stavba tvoriť príklad určenému stroju prekážku pri údržbe. 13. Žalobca ďalej namietal, že pôvodný žalovaný citoval veľké množstvo právnych noriem, avšak vo vzťahu k týmto normám neuvádza nič, čo by odôvodňovalo správnosť jeho postupu ako i postupu stavebného úradu, a čo by akýmkoľvek logickým či analytickým postupom spojil s argumentáciou proti námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní. Nie je zrejmé ani to, na základe ako zisteného skutkového stavu došlo k subsumpcii pod § 126 stavebného zákona a § 10 ods. 4, § 11 ods. 1 cestného zákona, keď každé ustanovenie rieši inú situáciu. Stanovisko MD SR neobsahuje žiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo potrebné aplikovať tieto ustanovenia. V prípade § 10 ods. 4 cestného zákona ide o bezvýnimočný zákaz a v prípade § 11 ods. 1 cestného zákona sa pripúšťa výnimka v podobe záväzného stanoviska skutočne dotknutého orgánu chrániaceho záujem podľa § 126 stavebného zákona. V konaní nebol preukázaný skutkový základ, ktorý by umožňoval aplikovať uvedené ustanovenia cestného zákona a správne orgány ani neuviedli, pre ktorý prípad bolo vydané záväzné stanovisko. Je možné len odvodzovať, že by to malo byť k situácii regulovanej v § 11 ods. 1 cestného zákona, nakoľko pri § 10 ods. 4 cestného zákona to nie je možné, ale správne orgány citujú obidve ustanovenia a na základe stanoviska odôvodňujú splnenie podmienok pre aplikáciu oboch ustanovení, čo nie je logicky a procesne možné. Správne orgány aplikovali obidve ustanovenia, z čoho je zrejmé, že skutkový stav nemali spoľahlivo zistený, postupovali nesprávne a vyvodzovali neprijateľné skutkové a právne závery o neprípustnosti predmetnej reklamnej stavby na danom mieste. 14. Záväzné stanovisko môže byť podľa žalobcu požadované len na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Spoľahlivé zistenie skutkového stavu je povinnosťou správneho orgánu, a nie potenciálne dotknutého orgánu. Správne orgány mali najskôr riešiť otázku vymedzenia sídelného útvaru obce, ak by mal byť rozsah tohto územia iný, než je intravilán obce a následne zisťovať, či sa v takto dôvodne vymedzenom sídelnom útvare obce nachádza predmetná reklamná stavba a až následne, na základe takto zisteného skutkového stavu, požadovať akékoľvek stanovisko s vplyvom na konanie. Ani pôvodný žalovaný a ani domnelý dotknutý orgán žiadnym spôsobom nevyriešili otázku, z akého dôvodu a na základe akého dôkazu sa predmetná reklamná stavba nemá nachádzať v sídelnom útvare obce, keď je z verejného registra zjavné, že sa nachádza v zastavanom území obce a z mapy, že sa v blízkosti nachádzajú ďalšie stavby a dokonca priľahlá cesta je označená kategóriou cestnej, miestnej a/alebo účelovej komunikácie. Žiaden právny predpis nestanovuje, ako a kadiaľ sa majú viesť hranice sídelného útvaru obce, preto je možné pracovať buď s pojmom intravilán ako zastavané územie obce alebo správny orgán musí svoje rozhodnutie v tejto otázke presvedčivo a logicky odôvodniť, pričom v opačnom prípade ide o rozhodnutie svojvoľné. V predmetnej veci je možné vychádzať z toho, že z verejného registra vyplýva, že predmetná reklamná stavba sa nachádza v sídelnom útvare obce, ktorý je totožný s intravilánom obce alebo, že skutkový stav nebol spoľahlivo zistený. Ak z odôvodnenia rozhodnutia má vyplývať, že predmetná reklamná stavba nemôže byť umiestnená na mieste, na ktorom stojí, len preto, že bolo vydané stanovisko, ide podľa názoru žalobcu o podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Takýto postup je vyvodzovaním záveru o existencii dôkazu o právne významnej skutočnosti z dôkazu, ktorý môže byť žiadaný len na základe skutočnej a preukázanej existencie takej skutočnosti, ktorá nebola preukázaná žiadnym dôkazom a z verejných registrov vyplýva opak. Žalovaný, ani správny orgán prvého stupňa neuviedli žiadne vymedzenia sídelného útvaru obce a neuviedol to ani domnelý dotknutý orgán. V tejto súvislosti označovanie dopravných značiek ako hranice sídelného útvaru obce je nenáležité, nakoľko ide o body a nie o čiary, ktorými hranice územia nepochybne sú. Zo skutočnosti, že bolo vydané stanovisko dotknutého orgánu, nemožno vyvodzovať záver, že reklamná stavba sa nachádza mimo sídelného útvaru obce. Existencia takéhoto paaktu nemôže zbaviť správny orgán povinnosti spoľahlivo zistiť skutkový stav v súčinnosti s účastníkmi konania. Predmetné stanovisko nemôže byť relevantným podkladom pre rozhodnutie, pretože je možné ho žiadať len v prípade, ak sa
preukáže, že reklamná stavba sa nachádza mimo sídelného útvaru obce. Žalobca nemá vedomosť o tom, že by cestný alebo akýkoľvek iný zákon stanovoval spôsob určovania hraníc sídelného útvaru obce odlišný od intravilánu, teda nie je zrejmé, či má ísť o priamky alebo krivky medzi bodmi a ani domnelý dotknutý orgán v tomto smere neprodukoval žiadne relevantné a preskúmateľné úvahy. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a s priamym dopadom na právo žalobcu na spravodlivé konanie, ktorému sa upiera možnosť oboznámiť sa so skutočnými dôvodmi rozhodnutia a v primeranej aprobovanej rovine procesným postupom naň reagovať. Takýto postup správneho orgánu sa nazýva svojvôľa a rozhodnutia založené na takomto postupe sa nazývajú arbitrárne. 15. Pôvodný žalovaný sa vecne nezaoberal námietkou predpojatosti z hľadiska skutočností riadne špecifikovaných a dôkazne podložených. Žalobca namietal zaujatosť zamestnancov obce ako i ďalších osôb, o ktorých sa domnieval, že sú zamestnancami stavebného úradu, resp. zabezpečujú jeho činnosť, a ktorí mimo právomoci konali spôsobom, ktorým sa snažili zasiahnuť do rôznych súkromnoprávnych vzťahov žalobcu k tretím osobám, a to v konkrétnych prípadoch, ktoré žalobca riadne označil a uviedol aj vo svojom odvolaní. Pôvodný žalovaný nezohľadnil skutočnosť, že takíto zamestnanci nemohli vykonávať svoje právomoci nestranným a nezaujatým spôsobom, keď zjavne konali v neprospech záujmov účastníka mimo rámca správneho orgánu, teda konali s inými účastníkmi správnych konaní v snahe zmeniť skutkový stav a je nerozhodné, v akých prípadoch, keďže išlo o listy žiadajúce zmluvných partnerov žalobcu, aby zrušili svoje zmluvné vzťahy so žalobcom. Žalobca uvedené namietal aj v odvolaní a pôvodný žalovaný sa s týmto vysporiadal spôsobom, že námietka bola vznesená až v odvolacom konaní. Je potrebné, aby sa zamestnanci obce, resp. akékoľvek osoby zabezpečujúce činnosť stavebného úradu, resp. štatutárny orgán obce aj javili ako nestranné a nezaujaté v očiach účastníkov konania, čo v danom prípade zjavne nie je možné z objektívnych dôvodov, keď pre pomer k veciam žalobcu a/alebo priamo k nemu samotnému nie je možné považovať rozhodovanie stavebného úradu za nestranné a nezaujaté. Namietaná predpojatosť osôb vybavujúcich veci žalobcu na správnom orgáne smerovala proti všetkým osobám konajúcim vo vzťahu k žalobcovi vrátane primátora, ktorý podpisoval listy adresované zmluvným partnerom žalobcu, aby ukončili zmluvné vzťahy so žalobcom. Nezaoberanie sa namietanou predpojatosťou vecne a ani z úradnej povinnosti má za následok jednak nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a jednak nezákonnosť aj z dôvodu podieľania sa neoprávnených osôb na rozhodovaní správneho orgánu. Uvedené je možné posúdiť ako nesplnenie predpokladov týchto osôb podľa § 117 ods. 3 stavebného zákona, keď predpokladom je nielen osobitný kvalifikačný predpoklad, ale aj trvalé organizačné zaradenie, ktoré osobitnému kvalifikačnému predpokladu korešponduje. Preskúmavané rozhodnutia nemôžu byť zákonné, pretože vo veci konali neoprávnené a predpojaté osoby a správny orgán sa nevysporiadal s námietkami žalobcu v zákonnom rozsahu, hoci mal o nich vedomosť a tieto osoby neboli vylúčené ako predpojaté osoby z činnosti správneho orgánu v danej veci, pričom pôvodný žalovaný tieto vady žiadnym spôsobom nezhojil a v žiadnej podobe a preskúmateľným spôsobom nereagoval na materiálny obsah námietok. 16. V súvislosti s uvedeným žalobca namietal porušenie jeho procesných práv, nakoľko mu postupom správnych orgánov bola odňatá možnosť náležite argumentovať. Preskúmavané rozhodnutia podľa neho nevychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, nespĺňajú kvalitatívne podmienky predpokladané zákonom, nakoľko správne orgány nepostupovali pri zisťovaní skutkového stavu v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, čím bolo zasahované do práv žalobcu na spravodlivé konanie. Žalobca namietal najmä porušenie povinností správneho orgánu podľa § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 4 a ods. 5 Správneho poriadku v spojení s § 32 ods. 1 a § 46 Správneho poriadku, a to povinnosti zistiť spoľahlivo a úplne skutočný stav veci a náležite a presvedčivo ho odôvodniť s uvedením úvah, ktorými sa spravoval, a postupovať pritom v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, ako aj dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. 17. Vzhľadom na uvedené nedostatky žalobca navrhol obe preskúmavané rozhodnutia podľa § 191 ods. 1, ods. 3, ods. 4 SSP zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie stavebnému úradu. III. Vyjadrenie pôvodného žalovaného, replika žalobcu
18. V rámci reakcie na súdom doručenú žalobu sa pôvodný žalovaný vyjadril podaním doručeným krajskému súdu dňa 17.09.2020. Pridržal sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré označil za vecne správne, a žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Zopakoval časť argumentácie obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí a žalobné námietky považoval za neopodstatnené. Zdôraznil, že procesné práva žalobcu v administratívnom konaní neboli porušené, keďže mal možnosť ich uplatniť v lehote určenej správnym orgánom a túto možnosť nevyužil. 19. Za neopodstatnené považoval pôvodný žalovaný aj tvrdenie žalobcu, že sa nezaoberal námietkou predpojatosti zamestnancov stavebného úradu, keďže z obsahu administratívneho spisu nie je zrejmý postup žalobcu, ktorým by v súlade s § 9 a nasl. Správneho poriadku uvádzal dôvody vylúčenia zamestnanca z prejednávania a rozhodovania veci. Zo strany žalobcu nedošlo k riadnemu oznámeniu relevantných skutočností nasvedčujúcich vylúčenie zamestnancov stavebného úradu a žalobca nijakým spôsobom nepreukázal dôvody, ktoré by mohli zakladať predpojatosť akéhokoľvek zamestnanca stavebného úradu. Podľa názoru pôvodného žalovaného nemožno za zaujatého považovať zamestnanca len z dôvodu, že v konaní rozhodol spôsobom, s ktorým účastník konania nesúhlasí. Námietka predpojatosti nebola v konaní zo strany žalobcu podľa pôvodného žalovaného účinne vznesená. 20. Vzhľadom na uvedené pôvodný žalovaný trval na svojom právnom názore vyjadrenom v napadnutom rozhodnutí a navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. 21. Uznesením krajského súdu č. k. 11S/62/2020-86 zo dňa 30.09.2020, právoplatným 09.04.2025, boli do konania pribratí ďalší účastníci konania C. D. E. a spoločnosť GRANVIA, a. s., ktorá sa podaním doručeným krajskému súdu dňa 02.11.2020 v súlade s § 32 ods. 4 SSP vzdala svojho účastníctva v správnom súdnom konaní. Žiaden z ďalších účastníkov konania sa k veci nevyjadril. 22. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným krajskému súdu dňa 04.05.2021 (replika). Zopakoval svoju žalobnú argumentáciu a zdôraznil povinnosť pôvodného žalovaného zistiť úplný skutkový stav v danej veci. Podľa jeho názoru pasivitu nemožno pripisovať žalobcovi. Zotrval na žalobe v celom rozsahu a preskúmavané rozhodnutia navrhol zrušiť a vec vrátiť stavebnému úradu na ďalšie konanie. K replike priložil fotokópiu podstatnej časti administratívneho spisu. IV. Rozsudok krajského súdu, kasačné konanie 23. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 11S/62/2020-384 zo dňa 27.04.2021 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorým žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol a žalovanému ani ďalšiemu účastníkovi konania právo na náhradu trov konania nepriznal. 24. Na základe kasačnej sťažnosti žalobcu Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR“ alebo „kasačný súd“) rozsudkom sp. zn. 7Svk/23/2021 zo dňa 29.03.2023, právoplatným dňa 25.05.2023 (ďalej aj „rozsudok kasačného súdu“), zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku kasačného súdu (body 9. a nasl.) uviedol: „Podľa § 106 SSP ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenia alebo nerozhodne vo veci bez nariadenia pojednávania, zašle bezodkladne žalobcovi vyjadrenie žalovaného a ďalších účastníkov k žalobe. Žalobca sa k nim môže vyjadriť v lehote určenej správnym súdom (ods. 1). K vyjadreniu žalobcu sa môžu účastníci konania vyjadriť v lehote určenej správnym súdom. Na ďalšie vyjadrenia správny súd nemusí prihliadať, o čom účastníkov konania poučí. V prerokúvanej veci z obsahu spisu vyplýva, že správny súd 2. apríla 2021 doručil žalobcovi vyjadrenie žalovaného k žalobe (ktoré nesprávne označuje ako „repliku“) a dal mu možnosť, aby sa k nemu vyjadril do 30 dní. Posledný deň tejto lehoty pripadol na 2. mája 2021 (nedeľa). Podľa § 69 ods. 5 SSP, ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň, ktorým bol v tomto prípade 3. máj 2021 (pondelok). V tento deň žalobca svoje vyjadrenie, ktoré práve je onou „replikou“, aj skutočne doručil správnemu súdu v súlade s § 32 ods. 5 písm. a) zákona č. 305/2013 Z. z. o e-Governmente. Správny súd tak nielenže nariadil termín verejného vyhlásenia rozsudku, ale tento rozsudok aj vyhlásil v čase, kedy ešte žalobcovi plynula lehota na podanie repliky. Rozhodol teda bez toho, aby vyčkal na jej uplynutie, a tým umožnil žalobcovi pred svojím rozhodnutím predniesť svoju reakciu na vyjadrenie žalovaného. Potom sa logicky stalo, že
správny súd nemohol pri svojom rozhodovaní prihliadať na repliku, ktorá bola predložená až približne týždeň po vyhlásení rozsudku, hoci stále počas určenej lehoty. Podstatou samotnej kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť svoje argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany (porovnaj v tomto smere napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 42/09, I. ÚS 77/2015, III. ÚS 32/2015 a ďalšie). Pritom je podstatné, aby žalobca mal možnosť sám uvážiť, či sa k argumentom žalovaného vo vyjadrení k žalobe chce vyjadriť alebo nie, teda či uplatní svoj vplyv na rozhodovanie správneho súdu. Pokiaľ teda správny súd dá žalobcovi túto možnosť do určitej lehoty, potom je logicky povinný vyčkať so svojím rozhodnutím do uplynutia tejto lehoty, lebo len tak bude môcť pri svojom rozhodovaní zohľadniť prípadné argumenty žalobcu. Kasačný súd tak dospel k záveru, že námietka žalobcu je opodstatnená a zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia správneho súdu v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Z tohto dôvodu sa kasačný súd ani nezaoberal vecným posudzovaním ďalších námietok. Kasačná sťažnosť je tak vo výsledku dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Správny súd tak o správnej žalobe rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). Úlohou správneho súdu tak bude predovšetkým dodržať všetky procesné požiadavky v súvislosti s rozhodovaním vo veci, vysporiadať sa so všetkými námietkami účastníkov konania, korešpondujúcimi s obsahom žaloby, ako aj s obsahom vyjadrení a opätovne vo veci rozhodnúť. Kasačný súd len poznamenáva, že o kasačných sťažnostiach toho istého žalobcu už tunajší súd rozhodoval napríklad vo svojich rozsudkoch sp. zn. 2 Sžk 19/2019, 1 Sžk 1/2020, 5 Sžk 5/2020 a 8 Sžk 22/2021, ktoré sa tak medzičasom stali ustálenou judikatúrou kasačného súdu.“ V. Ďalší priebeh konania po vrátení veci kasačným súdom 25. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) začal Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne vedená pred Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 11S/62/2020 a po vrátení veci kasačným súdom sp. zn. 21S/45/2023, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu, kde je vedená pod sp. zn. NR-21S/45/2023. 26. V zmysle § 1 ods. 1, § 7 zákona č. 608/2003 Z. z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie a o zmene a doplnení zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov v znení účinnom od 01.04.2024 a v súlade s § 6 ods. 2, § 7 ods. 1 zákona č. 200/2022 Z. z. o územnom plánovaní v znení neskorších predpisov prešli kompetencie orgánov na úsekoch územného plánovania a stavebného poriadku na Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky a jeho regionálne úrady. Správny súd preto ďalej konal s Úradom pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, ktorý v ďalšom konaní vystupoval ako žalovaný. 27. Správny súd v rámci realizácie ďalších procesných úkonov zaslal repliku žalobcu na vyjadrenie ostatným účastníkom konania. 28. K replike žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným správnemu súdu dňa 19.03.2025 (duplika). Zotrval na správnosti právnych záverov v preskúmavaných rozhodnutiach a zdôraznil rozpor predĺženia doby trvania predmetnej reklamnej stavby s verejným záujmom, ktorý je chránený cestným zákonom. Zároveň poukázal na rozsudky NSS SR v obdobných veciach (napr. sp. zn. 1Sžk/1/2020, 2Sžk/19/2019, 5Sžk/5/2020, 5Svk/10/2021), v ktorých kasačný súd kasačné sťažnosti žalobcu zamietol. Poukázal na odôvodnenia označených rozsudkov a uzavrel, že opakujúce sa tvrdenia žalobcu sú
účelové a nemajú oporu v skutkovom stave. Žalobu označil za nedôvodnú a navrhol ju podľa § 190 SSP zamietnuť. 29. K duplike žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným správnemu súdu dňa 21.07.2025 (opakovaná replika). Žalobca zotrval na všetkých svojich žalobných dôvodoch a pridržal sa svojich písomných vyjadrení v danej veci. Dupliku žalovaného označil za vecne nesprávnu a nepodloženú, a zdôraznil existenciu fundamentálnej chyby v určení skutkového stavu, nesprávnej právnej aplikácie právnych predpisov a existenciu procesných vád konania. K ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu upriamil pozornosť na to, že išlo o odlišný skutkový stav, ktorý sa týkal inej reklamnej stavby v inej lokalite, a zdôraznil existenciu iných rozhodnutí, konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžk/14/2019 a krajského súdu sp. zn. 11S/135/2019, ktoré sú podľa neho priliehavejšie k danej veci. Žalobca zotrval na svojom žalobnom petite a navrhol preskúmavané rozhodnutia zrušiť s vrátením veci stavebnému úradu na ďalšie konanie. 30. Duplika a opakovaná replika boli zaslané ostatným účastníkom konania, ďalšie vyjadrenia k veci však už neboli podané. VI. Relevantná právna úprava 31. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 32. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách. 33. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 34. Podľa § 140 SSP vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody. 35. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. 36. Podľa § 169 SSP ďalší účastník, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri zúčastnení sa na konaní podľa § 42 ods. 1 písm. d) majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo na náhradu ďalších trov konania. 37. Podľa § 469 SSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, správny súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu. 38. Podľa § 467 ods. 3 SSP ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania. 39. Podľa § 43 ods. 2 veta prvá stavebného zákona reklamná stavba je stavebná konštrukcia postavená stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou podľa odseku 1 písm. a) až d) alebo upevnená strojnými súčiastkami alebo zvarom o pevný základ na zemi alebo ktorej osadenie vyžaduje úpravu podkladu a ktorej funkciou je šírenie reklamných, propagačných, navigačných a iných informácií viditeľných z verejných priestorov. 40. Podľa § 62 ods. 4 stavebného zákona ak by sa uskutočnením alebo užívaním stavby mohli ohroziť verejné záujmy chránené týmto zákonom a osobitnými predpismi alebo neprimerane obmedziť či ohroziť práva a oprávnené záujmy účastníkov vo väčšom rozsahu, než sa počítalo v územnom rozhodnutí, stavebný úrad žiadosť o stavebné povolenie zamietne.
41. Podľa § 67 ods. 4 stavebného zákona ak stavebník požiada o zmenu doby trvania reklamnej stavby pred uplynutím tejto doby, tak podaním žiadosti doba trvania reklamnej stavby až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o žiadosti neplynie. 42. Podľa § 126 ods. 1 stavebného zákona ak sa konanie podľa tohto zákona dotýka záujmov chránených predpismi o ochrane zdravia ľudu, o utváraní a o ochrane zdravých životných podmienok, vodách, o ochrane prírodných liečebných kúpeľov a prírodných liečivých zdrojov, o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, o lesoch a lesnom hospodárstve, o opatreniach na ochranu ovzdušia, o ochrane a využití nerastného bohatstva, o kultúrnych pamiatkach, o štátnej ochrane prírody, o požiarnej ochrane, o zákaze biologických zbraní, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, o odpadoch, o veterinárnej starostlivosti, o vplyvoch na životné prostredie, o jadrovej bezpečnosti jadrových zariadení, o prevencii závažných priemyselných havárií, o správe štátnych hraníc, o pozemných komunikáciách, o dráhach a o doprave na dráhach, o civilnom letectve, o vnútrozemskej plavbe, o energetike, o tepelnej energetike, o elektronických komunikáciách, o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, o civilnej ochrane, o inšpekcii práce a o štátnej geologickej správe, rozhodne stavebný úrad na základe záväzného stanoviska dotknutého orgánu podľa § 140a, ktorý uplatňuje požiadavky podľa osobitných predpisov. 43. Podľa § 140a ods. 1 písm. a) stavebného zákona dotknutým orgánom podľa tohto zákona je orgán verejnej správy, ktorý je správnym orgánom chrániacim záujmy uvedené v § 126 ods. 1, ak konanie podľa osobitného predpisu upravujúce jeho pôsobnosť je súčasťou konania podľa tohto zákona, má naň nadväzovať alebo s ním súvisí. 44. Podľa § 140b ods. 1 stavebného zákona záväzné stanovisko je na účely konaní podľa tohto zákona stanovisko, vyjadrenie, súhlas alebo iný správny úkon dotknutého orgánu, uplatňujúceho záujmy chránené osobitnými predpismi, ktorý je ako záväzné stanovisko upravený v osobitnom predpise. Obsah záväzného stanoviska je pre správny orgán, v konaní podľa tohto zákona záväzný a bez zosúladenia záväzného stanoviska s inými záväznými stanoviskami nemôže rozhodnúť vo veci. 45. Podľa § 142d ods. 2 veta prvá stavebného zákona informačné, reklamné a propagačné zariadenia podľa predpisov platných do 1. januára 2015 sa považujú za reklamné stavby podľa tohto zákona v znení účinnom od 2. januára 2015. 46. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) § 3 ods. 1 písm. b) cestného zákona, orgány štátnej správy pre pozemné komunikácie (ďalej len „cestný správny orgán“) sú okresné úrady v sídlach krajov. 47. Podľa § 11 ods. 1 cestného zákona na ochranu diaľnic, ciest a miestnych komunikácií a premávky na nich mimo sídelného útvaru obce ohraničeného dopravnou značkou označujúcou začiatok a koniec obce slúžia cestné ochranné pásma. Pre jednotlivé druhy a kategórie týchto komunikácií určí šírku ochranných pásem vykonávací predpis, a to pri diaľniciach a cestách vyšších tried v rozsahu 50 až 100 metrov od osi priľahlého jazdného pásu, pri cestách nižších tried a miestnych komunikáciách 15 až 25 metrov od osi vozovky, nad a pod pozemnou komunikáciou. Cestné ochranné pásmo pre novobudované alebo rekonštruované diaľnice, cesty a miestne komunikácie vzniká dňom nadobudnutia právoplatnosti územného rozhodnutia. 48. Podľa § 11 ods. 2 cestného zákona v cestných ochranných pásmach je zakázaná alebo obmedzená činnosť, ktorá by mohla ohroziť diaľnice, cesty alebo miestne komunikácie alebo premávku na nich; príslušný cestný správny orgán povoľuje v odôvodnených prípadoch výnimky z tohto zákazu alebo obmedzenia záväzným stanoviskom. 49. Podľa § 11 ods. 5 cestného zákona žiadosť o povolenie výnimky podľa odseku 2 sa podáva v štádiu prípravnej dokumentácie. Výnimky možno povoliť len v odôvodnených prípadoch, ak tým nebudú dotknuté verejné záujmy, najmä dopravné záujmy a záujmy správy dotknutej komunikácie. Povolením výnimiek nesmie dôjsť k rozšíreniu súvislej zástavby obcí obstavovaním komunikácie. Povolenie výnimky možno viazať na podmienky. Na povolenie výnimky sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.
50. Podľa § 11 ods. 6 cestného zákona cestný správny orgán povoľuje výnimku podľa odseku 5 na základe stanoviska správcu pozemnej komunikácie a záväzného stanoviska dopravného inšpektorátu vydaného v rozsahu jeho pôsobnosti podľa osobitných predpisov, v ktorého miestnej pôsobnosti je časť cestného ochranného pásma, v ktorej sa má povoliť výnimka podľa odseku 2. Ak ide o povolenie výnimky v cestnom ochrannom pásme diaľnice a rýchlostnej cesty, cestný správny orgán povoľuje výnimku na základe stanoviska správcu pozemnej komunikácie a záväzného stanoviska Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vydaného v rozsahu jeho pôsobnosti podľa osobitných predpisov. 51. Podľa § 15 ods. 3 písm. b) vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (cestný zákon) hranicu cestných ochranných pásiem určujú zvislé plochy vedené po oboch stranách komunikácie vo vzdialenosti 50 metrov od osi vozovky cesty I. triedy. 52. Podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom. 53. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 54. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. VII. Posúdenie veci správnym súdom 55. Správny súd vzhľadom k absencii dôvodov podľa § 107 ods. 1 SSP preskúmal vec bez nariadenia pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku dňa 23.04.2026. Termín a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu dňa 17.12.2025 (oznámenie bolo vyvesené od 17.12.2025 do 23.04.2026), teda bola dodržaná zákonná 5-dňová lehota v zmysle § 137 ods. 4 SSP. Vzhľadom k tomu, že boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 3 veta druhá SSP, správny súd rozsudok vyhlásil vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní. Dňom vyhlásenia rozsudku v zmysle § 137 ods. 3 SSP je deň 23.04.2026. 56. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal napadnuté rozhodnutie pôvodného žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím stavebného úradu, vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uplatnených v žalobe, pri viazanosti právnym názorom NSS SR, vysloveným v rozsudku sp. zn. 7Svk/23/2021 zo dňa 29.03.2023, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 57. Predmetom tohto konania bolo posúdenie zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov, ktorými bola zamietnutá žiadosť žalobcu o zmenu doby trvania predmetnej reklamnej stavby podľa § 62 ods. 4 stavebného zákona s poukazom na ohrozenie verejných záujmov chránených cestným zákonom. V nadväznosti na uvedené bolo úlohou správneho súdu v tomto konaní, na základe žalobcom podanej žaloby a v jej medziach, daných obsahom žalobných námietok, a v rozsahu uplatnených žalobných dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) SSP posúdiť, či správne orgány pri vydaní preskúmavaných rozhodnutí a v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, postupovali v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. 58. Správny súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného správnymi orgánmi, ktorý vyplýva z obsahu administratívneho spisu, a pre ktorý boli rozhodujúce najmä tieto zabezpečené podklady: - stanovisko MD SR č. 28746/2015/C212-SCDPK/80649 zo dňa 15.12.2015 ako cestného správneho orgánu podľa § 3 ods. 1 písm. a) cestného zákona, v ktorom MD SR vyjadrilo nesúhlas s povolením
predĺženia lehoty predmetnej reklamnej stavby s poukazom na zmenu právnej úpravy a skutočnosť, že predmetná reklamná stavba je umiestnená v cestnom ochrannom pásme rýchlostnej cesty R1, - kópia katastrálnej mapy znázorňujúca polohu predmetnej reklamnej stavby a fotografia rýchlostnej cesty R1, - rozhodnutia stavebného úradu č. XXXXX/XXXX-002 H. L. XXXXX/XXXX-002, obe zo dňa 17.10.2018, obe právoplatné dňa 09.11.2018, ktorými boli zamietnuté námietky predpojatosti proti všetkým zamestnancom stavebného úradu, najmä C. H. E. a I. J. K.. 59. Správny súd v predmetnej veci poukazuje na sformovanú ustálenú rozhodovaciu prax súdov, v rámci ktorej kasačný súd vo veciach s totožnými účastníkmi konania a pri rovnakých skutkových okolnostiach veci opakovane neuznal za opodstatnené kasačné ani žalobné námietky žalobcu s poukazom na to, že vydané rozhodnutia správnych orgánov vo vzťahu k reklamným stavbám žalobcu sú zákonné. Správny súd nemal dôvod odchýliť sa od už vyslovených záverov kasačného súdu ani vo vzťahu k žalobcom uplatneným žalobným námietkam v tejto veci a v tejto súvislosti poukazuje na rozsudky kasačného súdu sp. zn. 2Sžk/19/2019, 1Sžk/1/2020, 5Sžk/5/2020, 8Sžk/18/2020, 8Sžk/22/2021, 5Svk/10/2021, 6Svk/18/2023, ktorých závery prešli aj testom ústavnosti (I. ÚS 193/2022). 60. Správny súd, v plnom rozsahu sa stotožňujúc so závermi kasačného súdu uvedenými v označených rozhodnutiach, aplikujúc § 140 SSP, už len poukazuje a v podrobnostiach odkazuje na argumentáciu uvedenú v rozsudku kasačného súdu sp. zn. 1Sžk/1/2020 zo dňa 27.10.2021 (body 11. a nasl.): „Žalobca kasačnou sťažnosťou namieta v podstate len proti tomu, ako správny súd pristúpil k otázke vymedzenia tzv. sídelného útvaru obce podľa § 10 ods. 4 cestného zákona. Zároveň vytýka správnemu súdu, že nevzal do úvahy, že správne orgány počas celého konania riadne nezistili skutkový stav, aby ustálili priebeh hraníc tohto útvaru. Takisto spochybňuje, že by stavebný úrad mohol vychádzať zo stanoviska dotknutého orgánu, ak toto stanovisko samo nebolo odôvodnené. Žalobca tieto námietky vznášal už v správnom konaní a vznášal ich aj v správnej žalobe. Podľa kasačného súdu sa však správny súd dostatočne jasne vyrovnal s argumentáciou žalobcu. V prerokúvanej veci bola predmetom správneho konania žiadosť žalobcu o predĺženie doby trvania reklamného zariadenia, povoleného pôvodne rozhodnutím Mesta Nitra z 11. septembra 2011 do 30. septembra 2014. Žalobca nespochybňoval, že pri prejednávaní tejto žiadosti mesto ako stavebný úrad malo postupovať podľa stavebného zákona v spojení so správnym poriadkom. Podľa § 126 ods. 1 stavebného zákona platí, že ak sa konanie podľa tohto zákona dotýka záujmov chránených predpismi (okrem iného) o pozemných komunikáciách, rozhodne stavebný úrad na základe záväzného stanoviska dotknutého orgánu podľa § 140a, ktorý uplatňuje požiadavky podľa osobitných predpisov. Podľa § 140 ods. 1 písm. a) stavebného zákona je dotknutých orgánom orgán verejnej správy, ktorý je správnym orgánom chrániacim záujmy uvedené v § 126 ods. 1. Podľa § 3 ods. 3 písm. g) a ods. 4 písm. a) cestného zákona vykonáva štátnu správu vo veciach diaľnic a ciest pre motorové vozidlá ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja a vo veci ciest I. triedy okresný úrad v sídle kraja; jeho územným obvodom je v takom prípade územný obvod kraja (§ 3 ods. 3 zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy v znení neskorších predpisov). Z citovaných ustanovení teda vyplývalo, že ak sa konanie podľa stavebného zákona týkalo záujmov chránených predpismi o pozemných komunikáciách na diaľniciach a cestách pre motorové vozidlá, je dotknutým orgánom ministerstvo, a ak na cestách I. triedy na území Nitrianskeho kraja, je dotknutým orgánom Okresný úrad v Nitre, ktorého pôsobnosť vykonáva jeho odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií [§ 3 ods. 2 písm. a) v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 180/2013 Z. z.]. Z citovaných § 126 ods. 1 a § 140a stavebného zákona však podľa kasačného súdu vyplýva, že otázku, či určitý orgán má postavenie dotknutého orgánu, nerieši s konečnou platnosťou stavebný úrad. Účel § 140a ods. 1 stavebného zákona, teda ochrana príslušných záujmov dotknutým orgánom, si totiž vyžaduje, aby tento dotknutý orgán nerozhodoval len o tom, aké požiadavky bude uplatňovať, ale tiež o tom, kedy sú dotknuté záujmy, ktoré má chrániť. Nie je teda úlohou stavebného úradu najskôr posúdiť, či budú konkrétne dotknuté príslušné chránené záujmy, a na základe toho zapojiť do konania príslušné dotknuté orgány. Stavebný úrad totiž spravidla nie je spôsobilý takéto posúdenie vykonať. Odborne spôsobilý na takéto posúdenie je spravidla len dotknutý orgán, ktorý má príslušné záujmy chrániť. Stavebný úrad je tak povinný do konania zapojiť dotknutý orgán v zmysle § 140a ods. 1 stavebného zákona, len čo zistí, že tu existuje čo len mierne pravdepodobné riziko, že v jeho konaní môžu byť dotknuté záujmy chránené predpismi uvedenými v § 126 ods. 1 cit. zák. V prerokúvanej veci nebolo od počiatku sporné (a dosvedčuje to aj fotografia por. č. 26 administratívneho spisu), že reklamné zariadenie stojí v tesnej blízkosti cesty pre motorové vozidlá a v relatívnej blízkosti cesty I.
triedy. Už to samo osebe znamenalo, že v konaní môžu byť v zmysle § 126 ods. 1 stavebného zákona dotknuté záujmy chránené predpismi o diaľniciach a cestách I. triedy, v dôsledku čoho mali byť podľa § 140a ods. 1 cit. zák. dotknutými orgánmi ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja, ako aj Okresný úrad v Nitre, odbor cestného hospodárstva a pozemných komunikácií. Potom bolo predovšetkým vecou týchto orgánov, aby chránili záujmy na ochrane týchto pozemných komunikácií. Bolo v prvom rade ich úlohou posúdiť, či sú v prerokúvanej veci splnené predpoklady § 10 ods. 4 cestného zákona, teda či umiestnenie reklamného zariadenia je v rozpore s citovaných ustanovením. Preto sa nemožno stotožniť s názorom žalobcu, že posúdenie, či reklamné zariadenie je alebo nie je v sídelnom útvare obce, malo byť v prvom rade vecou stavebného úradu a že ten mal žiadať stanovisko dotknutého orgánu až potom, čo zistil, že sa na povoľované zariadenie zákaz podľa § 10 ods. 4 cestného zákona vzťahuje. To isté platí aj pre námietku, že stavebný úrad mal najskôr zistiť priebeh cestného ochranného pásma podľa § 11 cestného zákona. Aj to je v prvom rade vecou dotknutého orgánu, nie stavebného úradu. Podľa § 10 ods. 4 cestného zákona v znení účinnom od 2. januára 2015 sa reklamné stavby nesmú umiestňovať mimo sídelného útvaru obce ohraničeného dopravnou značkou označujúcou začiatok a koniec obce je v území 100 metrov od osi vozovky priľahlého jazdného pásu diaľnice, rýchlostnej cesty a cesty I. triedy, ktoré sú medzinárodným cestným ťahom, okrem odpočívadiel. Žalobca už v správnej žalobe, ako aj v kasačnej sťažnosti neustále namieta, že správne orgány nezistili presne rozsah sídelného útvaru obce. Podľa správneho súdu však z administratívneho spisu vyplýva, že sporné reklamné zariadenie žalobcu sa nachádza jednak blízko cesty, jednak dostatočne ďaleko od dopravnej značky, ktorá označuje začiatok obce. Úvahu žalobcu o tom, ako by línia sídelného útvaru mohla prebiehať (teda že by mohla prebiehať tak, že by sa sporná stavba predsa len nachádzalo vo vnútri sídelného útvaru obce), považoval za týchto okolností za účelovú. Žalobca však aj v kasačnej sťažnosti pokračuje v umelom konštruovaní hypotéz o priebehu hraníc takéhoto útvaru. Neuvádza v nej totiž žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by čo len nasvedčovali tomu, že sporná stavba neleží mimo sídelného útvaru obce. Povinnosťou žalobcu podľa § 440 ods. 2 SSP pritom bolo jasne vytknúť správnemu súdu, v čom sú jeho výklad a aplikácia § 10 ods. 4 cestného zákona v prerokúvanej veci nesprávne a ako mal uvedenú normu aplikovať správne. Tejto požiadavke nevyhovujú hypotetické konštrukcie žalobcu o tom, aký priebeh sídelného útvaru obce by boli mohli správne orgány zistiť, keby ešte viac zisťovali skutkový stav (nevedno pritom, v akom konkrétnom smere). Napriek tomu však kasačný súd považuje aj prístup správneho súdu k výkladu § 10 ods. 4 cestného zákona za správny. Pôvodne upravovalo zákaz umiestňovania reklamných zariadení ustanovenie § 10 ods. 3 cestného zákona v znení účinnom do 1. januára 2015, ktoré tento zákaz viazalo tiež na ochranné pásmo diaľnice, cesty pre motorové vozidlá a medzinárodný cestný ťah. Pojem cestného ochranného pásma bol vymedzený v § 11 cestného zákona v cit. znení. Podľa odseku 1 prvej vety bola ich účelom ochrana diaľnic, ciest a miestnych komunikácií mimo súvisle zastavaného územia obce. Tento pojem bol pôvodné vymedzený len v § 15 ods. 2 vyhlášky č. 35/1984 Zb., podľa ktorého mala táto hranica vyplynúť najmä z územnoplánovacej dokumentácie, inak ju mal určiť cestný správny orgán, ktorý mal prihliadať tiež na to, či je súvislé zastavanie po oboch stranách cesty alebo len po jednej. Zákon č. 368/2013 Z. z. účinný od 1. decembra 2013 vložil túto definíciu do cestného zákona ako § 11 ods. 2. Podstatou tejto definície bolo, že vymedzoval zastavané územie pomocou spojníc rohov budov, ktoré od seba neboli ďalej než bolo ustanovené. Zákon č. 293/2014 Z. z. s účinnosťou od 2. januára 2015 doplnil do cestného zákona nový § 10 ods. 4, ktorý už zákaz umiestňovať reklamné stavby viazal (aj) na sídelný útvar obce vymedzený dopravnou značkou. Pojem „sídelný útvar“ sa v čase účinnosti tohto zákona v právnom poriadku Slovenskej republiky používal len pomerne výnimočne. Pôvodne bol tento pojem vymedzený v § 14 stavebného zákona v znení účinnom do 31. júla 2000 ako každá jednotka osídlenia, ktorá tvorí uzavretý, od iných jednotiek osídlenia priestorovo oddelený útvar. Zo znenia § 10 ods. 4 cestného zákona v znení účinnom od 2. januára 2015 je zrejmé, že toto ustanovenie nevymedzuje sídelný útvar podľa takého urbanistického kritéria, ale ohraničuje ho dopravnými značkami. Tým sa táto definícia približuje vymedzeniu pojmu „obec“ v § 2 písm. x) zákona NR SR č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení účinnom do 31. decembra 2009, podľa ktorého bolo obcou zastavané územie, ktorého začiatok a koniec sú označené príslušnou dopravnou značkou. Z uvedeného vyplýva, že pri výklade jazykovej formulácie „mimo sídelného útvaru obce“ podľa § 10 ods. 4 cestného zákona v citovanom znení sú v zásade možné dve zmysluplné alternatívy. Pri prvej by sídelný útvar obce bol vymedzený ako uzavreté územie (plocha) ležiace medzi spojnicami jeho vrcholov, pričom vrcholmi tohto útvaru by boli body, v ktorých sú na jednotlivých pozemných komunikáciách umiestnené dopravné značky začiatok a koniec obce. Pritom z každého vrcholu by museli viesť práve (a len) dve spojnice. Ostatné plochy by sa nachádzali „mimo tohto sídelného útvaru“. Pri druhej alternatíve by sa pojem „mimo sídelného útvaru“ vymedzil s ohľadom na pozemnú komunikáciu, na ktorej má byť
určené územie zákazu podľa § 10 ods. 4 cestného zákona. V tomto prípade by pás zákazu podľa tohto ustanovenia končil čiarou, ktorá by bola kolmá na os vozovky priľahlého jazdného pruhu a zároveň by prechádzala bodom, v ktorom je umiestnená značka začiatok alebo koniec obce platná pre tento jazdný pruh. Za touto čiarou by pozemná komunikácia vstupovala do sídelného útvaru obce, v ktorom by sa už zákazový pás podľa § 10 ods. 4 cestného zákona neurčoval. Naopak, racionálne nie je možný výklad, ktorý naznačuje žalobca a ktorý by zo sídelného útvaru robil akúsi množinu bodov. To totiž odporuje už formulácii ustanovenia § 10 ods. 4 cestného zákona, podľa ktorého má byť sídelný útvar „ohraničený“, takže sa predpokladá, že ide o určitú plochu alebo územie. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky treba jazykový výklad normy podľa potreby doplniť aj inými metódami výkladu, predovšetkým výkladom účelom normy (porov. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 171/05, III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/2010, I. ÚS 351/2010 a ďalšie). Z dôvodovej správy k zákonu č. 293/2014 Z. z., ktorým bolo formulované znenie § 10 ods. 4 cestného zákona (Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1060), vyplýva, že účelom novej úpravy bolo sprísnenie umiestňovania reklamných stavieb, ktoré okrem iného neprimerane zaťažujú životné prostredie a znižujú kvalitu života v spoločnosti. Zákaz umiestňovať takéto stavby do 100 metrov od diaľnic, ciest pre motorové vozidlá a niektorých ciest I. triedy slúži podľa kasačného súdu tomu, aby sa zamedzilo rušeniu vodičov na týchto dôležitých pozemných komunikáciách. Zároveň prispieva aj k zlepšeniu vzhľadu krajiny, cez ktorú tieto pozemné komunikácie vedú. Pre vodiča alebo cestujúceho, ktorý cestuje po pozemnej komunikácii, je začiatok a koniec obce rozpoznateľný umiestnením príslušnej dopravnej značky. Cieľom je teda zabezpečiť, aby vodiči a cestujúci nemuseli byť obťažovaní takýmito zariadeniami v určenej vzdialenosti od pozemnej komunikácie predtým, než ich dopravná značka informuje, že sa nachádzajú v obci, ani potom, čo ich dopravná značka informovala, že obec opustili. Na základe uvedeného tak kasačný súd považuje za správny výklad § 10 ods. 4 cestného zákona druhú alternatívu uvedené v odseku 18 tohto odôvodnenia. Z takéhoto výkladu vychádzal aj správny súd v napadnutom rozsudku. Zároveň vyslovil, že aj pri takomto výklade sa reklamná stavba žalobcu nachádza mimo sídelného útvaru obce, v dôsledku čoho sa na ňu vzťahujú nielen zákaz podľa § 10 ods. 4, ale aj obmedzenia v cestnom ochrannom pásme podľa § 11 ods. 2 cestného zákona. Žalobca ani v správnej žalobe, ani v kasačnej sťažnosti neuviedol nič, čo by akokoľvek spochybňovalo tieto závery. Za týchto okolností správny súd správne uzavrel, že pre Mesto Nitra ako stavebný úrad bolo v konaní o žiadosti žalobcu záväzné stanovisko Okresného úradu Nitra, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií, ktorý uplatňoval záujmy na ochrane pozemných komunikácií podľa § 10 ods. 4 a § 11 cestného zákona. Keďže toto záväzné stanovisko bolo nesúhlasné, nezostávalo stavebnému úradu nič iné než žiadosť žalobcu zamietnuť...“. Súd taktiež poukazuje na rozsudok kasačného súdu sp. zn. 6Svk/18/2023 zo dňa 29.05.2025, z ktorého vyplýva záver, že „správny orgán (stavebný úrad), je povinný do konania zapojiť príslušné dotknuté orgány (ministerstvo dopravy), ktoré majú príslušné záujmy chrániť, pričom odborne spôsobilý je na takéto posúdenie spravidla len dotknutý orgán. Posúdenie, či reklamná stavba je alebo nie je v sídelnom útvare obce, nie je prioritne na úvahe správneho orgánu (stavebného úradu), ako ani povinnosť najskôr zistiť priebeh cestného ochranného pásma podľa § 11 cestného zákona, čo je prioritne úlohou dotknutého orgánu“. 61. S námietkou týkajúcou sa predpojatosti zamestnancov stavebného úradu sa vysporiadal kasačný súd v rozsudku sp. zn. 8Sžk/22/2021 zo dňa 25.08.2022 (body 22. a nasl.) nasledovne: „Ďalej bolo v kasačnom konaní potrebné posúdiť aj námietky týkajúce sa nenáležitého vysporiadania sa s námietkou predpojatosti zamestnancov stavebného úradu, ako aj námietkou nesprávneho obsadenia konajúceho orgánu verejnej správy. Obe námietky kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodné. Z administratívneho spisu vyplýva, že mesto Nitra rozhodnutím č. 3061/2019-002 zo dňa 25.02.2019 a rozhodnutím č. 3062/2019-002 zo dňa 25.02.2019 rozhodlo tak, že námietka predpojatosti podaná dňa 4. februára 2019 účastníkom konania - žalobcom (sťažovateľom) ... sa zamieta. Z odôvodnenia uvedených rozhodnutí vyplýva, že medzi menovanými zamestnancami stavebného úradu a účastníkom konania nie je vzdialený príbuzenský vzťah, nie sú blízkymi osobami podľa § 116 Občianskeho zákonníka, neudržiavajú žiadne bližšie vzťahy a tiež nie je medzi nimi nepriateľský vzťah. V tejto súvislosti kasačný súd dopĺňa, že námietka zaujatosti sa zakladala na skutočnosti, že hore uvedení zamestnanci sa podieľali na rozhodovaní stavebného úradu vo všetkých veciach sťažovateľa. K uvedenému dôvodu vylúčenia kasačný súd uvádza, že dôvodom na vylúčenie zamestnanca správneho orgánu z rozhodovania vo veci v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 správneho poriadku nie je skutočnosť, že daný zamestnanec v inej veci účastníka konania rozhodol spôsobom, s ktorým účastník nesúhlasí. S poukazom na uvedené mal kasačný súd preukázané, že o vznesených námietkach zaujatosti voči vyššie menovaným zamestnanom stavebného úradu bolo náležite rozhodnuté. V súvislosti s namietaným nesprávnym obsadením konajúceho orgánu verejnej správy kasačný súd poukazuje na čl.
22 Organizačného poriadku Mestského úradu v Nitre zo dňa 23.02.2011, upravujúci pôsobnosť Útvaru hlavného architekta, ktorého referát urbanizmu a architektúry (do ktorého sú zaradení aj namietaní zamestnanci stavebného úradu) vykonáva činnosti a vedie agendu všeobecného stavebného úradu pre zabezpečovanie výkonu prenesených úloh štátnej správy zverených zákonom č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov na úseku povoľovania reklamných stavieb a súvisiacej legislatívy.“ 62. Správny súd poukazuje aj na právne závery Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“), vyjadrené v uznesení sp. zn. I. ÚS 193/2022 zo dňa 31.03.2022 (body 13. a nasl.), ktorým ÚS SR ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku krajského súdu č. k. 11 S 197/2017-95 z 05.06.2019 a rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžk/1/2020 z 27.10.2021 ako zjavne neopodstatnenú odmietol. ÚS SR v označenom uznesení konštatoval, že „...napadnutý rozsudok najvyššieho správneho súdu bol vydaný v systéme správneho súdnictva, ktorého špecifiká je potrebné zohľadniť. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, proti ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná (m. m. III. ÚS 502/2015). Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu) predstavuje čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy. Zohľadňujúc sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, ústavný súd sa dôkladne oboznámil s relevantnou časťou napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu, aby posúdil, či ním došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu, pričom konštatuje, že v danom prípade žiadne pochybenie ústavnoprávnej intenzity neidentifikoval. Právna úprava reklamných stavieb bola zavedená do právneho poriadku Slovenskej republiky zákonom č. 293/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa stavebný zákon a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorý nadobudol účinnosť 2. januára 2015. Jeho cieľom bolo zefektívnenie regulácie reklamných stavieb zabezpečením silných a zároveň spravodlivých nástrojov pre mestá, obce a štát, keďže vizuálny smog predstavoval v Slovenskej republike dlhodobo neriešený problém, ktorý negatívne vplýval nielen na bezpečnosť cestnej premávky, ale do veľkej miery aj na vzhľad miest a obcí, ako aj scenériu krajiny, s ktorou sa stretávame na našich cestách. Pod pojmom vizuálny smog pritom treba chápať umiestňovanie reklamných stavieb – billboardov, bigboardov a iných reklamných zariadení (I. ÚS 194/2021, II. ÚS 347/2021). K sťažnostným námietkam sťažovateľky ústavný súd zhodne ako vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných vecí (IV. ÚS 218/2021, IV. ÚS 421/2021) uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutí konajúcich súdov jasne (obsahovo) vyplýva, že z hľadiska aplikácie právnej normy vyplývajúcej z § 10 ods. 4 cestného zákona je podstatné umiestnenie (lokalizácia), resp. priebeh vozovky diaľnice a cesty 1. triedy, ktorá je medzinárodným cestným ťahom, a to za značkou ohraničujúcou sídelný útvar obce „smerom von“, teda mimo sídelného útvaru obce. Pás 100 metrov od osi vozovky priľahlého jazdného pásu s popísanou lokalizáciou (vozovka prebieha mimo sídelného útvaru obce) tvorí (s vozovkou súbežné) pásmo zákazu umiestňovania reklamných stavieb (okrem ustanovených výnimiek), čo zodpovedá účelu premávky na pozemnej komunikácii nachádzajúcej sa (prebiehajúcej) mimo sídelného útvaru obce. Takýto obmedzujúci režim je potom ukončený (pásmo zákazu prestane byť aktuálne) po opätovnom prekročení vozovkou hranice sídelného útvaru obce „smerom dovnútra“, a preto na daný, účelom zákona ako celku (určeného na výstavbu, užívanie a ochranu pozemných komunikácií) podmienený účel konkrétneho ustanovenia tohto zákona nie je potrebné iné ohraničenie sídelného útvaru obce než dopravnými značkami pri pozemnej komunikácii a nie je relevantná iná teritoriálna súvislosť (napríklad katastrálne územie obce). Inými slovami, sídelný útvar obce možno na účel aplikácie § 10 ods. 4 cestného zákona vymedziť ako jednotku osídlenia ohraničenú dopravnou značkou označujúcou začiatok a koniec obce, pričom pre priestorové vymedzenie zákazovej zóny umiestňovania reklamných stavieb je východiskom poloha (priebeh) úseku vozovky mimo sídelného útvaru obce, nie takto charakterizovaná poloha reklamnej stavby. Takto konštatovaný právny stav sa novelizáciou cestného zákona s účinnosťou od 1. júna 2021 zmenil tak, že dotknuté obmedzenie sa vzťahuje (dokonca) na akúkoľvek diaľnicu a
cestu, bez skoršieho užšieho zadefinovania rozsahu obmedzenia pre „diaľnice a cesty I. triedy, ktoré sú medzinárodným cestným ťahom“, čomu zodpovedá aj intertemporálny režim podľa § 24i cestného zákona v súčasne účinnom znení (bez relevancie pre napadnuté rozhodnutie a jeho prieskum ústavným súdom). Z napísaného je zrejmé, že právne závery najvyššieho správneho súdu nevykazujú znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, pričom napadnutý rozsudok je aj dostatočne a logicky odôvodnený. Z jeho dôvodov vyplýva, že najvyšší správny súd sa relevantným a zrozumiteľným spôsobom zaoberal otázkou vymedzenia tzv. sídelného útvaru obce, ktorého presné vymedzenie hraníc, resp. presné vymedzenie jeho rozsahu, tak ako bolo stanovené orgánmi verejnej správy, sťažovateľka spochybňovala. V tejto súvislosti konštatoval, že sťažovateľka predkladala len hypotetické konštrukcie o priebehu hraníc sídelného útvaru obce. Rovnako sa najvyšší správny súd pomerne detailne venoval pojmu „sídelný útvar“ v zmysle § 10 ods. 4 cestného zákona (body 14 až 18 napadnutého rozsudku). Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu preto ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť jeho ústavnú udržateľnosť. Keďže napadnutým rozsudkom najvyššieho správneho súdu, ktorým bola kasačná sťažnosť zamietnutá ako nedôvodná, nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny) ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde...“. 63. Vzhľadom na uvedené súd rezultuje, že žalobca v žalobe neuviedol žiadne skutočnosti, ktorými by relevantne spochybnil vecnú správnosť a zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí v zmysle ním uplatnených žalobných dôvodov. Uplatnené žalobné námietky sú totožné, ako námietky žalobcu uplatnené v iných konaniach, s ktorými sa kasačný súd vysporiadal v citovaných rozhodnutiach, od ktorých nebol dôvod sa odchýliť. Správne orgány nepochybili, ak v danej veci dospeli k záveru, že žiadosť žalobcu o zmenu doby trvania predmetnej reklamnej stavby bolo potrebné s poukazom na § 62 ods. 4 stavebného zákona, teda na verejný záujem daný cestným zákonom vo vzťahu k ochranným pásmam, zamietnuť. Správne orgány aj s poukazom na citované rozsudky kasačného súdu, s ktorými sa správny súd v plnom rozsahu stotožňuje, správne aplikovali aj ustanovenia § 10 ods. 3, ods. 4, § 11 ods. 1, ods. 2 cestného zákona na skutkový stav v danej veci, ktorý bol zistený v dostatočnom rozsahu pre vydanie rozhodnutia, najmä s poukazom na stanovisko MD SR, ktoré nebolo ako podkladový správny akt napadnuté v tomto správnom súdnom konaní a ktoré je považované z hľadiska ustálenia skutkového stavu za rozhodujúce. 64. Preskúmavané rozhodnutia nie sú z hľadiska svojich zákonných náležitostí a náležitého odôvodnenia ani arbitrárne či svojvoľné, keďže správne orgány v nich dostatočne jasne, logicky a presvedčivo zdôvodnili, z akých skutkových a právnych dôvodov žiadosť žalobcu zamietli, akými úvahami a právnymi predpismi sa v tejto súvislosti riadili, i to, ako sa vysporiadali s námietkami žalobcu vrátane námietky zaujatosti zamestnancov stavebného úradu (str. 7 napadnutého rozhodnutia). Napokon správny súd nezistil ani porušenie povinností správnych orgánov podľa § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 5 Správneho poriadku v spojení s § 32 ods. 1 a § 46 Správneho poriadku, či také závažné nedostatky v konaní pred správnymi orgánmi, ktoré by mali za následok nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. 65. Napokon, k argumentácii týkajúcej sa rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžk/14/2019 a krajského súdu sp. zn. 11S/135/2019, ktoré sú podľa žalobcu priliehavejšie na danú vec, správny súd dodáva, že sa s názorom žalobcu nestotožňuje, s poukazom na to, že vo veci sp. zn. 1Sžk/14/2019 sa riešil iný okruh právnych otázok, ako v prejednávanej veci, a vo vzťahu k rozsudku sp. zn. 11S/135/2019 išlo o rozhodnutie, ktoré neprešlo kasačným konaním a jeho závery neboli potvrdené ďalším vývojom rozhodovacej praxe. 66. V kontexte uvedeného správny súd nezistil existenciu žalobcom uplatnených žalobných námietok podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) SSP, teda existenciu vady nesprávneho právneho posúdenia veci, nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí, nedostatky skutkového stavu a jeho opory v administratívnom spise, ani iných podstatných vád, ktoré by odôvodňovali nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí a potrebu ich zrušenia. 67. Vzhľadom na uvedené správny súd žalobu ako nedôvodnú postupom podľa § 190 SSP zamietol. 68. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP (a contrario) v spojení s § 467 ods. 3 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania vrátane trov kasačného
konania, pretože nezistil dôvod, pre ktorý by bolo možné od žalobcu takúto náhradu spravodlivo požadovať. 69. Vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi konania správny súd rozhodol podľa § 169 SSP v spojení s § 467 ods. 3 SSP a náhradu trov konania vrátane trov kasačného konania mu nepriznal, keďže z obsahu súdneho spisu nezistil, že by mu vznikli trovy v súvislosti s plnením súdom uloženej povinnosti. 70. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139
ods. 4 veta prvá SSP).
Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP), a to v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.