Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-5S/129/2023 1023200725 19. 08. 2026 JUDr. Mgr. Juraj Štorcel, PhD., LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2026:1023200725.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Michala Davalu, A., B. a JUDr. Andrey Hríňovej, v právnej veci žalobcu: ERS Holding, spol. s r.o., so sídlom Šamorínska 10, 821 06 Bratislava – mestská časť Podunajské Biskupice, IČO: 35 702 982, zastúpený: Advokátska kancelária DE IURE s. r. o., so sídlom Šamorínska 10, 821 06 Bratislava – mestská časť Podunajské Biskupice. IČO: 55 792 031, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100664934/2023 zo dňa 23.02.2023, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Žalobca podal dňa 26.06.2018, v zákonnej predĺženej lehote, daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2017, v ktorom uviedol daňovú povinnosť – daňovú licenciu vo výške XXX,XX eur. Podľa § 49 ods. 2 a 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) bola uvedená daň splatná dňa 02.07.2018, pričom žalobca ju v ustanovenej lehote a výške neuhradil. 2. Časť daňovej povinnosti vo výške XXX,XX eur bola dňa 04.07.2018 uhradená na osobitný daňový exekučný účet, z ktorého ju Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) preúčtoval na úhradu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2017. Zostávajúci daňový nedoplatok správca dane výkazom daňových nedoplatkov č. 101570050/2018 zo dňa 14.08.2018 odstúpil na oddelenie daňovej exekúcie. Dňa 12.10.2018 bola na osobitný daňový exekučný účet pripísaná platba vo výške X.XXX,XX eur, z ktorej správca dane použil sumu XXX,XX eur na úhradu zostávajúcej časti predmetnej daňovej povinnosti; sumu XX,XX eur použil na úhradu nedoplatku na dani z motorových vozidiel a sumu 140,22 eur na úhradu nedoplatku na dani z pridanej hodnoty. 3. Rozhodnutím č. 102815437/2022 zo dňa 17.10.2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) správca dane podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi úrok z omeškania vo výške XX,XX eur za nezaplatenie dane z príjmov právnickej osoby
vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie roka 2017 v ustanovenej lehote a výške. Úrok z omeškania pozostával zo sumy X,XXX eura vypočítanej z dlžnej sumy XXX,XX eur za obdobie dvoch dní, od 03.07.2018 do 04.07.2018, a zo sumy XX,XXX eur vypočítanej z dlžnej sumy 818,89 eur za obdobie 102 dní, od 03.07.2018 do 12.10.2018. 4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 27.11.2022. Namietal najmä, že v čase splatnosti predmetnej daňovej povinnosti správca dane zadržiaval jeho finančné prostriedky z nadmerných odpočtov na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobia apríl, máj, september a október 2013 a február a marec 2014, ktoré mal použiť na úhradu neskoršej daňovej povinnosti. Prvostupňové rozhodnutie zároveň považoval za nepreskúmateľné, pretože z jeho odôvodnenia podľa neho nebolo zrejmé, akým spôsobom boli vykonané úhrady vo výške XXX,XX eur a XXX,XX eur. 5. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100664934/2023 zo dňa 23.02.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi správcu dane, podľa ktorých žalobca daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2017 vo výške XXX,XX eur v lehote splatnosti do 02.07.2018 neuhradil. 6. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vyplýva, že žalobca nepredložil dôkaz preukazujúci úhradu predmetnej daňovej povinnosti v ustanovenej lehote. Podľa právneho posúdenia daňových orgánov boli preto splnené podmienky podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku na vyrubenie úroku z omeškania za každý deň omeškania od dňa nasledujúceho po dni splatnosti dane do dňa jej úhrady vrátane. Keďže základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 03.07.2018 predstavovala 0,00 % a jej štvornásobok nedosiahol 15 %, správca dane pri výpočte úroku z omeškania podľa § 156 ods. 2 daňového poriadku použil ročnú úrokovú sadzbu 15 % a výslednú sumu podľa § 161 daňového poriadku zaokrúhlil na desiatky eurocentov nadol. 7. K odvolacej námietke, že správca dane mal na úhradu predmetnej daňovej povinnosti použiť nadmerné odpočty na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobia rokov 2013 a 2014, žalovaný uviedol, že tieto nadmerné odpočty bolo možné použiť na úhradu daňových nedoplatkov až po ukončení príslušných daňových kontrol a súvisiacich daňových a súdnych konaní. Daňové kontroly boli ukončené protokolom č. 9104407/5/2924060/2014 zo dňa 18.06.2014 za zdaňovacie obdobie apríl 2013, protokolom č. 91044006/5/3691885/2014/Širk zo dňa 31.07.2014 za zdaňovacie obdobie máj 2013, protokolom č. 9104406/5/4978272/2014/Sma zo dňa 10.11.2014 za zdaňovacie obdobie september 2013, protokolom č. 9104406/5/5020122/2014/Sma zo dňa 12.11.2014 za zdaňovacie obdobie október 2013, protokolom č. 20276507/2015 zo dňa 26.05.2015 za zdaňovacie obdobie február 2014 a protokolom č. 100079074/2022 zo dňa 17.01.2022 za zdaňovacie obdobie marec 2014. 8. Vo vzťahu k zdaňovacím obdobiam apríl, máj, september a október 2013 a február 2014 žalovaný poukázal na to, že výsledkom daňových kontrol nebolo uznanie uplatnených nadmerných odpočtov, pričom následné vyrubovacie konania boli rozhodnutiami správcu dane č. 100876038/2021 zo dňa 21.05.2021, č. 100728619/2021 zo dňa 30.04.2021, č. 101933127/2021 zo dňa 13.10.2021, č. 101928333/2021 zo dňa 13.10.2021 a č. 102437639/2021 zo dňa 01.12.2021 zastavené podľa § 62 ods. 1 písm. h) daňového poriadku z dôvodu zániku práva vyrubiť daň. Daňová kontrola za zdaňovacie obdobie marec 2014 nebola ku dňu splatnosti predmetnej dane ukončená; ukončená bola dňa 01.02.2022 doručením protokolu č. 100079074/2022 zo dňa 17.01.2022 a priznaný nadmerný odpočet vo výške XXX,XX eur bol následne použitý na čiastočnú úhradu nedoplatku na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2011, o čom bol žalobca informovaný oznámením č. 100211914/2022 zo dňa 02.02.2022. 9. K námietke nejasného spôsobu úhrady daňovej povinnosti žalovaný uviedol, že suma XXX,XX eur bola dňa 04.07.2018 pripísaná na osobitný daňový exekučný účet a následne preúčtovaná na predmetnú daňovú povinnosť. Z platby vo výške X.XXX,XX eur pripísanej na osobitný daňový exekučný účet dňa 12.10.2018 bola na zostávajúcu časť dane použitá suma XXX,XX eur; oznámenia o použití úhrad z daňového exekučného účtu sa daňovému subjektu nezasielajú. Neuvedenie skutočnosti, že úhrady boli najskôr pripísané na osobitný daňový exekučný účet a až následne preúčtované podľa žalovaného nezakladalo nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný zároveň konštatoval, že právo vyrubiť úrok z omeškania nezaniklo, pretože lehota podľa § 156 ods. 8 daňového poriadku bola počas
obdobia pandémie podľa § 9 zákona č. 67/2020 Z. z. v znení neskorších predpisov prerušená od 12.03.2020 do 30.09.2020, teda o 203 dní, a uplynula by až dňa 21.07.2024. II. Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu 10. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu zo dňa 12.05.2023, ktorou sa domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia, a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí žalobca vyvodzuje z nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne zisteného skutkového stavu, rozporu skutkových záverov s obsahom administratívnych spisov, podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy a nepreskúmateľnosti rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 11. Žalobca predovšetkým namieta, že sa nemohol dostať do omeškania so zaplatením dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2017 vo výške XXX,XX eur. V čase jej splatnosti mal totiž správca dane podľa žalobcu vo svojej dispozícii jeho finančné prostriedky z nadmerných odpočtov na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2013 vo výške X.XXX,XX eur, máj 2013 vo výške XX.XXX,XX eur, september 2013 vo výške X.XXX,XX eur, október 2013 vo výške X.XXX,XX eur, február 2014 vo výške XXX,XX eur a marec 2014 vo výške XXX,XX eur, spolu vo výške XX.XXX,XX eur. Keďže tieto finančné prostriedky výrazne prevyšovali predmetnú daňovú povinnosť, správca dane ich mal použiť na jej úhradu a zabrániť vzniku daňového nedoplatku a úroku z omeškania. 12. Podľa právneho názoru žalobcu boli nadmerné odpočty uplatnené v daňových priznaniach vyrubenou daňou v zmysle § 68 ods. 4 daňového poriadku a až do ich prípadného určenia v inej výške predstavovali daňové preplatky použiteľné podľa § 79 ods. 1 a 7 v spojení s § 55 daňového poriadku. Správca dane mal pri ich použití zachovať časové poradie ich vzniku a prednostne použiť najskôr vzniknuté nadmerné odpočty. Nemožnosť daňového subjektu jednostranne vykonať kompenzáciu nemohla podľa žalobcu viesť k jeho majetkovému znevýhodneniu ani k sankcionovaniu za omeškanie, ktorému mohol zabrániť výlučne správca dane. 13. Žalobca ďalej tvrdí, že predmetné nadmerné odpočty boli zadržiavané v dôsledku nezákonného postupu správcu dane pri daňových kontrolách a nadväzujúcich vyrubovacích konaniach. Správca dane mal daňové kontroly podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku ukončiť najneskôr do jedného roka od ich začatia a v súvisiacich konaniach rešpektovať lehoty na zánik práva vyrubiť daň podľa § 69 daňového poriadku. Po márnom uplynutí zákonných lehôt mal konania bezodkladne zastaviť a nadmerné odpočty žalobcovi vrátiť alebo ich použiť na úhradu jeho neskorších daňových povinností. Protokoly a ďalšie dôkazy získané po uplynutí zákonnej lehoty považuje žalobca za nezákonne získané dôkazné prostriedky; v tejto súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 24/2010 a na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 14. Žalobca osobitne namieta spôsob prerušenia daňových kontrol z dôvodu ním vznesených námietok zaujatosti. Tvrdí, že námietka zaujatosti nepredstavovala zákonný dôvod na prerušenie daňovej kontroly podľa § 61 daňového poriadku a správca dane bol povinný o nej podľa § 60 daňového poriadku rozhodnúť bezodkladne. Na podporu tejto argumentácie žalobca poukazuje na Manuál kontrolóra vydaný finančnou správou, podľa ktorého má správca dane o námietke zaujatosti vznesenej počas daňovej kontroly rozhodnúť bez zbytočného odkladu a až následne pokračovať v ďalších úkonoch kontroly. Dlhodobé prerušenia kontrol preto podľa žalobcu nemohli zákonným spôsobom predĺžiť lehotu na ich vykonanie. 15. S námietkou nezaujatosti správcu dane žalobca spája aj e-mail C. A. D. zo dňa 25.09.2013, zaslaný podľa žalobcu na pokyn vtedajšej riaditeľky Daňového úradu Bratislava E. E. A., podľa ktorého žiadna daňová kontrola v subjektoch spojených s konateľom žalobcu nemala byť ukončená bez nálezu bez predchádzajúcej konzultácie. Žalobca tento postup považuje za prejav nepriateľského a predpojatého prístupu správcu dane voči nemu a jeho konateľovi; namieta pritom, že o jeho námietkach zaujatosti nebolo rozhodnuté príslušným orgánom, včas a zákonom predpísaným spôsobom. 16. Žalobca namieta tiež porušenie práva na nahliadanie do administratívnych spisov. Pri nahliadaní uskutočnenom dňa 09.06.2022, zachytenom v zápisnici č. 101720988/2022, mu podľa jeho tvrdenia
neboli predložené úplné a systematicky usporiadané spisové materiály. V spise sa nemala nachádzať dokumentácia preukazujúca vedenie daňovej exekúcie vo vzťahu k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2017 ani písomnosti vysvetľujúce, na základe akého úkonu správca dane dňa 12.10.2018 odpísal z bankového účtu žalobcu sumu X.XXX,XX eur a akým spôsobom ju použil. 17. S tým súvisí aj námietka nepreskúmateľnosti prvostupňového rozhodnutia. Podľa žalobcu z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, akým spôsobom bola daňová povinnosť rozdelená na úhradu vo výške XXX,XX eur ku dňu 04.07.2018 a úhradu vo výške XXX,XX eur ku dňu 12.10.2018, či išlo o dobrovoľné platby alebo o výťažok daňovej exekúcie a na základe akých konkrétnych úkonov boli uvedené sumy použité. Žalobca tvrdí, že mu nebolo doručené oznámenie o použití sumy X.XXX,XX eur a že nedostatočné vysvetlenie tejto otázky znemožňuje preskúmanie správnosti výpočtu úroku z omeškania. 18. Žalobca ďalej namieta, že správca dane pred vydaním prvostupňového rozhodnutia nekonal v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, neumožnil mu vyjadriť sa ku všetkým podkladom a skutkovým okolnostiam ani navrhnúť vykonanie dôkazov. Žalovaný podľa neho v odvolacom konaní nenapravil uvedené procesné nedostatky, nepreskúmal prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu požadovanom v odvolaní a v rozpore s § 74 ods. 2 a 3 daňového poriadku neprihliadol na všetky skutočnosti, ktoré pri správe daní žalobcu vyšli najavo. Napadnuté rozhodnutie preto podľa žalobcu nespĺňa požiadavky § 63 ods. 2 a 5 daňového poriadku a je arbitrárne. 19. Žalobca namieta aj porušenie zásad neutrality dane z pridanej hodnoty, proporcionality, ekvivalencie, reciprocity a efektivity. Za neprípustné považuje, aby správca dane pri omeškaní žalobcu uplatnil podľa § 156 ods. 2 daňového poriadku ročnú úrokovú sadzbu 15 %, zatiaľ čo za dlhodobé zadržiavanie nadmerných odpočtov priznáva daňovému subjektu podľa § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) podstatne nižšiu kompenzáciu. Podľa žalobcu mala byť jeho finančná strata kompenzovaná úrokom počítaným od uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia alebo použitia, a to podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, prípadne v sadzbe zodpovedajúcej 15 % úroku uplatnenému voči nemu. V tejto súvislosti sa odvoláva na čl. 183 smernice Rady 2006/112/ES, judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, najmä rozsudok vo veci C-254/16 Glencore Agriculture Hungary, a na zásadu prednosti práva Európskej únie. 20. Postupom daňových orgánov malo podľa žalobcu dôjsť aj k zásahu do jeho vlastníckeho práva, práva podnikať, práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Správca dane podľa neho vlastnou nečinnosťou a nezákonným zadržiavaním nadmerných odpočtov vytvoril stav, ktorý následne vyhodnotil ako omeškanie žalobcu; dôsledky vlastného protiprávneho postupu však nemohol preniesť na žalobcu a sankcionovať ho úrokom z omeškania. III. Vyjadrenie žalovaného Ďalšie podania účastníkov konania 21. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 20.05.2024 zotrval na skutkových a právnych záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí. Žalobné námietky považuje za nedôvodné a zdôrazňuje, že žalobca daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2017 vo výške XXX,XX eur v lehote splatnosti do 02.07.2018 neuhradil a nepredložil žiadny dôkaz, najmä výpis z bankového účtu, ktorý by preukazoval jej včasnú úhradu. 22. K spôsobu úhrady predmetnej dane žalovaný uviedol, že oznámenia o použití platieb pripísaných na osobitný daňový exekučný účet sa daňovému subjektu nezasielajú. Poukázal na § 151 ods. 1 a § 152 ods. 2 a 3 daňového poriadku, podľa ktorých správca dane použije výťažok pripísaný na daňový exekučný účet na úhradu exekučných nákladov a daňových nedoplatkov podľa zákonom ustanoveného poradia. Námietku žalobcu týkajúcu sa použitia súm XXX,XX eur a XXX,XX eur preto považuje za neopodstatnenú. 23. Žalovaný tvrdí, že neexistencia úhrady celej daňovej povinnosti ku dňu jej splatnosti naplnila podmienky podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku a správca dane bol povinný úrok z omeškania vyrubiť. Spôsob a výšku jeho výpočtu považuje za zákonné; keďže základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky ku dňu 03.07.2018 predstavovala 0,00 % a jej štvornásobok nedosiahol 15 %, správca dane správne použil ročnú úrokovú sadzbu 15 %. 24. K nadmerným odpočtom za zdaňovacie obdobia rokov 2013 a 2014 žalovaný uviedol, že daňové orgány boli oprávnené v lehote na ich vrátenie začať daňové kontroly a nadmerné odpočty vrátiť až po ich skončení v súlade s § 79 ods. 6 zákona o DPH. Jednotlivé daňové kontroly a ich zákonnosť podľa žalovaného nie sú predmetom tohto konania a sú predmetom samostatných súdnych konaní. Nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zároveň nemožno stotožňovať s nárokom na úrok za jeho zadržanie; kompenzáciu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly upravuje osobitne § 79a zákona o DPH. 25. Žalovaný nesúhlasí s požiadavkou žalobcu na priznanie úroku v ročnej sadzbe 15 % zo zadržiavaných nadmerných odpočtov. Takýto nárok podľa neho nemá oporu v zákone a nebol ani predmetom odvolacieho konania. S poukazom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/20/2017 zo dňa 31.07.2019 a sp. zn. 6Sžfk/59/2018 zo dňa 14.11.2019, ako aj na zjednocujúce stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30.10.2019 uvádza, že § 79a zákona o DPH je vo vzťahu špeciality k § 79 ods. 3 daňového poriadku a nárok na úrok z nadmerného odpočtu nevzniká automaticky odo dňa nasledujúceho po uplynutí všeobecnej lehoty na jeho vrátenie. 26. K Manuálu kontrolóra žalovaný uviedol, že ide o internú metodickú pomôcku finančnej správy, ktorá nie je určená podnikateľskej verejnosti. E-mail C. A. D. zo dňa 25.09.2013 podľa žalovaného žalobca interpretuje nesprávne; jeho obsah bol predmetom uznesenia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave č. KRP-57/3-VYS-BA-2019 zo dňa 03.12.2019, podľa ktorého koordinácia daňových kontrol v personálne prepojených daňových subjektoch slúžila na zabezpečenie jednotnosti rozhodovania. K ostatným námietkam týkajúcich sa zákonnosti a prerušovania daňových kontrol, zaujatosti riaditeľky správcu dane, iných súdnych konaní a ústavnoprávnej argumentácie sa žalovaný nevyjadril, pretože ich nepovažoval za súvisiace s predmetom konania. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. 27. Ďalšie písomné vyjadrenia vo veci zo strany účastníkov konania súdu doručené neboli. IV. Konanie pred správnym súdom a relevantná právna úprava Právne posúdenie správnym súdom 28. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd v Bratislave a súčasne výkon správneho súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety prešla v júni 2023 na Správny súd v Bratislave. V súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 v znení Dodatku č. 4, účinného od 21.05.2024, bola vec náhodným výberom prerozdelená a pridelená senátu 7S a je vedená pod sp. zn. BA-5S/129/2023. 29. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou napadnuté rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak, ako vyplývali z obsahu žaloby, ako aj z hľadísk uvedených v § 195 písm. a) až e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), keďže žaloba je žalobou vo veciach správneho trestania a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a s odkazom na § 190 SSP žalobu zamietol. 30. Správny súd v Bratislave rozhodol na pojednávaní, ktoré bolo nariadené v súlade s § 107 a nasl. SSP na deň 19.08.2026, pretože bola splnená podmienka uvedená v § 107 ods. 1 písm. a) SSP a za splnenia podmienok uvedených v § 108 ods. 1 a 2 SSP. 31. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
32. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 33. Podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku, úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo rozdiel dane. 34. Podľa § 156 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15 %. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Ak nebol úrok z omeškania správcom dane vyrubený právoplatným rozhodnutím do vyhlásenia konkurzu, do začatia reštrukturalizačného konania alebo do rozhodujúceho dňa, správca dane vypočíta úrok z omeškania za obdobie do vyhlásenia konkurzu, do začatia reštrukturalizačného konania alebo do rozhodujúceho dňa; takto vypočítaný úrok z omeškania sa považuje za vyrubený dňom predchádzajúcim vyhláseniu konkurzu, začatiu reštrukturalizačného konania alebo dňom predchádzajúcim rozhodujúcemu dňu. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. 35. Predmetom správneho súdneho prieskumu bol súdny prieskum zákonnosti napadnutých rozhodnutí, ktorými bol žalobcovi vyrubený úrok z omeškania za nezaplatenie dane z príjmov právnickej osoby vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2017 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. Úlohou správneho súdu tak bolo, na podklade žalobných námietok vyhodnotiť, či orgány finančnej správy postupovali v súlade s daňovým poriadkom, a či prihliadli na všetky relevantné skutočnosti. 36. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že samotná žaloba žalobcu, resp. žalobné námietky žalobcu sa v majorite veci nezaoberali námietkami týkajúci sa napadnutých rozhodnutí, ale skutočností, ktoré správny súd, viazaný žalobným návrhom, nemôže preskúmavať – námietky žalobcu týkajúce sa odpočtov DPH, zadržania nadmerných odpočtov DPH, pasivity správcu dane pri uvoľnení zadržaných odpočtov DPH a pod. Správny súd uvádza, že tieto námietky mohol žalobca uplatniť v samostatných žalobách, ktoré by smerovali priamo buď proti nečinnosti správcu dane; voči úrokom zo zadržaných nadmerných odpočtov alebo vo vzťahu ku konaniam k jednotlivým daňovým kontrolám, pre ktoré boli odpočty DPH zadržané. Správny súd sa preto v tomto súdnom konaní zameral najmä na meritum veci, a to na napadnuté rozhodnutia a tam uvedenú argumentáciu finančných orgánov. Všeobecne k úrokom z omeškania za nezaplatenie dane 37. Správny súd uvádza, že daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania vzniká na základe zákona a pri poznaní výšky splatnej dane, dňa jej splatnosti a doby trvania omeškania je táto pohľadávka kvantifikovateľná ku ktorémukoľvek dňu omeškania bez toho, aby bola rozhodnutím správcu dane vyrubená. Rozhodnutie o vyrubení úrokov z omeškania predstavuje autoritatívne potvrdenie výšky pohľadávky a určenie dňa jej splatnosti, pričom má deklaratórnu povahu a slúži predovšetkým na ďalší postup správcu dane pre prípad jej vymáhania. Daňový poriadok umožňuje správcovi dane vyrubiť úroky z omeškania i priebežne - rozhodnutie o vyrubení len autoritatívne deklaruje existenciu daňovej pohľadávky na úrokoch z omeškania a určuje jej splatnosť (rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2020 zo dňa 27.01.2021).
38. S odkazom na judikatúru kasačného súdu je potrebné uviesť, že § 156 ods. 1 daňového poriadku (ktorý bol aplikovaný aj vo vzťahu k žalobcovi) z jazykového hľadiska obsahuje jednoznačné právne pojmy a správnym orgánom neumožňuje aplikáciu správnej úvahy (obsahuje pojem „vyrubí“). Zjednodušene povedané, uvedené ustanovenie jednoznačne a jasne stanovuje povinnosť správneho orgánu vyrubiť úrok z omeškania, ktorý je definovaný v § 156 ods. 2 daňového poriadku, ak daňový subjekt nezaplatil v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške daň (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sfk/45/2025 zo dňa 26.03.2026). K vyrubeniu úroku z omeškania za nezaplatenie dane z príjmov právnickej osoby K námietke žalobcu ohľadom rozdelenia úhrady na dve časti K námietke žalobcu ohľadom absencie spôsobu a dôvodu úhrady dane K námietke žalobcu ohľadom nedoručenia oznámenia o stiahnutí finančných prostriedkov žalobcovi z bankového účtu 39. Ako vyplýva z napadnutých rozhodnutí, žalobcovi bol vyrubený úrok z omeškania za nezaplatenie dane z príjmov právnickej osoby vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2017 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške v sume 34,40 eur. 40. Čo sa týka úroku z omeškania na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2017, orgány finančnej správy v napadnutých rozhodnutiach logicky a jasne uviedli, že žalobca si svoju daňovú povinnosť nesplnil – žalobca neuhradil daňovú povinnosť vo výške 978,60 eur v zákonnej lehote do 02.07.2018, čo žalobca počas administratívneho konania a ani v žalobe nepoprel. Žalobca sa tak dostal do omeškania s úhradou dane, a preto správca dane postupoval správne, ak poukázal na to, že voči žalobcovi bola vedená exekúcia vo výške X.XXX,XX eur, v rámci ktorej žalobca čiastočne uhradil sumu vo výške XXX,XX eur (dňa 04.07.2018); následne bola na exekučný účet dňa 12.10.2018 pripísaná platba vo výške X.XXX,XX eur, ktorú správca dane čiastočne vo výške XXX,XX eur použil na úhradu daňovej povinnosti (daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2017) a zvyšnú sumu vo výške XXX,XX eur bola použitá na ostatné splatné nedoplatky (nedoplatok na dani z motorových vozidiel a na dani z pridanej hodnoty). Žalovaný tak podľa správneho súdu jasne žalobcovi ozrejmil dôvod rozdelenia úhrady na dve časti, ktoré boli v prvostupňovom rozhodnutí uvedené v tabuľke, spolu s relevantnými dátumami. Ako to správny súd uviedol vyššie, v prípade, ak má daňový subjekt nedoplatok (čo žalobca mal), správca dane je povinný vyrubiť úrok z omeškania. Vo vzťahu k danému tak nemožno vzhliadnuť pochybenie v konaní orgánov finančnej správy. Nemožno tak prisvedčiť námietke žalobcu ohľadom absencie spôsobu a dôvodu úhrady, ako aj námietke ohľadom rozdelenia úhrady na dve časti, pretože žalovaný v napadnutých rozhodnutiach korektne uvedené skutočnosti odôvodnil. 41. Zároveň je potrebné uviesť, že žalovaný žalobcovi uviedol, prečo nebolo možné použiť nadmerné odpočty na DPH za zdaňovacie obdobia 04/2013, 05/2013, 09/2013, 10/2013, 02/2014 a 03/2014, a to vzhľadom na to, že výsledky daňových kontrol vo vzťahu k uvedeným nadmerným odpočtom boli ukončené tak, že nebol uznaný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu (žalovaný dané jasne vymedzil v napadnutom rozhodnutí, a to vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu 04/2013, 05/2013, 09/2013, 10/2013, 02/2014) a vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu 03/2014 nebola daňová kontrola v čase splatnosti dane z príjmov skončená. Tým, že v čase splatnosti dane z príjmov právnickej osoby nebol žalobcovi uznaný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu a daňová kontrola nebola skončená, nemohli byť tieto nadmerné odpočty využité. Tieto závery sú logické a sú podporené relevantnými skutkovými okolnosťami. Na úhradu tak boli použité peňažné prostriedky tak, ako to správny súd uviedol v odseku vyššie. 42. Správny súd tak konštatuje, že orgány finančnej správy nepochybili – mali preukázané, že žalobca si daňovú povinnosť nesplnil (čo žalobca nepoprel), využili časti voľných peňažných prostriedkov, pričom toto použitie žalovaný v napadnutom rozhodnutí jasne odôvodnil (spolu s dôvodmi, prečo bola úhrada rozdelená na dve časti) a zároveň vyrubili úrok z omeškania, pretože bolo nepochybné, že žalobca sa dostal do omeškania s úhradou dane. Zároveň je potrebné súhlasiť so žalovaným, že z daňového poriadku nevyplýva pre orgány finančnej správy povinnosť toho, aby bolo žalobcovi doručované oznámenie o stiahnutí finančných prostriedkov žalobcovi z bankového účtu; nemožno tak vzhliadnuť na strane orgánov finančnej správy pochybenie. 43. Vo vzťahu k úroku z omeškania orgány finančnej správy zároveň aplikovali § 156 ods. 2 daňového poriadku, ktorý stanovuje, aká úroková sadzba sa v prípade vyrubenia úroku z omeškania z dlžnej
sumy podľa § 156 ods. 1 daňového poriadku použije. Ak žalobca v žalobe opakovane namietal, že táto výška je disproporčná vo vzťahu k možnému úroku zo zadržaného odpočtu DPH, tak správny súd uvádza, že žalobca porovnáva rozdielne situácie, pričom ním prezentovaný výklad nemá oporu v zákone a judikatúre. Daňový poriadok jasne stanovuje výšku úroku z omeškania v prípade dlžnej sumy podľa § 156 ods. 1 daňového poriadku, a správca dane je § 156 ods. 2 daňového poriadku viazaný; nemôže si ho dotvárať tak, ako to uvádzal žalobca v žalobe. K námietke žalobcu ohľadom zadržiavania nadmerného odpočtu 44. Žalobca v žalobe opakovane namietol, resp. žalobca značnú časť žaloby venoval tomu, že orgány finančnej správy mali využiť zadržiavané odpočty na DPH vo vzťahu k úhrade dane, a preto sa nemohol dostať do omeškania. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Okrem toho, že argumentácia žalobcu je vo vzťahu ku konaniu ohľadom úroku z omeškania z dlžnej sumy vyplývajúcej z dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2017 neaplikovateľná, tak orgány finančnej správy vo svojich rozhodnutiach logicky a jasne vysvetlili, prečo nemohli použiť žalobcom namietané nadmerné odpočty – z dôvodu neuznania nároku na nadmerný odpočet a z dôvodu neskončenia daňových kontrol vo vzťahu k daným odpočtom. 45. Správny súd uvádza, že argumentácia žalobcu sa míňa účinku toho, aké rozhodnutia žalobca v danom konaní namietol, pretože argumentáciu, ktorú žalobca ohľadom konania o odpočtoch na DPH za zdaňovacie obdobia 04/2013, 05/2013, 09/2013, 10/2013, 02/2014 a 03/2014 uplatnil, žalobca mohol uplatniť v daných konaniach, resp. na to nadväzujúcich správnych súdnych konaniach. Správny súd v tomto konaní nemá oprávnenie skúmať postup, konanie a rozhodovanie správcu dane vo vzťahu ku daňovým kontrolám a na to nadväzujúcim konaniam, ktoré sa týkali nároku žalobcu na odpočet DPH za zdaňovacie obdobia 04/2013, 05/2013, 09/2013, 10/2013, 02/2014 a 03/2014. 46. Správny súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že argumentácia žalobcu o všeobecnej subsidiarite § 79 ods. 3 daňového poriadku a jeho použiteľnosti na predmetnú vec nezohľadňuje právo štátu na vykonanie daňovej kontroly v primeranej lehote, navyše žalobca nesprávne stotožňuje inštitút nadmerný odpočet s inštitútom daňový preplatok (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/3/2019 zo dňa 18.06.2020) a tiež aj dobu zákonného preverovania údajov uvedených v daňovom priznaní s oneskoreným vrátením nadmerného odpočtu. Úrok z nadmerného odpočtu zadržaného počas daňovej kontroly nemožno stotožniť so žiadnym sankčným úrokom, pretože sa nejedná o žiadne porušenie povinnosti zo strany správcu dane, ale práve naopak, o plnenie si svojich zákonných povinností - kontrolovať správne vyberanie dane, vrátane kontroly výšky uplatneného nadmerného odpočtu. Správny súd má za to, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu a rovnako okamih, od ktorého sa majú platiť úroky zo zadržaného nadmerného odpočtu, mohli byť v zásade predĺžené na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby tieto bolo nutné považovať za neprimerané, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie oprávnené a legitímne, pretože slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Kompenzácia vo forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania daňovej kontroly však nemôže mať povahu sankcie pre kontrolujúci daňový orgán, pretože počas daňovej kontroly ešte nie je jasné, či bude táto ukončená bez nálezu a nadmerný odpočet bude vrátený, alebo bude platiteľovi vyrubený rozdiel dane (bod 47 rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/48/2019 zo dňa 28.05.2020). 47. Vo vzťahu k žalobcom namietaným odpočtom DPH (04/2013, 05/2013, 09/2013, 10/2013, 02/2014), žalovaný uviedol, že v čase splatnosti preskúmavanej daňovej povinnosti (daň z príjmov z právnickej osoby) nebol k týmto zdaňovacím obdobiam priznaný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, a preto správca dane ani nemohol tento nárok využiť. Čo sa týka zdaňovacieho obdobia 03/2014, tu žalovaný jasne uviedol, že v čase splatnosti preskúmavanej daňovej povinnosti nebola daňová kontrola skončená, a preto nebolo možné daný odpočet na DPH využiť - uvedené je plne v súlade s § 79 ods. 6 zákona o DPH, ktorý uvádza, že správca dane počas daňovej kontroly „zadrží odpočet na DPH“ a tento sa vráti do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly. V čase termínu splatnosti daňových povinností tak bol tento odpočet DPH zadržaný, a preto s ním nebolo možné pracovať (ako to zároveň uviedol správny súd vyššie, námietky žalobcu ohľadom nečinnosti v týchto daňových kontrolách, resp. námietky týkajúce sa
nevrátenia odpočtov DPH nie sú predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto súdnom konaní) a použiť ho na úhradu nesplatenej daňovej povinnosti. Prípadné nároky žalobcu ohľadom úrokov za oneskorené vrátenie odpočtu DPH taktiež nie sú predmetnom tohto súdneho konania. Námietky žalobcu tak neboli spôsobilé spochybniť závery orgánov finančnej správy. 48. S odkazom na vyššie uvedené správny súd uzatvára, že v postupe orgánov verejnej správy nevzhliadol také pochybenia, ktoré by zakladali dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí, a preto správny súd žalobu s odkazom na § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 49. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP, keď žalovanému aj napriek úspechu v súdnom konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v konaní nevznikli. 50. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 493e SSP a v spojení s § 145 ods. 2 písm. a) SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).