Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-6S/332/2021 1021201952 29. 05. 2026 JUDr. Michaela Machová, Ph.D. ECLI:SK:SpSBA:2026:1021201952.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY BA-6S/332/2021 Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. a členov senátu JUDr. Lukáša Galla a JUDr. Natálie Stahovcovej (spravodajkyne), v právnej veci žalobcu: KALAMA PRODUCTION s. r. o., so sídlom Pražská 11, 811 04 Bratislava, IČO: 47 331 348, zastúpeného: Advokátska kancelária Mgr. Karol Haťapka, s. r. o., so sídlom Vretenová 4, 841 04 Bratislava, IČO: 46 606 122, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102244443/2021 zo dňa 11.11.2021, takto rozhodol: BA-6S/332/2021
I. Správny súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: BA-6S/332/2021 I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia 1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu so začiatkom dňa 19.06.2020 daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 2020, o výsledku ktorej vypracoval protokol zo dňa 10.03.2021. Po vykonanom dokazovaní vydal správca dane rozhodnutie č. 101324978/2021 zo dňa 27.07.2021, ktorým žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v relevantnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) určil rozdiel v sume 2000,00 eur za zdaňovacie obdobie marec 2020, nepriznal mu nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2020 v sume 1065,23 eur a žalobcovi vyrubil daň v sume 934,77 eur (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v relevantnom znení (ďalej len „zákon o DPH“). Správca dane rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal poskytnutie dodania služieb deklarovaným dodávateľom ALAIN s.r.o. z dodávateľskej faktúry č. 20VF00006, s dátumom dodania 31.03.2020, so základom dane 10000,00 eur
a DPH 2000,00 eur, ktorej predmetom boli „manažérske činnosti podľa potrieb objednávateľa za marec 2020“. 2. Žalovaný na podklade žalobcom podaného odvolania rozhodnutím č. 102244443/2021 zo dňa 11.11.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil so závermi správcu dane a konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže neposkytol správcovi dane dostatočné a hodnoverné dôkazy na preukázanie uskutočnenia obchodných transakcií, nepreukázal, že preverovaný zdaniteľný obchod sa reálne uskutočnil a teda nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. II. Správna žaloba 3. Žalobca sa žalobou zo dňa 08.12.2021, doručenou Krajskému súdu v Bratislave toho istého dňa, domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého a prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie. 4. Žalobca namietal, že správca dane a žalovaný nesprávne vyhodnotili charakter zdaniteľného plnenia medzi spoločnosťou žalobcu a jeho dodávateľom ALAIN s.r.o., napriek tomu, že žalobca podľa svojho názoru preukázal existenciu zdaniteľného plnenia, úhradu ceny, vznik daňovej povinnosti dodávateľa a oprávnenosť uplatnenia odpočtu DPH. Žalobca tvrdil, že uniesol dôkazné bremeno už tým, že predložil zmluvu o spolupráci, faktúru, doklad o úhrade a potvrdenie o poskytnutí plnenia. Namietal, že ďalšie dôkazy zákon ani smernica o DPH nevyžadujú. Žalobca v tejto súvislosti ďalej uviedol, že predmetom zmluvného vzťahu bola paušálna manažérska a obchodná činnosť, prípadne pripravenosť tieto činnosti vykonávať, pričom podľa jeho názoru aj samotná pripravenosť na poskytnutie služieb predstavuje zdaniteľné plnenie. Tvrdil, že správca dane nesprávne vyhodnotil charakter služieb len preto, že išlo o nehmotné plnenia, pri ktorých nemožno očakávať rovnakú mieru dokumentácie ako pri hmotných dodávkach. 5. Žalobca namietal, že správca dane založil svoje závery iba na subjektívnych pochybnostiach a požadoval od žalobcu dokazovanie už preukázaných skutočností. Tvrdil, že správca dane neprípustne preniesol dôkazné bremeno na žalobcu, hoci žalobca splnil svoju dôkaznú povinnosť predložením základných účtovných a daňových dokladov. Žalobca poukázal na to, že v jeho prípade už dôkazné bremeno prešlo na správcu dane, keďže žalobca predložil všetky základné dôkazy o existencii zdaniteľného plnenia. 6. Žalobca namietal, že dôkazná povinnosť podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku nezahŕňa povinnosť daňového subjektu preukazovať, že sa nedopustil daňového podvodu alebo zneužívajúceho konania. Tvrdil, že ak správca dane nadobudol podozrenie z podvodu alebo zneužitia práva, bol povinný takéto tvrdenia sám preukázať relevantnými dôkazmi, čo však neurobil. 7. Žalobca tiež poukázal na to, že žalovaný neaplikoval eurokonformný výklad práva na odpočítanie DPH v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Tvrdil, že na zamietnutie práva na odpočítanie dane nepostačuje len konštatovanie porušenia § 49 zákona o DPH, ale musí byť preukázaný daňový podvod alebo zneužívajúce konanie podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku. 8. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný nevysvetlil, akým spôsobom v súlade s judikatúrou pristúpil k zamietnutiu práva na odpočet dane. Tvrdil, že správca dane nedostatočne odôvodnil svoje závery a len všeobecne konštatoval nesplnenie podmienok podľa zákona o DPH bez toho, aby konkretizoval, v čom spočívalo nepreukázanie služieb alebo podvodné konanie. V tejto súvislosti poukazoval na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 327/2018 zo dňa 19.09.2018 a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/101/2015 zo dňa 28.03.2017, podľa ktorých rozhodnutie správcu dane musí obsahovať konkrétne a preskúmateľné dôvody. 9. Žalobca tiež namietal, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal všetky dostupné dôkazy, najmä nevypočul osoby podieľajúce sa na poskytovaní služieb, ktorí boli konateľmi dodávateľa a to vtedajších konateľov dodávateľa alebo konateľov, ktorí túto funkciu vykonávali v posudzovanom zdaňovacom období. Tvrdil, že správca dane sa ani nepokúsil vykonať výsluch oprávnených osôb, hoci
ich výpovede mohli objasniť obsah a rozsah poskytovaných služieb. Namietal, že osobné výpovede majú rovnakú dôkaznú silu ako listinné dôkazy. 10. Žalobca namietal tiež zaujatosť správcu dane, pričom tvrdil, že z viacerých konštatovaní správcu dane vyplýva neprípustná neobjektivita, ktorá mala negatívny vplyv na proces dokazovania, rozsah zhromaždených dôkazov, ich vyhodnotenie a prijaté skutkové a právne závery. 11. Ďalšia žalobná námietka smerovala k tomu, že v danej veci nebol riadne vyhotovený a doručený protokol o zisteniach z daňovej kontroly, ktorý by mu umožnil sa k zisteniam vyjadriť. 12. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že absentujú logické a preskúmateľné správne úvahy vedúce k objektívnemu vyhodnoteniu dôkazov, podstatné údaje týkajúce sa priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, v rozhodnutí absentuje označenie protokolu z daňovej kontroly ako rozhodného dôkazného prostriedku, dátum začatia a ukončenia daňovej kontroly, ako aj dátum začatia a ukončenia vyrubovacieho konania, v dôsledku čoho podľa žalobcu nemožno preskúmať dodržanie zákonných lehôt a zákonnosť postupu správcu dane. 13. Žalobca namietal aj nesprávne doručovanie a spôsob komunikácie zo strany správcu dane počas pandémie COVID-19. Tvrdil, že žiadal správcu dane o elektronickú komunikáciu prostredníctvom elektronickej schránky alebo e-mailu, keďže preberanie poštových zásielok prostredníctvom Slovenskej pošty nepovažoval za bezpečné. 14. Žalobca uviedol, že žalovaný nespochybnil ekonomickú podstatu uskutočneného obchodu, pretože každý výnos je nevyhnutne spojený aj s nákladom a v tomto prípade bola preukázaná priama súvislosť medzi zdaniteľnými plneniami na výstupe (predaj áut) a zdaniteľnými plneniami na vstupe (nákup áut), preto podľa žalobcu nie je odôvodnenie správcu dane relevantné. 15. Žalobca tiež poukázal na to, že vo výrokovej časti rozhodnutia absentujú zákonom ustanovené náležitosti a to konkrétneho hmotnoprávneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté a tiež absentuje rozhodnutie o náhrade nákladov podľa § 12 daňového poriadku. III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu, ďalší priebeh súdneho konania 16. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 28.01.2022 navrhol, aby súd žalobu zamietol. Poukázal na to, pri uplatnení práva na odpočítanie dane nestačí existencia formálne správnej faktúry, ale daňový subjekt musí preukázať splnenie hmotnoprávnych podmienok, ktoré musia byť splnené kumulatívne, pričom ak nie je splnená čo i len jedna z nich, platiteľovi dane nemôže vzniknúť nárok na odpočítanie DPH. Žalovaný uviedol, že dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalobcu podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, pretože práve žalobca bol povinný preukázať skutočnosti, ktoré uviedol v daňovom priznaní. 17. Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane dokazovanie zameral na reálnosť deklarovaného plnenia, teda na otázku, či spoločnosť ALAIN s.r.o. deklarované služby skutočne dodala. Správca dane podľa žalovaného preveroval aj personálne vybavenie dodávateľa potrebné na poskytnutie deklarovaného plnenia. 18. Vo vzťahu k tvrdenej hotovostnej úhrade faktúry žalovaný uviedol, že z predloženého výdavkového pokladničného dokladu nevyplýva, že by bola úhrada skutočne realizovaná. Poukázal na to, že doklad neobsahuje podpisy ani prílohy, neoznačuje, kto finančné prostriedky odovzdal a kto ich prevzal, a hoci p. A. A. uviedol, že peniaze prevzal, nebolo preukázané, od koho ich prevzal. Žalovaný zároveň uviedol, že z dokladov predložených spoločnosťou ALAIN s.r.o. nevyplýva, že by finančné prostriedky boli prijaté a zaúčtované. Súčasne poukázal na § 4 ods. 1 zákona č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti, podľa ktorého je zakázaná platba v hotovosti prevyšujúca 5000,00 eur, ak zákon neustanovuje inak. 19. K zmluve o spolupráci, na základe ktorej boli služby fakturované, žalovaný uviedol, že bola všeobecná a nekonkrétna. Podľa žalovaného z nej nebolo zrejmé, k čomu presne sa spoločnosť ALAIN s.r.o. ako poskytovateľ zaviazala, aké konkrétne činnosti mala dodať, podľa akých potrieb a požiadaviek objednávateľa a podľa akých kritérií. Označenie činností ako manažérske, operatívne, obchodné a prislúchajúce žalovaný považoval za neurčité. Podľa žalovaného nebolo preukázané, kto
požiadavky na služby za žalobcu zadal, akým spôsobom, či mal dodávateľ prostriedky a schopnosti na poskytovanie služieb, ako často mali subjekty komunikovať, aké činnosti boli poskytnuté a v akých časových horizontoch. Ak malo ísť len o pripravenosť dodávateľa poskytnúť služby, nebolo podľa žalovaného preukázané, čo mal byť dodávateľ pripravený poskytnúť, komu, akým spôsobom, kedy a kto mal byť k dispozícii. 20. Žalovaný reagoval aj na žalobcov odkaz na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo. Uviedol, že žalobca nepravdivo tvrdil podobnosť skutkových okolností, keďže v posudzovanej veci správca dane ani žalovaný nikdy neuviedli, že reálne dodanie služby nespochybňujú. Práve naopak, záverom správcu dane a žalovaného bolo, že obchodná transakcia deklarovaná faktúrou od spoločnosti ALAIN s.r.o. sa reálne neuskutočnila. 21. Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane od žalobcu nepožadoval preukázanie skutočností, ktoré mali preukazovať jeho obchodní partneri, ale požadoval len preukázanie tých skutočností, ktoré žalobca sám tvrdil predloženými dokladmi. Za irelevantné považoval žalobcove námietky o neunesení dôkazného bremena správcom dane, keďže správca dane v tejto veci nedokazoval zneužívajúce alebo podvodné konanie, ale nepreukázanie reálneho dodania služby. 22. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaný uviedol, že daňová kontrola bola vykonaná zákonne, žalobca nebol ukrátený na svojich právach a zo spisu nevyplýva tendenčnosť ani neobjektívnosť postupu správcu dane. Správca dane podľa žalovaného viedol dokazovanie podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, dbal na čo najúplnejšie zistenie skutočností potrebných na správu daní a nebol viazaný výlučne návrhmi daňového subjektu. Žalovaný zároveň uviedol, že zo spisu nevyplýva, že by žalobca požadoval doplnenie dokazovania konkrétnymi návrhmi, napríklad výsluchom konkrétnych svedkov. 23. Žalovaný sa vyjadril aj k námietke žalobcu, že v danej veci nebol vyhotovený protokol z daňovej kontroly, ktorý by mu bol doručený s možnosťou vyjadriť sa. Túto námietku označil za zavádzajúcu. Uviedol, že daňová kontrola bola začatá dňa 19.06.2020 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 101007546/2020 zo dňa 09.06.2020, protokol č. 100407174/2021 bol vyhotovený dňa 10.03.2021 a žalobcovi bol doručený dňa 29.03.2021, kedy bola daňová kontrola ukončená podľa § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku. Žalovaný poukázal aj na to, že žalobca sa k protokolu vyjadroval a jeho pripomienky a dôkazy boli prerokované dňa 17.06.2021 na ústnom pojednávaní, o ktorom bola spísaná zápisnica č. 101061782/2021. 24. Žalovaný poukázal na okolnosť, že v marci 2020, teda v období, v ktorom mali byť služby poskytnuté, žalobca podľa výpisu z obchodného registra nemal zapísaného konateľa ani prokuristu. B. B. C. bola konateľkou len do 03.12.2019 a prokuristkou až od 14.10.2020. Vzhľadom na plnú moc udelenú advokátskej kancelárii mal za žalobcu v rozhodnom čase konať splnomocnený zástupca, s ktorým by mal dodávateľ ALAIN s.r.o. komunikovať, prijímať pokyny alebo informácie potrebné na činnosť, avšak takúto komunikáciu podľa žalovaného neuviedol ani jeden z obchodných partnerov. Žalovaný ďalej poukázal na prepojenie osoby A. A. so žalobcom aj s dodávateľom. Uviedol, že p. A. A. bol povereným zamestnancom splnomocneného zástupcu žalobcu, pričom blízky vzťah k advokátskej kancelárii vyplýval aj z poverenia a podaní správcovi dane. Zároveň jediným spoločníkom žalobcu bolo občianske združenie Slovensko proti drogám, ktorého predsedom bol p. A. A., a jediným spoločníkom spoločnosti ALAIN s.r.o. bolo združenie Slovenská realitná spoločnosť, ktorého predsedom bol v rozhodnom čase taktiež p. A. A.. Žalovaný uviedol, že osoba vystupujúca pod menom D. D. bola od 27.11.2019 evidovaná so zmeneným menom na A. A., pričom išlo o tú istú osobu. Z toho podľa žalovaného vyplývalo personálne prepojenie medzi žalobcom a jeho dodávateľom. 25. K námietke týkajúcej sa toho, že vo výroku prvostupňového rozhodnutia absentovalo rozhodnutie o náhrade nákladov žalovaný uviedol, že v preskúmavanom prípade bolo vydané riadne rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť rozdiel dane v sume 934,77 eur do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Pokiaľ ide konkrétne o chýbajúci výrok o nákladoch správy daní, žalovaný uviedol, že z administratívneho spisu nevyplývajú žiadne uplatnené nároky, napríklad svedočné, o ktorých by správca dane podľa § 12 daňového poriadku rozhodoval. Z obsahu vyjadrenia žalovaného teda vyplýva, že podľa jeho názoru nebola daná povinnosť uvádzať vo výroku osobitný
výrok o nákladoch správy daní v situácii, keď zo spisu nevyplývali žiadne konkrétne uplatnené nároky na náhradu nákladov, o ktorých by bolo potrebné rozhodnúť. 26. Žalobca súdu nepredložil repliku k vyjadreniu žalovaného. IV. Relevantná právna úprava 27. Podľa prechodného ustanovenia § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v aktuálne platnom a účinnom znení, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 28. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 29. Podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH: „(1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.“ 30. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 31. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 32. Podľa § 24 ods. 1 až ods. 4 daňového poriadku, „(1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.“ V. Právne posúdenie veci správnym súdom 33. Na základe § 3 ods. 1, ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd v Bratislave a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety dňa 07.06.2023 náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 2S Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „súd“, príp. „správny súd“) a následne v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2025 v znení Dodatku č. 3 účinného od 01.07.2025 bola vec náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 10S správneho súdu.
34. Správny súd ako súd príslušný na konanie, po vyhodnotení, že správna žaloba je prípustná, bola podaná včas (§ 181 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v relevantnom znení (ďalej len „SSP“), oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 SSP), obsahovala zákonom stanovené náležitosti (§ 57, § 182 SSP), po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP v spojení s § 183 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP) a zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 119 SSP), za splnenia procesných podmienok vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 1 SSP), a po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. 35. Súd sa v medziach žalobných bodov v prvom rade zaoberal otázkou, či správca dane a žalovaný postupovali zákonne, keď žalobcovi nepriznali právo na odpočet dane z dodávateľskej faktúry spoločnosti ALAIN s.r.o. z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok a či žalovaný postupoval pri vyhodnotení dôkazného bremena zákonným spôsobom. V nadväznosti na žalobnú argumentáciu, podľa ktorej mal správca dane žalobcovi preukázať účasť na daňovom podvode alebo zneužití práva sa súd zaoberal tiež otázkou, či dôvodom na odopretie odpočítania DPH okrem nesplnenia hmotnoprávnych podmienok bolo prípadne aj tvrdené zneužitie práva alebo účasť žalobcu na daňovom podvode. 36. Súd v súvislosti s uplatnenými žalobnými námietkami v prvom rade uvádza, že vo vzťahu k posúdeniu práva na uplatnenie odpočtu DPH je potrebné rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH a formálnych podmienok tohto práva, ako aj medzi odopretím nároku na odpočítanie dane z iného dôvodu daňového podvodu a odopretím nároku z dôvodu zneužitia práva. Nárok na odpočítanie dane vzniká daňovému subjektu len za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok, ktorými sú: (i) existencia zdaniteľného plnenia, (ii) jeho dodanie zdaniteľnou osobou a (iii) použitie dodaných tovarov a služieb daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. Ak má správca dane pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom (nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 569/2022-33 zo dňa 07.02.2023). Ak nie je splnená čo i len jedna z uvedených kumulatívnych hmotnoprávnych podmienok, právo na odpočítanie dane nevzniká a daňový subjekt si ho nemôže úspešne uplatniť (rozsudok NSS SR sp. zn. 8Sžfk/16/2020, bod 25; SD EÚ Senatex, C-518/14, bod 28; SD EÚ Vikingo, C-610/19, bod 43; SD EÚ Kemwater ProChemie, C-154/20, bod 24). 37. V prejednávanej veci daňové orgány spochybnili splnenie hmotnoprávnej podmienky, ktorou je samotná existencia zdaniteľného plnenia. Úlohou správcu dane bolo verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt preukazuje relevantnými dôkazmi. Riadne zistenie a ustálenie skutkového stavu, ktoré má správca dane za preukázané a skutočnosti, ohľadne ktorých existujú pochybnosti, nepochybne nadväzuje na rozsah dôkazného bremena, ktoré zaťažuje žalobcu preukazujúceho splnenie hmotnoprávnych podmienok pre vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty. Správca dane musí pomenovať svoje pochybnosti dostatočne jasne, aby daňový subjekt poznal rozsah svojho dôkazného bremena a na základe informácií správcu dane vedel, aké skutočnosti má doložiť ďalšími dôkazmi. Súd sa preto ďalej zaoberal tým, či správca dane v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania vzhľadom na žalobcom predložené dôkazy o existencii deklarovaných služieb postupoval pri presune dôkazného bremena na žalobcu zákonne. 38. Z napadnutého rozhodnutia a administratívneho spisu súd zistil, že žalobca na preukázanie existencie deklarovaných služieb predložil (i) faktúru č. 20VF00006 zo dňa 02.04.2020 vystavenú spoločnosťou ALAIN s.r.o., (ii) zmluvu o spolupráci č. 191102 zo dňa 02.11.2019 uzatvorenú medzi žalobcom ako objednávateľom a spoločnosťou ALAIN s.r.o. ako poskytovateľom, predmetom ktorej
boli „manažérske, operatívne, obchodné a prislúchajúce činnosti podľa potrieb objednávateľa“, (iii) výdavkový pokladničný doklad č. 20VPU00002 zo dňa 30.04.2020 v sume 12 000 eur, ktorým mala byť preukázaná hotovostná úhrada predmetnej faktúry, ako aj (iv) podklady k DPH za marec 2020, hlavnú knihu za marec 2020 a účtovný denník za marec 2020. Žalobca vo svojich vyjadreniach uvádzal, že nemal zamestnancov, priestory na výkon činnosti si prenajímal podľa potreby od spoločnosti KEY ART AGENCY s.r.o. a že všetky činnosti, ktoré spoločnosť ALAIN s.r.o. poskytovala žalobcovi mesačne, boli uvedené v zmluve o spolupráci. Súčasne tvrdil, že predmetom faktúry bola paušálna odmena za vykonanie, respektíve pripravenosť na vykonanie služieb, a vzhľadom na charakter manažérskych, operatívnych a obchodných služieb nebolo možné od neho požadovať ďalšie hmotné výstupy alebo podrobnú evidenciu jednotlivých úkonov. Z administratívneho spisu súd zistil, že správca dane po oboznámení sa s predloženými listinami pristúpil k preverovaniu deklarovaného plnenia nielen u žalobcu, ale aj u deklarovaného dodávateľa ALAIN s.r.o. 39. Spoločnosť ALAIN s.r.o. následne na výzvu správcu dane predložila faktúru č. 20VF00006 zo dňa 02.04.2020 v celkovej sume 12 000 eur vystavenú pre žalobcu, zmluvu o spolupráci č. 191102 zo dňa 02.11.2019, hlavnú knihu analyticky za marec 2020, účtovný denník za marec 2020, podklady k dani z pridanej hodnoty za marec 2020, súpis prijatých faktúr a súpis vystavených faktúr za marec 2020. Spoločnosť ALAIN s.r.o. v daňovom konaní uviedla, že v zmysle zmluvy vykonáva činnosti, ktoré podľa nej obsahujú „všetku činnosť“, pričom si nevedie podrobnú evidenciu, pretože ide o paušálnu fakturáciu za vykonanie alebo pripravenosť na vykonanie činnosti. Spoločnosť ALAIN s.r.o. zároveň uviedla, že výsledkom poskytovaných služieb je to, že firma funguje a zabezpečuje pre ňu potrebné činnosti, pričom služby mala vykonávať spoločnosť a jej obchodní partneri, ktorých však bližšie nekonkretizovala. Správca dane tieto doklady a vyjadrenia spoločnosti ALAIN s.r.o. vyhodnotil v spojení s dokladmi a vyjadreniami žalobcu tak, že ani žalobca, ani deklarovaný dodávateľ ALAIN s.r.o. nekonkretizovali, aké konkrétne služby mali byť za marec 2020 skutočne dodané, aký bol ich konkrétny obsah, rozsah, spôsob poskytnutia, kto ich reálne vykonal, komu boli poskytnuté, v akom čase, akým spôsobom boli žalobcom objednané a ako boli využité v jeho podnikateľskej činnosti. Samotné označenie služieb ako „manažérske činnosti podľa potrieb objednávateľa“, prípadne ako manažérske, operatívne, obchodné a prislúchajúce činnosti, správca dane nepovažoval za dostatočné na preukázanie reálneho dodania služby. 40. Správca dane sa ďalej zaoberal aj otázkou preukázania úhrady spornej faktúry. Žalobca na podporu svojich tvrdení predložil výdavkový pokladničný doklad č. 20VPU00002 zo dňa 30.04.2020 na sumu 12 000 eur. Správca dane však dospel k záveru, že z uvedeného dokladu nie je možné bez pochybností potvrdiť, že k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov skutočne došlo, keďže doklad neobsahoval podpisy ani ďalšie identifikačné údaje osôb, ktoré mali finančné prostriedky odovzdať a prevziať. Súčasne preverovaním účtovných a iných podkladov spoločnosti ALAIN s.r.o. nezistil, že by predmetná hotovosť bola zo strany tejto spoločnosti prijatá a riadne zaúčtovaná. Z napadnutého rozhodnutia zároveň vyplýva, že správca dane prostredníctvom verejne dostupných registrov zistil, že funkciu konateľa spoločnosti ALAIN s.r.o. vykonával v relevantnom období E. B. A. A., ktorý predtým vystupoval pod menom E. B. D. D., pričom podľa údajov z registra obyvateľov išlo o tú istú osobu. Ďalej bolo zistené, že jediným spoločníkom spoločnosti ALAIN s.r.o. bolo v rozhodnom období združenie Slovenská realitná spoločnosť, ktorého štatutárnym orgánom bol rovnako B. A. A.. Správca dane zároveň identifikoval personálne prepojenie aj na strane žalobcu, keďže jeho spoločníkom bolo občianske združenie Slovensko proti drogám, v ktorom funkciu predsedu vykonával taktiež B. A. A.. 41. Správca dane zároveň vykonal ústne pojednávanie dňa 17.06.2021, na ktorom boli prerokované pripomienky žalobcu k protokolu z daňovej kontroly a ktorého sa zúčastnil poverený zamestnanec splnomocneného zástupcu žalobcu, ktorým bol práve E. B. A. A.. Ten uviedol, že žalobca prijal od spoločnosti ALAIN s.r.o. služby obchodného charakteru, obchodné poradenstvo, komunikačnú stratégiu a rôzne služby podľa potreby, pričom vzhľadom na paušálny charakter služby mala byť odmena platená aj za pripravenosť tieto služby poskytovať. Na otázku správcu dane, kto konkrétne zo spoločnosti ALAIN s.r.o. služby vykonal, E. B. A. A. ako zástupca žalobcu uviedol, že žalobca sa nezaujímal o osoby, ktoré služby uskutočňovali, pretože rokoval s A. A.. Zároveň uviedol, že tieto služby osobne vykonával aj on, keďže bol v rozhodnom čase štatutárom spoločnosti ALAIN s.r.o. Správca dane vyjadrenia žalobcu vyhodnotil ako všeobecné a nekonkrétne, keďže neobsahovali opis poskytnutých služieb, ich výstupov, spôsobu zadania, času realizácie ani konkrétneho využitia žalobcom.
42. Podľa ustálenej judikatúry (SD EÚ C-610/19 Vikingo; C-285/11 Bonik; C-324/11 Tóth; C-154/20 Kemwater ProChemie; NS SR R 26/2021; NS SR R 6/2020) je žalobca povinný uniesť dôkazné bremeno o splnení hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane. Obchodné transakcie nestačí deklarovať formálnymi dokladmi – faktúrami, zmluvami alebo výkazmi – ak reálne plnenie nie je preukázané. Právne posúdenie správnych orgánov vychádzalo z aplikácie hmotnoprávnych podmienok podľa čl. 168 písm. a) smernice 2006/112/ES, z rozloženia dôkazného bremena podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku a zo zásady, že ak daňový subjekt nepreukáže reálnosť deklarovaných plnení, nárok na odpočítanie dane mu nemôže vzniknúť. Pokiaľ teda žalobca namietal, že daňové orgány nevykonali dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie skutočného stavu veci, súd uvádza, že v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku je to práve daňový subjekt, ktorý je povinný v daňovom konaní preukázať splnenie vyššie uvedených hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH, a to tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie, pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (porov. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 37/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21, sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009, rozsudok NSS SR sp. zn. 2Sfk/24/2021 zo dňa 31.07.2023). 43. Vzhľadom na vyššie uvedené judikatórne východiská, súd nezistil nezákonnosť v závere žalovaného, že žalobcom predložená zmluva, ktorou žalobca preukazoval poskytnuté plnenie mala všeobecný a nekonkrétny charakter a nepreukazovala žiadne konkrétne úkony, ktoré by ALAIN s.r.o. ako dodávateľ vykonal. Správne orgány preto nepostupovali nezákonne, keď túto dôkaznú situáciu vyhodnotili tak, že žalobcom predložené listiny nie sú spôsobilé preukázať potrebné skutočnosti nasvedčujúce, že k plneniu reálne došlo a keď uzavreli, že bez preukázanej existencie plnenia nemôže vzniknúť nárok na odpočítanie dane. V súvislosti s tým súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sfk 27/2023 z 21.02.2025, podľa ktorého „Ak je predmetom fakturovaného plnenia taký druh služieb, ktoré sú poskytované priebežne, po dlhší časový úsek a jednotlivé úkony nie sú (nevyhnutne) hmatateľným produktom, resp. výstupom zachyteným na hmotnom substráte, musí si daňový subjekt v takomto prípade zadovážiť čo najširšie penzum dôkazov preukazujúcich reálnosť plnenia (vrátane dôkazov, ktoré spoľahlivo zachytávajú najmä formu poskytovania takýchto služieb (osobnú alebo elektronickú), a s tým súvisiacu prítomnosť osôb participujúcich na poskytovaní onoho plnenia či relevantnú komunikáciu spojenú s dojednávaním jednotlivých úkonov plnenia), aby sa v prípade budúcej daňovej kontroly vo vzťahu k oprávnenosti odpočtu DPH z takto poskytnutej služby vyhol negatívnemu následku spojenému s dôkaznou núdzou.“ 44. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že predmetom plnenia nebola realizácia konkrétnych obchodných alebo manažérskych úkonov, ale samotná pripravenosť tieto činnosti podľa potreby vykonávať, súd uvádza, že táto skutočnosť sama osebe nezbavuje žalobcu dôkaznej povinnosti preukázať existenciu a obsah takto deklarovaného plnenia. Práve pri službách spočívajúcich v disponibilite alebo pripravenosti poskytovať odborné činnosti je nevyhnutné preukázať, v čom konkrétne spočíval prevzatý záväzok dodávateľa, v akom rozsahu bol poskytovaný, akým spôsobom bol zabezpečovaný a aké okolnosti nasvedčujú tomu, že deklarovaná pripravenosť bola reálne poskytovanou službou a nepredstavovala len formálne označenie použité v zmluve a na faktúre. Samotná existencia zmluvy, faktúry a úhrady odmeny bez ďalších objektívnych skutočností preukazujúcich reálny obsah deklarovaného plnenia nepostačuje na preukázanie splnenia podmienok pre vznik práva na odpočítanie dane. Ak žalobca tvrdil, že predmetom faktúry bol mesačný paušál za pripravenosť služby poskytnúť, potom mal žalobca preukázať kto túto pripravenosť zabezpečoval, aké odborné kapacity boli vyčlenené, akým spôsobom mohol službu objednať, prípadne koľkokrát ju využil, aké konkrétne úkony boli v rámci tejto pripravenosti vykonané. Súd preto žalobné námietky o nezákonnosti postupu správcu dane pri vyhodnotení dôkazov na účely záverov o zistenom skutkovom stave a pri presune dôkazného bremena na žalobcu nepovažoval za dôvodné.
45. Správny súd k námietke žalobcu, že v napadnutom rozhodnutí došlo k zamieňaniu dôvodov na odopretie odpočtu dane a to že daňové subjekty jednak tvrdili nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočet dane a zároveň v rozhodnutí naznačovali účasť žalobcu na daňovom podvode resp. zneužití práva, považuje za potrebné uviesť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného nevyplýva, že by žalovaný založil nepriznanie práva žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na závere o existencii daňového podvodu, účasti žalobcu na podvodnom reťazci alebo na zneužití práva v oblasti DPH. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevyslovil záver o tom, že žalobca vedome participoval na podvodnom konaní, ani nevykonával dokazovanie smerujúce k preukazovaniu podvodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie týkajúcej sa zapojenia daňového subjektu do podvodného alebo zneužívajúceho konania. Z obsahu napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že žalovaný založil svoje závery primárne na tom, že žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, a to konkrétne nepreukázaním dodania deklarovaných služieb spoločnosťou ALAIN s.r.o. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí opakovane uvádzal, že nebolo preukázané, aké konkrétne služby mali byť žalobcovi dodané, akým spôsobom mali byť poskytované, kto ich mal vykonávať, komu boli poskytované, ani aké konkrétne výstupy mali byť výsledkom deklarovanej činnosti, pričom za neunesenie dôkazného bremena považoval absenciu relevantných podkladov a konkrétnych dôkazov o reálnom poskytnutí služieb. Pokiaľ žalovaný v odôvodnení rozhodnutia poukazoval na personálne a majetkové prepojenie medzi žalobcom, spoločnosťou ALAIN s.r.o. a osobou A. A., správny súd konštatuje, že tieto úvahy žalovaný používal vo vzťahu k hodnoteniu vierohodnosti a preukázaniu deklarovaného plnenia, nie ako samostatný základ záveru o existencii daňového podvodu alebo zneužitia práva. Ani z formulácií žalovaného o tom, že „sa ponúka otázka, kto komu mal poskytovať služby“, nemožno vyvodiť, že by žalovaný konštatoval existenciu podvodného konania, keďže žalovaný tieto okolnosti hodnotil výlučne v kontexte pochybností o reálnom uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia. 46. Dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane v napadnutom rozhodnutí teda nebol záver o účasti žalobcu na daňovom podvode alebo zneužití práva, ale záver správnych orgánov o nesplnení hmotnoprávnych podmienok odpočítania dane spočívajúci v nepreukázaní reálneho dodania deklarovaných služieb. Žalovaný tento dôvod v napadnutom rozhodnutí jednoznačne a nezameniteľne vymedzil, pričom zo žiadnej časti napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by dôvodom na odopretie odpočtu dane mala byť účasť žalobcu na daňovom podvode alebo zneužitie práva. Keďže nebolo preukázané, že došlo k reálnemu plneniu, nebolo možné v prejednávanej veci uplatniť judikatúru Súdneho dvora EÚ na ktorú poukazoval žalobca a ktorá sa týka prípadov, v ktorých je nesporné, že plnenie bolo dodané, ale sporný je iba subjekt dodávateľa. Súd preto túto žalobnú námietku považoval za nedôvodnú. 47. Súd nepovažoval za dôvodnú ani žalobnú námietku smerujúcu k nevykonaniu výsluchu štatutárnych zástupcov žalobcu a deklarovaného dodávateľa. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by žalobca v priebehu daňového konania navrhol vykonanie takéhoto dôkazu. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že dňa 17.06.2021 sa uskutočnilo ústne pojednávanie, ktorého sa za žalobcu ako daňový subjekt zúčastnil E. A. A. v postavení povereného zamestnanca zástupcu žalobcu, advokátskej kancelárie Mgr. Karol Haťapka s.r.o. E. A. A. sa v rámci tohto úkonu vyjadroval k podstatným okolnostiam veci a odpovedal na otázky správcu dane. E. B. A. A. bol zároveň konateľom deklarovaného dodávateľa ALAIN s.r.o. a na otázku správcu dane, kto konkrétne za spoločnosť deklarovaného dodávateľa poskytoval služby fakturované žalobcovi, uviedol, že sa nezaujímali o osoby zabezpečujúce realizáciu predmetných činností a komunikovali výlučne s A. A.. Súd preto dospel k záveru, že daňové orgány nepostupovali nezákonne, ak osobitne nevypočuli konateľa deklarovaného dodávateľa, pretože ním bol E. B. A. A., ktorý disponoval informáciami o obchodných transakciách a vystupoval súčasne na strane žalobcu aj deklarovaného dodávateľa a bol v daňovom konaní (ako zástupca žalobcu) vypočutý. Pokiaľ samotný žalobca zastúpený E. B. A. A. tvrdil, že komunikácia a zabezpečenie deklarovaných plnení prebiehali prostredníctvom E. B. A. A., pričom táto osoba bola zároveň konateľom spoločnosti ALAIN s.r.o. a mala sa aj podieľať na samotnom plnení, vykonanie ďalších dôkazov smerujúcich k výsluchu tejto osoby by bolo nadbytočné a nemohlo by priniesť nové relevantné skutkové zistenia. Nemožno preto správnym orgánom vytýkať neúplnosť dokazovania z dôvodu nevykonania dôkazov, ktorých vykonania sa žalobca v daňovom konaní ani nedomáhal a ktoré vzhľadom na zistený skutkový stav neboli potrebné na riadne objasnenie veci. Správny súd zároveň poukazuje na to, že žalobca ani v správnej žalobe nekonkretizoval, aké konkrétne skutkové okolnosti mali byť výsluchom konateľov
dodávateľských spoločností preukázané a akým spôsobom by tieto zistenia mohli spochybniť skutkové závery správnych orgánov. Súd preto túto žalobnú námietku považoval za nedôvodnú. 48. K námietke smerujúcej k nezákonnému postupu správcu dane pri doručovaní písomností na adresu sídla žalobcu, resp. jeho zástupcu napriek tomu, že žiadal o doručovanie prostredníctvom elektronickej schránky, súd uvádza, že ustanovenie § 60b ods. 2 zákona č. zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o eGovernmente) (ďalej len zákon o eGovernmente“) výslovne umožňuje orgánu verejnej moci postupovať pri elektronickej komunikácii podľa osobitného predpisu, ak takýto predpis upravuje vlastný spôsob doručovania. V oblasti správy daní je týmto osobitným predpisom daňový poriadok, ktorý ako osobitná právna úprava predstavuje zákonnú výnimku zo všeobecnej povinnosti doručovať elektronicky podľa zákona o e-Governmente. Výkon verejnej moci zo strany finančnej správy smerom k daňovým subjektom je upravený v § 32, § 33 a § 14 daňového poriadku, ako aj v prechodnom ustanovení § 165b ods. 3 daňového poriadku, podľa ktorého sa podľa § 32 (upravujúceho doručovanie elektronickými prostriedkami) postupuje najskôr od 01.01.2016 vo vzťahu k jednotlivým druhom daní podľa oznámenia Finančného riaditeľstva uverejneného na jeho webovom sídle. Z ustanovenia § 165b ods. 3 daňového poriadku vyplýva, že doručovanie elektronickými prostriedkami bolo možné najskôr od 01.01.2016, avšak vo vzťahu k jednotlivým druhom daní bolo Finančnému riaditeľstvu umožnené určiť termín, od ktorého bude tento spôsob doručovania možné uplatňovať, a to v oznámení zverejnenom na jeho webovom sídle. Na webovom sídle Finančnej správy SR je od 28.12.2021 dostupné oznámenie, z obsahu ktorého je zrejmé, že od 01.01.2022 bude finančná správa postupovať vo vzťahu ku všetkým druhom daní elektronicky. Pri správe DPH sa takýto postup do 31.12.2021 neuplatňoval (porovnaj rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 10Szˇfk/45/2019). Súd preto ani tejto žalobnej námietke neprisvedčil. 49. Súd považuje za potrebné tiež poukázať na to, že žaloba sa v časti týka pravdepodobne úplne odlišnej veci ako je tá, ktorá je predmetom napadnutého rozhodnutia. Žalobca v žalobe poukazuje na odôvodnenie uplatnenia odpočtu DPH tak, že išlo o výdavok súvisiaci s nákupom vozidiel, ktorý bol následne použitý na podnikateľskú činnosť žalobcu pri predaji týchto vozidiel. Pravdepodobne omylom žalobcu vznikla aj žalobná námietka týkajúca sa nedoručenia protokolu z daňovej kontroly, pretože z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že tento protokol bol doručený dňa 29.03.2021 a to zástupcovi žalobcu, advokátskej kancelárii Mgr. Kamil Haťapka s.r.o., pričom k tomuto protokolu sa žalobca následne aj vyjadroval. Pravdepodobne týmto omylom došlo aj k uvedeniu toho, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje údaj o začatí daňovej kontroly, jej ukončení a údaj o protokole z daňovej kontroly, keďže z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že v danej veci nešlo o uplatnenie odpočtu DPH v súvislosti s predajom vozidiel, údaje o daňovej kontrole sú v napadnutom rozhodnutí obsiahnuté a žalobcovi bol doručený protokol z daňovej kontroly, súd preto tieto žalobné námietky považoval za nedôvodné. 50. Ako nedôvodnú súd posúdil aj žalobnú námietku týkajúcu sa toho, že vo výroku prvostupňového rozhodnutia absentovalo rozhodnutie o náhrade nákladov. Žalovaný nepostupoval nezákonne, keď o náhrade nákladov nerozhodol osobitným výrokom rozhodnutia, keďže z administratívneho spisu nevyplývajú žiadne uplatnené nároky, napríklad svedočné, o ktorých by správca dane podľa § 12 daňového poriadku rozhodoval. Súd nezistil nezákonnosť ani v tom, že by vo výroku rozhodnutia absentovalo označenie predpisu, podľa ktorého správny orgán rozhodoval, keďže výrok rozhodnutia tento údaj obsahuje. 51. Súd nepovažoval za dôvodnú ani žalobnú námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, z akých skutkových zistení žalovaný vychádzal, aké dôkazy vykonal a akým spôsobom ich vyhodnotil. Rozhodnutie zároveň obsahuje právne posúdenie veci vrátane aplikácie relevantných ustanovení právnych predpisov, ako aj správnu úvahu, ktorou sa žalovaný pri rozhodovaní riadil. Z jeho obsahu je preto zrozumiteľne identifikovateľné, akými úvahami bol žalovaný vedený pri prijatí svojich skutkových a právnych záverov, čo súdu umožnilo vykonať jeho súdny prieskum. Súd zároveň poukazuje na to, že žalobca námietku nepreskúmateľnosti formuloval iba všeobecným a nekonkrétnym spôsobom, bez toho, aby uviedol, v čom konkrétne mala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia spočívať, ktoré jeho časti považuje za nezrozumiteľné alebo nedostatočne odôvodnené, prípadne ktoré skutkové alebo právne závery považuje za nepreskúmateľné. Takto všeobecne formulovaná námietka neumožňuje súdu podrobiť ju podrobnejšiemu prieskumu ani sa
s ňou konkrétnejšie vysporiadať. Za tejto situácie súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie spĺňa požiadavky kladené na riadne odôvodnenie správneho rozhodnutia, je preskúmateľné z hľadiska skutkového aj právneho a žalobná námietka nepreskúmateľnosti nie je dôvodná. 52. Na základe vyššie uvedeného správny súd, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu v medziach žalobných bodov, neprisvedčil námietkam žalobcu, a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol. 53. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žalovanému ako orgánu štátnej správy možno priznať voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať, pričom súd nezistil dôvod, na základe ktorého možno spravodlivo od žalobcu požadovať, aby žalovanému nahradil trovy konania. 54. Tento rozsudok prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: BA-6S/332/2021 Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 145 ods. 2 písm. a/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom v zmysle § 449 ods. 1 SSP. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP, alebo c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.