Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 6S/68/2024 0724101081 23. 06. 2026 JUDr. Lucia Kúdelčíková ECLI:SK:SpSBA:2026:0724101081.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: A. B. A. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/XX, XXX XX E. F., právne zastúpený: Mgr. Toni Khuri, advokát, so sídlom Dlhé diely II/13, 841 04 Bratislava, IČO: 30 789 311, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom Krížna 44, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2024/019213-007 zo dňa 02.05.2024, takto rozhodol: I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2024/019213-007 zo dňa 02.05.2024 ako aj rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trnava č. p.: PPZ-HCPBA9-1771-011/2023-PC-SINT zo dňa 28.12.2023 a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. II. Správny súd žalobcovi rozsahu.
priznáva
voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom
odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca podal dňa 06.02.2023 na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru Trnava (ďalej aj len „prvostupňový správny orgán“) žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky. 2. Prvostupňový správny orgán zaslal dňa 06.02.2023 žiadosť Slovenskej informačnej službe (ďalej aj len „SIS“) o stanovisko k pobytu žalobcu, odkiaľ získal informáciu pod č. p.: SIS-69/76-V-23-1/2023-S zo dňa 17.02.2023, evidovanú na Úrade hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, ktorá je utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia „Vyhradené“. Dňa 24.05.2023 bola na prvostupňový správny orgán doručená informácia, že SIS naďalej trvá na svojom nesúhlasnom stanovisku uvedenom v písomnosti č. p.: SIS-69/76V-23-1/2023-S zo dňa 17.02.2023. 3. Prvostupňový správny orgán výzvou č. PPZ-HCP-BA9-1771-011/2023-PC zo dňa 20.09.2023 vyzval žalobcu, aby využil právo vyjadriť sa ku konaniu pred vydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky do 5 dní od prevzatia výzvy. Dňa 14.11.2023 sa predmetná zásielka vrátila prvostupňovému správnemu orgánu s poznámkou od poštového doručovateľa „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“.
4. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP-BA9-1771-011/2023-PC-SINT zo dňa 28.12.2023 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 54 ods. 2 písm. b) s poukazom na § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o pobyte cudzincov“) žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky zo dňa 06.02.2023 zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že obdržal stanovisko SIS č. p.: SIS-69/76-V-23-1/2023-S zo dňa 17.02.2023, ktoré odôvodňuje postup podľa § 54 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. V danom prípade predmetné ustanovenie prvostupňový správny orgán uplatnil práve z dôvodu, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ktorý napĺňa skutkovú podstatu odôvodňujúcu zamietnuť žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky. 5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2024/019213-007 zo dňa 02.05.2024 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie zamietol. Uviedol, že z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že žalobca nespĺňa podmienku na udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, nakoľko je dôvodné podozrenie, že predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok podľa § 54 ods. 2 písm. b) s poukazom na § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. K námietke žalobcu o nedoručení výzvy na vyjadrenie sa ku konaniu pred vydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti uviedol, že prvostupňový správny orgán postupoval podľa § 24 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „správny poriadok“) s tým, že zákon ukladá povinnosť doručiť informáciu dôležitú pre správne konanie listovou zásielkou určenou do vlastných rúk účastníka konania a nie je povinný telefonicky vyzývať účastníkov konania, aby si preberali poštu. 6. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí tiež uviedol, že prvostupňový správny orgán využil všetky zákonné možnosti na preverenie informácií, pričom opakovane žiadal SIS o poskytnutie informácií na objektívne posúdenie predmetnej žiadosti. Napriek tomu SIS žiadne bližšie informácie prvostupňovému správnemu orgánu neposkytla. Prvostupňový správny orgán na preverenie osoby žalobcu a jeho skutkov využil aj možnosti informačných systémov Policajného zboru a žiadal o spoluprácu Národnú ústredňu Interpol, Úrad medzinárodnej policajnej spolupráce Prezídia Policajného zboru, ktorý v rámci správneho konania poskytol ďalšie podstatné informácie o žalobcovi. Ďalej žalovaný uviedol, že správny orgán nemá dosah ani vplyv na to, ako SIS posudzuje žiadosti štátnych príslušníkov tretích krajín. Nemá zároveň vedomosť o tom, aký skutok žalobcu vyhodnotila SIS ako hrozbu pre bezpečnosť štátu ani o tom, kedy ho žalobca spáchal. Zákon ukladá správnemu orgánu povinnosť zamietnuť žiadosť o dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky na základe stanoviska SIS. SIS v stanovisku prihliada na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti. 7. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tiež poukázal na to, že splnomocnený zástupca žalobcu sa bol na jeho žiadosť dňa 25.03.2024 oboznámiť s utajovanou písomnosťou na Úrade hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru. Žalovaný mal za to, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol podstatné skutočnosti, ktoré by mali akýkoľvek vplyv na zrušenie prvostupňového rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán riadne zdôvodnil a preukázal, že žalobca nespĺňa podmienky pre udelenie dlhodobého pobytu, čo vyplýva aj z administratívneho spisu. II. Žaloba 8. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a navrhol, aby ho správny súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 9. V prvom rade poukázal na konanie na prvom stupni ako aj na konanie na druhom stupni a následne citoval § 3 ods. 4, ods. 5, § 32 ods. 1, ods. 2 a § 34 správneho poriadku. Správne orgány oboch stupňov zamietli žiadosť žalobcu len z jediného dôvodu, a to z dôvodu, že podľa prvostupňového správneho orgánu existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ako žiadateľ ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, pričom prvostupňový správny orgán tento svoj právny záver a výrok uvedený v prvostupňovom rozhodnutí „odôvodňuje“ len odkazom na utajovanú písomnosť stupňa utajenia „Vyhradené“ SIS č. p.: SIS-69/76-V-23-1/2023-S zo dňa 17.02.2023. Predchádzajúca veta predstavuje kompletne celé odôvodnenie výroku prvostupňového rozhodnutia a odôvodnenie zamietnutia žiadosti žalobcu, teda predstavuje uvedenie všetkých a úplných dôvodov, pre ktoré prvostupňový správny orgán zamietol
jeho žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky. Každý správny orgán, teda aj prvostupňový správny orgán, ktorý vydal prvostupňové rozhodnutie, je povinný uviesť konkrétne overiteľné skutočnosti, informácie, podklady a dôvody, z ktorých má vyplývať to, k akému právnemu záveru správny orgán dospel a z ktorého bude následne vyplývať samotný výrok rozhodnutia správneho orgánu. Z prvostupňového rozhodnutia sa nedá nijakým spôsobom, nijakou logickou či inou štandardnou metódou výkladu, dokonca ani len čítaním textu zistiť ani jeden konkrétny a objektívne overiteľný dôvod, pre ktorý má žalobca predstavovať ohrozenie bezpečnosti štátu alebo verejného poriadok. Rovnako sa z neho nedá zistiť, ktoré konkrétne konanie alebo činnosť (identifikované/á alebo aspoň identifikovateľné/á) žalobcu má predstavovať ohrozenie bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. Prvostupňové rozhodnutie „sa opiera“ o (jediný) dôvod, ktorý nie je možné objektívne preskúmať, objektívne verifikovať, dokonca nie je možné sa k nemu ani len vyjadriť, pretože predmetné prvostupňové rozhodnutie sa neopiera o žiadny konkrétny dôvod. V uvedenom rozhodnutí absentuje jasná, určitá, zreteľná, dostatočne identifikovateľná aj pre žalobcu a hlavne objektívne preskúmateľná odpoveď na to prečo, na základe konkrétne čoho a z akých konkrétnych dôvodov došlo k zamietnutiu jeho žiadosti. Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodnutie je ukážkovým prípadom nepreskúmateľnosti, a teda je nezákonné. 10. Žalobca zastával právny názor, že nie je spravodlivé, aby vo veci bolo rozhodnuté v jeho neprospech ako účastníka konania bez toho, aby mu bola daná možnosť vyjadriť sa k podstate utajenej informácie, ktorej pôvodcom je SIS. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vytkol právnemu zástupcovi žalobcu len nasledovnú skutočnosť: „Podkladom napadnutého rozhodnutia je zistenie správneho orgánu, že v prípade účastníka konania je dôvodné podozrenie, že ohrozí bezpečnosť štátu a správny orgán má tak za preukázané získanou informáciou utajovaného charakteru so stupňom utajenia „Vyhradené“, ktorej pôvodcom je SIS. Vzhľadom na skutočnosť, že získaná informácia je utajovaného charakteru, požívajúca ochranu poskytovanú zákonom o ochrane utajovaných skutočností, nie je možné uvedenú informáciu zverejniť.“ K tvrdeniu žalovaného, že advokát žalobcu bol s predmetnou písomnosťou riadne oboznámený na základe súhlasu SIS, tento uviedol, že s predmetnou písomnosťou som sa oboznámil, avšak predložená písomnosť neobsahovala žiadnu konkrétnu informáciu, na ktorú sa dá kvalifikované reagovať. 11. Žalobca tiež citoval § 5 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „SSP“) namietajúc, že mu nebolo umožnené oboznámiť sa so skutočnou utajovanou informáciou a nemohol sa voči nej účinne brániť. Z uvedeného mal žalobca za to, že napadnuté rozhodnutie je v príkrom rozpore so zákonom. III. Vyjadrenie žalovaného 12. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 07.11.2024 navrhol žalobu zamietnuť. 13. Poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia konštatujúc, že obsahovalo adekvátne odôvodnenie a konkrétne úkony, ktoré predchádzali samotnému vydaniu rozhodnutia. V danom konaní prvostupňový správny orgán získal informáciu pod č.: SIS-69/76-V-23-1/2023-S zo dňa 17.02.2023, ktorá je utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia „Vyhradené“. Uvedená utajovaná písomnosť odôvodňuje zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky. Prvostupňový správny orgán opakovane dňa 05.05.2023 žiadal SIS o vyjadrenie sa k predmetnej žiadosti s uvedením konkrétnych dôvodov týkajúcich sa bezpečnostného rizika, pre ktoré nie je možné predmetný pobyt udeliť. Dňa 24.05.2023 mu bola doručená informácia, že SIS naďalej trvá na svojom nesúhlasnom stanovisku uvedenom v písomnosti č.: SIS-69/76-V-23-1/2023-S zo dňa 17.02.2023 bez nutnosti odôvodnenia svojho stanoviska. 14. Bezpečnostný záujem Slovenskej republiky je podložený vyjadrením orgánu presadzujúceho právo č.: SIS-69/76-V-23-1/2023-S zo dňa 17.02.2023, ktorý je utajovanou písomnosťou podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“) so stupňom utajenia „Vyhradené“. Na tento účel podľa § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov prvostupňový správny orgán obdržal stanovisko SIS č.: SIS-69/76-V-23-1/2023-S zo dňa 17.02.2023, ktoré odôvodňuje postup podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Vzhľadom na to, že získané informácie sú utajovaného
charakteru požívajúce ochranu poskytovanú zákonom o ochrane utajovaných skutočností, nie je možné uvedené informácie zverejniť. 15. Splnomocnený zástupca žalobcu bol s predmetnou utajovanou písomnosťou č.: SIS-69/76V-23-1/2023-S zo dňa 17.02.2023 riadne oboznámený na základe jeho žiadosti o jednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou, ktorej SIS vyhovelo. Zisťovanie podkladov pre rozhodnutie patrí k ťažiskovým činnostiam v správnom konaní, smerujúcim k zisteniu skutočného stavu. Výsledky tohto procesu slúžia ako podklad na vydanie rozhodnutia. Získavania podkladov pre rozhodnutie sa aktívne zúčastňuje aj žalobca, ktorý v procese dokazovania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy. Nesplnenie tejto povinnosti môže byť spojené s rôznymi následkami, kedy jedným z nich môže byť vydanie rozhodnutia, ktorým sa žiadosť žalobcu zamietne. Správny orgán je povinný vykonať dôkaz, aj keď si žalobca nesplnil svoju dôkaznú povinnosť. 16. Priebeh samotného konania je v rukách správneho orgánu a v zásade by mal smerovať k nazbieraniu dostatočného množstva použiteľných podkladov, na základe ktorých môže správny orgán objektívne a správne rozhodnúť. K tomuto účelu má správny orgán viacero prostriedkov, ktoré môže v priebehu konania využiť, a to v súlade so správnym poriadkom. Je na úvahe správneho orgánu, aké prostriedky na zabezpečenie dostatočného získania podkladov na rozhodnutie zvolí. 17. Žalovaný opätovne poukázal na zákon č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o SIS“), kde podľa § 1 ods. 2 uvedeného zákona je SIS štátnym orgánom Slovenskej republiky, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu a ochrany zahraničnopolitických a hospodárskych záujmov štátu v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Vo svojej činnosti sa spravuje ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. V zmysle § 2 ods. 1 písm. b) zákona o SIS táto v rozsahu svojej pôsobnosti získava, sústreďuje a vyhodnocuje informácie o činnosti smerujúcej proti bezpečnosti Slovenskej republiky. 18. Nie je v kompetencii prvostupňového správneho orgánu ani žalovaného zasahovať SIS do spôsobu získania informácií. Správne orgány nemajú dôvod spochybňovať relevantnosť a pravdivosť týchto získaných informácií vo vzťahu k žalobcovi. Zákon o pobyte cudzincov zveril právomoc SIS zaujať v rozsahu pôsobnosti, prihliadajúc najmä na bezpečnostné záujmy štátu, stanovisko k žiadosti zaslanej správnym orgánom. Žalovaný mal tiež za to, že SIS je kompetentným orgánom na posudzovanie a vyhodnocovanie miery ohrozenia bezpečnosti štátu a je orgánom kompetentným v plnej miere zhodnotiť žiadosť správnych orgánov o vydanie stanoviska podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, pričom má oprávnenie a dostatočné prostriedky posudzovať takúto žiadosť a v prípade dôvodného podozrenia, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu, je plne kompetentným orgánom na vydanie takého stanoviska. 19. Žalovaný preskúmal a prehodnotil všetky listinné dôkazy, ktoré sú uložené v administratívnom spise. Na základe uvedených skutočností žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie, zastávajúc názor, že nedošlo k porušeniu zákonnosti ani vecnej správnosti rozhodnutia zo stránky právnej ani skutkovej. Na základe všetkých uvedených skutočností žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán rozhodol vecne správne a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami dostatočne. Žalovaný sa s prvostupňovým rozhodnutím stotožnil, potvrdil ho a odvolanie žalobcu zamietol. 20. Podkladom pre vydanie rozhodnutia bol presne a spoľahlivo zistený skutkový stav veci. Žalovaný preskúmal okolnosti správnej žaloby a vyjadril sa k nim, nezistil dôvody, pre ktoré by malo byť napadnuté rozhodnutie zrušené. Obidva správne orgány rozhodli správne a v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj v súlade so správnym poriadkom. 21. Žalobca nevyužil právo vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaného, t. j. nevyužil právo podať repliku. IV. Konanie na správnom súde a posúdenie podstatných právnych argumentov 22. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru,
že žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, keďže boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 SSP. Deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23.06.2026 (§ 137 ods. 4 SSP). 23. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 24. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 25. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 26. Podľa § 42 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, trvalý pobyt oprávňuje štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa, vycestovať a opätovne vstupovať na územie Slovenskej republiky v čase, na ktorý mu bol policajným útvarom udelený, ak tento zákon neustanovuje inak. 27. Podľa § 42 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, trvalý pobyt je a) trvalý pobyt na päť rokov, b) trvalý pobyt na neobmedzený čas, c) pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny s priznaným postavením osoby s dlhodobým pobytom Európskej únie (ďalej len „dlhodobý pobyt“). 28. Podľa § 51 zákona o pobyte cudzincov, dlhodobý pobyt sa udeľuje na neobmedzený čas. 29. Podľa § 52 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar udelí dlhodobý pobyt, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti. 30. Podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. 31. Podľa § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý postupuje podľa odseku 2 písm. b), posúdi mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúcu z trestného činu spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny a z jeho závažnosti alebo vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadní dĺžku pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu. 32. Podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktorí pri nesúhlase s udelením pobytu zašlú nesúhlasné stanovisko policajnému útvaru do pätnástich dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety prihliadajú na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti. 33. V prejednávanej veci bolo úlohou správneho súdu preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, ktorým prvostupňový správny orgán zamietol žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.
34. Úvodom správny súd považuje za potrebné poukázať na to, že otázky týkajúce sa oboznamovania žiadateľa o pobyt s podkladmi pre rozhodnutie a náležitosti odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veciach pobytu v prípadoch, keď je podkladom rozhodnutia informácia v utajovanom režime, bola opakovane riešená aj Ústavným súdom Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov podľa č. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 35. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL.ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2018 vyslovil nesúlad právnej úpravy ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov v príslušnom znení (v zmysle ktorého policajný útvar uviedol v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky bez bližšieho odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí, prípadne zrušení určeného druhu pobytu) s čl. 46 ods. 1 a 2, č. 47 ods. 3 a ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Ústavný súd Slovenskej republiky pristúpil k zrušeniu príslušného ustanovenia zákona z toho dôvodu, že sa cudzinec nedozvie ani podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ týchto rozhodnutí; súdne preskúmanie tak nemožno považovať z hľadiska ochrany práv takejto osoby za efektívne. Súdne preskúmanie totiž nemohlo byť zárukou proti svojvôli orgánu verejnej správy a nemohlo reálne naplniť základné právo cudzinca na súdnu ochranu. 36. Obdobné dôvody viedli Ústavný súd Slovenskej republiky aj k vydaniu nálezu sp. zn. PL.ÚS 17/2022 zo dňa 13.12.2023, v ktorom vyslovil protiústavnosť ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov v príslušnom znení, z dôvodu ich rozporu s článkom 46 ods. 1 a 2 v spojení s článkom 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov v znení do 13.02.2024 mal policajný útvar zamietnuť žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 (teda napríklad aj stanovisko SIS) obsahovalo nesúhlas s udelením prechodného pobytu. Obdobne ustanovenie § 48 ods. 2 písm. h) v znení do 13.02.2024 ustanovovalo, že policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahovalo nesúhlas s udelením trvalého pobytu. V uvedenom náleze ústavný súd konštatoval, že „Je v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu, aby rozhodovanie o udelení trvalého pobytu (jeho zrušení) alebo prechodného pobytu, teda rozhodovanie o verejných subjektívnych právach účastníka konania, zákonom zverené správnemu orgánu, bolo založené výhradne na stanovisku spravodajskej služby, ktoré musí správny orgán rešpektovať, a to dokonca bez znalosti jeho dôvodov.“ 37. Z argumentácie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vyššie uvedených nálezoch správny súd vychádzal aj pri vyhodnocovaní dôvodnosti správnej žaloby v tu súdenej veci. Ústavný súd Slovenskej republiky aj s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len „ESĽP“), napr. rozsudok Veľkého senátu ESĽP vo veci Muhammad a Muhammad v. Rumunsko zdôraznil, že účastníka konania je v takýchto prípadoch potrebné oboznámiť aspoň s podstatou dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemožno dotknutému účastníkovi konania oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí týkajúcich sa pobytu. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane uviedol, že oboznámenie aspoň s podstatou dôvodov stanoviska spravodajských služieb, pre ktoré bol vyslovený nesúhlas s udelením žiadaného pobytu, by žiadateľovi umožnilo posúdiť, či je pre neho vôbec užitočné obrátiť sa na správny súd. Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve totiž predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu preverovanej osoby k súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý bude znamenať efektívny pokus o ochranu individuálnych záujmov takejto osoby. Ústavný súd Slovenskej republiky zároveň uznal, že v určitých prípadoch nie je možné právo na kontradiktórne konanie realizovať v absolútnom rozsahu a že rozsah realizácie tohto práva sa môže meniť v závislosti od osobitosti konkrétneho prípadu. 38. Je potrebné vziať na zreteľ, že Ústavný súd Slovenskej republiky v už spomínanom náleze sp. zn. PL.ÚS 17/2022 zo dňa 13.12.2023 skonštatoval protiústavnosť takej právnej úpravy, v zmysle ktorej bola zamietnutá žiadosť o prechodný alebo trvalý pobyt, ak bolo v administratívnom konaní predložené orgánom cudzineckej a hraničnej polície nesúhlasné stanovisko SIS v utajovanom režime. V prejednávanej veci rozhodli orgány verejnej správy oboch stupňov o žiadosti žalobcu o dlhodobý pobyt podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda podľa inej právnej úpravy ako tej, ktorej ústavná udržateľnosť bola riešená v zmieňovanom náleze.
39. Za podstatné však správny súd považuje to, že aj v tomto administratívnom konaní rovnako orgán verejnej správy žiadal o stanovisko SIS postupom podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov (ktorého protiústavnosť nebola Ústavným súdom Slovenskej republiky konštatovaná s tým, že regulačná podstata tohto ustanovenia spočíva výlučne v povinnosti správneho orgánu vyžiadať si stanovisko SIS a Vojenského spravodajstva, pričom oba orgány sú v prípade nesúhlasného stanoviska povinné zaslať policajnému útvaru v lehote 15 dní od doručenia žiadosti stanovisko, teda zákon o pobyte cudzincov nepredpokladá povinnosť spravodajských služieb formulovať rezultát stanoviska alternatívne [súhlas - nesúhlas], ale nevylučuje ani inú podobu stanoviska). Následne prvostupňový správny orgán v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol len tú skutočnosť, že „Na tento účel v zmysle § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov správny orgán obdržal stanovisko Slovenskej informačnej služby č. p.: SIS-69/76-V-23-1/2023-S zo dňa 17.02.2023, ktoré odôvodňuje postup podľa § 54 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. (...) V danom prípade predmetné ustanovenie uplatnil správny orgán práve z dôvodu, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ktorý napĺňa skutkovú podstatu odôvodňujúcu zamietnuť žiadosť účastníka konania o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) s poukázaním na § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov.“ 40. Na túto správu poukazoval aj žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s tým, že považuje existenciu informácií týkajúcich sa a potvrdzujúcich naplnenie dôvodu zamietnutia žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov za preukázanú. Vzhľadom na uvedené, procesný postup a posúdenie veci je teda vo svojich dôsledkoch obdobné, ako pri aplikácii ustanovení § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, ktorých protiústavnosť Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil v zmieňovanom náleze sp. zn. PL.ÚS 17/2022 zo dňa 13.12.2023. 41. Správny súd poukazuje na to, že na administratívne konanie vo veciach pobytu cudzincov podľa zákona o pobyte cudzincov sa vzťahuje správny poriadok, ktorý zakotvením základných zásad správneho konania zabezpečuje realizáciu práva ustanoveného v čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Ako to konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky, právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom ako súčasť práva na spravodlivý proces je úzko prepojená so zásadou kontradiktórnosti konania, ktorej aspekty sú súčasťou zásady ústnosti, ale aj princípu rovnosti pred súdom výslovne zaručeným v podobe individuálneho verejného práva upraveného v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Obsahom zásady kontradiktórnosti konania je, aby sa stranám sporu umožnilo oboznámiť sa a mať možnosť vyjadriť sa - podať stanovisko ku všetkým dôkazom, ktoré boli predložené protistranou, alebo ktoré boli obstarané a vykonané z iniciatívy orgánu verejnej správy, pred ktorým sa vedie konanie. V zmysle judikatórnych záverov možno konštatovať, že právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od osobitosti konkrétneho prípadu, avšak jeho dôležitosť je umocnená predovšetkým v situáciách, keď je dôkaz, ku ktorému sa účastník konania nemôže vyjadriť, rozhodujúci pre celé konania, pričom toto platí aj v prípade, pokiaľ záväzný podklad rozhodnutia tvoria utajované informácie v zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností. 42. V prejednávanej veci je z obsahu odôvodnenia oboch rozhodnutí zrejmé, že orgány verejnej správy zamietli žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu výlučne z dôvodu, že SIS zotrvala na svojom pôvodnom stanovisku (č. p.: SIS-69/76-V-23-1/2023-S zo dňa 17.02.2023) o tom, že v prípade žalobcu existuje dôvodné podozrenie, že pri dlhodobom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Nesúhlasné stanovisko SIS, ktoré bolo poskytnuté orgánom verejnej správy v utajovanom režime, teda predstavovalo zásadný a jediný podklad pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky. 43. Správny súd uznal za dôvodnú námietku žalobcu, že sa jeho právny zástupca nemohol vyjadriť k odôvodneniu nesúhlasného stanoviska SIS, lebo síce sa jednorazovo oboznámil so správou SIS, ale predmetná správa neobsahovala žiadne odôvodnenie. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by v ňom bol založený úradný záznam svedčiaci o tom, že je osobitne mimo administratívneho spisu založené písomné negatívne stanovisko SIS vzhľadom na utajovanú skutočnosť so stupňom utajenia „Vyhradené“. Správny súd však vychádzal z obsahu samotného vyjadrenia žalovaného k žalobe a ustálil si, že nesúhlasné stanovisko neobsahovalo odôvodnenie.
44. Správny súd vidí nezákonnosť postupu správnych orgánov v tom, že v správnom konaní nebola zabezpečená rovnosť zbraní, pretože jednému účastníkovi konania (žalobcovi) nebol známy ani len obsah podkladu negatívneho stanoviska SIS. 45. V súvislosti s ústavou garantovaným právom na spravodlivý proces v konaní pred súdom alebo v administratívnom konaní pred iným orgánom verejnej moci (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) poukazuje správny súd na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2018 vo vzťahu k podkladom rozhodnutí vo veciach cudzincov, ktoré svojím charakterom spadajú pod režim ochrany utajovaných skutočností podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností, kde ústavný súd vyslovil nasledovný právny názor: „122. Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu uplatnením napadnutej právnej úpravy dotknutých osôb k súdu, resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú (efektívnu) ochranu ich individuálnych záujmov. Efektívnosť ochrany individuálnych záujmov závisí od mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších možných podmienok, čo v kontexte napadnutej právnej úpravy znamená, že dotknutá osoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň podstaty dôvodov týkajúcich verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ jeho rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa s príslušným návrhom na súd. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) pri napĺňaní účelu napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k dotknutej osobe. Z toho vyplýva, že príslušný orgán (policajný útvar, resp. ministerstvo) musí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy.“ 46. V kontexte okolností prejednávaného prípadu správny súd považuje za potrebné dodať, že ústavné právo na spravodlivý proces nachádza svoje reálne kontúry v zákonných úpravách konkrétnych zásad správneho konania, ako aj konkrétnych procesných práv účastníkov správnych konaní, ktoré sú okrem iného premietnuté do práva účastníka konania navrhovať v konaní dôkazy a ich doplnenie (§ 33 ods. 1 správneho poriadku), ako aj do procesného práva účastníka konania pred vydaním rozhodnutia vo veci oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia za účelom využitia možnosti vyjadriť sa k ich obsahu a k spôsobu ich zistenia, prípadne za účelom využitia možnosti navrhnúť doplnenie podkladov potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci samej. Hoci je pre správne konanie typické vrchnostenské postavenie konajúceho orgánu verejnej správy vo vzťahu k účastníkovi správneho konania, kedy orgán verejnej správy autoritatívne, avšak limitovaný v súlade so zásadou legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), upravuje formou rozhodovania a vydávania iných opatrení práva a povinnosti účastníka konania, jednotlivé fragmenty tvoriace sumu procesných práv garantujúcich účastníkovi konania právo na spravodlivý proces, vytvárajú podmienky na uplatnenie zásady rovnosti zbraní. Právo účastníka konania na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia korešponduje s povinnosťou konajúceho správneho orgánu v rámci príslušného administratívneho konania umožniť účastníkovi konania toto právo fakticky a účinne realizovať, čomu zodpovedá imperatív určujúci túto povinnosť priamo správnemu orgánu v § 33 ods. 2 správneho poriadku. Preto i v správnych konaniach o žiadostiach podľa zákona o pobyte cudzincov, ktorí „a priori“ bez splnenia zákonom stanovených podmienok nemajú právny nárok na vyhovenie žiadostiam o udelenie v tomto prípade dlhodobého pobytu, je nevyhnutné pri skúmaní existencie podmienok na jeho udelenie, prípadne neudelenie dodržať procesné zásady v rámci príslušného administratívneho konania a vytvoriť možnosti na uplatňovanie procesných práv dotknutého účastníka konania. Zákonnosť takého postupu, výsledkom ktorého má byť zákonné rozhodnutie vo veci samej, determinuje aj zákonná aplikácia súvisiacich právnych predpisov vzťahujúcich na predmetný prípad spôsobom, ktorý bez dôvodov osobitného zreteľa absolútne nevylúči účinné uplatňovanie procesných práv účastníka konania garantovaných právom na spravodlivé konanie. 47. Je povinnosťou správneho orgánu, aby od pôvodcov utajovaných informácií tvoriacich podklad pre rozhodnutie vo veci zabezpečil potrebný abstrakt relevantných informácií, ktoré tvoria podstatu dôvodov na rozhodnutie, v danom prípade podstatu tvrdení o existencii dôvodného podozrenia, že žalobca predstavuje hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť Slovenskej republiky. Zabezpečenie uvedených podkladov je potrebné nie len z hľadiska aplikácie zásady úzkej súčinnosti správneho
orgánu s účastníkom konania a z hľadiska zabezpečenia realizácie zásady na spravodlivé konanie prostredníctvom vytvorenia zo strany správneho orgánu faktickej možnosti uplatňovania procesných práv účastníka konania, ale je potrebné aj z hľadiska zabezpečenia presvedčivosti odôvodnenia predmetného rozhodnutia pokiaľ ide o otázku riadneho a úplného zistenia skutkového stavu a jeho zákonnú aplikáciu na hmotnoprávne podmienky udelenia dlhodobého pobytu, resp. hmotnoprávne podmienky na zamietnutie žiadosti o jeho udelenie, a to predovšetkým v kontexte správnosti posúdenia proporcionality medzi protichodnými právami a povinnosťami, reprezentovanými na jednej strane záujmom a povinnosťou správneho orgánu na zabezpečení ochrany bezpečnosti štátu a na strane druhej záujmom žalobcu. 48. Vzhľadom na to, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia neobsahovalo negatívne stanovisko SIS, s ktorým bol jednorazovo oboznámený právny zástupca žalobcu, bolo povinnosťou prvostupňového správneho orgánu poskytnúť žalobcovi aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa hrozby ohľadom bezpečnosti štátu zo strany osoby žalobcu, ktoré tvoria podklad pre zamietnutie jeho žiadosti. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v rámci konania po podaní odvolania žalobcu vo vzťahu k preukázaniu hrozby pre verejný poriadok alebo bezpečnosť Slovenskej republiky v osobe žalobcu neodstránil vady konania zabezpečením sprístupnenia aspoň podstatných dôvodov vyplývajúcich z utajovaných informácií ohľadom bezpečnostného rizika žalobcu pre štát, ktorých pôvodcom bola SIS, tak možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutia oboch stupňov sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a to z dôvodu nedostatočného zisteného skutkového stavu potrebného pre riadne posúdenie veci, ako aj z dôvodu podstatného porušenia procesných ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 49. Správny súd ďalej uvádza, že súdny prieskum zákonnosti žalobcom napadnutých rozhodnutí má vo vzťahu k správnemu konaniu subsidiárnu povahu, pričom účelom správneho súdnictva nie je odstraňovať procesné vady správneho konania, dopĺňať dokazovanie, či zabezpečovať a vyhodnocovať podklady potrebné pre meritórne rozhodnutie vo veci samej namiesto príslušného orgánu verejnej správy. Vzhľadom k tomu, že žalovaný do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyabstrahoval podstatu utajovaných skutočností, majúcich vplyv na prijatie záveru o naplnení podmienky na neudelenie dlhodobého pobytu žalobcovi, správny súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia nemal možnosť konfrontovať obsah utajovaných skutočností (ako jedného z podkladov napadnutého rozhodnutia) so správnou úvahou konajúceho orgánu verejnej správy vo vzťahu k vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu (vrátane požiadavky na dostatočné zistenie skutkového stavu) a k správnosti jeho aplikácie na hmotnoprávne ustanovenia zákona o pobyte cudzincov vo veci predmetnej žiadosti žalobcu. Za daných okolností prípadu, spočívajúcich v nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí oboch stupňov, spôsobenej aj nedostatočným zistením skutkového stavu veci v dôsledku porušenia práva žalobcu na spravodlivé konanie pred orgánom verejnej moci, správny súd nevzhliadol potrebu doplniť dokazovanie obsahom spisov obsahujúcimi utajované skutočnosti, keďže nemal obsahom napadnutého rozhodnutia vytvorený základ na overenie tvrdení žalovaného. V danom prípade nie je úlohou správneho súdu v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného vyabstrahovať utajované informácie pre potreby odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (vrátane potreby poskytnutia možnosti žalobcovi vyjadriť sa k týmto podkladom rozhodnutia) a tak dopĺňať za žalovaného a prvostupňový správny orgán administratívne konanie a podklady pre rozhodnutie vo veci samej, pretože to bolo úlohou správnych orgánov konajúcich o žiadosti žalobcu. 50. Niet pochýb o tom, že informácie, ktoré sú obsahom vyjadrenia SIS, na ktorých SIS v ďalšom konaní zotrvala tak, ako to uviedli orgány verejnej správy vo svojich rozhodnutiach, sú utajovanou skutočnosťou s príslušným stupňom utajenia. Nemožno spochybniť ani to, že v prípade sprístupnenia utajovaných informácií nepovolanej osobe by mohlo dôjsť k zmareniu aktivít vykonávaných v súvislosti s dotknutou osobou, ktorej sa informácie týkajú a zároveň by mohlo dôjsť aj k odhaleniu používaných foriem, metód a prostriedkov získavania informácií. Preto možno akceptovať, že nie vždy prichádza do úvahy úplné a presné oboznámenie účastníka konania s podkladom rozhodnutia, ktoré má podobu utajeného režimu, čo možno odôvodniť práve ochranou záujmov týkajúcich sa verejného poriadku a národnej bezpečnosti. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné, aby v kontexte konkrétneho prípadu s ohľadom na zabezpečenie ochrany utajovaných skutočností boli zvolené také postupy a realizované také úkony, ktorých preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa sledovaný cieľ - zabezpečenie určitej miery kontradiktórnosti konania mohol dosiahnuť aj bez ohrozenia bezpečnostných záujmov štátu a aby nevznikali s tým spojené ujmy.
51. V opačnom prípade, kedy účastníkovi konania nie je sprístupnená ani podstata obsahu, resp. dôvodov stanoviska vydaného SIS, v jeho veci by „suverénom“ pri rozhodovaní o žiadosti účastníka konania (v tomto prípade o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu) nebol správny orgán, ale SIS, ktorá fakticky vydaním svojho stanoviska „rozhoduje“ o výsledku žiadosti o udelenie pobytu cudzincovi, a to bez toho, aby jej zákon rozhodovanie o verejných subjektívnych právach fyzických osôb v tejto oblasti verejnej správy zveroval. „Pretože spravodajskej službe rozhodovanie o týchto verejných subjektívnych právach cudzinca zákon nezveruje, niet ani zákonnej úpravy, ktorá by dotknutým fyzickým osobám garantovala potrebné procesné práva pri ochrane ich práv voči spravodajskej službe (jej negatívnemu stanovisku). Takéto skryté odňatie právomoci správnemu orgánu napriek jeho deklarovaniu zákonom o pobyte cudzincov je v podmienkach právneho štátu ústavne neprijateľné, pretože robí iluzórnou právnu ochranu, ktorej poskytovanie je formálne zverené správnemu orgánu bezvýhradne viazanému stanoviskom iného orgánu verejnej moci (spravodajská služba), ktorý zákonodarca na účel poskytovania právnej ochrany vo vymedzenom okruhu právnych vzťahov neurčil. Je preto ústavne neprijateľné a v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu, aby rozhodovanie o udelení trvalého pobytu (jeho zrušení) alebo prechodného pobytu, teda rozhodovanie o verejných subjektívnych právach účastníka konania, zákonom zverené správnemu orgánu (policajnému útvaru), bolo založené výhradne na stanovisku spravodajskej služby, ktoré musí správny orgán rešpektovať, a to dokonca bez znalosti jeho dôvodov. Aj z týchto dôvodov ústavný súd konštatuje nesúlad § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy.“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/2/2021 zo dňa 29.02.2024). Vzhľadom na totožnosť dôvodu, pre ktorý bola žiadosť žalobcu zamietnutá, t. j. existencia negatívneho stanoviska SIS, je podľa názoru správneho súdu právny záver Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky plne aplikovateľný aj na prejednávanú vec. 52. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak možno konštatovať, že orgány verejnej správy oboch stupňov nedostatočne zistili skutkový stav veci, keď rozhodli výlučne na základe jedného dôkazu - zamietavého stanoviska SIS (č. p.: SIS-69/76-V-23-1/2023-S zo dňa 17.02.2023). 53. Napriek tomu, že právny zástupca mal formálnu možnosť jednorazovo sa oboznámiť s negatívnym stanoviskom SIS, žalobca nemal materiálne možnosť oboznámiť sa aspoň s podstatou dôvodov, ktoré viedli SIS k vydaniu negatívneho stanoviska, resp. nesúhlasného stanoviska, a teda materiálne nemal možnosť na tento podklad rozhodovania žalovaného procesným spôsobom reagovať. Podstatu dôvodov negatívneho stanoviska SIS, resp. nesúhlasného stanoviska SIS žalovaný neuviedol ani v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia a ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. 54. Uvedeným konaním bol porušený princíp právneho štátu uvedeného v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, pretože jedna zo základných definičných znakov právneho štátu je, aby rozhodnutia orgánov verejnej moci boli spravodlivé resp. aby neboli arbitrárne, formalistické, svojvoľné a nedostatočne odôvodnené. Správny súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutia oboch stupňov sú svojvoľné a nedostatočne odôvodnené, keďže z nich nevyplýva, na základe akých konkrétnych skutočností žalobca predstavuje hrozbu pre štát. Správne orgány nie sú viazané len zákonmi SR, ale predovšetkým Ústavou SR a v rámci rozhodovania o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb musia tiež dbať na to, aby ich postup pri rozhodovaní a samotné rozhodnutie bolo v súlade s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, ktorými je SR viazaná a majú vyššiu právnu silu ako zákony SR. Z porušenia princípu právneho štátu (arbitrárnym a nedostatočne odôvodneným rozhodnutím správneho orgánu) nevyhnutne vyplývajú aj ďalšie porušenia základných práv, a to porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, rovnosti účastníkov v konaní v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a tiež práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. 55. Uvedené porušenia sú zakotvené aj v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a predmetné rozhodnutie správneho orgánu porušuje právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a tiež čl. 6 ods. 1 - právo na spravodlivé súdne konanie a čl. 13 - právo na účinný opravný prostriedok uvedených v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Možno povedať, že uvedené nerešpektovanie vyššie uvedených práv sa týka práva na súdnu a inú právnu ochranu. Právo na spravodlivý proces či už pred súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci je zakotvené v čl. 46 až 50 Ústavy SR a niet pochýb, že subkategóriou práva na spravodlivý proces je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia
správneho orgánu musí byť zrejmé, akými úvahami bol vedený správny orgán pri rozhodovaní o danej veci a tiež, na základe akých konkrétnych podkladov rozhodol, pričom nestačí iba uvedenie daných podkladov. Podklady musia byť špecifikované a hlavne ich obsah musí byť prístupný aj účastníkovi konania, ktorý má právo sa k takýmto podkladom vyjadriť. 56. Správne orgány uviedli, že skutočnosť, že žalobca môže predstavovať hrozbu pre štát, vyplýva zo stanoviska SIS, avšak k obsahu podkladov k stanovisku nemal žalobca prístup, a preto sa nemohol vyjadriť k stanovisku a nemohol sa účinne brániť v správnom konaní, čím mu nebolo zabezpečené právo na spravodlivý proces. Okrem porušenia práva na spravodlivý proces nebolo rešpektované ani právo na dobrú správu v čl. 41 Charty základných práv Európskej únie, ktoré bližšie špecifikuje Európsky kódex dobrej správnej praxe nasledovne v čl. 18 ods. 1 a 2: „1. Každé rozhodnutie orgánu, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť práva alebo záujmy súkromnej osoby, obsahuje dôvody, na ktorých sa zakladá, s jasným uvedením podstatných skutočností a právneho základu rozhodnutia. 2. Úradník nesmie vydávať rozhodnutia, ktoré sú založené na stručných alebo vágnych dôvodoch, alebo ktoré neobsahujú individuálne odôvodnenie“. 57. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody, ako aj na subsidiárny charakter súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí vo vzťahu k preskúmavanému administratívnemu konaniu, správny súd nepovažoval za potrebné nechať si predložiť utajované informácie, ktorých pôvodcom bola SIS a vychádzajúc z jeho viazanosti v čase vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej stavom v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 a ods. 2 a contrario SSP), správny súd nevykonal dokazovanie oboznámením utajovaných skutočností, keďže v ďalšom administratívnom konaní po vrátení veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie, bude jeho úlohou vyššie vytýkané vady konania a nedostatky preskúmavaných rozhodnutí odstrániť v intenciách naznačených postupov a vyššie uvedeným spôsobom. 58. Inými slovami, prvostupňový správny orgán za súčinnosti so žalobcom (§ 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 1 a 2 správneho poriadku) zabezpečí dostatok dôkazov potrebných pre posúdenie existencie dôvodného podozrenia, že žalobca pri udelení dlhodobého pobytu ohrozí verejný poriadok alebo bezpečnosť Slovenskej republiky v takej predpokladanej miere, že záujem štátu na zachovaní bezpečnosti prevyšuje právo žalobcu na udelenie dlhodobého pobytu, alebo správny orgán zabezpečí dostatok dôkazov a vyhodnotenie každého dôkazu jednotlivo a všetkých dôkazov a okolností prípadu vo vzájomných súvislostiach, na základe čoho bude možné dospieť k záveru o splnení podmienok na vyhovenie žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky. 59. Úlohou prvostupňového správneho orgánu v ďalšom konaní bude s prihliadnutím na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2018, aby žalobcu primeraným spôsobom oboznámil s obsahom stanoviska SIS za účelom zachovania práva na spravodlivý proces a aby sa žalobca mohol účinne brániť. Vzhľadom na utajované skutočnosti nemusia správne orgány oboznamovať žalobcu presne, akým spôsobom získali tieto skutočnosti, ale samotný primeraný obsah stanoviska, ktorý tvorí podklad rozhodnutia správneho orgánu o neudelení dlhodobého pobytu musí byť žalobcovi prístupný v takej miere, aby síce chránil zdroje informácií, ale umožnil žalobcovi reagovať na konkrétne závery (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/70/2015 zo dňa 30.05.2017). 60. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že konajúce orgány verejnej správy pri nedostatočne zistenom skutkovom stave, nedodržaním zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania porušili jeho právo na spravodlivé konanie vedené pred orgánom verejnej správy, a zároveň napadnuté rozhodnutia oboch stupňov nedostatočne odôvodnili, čo podľa § 191ods. 1 písm. d), e) a g) SSP zakladá dôvod na zrušenie oboch napadnutých rozhodnutí. Správny súd zároveň podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil vec orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom tento je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku (§ 191 ods. 6 SSP). Pokiaľ by žalovaný v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd by opätovne zrušil jeho rozhodnutie z tých istých dôvodov, môže mu správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť pokutu v súlade s citovaným zákonným ustanovením. 61. Úlohou prvostupňového správneho orgánu v ďalšom konaní bude vo veci opätovne rozhodnúť s tým, že svoje nové rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby bolo preskúmateľné, t. j. aby z neho bola zrejmá
aspoň podstata dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené, ako aj posúdenie okolností v zmysle § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov s tým, že pred rozhodnutím žalobcovi umožní vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia. 62. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a priznal úspešnému žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením podľa § 175 ods. 2 SSP. 63. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.