Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave NR-14Sa/14/2023 4023200215 02. 12. 2025 JUDr. Filip Hudec ECLI:SK:SpSBA:2025:4023200215.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. XXX/XX, D., štátny občan SR, zast. JUDr. Helenou Čerešňovou, advokátkou so sídlom Horné predmestie 216/16, Svätý Júr, proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 52, Bratislava, IČO: 00 607 223, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ÚVZSR/OLP/1124/9466/2023 zo dňa 22.03.2023, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Administratívne konanie a rozhodnutie žalovanej 1. Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Leviciach (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) ako správny orgán príslušný podľa § 6 ods. 3 písm. l) v spojení s prílohou č. 1 zákona č. 355/2007 Z. z., § 55 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 372/1990 Zb.) v konaní o priestupku na úseku verejného zdravotníctva vydal podľa § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 77 a § 87 zákona č. 372/1990 Zb. ako aj § 46 a § 47 správneho poriadku dňa 28.07.2022 pod číslom: 1100/2022/138-10570/2022 rozhodnutie, ktorým žalobcu uznal vinným zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva: - podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom do 14.06.2021, nakoľko sa priestupku dopustil tým, že dňa 25.03.2021 v čase o 16:05 hod. v predajni obchodného domu Lidl na ul. Ľ. Štúra 488/49 v Leviciach tým, že nemal riadne prekryté horné dýchacie cesty respirátorom. Týmto konal v rozpore s § 1 ods. 1 vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 133 zo dňa 19.03.2021, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest (ďalej len „vyhláška ÚVZ SR č. 133“) a porušil ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom do 14.06.2021, - podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom do 14.11.2021 nakoľko sa priestupku dopustil tým, že dňa 04.11.2021 o 9.00 hod. v interiéri budovy Obvodného oddelenia policajného zboru v Leviciach, Ul. Sv. Michala 35, 934 01 Levice tým, že nemal na verejnosti v interiéri budovy riadne prekryté horné dýchacie cesty respirátorom, čím konal v rozpore s § 2 ods. 1 vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 250 zo dňa 01.10.2021, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest (ďalej len „vyhláška ÚVZ SR č. 250“) a porušil tak ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom do 14.11.2021,
- podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom do 28.12.2021 nakoľko sa priestupku dopustil tým, že dňa 30.11.2021 v čase o 10:00 hod. v interiéri budovy Obvodného oddelenia policajného zboru v Leviciach, Ul. Sv. Michala 35, 934 01 Levice nemal na verejnosti v interiéri budovy riadne prekryté horné dýchacie cesty respirátorom, čím konal v rozpore s § 2 ods. 1 vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 262 zo dňa 24.11.2021, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest (ďalej len „vyhláška ÚVZ SR č. 262“) a porušil tak ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom do 28.12.2021. Za vyššie uvedené žalobcovi prvostupňový správny orgán uložil pokutu podľa § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. vo výške 250 eur. Všetky uvedené priestupky boli na základe rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu č. 1100/2022/138-76548/2022 zo dňa 31.05.2022 prejednané v spoločnom administratívnom konaní podľa § 57 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. Žalobcovi bola podľa § 79 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. a § 1 písm. a) Vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 411/2006 Z. z., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov konania o priestupku v znení neskorších predpisov, uložená aj povinnosť uhradiť trovy konania o priestupku vo výške 16 eur (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). 2. Proti predmetnému prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní žalobca tvrdil, že neporušil žiadnu právnu povinnosť. Namietal, že predmetné vyhlášky žalovaného (č. 133, č. 250, č. 262) nemajú všeobecnú záväznosť, pretože neboli zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, pričom boli zverejnené len vo Vestníku vlády Slovenskej republiky. V tejto súvislosti konštatoval aj to, že ani uznesenie vlády Slovenskej republiky (č. 145 a č. 180) nie je normatívnym právnym aktom, a teda nemôže mať všeobecnú záväznosť. Poukazoval na Ústavu Slovenskej republiky, Medzinárodný pakt OSN o občianskych a politických právach, Chartu základných práv Európskej únie a Európsky dohovor o základných ľudských právach a slobodách. Bol toho názoru, že prvostupňové rozhodnutie má nulitný charakter a je výsledkom zneužívania právomoci verejného činiteľa. Predmetné konanie o priestupku navrhol zastaviť z toho dôvodu, že skutok, o ktorý sa jedná, nie je priestupkom. 3. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) vydal dňa 22.03.2023 rozhodnutie č. ÚVZSR/OLP/1124/9466/2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietnuté, pričom prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené. 4. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný zhrnul dovtedajší priebeh administratívneho konania a obsah odvolania žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Uviedol, že žalobca v podanom odvolaní spáchanie priestupku žiadnym spôsobom nepoprel a taktiež neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, že sa priestupku podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. nedopustil; zároveň zo strany žalobcu nebolo preukázané, že sa na neho vzťahovala niektorá z výnimiek podľa § 2 ods. 2 vyhlášky ÚVZ SR č. 133, vyhlášky ÚVZ SR č. 250 a vyhlášky ÚVZ SR č. 262 z povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest. Konštatoval, že žalobca mal za to, že jeho nariadenia sú nezmyselné, nemedicínske, šikanóznej povahy. V tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že žalobca svojim konaním nerešpektoval nariadenú povinnosť prekryť si horné dýchacie cesty v interiéri respirátorom podľa vyhlášky ÚVZ SR č. 133, vyhlášky ÚVZ SR č. 250 a vyhlášky ÚVZ SR č. 262, pričom bolo viacerými štúdiami preukázané, že ide o jeden z najúčinnejších nástrojov v boji proti ochoreniu COVID-19. Konštatoval, že ochorenie COVID-19 sa šíri kvapôčkovo, častice vírusu sa nachádzajú v drobných kvapôčkach slín a hlienov, pričom tie sú v podobe aerosólu roznášané do okolia, a to hlavne počas kašľania, kýchania ale aj rozprávania. Tvrdil, že prekrytie horných dýchacích ciest je jedným z dôležitých nástrojov na zamedzenie šírenia ochorenia COVID-19, pričom rúško (resp. prekrytie horných dýchacích ciest respirátorom alebo aj šatkou) predstavuje mechanickú bariéru, ktorá má znížiť riziko prenosu ochorenia na zdravého človeka - rúško zakrýva časť tváre, a teda najmä nos, ústa, čo sú hlavné brány pre vstup vírusov - čím viac ľudí rúško nosí, tým sa znižuje miera rizika šírenia vírusu z chorého človeka/nosiča na zdravých ľudí. Poukázal na to, že vírus totiž prenáša aj osoba bez príznakov ochorenia, ktorá nemusí vedieť, že je jeho nosičom, no je tiež infekčná - tvárové rúško nespôsobuje vdychovanie vysokej koncentrácie oxidu uhličitého a nemá dopad na zdravie osoby; táto dezinformácia môže vzniknúť z pocitu nedostatku vzduchu spojeného s nezvykom nosenia tvárového rúška. Konštatoval, že jednorazové i plátenné masky sú porézne, čo umožňuje normálne dýchacie funkcie - tvárové rúško je preto kľúčovou ochrannou pomôckou, ktorou sa zabraňuje šíreniu nového
koronavírusu do okolia - rúška a respirátory sa vzhľadom na mód šírenia vírusu SARS-CoV-2 stali vo svete základným pilierom pre boj s vírusom a predstavujú jednoduchú, účinnú, nenákladnú a minimálne limitujúcu pomôcku pre obmedzenie šírenia vírusu od infikovanej osoby do okolia. Zároveň konštatoval, že prekrytie horných dýchacích ciest predstavuje bariéru chrániacu aj zdravú osobu, zvlášť pokiaľ obe tieto osoby majú s právne nasadené rúško/respirátor cez nos aj ústa - rúško/respirátor tak nechráni iba osobu, ktorá ho má nasadené, ale aj osoby v jeho okolí. Ďalej uviedol, že žalobca mal za to, že vydávané nariadenia sú nezákonné pre ich rozpor s ústavou a medzinárodnými dohovormi. K tomuto tvrdeniu žalobcu konštatoval, že jeho právomoc nariaďovať opatrenia je ustanovená v § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z., podľa ktorého: „Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky nariaďuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva." V tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že v zmysle § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. z. on alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariadi opatrenie, ktorým je používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok - bližšiu špecifikáciu týchto preventívnych a iných ochranný pomôcok potom dáva vyhláška ÚVZ SR č. 133, vyhláška ÚVZ SR č. 250 a vyhláška ÚVZ SR č. 262 vydané podľa § 5 ods. 4 písm. k) v spojení s § 59b zákona č. 355/2007 Z. z., ktorými sa podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. z. nariadili opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest. Ďalej konštatoval, že v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z. sú fyzické osoby povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a), d) až h) a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) až ab) nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva v prípade, ak osoba nesplní nariadené opatrenie pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) až ab) zákona č. 355/2007 Z. z., v zmysle § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. sa takýmto konaním dopustí priestupku na úseku verejného zdravotníctva. V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadne rozporu vydávaných nariadení s Ústavou Slovenskej republiky, odkázal na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky z nedávnych jeho uznesení sp. zn. PL ÚS 10/2021 a sp. zn. PL ÚS 11/2021, ktorými Ústavný súd Slovenskej republiky prijal na ďalšie konania návrhy týkajúce sa prieskumu ústavnosti jeho vyhlášok ku karanténnym opatreniam po vstupe na územie Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky odvolávajúc sa aj na nález ústavného súdu sp. zn. PL ÚS 17/2014 z 22. júna 2016 prijatím návrhu na ďalšie konanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy vopred a definitívne uznal, že on je v súvislosti s tzv. pandemickou normotvorbou na úseku verejného zdravotníctva ústredným orgánom štátnej správy nadaným normotvornou právomocou. Konštatoval, že aj na tomto mieste je možné sa ďalej odvolať na právne závery ústavného súdu komunikované v náleze sp. zn. PL ÚS 17/2014 z 22. júna 2016 (publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 4/2016), konkrétne v bode 16.13. Ustanovenia zákona č. 355/2007 Z. z. a vydávané jeho vyhlášky plne korešpondujú a konvenujú čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 122 a čl. 123 ústavy, keďže on ako po materiálnej stránke ústredný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva vydáva všeobecne záväzné právne predpisy (nazvané vyhlášky) na základe zákonného splnomocnenia (čl. 123 ústavy), ktoré určuje normotvorcovi medze tejto normotvorby – v tejto súvislosti poukázal na čl. 123 prvú vetu Ústavy Slovenskej republiky. Tvrdil, že obsah ľudských práv, tak ako je formulovaný v ustálenej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadruje pozitívny záväzok štátu aktívne chrániť ľudské práva a slobody, pričom v kontexte šírenia ochorenia COVID-19 to znamená povinnosť orgánov verejnej moci aktívne prijímať opatrenia chrániace život a zdravie osôb na území Slovenskej republiky - neprijatie predmetných opatrení by preto znamenalo porušenie čl. 15 a čl. 40 Ústavy SR, číže porušenie záväzku Slovenskej republiky chrániť život a zdravie osôb zdržujúcich sa na jej území Považoval za nepochybné, že pri zásahoch do základných ľudských práv a slobôd je potrebná obozretnosť, čo je priamo zakotvené v Ústave SR, a to v čl. 13 ods. 1 pism. a), podľa ktorého možno povinnosti ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, súčasne v zmysle čl. 13 ods. 4 Ústavy SR je pri obmedzovaní základných práv a slobôd dôležité dbať na ich podstatu a zmysel. Bol toho názoru, že viaceré ustanovenia Ústavy SR, ako aj medzinárodných dokumentov prijatých na ochranu základných práv a slobôd predpokladajú obmedzovanie základných práv a slobôd - napríklad čl. 23 ods. 3 Ústavy SR predpokladá, že sloboda pohybu a pobytu môže byť obmedzená v záujme ochrany zdravia, ako aj práv a slobôd iných; aj čl. 2 ods. 3 Protokolu 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uvádza možnosť obmedzenia slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu v záujme ochrany zdravia. Konštatoval, že nepopiera, že v dôsledku opatrení vydaných v rámci prevencie šírenia vírusu COVID-19 došlo k negatívnemu zásahu do výkonu niektorých práv, napr. práva podnikať podľa čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky, keďže napríklad prevádzky a zariadenia boli na určitý čas uzatvorené, respektíve mohli fungovať iba v obmedzenom režime, no bol však toho názoru, že povinnosti
vyplývajúce z opatrení boli na pandemickú situáciu uložené v nevyhnutnom rozsahu, pričom tento zásah sledoval legitímny cieľ a zároveň bola dodržaná aj spravodlivá rovnováha medzi sledovaným cieľom, ktorým bola ochrana života a zdravia v súvislosti so šírením ochorenia COVID-19 a právami dotknutých subjektov. Konštatoval, že aj samotný Ústavný súd Slovenskej republiky kladie na ochranu verejného zdravia osobitný dôraz, čo vyplýva aj z úvodu rozhodnutia sp. zn. PL ÚS 4/2021 zo dňa 08.12.2021. Bol teda toho názoru, že žalobca tak svojím konaním porušil vyššie uvedenú povinnosť podľa § 51 ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z., a to tým, že porušil opatrenie podľa § 48 ods. 4 písm. r) nariadené a špecifikované vo vyhláške ÚVZ SR č. 133, vyhláške ÚVZ SR č. 250 a vyhláške ÚVZ SR č. 262, a teda svojim protiprávnym konaním naplnil skutkovú podstatu priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. Mal za to, že v konaní bolo jednoznačne a bez dôvodných pochybností preukázané, že žalobca svojím konaním porušil povinnosť podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. a to tým, že porušil opatrenie podľa § 48 ods. 4 písm. r) nariadené a špecifikované vo vyhláške ÚVZ SR č. 133 (§ 2 ods. 1), vyhláške ÚVZ SR č. 250 (§ 2 ods. 1) a vyhláške ÚVZ SR č. 262 (§ 2 ods. 1), a teda svojím protiprávnym konaním naplnil skutkovú podstatu priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. Záverom konštatoval, že uložená pokuta má požadovaný sankčný aj represívny charakter a tak by mala splniť účel, aby sa žalobca vyvaroval v budúcnosti porušovania všeobecne záväzných právnych noriem v oblasti verejného zdravotníctva. II. Žaloba 5. Žalobca v správnej žalobe doručenej Krajskému súdu v Nitre dňa 25.04.2023 namietal, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Žiadal zrušil napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie a vrátiť vec prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Opätovne namietal, že predmetné vyhlášky žalovaného (č. 133, č. 250, č. 262) nemajú všeobecnú záväznosť, pretože neboli zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, pričom boli zverejnené len vo Vestníku vlády Slovenskej republiky – z uvedeného dôvodu bol preto toho názoru, že predmetné vyhlášky nie sú vykonateľné voči jednotlivcovi (aj jemu) a nie je možné na ich základe ukladať jednotlivcovi žiadne povinnosti, ktorých plnenie by bolo možné vynucovať. Poukázal na to, že Vestník vlády nie je legálnym štátnym publikačným nástrojom, nakoľko nebol ustanovený zákonom (na rozdiel od Zbierky zákonom SR). Namietal aj neexistenciu všeobecne záväzného právneho základu pre uloženie pokuty. Záverom vyhlásil, že zaplatenie pokuty nie je možné vykladať ako konkludentný súhlas s napadnutým rozhodnutím a prvostupňovým rozhodnutím, a to ani so žiadnou ich časťou a uloženie pokuty považoval za arbitrárne. Nežiadal nariadenie pojednávania. III. Vyjadrenia účastníkov konania 6. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 20.12.2023 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca síce uviedol v úvode podanej žaloby, že túto smeruje voči napadnutému rozhodnutiu, avšak v odôvodnení žaloby v bode V. a VII. žalobca poukazuje na skutočnosť, že vyhlášky ním vydávané (Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky) nie sú všeobecne záväzným právnym predpisom, a to aj z dôvodu absencie ich publikácie v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, a preto nemôžu zaväzovať každého. V tejto súvislosti považoval za potrebné zdôrazniť, že predmetom tohto konania nie je a ani nemôže byť záväznosť a ústavnosť vyhlášok, respektíve žaloba nesmeruje voči vyhláškam, ktoré žalobca svojím konaním porušil, ale predmetom tohto konania je zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia, ktorým bola žalobcovi podľa § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) a § 13 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. uložená pokuta vo výške 250 eur, a to za priestupok na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 z. z. Konštatoval, že je tu zrejmý nedostatok právomoci správneho súdu na prieskum jeho vyhlášok, nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu (aktívne legitimovaným na podanie žaloby na prieskum všeobecne záväzného predpisu je len prokurátor v špecifických prípadoch), ako aj nedostatok jeho
pasívnej vecnej legitimácie (správny súd môže preskúmavať iba všeobecne záväzné predpisy územnej samosprávy, nie orgánov štátnej správy). Tvrdil, že žalobca svojím konaním porušil povinnosti uvedené v ustanovení § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z., podľa ktorého sú fyzické osoby povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a), d) až h) a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f až i), n), r), t), u), y) až ab) nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva. Bol toho názoru, že žalobca sa porušenia nariadených opatrení dopúšťal vedome a opakovane, hoci na porušovanie nariadených opatrení bol pri každom ďalšom porušení upozornený, a napriek tomu z jeho strany dochádzalo k opakovanému nedodržiavaniu povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest. Tvrdil, že žalobca si bol vedomý platných a účinných opatrení, ale ako viackrát v priebehu správneho konania uvádzal a zdôrazňoval, podľa jeho názoru nie je povinný žiadne opatrenie prekrytia horných dýchacích ciest dodržiavať. Z uvedeného je podľa jeho názoru zrejmé, že žalobca vedome ignoroval opatrenia nariadené príslušnými jeho vyhláškami. Mal za to, že žalobca v podanej žalobe ako ani v jeho odvolaní spáchanie priestupku žiadnym spôsobom nepoprel a taktiež neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, že sa priestupku podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. nedopustil; zároveň zo strany žalobcu nebolo preukázané, že sa na neho vzťahovala niektorá z výnimiek podľa § 2 ods. 2 vyhlášky ÚVZ SR č. 133, vyhlášky ÚVZ SR č. 250 a vyhlášky ÚVZ SR č. 262 z povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest. Ďalej uviedol, že napriek tomu, že predmetom tohto konania nie je a ani nemôže byť záväznosť vyššie uvedených jeho vyhlášok, tak k tomu uvádza, že Ústava SR dáva pomerne široký priestor zákonodarcovi aby určil, akým spôsobom sa vyhlasujú všeobecne záväzné právne predpisy ministerstiev a iných orgánov štátnej správy, pričom Ústava SR na žiadnom mieste neuvádza, že štátnym publikačným nástrojom pre všeobecne záväzné právne predpisy ministerstiev a iných orgánov štátnej má alebo nemá byť napríklad Zbierka zákonov Slovenskej republiky, na žiadnom mieste ani nelimituje zákonodarcu v tom, že by mal alebo nemal existovať jeden štátny publikačný nástroj, prípadne, že by mohli alebo nemohli existovať rôzne štátne publikačné nástroje pre všeobecne záväzné právne predpisy rôznej právnej sily zvlášť – Ústava SR dokonca ani v rámci článkov reglementujúcich vyhlasovanie zákonov neuvádza, že tieto sa majú vyhlásiť v publikačnom nástroji, ktorý zákonodarca nazve Zbierka zákonov a že má byť jediným štátnym publikačným nástrojom. Inak povedané, ústavne nie je relevantné, ako konkrétny publikačný nástroj zákonodarca nazve a koľko ich zákonom zriadi, ústavnoprávna podstata leží najmä v dostupnosti a prehľadnosti zákonom rozoznaných publikačných nástrojov pre adresátov tam vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov. Tento právny názor sa opiera aj o rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ESD) vo veci C161/06 z 11. decembra 2007, Skoma-Lux s. r. o./Celní ředitelství Olomouc, v ktorom ESD vyslovil v rámci prejudiciálneho konania m. m. stanovisko, že právne normy sú vykonateľné voči jednotlivcom, ak sú riadne uverejnené vo všeobecne záväzným právnym predpisom zriadenom publikačnom nástroji. Ďalej poukázal aj na zákon č. 355/2007 Z. z. a jeho § 59b ods. 1 a § 59b ods. 3. Mal za to, že on a regionálny úrad verejného zdravotníctva sú tiež povinní zabezpečiť, aby ich vyhláška bola uverejnená aj iným vhodným spôsobom, najmä na úradných tabuliach okresných úradov a obcí na dotknutom území a súčasne musí byť vyhláška prístupná na nazretie na orgáne, ktorý ju vydal, pričom jeho vyhláška (ÚVZ SR) má byť aj na každom regionálnom úrade verejného zdravotníctva (§ 59b ods. 5 a 6 zákona č. 355/2007 Z. z.). Tvrdil, že nakoľko sú jeho vyhlášky uverejňované jednak vo Vestníku ale aj „iným vhodným spôsobom“, vzhľadom na potrebu informovanosti obyvateľstva o právne záväzných opatreniach ide o „nadštandardné“ uverejnenie prostredníctvom rôznych publikačných a komunikačných prostriedkov - toto „dodatočné“ uverejnenie však nemá vplyv na platnosť a účinnosť vyhlášky, pričom ani článok 123 Ústavy SR nestanovuje, že by jeho vyhlášky nemohli byť uverejňované v inom publikačnom nástroji, ako je Zbierka zákonov Slovenskej republiky (žiadny právny predpis v právnom poriadku Slovenskej republiky takúto podmienku nestanovuje). K uvedenému považoval za potrebné uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL. ÚS 8/2021 rozhodol, že vyhlášky vydávané úradmi verejného zdravotníctva môžu byť vyhlasované publikáciou vo Vestníku vlády - Ústavný súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní vychádzal z čl. 123 Ústavy SR, podľa ktorého „ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Orgány štátnej správy môžu na základe zákonného splnomocnenia vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sa musia vyhlásiť spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Konštatoval, že podľa nálezu ústavného súdu sú úrady verejného zdravotníctva, tak ako to vyžaduje čl. 123 ústavy, zákonom zriadené orgány štátnej správy, ktoré sú zákonom o ochrane verejného zdravia splnomocnené k vydávaniu vyhlášok - vyhlášky sú v súlade s Ústavou SR vyhlasované spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, pričom týmto zákonom je zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa vyhlášky úradu verejného
zdravotníctva vyhlasujú publikáciou, uverejnením vo Vestníku vlády – mal za to, že publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády je tiež v súlade s princípom právneho štátu, pretože vyhlášky sú formálne aj prakticky dostupné adresátom právnych noriem, pričom vyhlášky nemusia byť v zmysle ústavného zákona o bezpečnosti štátu publikované v Zbierke zákonov, pretože tento zákon má vlastný režim publikácie rozhodnutí - publikácia vyhlášok úradov verejného zdravotníctva vo Vestníku vlády tak nie je v nesúlade s týmto ústavným zákonom. Tvrdil, že § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. je preto v napadnutých častiach súladný s referenčnými normami Ústavy SR, ktorými sú stanovené podmienky na vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi štátnej správy. K tvrdeniu žalobcu, že povinnosti možno ukladať iba zákonom, pričom v žiadnom zákone neexistuje povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest, uviedol, že v zmysle § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. z. on (ÚVZ SR) alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariadi opatrenie, ktorým je používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok - bližšiu špecifikáciu týchto preventívnych a iných ochranný pomôcok potom dáva v predmetnom prípade vyhláška ÚVZ SR č. 133, vyhláška ÚVZ SR č. 250 a vyhláška ÚVZ SR č. 262 vydané podľa § 5 ods. 4 písm. k) v spojení s § 59b zákona č. 355/2007 Z. z., ktorými sa podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. z. nariadili opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest. Poukázal taktiež na to, že v zmysle § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. sú fyzické osoby povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a), d) až h) a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) až ab) nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva - v prípade, ak osoba nesplní nariadené opatrenie pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) až ab) zákona č. 355/2007 Z. z., v zmysle § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. sa takýmto konaním dopustí priestupku na úseku verejného zdravotníctva. Mal za to, že žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi, pri rozhodovaní vychádzal prvostupňový správny orgán z dostatočne a preukázateľne zisteného skutkového stavu veci, prvostupňové rozhodnutie, ako aj napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami správneho poriadku, skutkový stav bol dostatočne zistený a bez dôvodných pochybností na základe zistených skutočností bolo preukázané, že žalobca sa priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 of. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. dopustil. Zdôraznil, že väčšinu tvrdení uvedených v podanej žalobe už žalobca uviedol vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, s ktorými sa vysporiadal už v napadnutom rozhodnutí. Mal za to, že spáchanie skutku bolo žalobcovi jednoznačne preukázané a jeho tvrdenia ohľadom neúčinnosti a nezáväznosti vyhlášok nemajú vplyv na skutočnosť, že sa svojím konaním dopustil priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. a zároveň žalobca nepredložil žiadny relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval, že nedošlo k porušeniu vyhlášky ÚVZ SR č. 133, vyhlášky ÚVZ SR č. 250 a vyhlášky ÚVZ SR č. 262. 7. Žalobca v replike zo dňa 02.05.2024 opätovne zopakoval všetky námietky, ktoré už vzniesol v podanej žalobe. Zotrval na podanej žalobe, ako aj na svojej žalobnej argumentácii. Žiadal, aby súd žalobe vyhovel. 8. Žalovaný v duplike opätovne zopakoval všetky svoje argumenty, ktoré už skôr uviedol v napadnutom rozhodnutí, respektíve vo vyjadrení k žalobe. Žalobu žalobcu považoval za nedôvodnú a navrhol ju v celom rozsahu zamietnuť. IV. Relevantné právne predpisy 9. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 10. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 11. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 12. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) SSP; správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania. 13. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 14. Podľa § 194 ods. 2 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 15. Podľa § 195 SSP, správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy. 16. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 17. Podľa článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. 18. Podľa článku 40 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia. 19. Podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. z., úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú: používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok. 20. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom do 31.03.2024, fyzické osoby sú povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a), d) až h) a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) až ab) nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva; to neplatí v prípade povinného očkovania, ak sú známe kontraindikácie. 21. Podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom do 14.06.2021, sa priestupku na úseku verejného zdravotníctva dopustí ten, kto nesplní nariadené opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 4 ods. 1 písm. g) alebo § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) a z. 22. Podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom do 14.11.2021, sa priestupku na úseku verejného zdravotníctva dopustí ten, kto nesplní nariadené opatrenie pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 4 ods. 1 písm. g) alebo § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) až aa). 23. Podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom do 28.12.2021, sa priestupku na úseku verejného zdravotníctva dopustí ten, kto nesplní nariadené opatrenie pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 1 písm. g) alebo § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) až ac).
24. Podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom do 31.03.2024, sa priestupku na úseku verejného zdravotníctva dopustí ten, kto nesplní nariadené opatrenie pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) až ab). 25. Podľa § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z., za priestupok podľa odseku 1 možno uložiť pokutu do 1659 eur. 26. Podľa § 57 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb., ak sa páchateľ dopustil viacerých priestupkov, ktoré je príslušný prejednať ten istý orgán, prejednajú sa tieto priestupky v jednom konaní, v jednom konaní však nemožno prejednať priestupok páchateľa podľa § 88aa ods. 1 a súčasne iný priestupok. 27. Podľa § 57 ods. 43 zákona č. 355/2007 Z. z., orgán verejného zdravotníctva pri určení výšky pokuty prihliada na závažnosť, spôsob, čas trvania a následky protiprávneho konania. Pri opakovanom porušení možno pokutu zvýšiť až na dvojnásobok. 28. Podľa § 59b ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z., ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich ministerstvo zdravotníctva [§ 4 ods. 1 písm. g)], úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)] všeobecne záväzným právnym predpisom. 29. Podľa § 59b ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 ministerstvom zdravotníctva sa vzťahuje osobitný právny predpis o tvorbe a vyhlasovaní právnych predpisov; tento predpis sa nevzťahuje na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 úradom verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva. 30. Podľa § 59b ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z., všeobecne záväzný právny predpis úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška a nadobúda platnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky. 31. Podľa § 59b ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z., vyhláška úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia, ak v nej nie je ustanovený neskorší deň nadobudnutia účinnosti. 32. Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky ÚVZ č. 133: podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona sa všetkým osobám nariaďuje riadne prekrytie horných dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora na verejnosti vo všetkých priestoroch interiérov budov a prostriedkoch verejnej dopravy. 33. Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky ÚVZ č. 250: podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona sa všetkým osobám nariaďuje riadne prekrytie horných dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora na verejnosti vo všetkých priestoroch interiérov budov, prostriedkoch verejnej dopravy, taxislužbách alebo inej preprave s osobami, ktoré nie sú členmi spoločnej domácnosti. 34. Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky ÚVZ č. 262: podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona sa všetkým osobám nariaďuje riadne prekrytie horných dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora na verejnosti vo všetkých priestoroch interiérov budov, prostriedkoch verejnej dopravy, taxislužbách alebo inej preprave s osobami, ktoré nie sú členmi spoločnej domácnosti. V. Posúdenie veci správnym súdom 35. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdoch uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Citované ustanovenie zároveň uvádza: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu
v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov. 36. Predmetná vec bola pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná Krajským súdom v Nitre pod pridelenou spisovou značkou 14Sa/14/2023. Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Bratislave. Vec bola náhodným výberom pridelená samosudcovi do oddelenia 15Sa, ktorý o nej rozhodol pod pôvodnou spisovou značkou s predponou NR-14Sa/14/2023. 37. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, vrátane jeho postupu v administratívnom konaní, a to v rozsahu žalobných bodov, ako aj z hľadísk uvedených v ust. § 195 písm. a) až e) SSP, keďže žaloba je správnou žalobou vo veciach správneho trestania (ust. § 194 a nasl. SSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo vyvesené na úradnej tabuli správneho súdu a zverejnené na web stránke dňa 22.09.2025. 38. Úlohou správneho súdu bolo preskúmať žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného (č. ÚVZSR/ OLP/1124/9466/2023 zo dňa 22.03.2023), ktorým bolo odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie potvrdené. Prvostupňovým rozhodnutím bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 250 Eur a povinnosť nahradiť trovy konania vo výške 16 Eur za priestupky kvalifikované podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. na tom skutkovom základe, že žalobca konal v rozpore s vyhláškami ÚVZ (č. 133, č. 250, č. 262) vydanými na základe § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z.z. pretože: - dňa 25.03.2021 v čase o 16:05 hod. v predajni obchodného domu Lidl na ul. Ľ. Štúra 488/49 v Leviciach nemal riadne prekryté horné dýchacie cesty respirátorom. Tým konal v rozpore s § 2 ods. 1 vyhlášky ÚVZ č. 133 zo dňa 19.03.2021, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest; - dňa 04.11.2021 o 9.00 hod. v interiéri budovy Obvodného oddelenia policajného zboru v Leviciach, Ul. Sv. Michala 35, 934 01 Levice nemal na verejnosti v interiéri budovy riadne prekryté horné dýchacie cesty respirátorom, čím konal v rozpore s § 2 ods. 1 vyhlášky ÚVZ č. 250 zo dňa 01.10.2021, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest; - dňa 30.11.2021 v čase o 10:00 hod. v interiéri budovy Obvodného oddelenia policajného zboru v Leviciach, Ul. Sv. Michala 35, 934 01 Levice nemal na verejnosti v interiéri budovy riadne prekryté horné dýchacie cesty respirátorom, čím konal v rozpore s § 2 ods. 1 vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 262 zo dňa 24.11.2021, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest. 39. Sporným medzi účastníkmi konania v tomto prípade bolo to, či predmetné vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (č. 133, č. 250, č. 262), z ktorých napadnuté rozhodnutie vychádzalo (ako aj prvostupňové rozhodnutie), sú alebo nie sú všeobecne záväzným právnym predpisom, a to aj z dôvodu absencie ich publikácie v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. 40. Správny súd v nadväznosti na uvedené považuje za potrebné skonštatovať, že predmetom tohto konania nie je a ani nemôže byť preskúmanie zákonnosti a ústavnosti predmetných vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (č. 133, č. 250, č. 262), ale predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného č. ÚVZSR/OLP/1124/9466/2023 zo dňa 22.03.2023 (nad rámec uvedeného správny súd ešte dopĺňa, že keďže žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu údajnej nezákonnosti, všeobecnej nezáväznosti a neústavnosti predmetných vyhlášok, na základe ktorých bolo vydané napadnuté rozhodnutie, teda žalobca sa touto správnou žalobou nedomáha preskúmania predmetných vyhlášok, tak preto nie je dôvod na odmietnutie správnej žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP v nadväznosti na § 7 písm. c) SSP). 41. Vzhľadom na to, že nezákonnosť napadnutého rozhodnutia bola namietaná z dôvodu jeho vydania na základe neústavných právnych predpisov, správny súd bol povinný vyhodnotiť, či nebol dôvod na postup v zmysle § 100 ods. 1 písm. b) SSP, podľa ktorého „správny súd konanie uznesením preruší,
ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu“. Pokiaľ ide o uvedené žalobné námietky, tieto boli predmetom viacerých konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý k oprávneniam žalovaného a regionálnych úradov verejného zdravotníctva, napr. v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2021 uviedol nasledovné (body 60 až 66 nálezu): „60. Článok 123 ústavy ustanovuje, že autoritami, ktoré môžu prijímať všeobecne záväzné právne predpisy na vykonanie zákona, môžu byť len orgány štátnej správy. Ústavný súd tak musí ustáliť, či ÚVZ a RÚVZ sú orgánmi štátnej správy. Úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o ochrane verejného zdravia orgánmi verejného zdravotníctva. Tento pojem je však podľa § 1 písm. f) cit. zákona len legislatívnou skratkou pre „orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva“, teda ÚVZ aj RÚVZ sú orgánmi štátnej správy (pre oblasť verejného zdravotníctva) [§ 1 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia: Tento zákon ustanovuje opatrenia orgánov štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva (ďalej len „orgány verejného zdravotníctva“)]. 61. Skutočnosť, že zákon o ochrane verejného zdravia (§ 5 ods. 1, § 6 ods. 1) označuje ÚVZ aj RÚVZ zároveň za rozpočtové organizácie, je z tohto hľadiska nepodstatná, pretože tým je určené len ich rozpočtové postavenie na rozdiel napríklad od príspevkového hospodárenia. Ide o kategóriu hospodársku, nie o kategóriu typu právnej entity. Rozpočtovými organizáciami sú v zásade všetky štátne orgány vrátane ministerstiev (§ 21 ods. 1 a 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), napriek tomu nikdy nebol sporný ich status orgánov štátnej správy. Zamieňanie jednotlivých vlastností verejnoprávnych entít samotných a taktiež verejnoprávnych a súkromnoprávnych entít navzájom (nositeľ moci, rozpočtová organizácia, právna subjektivita) súvisí s teoreticky nedôslednou zmenou konceptu organizácii na štátne orgány a právnické osoby (porov. napr. II. ÚS 80/09, II. ÚS 152/2016, PL. ÚS 19/2017 – poľovnícka komora). 62. Úrad verejného zdravotníctva a RÚVZ boli riadne zriadené zákonom v súlade s čl. 122 ústavy, podľa ktorého sa zákonom zriaďujú ústredné orgány a miestne orgány štátnej správy, a tiež v súlade s čl. 86 písm. e) ústavy, podľa ktorého do pôsobnosti národnej rady patrí zriaďovať zákonom ministerstvá a ostatné orgány štátnej správy. Ústavný súd už v čase pred prijatím posudzovanej novely, zákona č. 286/2020 Z. z., ktorým boli zavedené vyhlášky ÚVZ, v senátnom náleze sp. zn. IV. ÚS 249/2021 nepochyboval, že ÚVZ je orgánom štátnej správy: Podľa § 5 ods. 1 a 2 zákona o ochrane zdravia úrad verejného zdravotníctva je rozpočtová organizácia štátu s pôsobnosťou pre územie Slovenskej republiky, pričom tento úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá hlavný hygienik, ktorého vymenúva a odvoláva na návrh ministra zdravotníctva vedúci služobného úradu ministerstva zdravotníctva. K povahe tohto subjektu ústavný súd dodáva, že pojem „rozpočtová organizácia štátu“ znamená spôsob financovania a iné okolnosti, ktoré nie sú pre riešenú problematiku podstatné. Zároveň však ide o „úrad“, teda orgán štátnej správy, ktorý je zriadený zákonom [aj keď nie je ústredným orgánom štátnej správy, keďže tak nie je označený v § 21 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov. Je teda vybavený právomocou na vydávanie právnych aktov, a to pokiaľ ide o vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov, na základe čl. 123 ústavy (vydáva ich len na základe zákonov a v ich medziach, pričom z hľadiska označeného ustanovenia ide o „iný“ orgán štátnej správy, teda iný než ministerstvo). 63. K postaveniu úradu verejného zdravotníctva ako dekoncentrovaného orgánu štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie a jeho pozícii z hľadiska ústavy možno uviesť, že ústava na viacerých miestach zdôrazňuje osobitné postavenie „ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy“, ktorým sa odlišujú od všetkých ostatných orgánov štátnej správy. Z čl. 80 ods. 1 (právo poslanca interpelovať člena vlády alebo vedúceho ústredného orgánu štátnej správy) a čl. 85 (právo žiadať účasť vedúceho ústredného orgánu štátnej správy na schôdzi národnej rady) možno vyvodiť, že ústredné orgány štátnej správy sú v priamom vzťahu demokratickej zodpovednosti voči volenému parlamentu práve preto, že stoja na čele hierarchie orgánov štátnej správy. Z čl. 60 ods. 2 písm. a) ústavy (Kontrolná pôsobnosť najvyššieho kontrolného úradu sa vzťahuje v rozsahu uvedenom v odseku 1 na vládu Slovenskej republiky, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy Slovenskej republiky a na orgány im podriadené) možno napríklad vyvodiť, že iné orgány štátnej správy sú spravidla podriadené niektorému ústrednému orgánu štátnej správy (ministerstvu alebo inému takému orgánu). Z uvedených ustanovení ústavy možno potom vyabstrahovať záver, že orgány štátnej správy sa vždy členia na najvyššie, ktoré ústava označuje ako „ústredné“, a ostatné, ktoré sú týmto orgánom podriadené a ktoré sa na niektorých miestach označujú ako „miestne“, a na iné orgány štátnej správy, ktoré sa osobitným
prívlastkom neoznačujú. K dekoncentrovaným orgánom štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie patrí napríklad aj Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Ústredné riaditeľstvo Slovenskej obchodnej inšpekcie alebo Dopravný úrad. Už v čase prijatia ústavy existovala napríklad Štátna plavebná správa v Bratislave s pôsobnosťou pre celé územie, ktorá nebola ústredným orgánom štátnej správy, ale výslovne bola oprávnená vydávať vyhlášky (§ 2 zákona č. 26/1964 Zb. o vnútrozemskej plavbe). Právny poriadok pozná tento typ orgánov štátnej správy, ku ktorému patrí aj úrad verejného zdravotníctva a ústava ich nevylučuje. 64. Z ústavy, ako bolo už uvedené, vyplýva, že jednotlivé orgány štátnej správy sú priamo alebo sprostredkovane podriadené orgánu s demokratickou legitimitou, typicky ministerstvu. Ide o vzťahy nadriadenosti a podriadenosti v rámci exekutívnej moci, a nie o vzťahy deľby moci medzi jednotlivými mocami. K pozícii úradu verejného zdravotníctva je z tejto perspektívy potrebné uviesť, že ministerstvo zdravotníctva ako vládny ústredný orgán štátnej správy podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia určuje zásadné smery a priority štátnej zdravotnej politiky na úseku verejného zdravia a kontroluje výkon verejného zdravotníctva v Slovenskej republike. Podľa § 5 ods. 2 hlavného hygienika vymenúva a odvoláva vedúci služobného úradu ministerstva zdravotníctva na návrh ministra zdravotníctva a úrad verejného zdravotníctva riadi a za jeho činnosť zodpovedá hlavný hygienik Slovenskej republiky. Úrad verejného zdravotníctva je podľa § 5 ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia zapojený finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva (nemá teda vlastnú rozpočtovú kapitolu). Úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú na základe týchto zákonných ustanovení síce v pozícii nepriamej podriadenosti ministerstvu zdravotníctva, avšak nepochybne ako integrálna súčasť štruktúry výkonnej moci. Zverenie kompetencie nariaďovať vyhlášky úradu verejného zdravotníctva je v zásade vecou koncepcie verejného zdravotníctva, ktorú určuje demokratický zákonodarca. 65. Na základe čl. 123 ústavy je potom napadnuté ustanovenie § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia právnym základom, ústavou požadovaným zákonným splnomocnením, na základe ktorého môžu ÚVZ a RÚVZ vydávať všeobecne záväzné právne predpisy. Zároveň toto ustanovenie určuje aj medze, v rámci ktorých môžu tieto orgány štátnej správy všeobecne záväzné právne predpisy vydávať. Ide o nariadenie opatrení podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia, a to buď na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, čím je zároveň daná normatívna povaha týchto opatrení (na rozdiel od konania o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach konkrétnych fyzických a právnických osôb, kde orgány štátnej správy na úseku verejného zdravia postupujú podľa všeobecných predpisov o správnom konaní, a to aj pri nariaďovaní opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4 – § 59 ods. 1). 66. Ústavný súd preto konštatuje, že úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú zákonom zriadené orgány štátnej správy oprávnené vydávať všeobecne záväzné právne predpisy (vyhlášky ÚVZ).“ 42. Vo vyššie citovanom náleze sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril aj k otázke právnej záväznosti vyhlášok ÚVZ SR (žalovaného), hoci nie sú vyhlasované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (body 74 až 80 nálezu): „74. Ústava na viacerých miestach ustanovovala a ustanovuje, že právne predpisy majú byť vyhlásené spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 87 ods. 5, čl. 120 ods. 3, čl. 123). Pri zákonoch podmieňuje vyhlásením ich platnosť. Pri žiadnom druhu predpisu ústava neustanovuje priamo spôsob vyhlásenia ani platformu vyhlásenia. Ústava od času jej prijatia nepredpisovala ani jednotný spôsob vyhlásenia právnych predpisov, ani jednotný publikačný nástroj. Možno sa domnievať, že dôvodom bolo vznikanie nového štátu a pravdepodobne formulačná nadväznosť na ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej Federácii (čl. 45 ods. 3). 75. Znenie čl. 87 ods. 4, čl. 120 a čl. 123 ústavy v platnom znení zveruje úpravu spôsobu vyhlásenia právnych predpisov prijímaných národnou radou (čl. 87 ods. 4), vládou (čl. 120) a orgánmi štátnej správy (čl. 123) zákonu, teda norme prijatej národnou radou podľa čl. 86 písm. a) ústavy. „Národná rada sa môže rozhodnúť, či zriadi jeden alebo viac publikačných nástrojov, či a ako upraví ich vydávanie (elektronicky či listinne), ako sa budú právne predpisy do nich zaraďovať. Toto svoje rozhodnutie môže národná rada rovnako, teda zákonom, aj zmeniť.“ Prijatím zákona č. 400/2015 Z. z. sa národná rada rozhodla, že právne predpisy vymedzené v § 1 [„Tento zákon upravuje základné pravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorými sú (...) vyhlášky iných orgánov štátnej správy (...) a ich vyhlasovanie v Zbierke zákonov.“] a v § 12 tohto zákona sa budú vydávať v elektronickej a v listinnej podobe v publikačnom prostriedku – Zbierke zákonov Slovenskej republiky. To však nevylučovalo a nevylučuje,
aby národná rada prijatím iného zákona toto svoje rozhodnutie zmenila alebo zrušila, ako sa to stalo prijatím napadnutej úpravy v § 59b zákona o ochrane verejného zdravia, ktorá výslovne vylúčila Zbierku zákonov z tvorby a vyhlasovania vyhlášok (napadnuté ustanovenie § 59b ods. 2) a výslovne stanovila, že vyhlášky sa budú vyhlasovať uverejnením vo Vestníku vlády (napadnuté ustanovenie § 59b ods. 3 a 5). Zákon č. 400/2015 Z. z. je (ako uvádza navrhovateľ) predĺženou rukou ústavy (body 7 a 43 a 83), ústavný súd však dodáva, že v nižšej právnej sile zákona a s možnosťou jeho zmeny. Podľa aktuálneho právneho stavu je zákonom, ktorý ustanovuje spôsob vyhlásenia prijatých zákonov (čl. 87 ods. 4) a nariadení vlády (čl. 120) zákon č. 400/2015 Z. z. Článok 123 ústavy, ktorý upravuje normotvorbu orgánov štátnej správy je z hľadiska spôsobu vyhlasovania predpisov vykonaný viacerými zákonmi. Vyhlasovanie noriem ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy a iných orgánov štátnej správy vykonáva zákon č. 400/2015 Z. z. Vo zvyšnej časti (normotvorba ďalších iných orgánov štátnej správy) je čl. 123 ústavy vykonaný jednak ustanovením § 5 zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy, ako aj napadnutými ustanoveniami § 59b ods. 2, 3 a 5 zákona o ochrane verejného zdravia (možno ešte dodať, že na základe čl. 56 ods. 1 ústavy môže Národná banka Slovenska vydávať všeobecné právne predpisy, ktoré sa na základe zákona publikujú v Zbierke zákonov a vo Vestníku Národnej banky Slovenska). Vyhlasovanie vyhlášok ÚVZ je tak upravené zákonom stanoveným spôsobom. 76. Ústava Zbierku zákonov výslovne zmieňuje, ale nie v súvislosti s normotvorbou. Zbierka zákonov je výslovne uvedená iba v čl. 115 ods. 3 ako miesto, kde má byť uverejnené rozhodnutie prezidenta o poverení vykonávania pôsobnosti vlády do vymenovania novej vlády, ak táto stratí dôveru v národnej rade. 77. Z uvedeného vyplýva, že ústava explicitne neustanovuje, že sa vyhlášky (iných) správnych orgánov majú vyhlasovať, resp. publikovať v Zbierke zákonov. V referenčnom čl. 123 je stanovené, že iné orgány štátnej správy môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Napadnuté ustanovenie § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia zreteľne splnomocnilo orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva vydávať všeobecne záväzné právne predpisy („Ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich ministerstvo zdravotníctva [§ 4 ods. 1 písm. g)], úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)] všeobecne záväzným právnym predpisom“) a zároveň v právnej sile zákona stanovil spôsob publikácie. Ústavná podmienka výhrady zákona z čl. 123 bola tak splnená. 78. Ústava teda nevylučuje viacero publikačných nástrojov. Z koncepčného hľadiska, teda mimo ústavný prieskum možno uviesť, že obidva publikačné nástroje majú vo vzťahu ku publikácii vyhlášok ÚVZ odlišné vlastnosti. Voľbou koncepcie publikácie v Zbierke zákonov by sa akcentoval význam vyhlášok, ich celoštátne pôsobenie a ich vzťah k ľudským právam. Na druhej strane normotvorba vyhlášok musí operatívne reagovať na meniace sa podmienky (z týchto dôvodov napadnuté ustanovenie § 59b ods. 2 vylučuje pri tvorbe vyhlášok aplikáciu zákona o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov) a úrad verejného zdravotníctva je vláde nepriamo podriadená zložka exekutívy – dekoncentrovaný orgán štátnej správy s celoslovenskou pôsobnosťou, čomu viac vyhovuje publikácia vo Vestníku vlády. Z hľadiska evidenčnej funkcie zbierok môže byť rozumné uverejňovať vo Vestníku vlády všetky normy ÚVZ – celoštátne aj regionálne (porov. napr. vyhlášku Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Nitre č. 1/2021 V. v., ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia pre okres Nitra) a neštiepiť ich medzi Zbierku zákonov a Vestník vlády. Zákonodarca si v demokratickom procese vybral jednu z týchto koncepcií a v dôvodovej správe ju riadne vysvetlil (porov. bod 54). Z hľadiska už zmieneného vývoja publikačného práva (body 67 – 70) možno uviesť, že zmyslom zbierky nie je jednota zbierky, ale idea jednoty štátu. Tá zaiste nie je oslabená, ak má štát dve zbierky, ktorých obsah sa vzájomne dopĺňa. Zbierka môže byť dvojkoľajná, pretože ide stále o jednu trať. Ústavný súd tým nespochybňuje istú exkluzivitu Zbierky zákonov. 79. Vestník vlády nie je novou publikačnou platformou pre právne predpisy, pretože má zákonný základ od 1. júla 1992 (bod 73). Zákonodarca teda nezvolil úplne nový nástroj, ktorý by mohol komplikovať orientáciu v právnom poriadku. Tým, že zákony, zvlášť zákon č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a čl. V zákona č. 295/1992 Zb. o niektorých opatreniach v miestnej samospráve a v štátnej správe Vestník vlády poznajú, tak má Vestník vlády zákonnú oporu, aj keď podrobnejšia právna úprava je stanovená uznesením vlády (aktuálne zásady vydávania Vestníka vlády Slovenskej republiky schválené uznesením vlády č. 180/2021 7. apríla 2021uverejnené pod č. 185/2021 V. v.). Vo vzťahu k preskúmavanému § 59b zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva priamo zo samotného napadnutého zákona, aký všeobecne záväzný právny predpis má byť vyhlásený – vyhláška (§ 59b ods. 3), ďalej ako nadobúda platnosť a účinnosť (§ 59b ods. 3 a 4), a čo je osobitne dôležité, že
vyhlásenie sa uskutočňuje uverejnením (§ 59b ods. 5). Podľa ústavného súdu sú takto strohým, ale v zásade dostatočným spôsobom splnené ústavné požiadavky vyhlásenia „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Ústavný súd nad rámec ústavného prieskumu dodáva, že by považoval za vhodné podrobnejšie ustanoviť kontúry tvorby a spôsobu vyhlasovania noriem vo Vestníku vlády, a to predpisom s právnou silou zákona. Pre prerokúvanú vec je relevantné, že Vestník vlády je zákonným publikačným nástrojom komunikujúcim právne normy navonok, a nie obežníkom niektorého z ministerstiev. 80. Oficiálna zbierka má podľa teórie vychádzajúcej z ústavného textu plniť tri funkcie: (a) funkciu normotvornú – na základe publikácie sa norma stáva platnou, (b) funkciu informačnú – adresáti práva musia mať možnosť oboznámiť sa s tým, čo je právom, a (c) funkciu evidenčnú, ktorej zmyslom je prehľadnosť v usporiadaní právnych predpisov. Ako podporu doterajšej argumentácie možno konštatovať, že Vestník vlády tieto požiadavky spĺňa. Vestník vlády sa na základe čl. 1 ods. 4 a čl. 3 ods. 1 uznesenia vlády čl. 185/2021 uverejňuje na internetovej stránke ministerstva vnútra, kde je riadne dohľadateľný. Z praktických skúseností vyplýva, že cez obvyklé internetové vyhľadávače sa zadaním slov „vestník vlády“ možno dostať priamo k Vestníku vlády, kým zadaním slov „Zbierka zákonov“ sa užívateľ niekedy presmeruje na elektronickú stránku, a až následne na stránku „slov-lexu“, ktorý je podľa § 12 zákona č. 400/2015 Z. z. webovým sídlom zbierky. Pri zadaní hesla „vyhlášky ÚVZ“ internetový vyhľadávač nájde vyhlášky na stránke úradu verejného zdravotníctva. Navrhovateľ tiež argumentuje tým, že technicky by boli splnené kritéria ústavy v čl. 123 ústavy aj vtedy, ak by každý predpis disponoval svojou vlastnou zbierkou. Tento argument však neobstojí v prípade riadne dostupných predpisov v dvoch rozumne rozlíšených tradičných zbierkach, teda v situácii, keď sú splnené zároveň kritériá čl. 123 aj čl. 1 ods. 1 ústavy.“ 43. Z citovaného znenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, s ktorým sa správny súd plne stotožňuje bez potreby ďalšieho odôvodnenia vyplýva, že všetky žalobné námietky v tejto súvislosti neboli dôvodné a ani nezakladajú dôvod na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov. 44. Vzhľadom na to, že ide o správnu žalobu vo veciach správneho trestania, bol správny súd povinný preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia aj bez návrhu z hľadiska dôvodov vymedzených v ustanovení § 194 a nasl. SSP. Správny súd nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov uvedených v § 195 písm. a) až e) SSP, ktorý by odôvodňoval zrušenie napadnutého rozhodnutia. Zistenie skutkového stavu bolo dostatočné na riadne posúdenie veci a skutkový základ napadnutého rozhodnutia je v súlade s obsahom administratívneho spisu, nakoľko z podkladov rozhodnutia je možné spoľahlivo dospieť k preukázanému záveru, že boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty priestupku (predmetných troch priestupkov) podľa § 48 ods. 4 písm. r) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. Pokuta vo výške 250,00 Eur bola uložená v zákonnom rozpätí, ktoré je v zmysle § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. do 1.659,00 Eur. Správne konanie o priestupku (predmetných troch priestupkoch) na úseku verejného zdravotníctva bolo začaté včas, pričom v súlade s § 57 ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z. boli predmetné priestupky prejednané v jednom konaní. Prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný, postupovali pri určení výšky pokuty v súlade s § 57 ods. 43 zákona č. 355/2007 Z. z. a okrem iného správne prihliadli aj na to, že žalobca spáchal predmetný priestupok na úseku verejného zdravotníctva opakovane (spáchal ho trikrát). Správny súd nezistil porušenie základných zásad trestného konania, pretože správne konanie o priestupku (predmetných troch priestupkoch) na úseku verejného zdravotníctva bolo začaté, vedené a napadnutým rozhodnutím skončené na základe preukázaného porušenia zákona, ktoré bolo zistené zákonným postupom a konanie prebehlo so zachovaním procesných práv žalobcu. Správny súd nezistil ani porušenie zásad ukladania trestov, ktoré boli uplatniteľné aj pri posudzovaní sankcie uloženej za predmetné priestupky, ktorých sa žalobca preukázateľne dopustil a ktorých neodvratným právnym následkom v zmysle príslušného právneho predpisu bola práve pokuta uložená v primeranej a odôvodnenej výške. 45. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a konania, ktoré im predchádzalo, z dôvodov uvedených v žalobe, ale aj po posúdení kritérií uvedených v § 195 ods. 1 písm. a) až e) SSP, kedy správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie sú v súlade so zákonom, sú riadne odôvodnené a preskúmateľné, a preto podľa § 190 SSP žalobu zamietol.
46. Obiter dictum správny súd uvádza, že akcentuje (iura novit curia) uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 682, ktoré bolo zverejnené pod číslom 286/2024 Z. z., v ktorom je uvedené v článku I, že „odpúšťajú sa doteraz nevykonané sankcie alebo ich zvyšky uložené právoplatným rozhodnutím za priestupky spáchané v období od 12. marca 2020 od 06.00 hod. do 15. septembra 2023 do 06.00 hod. v súvislosti s protipandemickými opatreniami zavedenými z dôvodu ochorenia COVID-19 spôsobeného koronavírusom SARS-CoV-2.“, avšak predmetné uznesenie vlády nemá žiadny vplyv na tento prípad prejednávaný správnym súdom (žalobca predmetnú pokutu už zaplatil). Citovaný článok z uznesenia vlády má za následok to, že ak bola niekomu uložená sankcia za priestupok v súvislosti s ochorením COVID-19 a táto sankcia (napr. pokuta) nebola doposiaľ vykonaná (napr. zaplatená), tak už páchateľ tohto priestupku nemusí vykonať sankciu, prípadne jej zvyšok. Uvedené navyše nemá vplyv na súdny prieskum napadnutého rozhodnutia. 47. O náhrade trov konania rozhodol správny súd tak, že náhradu trov účastníkom konania nepriznal, keďže vo vzťahu k žiadnemu z účastníkov konania nezistil dôvod na ich priznanie. Žalobca nemal v konaní úspech, preto mu právo na náhradu trov konania nepatrí podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario. Žalovaný síce v konaní úspešný bol, avšak má postavenie orgánu verejnej správy, pričom správny súd nezistil žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania voči neúspešnému žalobcovi priznané. Zaplatenie eventuálnych trov konania žalovanému nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať (§ 168 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).