Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave TT-47Sa/21/2022 1019201783 18. 03. 2025 JUDr. Filip Hudec ECLI:SK:SpSBA:2025:1019201783.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom, v právnej veci žalobkyne: A. B. C. (D.), nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. XX, B. G., C. E., občianka Poľskej republiky, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, IČO: 30 807 484, za účasti ďalšieho účastníka: GODIVA SK, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, Čadca, IČO: 45 944 857, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 15199-5/2019-BA zo dňa 25.10.2019, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. 15199-5/2019-BA zo dňa 25. októbra 2019 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 700-0020-GC09/2014-16 zo dňa 24. februára 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. II. Žalobkyni sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . III. Ďalšiemu účastníkovi sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Administratívne konanie 1. Rozhodnutím č. 700-0020-GC09/2014-16 zo dňa 24.02.2014 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava (ďalej aj „pobočka“ alebo „prvostupňový orgán“) podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1 v spojení s ust. § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP“) rozhodla, že žalobkyni, ako zamestnancovi spoločnosti GODIVA SK, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 45 944 857 (ďalej aj „zamestnávateľ“ alebo „ďalší účastník“), nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.08.2011 do 29.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. 2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Ďalší účastník (zamestnávateľ) odvolanie nepodal. 3. Žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 08.10.2015 podľa ust. § 193 ods. 3 ZSP konanie o odvolaní žalobkyne prerušila (odo dňa doručenia predmetného rozhodnutia účastníkom konania do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu veci). 4. Následne žalovaná ako odvolací orgán preskúmala prvostupňové rozhodnutie prvostupňového orgánu v celom rozsahu a dospela k záveru, že prvostupňové rozhodnutie je vecne správne a v súlade so ZSP. Vzhľadom na uvedené, na základe odvolania žalobkyne, rozhodla žalovaná rozhodnutím
č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 25.10.2019 tak, že odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietla a prvostupňové rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdila (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). 5. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaná poukázala na to, že zamestnávateľ žalobkyne bol od 04.01.2011 do 29.02.2012 prihlásený do registra zamestnávateľov, vedeného Sociálnou poisťovňou, pričom žalobkyňu prihlásil do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, vedeného Sociálnou poisťovňou, od 01.08.2011 do 29.02.2012. Ďalej konštatovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia Spoločenstva majú všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi, štátnou správou, inštitúciami príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia Spoločenstva majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Uviedla, že základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov - súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov. Konštatovala, že základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Poukázala na článok 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia, podľa ktorého s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Tvrdila, že v situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátoch, t. j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Poukázala aj na článok 13 ods. 3 základného nariadenia. Tvrdila, že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúce len právne postavenie fyzickej osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale najmä reálny výkon činnosti - formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t. j. pracovnou zmluvou, ešte nezakladá zamestnancovi automaticky právo na aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia; samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva - pracovný pomer je možné vyložiť podľa judikatúry Súdneho dvora tak, že za pracovníka musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť...(rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05) – tvrdila, že to, že výkon práce musí byť reálny, je obsiahnuté aj priamo v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Ďalej uviedla, že ďalším rozhodujúcim faktorom na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Konštatovala, že uvedené vyplýva z Praktickej príručky o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku (ďalej len „Praktická príručka”), ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Praktická príručka presnejšie definuje podmienky uvedené v koordinačných nariadeniach a má pomáhať, aby nedošlo k dezinterpretácii pravidiel týchto koordinačných nariadení. Konštatovala, že jej cieľom je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, ktoré právne predpisy, ktorého členského štátu, sa uplatňujú za daných okolností; ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Ďalej konštatovala, že Súdny dvor EÚ vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa - podľa Súdneho dvora EÚ určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike; iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania
valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť taktiež. Vzhľadom na uvedené mala za to, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok, pričom tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania - v rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod. Konštatovala, že na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci základného a vykonávacieho nariadenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom - na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. 6. Žalovaná ďalej uviedla, že v súlade s Dohodou o spolupráci, ktorú uzatvorila Sociálna poisťovňa s Národným inšpektorátom práce dňa 22. októbra 2007, požiadala Sociálna poisťovňa, v zmysle čl. III. predmetnej dohody, o preverenie činnosti zamestnávateľa na území Slovenskej republiky. Konštatovala, že pri výkone inšpekcie práce, bolo Inšpektorátom práce Žilina zistené, že zamestnávateľ realizuje predmet svojej činnosti v obciach a mestách severného a západného Slovenska, zamestnanci majú uzatvorené pracovné zmluvy na druh práce „promotér vyučovania obchodnej angličtiny", s miestom výkonu práce: Slovenská republika a s dohodnutým skráteným pracovným časom, ktorý predstavuje 1/8 pracovného času, resp. 5 hodín týždenne; zamestnávateľ v pracovných zmluvách nedohodol so zamestnancami miesto výkonu práce ako obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto, čo je v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce; zamestnávateľ v čase vykonania kontroly nezamestnával žiadneho zamestnanca, od 1. marca 2012 nevykonával podnikateľskú činnosť a z jeho písomného vyjadrenia vyplýva, že v budúcnosti pôjde do likvidácie - práca vykonávaná zamestnancami je nárazového charakteru a zamestnanci nepracujú pravidelne (zamestnávateľ telefonicky alebo e-mailom oznámi zamestnancom, kde si vyzdvihnú svoje podklady k práci a na akom mieste budú pracovať). Ďalej uviedla, že dňa 14. októbra 2011 mal byť začatý výkon inšpekcie práce u zamestnávateľa na adrese: B. XX, XXX XX B. - v čase, kedy sa mala inšpekcia práce uskutočniť, sa na adrese: B. XX, XXX XX B. nachádzala pani H. I., ktorá do 30. septembra 2011 disponovala plnou mocou na zastupovanie zamestnávateľa - pani H. I. predložila čestné vyhlásenie, v ktorom uviedla, že so zamestnávateľom ukončila obchodný zmluvný vzťah k 30. septembru 2011 a týmto dňom „vypovedala“ plnú moc na zastupovanie zamestnávateľa - Inšpektorát práce Trnava uzatvoril šetrenie z dôvodu, že vzhľadom na predmetné zistenia z vykonanej inšpekcie práce (uvedené y Oznámení Inšpektorátu práce Žilina z 23. apríla 2012) nie je možné u zamestnávateľa vykonať inšpekciu práce. Tvrdila, že vykonanou kontrolou sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a taktiež neboli predložené doklady preukazujúce reálny výkon práce žalobkyne na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy. Uviedla, že žalobkyňa reálne nevykonávala činnosť na území Slovenskej republiky a taktiež neboli splnené ani podmienky registrovaného sídla zamestnávateľa - z dôvodu, že žalobkyňa a zamestnávateľ nepredložili Inšpektorátu práce Žilina, Sociálnej poisťovni ani ZUS relevantné dôkazy preukazujúce, že k reálnemu výkonu činnosti došlo, ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v administratívnom konaní, hoci im táto povinnosť vyplýva priamo z čl. 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, tak prvostupňový orgán pristúpil k vydaniu prvostupňového rozhodnutia. Poukázala na článok 16 ods. 1 až 3 vykonávacieho nariadenia. Tvrdila, že skutočnosť, že prvostupňový orgán postupoval správne, keď vydal prvostupňové rozhodnutie, podporuje aj určenie uplatniteľnej poľskej legislatívy zo strany ZUS, Oddzial w Rybniku. Konštatovala, že jej, bolo doručené oznámenie ZUS, Oddzial w Rybniku, č. 340000/511/2019-UBSOM-82101811565-C-PM zo dňa 14. augusta 2019, ktorým ZUS, v súlade s článkami 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia určila, že žalobkyňa podlieha od 01.08.2011 do 29.02.2012 a od 01.04.2012 do 31.12.2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Tvrdila, že vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa, v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym. Uviedla, že námietky žalobkyne uvedené v odvolaní nezakladajú dôvod na zmenu alebo
zrušenie prvostupňového rozhodnutia. Poukázala taktiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011. II. Žaloba 7. Správnou žalobou doručenou správnemu súdu (Krajskému súdu v Bratislave) dňa 31.12.2019 sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej zo dňa 25.10.2019 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 24.02.2014, obe rozhodnutia navrhla zrušiť. V správnej žalobe žalobkyňa uviedla, že považuje postup žalovanej, ktorého výsledkom je napadnuté rozhodnutie, z právneho hľadiska za nesprávny, pretože žalovaná nemala právomoc vydať napadnuté rozhodnutie. Žalobkyňa žalovanej vytkla okrem všeobecne nesprávneho posúdenia skutkového a právneho stavu aj neprimerané použitie článku 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, neuvedenie právneho základu napadnutého rozhodnutia a porušenie článku 87 ods. 1 Zákonníka práce. Tvrdila, že poľská inštitúcia nemá právoplatné rozhodnutie, že podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky od 01.08.2011 do 29.02.2012. Poukázala na neodôvodnený predpoklad žalovanej, že vykonáva prácu o marginálnom charaktere, keď zápis v zmluve stanovuje dĺžku pracovnej doby na 10 hodín za mesiac a v Poľsku vykonáva prácu na vlastný účet najviac 160 hodín za mesiac, a preto zamestnanie na Slovensku je viac ako 5%, a teda táto práca nie je prácou o marginálnom charaktere. Ďalej poukázala na neoprávnené prijatie žalovanej, že jej práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť GODIVA SK, s.r.o. zahŕňa činnosti vykonávané v Poľsku, zatiaľ čo v pracovnej zmluve je výslovne napísané, že je to práca vykonávaná na Slovensku. Poukázala aj na neoprávnený predpoklad žalovanej, že jej nájomná práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť GODIVA SK, s.r.o. je realizovaná v rámci hlavného predmetu podnikania, zatiaľ čo ona vykonáva prácu na vlastný účet o úplne odlišnom charaktere, a pre predmetného zamestnávateľa vykonáva prácu promotóra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientom. Namietala aj to, že bol porušený článok 5 vykonávacieho nariadenia, nakoľko bola spochybňovaná platnosť pracovnej zmluvy, na základe ktorej bolo vydané potvrdenie štátu o jej prihlásení k sociálnemu poisteniu. Nariadenie pojednávania nežiadala. III. Vyjadrenie žalovanej k žalobe 8. Vo vyjadrení k žalobe opätovne poukázala žalovaná na uplatňovanie koordinačných nariadení v oblasti sociálneho zabezpečenia po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie od 01.05.2004. Poukázala opätovne aj na článok 11 ods. 3 písm. a) a článok 13 ods. 3 základného nariadenia, ako aj na článok 16 ods. 1 až 3 vykonávacieho nariadenia. Ďalej uviedla, že dňa 23.08.2019 jej bolo, v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, doručené oznámenie zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeň Spolecznych (ďalej len „ZUS“), Oddzial w Rybniku, č. 340000/511/2019-UBS-OM-82101811565-C-PM zo dňa 14.08.2019, z ktorého vyplýva, že žalobkyňa (zamestnanec) od 01.08.2011 do 29.02.2012 a od 01.04.2012 do 31.12.2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Konštatovala, že keďže Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie v dvojmesačnej lehote nenamietala, stalo sa, v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, definitívnym. Uviedla, že práve definitívne určenie poľskej uplatniteľnej legislatívy bolo hlavným podkladom na vydanie napadnutého rozhodnutia. Následne poukázala na to, že Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018, konštatoval, že definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Konštatovala, že nadväzujúc na závery Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené v uznesení sp. zn. 1Vs/1/2018, Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/120/2019 zo dňa 25.11.2020, ktorý bol uverejnený ako judikát R 47/2021, uviedol, že neobstojí tvrdenie Sociálnej poisťovne, že nerozhodovala o uplatniteľnej legislatíve, ale o poistení, pretože v danom prípade ide o absenciu jej právomoci vôbec vo veci konať, keďže ZSP, podľa ktorého Sociálna poisťovňa rozhodla, nie je aplikovateľný
- podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola Sociálna poisťovňa povinná zastaviť konanie pre neodstrániteľnú prekážku, a to pre nedostatok právomoci vo veci konať; keďže ZSP nie je možné aplikovať, Sociálnu poisťovňu neobmedzuje ustanovenie § 172 ZSP, ktoré vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní, a Sociálna poisťovňa má možnosť (resp. povinnosť) zastaviť konanie podľa § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), ak zistí, že nie je správnym orgánom príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu. Uviedla, že rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky teda možno uzavrieť, že Sociálna poisťovňa po definitívnom určení poľskej uplatniteľnej legislatívy už nebola oprávnená vydať rozhodnutie vo veci vzniku sociálneho poistenia žalobkyne (zamestnanca), pretože žalobkyňa v období od 01.08.2011 do 29.02.2012 nepodliehala slovenskému systému sociálneho zabezpečenia, pretože podliehala systému sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správnemu súdu navrhla, aby napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušil. Nariadenie pojednávania nepožadovala. 9. Žalobkyňa repliku nepodala. 10. Správny súd taktiež konštatuje, že ďalší účastník sa k žalobe žalobkyne a vyjadreniu žalovanej nevyjadril. IV. Relevantné právne predpisy 11. Podľa § 2 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 12. Podľa § 6 ods. 1, 2 písm. c) SSP (1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o c) správnych žalobách v sociálnych veciach. 13. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 14. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 15. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 16. Podľa 202 ods. 2 SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Ak je žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a § 182 ods. 1. 17. Podľa § 203 ods. 1 SSP, rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. 18. Podľa § 203 ods. 2 SSP, pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 19. Podľa článku 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.
20. Podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. 21. Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. 22. Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. 23. Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. V. Právne posúdenie veci 24. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdoch uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Citované ustanovenie zároveň uvádza: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov. 25. Predmetná vec bola pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná Krajským súdom v Bratislave pod pridelenou spisovou značkou 8Sa/104/2019 (následne bola vec postúpená Krajskému súdu v Žiline a následne, na základe podaného nesúhlasu s postúpením, Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5Spp/1/2021 zo dňa 24.05.2022 rozhodol, že na prejednanie a rozhodnutie veci je miestne príslušným súdom Krajský súd v Trnave – Krajský súd v Trnave viedol predmetnú vec pod sp. zn. 47Sa/21/2022). Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Bratislave. Vec bola náhodným výberom pridelená samosudcovi do oddelenia 15Sa, ktorý o nej rozhodol pod spisovou značkou TT-47Sa/21/2022. 26. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 3 SSP v konaní o správnej žalobe v sociálnej veci preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej podľa § 199 až § 205 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovanej, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 202 ods. 2 SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP, podľa stavu veci v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa § 135 ods. 1 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP.
27. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej, ktorým žalovaná v celom rozsahu zamietla odvolanie žalobkyne (zamestnanca) a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, ktorým prvostupňový orgán rozhodol tak, že žalobkyni (zamestnancovi) nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa (GODIVA SK, s.r.o. – ďalší účastník) od 01.08.2011 do 29.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. Prvostupňovým rozhodnutím nebolo teda rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, ale o nevzniku poistenia žalobkyne, ako zamestnanca ďalšieho účastníka. 28. Žalobkyňa v správnej žalobe prioritne namietala to, že žalovaná nemala právomoc vydať napadnuté rozhodnutie. Správny súd sa preto zameral na prieskum tejto skutočnosti. 29. Správny súd z administratívneho a súdneho spisu zistil, že dňa 23.08.2019 bolo žalovanej, v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, doručené oznámenie zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, F. J. E., K. 340000/511/2019-UBS-OM-82101811565-C-PM zo dňa 14.08.2019, z ktorého vyplýva, že žalobkyňa (zamestnanec) od 01.08.2011 do 29.02.2012 a od 01.04.2012 do 31.12.2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Keďže Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie v dvojmesačnej lehote nenamietala, stalo sa, v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, definitívnym. Správny súd konštatuje, že žalovaná je určením legislatívy príslušnou inštitúciou členského štátu bydliska viazaná. 30. Správny súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na uznesenie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018, podľa ktorého definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. 31. V nadväznosti na uvedené správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/120/2019 zo dňa 25.11.2020 (zverejnený judikát R 47/2021), v ktorom je uvedené, že „neobstojí tvrdenie, že žalovaná nerozhodovala o uplatniteľnej legislatíve, ale o poistení, pretože v danom prípade ide o absenciu jej právomoci vôbec vo veci konať, keďže zákon o sociálnom poistení, podľa ktorého žalovaná rozhodla, nie je aplikovateľný. Kasačný súd je toho názoru, že v danom prípade bola žalovaná povinná zastaviť konanie pre neodstrániteľnú prekážku, ktorou je nedostatok právomoci vo veci konať. Skutočnosť, že z tohto dôvodu jej § 194 zákona o sociálnom poistení neumožňuje konanie zastaviť, nie je relevantné. Ako už bolo uvedené, použitie zákona o sociálnom poistení je v danej veci vylúčené, vzhľadom na to, že žalobca 1 podlieha poľskej legislatíve. Žalovanú preto neobmedzuje ustanovenie § 172 zákona o sociálnom poistení, ktoré vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní a má možnosť (resp. povinnosť) zastaviť konanie podľa § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), ak zistí, že nie je správnym orgánom príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu.“ 32. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a najmä s prihliadnutím na ustálenú judikatúru má správny súd za to, že žalovaná po definitívnom určení poľskej uplatniteľnej legislatívy už nebola oprávnená vydať rozhodnutie vo veci vzniku sociálneho poistenia žalobkyne (zamestnanca), keďže žalobkyňa v predmetnom období od 01.08.2011 do 29.02.2012 už nepodliehala slovenskému systému sociálneho zabezpečenia, pretože podliehala systému sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. S týmto konštatovaním správneho súdu sa napokon plne stotožňuje aj žalovaná, ktorá predmetné skutočnosti uviedla taktiež vo svojom vyjadrení k žalobe (žalovaná sama navrhla správnemu súdu napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť). Vzhľadom na uvedené sa správny súd už ďalšími námietkami zo strany žalobkyne nezaoberal, nakoľko to nepovažoval za potrebné. 33. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru o existencii dôvodu pre zrušenie prvostupňového rozhodnutia prvostupňového orgánu, ako aj napadnutého rozhodnutia žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. b) SSP, a to z dôvodu, že boli vydané orgánom, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený. Zároveň správny súd podľa § 191 ods. 3 písm. a), ods. 4 SSP súčasne so zrušením prvostupňového a napadnutého rozhodnutia vec vrátil na ďalšie konanie orgánu nižšieho stupňa (prvostupňovému
správnemu orgánu). Prvostupňový orgán ani žalovaná neboli orgánmi, ktoré by mali právomoc na vydanie rozhodnutia podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 ZSP o nevzniknutí jednotlivých poistení žalobkyne ako zamestnanca ďalšieho účastníka (GODIVA SK, s.r.o.) v období od 01.08.2011 do 29.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. Uvedená skutočnosť predstavuje neodstrániteľnú prekážku vo veci konať. V nadväznosti na to pri zohľadnení úpravy podľa § 194 ZSP, ktorý neumožňuje v takomto prípade konanie zastaviť podľa úpravy ZSP, pretože jeho aplikácia je v danej veci vylúčená z dôvodu skutočnosti, že žalobkyňa v období od 01.08.2011 do 29.02.2012 podlieha poľskej legislatíve, žalovaná (respektíve prvostupňový orgán) nie je viazaná ani úpravou § 172 ods. 1 ZSP, ktorá vylučuje použitie všeobecného právneho predpisu o správnom konaní. Má možnosť, v danom prípade povinnosť, zastaviť konanie podľa § 30 ods. 1 písm. e) správneho poriadku, ak zistí, že nie je správnym orgánom príslušným (čo zahŕňa i jeho právomoc) na konanie a vec nemožno postúpiť inému orgánu. Na tomto mieste správny súd poukazuje na závery podľa uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/120/2019 zo dňa 25.11.2020 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/17/2020 zo dňa 02.07.2021. 34. Podľa § 167 ods. 3 písm. a) SSP, správny súd môže tiež rozhodnúť, že náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 35. Podľa § 169 SSP, ďalší účastník, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri zúčastnení sa na konaní podľa § 42 ods. 1 písm. d) majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo na náhradu ďalších trov konania. 36. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 3 písm. a) SSP, v zmysle ktorého správny súd môže tiež rozhodnúť, že náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Hoci mala žalobkyňa vo veci úspech v plnom rozsahu, správny súd žalobkyni právo na náhradu trov konania voči žalovanej nepriznal, majúc za to, že dôvod hodný osobitného zreteľa spočíva v okolnosti, že právne postavenie žalobkyne sa tým, že bude konanie zastavené, rovná jej postaveniu, ktoré mala, keď bolo vydané rozhodnutie, ktorým jej poistenie nevzniklo. Išlo teda o žalobu skôr akademickú, formálnu, bez skutočného dopadu na postavenie zamestnanca. Ďalšiemu účastníkovi správny súd takisto nepriznal právo na náhradu trov konania, nakoľko mu v konaní nevznikli trovy konania v zmysle ust. § 169 SSP. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).