Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-6S/239/2019 1019201541 19. 08. 2025 JUDr. Ivana Rudinská ECLI:SK:SpSBA:2025:1019201541.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Rudinskej a členov senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. v právnej veci žalobcu: MCST, a.s., so sídlom Vajnorská 136, 831 04 Bratislava, IČO: 35 779 365, právne zastúpený: FAIRSQUARE advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Lazaretská 3/A, 811 08 Bratislava, IČO: 47 232 544, proti žalovanému: Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, so sídlom Tomášikova 14366/64A, 831 04 Bratislava, IČO: 54 669 464, za účasti ďalšieho účastníka konania: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., so sídlom Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, IČO: 35 919 001, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 28440/2019/SV/82196 zo dňa 07.10.2019, takto rozhodol: I. Správny súd žalobu z a m i e t a . II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . III. Správny súd ďalšiemu účastníkovi konania právo na náhradu trov konania
nepriznáva.
odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Dňa 01.03.2018 bol Okresnému úradu Bratislava, odboru výstavby a bytovej politiky (ďalej len „prvostupňový orgán“) doručený návrh ďalšieho účastníka konania na vyvlastnenie vlastníckeho práva žalobcu k pozemkom špecifikovaným v tomto návrhu vo výmere zodpovedajúcej vlastníckym podielom žalobcu ako trvalý záber pre verejnoprospešnú stavbu, a to diaľnicu „D1 Bratislava – Senec, skapacitnenie, I. etapa (Bratislava – Triblavina)“, katastrálne územie A. B.. 2. Prvostupňový orgán dňa 12.11.2018 vydal Oznámenie o začatí vyvlastňovacieho konania a nariadení ústneho pojednávania, ktoré doručil účastníkom konania. Ústne pojednávanie sa uskutočnilo dňa 10.01.2019. 3. Prvostupňový orgán dňa 19.08.2019 vydal rozhodnutie č. OU-BA-OVBP2-2019/9885/GRJ (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým vyvlastnil v prospech ďalšieho účastníka konania, a to ako trvalý záber, pozemky špecifikované vo výroku tohto rozhodnutia, a to za náhradu určenú znaleckým posudkom č. 56/2019, vyhotoveným dňa 10.04.2019 spoločnosťou ÚEOS – Komercia, a.s. (ďalej len „znalecký posudok č. 56/2019“), so splatnosťou náhrady do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Prvostupňový orgán námietkam, ktoré boli uplatnené vo vyvlastňovacom konaní žalobcom, nevyhovel a rozhodol aj o úhrade trov konania. Po vyhodnotení skutkového a právneho stavu
prvostupňový orgán dospel k záveru, že verejný záujem prevažuje nad ochranou vlastníckych práv k dotknutým nehnuteľnostiam a sú splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia o vyvlastnení. 4. Na základe odvolania žalobcu Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky (ďalej len „pôvodný žalovaný“) vydal dňa 07.10.2019 rozhodnutie č. 28440/2019/SV/82196 zo dňa 07.10.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“), ktorým podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) zamietol odvolanie žalobcu ako nedôvodné a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Pôvodný žalovaný totiž dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, bolo vecne správne a odvolacie námietky žalobcu boli neopodstatnené. II. Žaloba 5. Žalobou zo dňa 12.11.2019, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 12.11.2019, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím (ďalej spolu len „rozhodnutie o vyvlastnení“), zrušenia týchto rozhodnutí a priznania práva na náhradu trov konania. 6. Rozhodnutie prvostupňového orgánu a tiež pôvodného žalovaného (ďalej spolu len „vyvlastňovacie orgány“) bolo protiústavné a protizákonné. Ústavné zakotvenie ochrany vlastníctva predstavuje čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Napokon podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere vo verejnom záujme a na základe zákona a za primeranú náhradu. 7. Prvostupňové rozhodnutie obsahovalo v časti „III.“ výrok, podľa ktorého bol náhradu za vyvlastnenie vlastníckeho práva k predmetnej stavbe povinný uhradiť ďalší účastník konania žalobcovi, a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení. V prvostupňovom rozhodnutí ale úplne absentovalo stanovenie výšky primeranej náhrady za vyvlastnenie, ktorú mal ďalší účastník konania uhradiť žalobcovi. Toto pochybenie predstavovalo príkry rozpor s dikciou čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého je vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba za primeranú náhradu. V tejto súvislosti bolo možné poukázať aj na porušenie § 4 ods. 1 zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb“), podľa ktorého vyvlastnenému patrí za vyvlastnenie primeraná náhrada, ktorá sa poskytuje v peniazoch. 8. Prvostupňové rozhodnutie obsahovalo len údaj o hodnote trvalého záberu určenej znaleckým posudkom č. 56/2019. Táto skutočnosť však nič nemenila na absencii samostatného výroku stanovujúceho primeranú výšku náhrady za vyvlastnenie, ktorú mal ďalší účastník konania uhradiť žalobcovi. Navyše, podľa § 4 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb bola všeobecná hodnota stavby určená na základe znaleckého posudku iba podkladom pre určenie výšky náhrady za vyvlastnenie, pričom náhrada za vyvlastnenie nesmela byť nižšia ako všeobecná hodnota určená znaleckým posudkom. Ďalej podľa § 13 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb mal vyvlastňovací orgán rozhodnúť samostatnými výrokmi o vyvlastnení práva k pozemku alebo ku stavbe a o náhrade za vyvlastnenie a o spôsobe jej úhrady. 9. Absencia výroku o určení výšky primeranej náhrady za vyvlastnenie predstavovala aj porušenie § 13 ods. 3 písm. a) zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, podľa ktorého výrokmi o náhrade za vyvlastnenie vyvlastňovací orgán určil primeranú náhradu za vyvlastnenie, ktorá prislúchala jednotlivým vyvlastneným, a určil lehotu a spôsob jej zaplatenia. Podľa predmetného ustanovenia aj v prípadoch, keď nedošlo k dohode o náhrade za vyvlastnenie medzi vyvlastniteľom a vyvlastňovaným, vyvlastňovací orgán musel vo výroku učiť náhradu za vyvlastnenie.
10. Výrok rozhodnutia bol najdôležitejšou časťou a jadrom rozhodnutia, pričom muselo z neho jasne a zrozumiteľne vyplývať, ako sa rozhodlo vo veci, ktorá bola predmetom administratívneho konania. Zákon o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb v § 13 ods. 2 a ods. 3 upravoval aj osobitné náležitosti výroku rozhodnutia o vyvlastnení. Z § 13 ods. 1 zákona o vyvlastnení pozemkov a stavieb bolo zrejmé, že v rozhodnutí o vyvlastnení musel vyvlastňovací orgán rozhodnúť samostatnými výrokmi o vyvlastnení práv k pozemku alebo ku stavbe, ktoré výroky boli ďalej špecifikované v § 13 ods. 2 zákona o vyvlastnení pozemkov a stavieb. Zároveň musel vyvlastňovací orgán rozhodnúť samostatnými výrokmi o náhrade za vyvlastnenie a o spôsobe jej úhrady, ktoré výroky boli ďalej špecifikované v ods. 3 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb. 11. Výrok rozhodnutia bol elementárnou náležitosťou rozhodnutia. Podľa § 18 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb sa na vyvlastňovacie konanie vzťahoval všeobecný predpis o správnom konaní. Podľa § 47 ods. 1 správneho poriadku rozhodnutie muselo obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Rozhodnutie, ktorému chýbali elementárne náležitosti, bolo rozhodnutím nepreskúmateľným. Výrok rozhodnutia bol povinnou súčasťou každého rozhodnutia. Každý výrok musel obsahovať jasné, stručné a zrozumiteľné vyjadrenie toho, ako sa rozhodlo vo veci, ktorá bola predmetom administratívneho konania, a teda jednoznačnú konkretizáciu práva. Bolo nevyhnutné, aby z výroku rozhodnutia bolo jasné, kto bol adresátom rozhodnutia, čo sa rozhodnutím zakladalo, menilo alebo rušilo (konkrétne práva alebo povinnosti), resp. čo sa autoritatívne potvrdzovalo. 12. Výrok rozhodnutia, ktorý bol jadrom rozhodnutia, musel byť naformulovaný tak, aby ním uložená povinnosť bola jednoznačná, konkrétna a zrozumiteľná predovšetkým tomu, komu sa povinnosť ukladala. Len takýto výrok mohol byť garanciou toho, že by bolo možné dosiahnuť aj vykonanie rozhodnutím uloženej povinnosti. Z výrokov prvostupňového rozhodnutia nebolo zrejmé autoritatívne uloženie povinnosti vyvlastniteľovi zaplatiť náhradu za vyvlastnenie. 13. Absencia výroku o náhrade za vyvlastnenie bola vadou zakladajúcou rozpor s Ústavou Slovenskej republiky a robila nezákonným rozhodnutie o vyvlastnení ako celok. Absencia autoritatívneho určenia výšky náhrady totiž znamenala, že nebola naplnená ústavná požiadavka vyvlastnenia spočívajúca v poskytnutí náhrady. Absencia výroku o náhrade za vyvlastnenie bola vadou, ktorá vyvlastnenému znemožňovala efektívne napadnúť výšku náhrady na súde, čím nebolo zasiahnuté len do jeho vlastníckeho práva v rozpore s imperatívmi čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, ale bolo negatívne dotknuté aj právo vyvlastneného (žalobcu) na spravodlivý proces a právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Napokon absencia výroku o náhrade za vyvlastnenie robila prvostupňové rozhodnutie nezrozumiteľným, keď z tohto rozhodnutia nebolo zrejmé, ako vyvlastňovací orgán rozhodol, keďže absentoval samostatný výrok o náhrade za vyvlastnenie (nebola autoritatívne a jednoznačne určená náhrada za vyvlastnenie, ktorá mala byť vyplatená vyvlastnenému). 14. Napadnuté rozhodnutie bolo nezákonné, keďže nereflektovalo na vady výrokov prvostupňového rozhodnutia vytknuté v odvolaní a keďže prvostupňové rozhodnutie potvrdilo. V súvislosti s uvedenými vadami per analogiam žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23S/124/2018 zo dňa 20.03.2019. III. Vyjadrenie pôvodného žalovaného 15. Pôvodný žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 12.02.2020 navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. 16. Prvostupňové rozhodnutie obsahovalo všetky náležitosti požadované zákonom o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb. Žalobná námietka, že totiž v prvostupňovom rozhodnutí sa nenachádzal výrok o náhrade za vyvlastnenie, bola výslovne špekulatívna a účelová. Prvostupňové rozhodnutie obsahovalo výrokové časti v súlade so zákonom o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, avšak s vadami len formálneho charakteru. Dôvodom pre zrušenie rozhodnutia orgánu verejnej správy nebola skutočnosť, aby sa zopakoval proces, pokiaľ by ani zopakovanie tohto procesu nezmenilo právne postavenie žalobcu. IV.
Replika žalobcu 17. Žalobca v replike zo dňa 23.03.2020 zotrval na svojich žalobných námietkach. 18. Nebolo možné súhlasiť s pôvodným žalovaným, že prvostupňové rozhodnutie jednoznačne obsahovalo všetky náležitosti požadované zákonom o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb. V prvostupňovom rozhodnutí totiž jednoznačne absentoval samostatný výrok určujúci výšku náhrady za vyvlastnenie. Absencia samostatného výroku o určení výšky náhrady bola zrejmá aj z číselného označenia jednotlivých výrokov, keď po výroku označenom ako „I.“ nasledoval výrok označený ako „III.“ a výrok „II.“ absentoval. Rozhodne pritom nešlo len o vadu formálneho charakteru. 19. V rozhodnutí o vyvlastnení rovnako nebol ani dostatočne konkretizovaný spôsob platby. Náhrada za vyvlastnenie pritom mala byť poskytnutá spôsobom určeným v rozhodnutí o vyvlastnení. Absencia autoritatívneho určenia spôsobu úhrady spôsobovala ďalší zásadný nezákonný zásah do procesných a materiálnych práv žalobcu ako vyvlastneného. V. Duplika žalovaného 20. Žalovaný v duplike zo dňa 24.10.2023 zotrval na stanovisku o nedôvodnosti žaloby. 21. Nebolo zrejmé, v čom žalobca namietal porušenie zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, keďže prvostupňové rozhodnutie obsahovalo samostatný výrok, ktorým sa rozhodlo o náhrade za vyvlastnenie. Konkrétne vo výroku III. prvostupňového rozhodnutia bolo uvedené, že „náhradu za vyvlastnenie vlastníckeho práva vo výške XX XXX,XX C. je povinný uhradiť navrhovateľ Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Vajnorská 136, 832 61 Bratislava, IČO: 35 779 365, a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení.“ Prvostupňový orgán pri určení výšky náhrady za vyvlastnenie vychádzal zo znaleckého posudku č. 56/2019, ktorý ako prílohu k návrhu na vyvlastnenie priložil ďalší účastník konania ako vyvlastniteľ. Prvostupňový orgán si splnil aj ďalšiu zákonnú povinnosť, keď v predmetnom výroku III. prvostupňového rozhodnutia poučil žalobcu v zmysle § 13 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb. 22. Žalobcom namietaná absencia výroku II. v prvostupňovom rozhodnutí bola len formálnou vadou tohto rozhodnutia, a to vzhľadom na to, že po výroku I. prvostupňového rozhodnutia nasleduje výrok III. prvostupňového rozhodnutia. VI. Vyjadrenie ďalšieho účastníka konania 23. Ďalší účastník konania vo vyjadrení zo dňa 21.10.2024 navrhol žalobu zamietnuť. 24. Z prvostupňového rozhodnutia bolo zrejmé, že v jeho výroku I. prvostupňový orgán rozhodol o vyvlastnení pozemkov tam definovaných, a že vo výroku III. prvostupňového rozhodnutia potom prvostupňový orgán rozhodol o výške náhrady v súlade s § 13 ods. 3 písm. a) v spojení s § 4 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a náhradu určil na základe aktualizovaného znaleckého posudku predloženého ďalším účastníkom konania. Z prvostupňového rozhodnutia bolo ďalej zrejmé, že išlo o omyl v číslovaní, keď po výroku I. nasledoval výrok o určení výšky náhrady s uvedením lehoty na plnenie označený číslom III. a nie číslom II. Išlo teda o formálnu chybu v písaní. 25. S ohľadom na stanoviská prezentované v správnej súdnej praxi bolo potrebné zisťovať, či žalobcom tvrdená nezákonnosť mala dopad na subjektívno-právnu pozíciu žalobcu. 26. Žalobca tvrdil, že v prvostupňovom rozhodnutí absentoval výrok II., t.j. výrok o náhrade. To však nebola pravda, pretože tento výrok bol uvedený v rozhodnutí a bol označený číslom III. Taktiež bola v rozhodnutí uvedená lehota, v ktorej bol vyvlastniteľ povinný predmetnú náhradu zaplatiť. K poukázaniu úhrady v sume XX XXX,XX eura s daňou z pridanej hodnoty v sume 6 268,01 eura došlo dňa 28.11.2019, a to na základe faktúry žalobcu doručenej ďalšiemu účastníkovi konania dňa 21.11.2019. Náhrada za
vyvlastnenie bola teda žalobcovi v plnej výške zaplatená. To znamená, že k ukráteniu žalobcu na jeho právach nedošlo. 27. Chybné číselné označenie výroku III. prvostupňového rozhodnutia namiesto označenia ako výroku II. prvostupňového rozhodnutia nemalo žiadny vplyv na zákonnosť vydaného prvostupňového rozhodnutia. Rozhodnutie vyvlastňovacích orgánov o vyvlastnení obsahovalo všetky zákonom stanovené náležitosti, pričom bolo dostatočne a riadne odôvodnené, jasné a zrozumiteľné. VII. Ďalšie vyjadrenie žalobcu 28. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 28.11.2024 zotrval na svojich žalobných námietkach. 29. Žalobca uviedol už v žalobe ako aj v replike, že v prvostupňovom rozhodnutí jednoznačne absentoval výrok určujúci výšku náhrady za vyvlastnenie. Absencia výroku určujúceho výšku náhrady za vyvlastnenie rozhodne nepredstavovala iba omyl v číslovaní výrokov a formálnu chybu v písaní, ako uvádzal ďalší účastník konania vo svojom vyjadrení, ale predstavoval vadu, ktorá žalobcovi znemožnila efektívne napadnúť výšku náhrady na súde. Vyvlastňovacie orgány tým zasiahli nielen do vlastníckeho práva žalobcu, ale aj do jeho práva na spravodlivý proces a právo na súdnu a inú právnu ochranu. 30. V zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chyby, ktoré sa vyskytujú v správnych rozhodnutiach, majú rôzny charakter, pričom môžu spočívať v jeho obsahovej stránke ako aj vo forme rozhodnutia. Z tohto hľadiska je potom potrebné rozlišovať medzi obsahovo materiálnymi chybami správnych rozhodnutí, ktorých odstránenie vyžaduje zásadnú zmenu alebo zrušenie správneho rozhodnutia a obsahovo formálnymi chybami správnych rozhodnutí, ktoré spočívajú vo formálnych nedostatkoch rozhodnutia, akými sú chyby v písaní, počtoch alebo iných zrejmých nesprávnostiach rozhodnutia, ktoré sú označované ako opraviteľné (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Asan/7/2017 zo dňa 28.11.2019). 31. V zmysle právneho názoru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky žalobca môže v správnom súdnom konaní v rámci vymedzených žalobných bodov namietať určité procesné pochybenia orgánu verejnej správy, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť výroku o určení náhrady za vyvlastnenie v zmysle § 13 ods. 3 písm. a) zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb. K takýmto procesným pochybeniam možno zaradiť vady týkajúce sa postupu orgánu verejnej správy pri vydávaní rozhodnutí, a teda napríklad to, že orgán verejnej správy nepostupoval v administratívnom konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania alebo to, že orgán verejnej správy odňal účastníkovi konania možnosť oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, či to, že neobstaral zákonom požadované podklady potrebné pre rozhodnutie, prípadne to, že výrok jeho rozhodnutia neobsahoval zákonom predpísané náležitosti (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžk/19/2021 zo dňa 28.03.2024). 32. Pre vydanie chýbajúceho výroku podľa § 13 ods. 3 písm. a) zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb neboli ani len splnené procesné podmienky. Orgán verejnej správy totiž mohol vydať rozhodnutie s takýmto výrokom len v prípade, že nedošlo medzi vyvlastniteľom a vyvlastňovaným k dohode o náhrade za vyvlastnenie. Bezvýslednosť pokusu o nadobudnutie vlastníckeho práva pritom podľa § 3 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb bolo možné konštatovať, iba ak bola preukázateľná písomným odmietnutím návrhu na uzavretie dohody vyvlastňovaným a písomným zhodnotením spôsobov pokusu vyvlastniteľa o dohodu s vyvlastňovaným alebo dôkazom o zaslaní a o doručení návrhu na uzavretie dohody vyvlastňovanému, ak bol vyvlastňovaný nečinný v lehote 90 dní odo dňa, keď mu bol návrh na uzavretie dohody doručený. Z administratívneho spisu však vyplývalo, že nečinnosť žalobcu nebolo možné za žiadnych okolností konštatovať. VIII. Konanie na správnom súde 33. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“) Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) začal svoju činnosť 01.06.2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na správny súd vo všetkých veciach,
v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6S/239/2019 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená senátu 6S Správneho súdu v Bratislave a je vedená pod sp. zn. BA-6S/239/2019. 34. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Správny súd vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 19.08.2025. IX. Relevantné právne predpisy 35. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30.06.2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.06.2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 36. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 37. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 38. Podľa § 1 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, tento zákon upravuje odňatie vlastníckeho práva, obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku alebo ku stavbe, zriadenie, obmedzenie, zrušenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k pozemku alebo ku stavbe, obmedzenie, zrušenie práv tretích osôb k pozemku alebo ku stavbe, ak je to nevyhnutné pre uskutočnenie stavby alebo opatrenia v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme a na účel podľa osobitných zákonov a za primeranú náhradu. 39. Podľa § 2 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, vyvlastnenie možno uskutočniť len a) v nevyhnutnej miere, b) vo verejnom záujme na účel ustanovený zákonom, pričom verejný záujem na vyvlastnení sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní, c) za primeranú náhradu, a d) ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom. 40. Podľa § 2 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, rozsah vyvlastnenia musí byť primeraný účelu, na ktorý sa vyvlastňuje. Nemožno rozhodnúť o prechode vlastníckeho práva tam, kde stačí jeho obmedzenie. Ak by obmedzenie vlastníckeho práva bolo pre vyvlastňovaného nepriaznivejšie ako jeho prechod, rozhodne sa o prechode vlastníckeho práva, ak to vyvlastňovaný uplatnil ako námietku najneskôr pri prerokovaní návrhu na ústnom pojednávaní, aj keď tento prechod nie je nevyhnutný na dosiahnutie účelu vyvlastnenia. Vyvlastňovaný je ten, proti koho majetku vyvlastnenie smeruje a je vlastníkom alebo spoluvlastníkom vyvlastňovaného pozemku alebo stavby alebo má k tomuto pozemku alebo k tejto stavbe právo zodpovedajúce vecnému bremenu. 41. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, bezvýslednosť pokusu o nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemku alebo ku stavbe, o zriadenie, obmedzenie, zrušenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k pozemku alebo stavbe, obmedzenie, zrušenie práv tretích osôb k pozemku alebo ku stavbe dohodou sa preukazuje dôkazom o zaslaní a o doručení návrhu na uzavretie dohody vyvlastňovanému, najmä doručenkou, ak bol vyvlastňovaný nečinný v lehote 90 dní odo dňa, keď mu bol návrh na uzavretie dohody doručený, ak osobitné zákony neustanovujú inú lehotu (napr. § 17 ods. 1 cestného zákona – pozn. súdu). 42. Podľa § 13 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, ak sú splnené podmienky vyvlastnenia ustanovené týmto zákonom, vyvlastňovací orgán rozhodne samostatnými výrokmi o vyvlastnení práv k pozemku alebo ku stavbe a o náhrade za vyvlastnenie a o spôsobe jej úhrady.
43. Podľa § 13 ods. 3 písm. a) zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, výrokmi o náhrade za vyvlastnenie vyvlastňovací orgán určí primeranú náhradu za vyvlastnenie, ktorá prislúcha jednotlivým vyvlastneným a určí lehotu podľa § 6 ods. 1, 2 alebo ods. 3 a spôsob jej zaplatenia, ak nedôjde medzi vyvlastniteľom a vyvlastňovaným k dohode o náhrade za vyvlastnenie, vyvlastňovací úrad určí náhradu za vyvlastnenie v sume zodpovedajúcej všeobecnej hodnote pozemku alebo stavby, alebo všeobecnej hodnote práva zodpovedajúceho vecnému bremenu na základe znaleckého posudku [§ 9 ods. 2 písm. f)]; s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie odkáže vyvlastneného bez prerušenia konania na súd. 44. Podľa § 18 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, na vyvlastňovacie konanie sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 45. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“) , písomná výzva na uzavretie dohody, ktorá obsahuje náležitosti podľa všeobecného predpisu o vyvlastňovaní,6c sa doručuje do vlastných rúk vlastníkovi nehnuteľnosti alebo jeho splnomocnencovi na preberanie zásielok (ďalej len „adresát“), a to prostredníctvom poštového podniku ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. Súčasťou písomnej výzvy je aj upozornenie, že ak na výzvu vlastník nehnuteľnosti neodpovie do 15 dní odo dňa doručenia, bude sa predpokladať, že dohodu odmieta. 46. Podľa § 47 ods. 1 správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. 47. Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. X. Právne posúdenie veci správnym súdom 48. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie vyvlastňovacích orgánov o vyvlastnení. Úlohou správneho súdu bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či vyvlastňovacie orgány pri vydaní tohto rozhodnutia a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, postupovali v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. Samotné žalobné námietky, presnejšie miera ich konkrétnosti a zdôvodnenia, pritom determinovali mieru a detailnosť odpovede správneho súdu na tieto námietky. 49. Správny súd s prihliadnutím na žalobné námietky ako aj s prihliadnutím na vyjadrenia pôvodného žalovaného, resp. žalovaného a tiež vyjadrenia ďalšieho účastníka konania prvotne pripomína, že rozhodnutie orgánu verejnej správy sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Asan/15/2021 zo dňa 28.02.2023, ods. 33., rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/98-102/02 zo dňa 17.12.2002, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod publikačným číslom 122/2003). Vady v rozhodnutí, či postupe orgánu verejnej správy sú dôvodom na zrušenie jeho rozhodnutia a vrátenie veci orgánu verejnej správy správnym súdom len vtedy, ak predstavujú ujmu na subjektívnych právach žalobcu a ak by zopakovanie procesu mohlo žalobcovi priniesť materiálne iný výsledok vo veci (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžik/1/2020 zo dňa 24.02.2022). Správne súdnictvo totiž v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/35/2022 zo dňa 31.01.2023) a v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého, ale účinnej ochrane subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prejednanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti
verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 245/2016, zo dňa 19.04.2016,). Inými slovami, úlohou správnych súdov nie je zabezpečovať účastníkom správneho súdneho konania vždy a po všetkých stránkach bezvadné rozhodnutia orgánov verejnej správy, ale ochrániť ich pred hmotnoprávnymi pochybeniami orgánov verejnej správy a pred takými vadami administratívneho konania, ktoré by vo svojom dôsledku mohli mať vplyv na hmotnoprávne postavenie účastníkov správneho súdneho konania, resp. administratívneho konania. 50. Z hľadiska uvedených východísk bolo potrebné posúdiť preskúmavanú právnu vec majúc osobitne na zreteli, že nie každá vada v rozhodnutí, či postupe orgánu verejnej správy je dôvodom na zrušenie príslušného rozhodnutia a vrátenie veci orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. 51. Správny súd z prvostupňového rozhodnutia zistil, že v zmysle jeho výroku I. prvostupňový orgán vyvlastnil - parcelu registra „C“ KN č. XXXX/XX, zastavené plochy a nádvoria v celkovej výmere 571 m2, zapísanú na liste vlastníctva č. XXXX, v katastrálnom území A. B., okres: D., obec: A. B., a to vo vlastníckom podiele 1/1 z celku, - parcelu registra „C“ KN č. XXXX/XX, zastavené plochy a nádvoria v celkovej výmere 3 m2, zapísanú na liste vlastníctva č. XXXX, v katastrálnom území A. B., okres: D., obec: A. B., a to vo vlastníckom podiele 1/1 z celku, - parcelu registra „C“ KN č. XXXX/XX, zastavené plochy a nádvoria v celkovej výmere 19 m2, zapísanú na liste vlastníctva č. XXXX, v katastrálnom území A. B., okres: D., obec: A. B., a to vo vlastníckom podiele 1/1 z celku. 52. V zmysle výroku I. prvostupňového rozhodnutia sa spolu „z uvedených parciel vyvlastňujú výmery zodpovedajúce vlastníckym podielom spoločnosti MCST, a.s., Vajnorská 136, 832 61 Bratislava, IČO: 35 779 365 tak, ako je uvedené vyššie, a to vo výmere 593 m2 ako trvalý záber v hodnote určenej znaleckým posudkom č. 56/2019 vyhotoveným dňa 10. 04. 2019 spoločnosťou ÚEOS – Komercia, a.s., so sídlom Koceľova 9, 821 08 Bratislava, vo výške 31 340,05 € v prospech Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, IČO: 35 919 001, pre účel podľa ustanovenia § 2 ods. 1 Zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov – pre verejnoprospešnú stavbu Diaľnica „D1 Bratislava – Senec, skapacitnenie, I. etapa (Bratislava – Triblavina)“, katastrálne územie A. B., pričom ciele a zámery územného plánovania sú preukázané územným rozhodnutím o umiestnení stavby vydaným Obvodným úradom Bratislava, odborom výstavby a bytovej politiky č. A/2013/415-/HLO zo dňa 26.3.2013, právoplatné dňa 10.05.2013.“ V zmyslu výroku I. prvostupňového rozhodnutia „cieľom vyvlastnenia je prechod vlastníckeho práva k predmetným pozemkom v prospech spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, IČO: 35 919 001.“ 53. Správny súd z prvostupňového rozhodnutia ďalej zistil, že v zmysle jeho výroku III. „Náhradu za vyvlastnenie vlastníckeho práva vo výške XX XXX,XX € je povinný uhradiť navrhovateľ Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, IČO: 35 919 001, spoločnosti MCST, a.s., Vajnorská 136, 832 61 Bratislava, IČO: 35 779 365, a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení.“ Vo výroku III. prvostupňového rozhodnutia prvostupňový orgán ďalej konštatoval, že „v zmysle ustanovenia § 13 ods. 3 Zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov požiadavku na vyššiu náhradu voči vyvlastniteľovi možno uplatniť na súde.“ Vo výroku III. prvostupňového rozhodnutia prvostupňový orgán napokon konštatoval, že „navrhovateľ je oprávnený využívať vyvlastnené pozemky výlučne na účel, na ktorý boli vyvlastnené, t. j. na verejnoprospešnú stavbu Diaľnica „D1 Bratislava – Senec, skapacitnenie, I. etapa (Bratislava – Triblavina)“, katastrálne územie A. B.. S užívaním predmetných pozemkov na účel, na ktorý boli vyvlastnené sa musí začať najneskoršie v lehote do piatich rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení.“ 54. Správny súd z prvostupňového rozhodnutia ďalej zistil, že prvostupňový orgán jeho výrokom IV. rozhodol o námietkach žalobcu ako vyvlastňovaného a jeho výrokom V. rozhodol o úhrade trov konania.
55. Správny súd z napadnutého rozhodnutia zistil, že ním pôvodný žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Prvostupňové rozhodnutie teda nebolo nijako zmenené napadnutým rozhodnutím. 56. Z uvedeného je zrejmé, že náhrada za vyvlastnenie je súčasťou výroku I. a III. prvostupňového rozhodnutia, ktorých formulácia v znení „Spolu sa z uvedených parciel vyvlastňuje výmera zodpovedajúca vlastníckym podielom ... ako trvalý záber ... v hodnote určenej znaleckým posudkom ... vo výške XX XXX,XX € ...“ (výrok I. prvostupňového rozhodnutia) a v znení „Náhradu za vyvlastnenie vlastníckeho práva vo výške XX XXX,XX € ...“ (výrok III. prvostupňového rozhodnutia) podľa správneho súdu nepripúšťa pochybnosti o jej výške (stanovenej znaleckým posudkom). Z uvedeného je taktiež zrejmé, že náhrada za vyvlastnenie je uvedená v samostatnom výroku, a to vo výroku III. prvostupňového rozhodnutia. Inými slovami, vo výroku III. prvostupňového rozhodnutia ako samostatnom výroku je určená náhrada za vyvlastnenie vo výške XX XXX,XX eura. Vo výroku III. prvostupňového rozhodnutia pritom bola určená aj lehota na poskytnutie, resp. zaplatenie náhrady za vyvlastnenie. Samotná skutočnosť, že výška náhrady za vyvlastnenie bola uvedená aj vo výroku I. prvostupňového rozhodnutia, a to zhodne s jej výškou uvedenou vo výroku III. prvostupňového rozhodnutia, nepredstavuje takú skutočnosť, ktorá by (v podmienkach materiálneho právneho štátu) mohla zakladať dôvod na zrušenie rozhodnutia o vyvlastnení vydaného podľa zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb. 57. Pokiaľ ide o spôsob poskytnutia, resp. zaplatenia náhrady za vyvlastnenie (ďalej len „spôsob zaplatenia náhrady za vyvlastnenie“), a to formou bankového prevodu, v hotovosti či inou formou, ten vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia skutočne úplne absentuje. Správny súd však túto vadu považuje len za formálny nedostatok, ktorý nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia o vyvlastnení a jeho materiálny obsah. V zmysle § 13 ods. 3 písm. a) zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb je síce spôsob zaplatenia jednou z osobitných náležitostí výroku o náhrade za vyvlastnenie, avšak jej absencia nevylučuje, aby bola predmetom ďalšej dohody medzi účastníkmi vyvlastňovacieho konania. Predmetný formálny nedostatok nemal žiaden vplyv na možnosť uplatnenia práv žalobcu a jeho práva uvedeným nedostatkom ani neboli dotknuté. Absentujúca konkretizácia spôsobu zaplatenia náhrady za vyvlastnenie vo výroku prvostupňového rozhodnutia teda nie je takým nedostatkom, ktorý by mal vplyv na zákonnosť rozhodnutia vyvlastňovacích orgánov o vyvlastnení, osobitne pokiaľ poskytnutie, resp. zaplatenie náhrady ani sám žalobca nespochybňoval. Ide len o pochybenie formálne, bez materiálneho dosahu na práva žalobcu. Žalobca ostatne ani nijako nekonkretizoval, ako sa absentujúca konkretizácia spôsobu zaplatenia náhrady za vyvlastnenie vo výroku prvostupňového rozhodnutia dotkla jeho práv a právom chránených záujmov v materiálnej rovine. Ani správny súd pritom nevzhliadol žiadny dopad absentujúcej konkretizácie spôsobu zaplatenia náhrady za vyvlastnenie vo výroku prvostupňového rozhodnutia na práva a právom chránené záujmy žalobcu v materiálnej rovine. Správny súd napokon dodáva, že absentujúca konkretizácia spôsobu zaplatenia náhrady za vyvlastnenie vo výroku prvostupňového rozhodnutia žalobcovi nijako nebránila v jeho možnosti uplatniť požiadavku na vyššiu náhradu voči vyvlastniteľovi na súde. 58. Na podporu vyššie uvedenej argumentácie správny súd pripomína, že v zásade rovnaké právne závery prezentoval v rozsudku sp. zn. BA-1S/164/2019 zo dňa 13.02.2025, ktorý bol vydaný v skutkovo a právne obdobnej veci tých istých účastníkov konania, ako je tomu v preskúmavanej právnej veci. 59. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že napadnuté rozhodnutie nereflektovalo na vady výrokov prvostupňového rozhodnutia vytknuté v odvolaní, správny súd uvádza, že táto námietka nebola zo strany žalobcu bližšie špecifikovaná. Žalobca neuviedol, konkrétne s ktorými odvolacími námietkami sa pôvodný žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal. Správny súd tak nemohol zaujať relevantné stanovisko k predmetnej námietke. Vo všeobecnosti však možno konštatovať, že rozhodnutie vyvlastňovacích orgánov o vyvlastnení je dostatočne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnené. Čo sa týka samotného napadnutého rozhodnutia, pôvodný žalovaný sa vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalobcu uvádzanými v jeho odvolaní, na ktoré žalobca dostal odpovede na stranách 6 až 8 napadnutého rozhodnutia, pričom správny súd tieto odpovede považuje za dostatočné. Žalobca nijako nevymedzil, v čom mala spočívať nezákonnosť odpovedí pôvodného žalovaného v napadnutom rozhodnutí na jeho podstatné odvolacie námietky. Výnimku tvorila len odpoveď pôvodného žalovaného na namietanú absenciu samostatných výrokov o (primeranej) náhrade za vyvlastnenie a o spôsobe jej zaplatenia, vo vzťahu ku ktorej žalobca vzniesol konkrétne žalobné námietky, s ktorými sa správny súd vysporiadal vyššie v odôvodnení tohto rozsudku.
60. Pokiaľ ide o poukaz žalobcu na stanoviská prezentované v správnej súdnej praxi, a to či už v žalobe alebo v následných vyjadreniach žalobcu, správny súd uvádza, že predmetné stanoviská týkajúce sa náležitostí rozhodnutia orgánu verejnej správy a rozlišovania vád rozhodnutia orgánu verejnej správy na vady obsahovo-materiálne a vady obsahovo-formálne je potrebné vnímať v kontexte účelu správneho súdnictva vymedzeného vyššie v odôvodnení tohto rozsudku. Správny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že eventuálne vady v rozhodnutí, či postupe orgánu verejnej správy je potrebné vnímať v skutkových a právnych okolnostiach určitej konkrétnej právnej veci s tým, že takéto vady sú dôvodom na zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci orgánu verejnej správy správnym súdom len vtedy, ak predstavujú ujmu na subjektívnych právach žalobcu a ak by zopakovanie procesu mohlo žalobcovi priniesť materiálne iný výsledok vo veci, ako to už ostatne bolo uvedené. Takéto vady v rozhodnutí vyvlastňovacích orgánov o vyvlastnení, či postupe vyvlastňovacích orgánov predchádzajúcom jeho vydaniu však správny súd posudzujúc predmetnú právnu vec v intenciách včas uplatnených žalobných námietok nevzhliadol. 61. Pokiaľ ide o námietku právneho zástupcu žalobcu ním uvádzanú na pojednávaní dňa 19.08.2025, v zmysle ktorej neboli splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia o vyvlastnení, keďže žalobca mal záujem dohodnúť sa s vyvlastniteľom, resp. o námietku žalobcu uvádzanú vo vyjadrení zo dňa 28.11.2024, že totiž neboli splnené procesné podmienky pre vydanie chýbajúceho výroku, správny súd pripomína, že v správnom súdnictve platí dispozičná a koncentračná zásada, z ktorých plynie, že žalobca určuje predmet a rozsah prieskumnej činnosti správneho súdu, pričom žalobca môže rozširovať žalobné body len v rámci zákonom ustanovenej lehoty na podanie žaloby. V nadväznosti na uvedené správny súd zdôrazňuje, že žalobca žiadne konkrétne námietky smerujúce k tomu, že podmienky na vydanie rozhodnutia o vyvlastnení neboli splnené, resp. žiadne konkrétne námietky smerujúce k tomu, že neboli splnené procesné podmienky pre vydanie chýbajúceho výroku, v žalobe nevzniesol. Takéto námietky pritom žalobca ani následne po podaní žaloby v zákonom stanovenej lehote na podanie správnej žaloby (§ 181 ods. 1 SSP) nevzniesol. Žalobnými námietkami vznesenými po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie správnej žaloby sa potom už správny súd nebol povinný zaoberať. Inými slovami, žalobné námietky vznesené po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie správnej žaloby nemali pri rozhodovaní správneho súdu žiadnu relevanciu. 62. Správnemu súdu je známe, že v rozsudku sp. zn. BA-1S/164/2019 zo dňa 13.02.2025 uvádzal aj argumentáciu nad rámec argumentácie týkajúcej sa žalobnej námietky o absentujúcom výroku o (primeranej) náhrade za vyvlastnenie v príslušnom rozhodnutí o vyvlastnení. Táto skutočnosť je však daná obsahom žaloby, ktorou bolo iniciované správne súdne konania vedené pôvodne na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/184/2019 (a neskôr spojené s vecou vedenou na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/164/2019), a ktorá obsahovala aj námietky týkajúce sa preukázania verejného záujmu a námietky týkajúce sa otázky nečinnosti žalobcu v kontexte podmienok vyvlastnenia. Inými slovami, žaloba, ktorou žalobca inicioval správne súdne konanie vedené pôvodne na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/184/2019, obsahovala žalobné námietky nad rámec žalobných námietok uvedených v žalobe v predmetnej právnej veci. 63. Napriek vyššie uvedenému správny súd považuje za vhodné vyjadriť sa k námietke žalobcu, že neboli splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia o vyvlastnení, keďže žalobca mal záujem dohodnúť sa s vyvlastniteľom, resp. k námietke, že neboli splnené procesné podmienky pre vydanie chýbajúceho výroku. V nadväznosti na predmetnú námietku správny súd uvádza, že sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že jeho nečinnosť v rámci dohodovacieho konania nebola preukázaná. Žalobca v súvislosti s touto námietkou argumentoval listami zo dňa 04.03.2016, 22.02.2017, 29.03.2017, 17.05.2017 a 27.12.2018, ktoré majú potvrdzovať jeho snahu dohodnúť sa s ďalším účastníkom konania o predmete vyvlastnenia. Správny súd však upriamuje pozornosť na skutočnosť, že ponuka na uzatvorenie kúpnej zmluvy bola doručená žalobcovi dňa 22.02.2017 a návrh na vyvlastnenie bol zo strany ďalšieho účastníka konania podaný až dňa 01.03.2018, teda medzi týmito dátumami prešlo relatívne dlhé časové obdobie. Ak aj žalobca kooperoval s ďalším účastníkom konania v označených dňoch, z čoho posledným namietaným dátumom je 17.05.2017, nevylučuje to uplynutie 15-dňovej lehoty v období po ňom. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by bezprostredne pred podaním návrhu na vyvlastnenie bol nejakým spôsobom v tejto veci činný, pričom táto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu administratívneho spisu. Pokiaľ ide o list zo dňa 27.12.2018, tento je datovaný až po začatí vyvlastňovacieho konania, a tak nie je pre posúdenie tejto otázky relevantný. Rovnako nie je na účely tohto konania podstatné, že žalobca podľa jeho tvrdení konštruktívne komunikoval s ďalším účastníkom konania od roku 2011, resp. že medzi
nimi prebehla komunikácia v roku 2016, ešte predtým, než bola žalobcovi zaslaná ponuka na uzatvorenie kúpnej zmluvy. V priebehu celého konania nebolo preukázané, že by na základe tejto či inej aktivity žalobcu bola medzi ním a ďalším účastníkom konania dosiahnutá dohoda, ktorá jediná by mohla byť dôvodom na nepokračovanie vo vyvlastňovacom konaní. Žalobca preukázal jedine to, že intenzívna komunikácia medzi ním a ďalším účastníkom konania neviedla k žiadnemu výsledku. Správny súd preto uzatvára, že podmienka § 3 ods. 1 písm. b) zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb v spojení s § 17 ods. 1 cestného zákona bola splnená. Súčasťou návrhu na vyvlastnenie bola aj ponuka na uzatvorenie kúpnej zmluvy s prílohami vrátane doručenky, ktoré sú spôsobilé preukázať a preukazujú zákonom požadované náležitosti bezvýslednosti pokusu o dohodu (zaslanie a doručenie ponuky na uzatvorenie kúpnej zmluvy, nečinnosť žalobcu). Predmetná námietka teda aj keby bola uplatnená včas v zákonom stanovenej lehoty na podanie správnej žaloby, nemohla by viesť k záveru o nezákonnosti rozhodnutia vyvlastňovacích orgánov o vyvlastnení. 64. S odkazom na vyššie uvedené dôvody, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných námietok, správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, a preto ju s odkazom na § 190 SSP zamietol. 65. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 SSP a contrario tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil. 66. O trovách konania ďalšieho účastníka konania rozhodol správny súd podľa § 169 SSP, podľa ktorého ďalší účastník konania, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri zúčastnení sa na konaní podľa § 42 ods. 1 písm. d) SSP majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo na náhradu ďalších trov konania. Správny súd ďalšiemu účastníkovi konania neuložil žiadnu povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by mu vznikli trovy. Samotná výzva na vyjadrenie sa k podaniam účastníkov konania (zo dňa 30.09.2024), adresovaná ďalšiemu účastníkovi konania, nepredstavuje úkon správneho súdu, ktorým by ten ukladal ďalšiemu účastníkovi konania povinnosť, keď v predmetnej výzve je výslovne uvedené, že správny súd vyzýva ďalšieho účastníka konania, aby sa k označeným podaniam vyjadril, ak to považuje za potrebné (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Svk/20/2024 zo dňa 11.12.2024, ods. 25). Správny súd ani nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, kvôli ktorým by mal ďalšiemu účastníkovi konania priznať právo na náhradu trov konania, a existenciu takýchto dôvodov netvrdil ani ďalší účastník konania. Správny súd napokon dodáva, že aj právna veda zastáva stanovisko, podľa ktorého „pokiaľ by správny súd subjektom uvedeným v § 169 SSP žiadnu povinnosť neuložil, právo na náhradu trov konania im nevzniká“ (BARICOVÁ, J., FEČÍK, M., ŠTEVČEK, M., FILOVÁ, A. a kol. Správny súdny poriadok. Bratislava: C. H. Beck, 2017, s. 836). 67. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.