Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-6Sa/84/2018 1018201580 17. 09. 2024 JUDr. Filip Hudec ECLI:SK:SpSBA:2024:1018201580.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 15 BA-6Sa/84/2018 Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/X, XXX XX E., štátny občan SR, zast. JUDr. Marián Ďurina, advokát so sídlom Sibírska 4, 831 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, IČO: 30 845 572, v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SEĽUZ-555-3/2018-OdSP zo dňa 18.09.2018, takto rozhodol: 15 BA-6Sa/84/2018 I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: 13 BA-6Sa/84/2018 I. Administratívne konanie a rozhodnutie žalovaného 1. Žalobca adresoval Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia (ďalej len „VÚSZ“ alebo „prvostupňový orgán“) 31.10.2014 žiadosť z 29.10.2014, prostredníctvom ktorej požadoval, aby doba jeho 4-ročného stredoškolského štúdia na Vojenskom gymnáziu Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici (ďalej len „vojenské gymnázium“), ktoré bolo následne premenované na Vojenskú školu F. G., v čase od 01.09.1969 do 23.08.1973, mu bola započítaná ako I. kategória funkcií a zároveň žiadal o priznanie výsluhového dôchodku podľa kritérií a právnych noriem, ktoré platili v čase jeho služby a najmä odpracovaných rokov vo vojenskej službe, a to minimálne 3 roky spätne. 2. VÚSZ rozhodnutím č. VÚSZ-73697-2/2015 zo dňa 16.03.2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie I“) podľa § 137 ods. 3 v spojení s § 121 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.“) a § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 76/1959 Zb.“) rozhodol o nepriznaní výsluhového dôchodku žalobcovi, pretože pre jeho priznanie neboli splnené hmotnoprávne podmienky ustanovené v zákone
č. 328/2002 Z.z. a v čase skončenia žalobcovho služobného pomeru (dňom 31.03.1992) mu nárok na výsluhový dôchodok nevznikol. Prvostupňové rozhodnutie I o nepriznaní výsluhového dôchodku prevzal právny zástupca žalobcu dňa 27.03.2015. Keďže toto prvostupňové rozhodnutie I nebolo napadnuté riadnym opravným prostriedkom, uplynutím 15 dní odo dňa jeho doručenia nadobudlo právoplatnosť. 3. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 21.04.2015 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti prvostupňového rozhodnutia I, pričom Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 6S/103/2015-39 zo dňa 29.03.2018 predmetnú žalobu žalobcu odmietol, nakoľko žalobca nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktoré mu osobitný zákon umožňoval. 4. Opakovanou žiadosťou o výsluhový príspevok, výsluhový dôchodok a invalidný výsluhový dôchodok z 23.04.2018 požiadal žalobca VÚSZ o priznanie výsluhového dôchodku od 26.07.2011. 5. Po opätovnom prejednaní veci VÚSZ – prvostupňový orgán o žalobcovej žiadosti rozhodol, a to tak, že rozhodnutím č. VÚSZ-73697/2018-5 z 25.06.2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie II“) podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) konanie vo veci žiadosti žalobcu o priznanie výsluhového dôchodku zastavil, lebo v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo prvostupňovým rozhodnutím I (č. VÚSZ-73697-2/2015 zo 16.03.2015) a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Prvostupňový orgán v odôvodnení uviedol, že skúmal, či sú splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia o zastavení konania stanovené v § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku, pričom dospel k záveru, že boli splnené všetky hmotnoprávne a procesné podmienky (totožnosť účastníka konania - žalobcu, totožnosť predmetu konania – o výsluhový dôchodok, existencia právoplatného rozhodnutia – právoplatné prvostupňové rozhodnutie I a vo veci nenastala podstatnejšia zmena skutkového stavu – skutkové okolnosti prípadu žalobcu v čase posudzovania jeho žiadosti z 29.10.2014 a následne z 23.04.2018 sa nezmenili) na postup podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku. 6. Proti prvostupňovému rozhodnutiu II podal žalobca v zákonom stanovenej lehote písomné odvolanie. V rozsiahlom odôvodnení odvolania žalobca popisne poukázal na niektoré aspekty štúdia žiakov na vojenských stredných a odborných školách a na vojenskom gymnáziu. Uviedol svoje názory smerujúce k tomu, že doba štúdia na vojenskom gymnáziu má byť považovaná za služobný pomer vojaka a táto sa má na účely dôchodkového zabezpečenia hodnotiť podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení ako zamestnanie zaradené do preferovanej I. alebo II. kategórie funkcií. Žalobca poukázal aj na povinnosti študenta počas doby štúdia, ktoré podľa jeho názoru vykazovali znaky vojenskej služby alebo zamestnania. Žalobca ďalej v odvolaní tvrdil, že so započítaním doby štúdia na vojenskom gymnáziu a doby vojenskej služby v služobnom pomere vojaka prípravnej služby a vojaka z povolania odpracoval 22 rokov a 218 dní, čo podľa jeho názoru je dostatočnou dobou na priznanie výsluhového dôchodku – súčasne uviedol, že v civilnom zamestnaní zaradenom do III. pracovnej kategórie do 31.07.2018 odpracoval 26 rokov a 128 dní. Žalobca v odvolaní nepriamo žiadal, aby sa mu do doby vojenskej služby započítala celá doba štúdia na vojenskom gymnáziu od 01.09.1969 do 23.08.1973. Podľa jeho názoru žiaci vojenského gymnázia od začiatku štúdia vykonávali inú vojenskú službu tým, že držali pohotovosť, vykonávali dozorné služby, nosili zbraň, dodržiavali všetky vojenské predpisy a rozkazy, boli organizovaní podľa vojenských pravidiel a zaradení do vojenských štruktúr (jednotiek). V samotnom odvolaní však odvolateľ nespochybňoval dôvody pre ktoré bolo konanie zastavené. 7. Žalovaný, ako odvolací orgán, rozhodnutím č. SEĽUZ-555-3/2018-OdSP zo dňa 18.09.2018 podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie II potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). 8. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa jeho názoru prvostupňový orgán konanie o priznaní výsluhového dôchodku žalobcu zastavil v súlade s hmotnoprávnymi podmienkami upravujúcimi zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku, pričom svoje rozhodnutie aj podrobne odôvodnil. Konštatoval, že s návrhom žalobcu na hodnotenie doby stredoškolského štúdia na vojenskom gymnáziu ako doby vojenskej činnej služby sa prvostupňový správny orgán vyrovnal správnou úvahou pri použití § 58 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z., § 26 ods. 1 v spojení s § 47 zákona č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov a § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. pri posúdení žalobcovho nároku na príspevok za službu po skončení jeho služobného pomeru. Uviedol, že dôvodom pre zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku je preskúmanie toho, či sa
v tej istej veci právoplatne rozhodlo a či sa skutkový stav podstatne nezmenil, pričom právoplatné rozhodnutie v tej istej veci a posúdenie, či sa skutkový stav podstatne nezmenil sú obligatórnymi zákonnými predpokladmi zastavenia konania podľa uvedeného ustanovenia správneho poriadku - aby mohol správny orgán zastaviť konanie v intenciách § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku, musia byť oba predpoklady tohto ustanovenia naplnené súčasne. Poukázal na to, že s prvým predpokladom zastavenia konania podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku, t.j. preskúmaním, či sa v tej istej veci právoplatne rozhodlo, sa prvostupňový orgán v prvostupňovom rozhodnutí II vysporiadal a podľa jeho názoru ho aj v postačujúcej miere náležite odôvodnil, pričom s takýmto právnym záverom sa stotožnil. Tvrdil, že s druhým predpokladom zastavenia konania podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku, t.j. preskúmaním, či sa skutkový stav podstatne nezmenil, sa prvostupňový orgán v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia II taktiež riadne vysporiadal – vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval vec samú za úplne vyriešenú. Navyše konštatoval, že posúdením zisteného skutkového stavuje je nesporné, že žalobcov služobný pomer vrátane základnej služby trval v dobe od 24.08.1973 do 31.03.1992, t.j. 18 ukončených rokov, 7 mesiacov a 7 dní, pričom inú vojenskú činnú službu žalobca preukázateľne nevykonával - službu v ozbrojených silách vykonával po dobu najmenej 10 rokov, ale kratšiu ako 20 rokov a zo služobného pomeru vojaka z povolania bol prepustený podľa § 26 ods. 1 písm. f) zákona č. 76/1959 Zb. Dôvody, pre ktoré sa žalobca domáhal započítania doby od 01.09.1996 do 10.06.1973, počas ktorej študoval na vojenskom gymnáziu, ako doby výkonu vojenskej činnej služby, považoval za neopodstatnené. Tvrdil, že na štúdium na vojenských gymnáziách boli žiaci prijímaní po úspešnom skončení povinnej školskej dochádzky (základnej deväťročnej školy), pričom žiaci 1. až 4. ročníka vojenských gymnázií sa štúdiom pripravovali na štúdium na vysokých vojenských školách - počas tohto štvorročného štúdia neboli vojakmi v činnej službe, t. j. nevykonávali ani základnú (náhradnú) vojenskú službu; prijatím žiaka na štúdium na vojenskom gymnáziu po skončení povinnej školskej dochádzky týmto žiakom v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok veku, vznikla branná povinnosť podľa zákona č. 92/1949 Zb. - neboli však povolaní na výkon základnej (náhradnej) vojenskej služby, pričom základnú vojenskú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskú vysokú školu v 1. a 2. ročníku tohto štúdia tak, ako tomu bolo aj v žalobcovom prípade. Konštatoval, že z ustanovení § 5 ods. 2 a § 20 ods. 2 zákona č. 92/1949 Zb. vyplýva, že pred dovŕšením 17. roku veku študenti vojenských stredných škôl nemohli vykonávať žiadnu vojenskú službu, keď vojenská činná služba mohla začať najskôr dňom začatia vykonávania základnej služby. Poukázal taktiež na § 24 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. z ktorého vyplýva, že ani žiaci vojenských gymnázií počas štúdia v 1. až 4. ročníku nemohli byť vojakmi v ďalšej službe alebo vojakmi z povolania, nakoľko do služobného pomeru mohli byť prijatí až po vykonaní základnej služby. Záverom uviedol, že sa plne stotožňuje s prvostupňovým rozhodnutím II, ako aj s jeho odôvodnením. Konštatoval, že totožnosť veci je daná vtedy, ak ide o totožných účastníkov konania, totožnosť predmetu a rovnaký skutkový stav. V tomto smere tvrdil, že zo žiadosti o priznanie výsluhového dôchodku je zrejmé, že uvedené podmienky totožnosti sú splnené. Mal taktiež za to, že s predpokladom, či sa skutkový stav podstatne nezmenil sa prvostupňový orgán v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia II dostatočne vysporiadal. Bol taktiež toho názoru, že prvostupňové rozhodnutie II obsahuje všetky zákonné náležitosti v súlade s § 47 ods. 1 správneho poriadku, a teda nie je dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu. II. Žaloba 9. Žalobca sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 12.11.2018 domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia, ktorým žalovaný zamietol jeho odvolanie a potvrdil prvostupňové rozhodnutie II a vrátenia veci na ďalšie konanie žalovanému. 10. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie obsahuje nedostatočné a zmätočné poučenie, pričom ho považoval za neprípustne stručné a strohé, čím vyvoláva pochybnosti a nejasnosti. V tejto súvislosti poukázal na podľa jeho názoru obdobnú vec A. H.. Opätovne poukázal aj na tie isté skutočnosti, ktoré boli pertraktované tak pred prvostupňovým orgánom, ako aj pred žalovaným. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s platnými právnymi predpismi, pretože neobsahuje predpísané náležitosti. Okrem poučenia napadnutého rozhodnutia kritizoval aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a nevykonané dokazovanie (nerešpektovanie úradných záznamov a chronologicky uvedených údajov v oficiálnych úradných dokumentoch ako je napr. Vojenská knižka, výkaz dôb a kategórií funkcií, vypočutie očitých svedkov, navrhovaný znalecký posudok a čestné vyhlásenia dvoch svedkov s úradne osvedčenými podpismi). Namietal chyby v oblasti neposudzovania príjmu „služného“ a „ročných príjmov“
v armáde. Namietal taktiež svoju diskrimináciu a nerovnosť medzi občanmi žiadal odstrániť a priznať I. kategóriu funkcií aj za výkon jeho služby v 1. až 4. ročníku vojenského gymnázia, teda už od fyzického veku 15 rokov. Tvrdil, že podľa jeho názoru sa preferovaná I. a II. kategória funkcií v armáde musí hodnotiť už odo dňa nástupu do vojenskej strednej školy, pretože vždy išlo o náročnú službu v ťažkom rizikovom prostredí, ktorá mala bezprostredný negatívny vplyv na jeho kondíciu, telesný vývoj, zdravotný stav, psychiku, bezpečnosť a hygienu pri výkone služby. Konštatoval, že si dovoľuje doplniť dokazovanie aj o prehľad určujúcich zákonov o zbraniach a strelive platných od roku 1949, ktoré sa vzťahovali aj na jeho osobu. Bol toho názoru, že v zmysle zákonov o zbraniach a strelive platných od roku 1949 mohli so zbraňami a strelivom narábať iba vojenské osoby v činnej službe, čo sa podľa jeho názoru vzťahovalo aj na všetkých žiakov vojenských stredných škôl, a teda aj naňho v plnom rozsahu – konštatoval, že podľa týchto platných zákonov bol osobou vojensky činnou a mohol dostať strelnú zbraň, bodák a strelivo. Tvrdil, že bol napadnutým rozhodnutím viditeľne ukrátený na svojich právach, keď mu doba štúdia na vojenskom gymnáziu od 01.09.1969 do 23.08.1973 nebola započítaná ako doba služby v preferovanej I. kategórii funkcií. Zároveň uviedol, že žalovaný a prvostupňový orgán ignorujú viaceré usvedčujúce dôkazy, ktoré majú v konečnom dôsledku preukazovať jeho tvrdenia ohľadom zaradenia doby štúdia na vojenskom gymnáziu do doby trvania jeho služobného pomeru. Záverom v zásade uviedol, že jeho cieľom je dosiahnutie zaradenia doby jeho štúdia na vojenskom gymnáziu v období od 01.09.1969 do 23.08.1973, do I. alebo II. kategórie funkcií, ktorá by podľa jeho názoru mala byť rozhodujúca pre vznik nároku na výsluhový dôchodok a jeho výšku. Žiadal o nariadenie pojednávania. III. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 11. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 06.05.2022 zopakoval priebeh administratívneho konania, ako aj všetky argumenty ktorými odôvodňoval napadnuté rozhodnutie, respektíve správnosť prvostupňového rozhodnutia II. 12. K nezapočítaniu doby štúdia žalobcu na vojenskom gymnáziu do doby trvania služobného pomeru rozhodujúcej na vznik nároku na výsluhový dôchodok a jeho výšku uviedol, že žalobca bol žiakom vojenského gymnázia v čase od 01.09.1969 do 23.08.1973, pričom od 24.08.1973 do 14.07.1978 bol študentom Vojenskej akadémie Antonína Zápotockého v Brne a v rámci tohto štúdia od 24.08.1973 do 23.08.1975 absolvoval základnú vojenskú službu a doba od 24.08.1975 do 14.07.1978 je hodnotená ako ďalšia služba; od 15.07.1978 bol žalobca prijatý do služobného pomeru vojaka z povolania, z ktorého bol prepustený dňom 31.03.1992 na vlastnú žiadosť po splnení záväzku; služobný pomer žalobcu trval 18 ukončených rokov, 7 mesiacov a 7 dní, pričom v kalendárnom roku skončenia služobného pomeru žalobca dosiahol vek 38 rokov. Konštatoval, že žalobca preukázateľne absolvoval štúdium na vojenskom gymnáziu v rokoch 1969-1973 a následne v období od 24.08.1973 do 14.07.1978 absolvoval štúdium na Vojenskej akadémii Antonína Zápotockého – Fakulta pozemného vojska, pričom podľa Prílohy č. 3 – Zásady pro vykazování doby základní (náhradní) služby posluchačů (žáků) vojenských škol z řad občanské mládeže Směrnice náčelníka kádrové správy ministerstva národní obrany pro zpracování výkazu dob a kategorií funkcí (pracovních kategorií) rozhodných pro realizaci kádrových opatření, zabezpečení peněžitými dávkami podle zákona o některých služebních poměrech vojáků pro sociální zabezpečení, žiaci vojenských gymnázií vykonávali základnú službu až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskej vysokej škole - výkon základnej služby spadajúcej do vojenskej činnej služby sa teda v prípade žalobcu navštevujúceho vojenské gymnázium realizoval až v prvom a druhom ročníku vojenskej vysokej školy. Ďalej konštatoval, že z predmetnej prílohy taktiež vo všeobecnosti rezultuje, že poslucháči (žiaci) vojenských škôl do dovŕšenia veku 17 rokov boli vo vojenských školách vedení ako chovanci a doba štúdia sa im započítavala do nástupu vojenskej činnej služby ako doba potrebná k príprave na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky, t.j. v III. pracovnej kategórii. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že štúdium na vojenskom gymnáziu nie je službou, ale prípravou na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky, a taktiež toto štúdium nie je možné zaradiť do I. kategórie funkcií, nakoľko spadá do III. pracovnej kategórie, a to v zmysle splnomocňovacieho ustanovenia, ex lege (§ 111 zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení účinnom v rozhodnom období – poznámka). Na podporu svojich tvrdení poukázal na to, že posudzovanie doby štúdia na vojenských stredných školách, ktorá predchádzala vykonávaniu základnej vojenskej služby, už bolo niekoľkokrát predmetom súdneho prieskumu pred správnymi súdmi i súdom kasačným, pričom podľa ustálenej rozhodovacej praxe súdnych autorít toto obdobie jednoznačne nemožno posudzovať ani ako výkon vojenskej činnej služby a ani ako výkon I. alebo II. kategórie funkcií (I. alebo II. pracovnej kategórie). V tejto súvislosti
poukázal najmä na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Sd/289/2014 z 25.10.2017, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/1/2018 z 24.07.2019, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 25Sa/59/2016 z 26.10.2017, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sk/6/2020 z 25.11.2020. 13. K nemožnosti priznania žalobcom požadovanej dávky výsluhového zabezpečenia uviedol, že žalobca skončil služobný pomer vojaka z povolania dňa 31.03.1992, a to v intenciách Rozkazu ministra obrany ČSFR č. 50/1992 z 25.03.1992 s tým, že mal ukončených celkovo 18 rokov služby. Konštatoval, že v čase skončenia služobného pomeru žalobcu (31.03.1992) sociálne zabezpečenie vojakov z povolania upravoval zákon č. 76/1959 Zb. a vykonávacie predpisy k tomuto zákonu a keďže ku dňu skončenia služobného pomeru žalobca dosiahol vek 37 rokov a jeho služobný pomer trval 18 skončených rokov, podmienky na priznanie príspevku za službu nesplnil (v zmysle § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. v znení účinnom ku dňu skončenia služobného pomeru žalobcu). Poukázal na to, že všetky vyššie uvedené skutočnosti sa po podaní prvej žiadosti žalobcu v roku 2015 premietli do prvostupňového rozhodnutia I, ktorým prvostupňový orgán rozhodol o nepriznaní výsluhového dôchodku žalobcovi, pretože pre jeho priznanie neboli splnené hmotnoprávne podmienky a v čase skončenia žalobcovho služobného pomeru (dňom 31.03.1992) mu nárok na výsluhový dôchodok nevznikol – predmetné rozhodnutie o nepriznaní výsluhového dôchodku prevzal právny zástupca žalobcu dňa 27.03.2015 a keďže toto rozhodnutie nebolo napadnuté riadnym opravným prostriedkom, uplynutím 15 dní odo dňa jeho doručenia nadobudlo právoplatnosť. 14. K výroku o zastavení konania uviedol, že v prípade, ak správny orgán počas konania zistí splnenie niektorej podmienky pre zastavenie konania uvedenej v § 30 ods. 1 správneho poriadku pod písmenom a) až j), toto konanie musí zastaviť a nie je tu ponechaný priestor na uplatnenie voľnej úvahy správneho orgánu, či konanie zastaví alebo nie. Konštatoval, že jedným zo zákonných dôvodov po prijatí zákona č. 527/2003 Z.z. na vydanie rozhodnutia o zastavení konania je prekážka veci už raz právoplatne rozhodnutej, pričom pre zastavenie konania kvôli prekážke už raz právoplatne rozhodnutej veci je dôležité, aby už právoplatným rozhodnutím bolo rozhodnuté o práve (právom chránenom záujme) alebo povinnosti účastníka konania vyplývajúcich z hmotnoprávneho predpisu. Nie je pritom dôležité, či ide o prípad, keď sa konkrétne právo účastníkovi konania priznalo, alebo či sa – na základe posúdenia konkrétnych okolností prípadu v čase správneho konania – odmietlo priznať - to znamená, že aj existencia zamietavého právoplatného rozhodnutia v tej istej veci je dôvodom na zastavenie konania. Poukázal najmä na to, že na zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku je nutné, aby boli kumulatívne splnené nasledovné podmienky: totožnosť účastníkov konania, totožnosť predmetu konania, existencia rozhodnutia, podstatne nezmenený skutkový stav. Tvrdil, že v predmetnej právnej veci bola totožnosť veci daná totožnosťou účastníkov konania – žalobca, ako aj totožnosťou predmetu konania - výsluhový dôchodok; bola preukázaná existencia právoplatného rozhodnutia správneho orgánu v tej istej veci – právoplatné prvostupňové rozhodnutie I (rozhodnutie č. VÚSZ-73697-2/2015 zo dňa 16.03.2015); a nakoniec bolo preukázané, že k zmene skutkového stavu, tak ako bol zistený v prvostupňovom rozhodnutí I nedošlo. Zdôraznil, že v prípade, ak by správne orgány boli povinné pri obsahovo totožnej žiadosti toho istého žiadateľa a pri nezmenenom skutkovom stave zakaždým vydať vo veci meritórne rozhodnutie, určite by nebol naplnený účel a cieľ predmetného zákonného ustanovenia § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku, ktorý mal zákonodarca na mysli pri jeho zavádzaní do platnosti. Uviedol, že pri preskúmaní prvostupňového rozhodnutia II sa v celom rozsahu zaoberal otázkou, či prvostupňové rozhodnutie II spĺňa zákonom vyžadované formálne a obsahové náležitosti, pričom zistil, že prvostupňový orgán vydal prvostupňové rozhodnutie II v súlade so skutkovým a právnym stavom, pretože v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. 15. K ostatným námietkam žalobcu: mal za to, že poučenie uvedené v napadnutom rozhodnutí obsahuje všetky zákonné náležitosti a nie je možné ho považovať za zmätočné, či nedostatočné. V tejto súvislosti poukázal na právoplatné uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Sa/67/2017 – 121 zo dňa 29.01.2020. K žalobcovým tvrdeniam ohľadne „služného“ uviedol, že v súlade s predpisom „Peněžní náležitosti vojáků v činné službě“ č. Fin-2-1 z 01.07.1973, ktorý bol rozkazom ministra národnej obrany č. 1/1976 od 01.01.1976 premenovaný na MNO-18-6 (práv.) žiakom vojenských škôl a kurzov, ktorí nie sú vojakmi v činnej službe (napr. vojenských gymnázií, vojenských odborných škôl) prináleží vreckové v sume 30 Kčs mesačne – teda nie služné ale vreckové. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že služné, ako dávka prináležiaca vojakom z povolania, podliehalo dani zo mzdy, no naproti tomu vreckové, ako dávka
prináležiaca žiakom 1. a 2. ročníka strednej odbornej školy, resp. 1. až 4. ročníka vojenského gymnázia, nebolo predmetom dane zo mzdy, nakoľko žiaci 1. a 2. ročníka strednej odbornej školy a 1. až 4. ročníka vojenského gymnázia neboli vojakmi v činnej službe. Vzhľadom na uvedené považoval žalobcovu námietku vo veci „služného“ za neopodstatnenú. K námietke žalobcu týkajúcej sa nevypočutia svedkov v správnom konaní uviedol, že správne konanie je spravidla ovládané zásadou písomnosti, a to z dôvodu rýchlosti a hospodárnosti konania. Tvrdil, že nakoľko v prípade žalobcu bol skutkový stav spoľahlivo zistený nariadenie ústneho pojednávania by bolo porušením zásady rýchlosti a hospodárnosti konania. Námietku žalobcu preto považoval za bezpredmetnú. K zvyšným námietkam žalobcu už len podotkol, že tieto vyjadrujú jeho súkromný názor na problematiku vojenského školstva a priamo nesúvisia s preskúmavaným rozhodnutím týkajúcim sa zastavenia konania. 16. Záverom konštatoval, že žalobca vo svojej žalobe neuviedol na základe akého ustanovenia § 191 SSP má konajúci súd žalobou napadnuté rozhodnutie zrušiť. Mal za to, že žalobca tak neučinil z dôvodu, že si je vedomý skutočnosti, že žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom a nie je dôvod na jeho zrušenie. Tvrdil, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe účinných právnych predpisov, vydal ho orgán, ktorý bol na to zo zákona oprávnený, vychádza zo správneho právneho posúdenia predmetnej právnej veci, je zrozumiteľné a riadne odôvodnené, pričom odôvodnenie rozhodnutia dáva dostatočnú odpoveď na to, prečo orgán verejnej správy rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku jeho rozhodnutia, orgán verejnej správy, ktorý rozhodnutie vydal, dostatočne zistil skutkový stav, pričom vychádzal z jednotlivých podkladov nachádzajúcich sa v administratívnom spise, zistený skutkový stav je plne súladný s administratívnym spisom, pričom aj v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu druhostupňového rozhodnutia postupoval orgán verejnej správy v súlade s relevantnými ustanoveniami právnych predpisov vzťahujúcimi sa na predmetné konanie. Uviedol, že rozsiahlym opisom domnienok, subjektívnych pocitov a zážitkov sa žalobca snaží odkloniť pozornosť správneho súdu od podstaty merita veci, ktorým je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Bol toho názoru, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky formálne a obsahové zákonné náležitosti, najmä ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, akými úvahami sa správny orgán riadil pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval; postupoval pri jeho vydávaní v intenciách príslušných zákonných noriem, vo veci zistil skutočný stav a zo skutkových okolností vyvodil aj správne právne závery. Napadnuté rozhodnutie teda považoval za zrozumiteľné a náležite odôvodnené. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žiadal o nariadenie pojednávania. IV. Replika a duplika 17. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k žalobe doručenému súdu dňa 04.11.2023 zopakoval všetky svoje argumenty uvedené v žalobe. Mal za to, že žalovaný mu svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zotrval na tvrdení, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Tvrdil, že nesprávnosť vyjadrenia žalovaného spočíva v nesprávnom právnom hodnotení dôkazov, hrubej neznalosti pomerov, respektíve nedostatočným vykonávaním dôkazom a nezisťovaním z čoho plynie aj nesprávne právne posúdenie skutkového stavu. Poukázal taktiež na to, že voči jeho osobe boli v čate a rote v 1. až 4. ročníku vojenského gymnázia porušované ľudské práva a slobody, a to konkrétne práva uvedené v čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 a 3, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 18 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 23 ods. 1, čl. 25 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1, a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v čl. 4 ods. 2, čl. 5 ods. 1, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), v čl. 1, čl. 2 dodatkového protokolu k Dohovoru, v čl. 2 ods. 1 protokolu č. 4 k Dohovoru a v čl. 1 ods. 1, 2 protokolu č. 12 k Dohovoru. Poukázal aj na množstvo medzinárodných dokumentov, ktoré sa týkajú ochrany ľudských práv. Následne rozsiahlo opísal podmienky prijatia mladistvého na vojenské gymnázium, zdravotnú spôsobilosť mladistvých žiakov vojenského gymnázia a ich osobné doklady, režim a život mladistvých žiakov vojenského gymnázia – v tejto súvislosti poukázal na sústavné porušovanie zákonníka práce, na nútené práce, ako aj na nútený výkon vojenskej služby. Poukázal aj na to, že výkon všetkých vojenských služieb mladistvých žiakov vo vojenskom gymnáziu nikdy nebol regulovaný podľa noriem civilného práva. Tvrdil aj to, že do dnešného dňa sa nijako nepreukázalo,
že by „vojaci základnej služby“ a „vojaci z povolania“ vykonávali vojenskú činnú službu v ozbrojených silách ČSSR podľa iných vojenských služobných predpisov než mladiství žiaci vojenského gymnázia. Rozsiahlo porovnal aj činnosti mladistvých žiakov vo vojenskom gymnáziu s činnosťami dospelých príslušníkov „PTP“ a „VTNP“ v ČSR. 18. Žalovaný v duplike uviedol, že trvá na tom, že neexistuje žiadny dôvod, pre ktorý by malo byť napadnuté rozhodnutie zrušené a opätovne správnemu súdu navrhol, aby žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Konštatoval, že sa v plnom rozsahu pridržiava skutkových a právnych zistení a následného odôvodnenia ním prezentovaného v priebehu dotknutého administratívneho konania, ktoré je v konečnom dôsledku premietnuté do napadnutého rozhodnutia a taktiež sa v plnej miere pridržiava záverov vyplývajúcich z jeho podania zo dňa 06.05.2022, na ktorých bez výnimky zotrváva. Mal za to, že žalobca v rámci značne rozsiahlej repliky sčasti argumentuje zotrvávajúc na svojich žalobných bodoch, pričom vo vzťahu k jeho vyjadreniu k žalobe však nepredkladá správnemu súdu žiadne právne významné skutočnosti odôvodňujúce zrušenie napadnutého rozhodnutia. Mal taktiež za to, že je zrejmou snahou žalobcu prostredníctvom jeho právneho zástupcu vniesť do problematiky preskúmania žalobou napadnutého rozhodnutia problematiku zjavne s týmto nesúvisiacu – uviedol, že túto skutočnosť odvodzuje v súvislosti s poukazovaním žalobcu na ním prezumované porušenia v replike uvádzaných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodno-právnych dokumentov, ku ktorým malo dôjsť v čase jeho štúdia na vojenskom gymnáziu. V tomto smere však bol toho názoru, že právne posúdenie daných žalobcom prezumovaných porušení ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodno-právnych dokumentov nespadá do kompetencie správneho súdnictva, a preto teda ani nepovažoval za relevantné sa k nim kvalifikovane vyjadriť. Zdôraznil, že žalobca v replike len rozpracoval svoju argumentáciu vo vzťahu k problematike vojenského školstva, ktorá však nesúvisí s preskúmavaným rozhodnutím týkajúcim sa zastavenia konania. Žalobu navrhol ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. 19. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 10.06.2024 opätovne poukázal na všetky svoje predošlé vyjadrenia, argumenty, tvrdenia a úvahy, na ktorých v celom rozsahu zotrval. V. Relevantné právne predpisy 20. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 21. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 22. Podľa § 6 ods. 1, 2 písm. c) SSP (1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o c) správnych žalobách v sociálnych veciach. 23. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 24. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 25. Podľa 202 ods. 2 SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Ak je žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a § 182 ods. 1.
26. Podľa § 203 ods. 2 SSP, pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 27. Podľa § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. sa na konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 28. Podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku, správny orgán konanie zastaví, ak v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. 29. Podľa § 47 ods. 4 správneho poriadku, poučenie o odvolaní (rozklade) obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať (podať rozklad), v akej lehote, na ktorý orgán a kde možno odvolanie podať. Poučenie obsahuje aj údaj, či rozhodnutie možno preskúmať súdom. VI. Posúdenie veci správnym súdom 30. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdov uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Citované ustanovenie zároveň uvádza: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov. 31. Predmetná vec bola pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná Krajským súdom v Bratislave pod pridelenou spisovou značkou 6Sa/84/2018. Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Bratislave. Vec bola náhodným výberom pridelená samosudcovi do oddelenia 15Sa, ktorý o nej rozhodol pod pôvodnou spisovou značkou s predponou BA-6Sa/84/2018. 32. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 3 SSP v konaní o správnej žalobe v sociálnej veci preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie podľa § 199 až § 205 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 202 ods. 2 SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP, podľa stavu veci v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa § 135 ods. 1 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe správny súd rozhodol s nariadením pojednávania dňa 17.09.2024. 33. Úlohou správneho súdu v danej veci je preskúmanie žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného č. SEĽUZ-555-3/2018-OdSP zo dňa 18.09.2018, ktorým žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie II (rozhodnutie VÚSZ č. VÚSZ-73697/2018-5 zo dňa 25.06.2018, ktorým VÚSZ podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku konanie o priznanie výsluhového dôchodku žalobcovi zastavil, lebo v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil) potvrdil. 34. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca adresoval prvostupňovému orgánu dňa 31.10.2014 žiadosť o výsluhový dôchodok, pričom prvostupňový orgán v tejto veci vydal prvostupňové rozhodnutie I, ktorým výsluhový dôchodok žalobcovi nepriznal, pretože pre jeho priznanie neboli splnené hmotnoprávne podmienky ustanovené v zákone č. 328/2002 Z.z. a v čase skončenia žalobcovho služobného pomeru (dňom 31.03.1992) mu nárok na výsluhový dôchodok nevznikol. Spomínané prvostupňové rozhodnutie I bolo žalobcovi (prostredníctvom jeho právneho zástupcu) doručené dňa 27.03.2015, no napriek výslovnému poučeniu prvostupňového orgánu uvedenému v predmetnom rozhodnutí, že odvolanie proti nemu je možné podať na VÚSZ v lehote 15 dní od jeho doručenia (poučenie o možnosti podania odvolania obsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti), žalobca odvolanie voči prvostupňovému rozhodnutiu I nepodal (nepodal ho teda ani jeho právny
zástupca). Keďže toto prvostupňové rozhodnutie I nebolo napadnuté riadnym opravným prostriedkom, uplynutím 15 dní odo dňa jeho doručenia nadobudlo právoplatnosť - prvostupňové rozhodnutie I nadobudlo právoplatnosť dňa 14.04.2015. 35. Z obsahu administratívneho spisu správny súd taktiež zistil, že žalobca žiadosťou zo dňa 23.04.2018 opätovne požiadal prvostupňový orgán o výsluhový dôchodok, pričom prvostupňový orgán prvostupňovým rozhodnutím II podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku predmetné opätovné konanie o priznanie výsluhového dôchodku žalobcovi zastavil, nakoľko v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo prvostupňovým rozhodnutím I (č. VÚSZ-73697-2/2015 zo 16.03.2015) a skutkový stav sa podstatne nezmenil (žalobca nedoložil žiadne materiály, z ktorých by vyplývalo splnenie podmienok pre priznanie dávky výsluhového zabezpečenia, respektíve z ktorých by vyplývalo splnenie podmienok pre priznanie príspevku za službu podľa § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. alebo pre priznanie výsluhového dôchodku podľa § 26 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z.z. – rozhodnutím VÚSZ Bratislava č. 73697/4 z 13.07.1993 bol žalobcovi s účinnosťou od 01.04.1992 priznaný podľa § 31 ods. 5 zákona č. 76/1959 Zb. hodnostný plat po dobu jedného roka a bola mu priznaná dávka sociálneho zabezpečenia podľa predpisov platných v čase skončenia jeho služobného pomeru, na ktorú mu vznikol nárok pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z.; žalobca nepreukázal, že skutkový stav sa oproti stavu, kedy bolo vydané právoplatné prvostupňové rozhodnutie I, podstatne zmenil; žalobca nedoložil žiadne materiály, z ktorých by vyplývalo splnenie podmienok pre priznanie dávky výsluhového zabezpečenia podľa v danom čase platných a účinných právnych predpisov). 36. Ďalej správny súd z administratívneho spisu zistil, že proti prvostupňovému rozhodnutiu II podal žalobca včas odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie II potvrdil s odôvodnením, že prvostupňový orgán sa vysporiadal s predpokladmi zastavenia konania v dostatočnej miere, pričom v napadnutom rozhodnutí boli aj nad rámec požiadaviek správneho poriadku uvedené dôvody, prečo žalobcovi nevznikol nárok na výsluhový dôchodok. 37. Vzhľadom na uvedené skutočnosti úlohou správneho súdu v danej veci teda nie je preskúmanie právoplatného prvostupňového rozhodnutia I, respektíve zaoberanie sa otázkou či žalobcovi vznikol alebo nevznikol nárok na výsluhový dôchodok, ktorá už bola zodpovedaná v spomínanom právoplatnom prvostupňovom rozhodnutí I, ale jeho úlohou je preskúmať a posúdiť to, či vo veci boli splnené podmienky pre vydanie prvostupňového rozhodnutia II, ktorým prvostupňový orgán zastavil konanie podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku a či sa v napadnutom rozhodnutí žalovaný riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní smerujúcimi k spochybneniu splnenia podmienok pre vydanie prvostupňového rozhodnutia II. Ďalšími námietkami žalobcu nesúvisiacimi so splnením predpokladov na zastavenie konania sa správny súd nezaoberal a považoval ich za bezpredmetné (prakticky všetky tieto nesúvisiace námietky žalobcu boli už však s konečnou platnosťou vyriešené a zodpovedané v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky – napr. v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/1/2018 z 24.07.2019 a sp. zn. 7Sk/6/2020 z 25.11.2020. 38. Správny súd sa teda zameral na preskúmanie toho, či v administratívnom konaní prvostupňový orgán, ako aj žalovaný riadne a dôsledne skúmali splnenie predpokladov na zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku, ktorými sú totožnosť účastníka konania, totožnosť predmetu konania, existencia právoplatného rozhodnutia vo veci a či nenastala podstatnejšia zmena skutkového stavu. 39. Z administratívneho spisu, ako aj zo súdneho spisu mal správny súd za preukázané, že prvostupňový orgán, ako aj žalovaný pred vydaním prvostupňového rozhodnutia II, respektíve napadnutého rozhodnutia (teda pred tým než v konaní o opätovnej žiadosti žalobcu o priznanie výsluhového dôchodku zo dňa 23.04.2018 rozhodli), dôsledne skúmali kumulatívne splnenie predpokladov na zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku a bez žiadnych pochybností ustálili, že spomínané zákonom stanovené podmienky pre zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku v danom prípade splnené boli, keď obe žiadosti o priznanie výsluhového dôchodku (zo dňa 29.10.2014 a 23.04.2018) sa týkali toho istého účastníka konania – žalobcu (totožnosť na strane žalovaného bola v zásade daná taktiež, keď o žiadostiach rozhodol správny orgán na to zákonom určený, pričom o prvej žiadosti žalobcu zo dňa 29.10.2014 právoplatne rozhodol už prvostupňový orgán, keďže
žalobca nevyužil svoje právo podať voči prvostupňovému rozhodnutiu I odvolanie a o druhej žiadosti žalobcu zo dňa 23.04.2018 najprv rozhodol totožný prvostupňový orgán prvostupňovým rozhodnutím II a následne po podaní odvolania žalobcom napadnutým rozhodnutím žalovaný ako druhostupňový orgán), obe žiadosti sa týkali totožného predmetu správneho konania, a to výsluhového dôchodku (žalobcu), pričom konanie o prvej žiadosti žalobcu o priznanie výsluhového dôchodku zo dňa 29.10.2014 bolo už právoplatne skončené (14.04.2015, teda ešte pred podaním opätovnej žiadosti žalobcu zo dňa 23.04.2018, ktorou žalobca v zásade taktiež potvrdil, že konanie o jeho prvej žiadosti zo dňa 29.10.2014 považuje za právoplatne skončené) a v čase posudzovania žiadosti žalobcu zo dňa 29.10.2014 do vydania prvostupňového rozhodnutia II, respektíve napadnutého rozhodnutia sa skutkové okolnosti prípadu podstatne nezmenili (žalobca nedoložil žiadne materiály, z ktorých by vyplývalo splnenie podmienok pre priznanie dávky výsluhového zabezpečenia, respektíve z ktorých by vyplývalo splnenie podmienok pre priznanie príspevku za službu podľa § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. alebo pre priznanie výsluhového dôchodku podľa § 26 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z.z.; žalobca nepreukázal, že skutkový stav sa oproti stavu, kedy bolo vydané právoplatné prvostupňové rozhodnutie I, podstatne zmenil; žalobca nedoložil ani žiadne materiály, z ktorých by vyplývalo splnenie podmienok pre priznanie dávky výsluhového zabezpečenia - podľa právnych predpisov platných a účinných v čase vydania napadnutého rozhodnutia). 40. Námietku žalobcu, podľa ktorej napadnuté rozhodnutie obsahuje nedostatočné a zmätočné poučenie, správny súd vyhodnotil ako účelovú a zjavne nedôvodnú, keď z administratívneho ako aj súdneho spisu je nesporne zrejmé, že žalobca bol v napadnutom rozhodnutí poučený riadne, jasne a zrozumiteľne, pričom toto poučenie obsahovalo všetky zákonné náležitosti v zmysle § 47 ods. 4 správneho poriadku. 41. K námietke žalobcu týkajúcej sa nevypočutia svedkov v správnom konaní správny súd opätovne uvádza, že v tomto konaní sa nepreskúmava právoplatné prvostupňové rozhodnutie I, ale preskúmava sa výlučne napadnuté rozhodnutie v spojitosti s prvostupňovým rozhodnutím II, na základe ktorých bolo konanie o priznanie výsluhového dôchodku žalobcu (konanie o žalobcovej opätovnej žiadosti o priznanie výsluhového dôchodku zo dňa 23.04.2018) podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku zastavené. Správny súd v tomto smere konštatuje, že žalobcovi, respektíve jeho právnemu zástupcovi nič nebránilo podať voči prvostupňovému rozhodnutiu I v zákonnej lehote odvolanie a namietať v ňom nedostatočne vykonané dokazovanie, no ani žalobca a ani jeho právny zástupca toto svoje právo nevyužili, a teda zrejme boli s vykonaným dokazovaním spokojní a považovali ho za plne dostačujúce rovnako ako prvostupňový orgán. Správny súd ďalej uvádza, že v tomto konaní dokazovanie nedoplnil, nakoľko to nepovažoval za potrebné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Správny súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že žalobca nevzniesol v správnej žalobe prakticky ani jednu jedinú námietku, ktorá by smerovala k spochybneniu splnenia podmienok na zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku žalovaným – námietky žalobcu vo veľkej miere smerovali buď voči prvostupňovému rozhodnutiu I, ktorého preskúmanie nebolo predmetom tohto konania alebo nesúviseli s týmto konaním vôbec (žalobcova značne rozsiahla argumentácia vo vzťahu k problematike vojenského školstva taktiež žiadnym spôsobom nesúvisela s preskúmavaným rozhodnutím týkajúcim sa zastavenia konania). K žalobcom namietaným porušeniam ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnoprávnych dokumentov, ku ktorým malo dôjsť v čase jeho štúdia na vojenskom gymnáziu, správny súd uvádza, že právne posúdenie týchto údajných porušení nespadá do kompetencie správneho súdnictva, a preto sa nimi nezaoberal a považoval ich za bezpredmetné (žalobca má v tomto smere právo/možnosť obrátiť sa so svojimi nárokmi na všeobecné súdy). 42. Vychádzajúc z týchto záverov a zistení, nakoľko správny súd ani pri neformálnom posudzovaní žaloby bez viazanosti jej žalobnými bodmi v zmysle § 202 ods. 2 a § 203 ods. 2 SSP nezistil nedostatky napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako ani predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia II prvostupňového orgánu a ich vydaniu predchádzajúcemu postupu správnych orgánov, súd správnu žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 43. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať.
Poučenie: 2 BA-6Sa/84/2018 Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).