Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Poprad 9Csp/30/2024 8724202711 20. 03. 2025 Mgr. Nina Kollárová ECLI:SK:OSPP:2025:8724202711.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Poprad v konaní pred sudcom Mgr. Nina Kollárová v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D., právne zastúpenej: JUDr. Daniel Tarbaj, Zámocká 525/28, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a. s., Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, právne zastúpenému: Remedium Legal, s. r. o., Prievozská 2, 821 09 Bratislava – Ružinov, IČO: 53 255 739, o primerané finančné zadosťučinenie s príslušenstvom takto rozhodol: I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 139,81 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. odôvodnenie: 1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 28.06.2024 domáhala od žalovaného zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia v sume 139,81 Eur a náhrady trov konania.
2. Žalobu odôvodnila nasledujúcimi skutočnosťami. V súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 9Csp/13/2020 bola úspešná ako žalovaná v postavení spotrebiteľa. Okresný súd Poprad rozsudkom č. k. 9Csp/13/2020-152 zo dňa 13.06.2023 žalobu právneho nástupcu terajšej žalovanej o zaplatenie 279,62 € s prísl. v celom rozsahu zamietol. Z odôvodnenia poukázala na nasledujúce body: „48. Súd tiež dáva do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Bratislave vo veci 6Co/203/2015, ktoré sa týka postupovania pohľadávok právneho predchodcu žalobcu (postupcu v predmetnom konaní), na odklon od ktorého nevidí dôvod a v plnom rozsahu sa s jeho závermi stotožňuje cit.: „Predmetný splátkový úver vo výške 29.000,- Sk (962,62 eur) poskytla žalovanej E. E., I. na základe zmluvy z 28. 8. 2006. V zmysle tejto zmluvy mala konečná splatnosť úveru nastať dňa 20. 8. 2011. Pohľadávku z tohto úveru Slovenská sporiteľňa, a. s. postúpila Advokátskej kancelárii Havel & Holásek, spol. s r. o. (právny zástupca žalobcu) zmluvou o postúpení pohľadávok z 21. 10. 2010. Z ČI. 7.6 bod 7.6.1 Všeobecný obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, F., v prípade porušenia zmluvnej povinnosti zo strany dlžníka bola Slovenská sporiteľňa, a. s., oprávnená okrem iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť. D. D., I., nevyužila ani jednu z týchto možností a pohľadávku teda postúpila spomenutej spoločnosti bez. toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. bez toho, aby zmluvný vzťah zanikol výpoveďou zmluvy o úvere alebo odstúpením od nej. Táto skutočnosť je zrejmá z toho, že až žalobca (po tom, ako mu pohľadávku postúpila spoločnosť Havel & Holásek, spol. s r. o.) vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a to listom
zo 4. 7. 2011 (č. 1. 13).Pokiaľ nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou zmluvy o úvere, resp. odstúpením od nej, nie je možné urobiť záver o tom, že by úver s úrokmi z neho vo výške 18,60 % ročne bol splatný. Splatnými sa do tej doby mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bola žalovaná v omeškaní. Z ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. (zákon o bankách) vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V odseku 7sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda Slovenská sporiteľňa, a. s. postúpila zmluvou z 21.10.2010 predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu Advokátskej kancelárii HaveI & Holásek, spol. s r. o., postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z.. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti), Slovenská sporiteľňa, a. s. nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 21. 10. 2010 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Obč. zák.. Vzhľadom na to v súlade so zásadou, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má, je neplatnou aj zmluva z 1. 12. 2010, ktorou Advokátska kancelária Havel & Holásek, spol. s r. o. postúpila predmetnú pohľadávku žalobcovi. Žalobcovi preto v spore chýba aktívna vecná legitimácia. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalobca nie je subjektom oprávneným poskytovať úvery, a preto ich nemôže vo vlastnej réžii ani spravovať. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je pritom úkonom, ktorý možno podradiť pod pojem spravovanie úveru. Vzhľadom na to žalobca zrejme nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť predmetného úveru.“ 49. Pôvodný veriteľ postúpil pohľadávku pred termínom jej splatnosti, čo je v rozpore s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Postúpenie nesplatnej pohľadávky banky by malo za následok neprípustný vstup nového subjektu do živého právneho vzťahu s bankou, ktorý je spravovaný osobitným právnym predpisom a to zákonom o bankách, a to napriek tomu, že takýto subjekt nemá štatút banky. Ďalej je potrebné uviesť, že zákon nehovorí o úvere poskytnutom bankou ale o úvere banky, čo je rozdiel a veriteľom zmluvy o úvere pred postúpením nebankovému subjektu bola banka. 50. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto tvrdí svoje hmotnoprávne oprávnenie, v skutočnosti toto oprávnenie nemá. Keďže žalobcom nebolo preukázané naplnenie všetkých predpokladov možnosti postúpenia pohľadávky tak, ako to vyžaduje § 92 ods. 8 zákona o bankách (splatnosť postupovanej pohľadávky), postúpenie pohľadávky nie je možné považovať za platné, žalobca nie je nositeľom práva, ktoré bolo predmetom postúpenia a žalobcom uplatnené v tomto konaní, preto mu nie je možné toto právo priznať; súd preto žalobu zamietol ( výrok I.) a nebolo už potrebné zaoberať sa otázkou ďalšieho dokazovania vo veci samej. (Obdobne rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 24Co/90/2018-160 zo dňa 22.08.2019)“ Zároveň poukázala na rozsudok Okresného súdu Poprad č. k. 9Csp/13/2020-87 zo dňa 29.07.2021, ktorý bol vydaný v tomto konaní a súd prvej inštancie žalobu v časti zamietol, pričom v bode 28. odôvodnenia uviedol: „Podľa citovaných zákonných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/) , nakoľko neobsahuje obligatórnu náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru - v zmluve nie je uvedený termín konečnej splatnosti vôbec, je len uvedená dobra trvania všeobecnou, nejasnou formuláciou „do splatenia všetkých záväzkov klienta podľa tejto zmluvy.“ Žalobkyňa ďalej poukázala na ustanovenia § 3 ods. 5 a § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Rozsudkom vydaným v základnom konaní je preukázané, že žalovaný porušil jej právo tým, že v rámci kontraktačného procesu postupoval v rozpore so zákonom pri uvádzaní obligatórnych náležitostí v spotrebiteľskej zmluve, ako aj následne neplatne úver zosplatnil a postúpil pohľadávku na subjekt, ktorý od neho požadoval nedôvodný nárok na základe neplatného právneho úkonu. Ako spotrebiteľka si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie (ďalej aj „PFZ“) za porušenie svojich spotrebiteľských práv, ktoré bola nútená brániť v základnom konaní. Pri nároku na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa postačuje samotná hrozba ujmy. V prípade žalovaného nešlo len o hrozbu akademickú (možnú v budúcnosti), ale išlo už o priame naplnenie hrozby tým, že si žalovaný uplatnil nedôvodnú pohľadávku, ako aj túto následne neplatne postúpil. Za primeranú výšku finančného zadosťučinenia považuje sumu vo výške 139,81 €, čo predstavuje 1/2 zo sumy istiny uplatnenej v konaní (279,62 € / 2), pretože vo veciach, v ktorých je predmetom konania finančná čiastka, je jediným objektívnym kritériom rozhodujúcim pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia suma, o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil alebo sa chcel obohatiť. Výška finančného zadosťučinenia nie je stanovená žiadnym vzorcom a závisí vždy od úvahy súdu. Jediným kritériom
pre stanovenie výšky finančného zadosťučinenia je jeho primeranosť. Pojem „primeraný“ má viacero synoným, avšak jedným z nich je slovo „spravodlivý“. Výška primeraného finančného zadosťučinenia preto nemôže mať len symbolický význam, pretože symbolická výška nezohľadňuje obsah pojmu spravodlivosť. Zároveň je potrebné zohľadniť aj účel inštitútu PFZ, a to jeho sankčnú, odradzujúcu, satisfakčnú a relutárnu funkciu. V tejto súvislosti dala do pozornosti, že na rozdiel od iných inštitútov finančného zadosťučinenia existujúcich v právnom poriadku SR (napr. ochrana osobnosti), v ktorých sa na prvé miesto kladie morálne zadosťučinenie a finančná satisfakcia slúži len na dovŕšenie nápravy, tak pri inštitúte PFZ je možné zadosťučinenie len v peňažnej forme ako jediného prostriedku, na jednej strane postihu nečestného dodávateľa a na druhej strane je PFZ odmenou spotrebiteľa za úspech na súde v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Ak má PFZ reálne plniť svoj účel, tak je to možné len priznaním PFZ v takej výške aby mala nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale aby mala tieto funkcie aj reálne, čo PFZ priznané v symbolickej výške spĺňať nemôže. Aj keď výška PFZ sa nedokazuje a súd ju stanovuje voľnou úvahou, tak kritéria z ktorých by mala voľná úvaha vychádzať, vyplývajú z intenzity porušenia spotrebiteľského práva zo strany dodávateľa. Nakoľko je spotrebiteľkou, ktorá úspešne uplatnila porušenie svojho práva na súde, bola tým splnená hypotéza vyššie citovanej právnej normy. Z tohto dôvodu sa domáha PFZ vo výške 139,81 €. Aj s ohľadom na opakované obhajovanie vadnosti formulárových zmlúv a neplatnosti či už zosplatnenia a následne postúpenia pohľadávky, o čom má žalovaný z obdobných súdnych konaní vedomosť, a dĺžku trvania tzv. základného konania má za to, že PFZ vo výške 139,81 €, naplní jednotlivé ciele a funkcie inštitútu PFZ. Uvedená výška je podľa jej názoru nanajvýš v minimálnej miere primeraná aj s ohľadom na výšku sankcií (pokút), ktoré podľa zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom je oprávnená dodávateľovi uložiť Národná banka Slovenska. Čo sa týka otázky rozsahu porušenia spotrebiteľského práva, tak táto otázka je definovaná rozsudkami v základnej veci, t. j. rozsudkom Okresného súdu Poprad č.k. 9Csp/13/2020-152 zo dňa 13.06.2023 a rozsudkom Okresného súdu Poprad č.k. 9Csp/13/2020-87 zo dňa 29.07.2021, ktoré sú hmotnoprávnou podmienkou nároku na PFZ a z tejto hmotnoprávnej podmienky je potrebné vychádzať, ako záväznej. Tento rozsah zisteného porušenia spotrebiteľského práva v tzv. základnej veci nie je možné v konaní o PFZ ani rozširovať, ani zužovať. 3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že s podanou žalobou nesúhlasí a žiada, aby ju súd zamietol. K námietke pasívnej legitimácie uviedol, že Rámcovou zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 30.11.2017 v spojení s tzv. Žiadosťou o postúpenie a prevod uzatvorenou dňa 21.08.2020 medzi žalovaným ako postupcom a spoločnosťou Intrum ako postupníkom došlo k odplatnému postúpeniu pohľadávky, vrátane práv a povinností veriteľa, plynúcich zo zmluvného vzťahu žalovaného a žalobcu, ktorý vznikol na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere pod číslom 8510501510. S ohľadom na uvedené je preto možné uzavrieť, že na strane žalovaného absentuje v súčasnosti pasívna vecná legitimácia v konaní o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, čo je v tomto súdnom konaní neodstrániteľná prekážka úspechu žalobcu. Zásadnými dôvodmi zamietajúceho rozsudku bolo nepreukázanie doručenia zosplatnenia, keďže bol údajne odoslaný obyčajnou poštou. Je teda zrejmé, že sa nejednalo o žiadne porušenie spotrebiteľského práva, avšak jednalo sa o neunesenie dôkazného bremena v danom spore ohľadom doručenia podstatných písomností. Dôkazné bremeno neuniesol nie žalovaný, ale postupník, t. j. tretia osoba, ktorej žalovaný postúpil pohľadávku a nemal žiadny dosah na unesenie dôkazného bremena zo strany postupníka a ani na využitie riadneho a mimoriadneho opravného prostriedku voči predmetnému rozsudku. Nie je teda pravdou tvrdenie žalobcu, že by v tomto konaní bolo konštatované porušenie spotrebiteľských práv, resp. že by bola potvrdená akákoľvek zodpovednosť za porušenie spotrebiteľských práv zo strany žalovaného. K účelu a podstate primeraného finančného zadosťučinenia poukázal na § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoOS“). Priznanie osobitného zadosťučinenia z dôvodu úspechu v súdnom spore, bez preukázania naplnenia hypotézy vyžadovanej v § 3 ods. 5 ZoOS, by bolo preto vybočením zo základných princípov civilného sporového poriadku, ktorý stanovuje rovné postavenie strán sporu a spravodlivú ochranu práv a právom chránených záujmov. Žalovaný má však za to, že žalobca nepreukázal, že by uplatnil na súde porušenie akéhokoľvek svojho spotrebiteľského práva zo strany žalovaného. Samotný úspech spotrebiteľa v súdnom spore automaticky neznamená naplnenie hypotézy § 3 ods. 5 ZoOS. Je absurdné, ak by bol ktokoľvek za aplikáciu jeho ústavného práva na súdnu ochranu zo strany súdov sankcionovaný osobitným zadosťučinením pre protistranu len z toho dôvodu, že súd nevyhovie podanej žalobe a žalobu zamietne v prospech žalovaného. Postupca súdny spor stratil z dôvodu, že v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/107/2021 z 28.02.2023 a uznesenie Krajského
súdu v Prešove, sp. zn. 1Co/62/2019 z 26.09.2019. V zmysle uvedeného žalovaný nesúhlasil s podanou žalobou, nakoľko žalobca nepreukázal, že by na súde úspešne uplatnil porušenie svojich spotrebiteľských práv voči nemu. K primeranosti finančného zadosťučinenia a rozporu predmetnej žaloby s dobrými mravmi žalovaný uviedol, že odmieta tiež ničím nepodloženú výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia. Základom pre stanovenie výšky finančného zadosťučinenia má byť totiž tzv. primeranosť a súd ho určuje na základe vlastnej úvahy. Žalovaný v tejto veci tiež zastáva názor, že primerané finančné zadosťučinenie nemá byť rovnaké alebo väčšie ako hodnota porušeného práva (resp. iba vo veľmi výnimočných a závažných prípadoch). Malo by ujmu primerane kompenzovať, nie nahrádzať. Pre jeho priznanie spotrebiteľovi a určenie jeho výšky nie je podľa žalovaného podstatná jeho sankčná a represívna funkcia, ktorá koniec-koncov vyplýva zo samotnej jeho povahy, keď dodávateľa, ktorý sa dopustil nezákonného a neprijateľného konania v jeho majetkovej sfére každopádne postihuje. Uplatňovanie sankcií proti zákonom zakázanému správaniu dodávateľov na voľnom trhu je prioritne zverené odvetviam verejného práva predovšetkým orgánom kontroly, dozoru a dohľadu nad voľným trhom, resp. nad finančným trhom. Tento inštitút nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Ujma bola kompenzovaná zamietnutím žaloby o zaplatenie. Žalovaný poukázal na uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 9CoCsp/46/2021 zo dňa 30.11.2021, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9CoCsp/9/2024 zo dňa 26.03.2024, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17CoCsp/32/2020 z 29.09.2020. Žalobca (resp. právny predchodca žalobcu) neuhradil dlžnú sumu vyplývajú zo zmluvy o úvere v značnom rozsahu a neuhradil dokonca ani celú istinu (čerpaných bolo cca 400,- €, splatených len 157,28 € - a to len 120,38 € na istinu). Na základe tohto skutkového stavu sa preto domnieva, že takéto konanie žalobcu je možné posúdiť ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi a poukázal na uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 15CoCsp/44/2023 – 178 zo dňa 28.02.2024, rozhodnutie Okresného súdu Prešov sp. zn. 11Csp/91/2023 zo dňa 31.01.2024, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1CoCsp/21/2021 zo dňa 27.09.2020, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoCsp/49/2020 zo dňa 25.3.2021, rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 13Csp/135/2019 zo dňa 18.01.2022. Na základe vyššie uvedeného považuje žalovaný žalobu za nedôvodnú nie len z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného, ale aj čo do uplatnenej výšky, ktorá je svojou povahou šikanózna a rozporná s dobrými mravmi. Žalovaný preto navrhol, aby súd žalobu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. 4. Žalobkyňa v replike k vyjadreniu žalovaného zo dňa 18. 10. 2024 uviedla, že nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného uvedenými vo vyjadrení, pričom jednotlivé argumenty iba preukazujú opodstatnenosť žaloby. V súdnom (základnom) konaní úspešne uplatnila porušenie práva, alebo povinnosti žalovaným. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia má mať charakter sankcie, ktorá má postihovať toho, kto vo vzťahu k spotrebiteľovi postupoval v rozpore so zákonom. Rozsudkami vydanými v základnom konaní došlo k judikovaniu konkrétneho porušenia zákona, čo už uviedla v žalobe. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje, aby rozhodnutie súdu v základnom konaní muselo výslovne obsahovať vo výroku porušenie konkrétneho ustanovenia. Dané je konštatované súdom v samotnom odôvodnení rozhodnutia. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/80/2020 zo dňa 24.08.2022. Z uvedeného rozsudku rovnako vyplýva, že porušiteľom voči ktorému je možné úspešne sa domáhať PFZ, je pôvodný dodávateľ (postupca úverovej pohľadávky). Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/80/2020 zo dňa 24.08.2022 bol publikovaný v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR č. 4/2022 pod R 47/2022. V danom prípade v zmysle právnych záverov Najvyššieho súdu SR vyjadrených v judikáte R 71/2018 je potrebné citovaný rozsudok zaradiť do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“. V danom prípade išlo už o reálnu hrozbu vzniku ujmy, nielen akademickú, keďže bola voči nej uplatnená nedôvodná pohľadávka. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že jej nevznikla žiadna ujma, poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019. Z dikcie citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je zrejmé, že zákonodarca vôbec nestanovil podmienku vzniku, resp. preukazovania akejkoľvek ujmy. Jedná sa iba o neprípustný extenzívny výklad contra legem žalovaného. Ujma, ktorá konaním žalovaného vznikla nebola len v akademickej rovine, ale preukázateľne hrozil zásah do jej majetkovej sféry. Zároveň uplatňovaním prostriedkov procesnej obrany v súdnom konaní bol narušený nielen jej bežný život. Skutočnosť, že žalovaný spotrebiteľskú zmluvu koncipoval a súdne konanie inicioval, nie je sporná. Tvrdenia žalovaného považuje za alibistické s cieľom vyhnúť sa akýmkoľvek spôsobom zodpovednosti za porušenie spotrebiteľských práv a povinností. Porušením primárnej povinnosti zo strany žalovaného došlo k vzniku sekundárneho zákonného následku v podobe
zamietnutia žaloby. Následné uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia na súde je len následkom vyplývajúcim z bezdôvodného ohrozenia práv spotrebiteľa spôsobilého privodiť mu ujmu. V žiadnom prípade nemožno bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia stotožňovať alebo považovať za „výhodu“, ale za „sankčný následok“ plynúci z procesného neúspechu v základnom konaní, ktorým boli sanované len nevyhnutné náklady strany sporu súvisiace s civilným konaním. Aj samotná čo i len čiastočná úspešnosť spotrebiteľa v konaní a existencia dlhu nevylučuje nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/324/2020 zo dňa 13.12.2022. Pokiaľ žalovaný poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/107/2021 zo dňa 28.02.2023, tak závery, ktoré prezentuje vo svojom vyjadrení sú vytrhnuté z kontextu a nemožno ich vzťahovať na predmetný spor. V tzv. základnom konaní vedenom na OS Poprad si však vtedajší žalobca voči nej uplatňoval pohľadávku, ktorá z administratívno-technického hľadiska bola riadne postúpená, avšak neplatne pre rozpor so zákonom. Jedná sa teda o úplne iné meritum causae, ako v prípade veci vedenej na NS SR sp. zn. 1Cdo/107/2021 a preto nemožno dané rozhodnutie pre predmetné súdne konanie aplikovať. Rozsudkom prvoinštančného súdu vydaným v základnom konaní bola práve žalovaný identifikovaný ako subjekt, ktorý porušil spotrebiteľské práva a povinnosti ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Žalovaný ako subjekt podnikajúci v oblasti spotrebiteľského práva nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keďže úver neplatne zosplatnil a následne postúpil v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách a § 17 ods. 1,2 zákona číslo 129/2010 Z. z. spolu so všetkými právami a povinnosťami, a zároveň zmluva neobsahovala všetky obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.. Výška finančného zadosťučinenia nie je stanovená žiadnym vzorcom a závisí vždy od úvahy súdu. Jediným kritériom pre stanovenie výšky finančného zadosťučinenia je jeho primeranosť. Poukázala na charakter, zmysel a účel inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia a na rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2Co/137/2016-71 zo dňa 24.05.2017. Ako už bolo viackrát uvedené, princípom a zmyslom konania o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je ako sankcionovať dodávateľa, tak aj zadosťučiniť spotrebiteľovi. Celé posudzovanie primeranosti výšky finančného zadosťučinenia vychádza z okolností týkajúcich sa základného konania. Je nepochybne zrejmé, že spotrebiteľ ako „obyčajný občan“ v základných konaniach pociťuje výrazné stresové vypätie, nielen z dôvodu neskúsenosti zo súdnou mocou, ale aj zo skutočnosti, že čelí sporu s ekonomicky, právne a spoločensky silnejším protivníkom. Vzhľadom na charakter a stupeň porušenia práv a povinností daných spotrebiteľskými právnymi normami považuje uplatnenú výšku primeraného finančného zadosťučinenia za adekvátnu. Táto zodpovedá svojmu účelu, pretože je potrebné toto nevnímať ako kompenzáciu, ale ako poskytnutú satisfakciu. Prípadné sankcie vyplývajúce z opatrení dohľadných orgánov by boli neporovnateľne prísnejšie. Uvedené finančné zadosťučinenie má tiež odradiť žalovaného, ale aj iných dodávateľov, od porušovania práv spotrebiteľov. Záleží len na žalovanom, aby sa nedopúšťal recidívy v neprípustnom kontrahovaní v rozpore so záujmami spotrebiteľov. Primeranosť sumy 139,81 € je vzhľadom najmä na postoj žalovaného a intenzitu porušenia spotrebiteľských noriem evidentne daná. Žalovaný nechce niesť akúkoľvek zodpovednosť za porušenie svojich zákonných povinností. Vzhľadom na permanentný odmietavý postoj žalovaného voči svojim pochybeniam je uplatnená suma nielenže primeraná, ale zjavne aj nízka. Ak má zadosťučinenie reálne plniť svoj účel, tak je to možné len priznaním v takej výške, ktorá má nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale aby mala tieto funkcie aj reálne, čo zadosťučinenie priznané v symbolickej výške nemôže spĺňať; poukázala na uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/53/2016, zo dňa 04.10.2016, bod 16, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 23Co/42/2019, zo dňa 29.01.2020, obdobne rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 4Co/72/2019, zo dňa 17.02.2020; sp. zn. 7CoCsp/16/2020, zo dňa 20.08.2020; sp. zn. 11Co/101/2018, zo 14.02.2019; sp. zn. 12Co/49/2018, zo dňa 05.03.2019; sp. zn. 13Co/89/2019, zo dňa 27.10.2019; sp. zn. 18Co/100/2019, zo dňa 20.01.2020; sp. zn. 22Co/100/2019, zo dňa 21.11.2019. Jediným objektívnym kritériom pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je výška škodlivého následku, ktorú dodávateľ spotrebiteľovi spôsobil, alebo mienil spôsobiť, porušením spotrebiteľského práva. Poukázala na trend v rozhodovacej praxi, keď prevažujú rozhodnutia, v ktorých súdy priznali primerané finančné zadosťučinenie vo výške v akej bola, v súvislosti s obohatením sa dodávateľa, alebo v súvislosti so snahou dodávateľa bezdôvodne sa na úkor spotrebiteľov obohatiť, uplatnená. Poukázala osobitne na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 21Co/31/2018, zo dňa 16.10.2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/104/2017, zo dňa 29.05.2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7Co/23/2017, zo dňa 24.08.2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/30/2018, zo dňa 28.06.2018. Aj keď výška zadosťučinenia je vecou voľnej úvahy súdu, tak táto voľná úvaha by mala zodpovedať individuálnym a konkrétnym danostiam tej ktorej veci, s dôrazom na objektívne kritériá, lebo len tieto objektívne kritériá sú pre voľnú úvahu aj
objektívne porovnateľné. Ďalej poukázala na rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 14C/295/2014, zo dňa 24.09.2015, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 11Co/471/2015, zo dňa 28.06.2016 a v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo/127/2017, zo dňa 30.01.2019, ktorým bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.194,98 €, čo predstavuje 25 násobok poplatku, ktorý bol určený za neprijateľný. Súdu musí byť z rozhodovacej činnosti známe, že žalovaný dlhodobo a vo veľkom rozsahu porušuje spotrebiteľské práva na finančnom trhu. Aj v súčasnosti napriek početným rozsudkom vydaných proti nemu, tento neustále používa nekalé obchodné praktiky a finančne sa snaží na úkor spotrebiteľov obohacovať. V rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10CoCsp/98/2022 zo dňa 25.01.2023 poskytol v rámci odôvodnenia súd jednouché odporúčanie pre dodávateľa, ktorý bol ako protistrana v konaní neúspešný. S poukazom na uvedené považuj argumentáciu žalovaného za nenáležitú a navrhla, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal k náhrade trov konania v plnom rozsahu. 5. Podľa § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku, pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000,- eur. 6. Podľa § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku, vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami. 7. V zmysle citovaných zákonných ustanovení a za splnenia tam uvedených podmienok súd pristúpil k verejnému vyhláseniu rozsudku. 8. Súd vykonal dokazovanie oboznámením s listinnými dôkazmi založenými v spise a zistil nasledujúci skutkový a právny stav. 9. V konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 9Csp/13/2020 (základné konanie) o zaplatenie 279,62 Eur s prísl. titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 8510501510 bola žalobkyňa ako spotrebiteľ v postavení žalovaného a obchodná spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna 48, Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154 v postavení žalobcu, pričom žalobu pôvodne podával v tomto konaní žalovaný, t.j. Všeobecná úverová banka, a.s., Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155. Okresný súd Poprad rozsudkom č. k. 9Csp/13/2020-87 zo dňa 29.07.2021 žalobu v časti zamietol, pričom v bode 28. odôvodnenia uviedol: „Podľa citovaných zákonných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/) , nakoľko neobsahuje obligatórnu náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru - v zmluve nie je uvedený termín konečnej splatnosti vôbec, je len uvedená dobra trvania všeobecnou, nejasnou formuláciou „do splatenia všetkých záväzkov klienta podľa tejto zmluvy.“ Citovaný rozsudok súdu prvej inštancie bol v dôsledku podaného odvolania uznesením súdu druhej inštancie č.k. 17CoCsp/20/2022-128 zo dňa 27.09.2022 zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Následne Okresný súd Poprad rozsudkom č. k. 9Csp/13/2020-152 zo dňa 13.06.2023 žalobu v celom rozsahu zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie pre nedodržanie podmienok postúpenia pohľadávky v zmysle zákona o bankách. V odôvodnení je okrem iného uvedené nasledovné: „48. Súd tiež dáva do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Bratislave vo veci 6Co/203/2015, ktoré sa týka postupovania pohľadávok právneho predchodcu žalobcu (postupcu v predmetnom konaní),na odklon od ktorého nevidí dôvod a v plnom rozsahu sa s jeho závermi stotožňuje cit.: „Predmetný splátkový úver vo výške 29.000,- Sk (962,62 eur) poskytla žalovanej E. E., I. na základe zmluvy z 28. 8. 2006. V zmysle tejto zmluvy mala konečná splatnosť úveru nastať dňa 20. 8. 2011. Pohľadávku z tohto úveru Slovenská sporiteľňa, a. s. postúpila Advokátskej kancelárii Havel & Holásek, spol. s r. o. (právny zástupca žalobcu) zmluvou o postúpení pohľadávok z 21. 10. 2010. Z ČI. 7.6 bod 7.6.1 Všeobecný obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, F., v prípade porušenia zmluvnej povinnosti zo strany dlžníka bola Slovenská sporiteľňa, a. s., oprávnená okrem iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť. D. D., I., nevyužila ani jednu z týchto možností a pohľadávku teda postúpila spomenutej spoločnosti bez. toho, aby úver nadobudol
mimoriadnu splatnosť, resp. bez toho, aby zmluvný vzťah zanikol výpoveďou zmluvy o úvere alebo odstúpením od nej. Táto skutočnosť je zrejmá z toho, že až žalobca (po tom, ako mu pohľadávku postúpila spoločnosť Havel & Holásek, spol. s r. o.) vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a to listom zo 4. 7. 2011 (č. 1. 13).Pokiaľ nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou zmluvy o úvere, resp. odstúpením od nej, nie je možné urobiť záver o tom, že by úver s úrokmi z neho vo výške 18,60 % ročne bol splatný. Splatnými sa do tej doby mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bola žalovaná v omeškaní. Z ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. (zákon o bankách) vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V odseku 7sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda Slovenská sporiteľňa, a. s. postúpila zmluvou z 21.10.2010predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu Advokátskej kancelárii HaveI & Holásek, spol. s r. o., postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z.. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti), Slovenská sporiteľňa, a. s. nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 21. 10. 2010 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39Obč. zák.. Vzhľadom na to v súlade so zásadou, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má, je neplatnou aj zmluva z 1. 12. 2010, ktorou Advokátska kancelária Havel & Holásek, spol. s r. o. postúpila predmetnú pohľadávku žalobcovi. Žalobcovi preto v spore chýba aktívna vecná legitimácia. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalobca nie je subjektom oprávneným poskytovať úvery, a preto ich nemôže vo vlastnej réžii ani spravovať. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je pritom úkonom, ktorý možno podradiť pod pojem spravovanie úveru. Vzhľadom na to žalobca zrejme nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť predmetného úveru.“ „49. Pôvodný veriteľ postúpil pohľadávku pred termínom jej splatnosti, čo je v rozpore s ust. § 92ods. 8 zákona o bankách. Postúpenie nesplatnej pohľadávky banky by malo za následok neprípustný vstup nového subjektu do živého právneho vzťahu s bankou, ktorý je spravovaný osobitným právnym predpisom a to zákonom o bankách, a to napriek tomu, že takýto subjekt nemá štatút banky. Ďalej je potrebné uviesť, že zákon nehovorí o úvere poskytnutom bankou ale o úvere banky, čo je rozdiel a veriteľom zmluvy o úvere pred postúpením nebankovému subjektu bola banka.“ „50. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto tvrdí svoje hmotnoprávne oprávnenie, v skutočnosti toto oprávnenie nemá. Keďže žalobcom nebolo preukázané naplnenie všetkých predpokladov možnosti postúpenia pohľadávky tak, ako to vyžaduje § 92 ods. 8 zákona o bankách (splatnosť postupovanej pohľadávky), postúpenie pohľadávky nie je možné považovať za platné, žalobca nie je nositeľom práva, ktoré bolo predmetom postúpenia a žalobcom uplatnené v tomto konaní, preto mu nie je možné toto právo priznať; súd preto žalobu zamietol ( výrok I.) a nebolo už potrebné zaoberať sa otázkou ďalšieho dokazovania vo veci samej. (Obdobne rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 24Co/90/2018-160 zo dňa 22.08.2019)“ 10. Ako spotrebiteľ si žalobkyňa uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jeho spotrebiteľských práv, ktoré bola nútená brániť v základnom konaní – v ktorom bola úspešná. 11. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon), v znení účinnom do 9.6.2013, osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. 12. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta Zákona, v znení účinnom od 10.6.2013, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. 13. Podľa § 4 ods. 2 písm. b/ Zákona, predávajúci nesmie upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3. 14. V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov a osobitnými predpismi, medzi ktoré sa zaraďuje i Občiansky zákonník, vzniká spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo vyplýva z ust. § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinnosti ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. 15. Vychádzajúc z tohto ustanovenia predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinností dôjde. 16. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Od 10.06.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi. 17. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti, ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, resp. ak tak urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. 18. K uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť kedykoľvek. Toto právo vzniká v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušeniu práva alebo povinnosti na súde. Či došlo k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde, vyplynie až z rozhodnutia súdu. 19. „Odvolací súd v rozsahu odvolacích námietok žalovanej v podstatnom uviedol: „Úspešné uplatnenie na súde zo strany spotrebiteľa, ktoré je predpokladom priznania finančného zadosťučinenia podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vykladať reštriktívne len na spory, kedy spotrebiteľ je v pozícií žalobcu, resp. v rámci konania ako žalovaný podá protižalobu. Naopak v tomto prípade je nutné vychádzať z teleologického výkladu právnej normy, a to s poukazom na cieľ, ktorý chcel zákonodarca dosiahnuť, ktorým nepochybne bola širšia ochrana spotrebiteľa, ktorý má pozíciu slabšej strany. Z tohto dôvodu je nutné predmetné ustanovenie vykladať tak, že aj v prípade úspešnej obrany svojich práv, ktoré je výsledkom obrany žalovaného v konaní, v ktorom bol pozícií žalovaného možno subsumovať pod pojem úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Z tohto dôvodu ani táto odvolacia námietka nebola odvolacím súdom posúdená ako dôvodná. Rovnako je bezpredmetná odvolacia námietka spočívajúca v tom, že v predchádzajúcom konaní vo výrokovej časti nebolo konštatované porušenie povinnosti žalovaného, nakoľko v danom konaní konajúci súdu zamietol žalobu postupníka. V odôvodnení svojho rozsudku mohol jedine uviesť dôvody, pre ktoré tak učinil a tam nepochybne skonštatoval nesprávnosť postúpenia pohľadávky, ktorú nepochybne spôsobil žalovaný tým, že porušil svoje povinnosti, ktoré mu ustanovuje osobitný predpis, a to zákon o bankách, nerešpektoval tieto ustanovenia, ktoré nepochybne súd prijaté z dôvodu ochrany spotrebiteľa, aby tento nebol bez predchádzajúcich upozornení a uplynutí určitých časových okamihov daný do vzťahu s nebankovou spoločnosťou. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd dospel k záveru, že citované rozhodnutie okresného súdu bolo základom pre posúdenie skutočnosti či žalovaný porušil svoju povinnosť ustanovenú osobitným zákonom. Táto otázka nepochybne preukázaná bola a táto podmienka priznania finančného zadosťučinenie bola opäť splnená. Ani skutočnosť, že žalovaný nebol účastníkom tohto konania, nič nemení na tomto závere, nakoľko nepochybne súd konštatoval, že subjektom, ktorý porušil ustanovenia zákona o bankách bol žalovaný, ktorý nerešpektoval tam vyjadrené zákonné predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky a na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že v danom konaní bol žalobca postupník z uvedenej zmluvy. Z tohto konania nepochybne bolo preukázané, že spotrebiteľ na súde bol úspešný v otázke porušenia jeho práv,
ktoré ustanovuje osobitný predpis pre žalovaného, tento zodpovedá za toto porušenie a spornou ostáva len výška primeraného finančného zadosťučinenia (body 11 a 12 odôvodnenia odvolacieho rozsudku).“ „Odvolacím súdom zvolenú interpretáciu na vec sa vzťahujúceho ustanovenia § 3 ods. 5, ostatná veta zákona č. 250/2007 Z. z. (bod 15.1.) - na základe ktorej dospel k záveru, že žalovaná napriek tomu, že nebola stranou predchádzajúceho sporu (bod 15), bola pasívne vecne legitimovaná v spore o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobcom, pretože spôsobila neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky zo spotrebiteľského úveru a tým aj v konečnom dôsledku následný úspech žalobcov v spotrebiteľskom konaní s postupníkom - považuje najvyšší súd za správnu a zodpovedajúcu zistenému skutkovému stavu. Odvolací súd teda právne konformným spôsobom vysvetlil právne dôvody, pre ktoré pasívna vecná legitimácia v tomto spore svedčila práve žalovanej. Na zdôraznenie správnosti odvolacím súdom zvolenej interpretácie ustanovenia § 3 ods. 5, ostatná veta zákona č. 250/2007 Z. z. najvyšší súd dodáva, že zo zákonnej dikcie označenia zodpovedného subjektu, od ktorého je možné požadovať primerané finančné zadosťučinenie („od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá") de lege lata nevyplýva, že to nevyhnutne musí byť iba jedna zo sporových strán v konaní na súde, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný, hoci ním spravidla bude práve tento procesný subjekt. V okolnostiach danej veci nosné dôvody neúspechu veriteľa (postupníka) a tým aj úspechu dlžníka (spotrebiteľa) spočívali v absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení spotrebiteľskej pohľadávky žalovanou (postupiteľom), pre nedodržanie podmienok uvedených v § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom v hre bol stále nárok zo spotrebiteľského úveru uzavretého medzi žalovanou a žalobcami. V takomto prípade určenie zodpovednou žalovanú za porušenie povinnosti ustanovenej osobitnými predpismi v súvislosti s nárokom žalobcov na primerané finančné zadosťučinenie neodporuje zneniu zákonnej dikcie podľa § 3 ods. 5 ostatná veta zákona č. 250/2007 Z. z.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/80/2020 zo dňa 24.08.2022, publikovaný v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR č. 4/2022 pod R 47/2022. V zmysle právnych záverov Najvyššieho súdu SR vyjadrených v judikáte R 71/2018 je potrebné citovaný rozsudok zaradiť do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“.) 20. „Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Odvolací súd v tejto časti žaloby správne vec po právnej stránke posúdil, keď vychádzal zo záveru, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky nestanovuje.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019) 21. Vo veci sp.zn. 9Csp/13/2020 Okresného súdu Poprad sa žalobkyňa úspešne bránila voči žalovaným uplatnenému nároku. Pasívna vecná legitimácia žalovaného je v tomto konaní daná, nakoľko porušiteľom voči ktorému je možné úspešne sa domáhať primeraného finančného zadosťučinenia, je pôvodný dodávateľ (postupca úverovej pohľadávky). 22. Žalobca si bez akýchkoľvek pochybností v inom súdnom konaní úspešne uplatnil právo vyplývajúce zo spotrebiteľského vzťahu, čo viedlo k zamietnutiu žaloby. 23. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradila dodávateľa od získavania plnení vyplývajúcich z neprijateľných zmluvných podmienok a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa nedopustí v takej intenzite. Zákon, ako to už bolo skôr konštatované ,nevyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma“. Vo vyššie uvedenom konaní bolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí žaloby. Žalobkyňa taktiež aj s prihliadnutím na postoj žalovaného, ktorý trvá doposiaľ, bola nedôvodne vystavená psychickému vypätiu a stavu právnej neistoty, a to až do doby jeho právoplatného skončenia. V danom prípade išlo už o reálnu hrozbu vzniku ujmy, nielen akademickú, keďže bola voči nej uplatnená nedôvodná pohľadávka. Zároveň uplatňovaním prostriedkov procesnej obrany v súdnom konaní bol narušený nielen jej bežný život. Rozsudkom prvoinštančného súdu vydaným v základnom konaní bola práve žalovaný identifikovaný ako subjekt, ktorý porušil spotrebiteľské práva a povinnosti ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Žalovaný ako subjekt podnikajúci v oblasti spotrebiteľského práva nepostupoval
s odbornou starostlivosťou, keďže úver neplatne zosplatnil a následne postúpil v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách a § 17 ods. 1,2 zákona číslo 129/2010 Z. z. spolu so všetkými právami a povinnosťami, a zároveň zmluva neobsahovala všetky obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.. 24. „Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu (porov. najmä požívanie adjektíva „odradzujúci“). A tak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle už citovanej judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie účinné, primerané a odradzujúce.“ (rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 2Co/137/2016-71 zo dňa 24.05.2017) 25. Pokiaľ ide o výšku primeraného finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Jediným stanoveným kritériom je jej primeranosť. Pri jej určovaní sa ďalej zohľadňujú rôzne kritériá, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a pod., pričom princípom a zmyslom konania o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je ako sankcionovať dodávateľa, tak aj zadosťučiniť spotrebiteľa. Jediným objektívnym kritériom je suma, o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil alebo sa chcel obohatiť. Za primerané, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu je preto potrebné považovať finančné zadosťučinenie v uplatnenej výške 139,81 Eur, ako polovica sumy uplatnenej v základnom konaní (279,62 Eur). Táto žalobkyňou uplatnená čiastka zodpovedá polovici sumy uplatnenej žalovaným v základnom konaní, čo súd považuje za primerané aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax, keď suma vo výške 150,- Eur zodpovedá zadosťučineniu za neprijateľnú zmluvnú podmienku ako aj zadosťučineniu za rozpor s dobrými mravmi - je vyrovnaním ujmy žalobkyne, ktorá jej vznikla konaním žalovaného, je akousi určitou satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý konal závadne. Primeranosť sumy 139,81 Eur je vzhľadom najmä na postoj žalovaného a intenzitu porušenia spotrebiteľských noriem evidentne daná. 26. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 27. Podľa § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 28. Podľa citovaných zákonných ustanovení priznal súd náhradu trov konania úspešnej žalobkyni voči žalovanému v rozsahu 100 %. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove v troch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinnosť uvedená vo výrokovej časti tohto rozsudku nebude plnená dobrovoľne, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (Exekučný poriadok). V Poprade, dňa 20. marca 2025 Mgr. Nina Kollárová sudca