Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Prešov 11Csp/14/2025 8125201680 23. 04. 2025 JUDr. Iveta Wildeová ECLI:SK:OSPO:2025:8125201680.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom 080 06 Vyšná Šebastová, Vyšná Šebastová 218, zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom 089 01 Svidník, Sovietskych hrdinov 163/66, IČO: 31954448, p r o t i žalovanému: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31335004, zastúpený: KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom 974 01 Banská Bystrica, Skuteckého 6, IČO: 36851574, o primerané finančné zadosťučinenie a prísl., takto rozhodol: I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni 16,60 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalobu v prevyšujúcej časti zamieta. III. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, ale len z prisúdenej istiny. odôvodnenie: 1. Žalobkyňa žalobou z 12.5.2020 si uplatnila nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. voči žalovanému vo výške 3.882,59 Eur a to z dôvodu, že v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 2Er/3231/2008 bola úspešná v postavení spotrebiteľky, keďže súd exekúciu voči nej vedenej na návrh žalovaného na vymoženie sumy 3.882,59 Eur, zastavil. Citovala časť odôvodnenia uznesenia súdu z 28.3.2019, podľa ktorého exekučným titulom bol zmenkový platobný rozkaz, ktorý sa však týkal spotrebiteľskej zmluvy. Uviedol, že nebolo prihliadnuté na podmienky uvedené v § 57 ods. 1 písm. m/ exekučného poriadku a oprávnený nepreukázal, že nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa tohto ustanovenia a preto súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. m/ s poukazom na § 243f Exekučného poriadku zastavil. Žalobkyňa poukázala na relutárnu a sankčnú funkciu primeraného finančného zadosťučinenia a citovala aj z odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Prešove 25Co 107/2018, ktorým bol tiež priznaný nárok na primerané finančné zadosťučinenie v súvislosti s úspechom žalobcu v exekučnom konaní, ktoré bolo zastavené z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky. 2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil tvrdiac, že žalobkyňa nepreukázala vznik nároku a neosvedčila ani jeho výšku. Považoval súdne rozhodnutie, ktorým žalobkyňa odôvodnila svoj nárok za nesprávne, keďže v roku 2005 – v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, táto podľa Občianskeho zákonníka nespadala pod režim spotrebiteľských zmlúv. Zmenkový súd a ani exekučný súd nemal preto povinnosť skúmať, či ide o spotrebiteľskú zmluvu a či neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, preto žalobkyňa bola neprimerane zvýhodnená zastavením exekúcie. Žalovaný tiež citoval z odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR II.ÚS 299/19 z 20.2.2020, podľa ktorého ak súd zistí neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorú je možné kvantifikovať, t.j. oddeliť od ostatných nárokov zo zmenky, uplatňovaných na základe exekučného titulu v exekúcii, nie je možné mechanicky zastaviť exekúciu v celom rozsahu podľa
§ 57 ods. 1 písm. m/, ale len v tej časti, ktorá má základ v neprijateľnej zmluvnej podmienke. Žalovaný tiež uviedol, že v rozsudku 25Co 107/2018 išlo o celkom iný prípad týkajúci sa neplatnosti rozhodcovskej doložky. Žalovaný zdôraznil, že tak zmenkový ako aj exekučný súd v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie postupovali v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi. Zmenkový platobný rozkaz bol totiž vydaný v roku 2008 a až zákonom č. 438/2015 Z.z. sa zaviedla povinnosť žalovaného opísať rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu so žalovaným a bolo zavedené, že v prípade, ak sa nepreukáže opak platí, že nárok zo zmenky proti žalovanému, ktorý je fyzickou osobou vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Zákonodarca až touto novelou OSP zaviedol ochranu spotrebiteľa, skúmanie zmluvných podmienok, pokiaľ ide o zmenku a žalovaným je fyzická osoba. V čase vydania zmenkového platobného rozkazu uvedené ustanovenia neplatili, preto žalovaný žiadnym spôsobom nemusel preukazovať, že vzťah nevznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a rovnako zmenkový súd nebol povinný skúmať zmluvu z hľadiska neprijateľnosti zmluvných podmienok. Podobne v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku podľa vtedy platného znenia postupoval aj exekučný súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie. V čase uplatnenia zmenky bola zmenka riadnym zabezpečovacím inštitútom a neexistovali žiadne obmedzenia na jej uplatnenie. Aj podľa stanoviska Najvyššieho súdu SR z 20.10.2015 pri zmenke je potrebné prihliadnuť na okolnosti, ktoré boli platné v čase jej vystavenia so zachovaním princípu právnej istoty a zákazu retroaktivity. To, podľa žalovaného, je potrebné zachovať aj pri ochrane spotrebiteľa. Samotná žalobkyňa bola zvýhodnená zastavením exekúcie, čím súdy, ktoré o tom rozhodli umožnili, že nemusela vrátiť plnenie, ktoré jej bolo poskytnuté. Poukázal na to, že žalobkyňa nepreukázala splnenie troch zákonných predpokladov pre priznanie nároku a to to, že úspešne uplatnila právo na súde a zároveň že by preukázala, že žalovaný porušil niektorú z povinností, ktoré mu ukladá zákon ako aj to, že toto porušenie bolo spôsobilé jej privodiť ujmu a príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a spôsobilosťou ujmy. 3. Žalobkyňa právo na repliku nevyužila. 4. Súd vykonal dokazovanie písomným vyjadrením žalovaného, výsluchom žalobkyne, spisom tohto súdu 2Er/3231/2008 a zistil tento skutkový stav: 5. Dňa 28.10.2018 žalovaný ako oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na exekučný úrad Mgr. Róberta Segľu na základe právoplatného a vykonateľného zmenkového platobného rozkazu vydaného Okresným súdom Bratislava V. č.k. 3Zm/313/07-15 zo dňa 11.9.2007, ktorým bola žalobkyňa a C. B. zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému 116.967 Sk so 6% úrokmi od 26.5.2007 do zaplatenia ako aj zmenkovú odmenu 389,90 Sk a trovy konania. Zmenkový platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť 4.10.2007. 6. Súdny exekútor podal 30.10.2008 na tunajší súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie tejto exekúcie pod EX 398/08, konanie sa viedlo pod sp. zn. 2Er/3231/08 a dňa 6.11.2008 súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovel. 7. Povinní podali 28.4.2016 návrh na zastavenie tejto exekúcie s poukazom na § 39 ods. 4 exekučného poriadku účinného od 23.12.2015, § 243f ods. 1, 3, 4 až 6 exekučného poriadku. Uviedli, že nebolo v zmenkovom konaní prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, hoci išlo o spotrebiteľskú zmluvu. Konkrétne za neprijateľné zmluvné podmienky považovali ustanovenia o zmenke, kumuláciu viacerých zmluvných pokút, vysoké úroky a poplatky. Mali tiež za to, že oprávnený nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 exekučného poriadku opísaním rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu s povinnými, čo je dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 243f ods. 5 a § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku. 8. Zo spomínaného exekučného spisu však vyplýva, že oprávnený si v zmysle novelizovaného ustanovenia Exekučného poriadku v § 39 ods. 4 a § 243f ods. 1 splnil svoju povinnosť a doplnil návrh na vykonanie exekúcie podaním z 15.1.2016 s poukazom na úverovú zmluvu, ktorú aj predložil – išlo o zmluvu o stavebnom úvere vo výške 100.000 Sk z 3.8.2005, pripojil tiež doklad o vydaní a vyplnení biankozmenky a odstúpenie od zmluvy s doručenkou. Podľa spomínanej zmluvy žalovaný poskytol žalobkyni a jej manželovi C. B. mimoriadny medziúver vo výške 100.000 Sk s úrokovou sadzbou 6,99% p.a.
9. Dňa 28.3.2019 tunajší súd uznesením č.k. 2Er/3231/2008, EX 398/08 exekúciu zastavil. Z odôvodnenia vyplýva, že vyhodnotil zmluvu o stavebnom úvere ako spotrebiteľskú podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Poukázal na § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku a uviedol nasledovné: „Zákonodarca stanovil oprávnenému v prípade, ak sa proti fyzickej osobe vymáha nárok zo zmenky, povinnosť preukázať, že nejde o nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou alebo že síce ide o nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, ale v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul, bolo prihliadnuté na prípadné neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky alebo rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. Dôkazné bremeno má oprávnený a existencia dôvodov na zastavenie konania sa prezumuje (predpokladá). Z dôkazov predložených oprávneným, ani z pripojeného spisu nevyplýva, že by sa zmenkový súd zaoberal spotrebiteľským charakterom právneho vzťahu účastníkov konania, a že by prihliadal na okolnosti uvedené v ustanovení § 57 ods. 1 písm. m/ bod prvý až tretí Exekučného poriadku. Vyššie uvedené potvrdzuje aj spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2015 pod por. č. 93, kde zaujal stanovisko, že ak žalobca ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý žalobca použil, že pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou, či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. Súd má za to, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky. Exekučným titulom je zmenkový platobný rozkaz. V predmetnej exekučnej veci má súd za preukázané, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, nebolo prihliadnuté na podmienky uvedené v § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku a oprávnený nepreukázal, že nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku (s poukazom na § 243f ods. 4 Exekučného poriadku), preto súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. m/ s poukazom na § 243f Exekučného poriadku zastavil“. 10. V dôsledku odvolania oprávneného rozhodol Krajský súd v Prešove, ktorý uznesením č.k. 18CoE 26/2019-108 zo dňa 1.8.2019 napadnuté uznesenie potvrdil bez toho, aby reagoval na konkrétne námietky v odvolaní alebo že by poukázal na konkrétne neprijateľné zmluvné podmienky, na ktoré nebolo prihliadnuté alebo že by uviedol v čom spočívalo obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky prípadne o aký rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom išlo. 11. Súd vo veci už raz rozhodol rozsudkom č.k. 11Csp/87/2020-50 z 20.11.2020 tak, že žalobu zamietol pre nesplnenie základného predpokladu na priznanie nároku v zmysle § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a to z dôvodu, že v rozhodnutiach exekučných súdov nebolo judikované žiadne porušenie práva žalobkyne ako spotrebiteľky. V dôsledku odvolania žalobkyne Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 18CoCsp/1/2021-87 z 28.9.2021 zmenil rozsudok súdu I. inštancie a žalovanú zaviazal na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni vo výške 1.000 Eur, keďže dospel k záveru, že zmluva o mimoriadnom medzi úvere a stavebnom úvere zo dňa 28.7.2005 uzavretá so žalobkyňou obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky v článku II o poplatku za biankozmenku vo výške 500 Sk a v článku VII bode 10, v ktorom bolo uvedené, že v prípade odstúpenia od zmluvy sa splatná istina, nezaplatené úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8 článku 7 zmluvy. Mal za to, že exekučný súd mal na tieto neprijateľné zmluvné podmienky prihliadnuť, čo však neurobil, ale keďže žalobkyňa v návrhu na zastavenie exekúcie poukázala na viaceré neprijateľné zmluvné podmienky a následne došlo k právoplatnému zastaveniu exekúcie, je základ nároku žalobkyne daný. Voči tomuto rozsudku súdu II. inštancie podala žalovaná dovolanie, ktorému Najvyšší súd SR vyhovel a uznesením 2Cdo/28/2022 z 26.9.2024 rozsudok Krajského súdu v Prešove zrušil a vrátil na ďalšie konanie a to z procesných dôvodov, keďže odvolací súd založil svoje rozhodnutie na iných právnych dôvodoch ako súd I. inštancie a nedal priestor na vyjadrenie stranám sporu.
12. Následne Krajský súd v Prešove rozsudok súdu I. inštancie č.k. 11Csp/87/2020-50 zrušil a vrátil na ďalšie konanie uznesením 18CoCsp/30/2024-167 z 30.1.2025, pričom nesprávne uviedol v úvodnej časti rozhodnutia aj právneho zástupcu žalovanej, ktorý však podľa doloženej plnej moci v spise žalovanú zastupoval len v dovolacom konaní. Zrušenie rozsudku odôvodnil § 389 ods. 1 písm. c/ s tým, že „v dôsledku vyššie identifikovanej vady odstrániteľnej len zrušením rozhodnutia v prvoinštančnom konaní, odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné len zrušiť napadnutý rozsudok“, avšak súdu I. inštancie vôbec nie je jasné akú vadu odvolací súd identifikoval. Pokiaľ mal na mysli vadu exekučného súdu, nemožno rozumieť tvrdeniu, že odvolací súd nemal inú možnosť než zrušenie napadnutého rozsudku, keďže k takému postupu neboli naplnené všetky zákonné predpoklady uvedené v § 389 ods. 1 písm. c/ CSP. Pokiaľ ide o zistenie vady v konaní, tú konštatoval Najvyšší súd SR len vo vzťahu k rozhodnutiu a procesného postupu Krajského súdu v Prešove. V súčasnosti ďalšie konanie vzhľadom na prebehnuté dovolacie konanie je vedené pod novou sp. zn. a to 11Csp/14/2025. 13. Podľa 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. 14. Zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa bol od 01.07.2024 nahradený zákonom č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa jeho prechodného ustanovenia - § 53 ods. 1 ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30.06.2024. Vznik právnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 01.07.2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30.06.2024. S poukazom na toto prechodné ustanovenie je preto podľa názoru súdu potrebné na posúdenie uplatneného nároku aplikovať predchádzajúci právny predpis, teda § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. 15. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je porušenie práva alebo povinnosti podľa osobitných predpisov slúžiacim na ochranu spotrebiteľa (napr. zákon o ochrane spotrebiteľa, o spotrebiteľskom úvere, o finančných službách na diaľku, osobitné ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka). 16. Uvedené ustanovenie rieši aj otázku pasívnej legitimácie povinného subjektu pri daných nárokoch. Ním má byť ten, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi zodpovedá. 17. V danom prípade v exekučnom konaní súdy vôbec nekonštatovali vo svojich rozhodnutiach, že by došlo k porušeniu nejakého práva žalobkyne ako spotrebiteľky, len zastavili exekúciu v dôsledku zmeny exekučného poriadku, ku ktorej došlo zákonom č. 438/2015 Z.z. s účinnosťou od 23.12.2015. Aj keď zastavenie exekúcie možno považovať za diskutabilné vzhľadom na znenie § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku, čo by si mala uvedomiť predovšetkým žalobkyňa, tá napriek tomu sa domáha ešte primeraného finančného zadosťučinenia v nemalej výške. Mala by si uvedomiť, že žalovaný nijako nepochybil, ak úver zabezpečil zmenkou v roku 2005, pretože v tom čase neexistovala žiadna právna norma, ktorá by mu to zakazovala. K určitému obmedzeniu došlo až od 1.1.2008 a úplný zákaz používania zmenky v spotrebiteľských vzťahoch bol zavedený až od 1.1.2011 v § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a následne v § 5a ods. 1 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z.z. Je nepochybné, že pre posúdenie nárokov zo zmenky je potrebné rešpektovať stav v čase jej vystavenia a to najmä s ohľadom na rešpektovanie princípu právnej istoty a zákazu retroaktivity. To napokon uviedol aj Najvyšší súd v SR v spoločnom stanovisku Občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia z 20.10.2015 pod č. 93. Z neho vyplýva aj to, že odo dňa splatnosti zmenky je v zmysle zákona možné priznať len zákonný zmenkový úrok 6% p.a. – teda tak ako si tento úrok uplatnil žalobca, ktorý mu bol aj priznaný zmenkový platobným rozkazom.
18. Podaním návrhu na exekúciu na základe riadneho exekučného titulu, ktorým bol právoplatný zmenkový platobný rozkaz vydaný súdom, žalovaný využil len svoje zákonné právo a teda rozhodne neporušil nijakú svoju povinnosť voči žalobkyni ako spotrebiteľke. Pre súd je zarážajúce, ak žalobkyňa si nesplnila svoju zmluvnú a zároveň zákonnú povinnosť podľa zmluvy o stavebnom úvere, keďže vzhľadom na výšku prisúdenej istiny, je možné usudzovať, že nič z poskytnutého úveru, prípadne len zanedbateľnú časť zaplatila a vo výške tohto svojho dlhu sa domáha primeraného finančného zadosťučinenia od subjektu, ktorý jej poskytol ňou žiadaný úver, hoci súdy žiadne porušenie jej práva alebo povinnosti žalovaného voči nej v exekučnom konaní nekonštatovali. O závere o diskutabilnosti súdnych rozhodnutí v exekučnom konaní bolo možné dospieť na základe právneho záveru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu SR II.ÚS 299/2019-44 zo dňa 20.2.2020. Ako vyplýva z tohto nálezu, išlo o obdobný prípad, kedy súdy zastavili v celom rozsahu exekúciu vedenú na základe zmenkového platobného rozkazu podľa § 57 ods. 1 písm. m/ exekučného poriadku, ale v tomto prípade navyše súdy poukázali aj na konkrétne neprijateľné zmluvné podmienky v príslušnej zmluve, čo ako to už súd uviedol, v prípade tejto exekúcie (2Er/3231/2008) nebolo urobené. Ústavný súd však vyslovil názor, že citované ustanovenie exekučného poriadku neznamená, že súd automaticky zastaví exekúciu v celom rozsahu, pokiaľ neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorú súdy identifikovali je možné kvantifikovať a preto je potrebné v záujme spravodlivého posúdenia veci nepripustiť exekúciu len tej časti nároku uplatneného zo zmenky, ktorá má svoj základ v neprijateľnej zmluvnej podmienke. Uviedol tiež, že vychádzajúc z princípu preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou pri posudzovaní nárokov zo zmenky, ktorá vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou je potrebné mať na pamäti, že ide o judikovaný nárok a že zmenka bola vystavená v súvislosti s reálne poskytnutým plnením alebo službou. Preto by bolo ústavne neudržateľné a nespravodlivé, ako aj v rozpore s článkom 20 ods. 1 Ústavy, ak by v takomto prípade oprávnený, v exekučnom konaní disponujúci riadnym exekučným titulom, nedostal príležitosť súdnou cestou vymôcť protihodnotu za reálne poskytnuté plnenie alebo službu len z toho dôvodu, že akcesoricky k hlavnému záväzku zmluvne dojednal ďalšie kvantifikovateľné a reálne oddeliteľné nároky, ktoré svojou povahou sú neprijateľné a preto sa im súdna ochrana neposkytuje. 19. Súd II. inštancie v zrušujúcom uznesení síce citoval z rozsudku Najvyššieho súdu SR 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019, podľa ktorého sa pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyžaduje vznik ujmy spotrebiteľa, ale právny záver tohto rozhodnutia je aj o tom, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi (čo je zákonný predpoklad pre priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie) treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti napr. nárok z bezdôvodného obohatenia, z náhrady škody alebo určením vo výroku rozsudku neprijateľnej zmluvnej podmienky. 20. K totožnému právnemu záveru dospel Najvyšší súd SR aj v iných rozhodnutiach – uznesení 6Cdo/389/15 zo dňa 14.09.2016, 1Cdo/107/21 zo dňa 28.02.2023, 3Cdo/30/20 zo dňa 25.05.2022. V jednom rozhodnutí síce Najvyšší súd dospel k záveru, že aj pri zastavení konania v základnom konaní vzniká spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie, avšak len v prípade, ak v spore sa spotrebiteľ domáha nápravy porušenia jeho práv, pričom dodávateľ uzná svoje pochybenie, ktoré napraví a následne žalobca – spotrebiteľ zoberie žalobu späť. Musí teda dôjsť k zmene skutkových okolností, pričom konkrétne išlo o prípad, keď žalobca ako spotrebiteľ bol nútený podať žalobu o neplatnosť výpovede z nájmu pre nezaplatenie nájomného, ktoré však uhradil, takže žalovaný uznal svoju chybu a výpoveď z nájmu zobral späť a keďže odpadol predmet sporu, žalobca musel zobrať žalobu späť a konanie bolo zastavené. Ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu 1Cdo/173/2022 zo dňa 25.04.2023. V tomto spore však rozhodne nejde o takýto prípad. 21. Súd má za to, že vychádzajúc z gramatického a logického výkladu § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.z. účelom konania o primerané finančné zadosťučinenie nie je zisťovať akého porušenia spotrebiteľského práva sa dopustil dodávateľ, pretože to musí byť konštatované v základnom konaní a postačuje, ak to vyplýva z odôvodnenia príslušného súdneho rozhodnutia. Má to význam nielen pre základ nároku, ale aj jeho výšku, pri ktorej sa posudzuje aj závažnosť porušenia práva spotrebiteľa. Tento názor však zjavne nezdieľa odvolací súd, ktorý v tomto konaní o primerané finančné zadosťučinenie sám podrobil prieskumu predmetnú zmluvu o mimoriadnom úvere a stavebnom úvere a dospel k záveru o dvoch neprijateľných zmluvných podmienkach, keď v bode 24 uznesenia uviedol: „Uvedená úverová
zmluva obsahuje v čl. II dojednanie o poplatku za biankozmenku vo výške 500,- SK (16,60 Eur), pričom z rozhodovacej činnosti súdov SR je zrejmé, že tie posudzovali biankozmenku ako vystavovanú v prospech veriteľa za účelom zabezpečenia jeho pohľadávky, nejde teda o poplatok za službu, plnenie, poskytované dlžníkovi - spotrebiteľovi. Naviac, poplatok vo výške 500,- SK nemôže sledovať výdavky spojené s vydaním biankozmenky. Ide o neprijateľnú podmienku spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. V čl. VII. bod 10 úverovej zmluvy, je zase uvedené, že v prípade odstúpenia od zmluvy sa splatná istina, nezaplatené úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8. čl. VII zmluvy, sa v neprospech povinných odchyľuje od právnej úpravy obsiahnutej v § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Úroky z omeškania neprináležia aj zo zmluvných úrokov, pretože by tak išlo o nárok na príslušenstvo (úroky z omeškania) z príslušenstva (úrokov), čo je v rozpore s § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka; v právnej teórii sa takýto postup označuje ako tzv. anatocizmus“. 22. Odvolací súd v nasledujúcom bode 25 potom uviedol, že keďže došlo k právoplatnému zastaveniu exekúcie na základe návrhu žalobkyne, ktorá poukázala na neprijateľné zmluvné podmienky v zmluve, hoci exekučný súd na ne neprihliadal, hoci mal, základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie je daný. S poukazom na § 391 ods. 2 CSP je preto súd I. inštancie viazaný týmto právnym názorom odvolacieho súdu. 23. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že žalobkyňa v návrhu na zastavenie exekúcie poukázala na viaceré neprijateľné zmluvné podmienky, ako je zmenka, kumulácia zmluvných pokút a vysoké úroky, s týmto jej tvrdením sa zrejme nestotožnil ani odvolací súd a pokiaľ namietala poplatky, súd II. inštancie vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku len poplatok za biankozmenku vo výške 500 SK, čo je 16,60 Eur. 24. Pri posudzovaní výšky nároku súd zastáva názor, že je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, prihliadať na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovaného, intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Pri určení výšky nároku musí ju stanoviť v súlade so zákonnou požiadavkou primeranosti. Základným účelom daného inštitútu je predovšetkým satisfakcia žalobkyne ako spotrebiteľky, čo vyplýva zo samotného názvu tohto inštitútu „zadosťučinenie“. Keďže však zaplatenie finančného zadosťučinenia pre povinný subjekt spôsobuje finančnú ujmu, má poskytnutie finančného zadosťučinenia aj sankčnú povahu, ktorá je však druhoradá, keďže primárnou je satisfakcia žalobkyne. Udeľovanie sankcií je vecou trestného a správneho konania, nie občianskoprávneho konania. Pri rozhodovaní pritom súd zohľadňuje aj princíp spravodlivosti, ktorý považuje za jeden zo základných princípov právneho štátu a ktorým vyhodnocuje konkrétne okolnosti daného prípadu. Konkrétne súd vychádzal zo skutočnosti, že žalobkyni na základe jej žiadosti bol poskytnutý medziúver, ktorý však žalobkyňa nevrátila a to dokonca ani jeho istinu a to napriek právoplatnému a vykonateľnému zmenkovému platobnému rozkazu, pričom pri vystavení zmenky žalovaný nepochybil, keďže v tom čase to bolo možné a neexistovala žiadna právna norma, ktorý by mu to zakazovala. Nie je možné súhlasiť s tým, že je irelevantné, že žalobkyňa nevrátila ani istinu úveru a že žalovaný má možnosť svoju pohľadávku voči nej uplatniť na súde, čo je však v tomto prípade už vylúčené, keďže žalovaný si túto svoju pohľadávku na súde uplatnil, práve na základe súdneho rozhodnutia ju aj vymáhal exekučne, ale bezúspešne, keďže exekúcia v celosti bola súdmi zastavená, hoci vychádzajúc zo záveru citovaného nálezu Ústavného súdu SR zjavne nedôvodne. Žalovaný preto už nemá možnosť znovu si túto pohľadávku voči žalobkyni uplatniť. Žalobkyňa teda nemusí vrátiť ani istinu úveru a preto už táto skutočnosť predstavuje jej zadosťučinenie a je výraznou sankciou pre žalovaného. Žalobkyňa si teda nesplnila svoju zmluvnú a zároveň zákonnú povinnosť vrátenia istiny úveru a zaplatenia jej príslušenstva a napriek tomu sa domáha ešte primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré uplatnila dokonca vo výške svojho dlhu voči žalovanému. Uplatnenie nároku za týchto okolností súd preto považuje za rozporné so zásadou dobrých mravov a princípom spravodlivosti. Opäť však súd musí konštatovať, že je viazaný právnym záverom súdu II. inštancie o tom, že základ nároku je daný. Vychádzal preto z ďalšieho právneho záveru, ku ktorému dospel súd II. inštancie, ktorý konštatoval neprijateľnosť dvoch zmluvných podmienok v predmetnej úverovej zmluve a to poplatku za biankozmenku vo výške 16,60 Eur a zmluvnej podmienky umožňujúcej priznanie úrokov z omeškania aj zo zmluvných úrokov. Táto zmluvná podmienka však nebola uplatnená pri vydaní zmenkového platobného rozkazu, pretože ním neboli priznané úroky z omeškania, ale zákonný zmenkový úrok zo zmenkovej sumy odo dňa jej splatnosti v súlade s § 48 ods. 2 zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového zákona. Z toho možno vyvodiť, že exekúcia vychádzajúc zo záverov
súdu II. inštancie o neprijateľnosti dvoch zmluvných podmienok mala byť zastavená len ohľadom sumy 16,60 Eur predstavujúcej poplatok za biankozmenku a to v zmysle záverov nálezu Ústavného súdu SR II.ÚS 299/19 zo dňa 20.02.2020. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd preto určil finančné zadosťučinenie vo výške 16,60 Eur zodpovedajúcej sume poplatku, ktorý odvolací súd považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku a ktorú sumu tento súd považoval za primeranú vzhľadom na okolnosti tohto prípadu popísané vyššie. V prevyšujúcej časti preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. 26. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V danom prípade výška prisúdenej istiny závisela od úvahy súdu a preto súd vychádzal zo záveru, že žalobkyňa bola v spore úspešná a z toho dôvodu jej súd priznal nárok na plnú náhradu trov konania, ktorý sa bude odvíjať len od výšky prisúdenej istiny. Súd totiž nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 CSP, ktorý možno použiť len výnimočne. 27. O výške náhrady trov konania rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Poučenie: P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.