Rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 35C/102/2024 z 15. 5. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Okresný súd Galanta 35C/102/2024 2324202178 15. 05. 2025 JUDr. Mário Karaffa ECLI:SK:OSGA:2025:2324202178.6

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Galanta v konaní pred sudcom JUDr. Máriom Karaffom v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/XXX, D., právne zastúpený: JUDr. Michal Hrivnák, advokát, so sídlom Krížna 44, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 9.300,- Eur s príslušenstvom, takto rozhodol: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4.000,- Eur, do troch dní. II. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta. III. Súd žalobcovi priznáva 100% náhrady trov konania. odôvodnenie: 1. Žalobca žalobou podanou na súd dňa 5.6.2024 žiadal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.300,- Eur a trovy konania z právneho dôvodu ochrany osobnosti. 2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. 3. Súd vykonal dokazovanie ústnymi a písomnými vyjadreniami strán sporu, výsluchom žalobcu, listinnými dôkaznými prostriedkami súvisiacimi s prejednávanou vecou v podobe plánu služieb, písomnou korešpondenciou strán sporu, výpočtom priemerného týždenného pracovného času, výsluchom svedka E. B. B. a zistil tento skutkový stav veci. 4. Zo žaloby a vyjadrení právneho zástupcu žalobcu vyplynulo, že žalobca je fyzická osoba, príslušník Hasičského a záchranného zboru, vykonáva štátnu službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Aktuálne je v stálej štátnej službe v hodnosti F. G. H. - D. E.. Predmetom žaloby je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá ujma bola žalobcovi spôsobená žalovaným v dôsledku porušenia práva EÚ, konkrétne porušením Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná (resp. nebola v časti implementovaná) do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Právna úprava pracovného času obsiahnutá v zákone č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje služobnému úradu (zamestnávateľovi) rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ (hasičovi/žalobcovi) jeho služobný (pracovný) čas tak, že tento pravidelne presahuje maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice. ktorá je 48 hodín týždenne, a to v dôsledku skutočnosti, že v rozpore so Smernicou ako aj judikatúrou SDEU (C 391/01 Pfeiffer bod 99, C 429/09 Fuß bod 35, 52) služobná pohotovosť nie je podľa ZoHaZZ považovaná za súčasť služobného (pracovného) času hasiča. Preto možno jednoznačne

konštatovať ,že Smernica nebola správne (resp. nebola v časti vôbec) implementovaná do právneho poriadku SR. Pritom základným cieľom Smernice je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného času odpočinku, primeraných prestávok v práci a to stanovením maximálneho týždenného pracovného času. V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj samotný štát" pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť podľa zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky. a to: a) že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b) existencia škody, a c) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. V prípade, že sú splnené všetky tri vyššie uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Napokon, náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti, keďže súčasťou legitímnych očakávaní poškodeného je aj to" že súdy ,,napravia ujmu, ktorá mu vznikla, a uložia sankciu, ktorá bude pôsobiť dostatočne odrádzajúco vo vzťahu k opakovaniu takýchto prípadov zneužitia" (ESĽP). Vyššie judikovaným nárokom na náhradu škody zodpovedá v rámci slovenského právneho poriadku inštitút uplatnenia nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 OZ, keďže porušením Smernice došlo závažným a dlhotrvajúcim spôsobom k zásahu do práva žalobcu na rodinný a súkromný život. Pokiaľ ide o prvú podmienku ESD potvrdil, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byt' ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva, čím je prvá podmienka týkajúca sa existencie úniového práva splnená. Pokiaľ ide o druhú podmienku , že porušenie práva EU je dostatočne závažné pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti v tejto súvislosti ESD výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadaviek upravených v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES bolo zjavným porušením judikatúry súdneho dvora a musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva EU a preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka nevyhnutná na uznanie existencie nároku a náhľadu škody. Pokiaľ ide o tretiu podmienku vzniku zodpovednosti, t.j. existenciu priamej príčinnej súvislosti, vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby overil, či takáto priama príčinná súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas dodržaný, existuje. V danom prípade je nesporné, že došlo k splneniu všetkých troch podmienok založenia zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie jeho práva podľa článku ó písm. b) Smernice 2003/88/ES a teda k legitímnemu uplatneniu jeho nároku na náhľadu vzniknutej škody pred slovenským súdom. Týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka hasičského zboru Slovenskej republiky sa skladá v roku 2021 zo 17 hodinových pracovných zmien, po ktorých bezprostredne nasleduje 7 hodinová pohotovosť, za obdobie rokov 2022-2024 zo 16 hodinových pracovných zmien, po ktorých bezprostredne nasleduje 8 hodinová pohotovosť, t.j. žalobca odpracuje 24 hodinové zmeny, po ktorých spravidla nasleduje 48 hodín odpočinku, pričom súhrn takto naskladaného týždenného pracovného času v priemere každý tretí týždeň prekračuje Smernicou maximálne povolený pracovný čas 48 hodín, a to zvyčajne o 24 hodín. Inak povedané, žalobca v priemere každý tretí týždeň odpracuje cca 72 hodín (presný rozsah je vymedzený v spracovanej tabuľke skutočne odpracovaných hodín). Účinná ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom právo na stanovený týždenný pracovný čas, ako aj minimálny čas odpočinku. Ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES stanovuje, že priemerný pracovný čas (ako aj pohotovosti) pre každé obdobie 7 dni vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín a pracovníkom garantuje právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktorý im vyplýva priamo z práva EU. Súdny dvor EÚ súčasne spresnil, že v prípade hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času, ktorá v spojení s ich riadnym pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Rozsudky ESD potvrdzujú, že členské štáty EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES tak, že by 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali. Akákoľvek vnútroštátna právna úprava členského štát, ktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas

dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku, je v rozpore s požiadavkami čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Napriek tomu, že príloha č. 4 k Zákonu o hasičskom a záchrannom zbore uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ ES zo 04.11.2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, znenie jeho ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. Žiadne ustanovenie zákona o hasičskom zbore nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva, práve naopak, ako vyplýva z doložených výplatných pások žalobcu, pohotovosť sa do pracovného fondu nezarátava. V tomto smere sa zákon o hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD a táto skutočnosť výslovne potvrdzuje v ust. § 96 ods.2 ZP, pričom Zákonník práce sa na právnu kvalifikáciu pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Zároveň zákon o hasičskom a záchrannom zbore neprebral zo Smernice 2003/88/ES ust. čl. 6 písm. b) stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje termín služobná doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia a podobne. Uvedené pochybenia v zákone o hasičskom zbore nemajú len abstraktný význam, pretože podľa práva EU takáto úprava je na ujmu príslušníkov hasičského zboru, nakoľko im spôsobuje škodu, náhrady ktorej sa môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Podstata spočíva v tom, že služobnú pohotovosť zákon o hasičskom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva, v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu a takáto úprava nie je v súlade s čl. 2 (definícia pracovného času) ani s čl. 6 ods. 2 písm. b) Smernice 2003/88/ES (48 hodinový týždenný pracovný čas). Skutočnosť, že týždenný pracovný čas hasičov prekračuje 48 hodín, žalobca dokumentuje listinami o týždennej dochádzke. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES ukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť určený výsledok, ktorý nie je obmedzený žiadnou podmienkou a fixuje stanovenie hranice týždenného pracovného času na 48 hodín vrátane nadčasov. Ide o to, aby v členskom štáte EÚ priemerný týždenný čas pracovníka neprekračoval týždennú hranicu 48 hodín. V zmysle uvedeného má žalobca pracujúci v hasičskom a záchrannom zbore SR právo dovolávať sa porušenia článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES voči žalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovná (služobná) pohotovosť sa nezapočítava do týždenného pracovného času, pričom jej nezapočítanie v rozpore s právom EÚ má za následok, že žalobca pracuje týždenne dlhšie ako 48 hodín, čím dochádza k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody ako aj spôsob jej výpočtu, Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia týka1úce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Je na vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy EU má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením, a tiež aby definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Každý členský štát musí vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ v práve EU, napraviť následky spôsobenej škody podľa svojho vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody Stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity). Žalobca má za to, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti žalovaného - Slovenskej republiky, tak ako to podrobne vyplýva z vyššie uvedenej analýzy nesprávnej transpozície Smernice, čoho následkom je priamy nárok žalobcu na náhľadu takto spôsobenej škody/ujmy. Žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (z úniového hľadiska označovanej ako škoda) postupom podľa už vyššie uvedeného ustanovenia § 13 ods.2 OZ, pričom pri stanovení jej výšky zohľadnil legitímne očakávania poškodeného, že súdy ,,napravia ujmu, ktorá mu vznikla, uložia sankciu, ktorá bude pôsobiť dostatočne odrádzajúco vo vzťahu k opakovaniu takýchto prípadov zneužitia, jednotlivé zložky nemajetkovej ujmy posudzované vnútroštátnymi súdmi, a to zložku reparačnú, táto zložka by mala reálne plniť funkciu náhľady škody, ktorá je vyjadriteľná reálne odpracovanými hodinami nad maximálne povolený čas 48 hodín týždenne a je oceniteľná priemerným hodinovým príjmom žalobcu, satisfakčnú, táto zložka by mala nad rámec reparačnej funkcie poskytnúť žalobcovi zadosťučinenie vyjadrené v peniazoch, ktoré by malo prekračovať len funkcie bežnej reparácie a sankčnú zložku, ktorá by mala preventívno-výchovný účinok vo vzťahu k žalovanému a ktorá by žalovaného viedla k trvalému odstráneniu protiprávneho stavu najmä z hľadiska pro futuro; intenzitu a dĺžku trvania protiprávneho stavu; postoj žalovaného, ktorý nielenže odmieta nahradiť spôsobenú ujmu, ale súčasne odmieta odstrániť dlhotrvajúci protiprávny stav, ktorý de facto a de iure trvá od prijatia Smernice a uplynutie doby na jej transpozíciu do vnútroštátneho poriadku. Samotný zásah

do osobnostných práv žalobcu spočíva primárne v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený v zmysle úniového práva. Dlhodobé nerešpektovanie určeného úniového týždenného pracovného času sa u žalobcu prejavilo v rámci osobnostnej sféry predovšetkým vo vzťahu k ochrane práva na zdravie, na jeho úroveň a kvalitu a na celkovú fyzickú alebo morálnu integritu. Naviac ide o čas, ktorý žalobca nemohol tráviť či už so svojou rodinou (obmedzený rodinný život) a súčasne ide o čas, ktorý nenávratne stratil vo svojom osobnom živote (nemohol sa venovať svojmu súkromiu, napr. svojim záľubám vo svojej podstate ide o otrockú prácu. Dlhé doby nočnej práce môžu poškodiť zdravie pracovníkov a ohroziť bezpečnosť na pracovisku, odpočinok pracovníka by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe (pričom povaha práce hasiča je v priamom rozpore s touto požiadavkou, vyžaduje si l00% pripravenosť), ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. Vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu, keďže ide o škodu vzniknutú v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinovej týždennej pracovnej doby a v dôsledku jeho porušenia žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v žalovanej výške. Naviac je potrebné zdôrazniť, že takýto zásah má okrem iného ďalšie negatívne vplyvy, napr. v porovnaní s kolegami, ktorí pracujú len na denných zmenách, žalobca nemá nočné pohotovosti započítané do pracovného fondu, ktorý musí pravidelne, „dorábať" naviac hodinami, nevie si plánovať rodinné oslavy, sviatky, či iné osobné aktivity, ktoré musia byť prispôsobené takto rozvrhnutému pracovnému času a súčasne žalobca v pozícii slabšej strany (v rámci výkonu povolania) nie je schopný ovplyvniť rozhodnutie zamestnávateľa ohľadne plánovania služieb. Samotná výška uplatnenej pohľadávky v sume 9.300,- Eur je odvodená od počtu hodín odpracovaných v rozpore s úniovým právom, pričom hodinová sadzba sa odvíja od funkčného platu žalobcu, ktorá výška je spracovaná v osobitnej tabuľke, ktorá tvorí prílohu tejto žaloby. Vyčíslená suma zohľadňuje aj dotknuté rodinné pomery žalobcu – starostlivosť o vyživované dieťa. Takto vyčíslená nemajetková ujma spĺňa kritérium primeranosti a je vyjadrením reparačnej, satisfakčnej a sankčnej zložky inštitútu premeraného zadosťučinenia. V súlade s vyššie uvedeným nárokom žalobca zaslal prostredníctvom svojho právneho zástupcu ,,Výzvu na úhradu pohľadávky - pokus o zmier", ktorým vyzval žalovaného k úhrade žalovanej pohľadávky. Na predmetnú výzvu žalovaný reagoval svojim listom, kde uviedol, že je potrebné odlišovať medzi nesprávnou transpozíciou smernice (o ktorej musí rozhodnúť osobitný orgán) a jej nesprávnou aplikáciou v praxi. Žalovaný zároveň spochybnil, že by došlo až k tak ,,razantnému" prekročeniu maximálne povoleného týždenného pracovného času, čím fakticky potvrdil, že k prekročeniu maximálneho pracovného týždenného času a tým aj porušovaniu Smernice dochádza. Žalovaný v iných súvisiacich a právne totožných konaniach ďalej uviedol, že uvedenému nároku nie je možné vyhovieť nakoľko podľa žalovaného služba príslušníkov HaZZ patrí pod osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, ktoré služby možno subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice č. 89/391/EHS (čl. 2 ods. 2), t.j. sa na nich Smernica č 2003/88/ES nevzťahuje a je plne v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Uvedený právny názor žalovaného je však v priamom rozpore s rozhodovacou praxou SDEU, ako aj početnými (niekoľko desiatok) rozhodnutiami súdov SR (napr. KS KE 9Co/4/2020, 3Co/139/2021, KS BB 17Co/78/2022, ...), v zmysle ktorých významom a výkladom článku 2 ods. 2 smernice 89/391/ EHS sa zaoberali viaceré rozsudky Európskeho súdneho dvora, výklad ktorých je všeobecne záväzný a s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade, cit. z Rozsudku KS BB 17Co/78/2022 ,,V prípade C-397/01 súd konštatoval, že článok 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti služby civilnej obrany ako také, ale len ,,určité osobitné činnosti" týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/ EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad katastrofa, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy. Rovnaký záver, že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS, ale naopak tieto činnosti patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok, vyplýva aj z ďalšieho rozhodnutia SD EÚ C-52/04 a rozhodnutia C-518/15. Tieto závery sú potvrdené aj samotnou smernicou 2003/88/ES, ktorá v čl. 17 ods. 3 bod iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany." Skutočnosť, že vo všetkých uvedených konaniach vystupuje ako strana sporu žalovaný opäť len preukazuje, že si je protiprávneho stavu vedomý, avšak aj naďalej zotrváva na svojej argumentácii, ktorá je v rozpore s rozhodnutiami súdov SR a SDÉU, čím len prospieva k nehospodárnemu množeniu súdnych sporov, ktorých počet na celom Slovensku dosahuje niekoľko sto konaní.

5. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 5; údajne malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého sa podľa žalobcu doba služobnej pohotovosti nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov, čo však nie je opodstatnené tvrdenie, nakoľko podľa článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;“ V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.“ Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“ Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.“ Podľa § 86 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Za služobný deň podľa odseku 2 sa považuje deň, v ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu.“ Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“ Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi

určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.3 len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Poukázal na článok 15 Smernice 2003/88/ES4, ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021, Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2022, Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2023 a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2024, ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené ďalej v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa taktiež uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 7 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“, v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a ďalej v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023, kde sa taktiež uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24 - hodinovej zmene.“ Rovnaké platí aj pre Kolektívnu zmluvu 2024. Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2022 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2023 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2024 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. Žalobca sa podanou žalobou domáha náhrady nemajetkovej ujmy od štátu, nie od svojho služobného úradu, nakoľko štát mal podľa jeho názoru nesprávnou transpozíciou smernice umožniť vznik protiprávneho zásahu do práv žalobcu. Služobný vzťah medzi žalobcom a služobným úradom je upravený najmä zákonom č. 315/2001 Z. z., kde zákonodarca zakotvil aj povinnosť hasiča upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. v prípade, ak dôjde k porušeniu jeho práv a žiadať, aby mu služobná pohotovosť nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalobca za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Uvedenú skutočnosť žalobca nenamieta. Žalobca tvrdí, že je v postavení slabšej strany a ako takému mu má byť priznaná zvýšená ochrana v konaní pred súdom. Taktiež výpočet náhrady nemajetkovej ujmy, požadovanej žalobcom, je uskutočnený ako prepočet odpracovaných hodín a výšky mzdy podľa výplatnej pásky žalobcu. Uvedené je teda výpočtom náhrady mzdy, nie nemajetkovej ujmy. Žaloba je zmätočná, žalobca nerozlišuje štát ako subjekt, ktorý nesie určité práva a povinnosti a služobný úrad, nerozlišuje ich povinnosti a úlohy. K tvrdeniu, že žalobca je v postavení slabšej strany poukazuje na ustanovenia § 290 CSP a nasledujúce, ktoré špecifikujú konania, v ktorých vystupuje slabšia strana a jej práva a povinnosti. Žalobca však v podanej žalobe tvrdí, že sa nedomáha svojich nárokov v pracovnoprávnom spore, ale na základe ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka titulom nesprávne prebratej smernice voči štátu, teda k subjektu, voči ktorému nemá založený žiaden individuálny vzťah. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že štát nie je pasívne vecne legitimovaný na takéto konanie, nakoľko z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca sa domáha individuálnych pracovných nárokov, ktoré by si však mal uplatniť od svojho služobného úradu, nie od štátu. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá, namietol nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k služobným vzťahom konkrétneho príslušníka hasičského a záchranného zboru. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalovaný poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-6/90 a C-9/90, Francovich a Bonifaci v Talianska republika, cit: „Prvou podmienkou je, že výsledok stanovený smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom. Druhou podmienkou je, že obsah týchto práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice. Treťou

podmienkou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby.“ Žalobca nepreukázal tretiu podmienku a teda existenciu porušenia povinnosti štátu, škodu a príčinnú súvislosť medzi nimi, nesplnil predpoklady zodpovednosti: porušenie práva je dostatočne závažné, existencia škody, priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Článok 6 smernice 2003/88/ES priznáva sociálne právo pracovníkom, avšak to neznamená, že je predmetný článok porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ v Slovenskej republike a vo vzťahu ku každej hodine služobnej pohotovosti. Predmetné tvrdenie žalovaný podporuje aj odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, cit.: „K právnej otázke určenia pravidelnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy dovolací súd uvádza, že otázka výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP je to, aby sa vyriešením niektorej, doposiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto individuálnej otázky ako je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú súdy vždy rozdielne v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky jasne a explicitne vyjadril názor, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy sa nemôže vytvoriť ani ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu a teda argumentum a fortiori sa nemôže vytvoriť ani ustálená rozhodovacia prax súdov nižšieho stupňa. Zároveň nemožno výšku náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecniť a odvolávať sa na iné rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, nakoľko každý spor má svoje špecifické osobitosti, čo platí aj v prípade obdobných sporov. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky jasne a explicitne vyjadril názor, že nemajetkovú ujmu nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť tak, ako to urobil žalobca vo svojej žalobe. Ide o podstatné rozhodnutie, na ktoré je dôležité prihliadať. Žalovaný v nadväznosti na vyššie uvedené poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/332/2012 z 02.10.2013. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť i otázku samotného účelu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia konania o ochranu osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť, nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá. Je možné za ňu „len poskytnúť zadosťučinenie“ (satisfakciu).“ Žalobca v bode II. žaloby tvrdí, že porušenie je dostatočne závažné z dôvodu, že samotný Súdny dvor EÚ konštatoval, že nedodržanie požiadaviek upravených v článku 6 písm. b) Smernice je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a musí sa považovať za dostatočne závažné. Žalobca zároveň preukazuje porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES prostredníctvom priloženej tabuľky odpracovaného času za uplatňované obdobie. V tabuľke žalobca vypisuje počty svojho naplneného fondu pracovného času, čo mylne a účelne zamieňa s odpracovanými hodinami podľa článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES. Tieto údajne odpracované hodiny nad rámec 48 hodín týždenne spočíta a vynásobí hodinovou mzdou za január daného roku. Predmetný spôsob výpočtu odslúžených hodín žalobcu je zavádzajúci, nepresný a nekorešponduje so skutočnosťou a to z dôvodu, že do fondu pracovného času sa započítavajú aj hodiny času odpočinku v zmysle čl. 2 ods. 2 smernica 2003/88/ES z dôvodu podľa § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. Fond pracovného času sa využíva na vytvorenie výplatných pások, nakoľko výplatné pásky vychádzajú priamo zo systému SAP, tak je nevyhnutné, aby v systéme boli zapísané všetky druhy plateného voľna, aby sa tieto dni reflektovali do výplatných pások. Z uvedeného dôvodu je preto veľmi nepresné, aby žalobca vychádzal vo svojich výpočtoch z výplatných pások, resp. z fondu pracovného času, nakoľko tie reflektujú hodiny, za ktoré patrí príslušníkovi mzda. Nemožno zamietať fond pracovného času s pojmom pracovný čas podľa čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES. Tabuľky predkladané žalobcom sú vytvorené účelovo, nezodpovedajú skutočnosti a nepreukazujú, že u žalobcu došlo k ním tvrdenému prekročeniu maximálneho priemerného týždenného času. Podľa ods. 5 preambuly smernice 2003/88/ES, cit.: „všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času.“ Podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) smernice 2003/88/ES, cit.: „Táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky

v práci a na maximálny týždenný pracovný čas,“ Podľa čl. 2 ods. 1 smernica 2003/88/ES, cit.: „Pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;“ Podľa čl. 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES, cit.: „Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.“ Podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nazvaného Maximálny týždenný pracovný čas, cit.: „Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“ Pojem „maximálny týždenný priemerný pracovný čas“ je treba ďalej rozdeliť a definovať. „Maximálny“ nám definuje určitú hornú hranicu počtu hodín, ktorú nemožno prekročiť. V tomto prípade ide o hranicu 48 hodín „týždenne“, čo predstavuje 7 dní, pričom nejde o striktne 7 dní kalendárneho týždňa (t. j. pondelok – nedeľa), čo vyplýva z čl. 6 písm. b), ktorý hovorí o období siedmich dní a teda ide o určité obdobie siedmich po sebe nasledujúcich dní, ktoré nemusia začínať pondelkom kalendárneho týždňa. Článok 6 smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v čl. 16 písm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov, v ods. 16 preambuly smernica ustanovuje potrebu odchýlok a to tak, že je treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade odchýlky, musia príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu odpočinku;“ Požiarna ochrana musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar alebo nastane iná situácia vyžadujúca si zásah príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Príslušníci Hasičského a záchranného zboru vykonávajú nesmierne dôležitú úlohu pri ochrane života a zdravia osôb a ochrane majetku. Je preto nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení smernice 2003/88/ES. Jednu z nich ustanovuje smernica 2003/88/ES v čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii), cit: „V súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16: v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby a služby civilnej ochrany;“ Uvedené ustanovenie povoľuje, aby sa členské štáty odchýlili od ustanovenia čl. 16 smernice 2003/88/ES a upravili si referenčné obdobie v zmysle čl. 19, cit.: „Možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b) uvedenej v článku 18 ods. 3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.“ S poukazom na § 86 ods. 1 Z. č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“ Nakoľko smernice nepredpokladajú svoju doslovnú transpozíciu do právnych poriadkov členských štátov, tak má žalovaný za to, že predmetná časť smernice bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, zároveň neodporuje žiadnej časti smernice 2003/88/ES a preto je nevyhnutné, aby sa na ňu pri výpočtoch prihliadalo. V prípade, ak sa súd prvej inštancie nestotožní s argumentáciu žalovaného, že v tejto časti bola smernica 2003/88/ ES transponovaná správne, tak žalovaný poukazuje na skutočnosť, že v zmysle ods. 15 preambuly smernica jasne poukazuje na potrebu a nie na možnosť odchýlky od určitých ustanovení. Túto potrebu jasne definuje v čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii), kedy v prípade protipožiarnych služieb poukazuje na skutočnosť, že je potrebné sa odchýliť od čl. 16 (4- mesačné referenčné obdobie), čím v čl. 19 rozširuje referenčné obdobie až na 6 mesiacov. Zároveň v rovnakom článku ukladá možnosť členským štátom rozšíriť toto referenčné obdobie až na 12 mesiacov. Zároveň 6-mesačné referenčné obdobie vyplýva aj z logiky veci, keďže fond pracovného času (z ktorého vychádza aj samotný žalobca) sa rozpočítava na 6-mesačné obdobia. V zmysle vyššieho uvedeného má žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. Článok 6 smernice 2003/88/ES pojednáva o „pracovnom“ čase. S poukazom na už citovaný čl. 2 ods. 1 a 2 smernice má žalovaný za to, že do výpočtu, či teda bola smernica 2003/88/ES porušená vo vzťahu k žalobcovi, je nutné započítavať len odpracované hodiny, počas ktorých žalobca buď pracoval na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov zamestnávateľa. Žalobca mylne vykladá extenzívnym spôsobom pojem „odpracované hodiny“, keď v tabuľke v časti „hodiny“ a „nad 48 h“ započítava aj čas odpočinku v zmysle čl. 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES. Dokonca sem započítava aj dni neutrálne (riadna ročná dovolenka a dni práceneschopnosti) v zmysle čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES. Ide o účelný a mylný výklad pojmu pracovný čas zo strany žalobcu, ktorým sa snaží dosiahnuť čo najvyšší počet údajných odpracovaných hodín. Smernica v článku 16 písm. b) upravuje tzv. „neutralizáciu“, ktorá hovorí

o „preskočení“ určitých dní v referenčnom období, ako keby neexistovali. Predmetným spôsobom sa poskytuje pracovníkom zvýšená ochrana, pretože sa z referenčných období „vymazávajú“ dni času odpočinku, čím sa počet odpracovaných hodín nezmení, ale zníži sa počet dní v referenčnom období a teda sa zvyšuje priemerný týždenný pracovný čas žalobcu. Inak povedané, delenec zostáva nezmenený, deliteľ sa znižuje, čím sa podiel zvyšuje. Smernica neutralizuje v zmysle článku 16 písm. b) s poukazom na článok 7 štyri týždne riadnej platenej dovolenky spolu so všetkou práceneschopnosťou. Avšak, nemožno neutralizovať všetky dni voľna, pretože by to vytvorilo situáciu ad absurdum a teda to, že čím viac dní voľna na oddych a regeneráciu by žalobca dostal a využil, tak tým viac by bolo zasiahnuté do jeho práva na oddych a regeneráciu. Zákonodarca pri tvorbe smernice prezumoval predmetnú situáciu a neutralizoval iba dni riadnej dovolenky v rozsahu 4 týždňov, v plachtách služieb označené ako „DOV“, a dni práceneschopnosti, v plachtách označené ako „PN“, „PNK“ a „OČR“, čím vytvoril priestor na zvýšenú ochranu pracovníkov. Predkladaná tabuľka žalobcu započítava do svojho prepočtu, v časti „hodiny“ aj dni označené ako DOD, DOV, DOS, VS, SVP, LEK a SRP v zmysle žalobcom predložených plachiet. Ide o mylnú interpretáciu pojmu pracovný čas v zmysle čl. 2 smernice 2003/88/ES. Z Výkladového oznámenia Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času č. 2023/C 109/1: 2. Pokiaľ ide o referenčné obdobie použité na výpočet priemerného týždenného pracovného času, v článku 16 smernice sa stanovuje, že „[…] Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne; […]“. To znamená, že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas. Pokiaľ ide o platenú ročnú dovolenku, týka sa to 4 týždňov, ktoré sú stanovené v smernici. Pokiaľ však ide o právo na pracovnú neschopnosť, jeho „spôsoby výkonu […] nie sú upravené právom Spoločenstva vzhľadom na jeho súčasný stav“ ( 200). Preto je potrebné odkázať na vnútroštátne vymedzenie (-a) pracovnej neschopnosti s cieľom zistiť, ktoré obdobia by mali byť vyňaté alebo neutrálne pri výpočte priemerného týždenného pracovného času. Vzhľadom na znenie článku 16 písm. b) a napriek tomu, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa tejto otázky neexistuje, Komisia sa domnieva, že ak vnútroštátna právna úprava umožňuje pracovníkom dodatočné obdobia platenej ročnej dovolenky okrem minimálnych 4 týždňov, dotknutý členský štát môže slobodne rozhodnúť o zahrnutí alebo vyňatí týchto dodatočných období ročnej platenej dovolenky do výpočtu priemerného týždenného pracovného času. Zároveň sa žalovaný vyjadruje aj k ďalším dňom, s ktorými sa možno stretnúť v plachtách služieb predložených žalobcom. RE – Rekondičný pobyt je nariadený čas oddychu, kedy pracovník nepracuje, ale regeneruje, oddychuje a má čas venovať sa svojim blízkym, najmä od roku 2023, kedy je možné rekondičný pobyt vykonať v domácom prostredí. Na účely mzdy sa do systému SAP zapisuje 7,5 hodiny v pracovné dni, čo vyplýva z 37,5 hodinového týždenného pracovného času príslušníkov HaZZ ustanovený v kolektívnej zmluve. Na účely výpočtu skutočne odpracovaných hodín v zmysle smernice 2003/88/ES s poukazom na čl. 2 ods. 1 predmetnej smernice žalovaný pracoval s argumentom, že v tomto prípade ide o „nariadený oddych“ a teda zahŕňa 7,5 hodín v pracovné dni počas rekondičného pobytu do pracovného času. Avšak nejde o pracovný čas, nakoľko zmyslom rekondičných pobytov je regenerácia a oddych žalobcu a teda by takýto čas mal byť v kolónke skutočne odpracovaných hodín označený ako 0 s tým, že takýto deň by nemal byť neutralizovaný, pretože cieľom rekondičných pobytov je naplnenie sociálneho práva v zmysle smernice 2003/88/ES a teda poskytnúť príslušníkom možnosť oddychu a regenerácie. Avšak, aj napriek vyššie uvedenému, žalovaný z opatrnosti zaraďuje rekondičný pobyt do odpracovaných hodín, ako 7,5 hodín každý pracovný deň. SSV - Zvyšovanie kvalifikácie, je čas žalobcu strávený na kurze, kedy získa certifikované oprávnenie na výkon určitej činnosti, ktoré má platnosť aj po prípadnom ukončený práce hasiča a je hradený zamestnávateľom. Aj predmetný čas sa započítava do pracovného času v pomere 7,5h v pracovné dni z rovnakého dôvodu, ako je tomu pri rekondičných pobytoch. SKO – školenie. Ide o čas, ktorý v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES spadá pod definíciu pracovného času a teda je nutné ho započítavať, nakoľko príslušník HaZZ, teda žalobca, vykonáva úlohy podľa pokynu zamestnávateľa. Žalobca v takomto prípade nie je k dispozícií služobnému úradu, avšak zvyšuje svoju kvalifikáciu a teda každé školenie sa rozumie ako pracovný čas. V zmysle uvedeného má za to, že spomínané dni označené ako DOD, DOV, DOS, VS, SVP, LEK a SRP nemožno započítavať do odpracovaných hodín, nakoľko spadajú pod definíciu času odpočinku podľa čl. 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES a teda celá tabuľka predložená žalobcom je v tomto zmysle irelevantná a účelne mylná. Žalovaný má za to, že žalobcom predkladaný spôsob prepočtu odpracovaných hodín žalobcu je v absolútnom nesúlade so smernicou 2003/88/ES a rovnako aj s jej princípmi a zásadami, na ktorých je postavená. Skutočnosť, že ide o druh sociálneho práva Európskej únie, ktorým sa stanovili minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, nezakladá právo zamestnancom, respektíve v našom prípade príslušníkom hasičského a záchranného zboru,

aby svojvoľne a bezdôvodne započítavali do výpočtu svojich odpracovaných hodín všetky dni voľna a to aj napriek skutočnosti, že tieto sú im započítavané do fondu pracovného času, ktorý sa prevažne využíva na mzdové výstupy, čo preukázal aj žalobca doložením výplatných pások. Žalobca sa podanou žalobou domáha náhrady škody, ktorú subsumuje pod ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a náhrade nemajetkovej ujmy. Výšku uplatnenej škody určil na základe prepočtu hodín, ktoré za jednotlivé týždne mal odpracovať nad rámec maximálneho týždenného služobného času. Výška uplatnenej sumy teda sama o sebe nenapĺňa atribúty nemajetkovej ujmy, nakoľko je stanovená prepočtom z platu žalobcu, nie je určená zásahom do jeho práv. Z obsahu žalobného návrhu je zrejmé, že žalobca si uplatňuje akúsi formu doplatku služobného platu. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa teda bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby. Za nemajetkovú ujmu možno považovať akúkoľvek ujmu, ktorá nezasahuje majetkovú sféru, ale poškodzuje osobnostnú sféru poškodeného. Ide teda o zásah do osobnosti človeka, pričom tento zásah sa môže dotýkať zdravia, cti, súkromia alebo osobného života poškodenej osoby. Žiadne takéto skutočnosti však žalobca netvrdí ani nepreukazuje. Ak má byť žalobcovi uplatnená suma priznaná ako nárok na náhradu škody, zo strany žalobcu nedošlo k splneniu všeobecnej prevenčnej povinnosti pri predchádzaní škodám. Žalobca v žalobe ďalej tvrdí, že mu bolo zasiahnuté do práva na ochranu zdravia ako aj do práva na súkromie a rodinný život, nakoľko sa údajne nemohol venovať rodine, resp. nemohol sa osobne rozvíjať. K uvedenému žalovaný uvádza, že žalobca do tohto momentu žiadny spôsobom nepreukázal, že by došlo k zásahu do jeho práv podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, na ktorý sa odvoláva. Nakoľko nebol splnená ani len prvá podmienka náhrady škody, tak sú tieto tvrdenia žalobcu irelevantné a nedôvodné. Okrem uvedeného žalobca v žiadnom prípade nepreukázal ani, ako už bolo vyššie povedané, porušenie smernice 2003/88/ES, nakoľko vychádza zo striktných období 1 týždňa pri svojich prepočtoch, čím absolútne ignoruje pojem „priemerný“ v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. V konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021). Žalovaný ďalej na podporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy poukazuje na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky - Krajský súd v Žiline sp. zn. 6Co/159/2019 zo dňa 27.05.2020, Krajský súd v Bratislave č. k. 5Co/192/2019-310 zo dňa 29.10.2019. Ak by aj žalobca preukázal akúkoľvek ujmu, tak v zmysle Nálezu Ústavného sudu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 21/02 z 11.09.2002 musí žalobca preukázať aj to, že k tejto ujme došlo práve porušením smernice 2003/88/ ES. Konštatovanie zásahu v jeho osobnom živote je všeobecné, neuvádza konkrétne dôsledky. Čo sa týka zdravotného stavu žalobcu, na služobný pomer príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa vzťahujú aj iné predpisy (napr. zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), kolektívne zmluvy, pričom z týchto predpisov pre príslušníkov vyplýva viacero výhod z oblasti sociálneho zabezpečenia či zdravotnej starostlivosti - dovolenka nad rámec zákonnej úpravy, ďalšie služobné voľno priznané z kolektívnej zmluvy, každoročné rekondičné pobyty (bez odpočtu dovolenky), náhradné voľno za prácu vo sviatok, pravidelné lekárske prehliadky, vďaka čomu žalobca čerpal ďaleko viac voľna ako pracovníci vykonávajúci prácu v inom odvetví. Povinné absolvovanie lekárskej prehliadky má zabezpečiť príslušníkom Hasičského a záchranného zboru potvrdenie o tom, že ich zdravotný stav zodpovedá potrebám výkonu tohto povolania. Ak žalobca úspešne absolvoval riadne lekárske prehliadky s výsledkom, že môže ďalej vykonávať túto prácu (a teda sú vylúčené neprimerané dopady na jeho zdravie - žalobca v podanej žalobe netvrdí opak). 6. Žalobca v rámci repliky poukázal na to, že vôbec nedošlo k transpozícii čl. 6 a 16 písm. b/ ani čl. 17 ods. 3 písm. c/ a bod iii/ do právneho priadku SR vo vzťahu k z.č. 315/2001 Z. z.; jediným právnym predpisom v SR, do ktorého boli transponované vyššie spomenuté články smernice je Zákonník práce, a to konkrétne v ustanovení § 85a: 1/ priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas môže prekročiť 48 hodín za obdobie 4 mesiacov po sebe nasledujúcich v prípade, ak ide o zdravotníckeho zamestnanca podľa osobitného predpisu, ak zamestnanec s takýmto rozsahom pracovného času súhlasí. Priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca podľa prvej vety vrátane práce nadčas nesmie presiahnuť 56 hodín. Skutočnosť, že došlo k riadnej transpozícii do Zákonníka

práce vyplýva a) z legislatívneho procesu k tomuto ustanoveniu a b) zo štandardnej tzv. tabuľky zhrody, ktorá pri akejkoľvek transpozícii práva EÚ, obsahuje presný odkaz, ktorý konkrétny článok tej ktorej smernice bol transponovaný, do ktorého konkrétneho ustanovenia právneho predpisu. Ide o štandardný legislatívny proces, ktorý je súčasťou dôvodovej správy každého predkladaného zákona od vstupu SR do Európskej únie. V prípade zákona o hasičskom zbore z celého legislatívneho procesu t. j. od momentu jeho prijatia ako aj jednotlivých noviel, ktoré sa týkali priamo ustanovenia § 86 ods. 1 nevyplýva, že by došlo k transpozícii, upravuje len „nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času“, čo zodpovedá zneniu čl. 13 smernice 2003/88/ES; pojem rozvrhnutie pracovného času a pojem referenčné obdobie sú dva odlišné právne inštitúty, ktoré žalovaný účelovo zamieňa. Podľa čl. 22 Smernice žiadny zamestnávateľ nemôže vyžadovať', aby pracovník pracoval dlhšie ako 48 hodín počas doby siedmich dní, ktorá sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie uvedené v článku 16 písm. b, ak najprv nezískal súhlas pracovníka vykonávať takúto prácu. Žiadny obdobný súhlas žalovanému počas doby jeho služby neudelil a tento nemôže zamestnávateľ získať konkludentne. Nesprávna resp. absentujúca transpozícia smernice Európskej únie do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, t.j. postupu NR SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu Vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy SR, čím je založená pasívna legitimácia štátu zastúpeného MV SR. Uplatnenie škody je priamo explicitne vylúčené z pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z. z. (§ 3 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 9 ods. 2), teda je nevyhnutné žalovať priamo štát bez možnosti prejednania nároku na náhradu škody. Žalobcovi pri sledovaní legislatívneho procesu neuniklo, że do medzirezortného pripomienkového konania bola predložená novela zákona č. 315/2001 Z. z. , ktorá primárne mala upravovať rovnošaty hasičov, avšak štandardným prílepkovým spôsobom zákonodarca navrhol doplniť do § 97 nový odsek 3, ktorý v súlade s argumentáciou žalovaného v súdnych sporoch navrhuje, aby sa do pracovného času nezapočítavali: čerpanie dovolenky, platené služobné voľno, ..., t.j. nesporne reflektuje na množstvo sporov iniciovaných hasičmi. Pokiaľ ide o čl. 3 kolektívnych zmlúv (žalovaným nepredložených), tieto upravujú nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času, čo je odlišný inštitút od referenčného obdobia. Vo vzťahu k novele zákona poukázal na nedotknuté znenie ust. § 86 ods. 1 z dôvodu, že tam nikdy žiadne referenčné obdobie nebolo, ako sa to snažil žalovaný navodiť. Definíciu spôsobu určenia priemerného pracovného času prezentovanú žalovaným vyhodnotil ako nelogickú, je nepodstatným, ktorým dňom týždňa pri výpočte priemeru začať, výsledok bude rovnaký. Podtrhol simplicitný základ žaloby nasledovne: hasič pracuje dva týždne vždy dve zmeny, t.j. min. 48 hodín v týždni a každý tretí týždeň tri zmeny, t.j. 72 hodín v týždni, v dôsledku čoho pri akomkoľvek referenčnom období dochádza k prekročeniu max. limitu 48 hodín týždenne, naviac, nočné pohotovostné zmeny sa žalobcovi do fondu pracovného času nezarátavajú, teda ide o dve porušenia základných pravidiel sociálneho práva EÚ s dôsledkami na práva žalobcu na ochranu zdravia, súkromia, rodinného života, spravodlivú odmenu za vykonanú prácu a primerané zabezpečenie v starobe, čoho dôsledkom je škoda, nakoľko žalobca mohol tráviť čas aj inak. Za priam škandalózne označil popretie správnosti hodín evidovaných v systéme SAP, a to primárne z dôvodu, že žalovaný nepozná skutočne odpracovaný počet hodín hasičov, nepredložil žiaden dôkaz, nepravdivo tvrdí, že SAP predstavuje celkový fond pracovného času hasiča, čo je v priamom rozpore s podstatnou časťou žaloby v podobe skutočnosti, že do fondu pracovného času sa nezapočítavajú nočné pohotovosti, SAP je evidenciou zamestnávateľa zodpovedajúceho za správnosť jej obsahu, v danom prípade ide o neúčinné popretie tvrdenia žalobcu. Zdôraznil obsah porušenia unijného práva, v prvom rade ide o porušenie čl. 6 písm. b/ smernice – neprekračovanie 48 hodinového týždenného pracovného času, sekundárne nezapočítavanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti do fondu pracovného času v rozpore s judikatúrou SD, ktorým opomenutím bol žalobcovi spôsobený podstatný, trvalý a sústavný zásah do jeho osobnostných práv. Ide o zásah do práva žalobcu na vedenie jeho súkromného a rodinného života, najmä nemožnosť venovania dostatku času (o ktorý bol konaním žalovaného ukrátený) svojej rodine a priateľom, s ktorými žalobca udržiava intenzívne vzťahy, aktívnym a pasívnym rekreačným činnostiam, individuálnemu alebo inštitucionálnemu vzdelávaniu, svojim záľubám, športovej činnosti, cestovaniu, starostlivosti o domácnosť a činnostiam každodenného života; zásah do práva na ochranu svojho zdravia vníma žalobca pre dlhodobé zdravotné ťažkosti spojené s prekračovaním 48 hodín týždenne, pracoval viac, ako dovoľuje v tejto oblasti právo Únie a nemal ani dostatok času na odpočinok medzi službami, uvedeným došlo k ohrozeniu práva na ochranu zdravia a k ohrozeniu zdravia a bezpečnosti ostatných príslušníkov HaZZ a aj iných osôb. Zároveň došlo k zásahu do práva na spravodlivú odmenu a hmotné zabezpečenie v starobe žalobcu, v čase pasívnej pohotovosti nezarátaného do fondu pracovného času, žalobca musí reálne odpracovaný pracovný čas fakticky zdvojnásobiť, v dôsledku čoho v roku 2022 namiesto 2000 hodín odpracoval 2700 hodín (35%), čo žalobca vníma ako závažnú ujmu. Poukázal na nespojitosť žalovaným predloženými rozhodnutia

súdov SR s prejednávanou vecou, ktorých predmet je celkom mimo kontextu predmetu tohto konania, naopak zdôraznil, že v skutkovo a právne obdobných sporoch v aktuálnom čase výrazná prevaha čo do počtu rozhodnutí krajských súdov v rámci SR jednoznačne svedčí v prospech žalobcu, pričom aktuálna výška priznaného primeraného zadosťučinenia sa pohybuje v intervale 4000 až 6000 eur. Opätovne špecifikoval skutkové vymedzenie predmetu konania, kedy k porušovaniu jeho osobnostných práv dochádzalo v období od 26.04.2021 (17. týždeň roku 2021) do 28.04.2024 (17. týždeň roku 2024), t.j. v trvaní celých troch rokov, prehľad odpracovaného obdobia zobrazil v grafickej tabuľke. Údaje obsiahnuté v systéme SAP (tzv. plachta), z ktorých tabuľka vychádza, neboli žalovaným spochybnené, v dôsledku čoho ide o nesporné skutočnosti. 7. V duplike žalovaný uzavrel, že pre úspešnosť podanej žaloby je nevyhnutné preukázať porušenie článku, ktorý priznáva žalobca určité právo – teda článok 6 písm. b/ smernice, k čomu nedošlo, následne sa musí skúmať rozsah prípadnej ujmy, teda 1/ o koľko hodín došlo k prekročeniu limitu a 2/ aké následky to na žalobcu malo. Súd musí prihliadnuť i na § 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z., ktorým sa stanovuje úlohu HaZZ, prísahu, ktorú príslušníci HaZZ skladajú, súvislosti medzi stratou času a tvrdenými následkami / zásahmi do osobnostných práv. Základným rozporom v tomto, ako aj obdobných konaniach, je rozpor v spôsobe preukazovania porušenia práva únie. Zatiaľ čo rôzni právni zástupcovia k predmetnej otázke pristupujú rozdielne, tak žalovaný zastáva rovnaký názor, odkazy žalobcu na rozhodnutia krajských súdov v tomto konaní sú zmätočné, nakoľko žalobca nefiguroval ani v jednom predmetnom konaní, dokonca ani spôsob prepočtu pracovného času nebol použitý ani v jednom predmetnom konaní, ani v jednom predmetnom konaní nebol použitý spôsob prepočtu v kalendárnych týždňoch, pričom všetky tieto rozhodnutia vychádzajú minimálne z 1-mesačného referenčného obdobia, dokonca iné aj zo 6-mesačného a 12-mesačného. V prípade rozhodnutí, pri ktorých bolo použité 1mesačné referenčné obdobie, tak žalobcovia (resp. ich totožný právny zástupca) odpočítavali čas odpočinku od svojich prepočtov. Základné sporné tvrdenia strán vychádzajú z: 1/ rozporu rozdielu medzi pojmami „pracovný čas“ a „čas odpočinku“, 2/ rozporu obdobia, v rámci ktorého sa pracovný čas žalobcu skúma. Poukázal na najnovšie právne názory konajúcich súdov v konaniach, kde bola vznesená námietka rozdielu medzi pojmami „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ (Okresný súd Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023, Okresný súd Trnava sp. zn. 11C/42/2024, Mestský súd Bratislava IV sp. zn. 52Cos/2/2023, Mestský súd Košice sp. zn. 77C/17/2023). Ak členský štát považuje za dostatočne transponovanú ktorúkoľvek časti ktorejkoľvek smernice, tak túto transpozíciu nemusí vykonať opakovať, pričom na posúdenie transpozície určitej časti smernice iba poukáže. Žalovaný už počas konania jasne stanovil 4 základné dôvody, prečo je nevyhnutné prihliadať na referenčné obdobie aj v tomto konaní: 1/ Samotná smernica explicitne ustanovuje, že pre protipožiarne služby môže byť referenčné obdobie predĺžené zo 4 mesiacov až na 6, poprípade 12. Vychádza z potreby zabezpečenia nepretržitej prevádzky určitých odvetví. 2/ § 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z. reflektuje smernicou stanovenú potrebu nepretržitej prevádzky HaZZ vzhľadom na jeho cieľ a funkciu. Uvedené preukazuje aj potreba minimálnych stavov na hasičskej stanici za účelom jej efektivity a životaschopnosti. 3/ § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. reflektuje určité obdobie smerom do budúcnosti, v rámci ktorého sa následne plánujú služby príslušníkov HaZZ. Žalovaný nad rámec k tomuto bodu uvádza, že pojem „referenčné obdobie“ reflektuje určitý časový úsek (obdobie), v rámci ktorého sa počíta priemer pracovného času. To znamená, že smernica 2003/88/ES prezumuje rozvrhnutie pracovného času v určitom období, ktoré sa stalo v minulosti. Tieto 2 pojmy (referenčné obdobie a § 86 ods. 1) upravujú rovnaký časový úsek, pričom je potrebné zdôrazniť, že tento časový úsek je jedným upravený do minulosti a druhým do budúcna. V konečnom dôsledku § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. upravuje budúce rozvrhnutie služieb, teda vopred prezumuje určitú úpravu a plánovanie do určitého obdobia (6 mesiacov). Pojem „referenčné obdobie“ je pojmom „následku“ teda ustanovuje, ako možno pracovný čas naplánovaný v minulosti skúmať. Z uvedeného možno logicky dospieť k záveru, že ak by § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. neprezumoval plánovanie služieb do určitého obdobia (6 mesiacov) do budúcnosti, tak by nebolo logicky možné aplikovať referenčné obdobie, keďže by zákon č. 315/2001 Z. z. nemohol prezumovať existenciu akéhokoľvek obdobia na účely plánovania služieb. 4/ Rovnako je na mieste prihliadnuť na skutočnú prax ako sa služby príslušníkov HaZZ plánujú, pričom že súdy nie sú viazané iba doslovným výkladom ustanovení zákonov či nadnárodných právnych predpisov, ale rovnako môžu a zároveň by aj mali prihliadať nie len na formálnu stránku, ale aj praktickú stránku uplatňovania týchto formálne stanovených ustanovení. V prípade príslušníkov HaZZ sa služby rozvrhujú vopred do obdobia šiestich mesiacov. Je preto na mieste konštatovať, že žalobca už v júli toho-ktorého roka by vedel uviesť, či má službu naplánovanú na Vianoce, 1. sviatok vianočný alebo 2. sviatok vianočný. Je pravdou, že následne sa každý mesiac dielčie plánuje pred jeho začiatkom, avšak plán služieb, ktorý bol naplánovaný vopred

sa nemení, iba sa upravuje s ohľadom na vzniknuté situácie v tom-ktorom mesiaci. Nad rámec poukázal na novelu zákona č. 561/2005 Z. z, ktorá reflektovala aj otázku referenčného obdobia. Žalovaný má za to, že vzhľadom na vyššie uvedené. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do otázky preukázania porušenia ustanovenia práva únie, ktoré priznáva jednotlivcovi právo, ani neuviedol žiadne konkrétne následky, ktoré by mal ním tvrdení zásah na jeho osobnostnú sféru (existencia škody). Konajúci súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu, čo má dosah na otázku úspešnosti. Ak teda žalobca nepreukázal zásah do jeho práv, tak nie je dôvodné, aby mu bola priznaná akákoľvek kompenzácia, pričom súd nemôže v otázke sporu o náhradu nemajetkovej ujmy vychádzať z iných, síce obdobných, ale skutkovo rozdielnych konaní (keďže rozvrh služieb žiadneho príslušníka HaZZ nie je totožný s iným vzhľadom na voľné dni či práceneschopnosti a iné mimoriadne situácie). 8. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že slúži 24 hodinové služby, počas mesiaca odslúži v priemere 10 služieb, čiže na pracovisku strávi 240 hodín, ale do fondu pracovného času sa mu zarátava 160 hodín. Tento rozdiel strávi na pracovisku, ale nijako sa mu to neráta do odpracovaných hodín, ešte si musí doslúžiť hodiny, aby dorobil fond pracovného času, teda na pracovisku strávi oveľa viac hodín, než ktokoľvek iný v rámci ministerstva vnútra, napr. v polícii slúžia 12 hodinové služby a on tam strávi mesačne o 80 hodín viacej bez toho, aby sa to akýmkoľvek spôsobom rátalo do odslúženého času. Tým, že je v práci 240 hodín, tak mnohokrát sa nemôže zúčastniť rodinných akcií, na ktorých veľakrát absentuje, čomu sa manželka „teší“. Čo sa týka naplánovaného služobného času, nový mesiac sa plánuje ku koncu starého, tam sa musia meniť jeho plány. Čo sa týka služobných ciest, rekondičný pobyt je dosť zvláštne riešený, výkon služby je od pondelka do piatku, 8 hodín denne a víkendy sa absolútne nezarátavajú do toho času, ktorý strávi na služobnej ceste, ale pri nástupe na kúpeľov podpisuje doložku, že nemôže opustiť kúpele na dobu dlhšiu ako 48 hodín. Čiže víkend, ktorý tam je jeho súkromným časom, nemôže opustiť zariadenie, aby neporušil smernicu, ktorú podpisuje pri nástupe na kúpeľnú liečbu. Čo sa týka samotného výkonu hasičskej služby na hasičskej stanici - ide o hasičskú stanicu typu 2, slúžia tam šiesti, minimálny stav je štyria, čo musí byť dodržané na zachovanie na výjazdu schopnosti, reakcie schopnosti jednotky, aktuálne sú piati, takže aj plánovanie voľného času nie je ľahké. Čo sa týka samotných podmienok na výkon služby - hoci je stanica po rekonštrukcii, nočná pohotovosť od 22:00 do 06:00 hod., kedy sú na lôžkach, nejde o spánok, lebo do minúty majú výjazd, aj počas bežného výkonu služby aj počas nočnej pohotovosti, takže o spánku sa nedá hovoriť. Ležia, oddychujú a keď príde domov, tak si musí oddýchnuť a nejakým spôsobom sa dať dokopy. Nemajú zabezpečenú ani samostatnú posteľ, o postele sa delia, hoci sa vedelo, že tam bude slúžiť 18 ľudí, tak nie je tam zabezpečených ani tých 18 postelí, aby tam bola základná hygiena a nejaký ten komfort. Nočná pohotovosť je hradená 15-timi %, čo nedosahuje ani výšku minimálnej mzdy, neráta sa to do odslúženého času. Čo sa týka materiálovotechnického zabezpečenia, má problém s vystrojovaním, so zásahovými kompletmi. Zásahový komplet má životnosť 5 rokov, ale v prípade nejakého výjazdu, kde príde k znečisteniu zásahového obleku, buď doslúži v tom špinavom a mokrom, čo nie je veľmi možné, alebo používa zásahové komplety po životnosti, ktoré zostali z predchádzajúceho 5 ročného obdobia, čiže nie sú zabezpečené 2 sety, aby mali možnosť doslúžiť v čistom a mať 1 náhradný. Je ženatý, má syna, ktorý chodí na futbalové krúžky, na ktoré ho vodí žena, nakoľko nie je dosť z toho času doma, keďže sa mu strieda služobný týždeň každý tretí deň, plus akcie naviac, školenia alebo infor. metodického zamestnania, tak veľakrát to ostáva na nej. Manželka nie je nadšená z toho, sťažuje sa. Ona si ukrojuje z toho času pre seba, robí do pol 3 a potom 2 alebo 3 hodiny rieši réžiu malého. Pozemok kúpili na I., rodinu majú v D. a v B., takže nemajú nikoho kto by im pomáhal. Pri nástupe vedel, že sa robia 24 hodinové služby, ale keďže išiel do štátneho sektoru, predpokladal, že všetko bude podľa zákona. Vedel, že budem slúžiť s nočnou pohotovosťou, ale nebol si vedomý toho, že nočná pohotovosť sa neráta do odslúženého času. Keď nastúpil do zboru, tak nemal rodinu a takéto veci vtedy neriešil. Nemá problém s finančným ohodnotením. Veľkú časť tvoria nenárokovateľné zložky, každý poberá osobný príplatok vo výške 350 Eur na základe kolektívnej zmluvy, ale kolektívna zmluva platí rok, a každý rok sa musí vyrokúvať znova. Takisto aj výkon nočnej pohotovosti, ktorý je hradený 15% chcú zdvihnúť na 30%, ale len v rámci kolektívnej zmluvy, t.j. všetky zvýšenia príplatku sa riešia len na určitý čas a nie je to výška mzdy, ktorá je zamestnávateľom garantovaná. 9. Z výsluchu žalobcu na pojednávaní dňa 6.3.2025 bolo zistené, že u hasičského a záchranného zboru pracuje od júla 2005 vo funkcii H. - D. na pracovisku v D.. Pracuje v 24 hodinových zmenách. Na zmenu nastupuje ráno o 7:00 hod. a končí na druhý deň o 7:00 hod. Pracovný výkon má od 7:00 hod. do 22:00 hod. Jeho pracovný výkon trvá 16 hodín. Od 22:00 hod. začína pracovná pohotovosť, ktorá končí o 6:00 hod. na druhý deň. Od 6:00 hod. do 7:00 hod. je znovu pracovný výkon. Vtedy sa odovzdávajú zmeny.

Podľa žalobcu nočná pohotovosť, ktorá trvá od 22:00 hod. do 6:00 hod., je platená od 1,50 Eur až 2,- Eur na hodinu. Čo sa týka sociálnych pomerov žalobcu, je ženatý, manželka sa volá J. B., nar. X.X.XXXX. Spolu majú dve maloleté deti, a to H., nar. XX.X.XXXX, žiaka 8. triedy ZŠ a J., nar. XX.X.XXXX, žiaka 4. triedy ZŠ. Počas mesiaca žalobca odslúži v priemere 10 služieb, čiže na pracovisku strávi 240 hodín, ale do fondu pracovného času sa mu zarátava 160 hodín. Tento rozdiel strávi na pracovisku, ale nijako sa mu to neráta do odpracovaných hodín. Ešte si musí doslúžiť hodiny, aby bol naplnený fond pracovného času. Vzhľadom na to, že pracuje 240 hodín mesačne, nemôže sa dostatočne venovať rodine. Starší syn žalobcu aktívne hráva florbal. Žalobca s ním nemôže chodiť na tréningy a zápasy. Dovolenky si plánuje 6 až 7 mesiacov dopredu a celý rodinný život sa odvíja od pracovného zaradenia žalobcu. Otec žalobcu má XX rokov a musí sa o neho starať. Žalobca do pozornosti súdu dal porovnanie s policajtami a vojakmi. Tieto kategórie zamestnaní majú nárok na výsluhové dôchodky po 25 rokoch. Kým policajti a vojaci majú výsluhový dôchodok po 25 rokoch, žalobca v skutočnosti odpracuje viac ako 33 rokov. Žalobca ďalej uviedol, že pred vstupom do hasičského záchranného zboru nebol informovaný o podmienkach výkonu služby v D.. Pri nástupe mal XX rokov, bol bezdetný a býval u rodičov. Čo sa týka plánov služieb s nimi sú oboznamovaní a je to najmenej 3 dni pred začiatkom ďalšieho mesiaca. S plánom služieb žalobca vyjadril nesúhlas vtedy, keď mal ísť slúžiť mimo plánu služieb. Keď má žalobca nočnú službu, môže byť na lôžku. Musí byť oblečený, môže mať rozopnutý opasok a odpočívať. Keď má výjazd, vtedy je prerušená pohotovosť a je platený ako pri práci nadčasovej. Každoročne sa žalobca podrobuje zdravotným prehliadkam. Keby neprešiel cez tieto prehliadky, nemohol by vykonávať prácu príslušníka hasičského a záchranného zboru. Najdôležitejšia vec, pre ktorú žalobu podal, bola tá, že chce zmenu systému , aby pracovná pohotovosť bola započítaná do pracovného času. O náhradné voľno požiadať nemohol, nakoľko väčšinou slúžia na minimálnych stavoch. 10. Na pojednávaní bol vypočutý svedok E. B. B., ktorý momentálne vykonáva funkciu K. na Okresom riaditeľstve hasičského a záchranného zboru v L.. Svedok sa vyjadril k prekročeniu maximálne povoleného 48 hodinového týždenného pracovného času a tiež sa vyjadril k tomu, že sa nezapočítava neaktívna časť pracovnej pohotovosti do fondu pracovného času. Svedok uviedol, že k prekročeniu dochádza počas mesiaca v určitých týždňoch, keď služba je daná trikrát do týždňa, čo sa nedá ovplyvniť. V tej dobe, kedy toto nastávalo, tak sa sledoval len polročný pracovný čas. Počas nočného odpočinku od 22:00 hod. do 6:00 hod., tento čas sa nezapočítava, ale príslušníkovi ide paušálna náhrada za tento čas strávený na pracovisku. Paušálna náhrada je mesačne okolo 120,- až 130,- Eur. Svedok ďalej uviedol, že kým nevykonával funkciu K., ako M. hasič mal väčšiu voľnosť a vedel si viac upraviť svoje voľno. Hasič - záchranár počas pohotovosti musí byť stále pripravený na vykonanie výjazdu z hasičskej stanice do jednej minúty. Počas nočnej pohotovosti nemá žiadne služobné povinnosti a je na jeho zvážení ako bude tráviť tento čas. Počas nočnej pohotovosti sú k dispozícii postele, na ktorých môžu bdieť celú noc. V spálni je televízor a ešte v jednej miestnosti je televízor. Služby sú vopred dané na jeden rok. Vždy je jeden deň práce a dva dni voľno. Pracovný harmonogram sa upravuje vždy pred začiatkom mesiaca, keď prichádzajú nové úlohy, výcviky, školenia. Pri práci nadčas si príslušník vypíše tlačivo a buď sa mu práca nadčas preplatí alebo dostane voľno. Najväčšou sociálnou výhodou pre príslušníkov je čerpanie rekondičného pobytu v trvaní dvoch týždňov s úplným preplatením, ktoré sa realizuje v H. H., J. N. alebo v O.. Príslušníci HaZZ po 25 rokoch majú nárok na výsluhový dôchodok. Na otázku právneho zástupcu žalobcu svedok uviedol, že účasť na rekondičnom pobyte nie je právom ale povinnosťou príslušníka HaZZ. Asi od roku 2023 môžu príslušníci HaZZ absolvovať rekondičný pobyt v mieste bydliska a tento sa započítava do pracovného času, ako keby pracoval od 7:00 hod. do 14:30 hod. 11. Nad rámec 48 hodinového pracovného týždňa žalobca odpracoval v roku 2021 133 hodín; v roku 2022 301 hodín; v roku 2023 328 hodín; v roku 2024 130 hodín. Podľa jednotlivých rokov pri priemernej hodinovej mzde nárok žalobcu činil 9.229,86 Eur. 12. Podľa čl. 7 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.120 ods. 2. 13. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo

zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. 14. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 15. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. 16. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 17. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 18. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 19. Podľa bodu 5 Preambuly Smernice všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času. 20. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. 21. Podľa čl. 2 ods. 2 písm. a) Smernice táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas. 22. Podľa čl. 2 ods. 3 Smernice táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. 23. Podľa čl. 2 Smernice na účely tejto smernice platia tieto definície: 1. „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou; 2.„čas odpočinku“ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. 24. Podľa čl. 6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. 25. Podľa čl. 16 písm. b) Smernice, členské štáty môžu ustanoviť: pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne. 26. Podľa § 85 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

27. Podľa § 85 ods. 2 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa. 28. Podľa § 86 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. 29. Podľa § 86 ods. 2 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžkavykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. 30. Podľa § 92 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. 31. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v mieste vykonávania štátnej služby. 32. Podľa § 103 ods. 5 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu. 33. Podľa § 122 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. 34. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. 35. Podľa § 122 ods. 3 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas. 36. Súd mal v danej veci preukázané, že v prípade žalobcu je daná aktívna vecná legitimácia v spore, nakoľko čl. 6 písm. a) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi práva, ktoré môžu jednotlivci uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, a teda poškodený pracovník má právo sa domáhať náhrady škody v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) Smernice priamo proti členskému štátu. Na základe uvedeného je následne možné vyvodiť aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v predmetnom spore, žalovaným v konaní spochybnenú. Vychádzajúc zo záverov ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcovi porušením práva EÚ, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva EÚ členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi môže zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt ale aj samotný štát a nie je vylúčené, aby za škodu spôsobenú jednotlivcovi zodpovedal popri verejnoprávnom subjekte aj samotný členský štát. 37. V danom prípade si žalobca ako subjekt poškodený porušením práva EÚ uplatnil náhradu škody voči Slovenskej republike ako členskému štátu EÚ. Za daných okolností bolo potrebné zvážiť, kto a za akých okolností zodpovedá za vzniknutú ujmu. Nakoľko v danom prípade žalobca žaluje na tom podklade, že nedošlo k správnej transpozícii Smernice, štát - Slovenská republika ako zodpovedný

subjekt, musí byť v konaní zastúpený tým ústredným orgánom štátnej správy, ktorý zodpovedá za faktickú implementáciu úniového práva do vnútroštátneho poriadku, do ktorého daná oblasť patrí, ktorým v súlade s ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, do pôsobnosti ktorého patrí aj správa a riadenie Hasičského záchranného zboru SR. Z uvedených dôvodov súd vyhodnotil námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore za nedôvodnú. 38. Procesná obrana žalovaného spočívala aj tom, že Smernicu nie je možné aplikovať na služobný čas hasičov, nakoľko títo patria medzi civilnú ochranu a z toho dôvodu, sú z pôsobnosti Smernice vyňatí. K uvedenej argumentácii žalovaného súd uvádza, že vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ je potrebné konštatovať, že z rozsahu úpravy Smernice nie sú vyňatí ani hasiči, ako to tvrdil žalovaný v rámci svojej obrany. Súdny dvor EÚ konštatoval, že článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva EÚ s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže sa jedná o minimálnu požiadavku určenú na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú išlo vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (body 33-35 a 38 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-429/09 z 25.11.2020 vo veci Günter Fuß c/a Stadtt Halle). Z uvedeného dôvodu súd dospel k záveru, že je možné Smernicu aplikovať aj na skutkový stav v predmetnom spore. 39. Ako vyplýva z Ústavy SR právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnym právom a súdy Slovenskej republiky majú povinnosť dodržiavať právo EÚ, ktorá povinnosť je výslovne zachytená aj v právnom poriadku Slovenskej republiky a vyplýva najmä z článkov 144 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR a vyplýva tiež z konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Na zásade prednosti a tiež na zásade priameho účinku právnych noriem EÚ je založená zodpovednosť členského štátu aj v prípade chybnej aplikácie alebo opomenutia zo strany členského štátu. Priamu aplikovateľnosť ustanovení komunitárneho práva v prípade, ak je vnútroštátna norma v rozpore s právom EÚ, vysvetlil prvýkrát Súdny dvor EÚ v rozsudku C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, keď uviedol, že priama aplikovateľnosť, o ktorú išlo v danom prípade, znamená, že predpisy práva Spoločenstva musia byť plne účinné a aplikovateľné jednotným spôsobom vo všetkých členských štátoch odo dňa nadobudnutia účinnosti a počas celej doby trvania ich platnosti. Tieto ustanovenia zakladajú s okamžitým účinkom práva a povinnosti pre všetkých, ktorých sa týkajú, či členských štátov alebo jednotlivcov, ktorí sú účastníkmi právnych vzťahov vyplývajúcich z práva Spoločenstva. Tento účinok sa vzťahuje aj na každý súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie a ktorého poslaním ako orgánu členského štátu je chrániť práva priznané jednotlivcom právom Spoločenstva. Podľa zásady prednosti práva Spoločenstva je účinkom z dôvodu nadobudnutia účinnosti priamo uplatniteľných ustanovení Zmluvy a aktov inštitúcií vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov nielen strata použiteľnosti každého existujúceho ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore, ale vzhľadom na to, že tieto ustanovenia a akty sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku použiteľného na území každého členského štátu, pričom majú prednosť - aj zabránenie zavedenia nových vnútroštátnych legislatívnych aktov, ktoré sú nezlučiteľné s normami Spoločenstva. Z dotknutého rozsudku rovnako vyplýva, že každý vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie je povinný v plnej miere aplikovať právo Spoločenstva a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom, pričom musí prípadne neaplikovať akékoľvek vnútroštátne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je s ním v rozpore, bez ohľadu na to, či bolo prijaté skôr alebo neskôr ako predpis Spoločenstva. Priamy účinok je priznávaný primárnemu právu EÚ a pokiaľ ide o sekundárne právo EÚ majú priamy účinok nariadenia pod podmienkou, že pravidlá v nich obsiahnuté sú dostatočne jasné, presné a relevantné pre situáciu jednotlivého účastníka konania. Smerniciam ako právnym aktom EÚ, ktoré sú určené členským štátom a ktoré musia byť členským štátom transponované do vnútroštátneho práva, Súdny dvor EÚ priznáva priamy účinok s cieľom chrániť práva jednotlivcov a majú priamy účinok vtedy, keď sú ich ustanovenia bezpodmienečné, dostatočne jasné a presné za predpokladu, že členský štát netransponoval smernicu do stanoveného termínu alebo ju netransponoval riadne. (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci I. P. proti Home Office). Smerniciam sa však priznáva len priamy vertikálny účinok, ktorý umožňuje jednotlivcovi, aby sa odvolával vo vzťahu k štátu na ustanovenie práva EÚ.

40. V prejednávanej veci si žalobca odvodil svoj nárok na náhradu škodu od tej skutočnosti, že Slovenská republika netransponovala do slovenského právneho poriadku článok 2 a článok 6 písm. b) Smernice, resp. že Smernica nebola to slovenského právneho poriadku transponovaná správne, ktorá okolnosť bola medzi stranami sporná. Prostredníctvom transpozície smerníc sa do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje sa výsledok požadovaný úniovým zákonodarcom. Ustanovenia smernice musia byť prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby bola zachovaná ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. V danom konkrétnom prípade z Prílohy č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore vyplýva, že do tohto zákona bola okrem iných prebratá aj Smernica. Súd na základe vykonaného dokazovania, oboznámením sa s okolnosťami daného prípadu a porovnaním čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice s relevantnými ustanoveniami Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore dospel k záveru, že Smernica nebola transponovaná správne, nakoľko sa do ustanovení Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore nepremietli ustanovenia Smernice, ktoré definujú pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a tiež ktoré definujú čas odpočinku ako akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore rovnako priamo nedefinuje, že priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín. Podľa Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť týždenného pracovného času príslušníkov hasičského zboru, v dôsledku čoho prichádza pravidelne k jeho prekračovaniu. Takúto právnu úpravu nie je možné považovať za súladnú s článkom 2 a článkom 6 písm. b) Smernice. Žalovaný sa v priebehu konania bránil tým, že dotknuté ustanovenia Smernice nemusia byť zahrnuté priamo len do textu Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore ale tieto môžu byť transponované aj do iných podzákonných predpisov resp. kolektívnych zmlúv, pričom odkazoval na Kolektívne zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rozhodujúce obdobie. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru SR služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice, a to v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je považovaná za súčasť služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR, čím je daný rozpor medzi Zákonom o Hasičskom a záchrannom zbore a čl. 6 písm. b) Smernice. Je pravdou, že Smernica v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností, avšak aj to len za súčasného zachovania náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Čo sa týka protipožiarnych služieb, odchýlky sa nesmú týkať maximálne stanoveného týždenného 48 hodinového pracovného času, keďže štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh zboru podľa Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice podľa jej článku 17. 41. Súd po vykonanom dokazovaní považoval za preukázané, že bez ohľadu na to, akým spôsobom bola Smernica do slovenského právneho poriadku transponovaná, v prípade žalobcu dochádza k faktickému stavu, kedy jeho služobný čas prekračuje Smernicou určený maximálny limit, ktorý je 48 hodín týždenne. Z toho dôvodu nie je možné tvrdiť, že Smernica bola do slovenského právneho poriadku transponovaná správne, keďže sa jej uplatňovaním nedosahuje stav požadovaný Smernicou, ktorým je zabezpečiť pre zamestnancov zvýšenú ochranu a zlepšenie bezpečnosti, hygieny a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ktoré by sa nemali podriaďovať čisto ekonomickým úvahám. 42. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal, aby mu súd voči žalovanému priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko mal za to, že porušením čl. 6 písm. b) Smernice dochádza na jeho strane k vzniku nemajetkovej ujmy tým, že bolo zasiahnuté do jeho práva na zdravie, fyzickú a morálnu integritu, práva na odpočinok, ako aj práva na spravodlivé finančné ohodnotenie a starobné zabezpečenie. 43. Je úlohou súdu členského štátu EÚ posúdiť naplnenie úniových podmienok vzniku zodpovednosti členského štátu za ujmu, ktorá bola spôsobená jednotlivcovi. Ako vyplýva z rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ, na to, aby sa dalo uvažovať o vzniku zodpovednosti členského štátu za porušenie právnej normy EÚ je potrebné, aby boli kumulatívne splnené nasledovné podmienky: 1.) cieľom porušenej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2.) porušenie takejto normy muselo byť dostatočne závažné a 3.) medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom musí existovať priama príčinná súvislosť (porovnaj napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-429/09 vo veci Günter Fuß c/a Stadtt Halle, C-118/08

Transportes Urbanos y Servicious Generales). Tieto tri podmienky musia byť splnené aj vtedy, ak škoda bola spôsobená v dôsledku nečinnosti členského štátu, t. j. netranspozície smernice, ale aj vtedy, keď škoda bola spôsobená v dôsledku prijatia legislatívneho alebo administratívneho aktu, ktorý bol prijatý v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na charakter subjektu, ktorý tento akt prijal. 44. Zodpovednosť štátu v prípade porušenia práva EÚ je absolútna a objektívna a členský štát nemá k dispozícii žiadne exkuplačné ani liberačné dôvody, a to opäť bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. 45. Zo znenia článku 6 písm. b) Smernice možno jednoznačne vyvodiť, že účelom tejto právnej normy bolo priznať jednotlivcovi práva, pričom v konkrétnosti ide o právo zamestnanca v EÚ, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračoval hranicu 48 hodín. Aj žalobca sa tak má právo dovolávať porušenia čl. 6 písm. b) Smernice voči žalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovná pohotovosť sa nezapočítava do týždenného pracovného času, čo má za následok, že každý žalobca v niektorých obdobiach pracoval dlhšie ako 48 hodín týždenne. V danom konkrétnom prípade spĺňa čas, ktorý každý žalobca na pracovisku trávi, charakteristiky pracovného času, ako ho definoval Súdny dvor EÚ, podľa ktorého rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, je tá skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi (Rozsudok Súdneho dvora EÚ C-14/04 vo veci Dellas). Súd mal v danom prípade preukázané, že žalobca trávil na pracovisku aj nad rozsah určených pracovných zmien čas, počas pracovnej pohotovosti, počas ktorej bol povinný byť prítomný na pracovisku a v prípade potreby byť do 1 minúty schopný opustiť miesto za účelom vykonania zásahu. Z uvedených dôvodov je preto potrebné aj čas pracovnej pohotovosti považovať za pracovný čas žalobcu. Členské štáty EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice tak, žeby 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali. Akákoľvek právna úprava, ktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku je v rozpore s požiadavkami čl. 6 písm. b) Smernice (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-397/01 vo veci Pfeiffer). 46. V súvislosti s argumentáciou žalovaného o nepreukázaní prekročenia maximálneho týždenného rozsahu pracovného času žalobcom súd túto vyhodnotil ako irelevantnú. Žalobca súdu predložil ako prílohu žaloby podrobnú sumarizáciu ním odpracovaného času za rozhodné obdobie (17. týždeň roku 2021 až 17. týždeň roku 2024), pričom v priebehu konania tabuľku doplnil o výpisy systému SAP obsahujúce pre výpočet východiskové vstupné údaje. Dôkazná relevacia systému SAP čo do pravosti a správnosti tam uvedených údajov výpisu v konaní spochybnená nebola, spor existoval v danej časti výlučne v tom rozsahu, že žalobca podľa názoru žalovaného zamieňajúc si skutočne odpracovaný čas s fondom pracovného času (SAP), započítaním položiek (dovolenka, pracovná neschopnosť, ...) v rozpore so smernicou 2003/88/EHS do pracovného času, nezákonne navýšil počet skutočne odpracovaných hodín, ktorý počet tak mal umelo presiahnuť maximálny týždenný limit 48 hodín. Súd konštatuje, že v danej časti bolo vzhľadom na zásadu kontradiktórnosti konania fundamentálnou procesnou povinnosťou žalovaného realizujúc ním tak ambíciu účinne poprieť dotknuté tvrdenie žalobcu, primárne prezentovať komplexné vlastné tvrdenie, na ktorú povinnosť žalovaný rezignoval, nakoľko v priebehu konania neprodukoval skutkové tvrdenie o konkrétom počte skutočne odpracovaných hodín žalobcom (pri sumarizácii aplikujúc metodiku navrhovanú žalovaným), ktorá absencia podstatných skutkových tvrdení (či už žalobcu alebo žalovaného v rámci jeho procesnej obrany) práve dôsledne rešpektujúc „rovnosť zbraní strán sporu“ (v danom prípade možno uzavrieť, že ide o tzv. klasické sporové konanie, nie o spor so slabšou stranou podľa ust. § 290 a nasl. CSP) nemôže byť nahrádzaná činnosťou súdu. Na strane žalobcu totiž došlo už v čase začatia konania k uvedeniu komplexného skutkového tvrdenia v podobe sumarizácie počtu celkovo odpracovaných hodín žalobcom za rozhodujúce obdobie, zároveň prehľadným a jednoznačným spôsobom konkretizoval, aká časť z nich má predstavovať hodiny odpracované nad smernicou povolený rozsah 48 hodín/týždeň, v ktorom týždni sa tak malo stať (z čoho bolo možné vyvodiť frekvenciu uvedeného javu), pričom preukázal zároveň zdroj čerpania vstupných údajov (SAP). Za účelom účinného popretia daného skutkového tvrdenia žalovaným tak bolo povinnosťou žalovaného primárne uviesť jeho vlastné tvrdenie o celkovom počte hodín v rozhodnom období odpracovaných žalobcom, potenciálne špecifikovať rozsah hodín nad rámec

maximálneho limitu 48 hodín/týždeň alebo (vzhľadom na výsledok) konštatovať neexistenciu žalobcom odpracovaných hodín nad rozsah maximálneho limitu podľa čl. 6 písm. b/ smernice. Žalovaný výlučne v priebehu konania (disponujúc metodikou i zdrojom vstupov pre výpočet) spochybnil správnosť spôsobu a teda i výsledku výpočtu žalobcu, avšak neucelil svoje tvrdenie o uvedenie konkrétneho výsledku vlastného výpočtu, ani neuviedol, či podľa jeho záverov bol alebo nebol maximálny limit prekročený (čo podľa neho v danej časti predstavuje neexistenciu základu nároku). Súd tak nemal k dispozícii dve porovnateľné ucelené tvrdenia za účelom posúdenia ich správnosti. Nadôvažok, nie je zrejmé, či žalovaný poukazujúc na neprípustnosť započítania ním druhovo označených položiek započítateľných inak do fondu pracovného času kalkuloval i s položkou tzv. pasívnej pohotovosti, ktorá, ako už súd konštatoval, v zmysle čl. 2 smernice jednoznačne spadá pod pojem „pracovný čas“ a ktorá položka podľa nepopretého tvrdenia žalobcu je v systéme SAP vedená mimo fondu pracovného času. V dôsledku konštatovaného neúčinného popretia tvrdenia žalobcu žalovaným tak súd považoval tvrdenie o počte a frekvencii žalobcom skutočne odpracovaných hodín nad maximum determinované čl. 6 písm. b/ smernice za preukázané. 47. Vzhľadom na to, že súd mal v predmetnom konaní preukázané, a to jednak tabuľkovým prehľadom služieb žalobcu žalovaným účinne v konaní nepopretým, ako aj z výsluchu žalobcu, že tento trávi na pracovisku po skončení riadnej služby ešte čas pracovnej pohotovosti, počas ktorej musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku (na mieste výkonu práce), ktorú je potrebné v súlade s ustanoveniami Smernice považovať za pracovný čas žalobcu, že práva žalobcu sú s odkazom na čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice porušované. Na uvedenom nič nemení fakt, že žalobcovi je poskytovaná za čas pracovnej pohotovosti náhrada v súlade s ust. § 122 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a ani skutočnosti, na ktoré žalovaný v priebehu výsluchu žalobcu ako aj v jeho písomných podaniach poukazoval, že žalobca má možnosť si počas pracovnej pohotovosti oddýchnuť, resp. že o rozvrhnutí pracovného času už v čase nástupu do služobného pomeru vedel, resp. že na porušovanie jeho práv nadriadeného upozorňoval. 48. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice prišlo v žalobcovom prípade opakovane, čo u neho zakladá právo domáhať sa vyvodenia zodpovednosti orgánov Slovenskej republiky s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. 49. Súd mal preto za to, že porušenie práv žalobcu vyplývajúcich z čl. 6 písm. b) Smernice je potrebné považovať za dostatočne závažné, a to jednak vzhľadom na základný účel Smernice, ktorým je zabezpečiť ochranu zdravia a bezpečnosti pri organizácii pracovného času, ako aj vzhľadom na to, že ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu. Zároveň ide o také porušenie práva Európskej únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Základ nároku žalobcu je týmto daný. 50. V súvislosti s uplatnením práva na náhradu škody a spôsobom jej výpočtu Smernica neobsahuje ustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ však vyplýva požiadavka, aby náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva EÚ bola primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Je potrebné, aby vnútroštátne súdy zabezpečili, že zvolený spôsob náhrady škody bude v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a so zásadou efektivity. Zásadu ekvivalencie pritom treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, t. j. dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý pre neho vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol uplatniť nárok založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásadu efektivity je potrebné chápať v tom zmysle, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Je na vnútroštátnych súdoch, aby za dodržania uvedených zásad určili formu odškodnenia a pravidlá a spôsob výpočtu náhrady škody spôsobenej porušením normy EÚ.

51. V danom konkrétnom prípade sa žalobca domáha voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy. Nakoľko právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posudzovanie a určenie výšky náhrady nemajetkovej škody (ktorý právny inštitút vnútroštátna právna úprava ani nepozná), ktorá vznikla jednotlivcovi porušením práva EÚ, mal súd za to, že povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy spĺňa požiadavky zásad úniového práva na rovnocennosť s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátneho súdu ako aj efektivity, nakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred slovenským súdom. 52. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/03 Z. z., ktorý v § 4 písm. e/ vymedzuje ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na prebratie, vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná zákonom označený orgán je však daná len v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona č. 315/01 Z. z., pretože do pracovného času hasiča sa nezarátavala aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193 zákona č. 315/01 Z. z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka práce na služobné pomery hasičov). Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9 vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/03 Z. z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 86 písm. a/, d/ Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/ Ústavy SR. Zohľadňujúc existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie a efektivity niet však prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorý orgán bol tiež garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/01 Z. z. Na takomto závere o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva Únie rovnako zakladá priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr. C 429/09 G. Fuß bod 46). 53. Vznik ujmy pritom žalobca odvodil od toho, že v dôsledku práce v rozsahu nad maximálny týždenný pracovný čas vyplývajúci z čl. 6 písm. b) Smernice bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv, a to najmä práva na zdravie, práva na fyzickú a morálnu integritu a práva na odpočinok, pričom mal za to, že v danom prípade je primerané, aby mu súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.300,- Eur. Žalovaný žalobcom uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú, pričom odkazoval na výšku náhrad, ktoré sú poskytované slovenskými súdmi pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy obetiam trestných činov, za neprípustné považoval vyvodenie jej výšky v rozsahu zodpovedajúcom v podstate nároku na náhradu mzdy tak ako to urobil žalobca. 54. Súd po posúdení okolností prejednávanej spojenej veci dospel k záveru, že je odôvodnené okolnosťami veci, aby ujma, ktorá bola žalobcom zo strany žalovaného spôsobená tým, že bolo porušené ustanovenie Smernice upravujúce maximálny rozsah týždenného pracovného času, im bola nahradená v peniazoch, nakoľko nahradenie vzniknutej ujmy iným spôsobom predpokladaným zákonom nepovažoval súd za účelné. S ohľadom na povahu práv, ktoré boli v danom prípade porušené, ako aj na okolnosti porušovania práva žalobcu, keď žalovaný ako členský štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice, žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov a ani morálna satisfakcia neboli vzhľadom na subjekt zodpovednosti na mieste. Nemajetkovú ujmu nie je podľa názoru súdu možné nahradiť inak aj z toho dôvodu, že uplynutý čas už nie je možné žalobcovi vrátiť a ani nie je možné, aby ho strávil inak. Práve peňažnú náhradu považoval súd v danom prípade za spôsobilú formu odškodnenia vzniknutej ujmy. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe súdu, ktorý o jej priznaní

rozhoduje, čo však neznamená, že existuje priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd musí na základe vykonaného dokazovania ustáliť, či ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik musí pritom tvrdiť a doložiť žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno. Súd musí pri úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadať aj na iné kritériá, ako sú kritériá uvedené v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu, ktorý musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. (porovnaj uznesenie NS SR z 30. apríla 2008 sp. zn. 5 Cdo 126/2007). 55. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzajúci z druhovo zhodných kritérií jej priznávania, je daný aj v zmysle zákona č. 514/03 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V zmysle § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma. Nemajetková ujma sa určuje najmä s prihliadnutím na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. 56. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca. Pri rozhodovaní súdu o výške nemajetkovej ujmy v rámci voľnej úvahy, východiskom by mala byť jej primeranosť; náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Zákonodarca nepodáva definíciu nemajetkovej ujmy a jej určenie čo do výšky je závislé na úvahe súdu. Nemajetková ujma sa prejavuje v ťažko definovateľnej sfére vnímania ťažkostí, nepohodlia, stresu a iných nežiaducich účinkov spojených so zásahom do základných ľudských hodnôt. Aj keď nemajetková ujma je škoda morálna, ideálna, imateriálna, prináleží za ňu poškodenému peňažná (materiálna) satisfakcia. 57. Súd pri určení rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z tabuľkového prehľadu služieb žalobcu a z výsluchu žalobcu. Z tabuliek predložených žalobcom súd vyvodil, že pri určovaní pracovnej pohotovosti spolu s určeným pracovným časom dochádzalo v prípade žalobcu opakovane k prekročeniu maximálneho limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času v rozhodnom období. Žalobca tak prišiel o hodiny voľného času, ktoré by inak mohol venovať rozvíjaniu svojich osobných, rodinných, priateľských aktivít, či aktivít, ktoré mohli byť venované fyzickej, psychickej relaxácii a odpočinku. Žalobca počas hodín pracovnej pohotovosti musí byť prítomný na svojom pracovisku, čo spôsobuje, že je oddelený od svojho súkromného prostredia, pričom na tom nič nemení ani fakt, že nemusí byť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych. Žalobca počas celej doby, kedy je prítomný na pracovisku počas služobnej pohotovosti, musí byť pripravený do 1 minúty vyraziť na zásah pre prípad, že bude vyhlásený poplach, ktorá okolnosť do značnej miery znižuje možnosť dostatočného a kvalitného odpočinku žalobcu, ktorá skutočnosť predstavuje prekážku pre potenciálny výklad času pracovnej pohotovosti ako „času odpočinku“, nakoľko zákonná náplň pracovnej pohotovosti je v príkrom rozpore so sémantickým výkladom pojmu „ čas odpočinku“. Na dôvažok prostredie, ktoré je pre žalobcu vytvorené za účelom oddychu na pracovisku, kedy je v jednej miestnosti umiestnených viacero postelí, nie je možné porovnávať s prostredím, ktoré majú žalobcovia vytvorené vo svojom domácom prostredí. Práve právo na odpočinok je potrebné v prípade žalobcu považovať za významné, a to najmä s ohľadom na to, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a o to viac vystupuje do popredia potreba, aby hasiči mali dostatok času na odpočinok a regeneráciu, dosiahnutie čoho bolo jedným z hlavných cieľov Smernice. Tým, že žalobca vykonáva svoju prácu nad čas povolený právom EÚ, ktorá práca vyžaduje, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie, súčasťou ktorého je aj jeho právo na rodinný život. 58. Súd považuje za potrebné uviesť, že v predmetnej veci nejde o ojedinelý prípad, kedy bolo skonštatované porušovanie práv zamestnancov zo strany žalovaného na totožnom skutkovom a právnom základe. Porušovanie práv zamestnancov zo strany žalovaného na totožnom skutkovom a právnom základe (obdobie rokov 2014-2021) bolo aktuálne právoplatne skonštatované napr. Krajským súdom v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn. 14 Co 46/2022, sp. zn. 15 Co 81/2022, sp.

zn. 16 Co 11/2022, sp. zn. 16 Co 26/2022, sp. zn. 16 Co 36/2022, prípadne Krajským súdom v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Co 20/2023, sp. zn. 5 Co 64/2022, sp. zn. 2 Co 56/2022; Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 2Co/33/2024, sp. zn. 9Co/40/2024, aktuálne najmladšími sú rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a Trenčíne, atď. Zo strany žalovaného ide o systematické porušovanie práv zamestnancov. 59. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu (porovnaj najmä používanie adjektíva „odradzujúci“). 60. Je však potrebné uviesť, že aj keď súd v prejednávanej veci síce nemôže uplatniť sankčnú funkciu náhrady škody, pri určovaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy (reparácia škody nemajetkovej povahy) voľnou úvahou, skutočnosť, že zo strany žalovaného ide o systematické porušovanie práv zamestnancov, môže zohľadniť pre určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, že ide o dlhodobý neriešený problém, pričom žalovaný neprijal žiadne opatrenia ani po tom, čo porušovanie práv zamestnancov bolo opakovane skonštatované všeobecnými súdmi. 61. Súd za primeranej aplikácie Čl. 2 Civilného sporového poriadku zohľadnil aktuálnu rozhodovaciu prax súdov SR, kedy tieto žalobcom v obdobných (keď nie totožných) prípadoch priznávali náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2500 eur (napr. konania vedené býv. Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 47 C 2/2022, sp. zn. 47 C 3/2022, sp. zn. 8 C 64/2022, sp. zn. 4 C 60/2022, sp. zn. 45C 63/2022, ktoré konania boli v zásade súhrnne potvrdené odvolacím súdom) a v snahe aby v podobných veciach nevznikali neodôvodnené rozdiely, ustálil ako základný nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2500 eur, ktorý základ je modifikovaný v podobe navýšenia v miere zodpovedajúcej individuálnym podstatným aspektom predovšetkým na strane osoby žalobcu. 62. Súd má zároveň preukázané, že bola splnená aj tretia podmienka vyžadovaná na vznik zodpovednosti žalovaného za ujmu žalobcu, ktorou je príčinná súvislosť medzi porušením práva EÚ a vznikom ujmy na strane žalobcu. Súd mal preukázané, že v súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm. b) Smernice dlhodobo dochádzalo k porušovaniu osobnostných práv žalobcov, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na súkromný a rodinný život. V súlade so všetkým vyššie uvedeným, v priebehu konania bolo preukázané, že napriek tomu, že z Prílohy č. 4 Zákona o Hasičskom zbore vyplýva, že týmto bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná Smernica, táto Smernica nebola transponovaná úplne, keďže do ustanovení Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore sa nepremietol čl. 6 písm. b) Smernice upravujúci maximálny rozsah pracovného času zamestnanca pracujúceho na území Európskej únie, čím vznikla na strane žalobcu ujma, ktorú je za splnenia vyššie popísaných podmienok, povinný mu nahradiť žalovaný. 63. Vzhľadom na konštatovanú potrebu najbližšie podobnej právnej úprave (ochrana osobnosti) vzhľadom na pre slovenskú legislatívu neexistujúci právny inštitút nemajetkovej škody (čl. 4 CSP), súd pri posudzovaní existencie hmotnoprávnych predpokladov nároku vychádza z existujúcej právnej úpravy ochrany osobnosti (vrátane zodpovednostných predpokladov). Jedným z podstatných rozdielov v podmienkach nároku je to, že kým pri škode (ako to žiadal posudzovať žalovaný) je procesný úspech podmienený preukázaním vzniku škody, pri nemajetkovej ujme tomu tak nie je, tu je potrebné výlučne preukázať existenciu zásahu spôsobilého privodiť ujmu na osobnostných právach, preukázanie vzniku ujmy samotnej sa obligatórne nevyžaduje. V kontexte obligatórnych predpokladov podľa práva EÚ tak za škodu možno v konkrétnom prípade považovať objektívny stav straty voľného času žalobcu v dôsledku ním odpracovaných hodín presahujúcich maximum (čl. 6 písm. b/ smernice) za súčasného zarátania hodín tzv. pasívnej pohotovosti (čl. 2 smernice), ktorý stav vznikol v priamej príčinnej súvislosti s nedostatočnou transpozíciou smernice do vnútroštátnej legislatívy (porušením práva EÚ), pričom

uvedený stav je objektívne spôsobilý privodiť zásah do osobnostných práv žalobcu (právo na osobný a rodinný život, právo na odpočinok), a to bez potreby preukazovať jednotlivé čiastkové konkrétne následky (napr. v podobe absencie žalobcu na konkrétnej rodinnej oslave). 64. V prípade žalobcu súd vzal do úvahy individuálne skutkové odlišnosti, ktoré vyplynuli z jeho výsluchu, a to skutočnosť, že je ženatý, má XX rokov a dve maloleté školopovinné deti. Jedno z detí je aktívnym športovcom, ktorému je nutné zabezpečovať tréningy a účasť na súťažných stretnutiach. Súd zohľadnil zvýšenú intenzitu zásahu do rodinného života, skutočnosť, že žalobca je mierne vyššieho veku, ktorý v HaZZ odpracoval už 20 rokov, a teda možno prezumovať, že vzhľadom na biologicky podmienenú fyzickú kondíciu už ťažšie znáša obmedzenú možnosť fyzickej regenerácie. Súd poukazuje i na vonkoncom nie zanedbateľný počet preukázaných hodín (892) presahujúcich maximum stanovených v čl. 6 písm. b) smernice. Žalobcovi na základe týchto skutočností priznal sumu náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- Eur. 65. V rozsahu prevyšujúcom súdom priznanú sumu súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 66. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 67. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 68. Súd priznal žalobcovi v súlade s ust. § 255 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov konania vo výške 100%, nakoľko výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela na voľnej úvahe súdu. Žalobcu podľa názoru súdu nie je možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou za nepredvídanie výsledku, ktorý závisel na úvahe súdu a procesný úspech je potrebné posudzovať len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť. Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.