{"guid": "e31220ac-eea8-4342-9b06-1f00f2873645:2ff78a43-edf2-4c22-905d-49f0c1831c87", "ecli": "ECLI:SK:OSGA:2025:2324202178.6", "spisova_znacka": "35C/102/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 35C/102/2024 z 15. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Okresného súdu Galanta z 15. mája 2025, sp. zn. 35C/102/2024, ECLI:SK:OSGA:2025:2324202178.6", "identifikacne_cislo": "2324202178", "sud": {"guid": "sud_112", "nazov": "Okresný súd Galanta", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-galanta"}, "sudca": "JUDr. Mário Karaffa", "sudca_id": 1858, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-mario-karaffa-1858", "datum_vydania": "2025-05-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "24Co/125/2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "guid": "dfe037a8-2f11-402e-b844-68778251bcc7:9865d907-9ee9-404c-8748-379d92f8f889", "datum": "2026-05-27", "vztah": "potvrdene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-2", "nazov": "§ 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-86"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-2", "nazov": "§ 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-86"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/315#paragraf-86"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2ff78a43-edf2-4c22-905d-49f0c1831c87", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSGA:2025:2324202178.6", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSGA:2025:2324202178.6", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSGA:2025:2324202178.6/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Galanta\n35C/102/2024\n2324202178\n15. 05. 2025\nJUDr. Mário Karaffa\nECLI:SK:OSGA:2025:2324202178.6\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nOkresný súd Galanta v konaní pred sudcom JUDr. Máriom Karaffom v spore žalobcu: A. B., nar.\nXX.X.XXXX, bytom C. XXXX/XXX, D., právne zastúpený: JUDr. Michal Hrivnák, advokát, so sídlom\nKrížna 44, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra\nSlovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 9.300,- Eur s\npríslušenstvom, takto\nrozhodol:\nI. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4.000,- Eur, do troch dní.\nII. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.\nIII. Súd žalobcovi priznáva 100% náhrady trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Žalobca žalobou podanou na súd dňa 5.6.2024 žiadal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť\nžalobcovi sumu 9.300,- Eur a trovy konania z právneho dôvodu ochrany osobnosti.\n2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.\n3. Súd vykonal dokazovanie ústnymi a písomnými vyjadreniami strán sporu, výsluchom žalobcu,\nlistinnými dôkaznými prostriedkami súvisiacimi s prejednávanou vecou v podobe plánu služieb,\npísomnou korešpondenciou strán sporu, výpočtom priemerného týždenného pracovného času,\nvýsluchom svedka E. B. B. a zistil tento skutkový stav veci.\n4. Zo žaloby a vyjadrení právneho zástupcu žalobcu vyplynulo, že žalobca je fyzická osoba,\npríslušník Hasičského a záchranného zboru, vykonáva štátnu službu v služobnom pomere v súlade\ns ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Aktuálne je v stálej štátnej\nslužbe v hodnosti F. G. H. - D. E.. Predmetom žaloby je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch, ktorá ujma bola žalobcovi spôsobená žalovaným v dôsledku porušenia práva EÚ, konkrétne\nporušením Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých\naspektoch organizácie pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná (resp.\nnebola v časti implementovaná) do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Právna\núprava pracovného času obsiahnutá v zákone č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore\numožňuje služobnému úradu (zamestnávateľovi) rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ (hasičovi/žalobcovi) jeho\nslužobný (pracovný) čas tak, že tento pravidelne presahuje maximálnu hranicu stanovenú v článku 6\npísm. b) Smernice. ktorá je 48 hodín týždenne, a to v dôsledku skutočnosti, že v rozpore so Smernicou\nako aj judikatúrou SDEU (C 391/01 Pfeiffer bod 99, C 429/09 Fuß bod 35, 52) služobná pohotovosť nie je\npodľa ZoHaZZ považovaná za súčasť služobného (pracovného) času hasiča. Preto možno jednoznačne\n\nkonštatovať ,že Smernica nebola správne (resp. nebola v časti vôbec) implementovaná do právneho\nporiadku SR. Pritom základným cieľom Smernice je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia\npracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného času odpočinku, primeraných prestávok\nv práci a to stanovením maximálneho týždenného pracovného času. V zmysle judikatúry Súdneho dvora\nEÚ môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale\naj samotný štát\" pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho\nsubjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť podľa zodpovednosti, ktorú má samotný členský\nštát. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu\nškody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky. a to: a) že\ncieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné,\nb) existencia škody, a c) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou\npoškodeným jednotlivcom. V prípade, že sú splnené všetky tri vyššie uvedené podmienky, je štát\npovinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť\nza spôsobenú škodu. Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť\nmenej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada\nekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému\nsťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Napokon, náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku\nprimeranosti, keďže súčasťou legitímnych očakávaní poškodeného je aj to\" že súdy ,,napravia ujmu,\nktorá mu vznikla, a uložia sankciu, ktorá bude pôsobiť dostatočne odrádzajúco vo vzťahu k opakovaniu\ntakýchto prípadov zneužitia\" (ESĽP). Vyššie judikovaným nárokom na náhradu škody zodpovedá v rámci\nslovenského právneho poriadku inštitút uplatnenia nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 OZ, keďže\nporušením Smernice došlo závažným a dlhotrvajúcim spôsobom k zásahu do práva žalobcu na rodinný\na súkromný život. Pokiaľ ide o prvú podmienku ESD potvrdil, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES\npredstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného\npracovného času, ktorá musí byt' ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi a ktoré\njednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Článok\n6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva,\nčím je prvá podmienka týkajúca sa existencie úniového práva splnená. Pokiaľ ide o druhú podmienku ,\nže porušenie práva EU je dostatočne závažné pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho\ndvora v danej oblasti v tejto súvislosti ESD výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadaviek upravených\nv článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES bolo zjavným porušením judikatúry súdneho dvora a musí\nsa považovať za dostatočne závažné porušenie práva EU a preto je vo veci samej splnená aj druhá\npodmienka nevyhnutná na uznanie existencie nároku a náhľadu škody. Pokiaľ ide o tretiu podmienku\nvzniku zodpovednosti, t.j. existenciu priamej príčinnej súvislosti, vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby\noveril, či takáto priama príčinná súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES\na škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by\nbol maximálny týždenný pracovný čas dodržaný, existuje. V danom prípade je nesporné, že došlo k\nsplneniu všetkých troch podmienok založenia zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie jeho\npráva podľa článku ó písm. b) Smernice 2003/88/ES a teda k legitímnemu uplatneniu jeho nároku na\nnáhľadu vzniknutej škody pred slovenským súdom. Týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka\nhasičského zboru Slovenskej republiky sa skladá v roku 2021 zo 17 hodinových pracovných zmien, po\nktorých bezprostredne nasleduje 7 hodinová pohotovosť, za obdobie rokov 2022-2024 zo 16 hodinových\npracovných zmien, po ktorých bezprostredne nasleduje 8 hodinová pohotovosť, t.j. žalobca odpracuje 24\nhodinové zmeny, po ktorých spravidla nasleduje 48 hodín odpočinku, pričom súhrn takto naskladaného\ntýždenného pracovného času v priemere každý tretí týždeň prekračuje Smernicou maximálne povolený\npracovný čas 48 hodín, a to zvyčajne o 24 hodín. Inak povedané, žalobca v priemere každý tretí týždeň\nodpracuje cca 72 hodín (presný rozsah je vymedzený v spracovanej tabuľke skutočne odpracovaných\nhodín). Účinná ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ\nsú povinné zabezpečiť pracovníkom právo na stanovený týždenný pracovný čas, ako aj minimálny čas\nodpočinku. Ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES stanovuje, že priemerný pracovný čas\n(ako aj pohotovosti) pre každé obdobie 7 dni vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín a pracovníkom\ngarantuje právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktorý im vyplýva priamo z práva EU. Súdny\ndvor EÚ súčasne spresnil, že v prípade hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí\nsúčasť ich týždenného pracovného času, ktorá v spojení s ich riadnym pracovným časom nesmie\nprekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Rozsudky ESD potvrdzujú, že členské štáty EÚ nemôžu\njednostranne určovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES tak, že by 48 hodinový\npracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali.\nAkákoľvek vnútroštátna právna úprava členského štát, ktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas\n\ndlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku, je v rozpore s požiadavkami čl. 6\npísm. b) Smernice 2003/88/ES. Napriek tomu, že príloha č. 4 k Zákonu o hasičskom a záchrannom\nzbore uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a rady 2003/88/\nES zo 04.11.2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, znenie jeho ustanovení túto\nskutočnosť nepotvrdzuje. Žiadne ustanovenie zákona o hasičskom zbore nepotvrdzuje, že služobná\npohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného\nčasu v zmysle úniového práva, práve naopak, ako vyplýva z doložených výplatných pások žalobcu,\npohotovosť sa do pracovného fondu nezarátava. V tomto smere sa zákon o hasičskom zbore ako\nprávna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú smernicu\nES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD a táto skutočnosť výslovne potvrdzuje v ust. § 96 ods.2\nZP, pričom Zákonník práce sa na právnu kvalifikáciu pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru\nnevzťahuje. Zároveň zákon o hasičskom a záchrannom zbore neprebral zo Smernice 2003/88/ES\nust. čl. 6 písm. b) stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že\npodrobne definuje termín služobná doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia\na podobne. Uvedené pochybenia v zákone o hasičskom zbore nemajú len abstraktný význam, pretože\npodľa práva EU takáto úprava je na ujmu príslušníkov hasičského zboru, nakoľko im spôsobuje škodu,\nnáhrady ktorej sa môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Podstata spočíva v tom, že služobnú\npohotovosť zákon o hasičskom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle\núniového práva, v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu a takáto úprava nie\nje v súlade s čl. 2 (definícia pracovného času) ani s čl. 6 ods. 2 písm. b) Smernice 2003/88/ES\n(48 hodinový týždenný pracovný čas). Skutočnosť, že týždenný pracovný čas hasičov prekračuje 48\nhodín, žalobca dokumentuje listinami o týždennej dochádzke. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/\nES ukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť určený výsledok, ktorý nie je obmedzený žiadnou\npodmienkou a fixuje stanovenie hranice týždenného pracovného času na 48 hodín vrátane nadčasov.\nIde o to, aby v členskom štáte EÚ priemerný týždenný čas pracovníka neprekračoval týždennú hranicu\n48 hodín. V zmysle uvedeného má žalobca pracujúci v hasičskom a záchrannom zbore SR právo\ndovolávať sa porušenia článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES voči žalovanému v dôsledku toho,\nže jeho pracovná (služobná) pohotovosť sa nezapočítava do týždenného pracovného času, pričom jej\nnezapočítanie v rozpore s právom EÚ má za následok, že žalobca pracuje týždenne dlhšie ako 48\nhodín, čím dochádza k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Pokiaľ ide\no uplatnenie práva na náhradu škody ako aj spôsob jej výpočtu, Smernica 2003/88/ES neobsahuje\nustanovenia týka1úce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Je\nna vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity\nurčilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy EU má byť nahradená\nudelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením, a tiež aby definovalo pravidlá\ntýkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Každý členský štát musí vo vzťahu k nárokom na náhradu\nškody, ktoré majú základ v práve EU, napraviť následky spôsobenej škody podľa svojho vnútroštátneho\npráva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody Stanovené\nvo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných\nvnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli\nk praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi\n(zásada efektivity). Žalobca má za to, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia\nzodpovednosti žalovaného - Slovenskej republiky, tak ako to podrobne vyplýva z vyššie uvedenej\nanalýzy nesprávnej transpozície Smernice, čoho následkom je priamy nárok žalobcu na náhľadu takto\nspôsobenej škody/ujmy. Žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (z úniového\nhľadiska označovanej ako škoda) postupom podľa už vyššie uvedeného ustanovenia § 13 ods.2 OZ,\npričom pri stanovení jej výšky zohľadnil legitímne očakávania poškodeného, že súdy ,,napravia ujmu,\nktorá mu vznikla, uložia sankciu, ktorá bude pôsobiť dostatočne odrádzajúco vo vzťahu k opakovaniu\ntakýchto prípadov zneužitia, jednotlivé zložky nemajetkovej ujmy posudzované vnútroštátnymi súdmi, a\nto zložku reparačnú, táto zložka by mala reálne plniť funkciu náhľady škody, ktorá je vyjadriteľná reálne\nodpracovanými hodinami nad maximálne povolený čas 48 hodín týždenne a je oceniteľná priemerným\nhodinovým príjmom žalobcu, satisfakčnú, táto zložka by mala nad rámec reparačnej funkcie poskytnúť\nžalobcovi zadosťučinenie vyjadrené v peniazoch, ktoré by malo prekračovať len funkcie bežnej reparácie\na sankčnú zložku, ktorá by mala preventívno-výchovný účinok vo vzťahu k žalovanému a ktorá by\nžalovaného viedla k trvalému odstráneniu protiprávneho stavu najmä z hľadiska pro futuro; intenzitu\na dĺžku trvania protiprávneho stavu; postoj žalovaného, ktorý nielenže odmieta nahradiť spôsobenú\nujmu, ale súčasne odmieta odstrániť dlhotrvajúci protiprávny stav, ktorý de facto a de iure trvá od\nprijatia Smernice a uplynutie doby na jej transpozíciu do vnútroštátneho poriadku. Samotný zásah\n\ndo osobnostných práv žalobcu spočíva primárne v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal\nnárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený v zmysle úniového práva. Dlhodobé\nnerešpektovanie určeného úniového týždenného pracovného času sa u žalobcu prejavilo v rámci\nosobnostnej sféry predovšetkým vo vzťahu k ochrane práva na zdravie, na jeho úroveň a kvalitu a\nna celkovú fyzickú alebo morálnu integritu. Naviac ide o čas, ktorý žalobca nemohol tráviť či už so\nsvojou rodinou (obmedzený rodinný život) a súčasne ide o čas, ktorý nenávratne stratil vo svojom\nosobnom živote (nemohol sa venovať svojmu súkromiu, napr. svojim záľubám vo svojej podstate ide\no otrockú prácu. Dlhé doby nočnej práce môžu poškodiť zdravie pracovníkov a ohroziť bezpečnosť\nna pracovisku, odpočinok pracovníka by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý aby sa zabezpečilo,\nže v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe\n(pričom povaha práce hasiča je v priamom rozpore s touto požiadavkou, vyžaduje si l00% pripravenosť),\nani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.\nVychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu, keďže ide o škodu vzniknutú v dôsledku\nstraty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinovej\ntýždennej pracovnej doby a v dôsledku jeho porušenia žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch, a to v žalovanej výške. Naviac je potrebné zdôrazniť, že takýto zásah má okrem\niného ďalšie negatívne vplyvy, napr. v porovnaní s kolegami, ktorí pracujú len na denných zmenách,\nžalobca nemá nočné pohotovosti započítané do pracovného fondu, ktorý musí pravidelne, „dorábať\"\nnaviac hodinami, nevie si plánovať rodinné oslavy, sviatky, či iné osobné aktivity, ktoré musia byť\nprispôsobené takto rozvrhnutému pracovnému času a súčasne žalobca v pozícii slabšej strany (v rámci\nvýkonu povolania) nie je schopný ovplyvniť rozhodnutie zamestnávateľa ohľadne plánovania služieb.\nSamotná výška uplatnenej pohľadávky v sume 9.300,- Eur je odvodená od počtu hodín odpracovaných\nv rozpore s úniovým právom, pričom hodinová sadzba sa odvíja od funkčného platu žalobcu, ktorá\nvýška je spracovaná v osobitnej tabuľke, ktorá tvorí prílohu tejto žaloby. Vyčíslená suma zohľadňuje\naj dotknuté rodinné pomery žalobcu – starostlivosť o vyživované dieťa. Takto vyčíslená nemajetková\nujma spĺňa kritérium primeranosti a je vyjadrením reparačnej, satisfakčnej a sankčnej zložky inštitútu\npremeraného zadosťučinenia. V súlade s vyššie uvedeným nárokom žalobca zaslal prostredníctvom\nsvojho právneho zástupcu ,,Výzvu na úhradu pohľadávky - pokus o zmier\", ktorým vyzval žalovaného k\núhrade žalovanej pohľadávky. Na predmetnú výzvu žalovaný reagoval svojim listom, kde uviedol, že je\npotrebné odlišovať medzi nesprávnou transpozíciou smernice (o ktorej musí rozhodnúť osobitný orgán)\na jej nesprávnou aplikáciou v praxi. Žalovaný zároveň spochybnil, že by došlo až k tak ,,razantnému\"\nprekročeniu maximálne povoleného týždenného pracovného času, čím fakticky potvrdil, že k prekročeniu\nmaximálneho pracovného týždenného času a tým aj porušovaniu Smernice dochádza. Žalovaný v iných\nsúvisiacich a právne totožných konaniach ďalej uviedol, že uvedenému nároku nie je možné vyhovieť\nnakoľko podľa žalovaného služba príslušníkov HaZZ patrí pod osobitné činnosti služieb civilnej ochrany,\nktoré služby možno subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice č. 89/391/EHS (čl. 2\nods. 2), t.j. sa na nich Smernica č 2003/88/ES nevzťahuje a je plne v pôsobnosti vnútroštátnej právnej\núpravy. Uvedený právny názor žalovaného je však v priamom rozpore s rozhodovacou praxou SDEU,\nako aj početnými (niekoľko desiatok) rozhodnutiami súdov SR (napr. KS KE 9Co/4/2020, 3Co/139/2021,\nKS BB 17Co/78/2022, ...), v zmysle ktorých významom a výkladom článku 2 ods. 2 smernice 89/391/\nEHS sa zaoberali viaceré rozsudky Európskeho súdneho dvora, výklad ktorých je všeobecne záväzný a\ns ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade, cit. z Rozsudku KS BB 17Co/78/2022 ,,V prípade C-397/01\nsúd konštatoval, že článok 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti služby civilnej obrany\nako také, ale len ,,určité osobitné činnosti\" týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné\nčinnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/\nEHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu\nverejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného\nrozsahu, napríklad katastrofa, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové\nzáchranné tímy. Rovnaký záver, že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje\nvýnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS, ale naopak tieto činnosti patria do pôsobnosti\ntejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok, vyplýva aj z ďalšieho rozhodnutia SD EÚ\nC-52/04 a rozhodnutia C-518/15. Tieto závery sú potvrdené aj samotnou smernicou 2003/88/ES, ktorá\nv čl. 17 ods. 3 bod iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.\" Skutočnosť,\nže vo všetkých uvedených konaniach vystupuje ako strana sporu žalovaný opäť len preukazuje, že si\nje protiprávneho stavu vedomý, avšak aj naďalej zotrváva na svojej argumentácii, ktorá je v rozpore\ns rozhodnutiami súdov SR a SDÉU, čím len prospieva k nehospodárnemu množeniu súdnych sporov,\nktorých počet na celom Slovensku dosahuje niekoľko sto konaní.\n\n5. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky\nna bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného\nodpočinku, prestávok v práci, týždenného odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času,\nročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca\nminimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času bola\ntransponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je\nuvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 5; údajne malo dôjsť k nesprávnej\ntranspozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého sa podľa žalobcu\ndoba služobnej pohotovosti nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov, čo však nie je\nopodstatnené tvrdenie, nakoľko podľa článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Na účely tejto\nsmernice platia tieto definície: „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje\npodľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi\nprávnymi predpismi a/alebo praxou;“ V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným\n(služobným) časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa\na vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do\nslužobného času teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov\nzamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho\nnariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej\núnie je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu\n„pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť,\nže je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby\nv prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné\npovažovať za výkon činnosti tohto pracovníka. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný\nčas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor\nrozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu\npráce pre zamestnávateľa. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej\nhlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov,\nslužobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.\nz., cit.: „Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je\nk dispozícii služobnému úradu.“ Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas\npríslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov\nje rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“ Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Pri\nnerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia\nako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej\nslužobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.“\nPodľa § 86 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Za služobný deň podľa odseku 2 sa považuje\ndeň, v ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu.“ Podľa § 92 ods.\n1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej\nslužbe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej\nslužby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“ Predmetné ustanovenia teda definujú\nslužobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník\nvykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas\naj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie\nštátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej\njasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej\nslužby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby,\nktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného\nčasu podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001\nZ. z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že\nslužobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú\nrozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.\nz.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001\nZ. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č.\n315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale\nmimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas\ntejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované\nustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť\nv štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi\n\nurčenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou\nslužobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v\n§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.3 len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby\na služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v\nrámci služobného času. Poukázal na článok 15 Smernice 2003/88/ES4, ktorý umožňuje dohodnúť\naj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase\npodporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na\nrok 2021, Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok\n2022, Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2023\na Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2024,\nktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej služby\na služobnú pohotovosť. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené ďalej\nv čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa taktiež\nuvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným\nčasom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej\npohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej\nslužby, v trvaní 7 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“, v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej\nslužby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a ďalej v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“\nods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023, kde sa taktiež uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu\nslužbu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16\nhodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na\nvykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24 - hodinovej\nzmene.“ Rovnaké platí aj pre Kolektívnu zmluvu 2024. Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že\nvyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnej\nzmluvy 2021 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2022 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2023 (čl. 3) a Kolektívnej\nzmluvy 2024 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. Žalobca sa podanou\nžalobou domáha náhrady nemajetkovej ujmy od štátu, nie od svojho služobného úradu, nakoľko štát\nmal podľa jeho názoru nesprávnou transpozíciou smernice umožniť vznik protiprávneho zásahu do\npráv žalobcu. Služobný vzťah medzi žalobcom a služobným úradom je upravený najmä zákonom č.\n315/2001 Z. z., kde zákonodarca zakotvil aj povinnosť hasiča upozorniť svojho nadriadeného v súlade\ns § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. v prípade, ak dôjde k porušeniu jeho práv a žiadať, aby mu\nslužobná pohotovosť nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalobca za každú hodinu\nurčenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit\nurčený Smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté\nnáhradné voľno. Uvedenú skutočnosť žalobca nenamieta. Žalobca tvrdí, že je v postavení slabšej\nstrany a ako takému mu má byť priznaná zvýšená ochrana v konaní pred súdom. Taktiež výpočet\nnáhrady nemajetkovej ujmy, požadovanej žalobcom, je uskutočnený ako prepočet odpracovaných hodín\na výšky mzdy podľa výplatnej pásky žalobcu. Uvedené je teda výpočtom náhrady mzdy, nie nemajetkovej\nujmy. Žaloba je zmätočná, žalobca nerozlišuje štát ako subjekt, ktorý nesie určité práva a povinnosti a\nslužobný úrad, nerozlišuje ich povinnosti a úlohy. K tvrdeniu, že žalobca je v postavení slabšej strany\npoukazuje na ustanovenia § 290 CSP a nasledujúce, ktoré špecifikujú konania, v ktorých vystupuje\nslabšia strana a jej práva a povinnosti. Žalobca však v podanej žalobe tvrdí, že sa nedomáha svojich\nnárokov v pracovnoprávnom spore, ale na základe ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka\ntitulom nesprávne prebratej smernice voči štátu, teda k subjektu, voči ktorému nemá založený žiaden\nindividuálny vzťah. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že štát nie je pasívne vecne legitimovaný\nna takéto konanie, nakoľko z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca sa domáha individuálnych pracovných\nnárokov, ktoré by si však mal uplatniť od svojho služobného úradu, nie od štátu. Ak má žalobca za\nto, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá, namietol nedostatok svojej pasívnej vecnej\nlegitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí medzi\ndvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky)\nrozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho\nprístupu inej osoby k služobným vzťahom konkrétneho príslušníka hasičského a záchranného zboru.\nPreto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola\nnesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia\nSmernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalovaný poukazuje na rozsudok Súdneho\ndvora EÚ v spojených veciach C-6/90 a C-9/90, Francovich a Bonifaci v Talianska republika, cit:\n„Prvou podmienkou je, že výsledok stanovený smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom. Druhou\npodmienkou je, že obsah týchto práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice. Treťou\n\npodmienkou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpeli\npoškodené osoby.“ Žalobca nepreukázal tretiu podmienku a teda existenciu porušenia povinnosti\nštátu, škodu a príčinnú súvislosť medzi nimi, nesplnil predpoklady zodpovednosti: porušenie práva je\ndostatočne závažné, existencia škody, priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou.\nČlánok 6 smernice 2003/88/ES priznáva sociálne právo pracovníkom, avšak to neznamená, že je\npredmetný článok porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ v Slovenskej republike a vo\nvzťahu ku každej hodine služobnej pohotovosti. Predmetné tvrdenie žalovaný podporuje aj odkazom\nna uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, cit.: „K\nprávnej otázke určenia pravidelnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy dovolací súd uvádza, že otázka\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných\nskutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v\niných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení\nčisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ účelom §\n421 ods. 1 písm. b) CSP je to, aby sa vyriešením niektorej, doposiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej\nprávnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie,\nže vyriešením takto individuálnej otázky ako je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani\nnemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom\nustanovených východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú súdy vždy rozdielne v\nkaždom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom\nrámci určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do\núvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť.“ Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky jasne a explicitne vyjadril názor, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy\nsa nemôže vytvoriť ani ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu a teda argumentum a fortiori\nsa nemôže vytvoriť ani ustálená rozhodovacia prax súdov nižšieho stupňa. Zároveň nemožno výšku\nnáhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecniť a odvolávať sa na iné rozhodnutia súdov Slovenskej republiky,\nnakoľko každý spor má svoje špecifické osobitosti, čo platí aj v prípade obdobných sporov. Zároveň\nNajvyšší súd Slovenskej republiky jasne a explicitne vyjadril názor, že nemajetkovú ujmu nemožno\nexaktne kvalifikovať a vyčísliť tak, ako to urobil žalobca vo svojej žalobe. Ide o podstatné rozhodnutie,\nna ktoré je dôležité prihliadať. Žalovaný v nadväznosti na vyššie uvedené poukazuje aj na rozsudok\nKrajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/332/2012 z 02.10.2013. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť i otázku\nsamotného účelu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia\nkonania o ochranu osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej\nnemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť, nemajetková ujma, ktorá vznikla\nporušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá. Je možné za ňu\n„len poskytnúť zadosťučinenie“ (satisfakciu).“ Žalobca v bode II. žaloby tvrdí, že porušenie je dostatočne\nzávažné z dôvodu, že samotný Súdny dvor EÚ konštatoval, že nedodržanie požiadaviek upravených v\nčlánku 6 písm. b) Smernice je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a musí sa považovať\nza dostatočne závažné. Žalobca zároveň preukazuje porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES\nprostredníctvom priloženej tabuľky odpracovaného času za uplatňované obdobie. V tabuľke žalobca\nvypisuje počty svojho naplneného fondu pracovného času, čo mylne a účelne zamieňa s odpracovanými\nhodinami podľa článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES. Tieto údajne odpracované hodiny nad rámec\n48 hodín týždenne spočíta a vynásobí hodinovou mzdou za január daného roku. Predmetný spôsob\nvýpočtu odslúžených hodín žalobcu je zavádzajúci, nepresný a nekorešponduje so skutočnosťou a to z\ndôvodu, že do fondu pracovného času sa započítavajú aj hodiny času odpočinku v zmysle čl. 2 ods. 2\nsmernica 2003/88/ES z dôvodu podľa § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. Fond pracovného času sa využíva\nna vytvorenie výplatných pások, nakoľko výplatné pásky vychádzajú priamo zo systému SAP, tak je\nnevyhnutné, aby v systéme boli zapísané všetky druhy plateného voľna, aby sa tieto dni reflektovali\ndo výplatných pások. Z uvedeného dôvodu je preto veľmi nepresné, aby žalobca vychádzal vo svojich\nvýpočtoch z výplatných pások, resp. z fondu pracovného času, nakoľko tie reflektujú hodiny, za ktoré\npatrí príslušníkovi mzda. Nemožno zamietať fond pracovného času s pojmom pracovný čas podľa čl.\n2 ods. 1 smernice 2003/88/ES. Tabuľky predkladané žalobcom sú vytvorené účelovo, nezodpovedajú\nskutočnosti a nepreukazujú, že u žalobcu došlo k ním tvrdenému prekročeniu maximálneho priemerného\ntýždenného času. Podľa ods. 5 preambuly smernice 2003/88/ES, cit.: „všetci pracovníci by mali mať\nprimeranú dobu odpočinku. Pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách\nresp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas\nodpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu\ntýždenného pracovného času.“ Podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) smernice 2003/88/ES, cit.: „Táto smernica sa\nvzťahuje na minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky\n\nv práci a na maximálny týždenný pracovný čas,“ Podľa čl. 2 ods. 1 smernica 2003/88/ES, cit.: „Pracovný\nčas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju\nčinnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;“ Podľa čl. 2\nods. 2 smernice 2003/88/ES, cit.: „Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.“\nPodľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nazvaného Maximálny týždenný pracovný čas, cit.: „Členské\nštáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť\na zdravie pracovníkov: priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov\nneprekročí 48 hodín.“ Pojem „maximálny týždenný priemerný pracovný čas“ je treba ďalej rozdeliť a\ndefinovať. „Maximálny“ nám definuje určitú hornú hranicu počtu hodín, ktorú nemožno prekročiť. V\ntomto prípade ide o hranicu 48 hodín „týždenne“, čo predstavuje 7 dní, pričom nejde o striktne 7\ndní kalendárneho týždňa (t. j. pondelok – nedeľa), čo vyplýva z čl. 6 písm. b), ktorý hovorí o období\nsiedmich dní a teda ide o určité obdobie siedmich po sebe nasledujúcich dní, ktoré nemusia začínať\npondelkom kalendárneho týždňa. Článok 6 smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom“\nčase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť\nstriktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v čl.\n16 písm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica zároveň v\nods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto\nsmernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov, v ods.\n16 preambuly smernica ustanovuje potrebu odchýlok a to tak, že je treba ustanoviť, že členské štáty\nalebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade\nodchýlky, musia príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu odpočinku;“ Požiarna ochrana\nmusí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar alebo\nnastane iná situácia vyžadujúca si zásah príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Príslušníci\nHasičského a záchranného zboru vykonávajú nesmierne dôležitú úlohu pri ochrane života a zdravia\nosôb a ochrane majetku. Je preto nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení smernice\n2003/88/ES. Jednu z nich ustanovuje smernica 2003/88/ES v čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii), cit:\n„V súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16: v prípade\nčinností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä služby tlače, rádia, televízie,\nfilmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby a služby civilnej ochrany;“ Uvedené\nustanovenie povoľuje, aby sa členské štáty odchýlili od ustanovenia čl. 16 smernice 2003/88/ES a\nupravili si referenčné obdobie v zmysle čl. 19, cit.: „Možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b) uvedenej\nv článku 18 ods. 3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako\nšesť mesiacov.“ S poukazom na § 86 ods. 1 Z. č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníkov\nmôže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý\nna obdobie šiestich mesiacov.“ Nakoľko smernice nepredpokladajú svoju doslovnú transpozíciu do\nprávnych poriadkov členských štátov, tak má žalovaný za to, že predmetná časť smernice bola do\nprávneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, zároveň neodporuje žiadnej časti\nsmernice 2003/88/ES a preto je nevyhnutné, aby sa na ňu pri výpočtoch prihliadalo. V prípade, ak\nsa súd prvej inštancie nestotožní s argumentáciu žalovaného, že v tejto časti bola smernica 2003/88/\nES transponovaná správne, tak žalovaný poukazuje na skutočnosť, že v zmysle ods. 15 preambuly\nsmernica jasne poukazuje na potrebu a nie na možnosť odchýlky od určitých ustanovení. Túto potrebu\njasne definuje v čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii), kedy v prípade protipožiarnych služieb poukazuje na\nskutočnosť, že je potrebné sa odchýliť od čl. 16 (4- mesačné referenčné obdobie), čím v čl. 19 rozširuje\nreferenčné obdobie až na 6 mesiacov. Zároveň v rovnakom článku ukladá možnosť členským štátom\nrozšíriť toto referenčné obdobie až na 12 mesiacov. Zároveň 6-mesačné referenčné obdobie vyplýva\naj z logiky veci, keďže fond pracovného času (z ktorého vychádza aj samotný žalobca) sa rozpočítava\nna 6-mesačné obdobia. V zmysle vyššieho uvedeného má žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je\nnutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov a teda v\npriemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. Článok 6 smernice\n2003/88/ES pojednáva o „pracovnom“ čase. S poukazom na už citovaný čl. 2 ods. 1 a 2 smernice\nmá žalovaný za to, že do výpočtu, či teda bola smernica 2003/88/ES porušená vo vzťahu k žalobcovi,\nje nutné započítavať len odpracované hodiny, počas ktorých žalobca buď pracoval na mieste výkonu\npráce alebo pracoval podľa pokynov zamestnávateľa. Žalobca mylne vykladá extenzívnym spôsobom\npojem „odpracované hodiny“, keď v tabuľke v časti „hodiny“ a „nad 48 h“ započítava aj čas odpočinku\nv zmysle čl. 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES. Dokonca sem započítava aj dni neutrálne (riadna ročná\ndovolenka a dni práceneschopnosti) v zmysle čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES. Ide o účelný a\nmylný výklad pojmu pracovný čas zo strany žalobcu, ktorým sa snaží dosiahnuť čo najvyšší počet\núdajných odpracovaných hodín. Smernica v článku 16 písm. b) upravuje tzv. „neutralizáciu“, ktorá hovorí\n\no „preskočení“ určitých dní v referenčnom období, ako keby neexistovali. Predmetným spôsobom sa\nposkytuje pracovníkom zvýšená ochrana, pretože sa z referenčných období „vymazávajú“ dni času\nodpočinku, čím sa počet odpracovaných hodín nezmení, ale zníži sa počet dní v referenčnom období a\nteda sa zvyšuje priemerný týždenný pracovný čas žalobcu. Inak povedané, delenec zostáva nezmenený,\ndeliteľ sa znižuje, čím sa podiel zvyšuje. Smernica neutralizuje v zmysle článku 16 písm. b) s poukazom\nna článok 7 štyri týždne riadnej platenej dovolenky spolu so všetkou práceneschopnosťou. Avšak,\nnemožno neutralizovať všetky dni voľna, pretože by to vytvorilo situáciu ad absurdum a teda to, že čím\nviac dní voľna na oddych a regeneráciu by žalobca dostal a využil, tak tým viac by bolo zasiahnuté do\njeho práva na oddych a regeneráciu. Zákonodarca pri tvorbe smernice prezumoval predmetnú situáciu a\nneutralizoval iba dni riadnej dovolenky v rozsahu 4 týždňov, v plachtách služieb označené ako „DOV“, a\ndni práceneschopnosti, v plachtách označené ako „PN“, „PNK“ a „OČR“, čím vytvoril priestor na zvýšenú\nochranu pracovníkov. Predkladaná tabuľka žalobcu započítava do svojho prepočtu, v časti „hodiny“ aj\ndni označené ako DOD, DOV, DOS, VS, SVP, LEK a SRP v zmysle žalobcom predložených plachiet.\nIde o mylnú interpretáciu pojmu pracovný čas v zmysle čl. 2 smernice 2003/88/ES. Z Výkladového\noznámenia Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času č. 2023/C 109/1: 2. Pokiaľ ide o referenčné obdobie použité na výpočet\npriemerného týždenného pracovného času, v článku 16 smernice sa stanovuje, že „[…] Doby platenej\nročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú\npri výpočte priemeru neutrálne; […]“. To znamená, že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno\npoužiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas.\nPokiaľ ide o platenú ročnú dovolenku, týka sa to 4 týždňov, ktoré sú stanovené v smernici. Pokiaľ však\nide o právo na pracovnú neschopnosť, jeho „spôsoby výkonu […] nie sú upravené právom Spoločenstva\nvzhľadom na jeho súčasný stav“ ( 200). Preto je potrebné odkázať na vnútroštátne vymedzenie (-a)\npracovnej neschopnosti s cieľom zistiť, ktoré obdobia by mali byť vyňaté alebo neutrálne pri výpočte\npriemerného týždenného pracovného času. Vzhľadom na znenie článku 16 písm. b) a napriek tomu, že\njudikatúra Súdneho dvora týkajúca sa tejto otázky neexistuje, Komisia sa domnieva, že ak vnútroštátna\nprávna úprava umožňuje pracovníkom dodatočné obdobia platenej ročnej dovolenky okrem minimálnych\n4 týždňov, dotknutý členský štát môže slobodne rozhodnúť o zahrnutí alebo vyňatí týchto dodatočných\nobdobí ročnej platenej dovolenky do výpočtu priemerného týždenného pracovného času. Zároveň sa\nžalovaný vyjadruje aj k ďalším dňom, s ktorými sa možno stretnúť v plachtách služieb predložených\nžalobcom. RE – Rekondičný pobyt je nariadený čas oddychu, kedy pracovník nepracuje, ale regeneruje,\noddychuje a má čas venovať sa svojim blízkym, najmä od roku 2023, kedy je možné rekondičný pobyt\nvykonať v domácom prostredí. Na účely mzdy sa do systému SAP zapisuje 7,5 hodiny v pracovné dni,\nčo vyplýva z 37,5 hodinového týždenného pracovného času príslušníkov HaZZ ustanovený v kolektívnej\nzmluve. Na účely výpočtu skutočne odpracovaných hodín v zmysle smernice 2003/88/ES s poukazom\nna čl. 2 ods. 1 predmetnej smernice žalovaný pracoval s argumentom, že v tomto prípade ide o\n„nariadený oddych“ a teda zahŕňa 7,5 hodín v pracovné dni počas rekondičného pobytu do pracovného\nčasu. Avšak nejde o pracovný čas, nakoľko zmyslom rekondičných pobytov je regenerácia a oddych\nžalobcu a teda by takýto čas mal byť v kolónke skutočne odpracovaných hodín označený ako 0 s\ntým, že takýto deň by nemal byť neutralizovaný, pretože cieľom rekondičných pobytov je naplnenie\nsociálneho práva v zmysle smernice 2003/88/ES a teda poskytnúť príslušníkom možnosť oddychu a\nregenerácie. Avšak, aj napriek vyššie uvedenému, žalovaný z opatrnosti zaraďuje rekondičný pobyt\ndo odpracovaných hodín, ako 7,5 hodín každý pracovný deň. SSV - Zvyšovanie kvalifikácie, je čas\nžalobcu strávený na kurze, kedy získa certifikované oprávnenie na výkon určitej činnosti, ktoré má\nplatnosť aj po prípadnom ukončený práce hasiča a je hradený zamestnávateľom. Aj predmetný čas sa\nzapočítava do pracovného času v pomere 7,5h v pracovné dni z rovnakého dôvodu, ako je tomu pri\nrekondičných pobytoch. SKO – školenie. Ide o čas, ktorý v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES\nspadá pod definíciu pracovného času a teda je nutné ho započítavať, nakoľko príslušník HaZZ, teda\nžalobca, vykonáva úlohy podľa pokynu zamestnávateľa. Žalobca v takomto prípade nie je k dispozícií\nslužobnému úradu, avšak zvyšuje svoju kvalifikáciu a teda každé školenie sa rozumie ako pracovný čas.\nV zmysle uvedeného má za to, že spomínané dni označené ako DOD, DOV, DOS, VS, SVP, LEK a SRP\nnemožno započítavať do odpracovaných hodín, nakoľko spadajú pod definíciu času odpočinku podľa čl.\n2 ods. 2 smernice 2003/88/ES a teda celá tabuľka predložená žalobcom je v tomto zmysle irelevantná\na účelne mylná. Žalovaný má za to, že žalobcom predkladaný spôsob prepočtu odpracovaných hodín\nžalobcu je v absolútnom nesúlade so smernicou 2003/88/ES a rovnako aj s jej princípmi a zásadami, na\nktorých je postavená. Skutočnosť, že ide o druh sociálneho práva Európskej únie, ktorým sa stanovili\nminimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, nezakladá\nprávo zamestnancom, respektíve v našom prípade príslušníkom hasičského a záchranného zboru,\n\naby svojvoľne a bezdôvodne započítavali do výpočtu svojich odpracovaných hodín všetky dni voľna a\nto aj napriek skutočnosti, že tieto sú im započítavané do fondu pracovného času, ktorý sa prevažne\nvyužíva na mzdové výstupy, čo preukázal aj žalobca doložením výplatných pások. Žalobca sa podanou\nžalobou domáha náhrady škody, ktorú subsumuje pod ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane\nosobnosti a náhrade nemajetkovej ujmy. Výšku uplatnenej škody určil na základe prepočtu hodín,\nktoré za jednotlivé týždne mal odpracovať nad rámec maximálneho týždenného služobného času.\nVýška uplatnenej sumy teda sama o sebe nenapĺňa atribúty nemajetkovej ujmy, nakoľko je stanovená\nprepočtom z platu žalobcu, nie je určená zásahom do jeho práv. Z obsahu žalobného návrhu je zrejmé,\nže žalobca si uplatňuje akúsi formu doplatku služobného platu. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá\nsa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa teda\nbezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby. Za nemajetkovú\nujmu možno považovať akúkoľvek ujmu, ktorá nezasahuje majetkovú sféru, ale poškodzuje osobnostnú\nsféru poškodeného. Ide teda o zásah do osobnosti človeka, pričom tento zásah sa môže dotýkať zdravia,\ncti, súkromia alebo osobného života poškodenej osoby. Žiadne takéto skutočnosti však žalobca netvrdí\nani nepreukazuje. Ak má byť žalobcovi uplatnená suma priznaná ako nárok na náhradu škody, zo strany\nžalobcu nedošlo k splneniu všeobecnej prevenčnej povinnosti pri predchádzaní škodám. Žalobca v\nžalobe ďalej tvrdí, že mu bolo zasiahnuté do práva na ochranu zdravia ako aj do práva na súkromie\na rodinný život, nakoľko sa údajne nemohol venovať rodine, resp. nemohol sa osobne rozvíjať. K\nuvedenému žalovaný uvádza, že žalobca do tohto momentu žiadny spôsobom nepreukázal, že by\ndošlo k zásahu do jeho práv podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, na ktorý sa odvoláva.\nNakoľko nebol splnená ani len prvá podmienka náhrady škody, tak sú tieto tvrdenia žalobcu irelevantné\na nedôvodné. Okrem uvedeného žalobca v žiadnom prípade nepreukázal ani, ako už bolo vyššie\npovedané, porušenie smernice 2003/88/ES, nakoľko vychádza zo striktných období 1 týždňa pri svojich\nprepočtoch, čím absolútne ignoruje pojem „priemerný“ v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. V konaní\nv podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by spôsobil\nžalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť\nujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla.\nZ tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o\nexistencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca\nmusí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal\nnáslednú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí\n(rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021). Žalovaný ďalej na\npodporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy\npoukazuje na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky - Krajský súd v Žiline sp. zn. 6Co/159/2019 zo\ndňa 27.05.2020, Krajský súd v Bratislave č. k. 5Co/192/2019-310 zo dňa 29.10.2019. Ak by aj žalobca\npreukázal akúkoľvek ujmu, tak v zmysle Nálezu Ústavného sudu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 21/02\nz 11.09.2002 musí žalobca preukázať aj to, že k tejto ujme došlo práve porušením smernice 2003/88/\nES. Konštatovanie zásahu v jeho osobnom živote je všeobecné, neuvádza konkrétne dôsledky. Čo sa\ntýka zdravotného stavu žalobcu, na služobný pomer príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa\nvzťahujú aj iné predpisy (napr. zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a\no zmene a doplnení niektorých zákonov), kolektívne zmluvy, pričom z týchto predpisov pre príslušníkov\nvyplýva viacero výhod z oblasti sociálneho zabezpečenia či zdravotnej starostlivosti - dovolenka nad\nrámec zákonnej úpravy, ďalšie služobné voľno priznané z kolektívnej zmluvy, každoročné rekondičné\npobyty (bez odpočtu dovolenky), náhradné voľno za prácu vo sviatok, pravidelné lekárske prehliadky,\nvďaka čomu žalobca čerpal ďaleko viac voľna ako pracovníci vykonávajúci prácu v inom odvetví.\nPovinné absolvovanie lekárskej prehliadky má zabezpečiť príslušníkom Hasičského a záchranného\nzboru potvrdenie o tom, že ich zdravotný stav zodpovedá potrebám výkonu tohto povolania. Ak žalobca\núspešne absolvoval riadne lekárske prehliadky s výsledkom, že môže ďalej vykonávať túto prácu (a teda\nsú vylúčené neprimerané dopady na jeho zdravie - žalobca v podanej žalobe netvrdí opak).\n6. Žalobca v rámci repliky poukázal na to, že vôbec nedošlo k transpozícii čl. 6 a 16 písm. b/ ani\nčl. 17 ods. 3 písm. c/ a bod iii/ do právneho priadku SR vo vzťahu k z.č. 315/2001 Z. z.; jediným\nprávnym predpisom v SR, do ktorého boli transponované vyššie spomenuté články smernice je Zákonník\npráce, a to konkrétne v ustanovení § 85a: 1/ priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane\npráce nadčas môže prekročiť 48 hodín za obdobie 4 mesiacov po sebe nasledujúcich v prípade, ak\nide o zdravotníckeho zamestnanca podľa osobitného predpisu, ak zamestnanec s takýmto rozsahom\npracovného času súhlasí. Priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca podľa prvej vety vrátane\npráce nadčas nesmie presiahnuť 56 hodín. Skutočnosť, že došlo k riadnej transpozícii do Zákonníka\n\npráce vyplýva a) z legislatívneho procesu k tomuto ustanoveniu a b) zo štandardnej tzv. tabuľky zhrody,\nktorá pri akejkoľvek transpozícii práva EÚ, obsahuje presný odkaz, ktorý konkrétny článok tej ktorej\nsmernice bol transponovaný, do ktorého konkrétneho ustanovenia právneho predpisu. Ide o štandardný\nlegislatívny proces, ktorý je súčasťou dôvodovej správy každého predkladaného zákona od vstupu\nSR do Európskej únie. V prípade zákona o hasičskom zbore z celého legislatívneho procesu t. j.\nod momentu jeho prijatia ako aj jednotlivých noviel, ktoré sa týkali priamo ustanovenia § 86 ods. 1\nnevyplýva, že by došlo k transpozícii, upravuje len „nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času“, čo\nzodpovedá zneniu čl. 13 smernice 2003/88/ES; pojem rozvrhnutie pracovného času a pojem referenčné\nobdobie sú dva odlišné právne inštitúty, ktoré žalovaný účelovo zamieňa. Podľa čl. 22 Smernice žiadny\nzamestnávateľ nemôže vyžadovať', aby pracovník pracoval dlhšie ako 48 hodín počas doby siedmich\ndní, ktorá sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie uvedené v článku 16 písm. b, ak najprv\nnezískal súhlas pracovníka vykonávať takúto prácu. Žiadny obdobný súhlas žalovanému počas doby\njeho služby neudelil a tento nemôže zamestnávateľ získať konkludentne. Nesprávna resp. absentujúca\ntranspozícia smernice Európskej únie do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného\na legislatívneho procesu, t.j. postupu NR SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d)\nÚstavy SR a postup alebo výsledok postupu Vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm.\nb) Ústavy SR, čím je založená pasívna legitimácia štátu zastúpeného MV SR. Uplatnenie škody je\npriamo explicitne vylúčené z pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z. z. (§ 3 ods. 1 písm. d/ v spojení s\n§ 9 ods. 2), teda je nevyhnutné žalovať priamo štát bez možnosti prejednania nároku na náhradu\nškody. Žalobcovi pri sledovaní legislatívneho procesu neuniklo, że do medzirezortného pripomienkového\nkonania bola predložená novela zákona č. 315/2001 Z. z. , ktorá primárne mala upravovať rovnošaty\nhasičov, avšak štandardným prílepkovým spôsobom zákonodarca navrhol doplniť do § 97 nový odsek\n3, ktorý v súlade s argumentáciou žalovaného v súdnych sporoch navrhuje, aby sa do pracovného času\nnezapočítavali: čerpanie dovolenky, platené služobné voľno, ..., t.j. nesporne reflektuje na množstvo\nsporov iniciovaných hasičmi. Pokiaľ ide o čl. 3 kolektívnych zmlúv (žalovaným nepredložených), tieto\nupravujú nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času, čo je odlišný inštitút od referenčného obdobia.\nVo vzťahu k novele zákona poukázal na nedotknuté znenie ust. § 86 ods. 1 z dôvodu, že tam nikdy\nžiadne referenčné obdobie nebolo, ako sa to snažil žalovaný navodiť. Definíciu spôsobu určenia\npriemerného pracovného času prezentovanú žalovaným vyhodnotil ako nelogickú, je nepodstatným,\nktorým dňom týždňa pri výpočte priemeru začať, výsledok bude rovnaký. Podtrhol simplicitný základ\nžaloby nasledovne: hasič pracuje dva týždne vždy dve zmeny, t.j. min. 48 hodín v týždni a každý tretí\ntýždeň tri zmeny, t.j. 72 hodín v týždni, v dôsledku čoho pri akomkoľvek referenčnom období dochádza\nk prekročeniu max. limitu 48 hodín týždenne, naviac, nočné pohotovostné zmeny sa žalobcovi do fondu\npracovného času nezarátavajú, teda ide o dve porušenia základných pravidiel sociálneho práva EÚ\ns dôsledkami na práva žalobcu na ochranu zdravia, súkromia, rodinného života, spravodlivú odmenu\nza vykonanú prácu a primerané zabezpečenie v starobe, čoho dôsledkom je škoda, nakoľko žalobca\nmohol tráviť čas aj inak. Za priam škandalózne označil popretie správnosti hodín evidovaných v systéme\nSAP, a to primárne z dôvodu, že žalovaný nepozná skutočne odpracovaný počet hodín hasičov,\nnepredložil žiaden dôkaz, nepravdivo tvrdí, že SAP predstavuje celkový fond pracovného času hasiča,\nčo je v priamom rozpore s podstatnou časťou žaloby v podobe skutočnosti, že do fondu pracovného\nčasu sa nezapočítavajú nočné pohotovosti, SAP je evidenciou zamestnávateľa zodpovedajúceho za\nsprávnosť jej obsahu, v danom prípade ide o neúčinné popretie tvrdenia žalobcu. Zdôraznil obsah\nporušenia unijného práva, v prvom rade ide o porušenie čl. 6 písm. b/ smernice – neprekračovanie\n48 hodinového týždenného pracovného času, sekundárne nezapočítavanie neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti do fondu pracovného času v rozpore s judikatúrou SD, ktorým opomenutím bol žalobcovi\nspôsobený podstatný, trvalý a sústavný zásah do jeho osobnostných práv. Ide o zásah do práva žalobcu\nna vedenie jeho súkromného a rodinného života, najmä nemožnosť venovania dostatku času (o ktorý bol\nkonaním žalovaného ukrátený) svojej rodine a priateľom, s ktorými žalobca udržiava intenzívne vzťahy,\naktívnym a pasívnym rekreačným činnostiam, individuálnemu alebo inštitucionálnemu vzdelávaniu,\nsvojim záľubám, športovej činnosti, cestovaniu, starostlivosti o domácnosť a činnostiam každodenného\nživota; zásah do práva na ochranu svojho zdravia vníma žalobca pre dlhodobé zdravotné ťažkosti\nspojené s prekračovaním 48 hodín týždenne, pracoval viac, ako dovoľuje v tejto oblasti právo Únie a\nnemal ani dostatok času na odpočinok medzi službami, uvedeným došlo k ohrozeniu práva na ochranu\nzdravia a k ohrozeniu zdravia a bezpečnosti ostatných príslušníkov HaZZ a aj iných osôb. Zároveň došlo\nk zásahu do práva na spravodlivú odmenu a hmotné zabezpečenie v starobe žalobcu, v čase pasívnej\npohotovosti nezarátaného do fondu pracovného času, žalobca musí reálne odpracovaný pracovný čas\nfakticky zdvojnásobiť, v dôsledku čoho v roku 2022 namiesto 2000 hodín odpracoval 2700 hodín (35%),\nčo žalobca vníma ako závažnú ujmu. Poukázal na nespojitosť žalovaným predloženými rozhodnutia\n\nsúdov SR s prejednávanou vecou, ktorých predmet je celkom mimo kontextu predmetu tohto konania,\nnaopak zdôraznil, že v skutkovo a právne obdobných sporoch v aktuálnom čase výrazná prevaha\nčo do počtu rozhodnutí krajských súdov v rámci SR jednoznačne svedčí v prospech žalobcu, pričom\naktuálna výška priznaného primeraného zadosťučinenia sa pohybuje v intervale 4000 až 6000 eur.\nOpätovne špecifikoval skutkové vymedzenie predmetu konania, kedy k porušovaniu jeho osobnostných\npráv dochádzalo v období od 26.04.2021 (17. týždeň roku 2021) do 28.04.2024 (17. týždeň roku 2024),\nt.j. v trvaní celých troch rokov, prehľad odpracovaného obdobia zobrazil v grafickej tabuľke. Údaje\nobsiahnuté v systéme SAP (tzv. plachta), z ktorých tabuľka vychádza, neboli žalovaným spochybnené,\nv dôsledku čoho ide o nesporné skutočnosti.\n7. V duplike žalovaný uzavrel, že pre úspešnosť podanej žaloby je nevyhnutné preukázať porušenie\nčlánku, ktorý priznáva žalobca určité právo – teda článok 6 písm. b/ smernice, k čomu nedošlo,\nnásledne sa musí skúmať rozsah prípadnej ujmy, teda 1/ o koľko hodín došlo k prekročeniu limitu a\n2/ aké následky to na žalobcu malo. Súd musí prihliadnuť i na § 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z.,\nktorým sa stanovuje úlohu HaZZ, prísahu, ktorú príslušníci HaZZ skladajú, súvislosti medzi stratou\nčasu a tvrdenými následkami / zásahmi do osobnostných práv. Základným rozporom v tomto, ako aj\nobdobných konaniach, je rozpor v spôsobe preukazovania porušenia práva únie. Zatiaľ čo rôzni právni\nzástupcovia k predmetnej otázke pristupujú rozdielne, tak žalovaný zastáva rovnaký názor, odkazy\nžalobcu na rozhodnutia krajských súdov v tomto konaní sú zmätočné, nakoľko žalobca nefiguroval ani v\njednom predmetnom konaní, dokonca ani spôsob prepočtu pracovného času nebol použitý ani v jednom\npredmetnom konaní, ani v jednom predmetnom konaní nebol použitý spôsob prepočtu v kalendárnych\ntýždňoch, pričom všetky tieto rozhodnutia vychádzajú minimálne z 1-mesačného referenčného obdobia,\ndokonca iné aj zo 6-mesačného a 12-mesačného. V prípade rozhodnutí, pri ktorých bolo použité 1mesačné referenčné obdobie, tak žalobcovia (resp. ich totožný právny zástupca) odpočítavali čas\nodpočinku od svojich prepočtov. Základné sporné tvrdenia strán vychádzajú z: 1/ rozporu rozdielu\nmedzi pojmami „pracovný čas“ a „čas odpočinku“, 2/ rozporu obdobia, v rámci ktorého sa pracovný\nčas žalobcu skúma. Poukázal na najnovšie právne názory konajúcich súdov v konaniach, kde bola\nvznesená námietka rozdielu medzi pojmami „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ (Okresný súd Rimavská\nSobota sp. zn. 3C/18/2023, Okresný súd Trnava sp. zn. 11C/42/2024, Mestský súd Bratislava IV sp.\nzn. 52Cos/2/2023, Mestský súd Košice sp. zn. 77C/17/2023). Ak členský štát považuje za dostatočne\ntransponovanú ktorúkoľvek časti ktorejkoľvek smernice, tak túto transpozíciu nemusí vykonať opakovať,\npričom na posúdenie transpozície určitej časti smernice iba poukáže. Žalovaný už počas konania\njasne stanovil 4 základné dôvody, prečo je nevyhnutné prihliadať na referenčné obdobie aj v tomto\nkonaní: 1/ Samotná smernica explicitne ustanovuje, že pre protipožiarne služby môže byť referenčné\nobdobie predĺžené zo 4 mesiacov až na 6, poprípade 12. Vychádza z potreby zabezpečenia nepretržitej\nprevádzky určitých odvetví. 2/ § 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z. reflektuje smernicou stanovenú\npotrebu nepretržitej prevádzky HaZZ vzhľadom na jeho cieľ a funkciu. Uvedené preukazuje aj potreba\nminimálnych stavov na hasičskej stanici za účelom jej efektivity a životaschopnosti. 3/ § 86 ods. 1\nzákona č. 315/2001 Z. z. reflektuje určité obdobie smerom do budúcnosti, v rámci ktorého sa následne\nplánujú služby príslušníkov HaZZ. Žalovaný nad rámec k tomuto bodu uvádza, že pojem „referenčné\nobdobie“ reflektuje určitý časový úsek (obdobie), v rámci ktorého sa počíta priemer pracovného času.\nTo znamená, že smernica 2003/88/ES prezumuje rozvrhnutie pracovného času v určitom období, ktoré\nsa stalo v minulosti. Tieto 2 pojmy (referenčné obdobie a § 86 ods. 1) upravujú rovnaký časový úsek,\npričom je potrebné zdôrazniť, že tento časový úsek je jedným upravený do minulosti a druhým do\nbudúcna. V konečnom dôsledku § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. upravuje budúce rozvrhnutie služieb,\nteda vopred prezumuje určitú úpravu a plánovanie do určitého obdobia (6 mesiacov). Pojem „referenčné\nobdobie“ je pojmom „následku“ teda ustanovuje, ako možno pracovný čas naplánovaný v minulosti\nskúmať. Z uvedeného možno logicky dospieť k záveru, že ak by § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.\nz. neprezumoval plánovanie služieb do určitého obdobia (6 mesiacov) do budúcnosti, tak by nebolo\nlogicky možné aplikovať referenčné obdobie, keďže by zákon č. 315/2001 Z. z. nemohol prezumovať\nexistenciu akéhokoľvek obdobia na účely plánovania služieb. 4/ Rovnako je na mieste prihliadnuť na\nskutočnú prax ako sa služby príslušníkov HaZZ plánujú, pričom že súdy nie sú viazané iba doslovným\nvýkladom ustanovení zákonov či nadnárodných právnych predpisov, ale rovnako môžu a zároveň by\naj mali prihliadať nie len na formálnu stránku, ale aj praktickú stránku uplatňovania týchto formálne\nstanovených ustanovení. V prípade príslušníkov HaZZ sa služby rozvrhujú vopred do obdobia šiestich\nmesiacov. Je preto na mieste konštatovať, že žalobca už v júli toho-ktorého roka by vedel uviesť, či má\nslužbu naplánovanú na Vianoce, 1. sviatok vianočný alebo 2. sviatok vianočný. Je pravdou, že následne\nsa každý mesiac dielčie plánuje pred jeho začiatkom, avšak plán služieb, ktorý bol naplánovaný vopred\n\nsa nemení, iba sa upravuje s ohľadom na vzniknuté situácie v tom-ktorom mesiaci. Nad rámec poukázal\nna novelu zákona č. 561/2005 Z. z, ktorá reflektovala aj otázku referenčného obdobia. Žalovaný má za\nto, že vzhľadom na vyššie uvedené. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do otázky preukázania\nporušenia ustanovenia práva únie, ktoré priznáva jednotlivcovi právo, ani neuviedol žiadne konkrétne\nnásledky, ktoré by mal ním tvrdení zásah na jeho osobnostnú sféru (existencia škody). Konajúci súd je\nviazaný žalobným návrhom žalobcu, čo má dosah na otázku úspešnosti. Ak teda žalobca nepreukázal\nzásah do jeho práv, tak nie je dôvodné, aby mu bola priznaná akákoľvek kompenzácia, pričom súd\nnemôže v otázke sporu o náhradu nemajetkovej ujmy vychádzať z iných, síce obdobných, ale skutkovo\nrozdielnych konaní (keďže rozvrh služieb žiadneho príslušníka HaZZ nie je totožný s iným vzhľadom na\nvoľné dni či práceneschopnosti a iné mimoriadne situácie).\n8. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že slúži 24 hodinové služby, počas mesiaca odslúži v priemere 10\nslužieb, čiže na pracovisku strávi 240 hodín, ale do fondu pracovného času sa mu zarátava 160 hodín.\nTento rozdiel strávi na pracovisku, ale nijako sa mu to neráta do odpracovaných hodín, ešte si musí\ndoslúžiť hodiny, aby dorobil fond pracovného času, teda na pracovisku strávi oveľa viac hodín, než\nktokoľvek iný v rámci ministerstva vnútra, napr. v polícii slúžia 12 hodinové služby a on tam strávi\nmesačne o 80 hodín viacej bez toho, aby sa to akýmkoľvek spôsobom rátalo do odslúženého času.\nTým, že je v práci 240 hodín, tak mnohokrát sa nemôže zúčastniť rodinných akcií, na ktorých veľakrát\nabsentuje, čomu sa manželka „teší“. Čo sa týka naplánovaného služobného času, nový mesiac sa\nplánuje ku koncu starého, tam sa musia meniť jeho plány. Čo sa týka služobných ciest, rekondičný pobyt\nje dosť zvláštne riešený, výkon služby je od pondelka do piatku, 8 hodín denne a víkendy sa absolútne\nnezarátavajú do toho času, ktorý strávi na služobnej ceste, ale pri nástupe na kúpeľov podpisuje doložku,\nže nemôže opustiť kúpele na dobu dlhšiu ako 48 hodín. Čiže víkend, ktorý tam je jeho súkromným\nčasom, nemôže opustiť zariadenie, aby neporušil smernicu, ktorú podpisuje pri nástupe na kúpeľnú\nliečbu. Čo sa týka samotného výkonu hasičskej služby na hasičskej stanici - ide o hasičskú stanicu typu\n2, slúžia tam šiesti, minimálny stav je štyria, čo musí byť dodržané na zachovanie na výjazdu schopnosti,\nreakcie schopnosti jednotky, aktuálne sú piati, takže aj plánovanie voľného času nie je ľahké. Čo sa týka\nsamotných podmienok na výkon služby - hoci je stanica po rekonštrukcii, nočná pohotovosť od 22:00 do\n06:00 hod., kedy sú na lôžkach, nejde o spánok, lebo do minúty majú výjazd, aj počas bežného výkonu\nslužby aj počas nočnej pohotovosti, takže o spánku sa nedá hovoriť. Ležia, oddychujú a keď príde domov,\ntak si musí oddýchnuť a nejakým spôsobom sa dať dokopy. Nemajú zabezpečenú ani samostatnú posteľ,\no postele sa delia, hoci sa vedelo, že tam bude slúžiť 18 ľudí, tak nie je tam zabezpečených ani tých 18\npostelí, aby tam bola základná hygiena a nejaký ten komfort. Nočná pohotovosť je hradená 15-timi %,\nčo nedosahuje ani výšku minimálnej mzdy, neráta sa to do odslúženého času. Čo sa týka materiálovotechnického zabezpečenia, má problém s vystrojovaním, so zásahovými kompletmi. Zásahový komplet\nmá životnosť 5 rokov, ale v prípade nejakého výjazdu, kde príde k znečisteniu zásahového obleku,\nbuď doslúži v tom špinavom a mokrom, čo nie je veľmi možné, alebo používa zásahové komplety po\nživotnosti, ktoré zostali z predchádzajúceho 5 ročného obdobia, čiže nie sú zabezpečené 2 sety, aby\nmali možnosť doslúžiť v čistom a mať 1 náhradný. Je ženatý, má syna, ktorý chodí na futbalové krúžky,\nna ktoré ho vodí žena, nakoľko nie je dosť z toho času doma, keďže sa mu strieda služobný týždeň\nkaždý tretí deň, plus akcie naviac, školenia alebo infor. metodického zamestnania, tak veľakrát to ostáva\nna nej. Manželka nie je nadšená z toho, sťažuje sa. Ona si ukrojuje z toho času pre seba, robí do pol\n3 a potom 2 alebo 3 hodiny rieši réžiu malého. Pozemok kúpili na I., rodinu majú v D. a v B., takže\nnemajú nikoho kto by im pomáhal. Pri nástupe vedel, že sa robia 24 hodinové služby, ale keďže išiel\ndo štátneho sektoru, predpokladal, že všetko bude podľa zákona. Vedel, že budem slúžiť s nočnou\npohotovosťou, ale nebol si vedomý toho, že nočná pohotovosť sa neráta do odslúženého času. Keď\nnastúpil do zboru, tak nemal rodinu a takéto veci vtedy neriešil. Nemá problém s finančným ohodnotením.\nVeľkú časť tvoria nenárokovateľné zložky, každý poberá osobný príplatok vo výške 350 Eur na základe\nkolektívnej zmluvy, ale kolektívna zmluva platí rok, a každý rok sa musí vyrokúvať znova. Takisto aj výkon\nnočnej pohotovosti, ktorý je hradený 15% chcú zdvihnúť na 30%, ale len v rámci kolektívnej zmluvy, t.j.\nvšetky zvýšenia príplatku sa riešia len na určitý čas a nie je to výška mzdy, ktorá je zamestnávateľom\ngarantovaná.\n9. Z výsluchu žalobcu na pojednávaní dňa 6.3.2025 bolo zistené, že u hasičského a záchranného zboru\npracuje od júla 2005 vo funkcii H. - D. na pracovisku v D.. Pracuje v 24 hodinových zmenách. Na zmenu\nnastupuje ráno o 7:00 hod. a končí na druhý deň o 7:00 hod. Pracovný výkon má od 7:00 hod. do 22:00\nhod. Jeho pracovný výkon trvá 16 hodín. Od 22:00 hod. začína pracovná pohotovosť, ktorá končí o 6:00\nhod. na druhý deň. Od 6:00 hod. do 7:00 hod. je znovu pracovný výkon. Vtedy sa odovzdávajú zmeny.\n\nPodľa žalobcu nočná pohotovosť, ktorá trvá od 22:00 hod. do 6:00 hod., je platená od 1,50 Eur až 2,- Eur\nna hodinu. Čo sa týka sociálnych pomerov žalobcu, je ženatý, manželka sa volá J. B., nar. X.X.XXXX.\nSpolu majú dve maloleté deti, a to H., nar. XX.X.XXXX, žiaka 8. triedy ZŠ a J., nar. XX.X.XXXX, žiaka 4.\ntriedy ZŠ. Počas mesiaca žalobca odslúži v priemere 10 služieb, čiže na pracovisku strávi 240 hodín, ale\ndo fondu pracovného času sa mu zarátava 160 hodín. Tento rozdiel strávi na pracovisku, ale nijako sa\nmu to neráta do odpracovaných hodín. Ešte si musí doslúžiť hodiny, aby bol naplnený fond pracovného\nčasu. Vzhľadom na to, že pracuje 240 hodín mesačne, nemôže sa dostatočne venovať rodine. Starší syn\nžalobcu aktívne hráva florbal. Žalobca s ním nemôže chodiť na tréningy a zápasy. Dovolenky si plánuje\n6 až 7 mesiacov dopredu a celý rodinný život sa odvíja od pracovného zaradenia žalobcu. Otec žalobcu\nmá XX rokov a musí sa o neho starať. Žalobca do pozornosti súdu dal porovnanie s policajtami a vojakmi.\nTieto kategórie zamestnaní majú nárok na výsluhové dôchodky po 25 rokoch. Kým policajti a vojaci\nmajú výsluhový dôchodok po 25 rokoch, žalobca v skutočnosti odpracuje viac ako 33 rokov. Žalobca\nďalej uviedol, že pred vstupom do hasičského záchranného zboru nebol informovaný o podmienkach\nvýkonu služby v D.. Pri nástupe mal XX rokov, bol bezdetný a býval u rodičov. Čo sa týka plánov služieb\ns nimi sú oboznamovaní a je to najmenej 3 dni pred začiatkom ďalšieho mesiaca. S plánom služieb\nžalobca vyjadril nesúhlas vtedy, keď mal ísť slúžiť mimo plánu služieb. Keď má žalobca nočnú službu,\nmôže byť na lôžku. Musí byť oblečený, môže mať rozopnutý opasok a odpočívať. Keď má výjazd,\nvtedy je prerušená pohotovosť a je platený ako pri práci nadčasovej. Každoročne sa žalobca podrobuje\nzdravotným prehliadkam. Keby neprešiel cez tieto prehliadky, nemohol by vykonávať prácu príslušníka\nhasičského a záchranného zboru. Najdôležitejšia vec, pre ktorú žalobu podal, bola tá, že chce zmenu\nsystému , aby pracovná pohotovosť bola započítaná do pracovného času. O náhradné voľno požiadať\nnemohol, nakoľko väčšinou slúžia na minimálnych stavoch.\n10. Na pojednávaní bol vypočutý svedok E. B. B., ktorý momentálne vykonáva funkciu K. na Okresom\nriaditeľstve hasičského a záchranného zboru v L.. Svedok sa vyjadril k prekročeniu maximálne\npovoleného 48 hodinového týždenného pracovného času a tiež sa vyjadril k tomu, že sa nezapočítava\nneaktívna časť pracovnej pohotovosti do fondu pracovného času. Svedok uviedol, že k prekročeniu\ndochádza počas mesiaca v určitých týždňoch, keď služba je daná trikrát do týždňa, čo sa nedá ovplyvniť.\nV tej dobe, kedy toto nastávalo, tak sa sledoval len polročný pracovný čas. Počas nočného odpočinku od\n22:00 hod. do 6:00 hod., tento čas sa nezapočítava, ale príslušníkovi ide paušálna náhrada za tento čas\nstrávený na pracovisku. Paušálna náhrada je mesačne okolo 120,- až 130,- Eur. Svedok ďalej uviedol,\nže kým nevykonával funkciu K., ako M. hasič mal väčšiu voľnosť a vedel si viac upraviť svoje voľno.\nHasič - záchranár počas pohotovosti musí byť stále pripravený na vykonanie výjazdu z hasičskej stanice\ndo jednej minúty. Počas nočnej pohotovosti nemá žiadne služobné povinnosti a je na jeho zvážení ako\nbude tráviť tento čas. Počas nočnej pohotovosti sú k dispozícii postele, na ktorých môžu bdieť celú noc.\nV spálni je televízor a ešte v jednej miestnosti je televízor. Služby sú vopred dané na jeden rok. Vždy\nje jeden deň práce a dva dni voľno. Pracovný harmonogram sa upravuje vždy pred začiatkom mesiaca,\nkeď prichádzajú nové úlohy, výcviky, školenia. Pri práci nadčas si príslušník vypíše tlačivo a buď sa mu\npráca nadčas preplatí alebo dostane voľno. Najväčšou sociálnou výhodou pre príslušníkov je čerpanie\nrekondičného pobytu v trvaní dvoch týždňov s úplným preplatením, ktoré sa realizuje v H. H., J. N. alebo\nv O.. Príslušníci HaZZ po 25 rokoch majú nárok na výsluhový dôchodok. Na otázku právneho zástupcu\nžalobcu svedok uviedol, že účasť na rekondičnom pobyte nie je právom ale povinnosťou príslušníka\nHaZZ. Asi od roku 2023 môžu príslušníci HaZZ absolvovať rekondičný pobyt v mieste bydliska a tento\nsa započítava do pracovného času, ako keby pracoval od 7:00 hod. do 14:30 hod.\n11. Nad rámec 48 hodinového pracovného týždňa žalobca odpracoval v roku 2021 133 hodín; v roku\n2022 301 hodín; v roku 2023 328 hodín; v roku 2024 130 hodín. Podľa jednotlivých rokov pri priemernej\nhodinovej mzde nárok žalobcu činil 9.229,86 Eur.\n12. Podľa čl. 7 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR Slovenská republika môže medzinárodnou\nzmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej\nzmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné\nakty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.\nPrevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením\nvlády podľa čl.120 ods. 2.\n13. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,\nmedzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo\n\nzakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a\nvyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.\n14. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä\nživota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej\npovahy.\n15. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa\nupustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky\ntýchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.\n16. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa\nodseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v\nspoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n17. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť\nvzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\n18. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia\ndoba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.\n19. Podľa bodu 5 Preambuly Smernice všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem\n„odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom\nspoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané\nprestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného\nčasu.\n20. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a\nochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.\n21. Podľa čl. 2 ods. 2 písm. a) Smernice táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného\nodpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný\npracovný čas.\n22. Podľa čl. 2 ods. 3 Smernice táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a\nsúkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19\ntejto smernice.\n23. Podľa čl. 2 Smernice na účely tejto smernice platia tieto definície: 1. „pracovný čas“ je akýkoľvek\nčas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo\npovinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou; 2.„čas odpočinku“ je akýkoľvek\nčas, ktorý nie je pracovným časom.\n24. Podľa čl. 6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade\ns potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude obmedzený\nzákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo\ndohodami medzi sociálnymi partnermi, b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní\nvrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.\n25. Podľa čl. 16 písm. b) Smernice, členské štáty môžu ustanoviť: pre uplatňovanie článku 6\n(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej\nročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo\nsú pri výpočte priemeru neutrálne.\n26. Podľa § 85 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore služobný čas príslušníka je časový\núsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.\n\n27. Podľa § 85 ods. 2 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore služobný čas príslušníka je 40 hodín\ntýždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve\nvyššieho stupňa.\n28. Podľa § 86 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore služobný čas príslušníkov môže\nbyť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na\nobdobie šiestich mesiacov.\n29. Podľa § 86 ods. 2 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore pri nerovnomernom rozvrhnutí\nnesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková\ndĺžkavykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v\nmieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.\n30. Podľa § 92 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore služobný úrad určuje príslušníkovi\nslužobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne\nnadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.\n31. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore na zabezpečenie nevyhnutných\núloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo\nrozvrhnutia služobného času v mieste vykonávania štátnej služby.\n32. Podľa § 103 ods. 5 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore príslušníkovi v rozsahu a za podmienok\nustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť\nv štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.\n33. Podľa § 122 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods.\n1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo\nsumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného\npokoja.\n34. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi podľa §\n92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada\na) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v\nmieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.\n35. Podľa § 122 ods. 3 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore náhrada za služobnú pohotovosť\npodľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto\nvykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.\n36. Súd mal v danej veci preukázané, že v prípade žalobcu je daná aktívna vecná legitimácia v\nspore, nakoľko čl. 6 písm. a) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi práva, ktoré\nmôžu jednotlivci uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, a teda poškodený pracovník má právo\nsa domáhať náhrady škody v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového týždenného\npracovného času vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) Smernice priamo proti členskému štátu. Na základe\nuvedeného je následne možné vyvodiť aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v predmetnom spore,\nžalovaným v konaní spochybnenú. Vychádzajúc zo záverov ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ,\nzásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcovi porušením práva EÚ, ktoré sú mu\npripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. Táto povinnosť platí\nv prípade každého porušenia práva EÚ členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa\ntohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského\nštátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi môže zabezpečiť\nnielen verejnoprávny subjekt ale aj samotný štát a nie je vylúčené, aby za škodu spôsobenú jednotlivcovi\nzodpovedal popri verejnoprávnom subjekte aj samotný členský štát.\n37. V danom prípade si žalobca ako subjekt poškodený porušením práva EÚ uplatnil náhradu škody\nvoči Slovenskej republike ako členskému štátu EÚ. Za daných okolností bolo potrebné zvážiť, kto a\nza akých okolností zodpovedá za vzniknutú ujmu. Nakoľko v danom prípade žalobca žaluje na tom\npodklade, že nedošlo k správnej transpozícii Smernice, štát - Slovenská republika ako zodpovedný\n\nsubjekt, musí byť v konaní zastúpený tým ústredným orgánom štátnej správy, ktorý zodpovedá za\nfaktickú implementáciu úniového práva do vnútroštátneho poriadku, do ktorého daná oblasť patrí, ktorým\nv súlade s ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej\nštátnej správy je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, do pôsobnosti ktorého patrí aj správa a\nriadenie Hasičského záchranného zboru SR. Z uvedených dôvodov súd vyhodnotil námietku žalovaného\ntýkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore za nedôvodnú.\n38. Procesná obrana žalovaného spočívala aj tom, že Smernicu nie je možné aplikovať na služobný čas\nhasičov, nakoľko títo patria medzi civilnú ochranu a z toho dôvodu, sú z pôsobnosti Smernice vyňatí.\nK uvedenej argumentácii žalovaného súd uvádza, že vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ je\npotrebné konštatovať, že z rozsahu úpravy Smernice nie sú vyňatí ani hasiči, ako to tvrdil žalovaný v\nrámci svojej obrany. Súdny dvor EÚ konštatoval, že článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo\nsociálneho práva EÚ s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže\nsa jedná o minimálnu požiadavku určenú na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré\nukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas,\nv súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22\nods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také\nčinnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú išlo vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom\nsúhlasu dotknutého pracovníka (body 33-35 a 38 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-429/09 z 25.11.2020\nvo veci Günter Fuß c/a Stadtt Halle). Z uvedeného dôvodu súd dospel k záveru, že je možné Smernicu\naplikovať aj na skutkový stav v predmetnom spore.\n39. Ako vyplýva z Ústavy SR právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnym právom a súdy Slovenskej\nrepubliky majú povinnosť dodržiavať právo EÚ, ktorá povinnosť je výslovne zachytená aj v právnom\nporiadku Slovenskej republiky a vyplýva najmä z článkov 144 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 a 5\nÚstavy SR a vyplýva tiež z konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Na zásade prednosti a tiež na\nzásade priameho účinku právnych noriem EÚ je založená zodpovednosť členského štátu aj v prípade\nchybnej aplikácie alebo opomenutia zo strany členského štátu. Priamu aplikovateľnosť ustanovení\nkomunitárneho práva v prípade, ak je vnútroštátna norma v rozpore s právom EÚ, vysvetlil prvýkrát\nSúdny dvor EÚ v rozsudku C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, keď uviedol, že priama\naplikovateľnosť, o ktorú išlo v danom prípade, znamená, že predpisy práva Spoločenstva musia byť\nplne účinné a aplikovateľné jednotným spôsobom vo všetkých členských štátoch odo dňa nadobudnutia\núčinnosti a počas celej doby trvania ich platnosti. Tieto ustanovenia zakladajú s okamžitým účinkom\npráva a povinnosti pre všetkých, ktorých sa týkajú, či členských štátov alebo jednotlivcov, ktorí sú\núčastníkmi právnych vzťahov vyplývajúcich z práva Spoločenstva. Tento účinok sa vzťahuje aj na\nkaždý súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie a ktorého poslaním ako orgánu\nčlenského štátu je chrániť práva priznané jednotlivcom právom Spoločenstva. Podľa zásady prednosti\npráva Spoločenstva je účinkom z dôvodu nadobudnutia účinnosti priamo uplatniteľných ustanovení\nZmluvy a aktov inštitúcií vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov nielen strata použiteľnosti\nkaždého existujúceho ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore, ale vzhľadom\nna to, že tieto ustanovenia a akty sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku použiteľného na\núzemí každého členského štátu, pričom majú prednosť - aj zabránenie zavedenia nových vnútroštátnych\nlegislatívnych aktov, ktoré sú nezlučiteľné s normami Spoločenstva. Z dotknutého rozsudku rovnako\nvyplýva, že každý vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie je povinný\nv plnej miere aplikovať právo Spoločenstva a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom,\npričom musí prípadne neaplikovať akékoľvek vnútroštátne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je s ním\nv rozpore, bez ohľadu na to, či bolo prijaté skôr alebo neskôr ako predpis Spoločenstva. Priamy účinok\nje priznávaný primárnemu právu EÚ a pokiaľ ide o sekundárne právo EÚ majú priamy účinok nariadenia\npod podmienkou, že pravidlá v nich obsiahnuté sú dostatočne jasné, presné a relevantné pre situáciu\njednotlivého účastníka konania. Smerniciam ako právnym aktom EÚ, ktoré sú určené členským štátom\na ktoré musia byť členským štátom transponované do vnútroštátneho práva, Súdny dvor EÚ priznáva\npriamy účinok s cieľom chrániť práva jednotlivcov a majú priamy účinok vtedy, keď sú ich ustanovenia\nbezpodmienečné, dostatočne jasné a presné za predpokladu, že členský štát netransponoval smernicu\ndo stanoveného termínu alebo ju netransponoval riadne. (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci I. P. proti\nHome Office). Smerniciam sa však priznáva len priamy vertikálny účinok, ktorý umožňuje jednotlivcovi,\naby sa odvolával vo vzťahu k štátu na ustanovenie práva EÚ.\n\n40. V prejednávanej veci si žalobca odvodil svoj nárok na náhradu škodu od tej skutočnosti, že\nSlovenská republika netransponovala do slovenského právneho poriadku článok 2 a článok 6 písm.\nb) Smernice, resp. že Smernica nebola to slovenského právneho poriadku transponovaná správne,\nktorá okolnosť bola medzi stranami sporná. Prostredníctvom transpozície smerníc sa do vnútroštátnych\nprávnych poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje sa výsledok\npožadovaný úniovým zákonodarcom. Ustanovenia smernice musia byť prebraté tak, aby bola ich\nzáväznosť nespochybniteľná, aby bola zachovaná ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa dosiahol\nstav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte.\nV danom konkrétnom prípade z Prílohy č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore vyplýva, že\ndo tohto zákona bola okrem iných prebratá aj Smernica. Súd na základe vykonaného dokazovania,\noboznámením sa s okolnosťami daného prípadu a porovnaním čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice s\nrelevantnými ustanoveniami Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore dospel k záveru, že Smernica\nnebola transponovaná správne, nakoľko sa do ustanovení Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore\nnepremietli ustanovenia Smernice, ktoré definujú pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého\npracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade\ns vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a tiež ktoré definujú čas odpočinku ako akýkoľvek\nčas, ktorý nie je pracovným časom. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore rovnako priamo nedefinuje,\nže priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín. Podľa Zákona o\nHasičskom a záchrannom zbore sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť týždenného pracovného\nčasu príslušníkov hasičského zboru, v dôsledku čoho prichádza pravidelne k jeho prekračovaniu. Takúto\nprávnu úpravu nie je možné považovať za súladnú s článkom 2 a článkom 6 písm. b) Smernice. Žalovaný\nsa v priebehu konania bránil tým, že dotknuté ustanovenia Smernice nemusia byť zahrnuté priamo\nlen do textu Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore ale tieto môžu byť transponované aj do iných\npodzákonných predpisov resp. kolektívnych zmlúv, pričom odkazoval na Kolektívne zmluvy vyššieho\nstupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rozhodujúce obdobie. Zákon o Hasičskom\na záchrannom zbore umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi Hasičského a záchranného\nzboru SR služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice,\na to v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je považovaná za súčasť služobného času\npríslušníka Hasičského a záchranného zboru SR, čím je daný rozpor medzi Zákonom o Hasičskom a\nzáchrannom zbore a čl. 6 písm. b) Smernice. Je pravdou, že Smernica v kapitole 5 upravuje odchýlky a\nvýnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností, avšak aj\nto len za súčasného zachovania náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia\npracovníkov. Čo sa týka protipožiarnych služieb, odchýlky sa nesmú týkať maximálne stanoveného\ntýždenného 48 hodinového pracovného času, keďže štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti,\nktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh zboru podľa Zákona o Hasičskom a\nzáchrannom zbore mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice podľa jej článku 17.\n41. Súd po vykonanom dokazovaní považoval za preukázané, že bez ohľadu na to, akým spôsobom bola\nSmernica do slovenského právneho poriadku transponovaná, v prípade žalobcu dochádza k faktickému\nstavu, kedy jeho služobný čas prekračuje Smernicou určený maximálny limit, ktorý je 48 hodín týždenne.\nZ toho dôvodu nie je možné tvrdiť, že Smernica bola do slovenského právneho poriadku transponovaná\nsprávne, keďže sa jej uplatňovaním nedosahuje stav požadovaný Smernicou, ktorým je zabezpečiť pre\nzamestnancov zvýšenú ochranu a zlepšenie bezpečnosti, hygieny a ochrany zdravia pracovníkov pri\npráci, ktoré by sa nemali podriaďovať čisto ekonomickým úvahám.\n42. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal, aby mu súd voči žalovanému priznal nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko mal za to, že porušením čl. 6 písm. b) Smernice dochádza\nna jeho strane k vzniku nemajetkovej ujmy tým, že bolo zasiahnuté do jeho práva na zdravie, fyzickú\na morálnu integritu, práva na odpočinok, ako aj práva na spravodlivé finančné ohodnotenie a starobné\nzabezpečenie.\n43. Je úlohou súdu členského štátu EÚ posúdiť naplnenie úniových podmienok vzniku zodpovednosti\nčlenského štátu za ujmu, ktorá bola spôsobená jednotlivcovi. Ako vyplýva z rozhodovacej praxe Súdneho\ndvora EÚ, na to, aby sa dalo uvažovať o vzniku zodpovednosti členského štátu za porušenie právnej\nnormy EÚ je potrebné, aby boli kumulatívne splnené nasledovné podmienky: 1.) cieľom porušenej\nnormy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2.) porušenie takejto normy muselo byť dostatočne závažné\na 3.) medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom musí existovať priama príčinná súvislosť\n(porovnaj napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-429/09 vo veci Günter Fuß c/a Stadtt Halle, C-118/08\n\nTransportes Urbanos y Servicious Generales). Tieto tri podmienky musia byť splnené aj vtedy, ak škoda\nbola spôsobená v dôsledku nečinnosti členského štátu, t. j. netranspozície smernice, ale aj vtedy, keď\nškoda bola spôsobená v dôsledku prijatia legislatívneho alebo administratívneho aktu, ktorý bol prijatý\nv rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na charakter subjektu, ktorý tento akt prijal.\n44. Zodpovednosť štátu v prípade porušenia práva EÚ je absolútna a objektívna a členský štát nemá\nk dispozícii žiadne exkuplačné ani liberačné dôvody, a to opäť bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci\nv mene členského štátu škodu spôsobil.\n45. Zo znenia článku 6 písm. b) Smernice možno jednoznačne vyvodiť, že účelom tejto právnej\nnormy bolo priznať jednotlivcovi práva, pričom v konkrétnosti ide o právo zamestnanca v EÚ, aby jeho\npriemerný týždenný pracovný čas neprekračoval hranicu 48 hodín. Aj žalobca sa tak má právo dovolávať\nporušenia čl. 6 písm. b) Smernice voči žalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovná pohotovosť\nsa nezapočítava do týždenného pracovného času, čo má za následok, že každý žalobca v niektorých\nobdobiach pracoval dlhšie ako 48 hodín týždenne. V danom konkrétnom prípade spĺňa čas, ktorý každý\nžalobca na pracovisku trávi, charakteristiky pracovného času, ako ho definoval Súdny dvor EÚ, podľa\nktorého rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný\nčas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, je tá skutočnosť,\nže je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v\nprípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného\nčasu ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka,\nale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi (Rozsudok Súdneho dvora\nEÚ C-14/04 vo veci Dellas). Súd mal v danom prípade preukázané, že žalobca trávil na pracovisku aj\nnad rozsah určených pracovných zmien čas, počas pracovnej pohotovosti, počas ktorej bol povinný byť\nprítomný na pracovisku a v prípade potreby byť do 1 minúty schopný opustiť miesto za účelom vykonania\nzásahu. Z uvedených dôvodov je preto potrebné aj čas pracovnej pohotovosti považovať za pracovný\nčas žalobcu. Členské štáty EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice\ntak, žeby 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom\nsvojvoľne porušovali. Akákoľvek právna úprava, ktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas dlhší\nako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku je v rozpore s požiadavkami čl. 6 písm. b)\nSmernice (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-397/01 vo veci Pfeiffer).\n46. V súvislosti s argumentáciou žalovaného o nepreukázaní prekročenia maximálneho týždenného\nrozsahu pracovného času žalobcom súd túto vyhodnotil ako irelevantnú. Žalobca súdu predložil ako\nprílohu žaloby podrobnú sumarizáciu ním odpracovaného času za rozhodné obdobie (17. týždeň\nroku 2021 až 17. týždeň roku 2024), pričom v priebehu konania tabuľku doplnil o výpisy systému\nSAP obsahujúce pre výpočet východiskové vstupné údaje. Dôkazná relevacia systému SAP čo do\npravosti a správnosti tam uvedených údajov výpisu v konaní spochybnená nebola, spor existoval\nv danej časti výlučne v tom rozsahu, že žalobca podľa názoru žalovaného zamieňajúc si skutočne\nodpracovaný čas s fondom pracovného času (SAP), započítaním položiek (dovolenka, pracovná\nneschopnosť, ...) v rozpore so smernicou 2003/88/EHS do pracovného času, nezákonne navýšil\npočet skutočne odpracovaných hodín, ktorý počet tak mal umelo presiahnuť maximálny týždenný\nlimit 48 hodín. Súd konštatuje, že v danej časti bolo vzhľadom na zásadu kontradiktórnosti konania\nfundamentálnou procesnou povinnosťou žalovaného realizujúc ním tak ambíciu účinne poprieť dotknuté\ntvrdenie žalobcu, primárne prezentovať komplexné vlastné tvrdenie, na ktorú povinnosť žalovaný\nrezignoval, nakoľko v priebehu konania neprodukoval skutkové tvrdenie o konkrétom počte skutočne\nodpracovaných hodín žalobcom (pri sumarizácii aplikujúc metodiku navrhovanú žalovaným), ktorá\nabsencia podstatných skutkových tvrdení (či už žalobcu alebo žalovaného v rámci jeho procesnej\nobrany) práve dôsledne rešpektujúc „rovnosť zbraní strán sporu“ (v danom prípade možno uzavrieť, že\nide o tzv. klasické sporové konanie, nie o spor so slabšou stranou podľa ust. § 290 a nasl. CSP) nemôže\nbyť nahrádzaná činnosťou súdu. Na strane žalobcu totiž došlo už v čase začatia konania k uvedeniu\nkomplexného skutkového tvrdenia v podobe sumarizácie počtu celkovo odpracovaných hodín žalobcom\nza rozhodujúce obdobie, zároveň prehľadným a jednoznačným spôsobom konkretizoval, aká časť z nich\nmá predstavovať hodiny odpracované nad smernicou povolený rozsah 48 hodín/týždeň, v ktorom týždni\nsa tak malo stať (z čoho bolo možné vyvodiť frekvenciu uvedeného javu), pričom preukázal zároveň\nzdroj čerpania vstupných údajov (SAP). Za účelom účinného popretia daného skutkového tvrdenia\nžalovaným tak bolo povinnosťou žalovaného primárne uviesť jeho vlastné tvrdenie o celkovom počte\nhodín v rozhodnom období odpracovaných žalobcom, potenciálne špecifikovať rozsah hodín nad rámec\n\nmaximálneho limitu 48 hodín/týždeň alebo (vzhľadom na výsledok) konštatovať neexistenciu žalobcom\nodpracovaných hodín nad rozsah maximálneho limitu podľa čl. 6 písm. b/ smernice. Žalovaný výlučne\nv priebehu konania (disponujúc metodikou i zdrojom vstupov pre výpočet) spochybnil správnosť spôsobu\na teda i výsledku výpočtu žalobcu, avšak neucelil svoje tvrdenie o uvedenie konkrétneho výsledku\nvlastného výpočtu, ani neuviedol, či podľa jeho záverov bol alebo nebol maximálny limit prekročený\n(čo podľa neho v danej časti predstavuje neexistenciu základu nároku). Súd tak nemal k dispozícii\ndve porovnateľné ucelené tvrdenia za účelom posúdenia ich správnosti. Nadôvažok, nie je zrejmé, či\nžalovaný poukazujúc na neprípustnosť započítania ním druhovo označených položiek započítateľných\ninak do fondu pracovného času kalkuloval i s položkou tzv. pasívnej pohotovosti, ktorá, ako už súd\nkonštatoval, v zmysle čl. 2 smernice jednoznačne spadá pod pojem „pracovný čas“ a ktorá položka\npodľa nepopretého tvrdenia žalobcu je v systéme SAP vedená mimo fondu pracovného času. V dôsledku\nkonštatovaného neúčinného popretia tvrdenia žalobcu žalovaným tak súd považoval tvrdenie o počte\na frekvencii žalobcom skutočne odpracovaných hodín nad maximum determinované čl. 6 písm. b/\nsmernice za preukázané.\n47. Vzhľadom na to, že súd mal v predmetnom konaní preukázané, a to jednak tabuľkovým prehľadom\nslužieb žalobcu žalovaným účinne v konaní nepopretým, ako aj z výsluchu žalobcu, že tento trávi\nna pracovisku po skončení riadnej služby ešte čas pracovnej pohotovosti, počas ktorej musí byť k\ndispozícii zamestnávateľovi na pracovisku (na mieste výkonu práce), ktorú je potrebné v súlade s\nustanoveniami Smernice považovať za pracovný čas žalobcu, že práva žalobcu sú s odkazom na čl. 2 a\nčl. 6 písm. b) Smernice porušované. Na uvedenom nič nemení fakt, že žalobcovi je poskytovaná za čas\npracovnej pohotovosti náhrada v súlade s ust. § 122 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore\na ani skutočnosti, na ktoré žalovaný v priebehu výsluchu žalobcu ako aj v jeho písomných podaniach\npoukazoval, že žalobca má možnosť si počas pracovnej pohotovosti oddýchnuť, resp. že o rozvrhnutí\npracovného času už v čase nástupu do služobného pomeru vedel, resp. že na porušovanie jeho práv\nnadriadeného upozorňoval.\n48. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice prišlo\nv žalobcovom prípade opakovane, čo u neho zakladá právo domáhať sa vyvodenia zodpovednosti\norgánov Slovenskej republiky s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto\nustanovenia.\n49. Súd mal preto za to, že porušenie práv žalobcu vyplývajúcich z čl. 6 písm. b) Smernice je\npotrebné považovať za dostatočne závažné, a to jednak vzhľadom na základný účel Smernice, ktorým je\nzabezpečiť ochranu zdravia a bezpečnosti pri organizácii pracovného času, ako aj vzhľadom na to, že ide\no porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného\npracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu. Zároveň ide o také porušenie\npráva Európskej únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Základ nároku\nžalobcu je týmto daný.\n50. V súvislosti s uplatnením práva na náhradu škody a spôsobom jej výpočtu Smernica neobsahuje\nustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z\njudikatúry Súdneho dvora EÚ však vyplýva požiadavka, aby náhrada škôd spôsobených jednotlivcom\nporušením práva EÚ bola primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv\npoškodených. Je potrebné, aby vnútroštátne súdy zabezpečili, že zvolený spôsob náhrady škody bude\nv súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a so zásadou efektivity. Zásadu ekvivalencie pritom\ntreba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom aplikovať\nprísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez\núniového prvku s podobným predmetom, t. j. dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý\npre neho vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol uplatniť nárok\nzaložený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásadu efektivity je potrebné\nchápať v tom zmysle, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na\nzabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôže byť\nupravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky\nznemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Je na vnútroštátnych súdoch, aby za dodržania uvedených\nzásad určili formu odškodnenia a pravidlá a spôsob výpočtu náhrady škody spôsobenej porušením\nnormy EÚ.\n\n51. V danom konkrétnom prípade sa žalobca domáha voči žalovanému náhrady nemajetkovej\nujmy. Nakoľko právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre\nposudzovanie a určenie výšky náhrady nemajetkovej škody (ktorý právny inštitút vnútroštátna právna\núprava ani nepozná), ktorá vznikla jednotlivcovi porušením práva EÚ, mal súd za to, že povaha konania o\nnáhradu nemajetkovej ujmy spĺňa požiadavky zásad úniového práva na rovnocennosť s prihliadnutím na\nnáhrady poskytované vnútroštátneho súdu ako aj efektivity, nakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky\nznemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie úniového\npráva jednotlivca pred slovenským súdom.\n52. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje\nzákon č. 514/03 Z. z., ktorý v § 4 písm. e/ vymedzuje ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v\nmene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia\nsmernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na prebratie, vznikla škoda pri výkone\nverejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného\norgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná zákonom označený orgán je však daná len\nv prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s\nktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu\ntranspozíciu Smernice do zákona č. 315/01 Z. z., pretože do pracovného času hasiča sa nezarátavala\naj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193\nzákona č. 315/01 Z. z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka práce na služobné pomery hasičov).\nAbsentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom\nzákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9 vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/03 Z.\nz., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR\npri výkone jej pôsobnosti podľa článku 86 písm. a/, d/ Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu vlády\nSR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/ Ústavy SR. Zohľadňujúc existujúcu vnútroštátnu\nprávnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie a efektivity niet však prekážok, aby pasívne vecne\nlegitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika,\nv mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a\nzáchranný zbor SR, ktorý orgán bol tiež garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/01 Z. z.\nNa takomto závere o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ\nzodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý\nprípad porušenia práva Únie rovnako zakladá priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna\nzodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil,\nresp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr. C 429/09\nG. Fuß bod 46).\n53. Vznik ujmy pritom žalobca odvodil od toho, že v dôsledku práce v rozsahu nad maximálny týždenný\npracovný čas vyplývajúci z čl. 6 písm. b) Smernice bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv, a to\nnajmä práva na zdravie, práva na fyzickú a morálnu integritu a práva na odpočinok, pričom mal za to,\nže v danom prípade je primerané, aby mu súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.300,- Eur.\nŽalovaný žalobcom uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú, pričom odkazoval\nna výšku náhrad, ktoré sú poskytované slovenskými súdmi pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej\nujmy obetiam trestných činov, za neprípustné považoval vyvodenie jej výšky v rozsahu zodpovedajúcom\nv podstate nároku na náhradu mzdy tak ako to urobil žalobca.\n54. Súd po posúdení okolností prejednávanej spojenej veci dospel k záveru, že je odôvodnené\nokolnosťami veci, aby ujma, ktorá bola žalobcom zo strany žalovaného spôsobená tým, že bolo\nporušené ustanovenie Smernice upravujúce maximálny rozsah týždenného pracovného času, im bola\nnahradená v peniazoch, nakoľko nahradenie vzniknutej ujmy iným spôsobom predpokladaným zákonom\nnepovažoval súd za účelné. S ohľadom na povahu práv, ktoré boli v danom prípade porušené, ako aj na\nokolnosti porušovania práva žalobcu, keď žalovaný ako členský štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné\nna zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného\npracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice, žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu,\nani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov a ani morálna satisfakcia neboli vzhľadom na subjekt\nzodpovednosti na mieste. Nemajetkovú ujmu nie je podľa názoru súdu možné nahradiť inak aj z toho\ndôvodu, že uplynutý čas už nie je možné žalobcovi vrátiť a ani nie je možné, aby ho strávil inak.\nPráve peňažnú náhradu považoval súd v danom prípade za spôsobilú formu odškodnenia vzniknutej\nujmy. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe súdu, ktorý o jej priznaní\n\nrozhoduje, čo však neznamená, že existuje priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd musí na základe\nvykonaného dokazovania ustáliť, či ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik musí pritom tvrdiť a\ndoložiť žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno. Súd musí pri úvahách o tom, či je namieste priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadať aj na iné kritériá, ako sú kritériá uvedené v ust. § 13\nods. 2 Občianskeho zákonníka. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva\nna voľnej úvahe súdu, ktorý musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho\nprípadu. (porovnaj uznesenie NS SR z 30. apríla 2008 sp. zn. 5 Cdo 126/2007).\n55. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzajúci z druhovo zhodných kritérií jej priznávania,\nje daný aj v zmysle zákona č. 514/03 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci. V zmysle § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné\nkonštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú\nnezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma.\nNemajetková ujma sa určuje najmä s prihliadnutím na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a\nprostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,\nc) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré\nvznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.\n56. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, nevyžaduje\nsa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže\nísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca. Pri rozhodovaní súdu o výške\nnemajetkovej ujmy v rámci voľnej úvahy, východiskom by mala byť jej primeranosť; náhrada by mala byť\ntaká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže\nbyť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Zákonodarca nepodáva definíciu nemajetkovej ujmy a jej\nurčenie čo do výšky je závislé na úvahe súdu. Nemajetková ujma sa prejavuje v ťažko definovateľnej\nsfére vnímania ťažkostí, nepohodlia, stresu a iných nežiaducich účinkov spojených so zásahom do\nzákladných ľudských hodnôt. Aj keď nemajetková ujma je škoda morálna, ideálna, imateriálna, prináleží\nza ňu poškodenému peňažná (materiálna) satisfakcia.\n57. Súd pri určení rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z tabuľkového prehľadu služieb\nžalobcu a z výsluchu žalobcu. Z tabuliek predložených žalobcom súd vyvodil, že pri určovaní pracovnej\npohotovosti spolu s určeným pracovným časom dochádzalo v prípade žalobcu opakovane k prekročeniu\nmaximálneho limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času v rozhodnom období.\nŽalobca tak prišiel o hodiny voľného času, ktoré by inak mohol venovať rozvíjaniu svojich osobných,\nrodinných, priateľských aktivít, či aktivít, ktoré mohli byť venované fyzickej, psychickej relaxácii a\nodpočinku. Žalobca počas hodín pracovnej pohotovosti musí byť prítomný na svojom pracovisku, čo\nspôsobuje, že je oddelený od svojho súkromného prostredia, pričom na tom nič nemení ani fakt, že\nnemusí byť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na\noddych. Žalobca počas celej doby, kedy je prítomný na pracovisku počas služobnej pohotovosti, musí\nbyť pripravený do 1 minúty vyraziť na zásah pre prípad, že bude vyhlásený poplach, ktorá okolnosť\ndo značnej miery znižuje možnosť dostatočného a kvalitného odpočinku žalobcu, ktorá skutočnosť\npredstavuje prekážku pre potenciálny výklad času pracovnej pohotovosti ako „času odpočinku“, nakoľko\nzákonná náplň pracovnej pohotovosti je v príkrom rozpore so sémantickým výkladom pojmu „ čas\nodpočinku“. Na dôvažok prostredie, ktoré je pre žalobcu vytvorené za účelom oddychu na pracovisku,\nkedy je v jednej miestnosti umiestnených viacero postelí, nie je možné porovnávať s prostredím, ktoré\nmajú žalobcovia vytvorené vo svojom domácom prostredí. Práve právo na odpočinok je potrebné v\nprípade žalobcu považovať za významné, a to najmä s ohľadom na to, že žalobca plní v spoločnosti\nveľmi zodpovedné úlohy a o to viac vystupuje do popredia potreba, aby hasiči mali dostatok času na\nodpočinok a regeneráciu, dosiahnutie čoho bolo jedným z hlavných cieľov Smernice. Tým, že žalobca\nvykonáva svoju prácu nad čas povolený právom EÚ, ktorá práca vyžaduje, aby bol nepretržite dostupný\na plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie, súčasťou\nktorého je aj jeho právo na rodinný život.\n58. Súd považuje za potrebné uviesť, že v predmetnej veci nejde o ojedinelý prípad, kedy bolo\nskonštatované porušovanie práv zamestnancov zo strany žalovaného na totožnom skutkovom a\nprávnom základe. Porušovanie práv zamestnancov zo strany žalovaného na totožnom skutkovom a\nprávnom základe (obdobie rokov 2014-2021) bolo aktuálne právoplatne skonštatované napr. Krajským\nsúdom v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn. 14 Co 46/2022, sp. zn. 15 Co 81/2022, sp.\n\nzn. 16 Co 11/2022, sp. zn. 16 Co 26/2022, sp. zn. 16 Co 36/2022, prípadne Krajským súdom v Košiciach\nv konaniach vedených pod sp. zn. 2 Co 20/2023, sp. zn. 5 Co 64/2022, sp. zn. 2 Co 56/2022; Krajským\nsúdom v Bratislave sp. zn. 2Co/33/2024, sp. zn. 9Co/40/2024, aktuálne najmladšími sú rozhodnutia\nKrajského súdu v Banskej Bystrici a Trenčíne, atď. Zo strany žalovaného ide o systematické porušovanie\npráv zamestnancov.\n59. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej\njudikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive\ndamages v práve USA a exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej\ncieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého\nsa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo\nakúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda\ntrestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú\nfunkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu (porovnaj najmä používanie adjektíva\n„odradzujúci“).\n60. Je však potrebné uviesť, že aj keď súd v prejednávanej veci síce nemôže uplatniť sankčnú\nfunkciu náhrady škody, pri určovaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy (reparácia škody nemajetkovej\npovahy) voľnou úvahou, skutočnosť, že zo strany žalovaného ide o systematické porušovanie práv\nzamestnancov, môže zohľadniť pre určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Súd upriamuje\npozornosť na skutočnosť, že ide o dlhodobý neriešený problém, pričom žalovaný neprijal žiadne\nopatrenia ani po tom, čo porušovanie práv zamestnancov bolo opakovane skonštatované všeobecnými\nsúdmi.\n61. Súd za primeranej aplikácie Čl. 2 Civilného sporového poriadku zohľadnil aktuálnu rozhodovaciu\nprax súdov SR, kedy tieto žalobcom v obdobných (keď nie totožných) prípadoch priznávali náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2500 eur (napr. konania vedené býv. Okresným súdom Pezinok\npod sp. zn. 47 C 2/2022, sp. zn. 47 C 3/2022, sp. zn. 8 C 64/2022, sp. zn. 4 C 60/2022, sp. zn.\n45C 63/2022, ktoré konania boli v zásade súhrnne potvrdené odvolacím súdom) a v snahe aby v\npodobných veciach nevznikali neodôvodnené rozdiely, ustálil ako základný nárok žalobcov na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2500 eur, ktorý základ je modifikovaný v podobe navýšenia\nv miere zodpovedajúcej individuálnym podstatným aspektom predovšetkým na strane osoby žalobcu.\n62. Súd má zároveň preukázané, že bola splnená aj tretia podmienka vyžadovaná na vznik\nzodpovednosti žalovaného za ujmu žalobcu, ktorou je príčinná súvislosť medzi porušením práva EÚ a\nvznikom ujmy na strane žalobcu. Súd mal preukázané, že v súvislosti s porušovaním článku 2 a článku\n6 písm. b) Smernice dlhodobo dochádzalo k porušovaniu osobnostných práv žalobcov, a to práva na\nochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času\na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na súkromný a rodinný život. V súlade so všetkým vyššie\nuvedeným, v priebehu konania bolo preukázané, že napriek tomu, že z Prílohy č. 4 Zákona o Hasičskom\nzbore vyplýva, že týmto bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná Smernica, táto\nSmernica nebola transponovaná úplne, keďže do ustanovení Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore\nsa nepremietol čl. 6 písm. b) Smernice upravujúci maximálny rozsah pracovného času zamestnanca\npracujúceho na území Európskej únie, čím vznikla na strane žalobcu ujma, ktorú je za splnenia vyššie\npopísaných podmienok, povinný mu nahradiť žalovaný.\n63. Vzhľadom na konštatovanú potrebu najbližšie podobnej právnej úprave (ochrana osobnosti)\nvzhľadom na pre slovenskú legislatívu neexistujúci právny inštitút nemajetkovej škody (čl. 4 CSP),\nsúd pri posudzovaní existencie hmotnoprávnych predpokladov nároku vychádza z existujúcej právnej\núpravy ochrany osobnosti (vrátane zodpovednostných predpokladov). Jedným z podstatných rozdielov\nv podmienkach nároku je to, že kým pri škode (ako to žiadal posudzovať žalovaný) je procesný úspech\npodmienený preukázaním vzniku škody, pri nemajetkovej ujme tomu tak nie je, tu je potrebné výlučne\npreukázať existenciu zásahu spôsobilého privodiť ujmu na osobnostných právach, preukázanie vzniku\nujmy samotnej sa obligatórne nevyžaduje. V kontexte obligatórnych predpokladov podľa práva EÚ\ntak za škodu možno v konkrétnom prípade považovať objektívny stav straty voľného času žalobcu\nv dôsledku ním odpracovaných hodín presahujúcich maximum (čl. 6 písm. b/ smernice) za súčasného\nzarátania hodín tzv. pasívnej pohotovosti (čl. 2 smernice), ktorý stav vznikol v priamej príčinnej súvislosti\ns nedostatočnou transpozíciou smernice do vnútroštátnej legislatívy (porušením práva EÚ), pričom\n\nuvedený stav je objektívne spôsobilý privodiť zásah do osobnostných práv žalobcu (právo na osobný\na rodinný život, právo na odpočinok), a to bez potreby preukazovať jednotlivé čiastkové konkrétne\nnásledky (napr. v podobe absencie žalobcu na konkrétnej rodinnej oslave).\n64. V prípade žalobcu súd vzal do úvahy individuálne skutkové odlišnosti, ktoré vyplynuli z jeho výsluchu,\na to skutočnosť, že je ženatý, má XX rokov a dve maloleté školopovinné deti. Jedno z detí je aktívnym\nšportovcom, ktorému je nutné zabezpečovať tréningy a účasť na súťažných stretnutiach. Súd zohľadnil\nzvýšenú intenzitu zásahu do rodinného života, skutočnosť, že žalobca je mierne vyššieho veku, ktorý\nv HaZZ odpracoval už 20 rokov, a teda možno prezumovať, že vzhľadom na biologicky podmienenú\nfyzickú kondíciu už ťažšie znáša obmedzenú možnosť fyzickej regenerácie. Súd poukazuje i na\nvonkoncom nie zanedbateľný počet preukázaných hodín (892) presahujúcich maximum stanovených\nv čl. 6 písm. b) smernice. Žalobcovi na základe týchto skutočností priznal sumu náhrady nemajetkovej\nujmy vo výške 4.000,- Eur.\n65. V rozsahu prevyšujúcom súdom priznanú sumu súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.\n66. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa\npomeru jej úspechu vo veci.\n67. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj\nbez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.\n68. Súd priznal žalobcovi v súlade s ust. § 255 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov\nkonania vo výške 100%, nakoľko výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela na voľnej úvahe\nsúdu. Žalobcu podľa názoru súdu nie je možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou za nepredvídanie\nvýsledku, ktorý závisel na úvahe súdu a procesný úspech je potrebné posudzovať len vo vzťahu k\nvýsledku sporu ohľadne základu nároku. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa ust. § 262 ods.\n2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným\nuznesením.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na\nsúde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP).\nPodľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému\nrozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za\nnesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).\nPodľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia\nlehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nPodľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.\nPodľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.\n\nAk povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na\nvykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.", "vazby": {"stav": {"sz": "24Co/125/2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "guid": "dfe037a8-2f11-402e-b844-68778251bcc7:9865d907-9ee9-404c-8748-379d92f8f889", "datum": "2026-05-27", "vztah": "potvrdene"}}, "cituje": [{"guid": "ussr:d7fceea2-9a58-43d3-9e4c-7d136c331e6d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 21/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/02 z 11. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-11", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7fceea2-9a58-43d3-9e4c-7d136c331e6d"}, {"guid": "ef3c7c12-454d-42a6-9b67-f0531d7a9f3d:ca44b3f9-39c8-42db-a9e0-eb1f5dbe6b57", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323201798.1", "spisova_znacka": "2Co/33/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/33/2024 z 10. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-09-10", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323201798.1"}, {"guid": "67bafe68-a4b0-46da-8b0b-ff5fa0a289ca:2f0a4985-b85a-402d-90d9-37089a03a5d4", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/40/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/40/2024 z 10. 4. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-04-10", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/67bafe68-a4b0-46da-8b0b-ff5fa0a289ca:2f0a4985-b85a-402d-90d9-37089a03a5d4"}, {"guid": "c622415d-4b15-472a-a81d-7f9de5c1102e:84d5f3b5-f69e-4d9e-a3cd-a0a4f7cd388e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2023:1114200040.1", "spisova_znacka": "15Co/81/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/81/2022 z 27. 6. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-06-27", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2023:1114200040.1"}, {"guid": "47db1b26-f6ee-4f80-b176-b26c2f2ea345:1a7e6fc3-b30c-400b-baef-eb5a6ceff295", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/20/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/20/2023 z 30. 3. 2023", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2023-03-30", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/47db1b26-f6ee-4f80-b176-b26c2f2ea345:1a7e6fc3-b30c-400b-baef-eb5a6ceff295"}, {"guid": "f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/36/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/36/2022 z 23. 3. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-03-23", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49"}, {"guid": "59704f24-2197-4af0-90b7-b3de95d57e89:018dfbcb-56d9-4800-a527-575a888a9fcd", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/64/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/64/2022 z 21. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2023-02-21", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/59704f24-2197-4af0-90b7-b3de95d57e89:018dfbcb-56d9-4800-a527-575a888a9fcd"}, {"guid": "20f17080-24c9-4ff6-a349-1a2428355226:3788b660-ea54-477f-8131-36f9deb40edf", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/56/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/56/2022 z 16. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2023-02-16", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/20f17080-24c9-4ff6-a349-1a2428355226:3788b660-ea54-477f-8131-36f9deb40edf"}, {"guid": "c2968dce-9d52-4f30-9c49-4e9e18426ec3:ab49dbaf-3e51-47b6-a5aa-323df885f3d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/11/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/11/2022 z 26. 9. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-09-26", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c2968dce-9d52-4f30-9c49-4e9e18426ec3:ab49dbaf-3e51-47b6-a5aa-323df885f3d5"}, {"guid": "b409c9a8-a825-48b2-9a69-7e6cbeaa814e:d9579af9-b4df-47d2-ac93-eddf794efef2", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5918201615.1", "spisova_znacka": "6Co/159/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/159/2019 z 26. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5918201615.1"}, {"guid": "f07a1d09-c634-41d5-b9e1-8f693a99089e:a92cc99d-cabd-492c-a827-c65d222f41a2", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:6118302476.1", "spisova_znacka": "5Co/192/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/192/2019 z 16. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-12-16", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:6118302476.1"}, {"guid": "eacb3da3-803b-4a66-90d7-47257e95996f:5f3d7eea-cea7-4f2a-8f92-97ca07c72e93", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1211229379.1", "spisova_znacka": "9Co/332/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/332/2012 z 30. 7. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-07-30", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1211229379.1"}, {"guid": "d0da63e3-f18e-4284-a732-665bec66f1b2:37a02c40-ad07-4531-ba60-a3d64ab772c9", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2024:1423204341.6", "spisova_znacka": "52Cos/2/2023", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 52Cos/2/2023 z 12. 11. 2024", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2024-11-12", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2024:1423204341.6"}], "citovane_v": []}