Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Bardejov 3Csp/1/2026 8226200083 24. 06. 2026 Mgr. Tomáš Saraka ECLI:SK:OSBJ:2026:8226200083.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Bardejov v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., právne zastúpenej JUDr. Mgr. Radimom Komkom, LL.M., advokátom, so sídlom Hlavná 27, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., Krajinská 2954/32, 921 01 Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpenému: Advokátska kancelária GOLIÁŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, pracovisko pobočky: C. XXXX/XX, XXX XX D., IČO: 47 234 679, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, takto rozhodol: I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 200,- eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne z a m i e t a . III. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. odôvodnenie: 1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 07.01.2026 domáhala, aby súd žalovanému uložil povinnosť titulom primeraného finančného zadosťučinenia zaplatiť jej sumu 800,- eur a nahradiť jej trovy konania. 2. Svoju žalobu odôvodňovala tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 1Csp/27/2025 o určenie neprijateľnosti štyroch zmluvných podmienok bola ako žalobkyňa v postavení spotrebiteľa, pričom dosiahla v konaní plný úspech, keď rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 16.10.2025 č. k. 1Csp/27/2025-53, ktorý právoplatnosť nadobudol dňa 17.10.2025, boli za neprijateľné určené zmluvné podmienky v § 9 Hlavy 13 Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. k úverovej zmluve č. 3601041557 zo dňa 11.01.2006 (týkajúca sa možného postúpenia pohľadávky), v § 11 Hlavy 13 daných Úverových zmluvných podmienok (týkajúca sa aplikácie Obchodného zákonníka na právne vzťahy strán), v § 17 Hlavy 13 daných Úverových zmluvných podmienok (vyhlásenie spotrebiteľa, že bol oboznámený s Úverovými podmienkami, že sú mu všetky ustanovenia zrozumiteľné, považuje ich za dostatočne určité a prejavuje súhlas byť nimi viazaný ako aj oboznámenie sa s Metodickou príručkou) a v § 18 Hlavy 13 daných Úverových zmluvných podmienok (rozhodcovská doložka). V žalobe poukazujúc na § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa tvrdila, že ako spotrebiteľ uplatňuje si satisfakciu za porušenie svojich spotrebiteľských práv, ktoré musela brániť v základnom konaní. Tvrdiac, že primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu a zároveň aj funkciu relutárnu, uviedla, že ak má byť zadosťučinenie primerané, teda spravodlivé, jeho výška nemôže mať len symbolický význam, nakoľko zadosťučinenie
len v symbolickej výške nemôže byť ani primeraným, ani spravodlivým. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia žiadaného v sume 800,- eur odôvodnila tým, že za primeranú považuje práve túto sumu vzhľadom na okolnosti prípadu. Uviedla, že za každú zo štyroch určených neprijateľných zmluvných podmienok ako zadosťučinenie požaduje sumu 200,- eur. Poukázala na to, že na rozdiel od iných inštitútov v právnom poriadku SR (napr. ochrana osobnosti), kde sa na prvé miesto kladie morálne zadosťučinenie a finančná satisfakcia slúži len na dovŕšenie nápravy, to pri inštitúte PFZ nie je možné, keď toto je možné len v peňažnej forme a má byť zároveň odmenou spotrebiteľa. Poukázala na súdne rozhodnutia- rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.08.2022 sp. zn. 7Cdo/80/2020 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26.02.2018 sp. zn. 6Co/293/2017. 3. Ako dôkaz na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa v žalobe označila rozsudok Okresného súdu Bardejov zo dňa 16.10.2025 č. k. 1Csp/27/2025-53. 4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť. Nárok žalobkyne označil za nedôvodný a neprimeraný. Podľa žalovaného základným predpokladom na úspešné uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je okrem preukázania ujmy aj preukázanie, že žalovaný svojím konaním porušil súčasne – kumulatívne ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa a osobitného právneho predpisu, pričom žalobkyňa nepreukázala, ktoré konkrétne zákonné ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa a osobitného právneho predpisu mal porušiť. Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je podľa neho tiež to, aby aspoň potenciálna hrozba ujmy v dôsledku porušenia práv alebo povinností vznikla, inak nie je čo reparovať. Rozhodnutie o určení neprijateľných zmluvných podmienok nemožno podľa žalovaného považovať za úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Poukázal na to, že v konaní sp. zn. 1Csp/27/2025 síce súd nesporne vyhlásil za neprijateľné 4 zmluvné podmienky, ale k tomu treba uviesť, že žalobkyňa na základe úverovej zmluvy zo dňa 11.01.2026 čerpala úver vo výške 630,35 eur, pričom poslednú splátku realizovala v roku 2007, od toho dňa si voči nej neuplatňoval žiadne nároky a ani neaplikoval žiadnu zo žalovaných zmluvných podmienok. Je preto podľa neho zarážajúce, že žalobkyňa považovala za potrebné po 18-tich rokoch od ukončenia predmetnej zmluvy vyhlásenie neprijateľných zmluvných podmienok, a to takých, ktoré voči nej neboli nikdy uplatnené. Právny záujem na určení neprijateľnosti zmluvných podmienok za daných okolností podľa neho v žiadnom prípade nebol naliehavý, za významné považoval aj to, že nárok uznal a súd rozhodol rozsudkom pre uznanie nároku, pričom žalobkyňa po 19 rokoch od ukončenia zmluvného vzťahu podáva žalobu o primerané finančné zadosťučinenie za úverové podmienky, ktoré voči nej ani neboli aplikované, čo svedčí o tom, že ide o nepoctivého spotrebiteľa, ktorý daný inštitút využíva na svoje bezdôvodné obohacovanie sa. Žalovaný tvrdil, že žalobkyni tu nielenže nevznikla žiadna ani potenciálna ujma, ale žiadnu ani neuviedla, nešpecifikovala a nezdôvodnila. Žalobkyňa podľa neho neuniesla dôkazné bremeno, lebo nepreukázala úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi na súde a nepreukázala ani, že jej v súvislosti s porušením práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi vznikla určitá ujma a ani, že táto ujma jej vznikla vo výške 800,- eur, ktorú požaduje v zmysle finančného zadosťučinenia. Žalovaný uviedol, že je si treba v súvislosti so žalobkyňou uplatňovaným zadosťučinením uvedomiť, že bola to práve žalobkyňa, kto žiadal o poskytnutie úveru, s výškou poskytnutého úveru bola oboznámená, bola si vedomá, že ide o spotrebiteľský úver, z ktorého si veriteľ uplatňuje úroky a poplatky a oboznámená bola aj s výslednou sumou, ktorú má uhradiť a vedome a dobrovoľne s celým procesom súhlasila. Poukázal aj na neprimeranosť žiadanej sumy, keď požadovanie sumy 800,- eur je podľa neho v rozpore s cieľom normy, ktorú zákonodarca daným inštitútom sledoval, keďže žalovaný od žalobkyne požadoval len plnenie povinností, ku ktorým sa slobodne a vážne zaviazala pri podpise zmluvy. 5. Žalobkyňa v písomnej replike s tvrdeniami žalovaného nesúhlasila. Argumentácia žalovaného podľa nej len preukazuje opodstatnenosť žaloby a odzrkadľuje jeho prístup k rešpektovaniu ústavou garantovaného práva na súdnu a inú právnu ochranu a princípu ochrany spotrebiteľa. Zo zákonnej úpravy podľa nej jasne vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie sa poskytuje bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa bolo spôsobilé čo i len privodiť ujmu spotrebiteľovi, k čomu poukázala na § 3 ods. 1 písm. e) súčasného zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 a rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-35/22 a uviedla, že žaloba o neprijateľnosť zmluvných podmienok môže byť podaná aj z dôvodu následného získania peňažnej satisfakcie. Vzhľadom na charakter a stupeň porušenia práv a povinností daných spotrebiteľskými právnymi normami považuje uplatnenú
výšku zadosťučinenia za adekvátnu, zodpovedajúcu jeho účelu, pričom prípadné sankcie vyplývajúce z opatrení dohľadných orgánov by boli neporovnateľne prísnejšie. Odmietla tvrdenie žalovaného, že by mala byť nepoctivý spotrebiteľ. Zákonom predpokladaný postup, ktorý uplatnila podľa nej nemôže byť zneužitím práva, pričom podľa výsledku základného konania konal nezákonne práve žalovaný. K výške zadosťučinenia za neprijateľnú zmluvnú podmienku poukázala na rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 9Csp/10/2025, kde súd pripúšťajúc paušalizáciu náhrad, aby sa nepriznávali symbolické sumy bez hospodárskeho významu alebo premrštené sumy, vedúce k obohacovaniu spotrebiteľov ako základnú sumu zadosťučinenia za neprijateľnú zmluvnú podmienku označil sumu 100,- eur s možným posunom oboma smermi na základe charakteru zmluvnej podmienky. 6. Žalovaný v duplike trval na nedôvodnosti žaloby. Tvrdenia žalobkyne označil za účelové, nepreukázané a neopodstatnené a v rozpore s cieľom zákonodarcu, keď bola to práve žalobkyňa, kto si žiadal o poskytnutie úveru a presne vedela výšku úveru a výslednú sumu, čerpala úver vo výške 630,35 eur a poslednú splátku realizovala v roku 2007, následne, po 18 rokoch považovala za potrebné vyhlásenie neprijateľných zmluvných podmienok, čomu súd vyhovel, hoci nikdy neboli tieto podmienky voči nej aplikované. Súd pritom nepriznal jej žiadne finančné plnenie, ani nekonštatoval žiadne obohatenie žalovaného na úkor žalobkyne. Vyčíslenie sumy 200,- eur za jednu neprijateľnú zmluvnú podmienku označil za svojvoľné, keď žalobkyňa doposiaľ neuviedla žiadne racionálne okolnosti, v zmysle ktorých by jej malo prináležať finančné zadosťučinenie vo výške 800,- eur, ktorá značne prevyšuje samotnú výšku črpaného úveru v sume 630,35 eur. Poukázal na to, že predmetom konania bola úverová zmluva z roku 2006, kedy legislatíva ohľadne spotrebiteľa zďaleka nebola na takej úrovni ako v súčasnosti a aj judikatúra v tom čase náležitosti zmlúv vyhodnocovala ako korektné, preto nemal pochybnosti o správnosti svojich úverových zmlúv. Funkciu účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany podľa žalovaného v danom prípade splnilo už rozhodnutie v základnej veci. Žalovaný s poukazom na viaceré súdne rozhodnutia tvrdil, že najnovšia judikatúra Okresných aj Krajských súdov sa svojim prístupom snaží eliminovať zneužívanie inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia a rozsah priznaného finančného zadosťučinenia považuje za dostačujúci v rozmedzí 50-100 eur. Požadované zadosťučinenie preto nie je ani primerané, ani spravodlivé. Trval na zamietnutí žaloby v celom rozsahu. 7. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie, na ktorom žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu na žalobe a jej dôvodoch v celom rozsahu trvala. Vyhodnotenie jednotlivých kritérií k výške nároku ponechala na rozhodnutí súdu. Právny zástupca žalovaného sa na pojednávanie napriek riadnemu a včasnému predvolaniu nedostavil. Neúčasť na pojednávaní ospravedlnil, o odročenie pojednávania nežiadal, preto v súlade s ust. § 180 CSP súd pojednávanie vykonal v neprítomnosti právneho zástupcu žalovaného, nakoľko nebol daný návrh ani dôvody odročenia pojednávania v zmysle § 183 a § 184 CSP. 8. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a všetkých vyjadrení strán a vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom všetkých predložených listinných dôkazov a tiež oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Bardejov zo základného konania sp. zn. 1Csp/27/2025 (§ 295 CSP), pričom po vykonanom dokazovaní súd zistil tento skutkový stav: 9. Zo spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. 1Csp/27/2025 súd zistil, že žalobkyňa dňa 02.06.2025 podala na tunajšom súde žalobu, ktorou sa domáhala, aby súd určil za neprijateľné zmluvné podmienky nachádzajúce sa v § 9 Hlavy 13 Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. k úverovej zmluve č. 3601041557 zo dňa 11.01.2006 (týkajúca sa možného postúpenia pohľadávky), v § 11 Hlavy 13 daných Úverových zmluvných podmienok (týkajúca sa aplikácie Obchodného zákonníka na právne vzťahy strán), v § 17 Hlavy 13 daných Úverových zmluvných podmienok (vyhlásenie spotrebiteľa, že bol oboznámený s Úverovými podmienkami, že sú mu všetky ustanovenia zrozumiteľné, považuje ich za dostatočne určité a prejavuje súhlas byť nimi viazaný ako aj oboznámenie sa s Metodickou príručkou) a v § 18 Hlavy 13 daných Úverových zmluvných podmienok (rozhodcovská doložka) a aby uložil žalovanému povinnosť nahradiť jej trovy konania. V žalobe uviedla dôvody, pre ktoré považuje označené zmluvné podmienky za neprijateľné poukazujúc, pritom na viaceré súdne rozhodnutia, ktoré ich za neprijateľné už určili. 10. Žalovaný po doručení mu žaloby vyjadril sa k nej vo veci sp. zn. 1Csp/27/2025 tak, že skutočnosť, že zákon spotrebiteľom umožňuje domáhať sa neprijateľnosti zmluvných podmienok automaticky, neznamená, že tieto žaloby budú umelo produkované a zneužívané bez akéhokoľvek relevantného
významu pre konkrétnych spotrebiteľov (čo sa už aktuálne deje). Uviedol, že nakoľko žalované zmluvné podmienky už boli viackrát vyhlásené súdmi za neprijateľné, uznáva nárok žalobkyne uplatňovaný v tomto konaní lebo nepovažuje za účelné a hospodárne konanie zbytočne predlžovať. Navrhol rozhodnúť spor rozsudkom pre uznanie nároku bez nariadenia pojednávania. Keďže žaloba je podľa neho formulárová a v časti žalovaných zmluvných podmienok maximálne účelová a nehospodárna, neprinášajúca žiadny pozitívny účinok pre žalobkyňu, navrhoval o trovách konania rozhodnúť podľa § 257 CSP a z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznať žalobkyni náhradu trov konania. 11. Žalobkyňa následne vzhľadom na uznanie nároku žalovaným navrhla rozhodnúť spor rozsudkom pre uznanie nároku. Vyjadrila sa tiež, prečo považuje žalobu za prípustnú, zmysluplnú a prečo podľa nej nemožno aplikovať § 257 CSP a nepriznať jej náhradu trov konania. K tvrdeniam žalovaného o nezmyselnosti žaloby podanej 18 rokov po ukončení zmluvy poukázala na to, že žalovaný jej listom zo dňa 06.05.2019 oznámil postúpenie pohľadávky na spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o., na dôkaz čoho pripojila oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 06.05.2019. O žalobe žalobkyne súd rozhodol rozsudkom pre uznanie nároku zo dňa 16.10.2025 č. k. 1Csp/27/2025-53, ktorým určil všetky žalované zmluvné podmienky za neprijateľné a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Rozsudok nadobudol právoplatnosť. 12. Žalobkyňa tu v spore, poukazujúc na vyššie uvedené súdne konanie a rozhodnutie má za to, že sú naplnené zákonné podmienky pre priznanie jej primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 veta tretia zákona č.250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Výšku požadovaného zadosťučinenia odôvodňuje poukazom na určené neprijateľné zmluvné podmienky. 13. Súd vychádzajúc z tvrdení strán a výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobkyne čo do základu je plne dôvodná a čo do výšky je dôvodná v časti. Žalobkyni podľa názoru súdu vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré vo všetkých okolnostiach tu súdenej veci bolo dôvodné priznať jej vo výške 200,- eur (4 x 50,- eur, t. j. spolu 200,- eur za určenie neprijateľnosti štyroch zmluvných podmienok), a to z nasledujúcich dôvodov. 14. Čo sa týka samotného nároku, podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30.06.2024 proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. 15. Nakoľko podľa § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.07.2024 ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024, vznik právnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30. júna 2024, súd pri právnom posúdení veci a nároku žalobkyne vychádzal z ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa účinného do 30.06.2024, čo medzi stranami ani nebolo sporné. Pre úplnosť súd uvádza, že právo na primerané finančné zadosťučinenie od osoby, ktorá porušila práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa, ak spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa zachováva aj súčasný zákon o ochrane spotrebiteľa účinný v čase podania žaloby (108/2024 Z.z.) so spresnením, že pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd prihliada najmä na povahu, závažnosť, spôsob, rozsah, následky, trvanie a okolnosti porušenia práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa (§ 3 ods. 1 písm. e/ uvedeného zákona). 16. Podľa názoru súdu žalobkyni právo na primerané finančné zadosťučinenie proti žalovanému z dôvodu splnenia všetkých zákonných podmienok v zmysle vyššie citovaného § 3 ods. 5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa vzniklo. Bolo preukázané, že v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod spisovou značkou 1Csp/27/2025 žalobkyňa úspešne uplatnila proti žalovanému určenie neprijateľnosti štyroch zmluvných podmienok. K argumentácii žalovaného
spochybňujúcej samotný základ nároku súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 ešte zo dňa 30.01.2019, v ktorom ten vo vzťahu k § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa uviedol (viď bod 18 odôvodnenia predmetného rozsudku), že „citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje... Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia“. 17. Tu v základnom konaní za neprijateľné určené boli hneď 4 zmluvné podmienky. Úverová zmluva tu bola uzavretá na hlavičkovom predtlačenom formulári žalovaného, teda niet pochýb, že zodpovednosť za predformulované neprijateľné zmluvné podmienky a stav, ktorý nastal, nesie práve žalovaný. Zákon o ochrane spotrebiteľa ako verejnoprávny predpis na ochranu spotrebiteľa obsahujúci kogentné ustanovenia predpokladá a vyžaduje odbornú starostlivosť ako úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Nemožno hovoriť o dodržaní odbornej starostlivosti ak žalovaným pripravená a predtlačená úverová zmluva obsahovala také množstvo neprijateľných zmluvných podmienok. Uvedené porušenie práva a povinností žalovaným vyplývajúcich zo zákona o ochrane spotrebiteľa a Občianskeho zákonníka navyše v takej výraznej intenzite a závažnosti súd s poukazom na § 3 ods. 5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa považuje za dôvod na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni, ktorá úspešne v pôvodnom konaní na súde uplatnila svoje práva. 18. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov, a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Tieto zákonom vyžadované osobitné náležitosti dodržané neboli. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie takejto zmluvy nemôže zbaviť ani poukazom na princíp neznalosť zákona neospravedlňuje a uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobkyne. Rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch práve zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Ak žalovaný ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov, v rozpore so zákonom naformuloval do zmluvy neprijateľné zmluvné podmienky, nemôže sa teraz zbaviť svojej zodpovednosti za vzniknutý stav. Jeho argumentácia, že na určení neprijateľnosti zmluvných podmienok absentoval právny záujem a podobne je tu už bezpredmetná, nakoľko súd je viazaný právoplatným výsledkom základného konania, kde tieto za neprijateľné určené boli. 19. Ak žalovaný bránil sa žalobkyňou uplatnenému nároku tým, že už samotný právoplatný rozsudok Okresného súdu Bardejov vo veci 1Csp/27/2025 nastolil rovnováhu vo vzťahu medzi stranami, tak ani s tým sa súd nestotožňuje. Uvedená argumentácia mohla by obstáť nanajvýš vtedy, ak by išlo o ojedinelý prípad, ojedinelý exces na strane žalovaného, avšak súd sa pri svojej činnosti už roky stretáva so spormi, kde žalovaný vystupuje či už v pozícii žalobcu, alebo žalovaného a stretol sa tak s množstvom žalovaným uzatváraných úverových zmlúv. Súdu tak z jeho činnosti, ale aj z veľkého množstva verejne dostupných súdnych rozhodnutí je známe, že nejde ani zďaleka o ojedinelý, či výnimočný prípad porušenia zákonných náležitostí úverových zmlúv zo strany žalovaného, pričom je zrejmé, že ani doterajšie opakované súdne rozhodnutia v neprospech žalovaného nemali na neho preventívny a odradzujúci účinok. Ustanovenie o primeranom finančnom zadosťučinení má nepochybne
za cieľ aj odradiť dodávateľov od postupov, kedy budú skúšať žiadať od spotrebiteľov nedôvodné nároky spoliehajúc sa na to, že nie každý spotrebiteľ sa im bude brániť. Recidívu vo svojom konaní potvrdil koniec koncov aj sám žalovaný v základnej veci, keď ako jeden z dôvodov uznania nároku označil skutočnosť, že žalované zmluvné podmienky „už boli viackrát vyhlásené súdmi za neprijateľné“. 20. Absolútne nenáležite potom vyznieva obrana žalovaného založená na tvrdení, že zmluva je 18 rokov „mŕtva“ a nič z nej nehrozí a nemôže byť použité, keďže žalobkyňa v základnej veci predložila ako dôkaz jeho vlastnú listinu - Oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 06.05.2019, ktorým oznámil žalovanej, že postúpil svoju pohľadávku zo zmluvy, ktorá bola neoddeliteľnou súčasťou tam posudzovanej úverovej zmluvy č. 3601041557 zo dňa 11.01.2026 v celkovej výške 1.416,310913 eur na obchodnú spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o.. Preto ak žalovaný tvrdil, že od roku 2007, od poslednej úhrady žalobkyňou si voči nej „neuplatňoval žiadne nároky a neaplikoval voči nej ani žiadnu zo žalovaných zmluvných podmienok“, tak táto obrana neobstojí, keďže 12 rokov potom postúpil pohľadávku na vymáhačskú spoločnosť. Aktivita žalobkyne na ochranu jej práv preto nebola nepochopiteľná či nevyprokovaná, ako teraz žalovaný tvrdí v snahe vyhnúť sa plneniu zadosťučinenia. Súd pripomína, že jedna zo zmluvných podmienok, ktoré boli určené za neprijateľné, sa týkala práve dojednania o postúpení pohľadávky (viď výrok I. rozsudku vo veci 1Csp/27/2025). 21. Žalovaný tvrdil ľahostajnosť a nedostatok opatrnosti na strane žalobkyne v kontraktačnom procese. Táto obrana žalovaného neobstojí. Zjavným cieľom právnej úpravy inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia je priniesť poctivosť, férovosť, transparentnosť a dodržiavanie práva do dodávateľskospotrebiteľských vzťahov. Dodávateľ ktorý nič neporuší, nemusí sa obávať, žeby musel plniť primerané finančné zadosťučinenie. Ak ale sám niečo poruší a vytvorí stav, že je daný základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie, tak potom obrana poukazom na to, že „veď sa vlastne nič nestalo“ úplne ignorujúca fakt, že za účelom ochrany spotrebiteľ musel voči právne a ekonomicky silnejšiemu dodávateľovi podstúpiť tortúru súdneho konania alebo obrana s často sa vyskytujúcimi poukazmi na „neopatrnosť“ dlžníka pri uzavretí zmluvy, ktorej obsah dlžník zjavne nemohol okrem podpisu nijako ovplyvniť, je nielen alibistická, ale aj nerelevantná. 22. Ak žalovaný tvrdil, že z jeho strany k porušeniu žiadneho práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa či osobitnými predpismi nedošlo, tak tu súd poukazuje na to, že žalovaným porušenými zákonnými ustanoveniami sú napr. § 53 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy alebo § 6 ods. 3 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v tom čase zakazujúci konať v rozpore s dobrými mravmi. 23. Ak teda žalovaný voči žalobkyni konal spôsobom, ktorý bol právoplatne posúdený ako rozporný s právom, je toto konanie konaním v rozpore s odbornou starostlivosťou a dobrými mravmi. Uvedené porušenie práva a povinností žalovanému vyplývajúcich zo zákona o ochrane spotrebiteľa súd s poukazom na § 3 ods. 5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa považuje za dôvod na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni. Preto aktuálna snaha žalovaného v konaní o primerané finančné zadosťučinenie relativizovať, či zľahčovať svoje pochybenia konštatované v základnom konaní, ktorého výsledkom je súd viazaný, neobstojí. Ak žalovaný poukazoval na dostatočný sankčný a satisfakčný účinok výsledku konania 1Csp/27/2025, kde bola žalobkyni priznaná aj náhrada trov konania, tak aj táto obrana je irelevantná. Náhradou trov konania sa žalobkyni ako spotrebiteľovi vrátilo len to, o čo prísť nikdy nemala. Nie je to teda žiadne zadosťučinenie. Trovy konania jej vznikli, lebo sa domáhala súdnej ochrany. Ak by preto táto skutočnosť bola dôvodom pre nepriznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa by bolo zbytočným. Nemalo by žiaden sankčný a odradzujúci (súčasne preventívny) účinok na dodávateľov, ak by pri zjavnom porušení práv spotrebiteľov mohli sa vyhnúť sankcii v podobe platenia finančného zadosťučinenia len tým, že prídu o svoje nedôvodne nadobudnuté nároky a že len budú musieť kompenzovať spotrebiteľovi vynaložené trovy konania. Súd preto považoval priznanie finančného zadosťučinenia za dôvodné a za primeranú sumu zadosťučinenia považoval tu sumu spolu 200,- eur. 24. Primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nie je čo do výšky zákonom nijako konkrétne stanovené, klasifikované, či limitované, nie sú naň žiadne tabuľky či osobitné kritériá, základným a určujúcim kritériom v zmysle zákona je jeho primeranosť, ktorú súd posudzuje podľa vlastnej úvahy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
veci. Keďže zákon okrem primeranosti nestanovuje žiadne konkrétne kritériá, ktoré by spotrebiteľ mal tvrdiť a dokazovať, neobstojí tvrdenie žalovaného o nedostatočnom odôvodnení či preukázaní výšky požadovaného zadosťučinenia žalobkyňou. Žalobkyňa odôvodnila výšku požadovaného zadosťučinenia. V súvislosti s určením neprijateľných zmluvných podmienok argumentovala aj recidívou na strane žalovaného. 25. K nedôvodnosti obrany žalovaného ohľadom ním tvrdenej absencie ujmy na strane žalobkyne súd poukazuje tiež na závery súdnej praxe, cit. „Nie je snáď ani potrebné pripomínať, že súdne konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane, v prípade neúspechu v konaní. Spotrebiteľ, teda žalobkyňa, nie je povinná preukázať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď k porušeniu práva alebo povinnosti dôjde“ (citované z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3CoCsp/25/2021, ďalej k tomu pozri napr. rozsudky KS v Prešove sp. zn. 20CoCsp/31/2021, 10CoCsp/23/2020, 20CoCsp/39/2021, 20CoCsp/43/2020, 3CoCsp/2/2021). 26. V tejto súvislosti je najmä potrebné dodať, že naposledy účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v jeho zmysle poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Od 10.6.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vznikalo už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi. Zákon podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená ujma nevyžaduje (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017). V ňom Najvyšší súd okrem iného v súvislosti s primeraným finančným zadosťučinením podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. konštatoval, že „zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia) je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.“ 27. Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 prešlo testom ústavnosti, v ktorom obstálo (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 124/2020), preto súd jeho závery má za nespochybniteľné a plne aplikovateľné. 28. Súd dáva do pozornosti vo vzťahu k nedôvodnosti obrany žalovaného tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/80/2020, kde bol vykonaný dovolací prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd k otázke ujmy uviedol, že samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Voči rozhodnutiu odvolacieho súdu a dovolacieho súdu tam žalovaný dodávateľ (tiež banka) podal ústavnú sťažnosť, ktorú Ústavný súd SR uznesením sp. zn. I. ÚS 544/2023 odmietol. V ústavnej sťažnosti okrem iného banka namietala, že odvolací súd vôbec nešpecifikoval, aká ujma mohla žalobcom hroziť, pričom hrozba takej ujmy nebola v konaní ani len tvrdená. Ústavný súd pochybenie ústavnoprávnej intenzity v posudzovanom prípade nezistil, konštatoval, že krajský súd interpretoval sporný § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. z pohľadu širšej ochrany spotrebiteľa, aplikujúc teleologickú výkladovú metódu. Ak sťažovateľka krajskému súdu predovšetkým vytýkala, že ponechal bez povšimnutia jej námietku, že žalobcom žiadna ujma nemohla vzniknúť, či čo i len hroziť, tak podľa ústavného súdu dostala odpovede od odvolacieho súdu na podstatné a najzásadnejšie argumenty. Konkrétne ústavný súd poukázal na záver (viď bod 13 jeho odôvodnenia), že súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože je bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla. Postačuje totiž iba možnosť vzniku takejto ujmy. Ústavný súd v závere dodal, že konajúce súdy v prejednávanej veci uprednostnili výklad v prospech spotrebiteľa a jeho ochrany, pričom predostretá argumentácia sťažovateľky podľa neho tento prvok vyššieho stupňa ochrany žalobcov ako slabšej zmluvnej strany nezohľadňuje. Súd poukazuje aj na bod 20 odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR. 29. Pri posúdení dôvodnosti výšky požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia je potom treba vychádzať z toho, že toto zadosťučinenie má niekoľko funkcií. V zmysle záverov bohatej súdnej
praxe možno tak hovoriť o funkcii satisfakčnej, sankčnej, odradzujúcej, odmeňujúcej. Pri určení jeho výšky súd musí zohľadniť viaceré relevantné okolnosti, a to napríklad či nejde v prípade postupu a konania dodávateľa o recidívu, aká bola intenzita a trvanie porušenia a dôsledky konania dodávateľa, ekonomický dopad nečestného konania dodávateľa na spotrebiteľa, ako aj skutočnosť, či už napríklad nebolo poskytnuté zadosťučinenie spotrebiteľovi aj v inej podobe. Toto všetko tu súd zohľadnil a dospel ako k primeranej sume zadosťučinenia k sume 200,- eur. Nutnosť domáhať sa nápravy a ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami cestou súdu znamenala logické obmedzenie komfortu spotrebiteľa, brala mu čas a kľud. Žalobkyňa sa tu musela aktívne domáhať svojho nároku, musela vyhľadať advokáta, ktorý ju v konaní zastupoval. 30. K výške nároku žiadaného žalobkyňou súd uvádza, že ojedinele síce existujú súdne rozhodnutia, kde boli priznané tisícové sumy zadosťučinenia, ale tie už len vzhľadom na povahu nároku, ktorý je veľmi výrazne závislý od konkrétnych okolností každej jednej konkrétnej veci, nemožno považovať za „ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít“ (čl. 2 ods. 2 CSP), keď navyše súdu z jeho činnosti sú známe aj rozhodnutia, kde prisúdená bola omnoho nižšia suma finančného zadosťučinenia. Súd poukazuje napr. na konanie vedené na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 13CoCsp/32/2024, kde potvrdený bol rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý z požadovanej sumy zadosťučinenia za určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok 900,- eur priznal sumu 100,- eur a vo veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 22CoCsp/11/2024, kde potvrdený bol rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý z požadovanej sumy zadosťučinenia 2.319,67 eur priznal sumu 100,- eur. Vo veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2CoCsp/39/2023 potvrdený bol rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý z požadovanej sumy zadosťučinenia za určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky 122,78 eur priznal sumu 50,- eur. Súd poukazuje napr. aj na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove - rozsudok č. k. 9CoCsp/24/2023-182 z 8.6.2023, keď odvolací súd priznal finančné zadosťučinenie 150 eur, kde v základnom konaní bolo rozhodnuté o vydaní bezdôvodného obohatenia až 996,03 eur a o neprijateľnej zmluvnej podmienke ohľadom poplatku za uzatvorenie zmluvy 1.500 eur alebo napr. na rozsudok č. k. 17CoCsp/23/2022-147 z 28.7.2022 o priznaní finančného zadosťučinenia vo výške 100 eur v dôsledku sporu, v ktorom spotrebiteľka získala 448,23 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia a určená bola jedna neprijateľná zmluvná podmienka týkajúca sa dohody o zrážkach zo mzdy. 31. K poukazu žalobkyne na rozhodnutie Okresného súdu Prešov sp. zn. 9Csp/10/2025 o sume 100,eur za jednu neprijateľnú zmluvnú podmienku ako akomsi paušále treba uviesť, že aj samotné toto rozhodnutie pri 2 z neprijateľných zmluvných podmienok označilo za primeranú sumu zadosťučinenia sumu 50,- eur za každú a tak to urobil súd aj v tu súdenej veci. 32. Súd pri určení výšky zadosťučinenia zohľadnil, že žalovaný nárok v základnom konaní hneď uznal, čo prispelo k skráteniu, nepredlžovaniu stavu neistoty žalobkyne a súdneho konania. Vec tak bola rozhodnutá bez pojednávania rozsudkom pre uznanie nároku. Suma primeraného finančného zadosťučinenia žiadaného žalobkyňou vo výške až 800,- eur podľa názoru súdu bola vzhľadom na okolnosti veci zjavne neprimeraná. Ide o sumu výrazne prevyšujúcu dokonca celkovú výšku úveru poskytnutého žalovaným žalobkyni (630,35 eur), čo je zjavne neprimerané. Súd zohľadnil napr. sumy, ktoré sa priznávajú obetiam trestných činov, alebo pozostalým obetí pri dopravných nehodách, alebo sumy priznávané poškodeným pri ujmách na zdraví. Ak podľa zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia napr. šok ľahkého stupňa podľa položky 246 sadzieb bodového hodnotenia za bolesť pri úrazoch je hodnotený počtom bodov 20, čo napr. v roku 2006, teda v roku kedy došlo k uzavretiu úverovej zmluvy znamenalo pri hodnote bodu 345,48 SK (11,47 eur) bolestné vo výške 229,40 eur, tak potom podľa názoru súdu v tomto prípade, kedy neboli zistené ani tvrdené žiadne mimoriadne následky u žalobkyne a jej živote ani žalobkyni ako primerané finančné zadosťučinenie za útrapy spojené s porušením jej práv nemožno priznať sumu nad 200,- eur. Ak z iných obdobných sporov o primerané finančné zadosťučinenie (viď aj vyššie uvedené súdne rozhodnutia) sú súdu známe prípady, kde boli spotrebiteľom priznané nižšie sumy ako tu žalobkyňa žiadala, a to aj v situácii kde dodávateľ pri vymáhaní predmetnej sumy postupoval voči spotrebiteľovi mimoriadne agresívne, telefonicky obťažoval príbuzných spotrebiteľa so žiadosťami o plnenie, osobne navštevoval pri vymáhaní nedôvodného plnenia domácnosť spotrebiteľa, podával trestné oznámenia a podobne, tak súd v rámci proporcionality a primeranosti musel zohľadniť, že tu o žiadny taký prípad nešlo, aspoň nič také žalobkyňa netvrdila a nepreukázala, nežiadala byť v spore ani osobne vypočutá. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, respektíve kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Na druhej strane, ani symbolické finančné zadosťučinenie nebolo
by tu na mieste, nakoľko z hľadiska zákonom predpokladaného účelu by sa také zjavne minulo účinkom a účelu zákona. Preto súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 200,- eur a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. 33. K neprimeranosti požadovanej sumy 800,- eur súd dáva do pozornosti napr. aktuálny rozsudok Krajského súdu v Prešove z 09.06.2026 sp. zn. 3CoCsp/9/2026, kde inému žalobcovi zastúpenému rovnakým advokátom, ako je žalobkyňa v tu súdenej veci (a tak právnemu zástupcovi žalobkyne dané rozhodnutie musí byť známe) proti tu žalovanému bola priznaná suma zadosťučinenia 400,- eur za 4 nikdy neaplikované neprijateľné zmluvné podmienky, avšak tam bola výška úveru poskytnutého spotrebiteľovi až 7.380,-eur a prebiehalo voči nemu exekučné konanie, pričom najmä a hlavne žalovaný nárok na rozdiel od tu súdenej veci v základnom konaní neuznal. Ďalej súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3CoCsp/12/2025, kde proti tu žalovanému bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- eur, a to v situácii ôsmich neprijateľných zmluvných podmienok určených v základnom konaní (6 x 50 eur + 2 x 100,- eur). Ďalej súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17CoCsp/9/2025, kde proti tu žalovanému bol zmenený rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý priznal za 8 neprijateľných zmluvných podmienok sumu zadosťučinenia 650,- eur, čo krajský súd zmenil tak, že priznal zadosťučinenie 400,- eur, keď zohľadnil, že základné konanie bolo iniciované po tom, čo žalobkyňa si svoje zmluvné povinnosti voči žalovanému splnila a žalovaný už nemal možnosť za žiadnych okolností voči žalobkyni aktívne uplatňovať akékoľvek nároky z takto ukončenej zmluvy. Za tohto stavu podľa odvolacieho súdu potom paušalizácia všetkých primeraných finančných zadosťučinení je prípustná v rozsahu 100 eur, ale len v prípade, ak aktívne bola žalobkyňa zúčastnená na obrane svojich spotrebiteľských práv, nie, ak vyvolala pôvodný spor, ktorý bol základom uplatneného nároku sama, bez ďalšej hrozby sankcií z napadnutých neprijateľných zmluvných podmienok. Tiež bolo uznanie a aj tu súd za primeranú považoval sumu 50,- eur za jednu neprijateľnú zmluvnú podmienku. 34. Súd poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa tu svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila len svojou úspešnosťou v základnom konaní. Žalobkyňa neuviedla, či konanie žalovaného viedlo k vzniku aj iných negatívnych dôsledkov v jej súkromnom a spoločenskom živote. Takýmito negatívnymi dôsledkami resp. nepriaznivým okolnosťami prípadu, ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného je napr. vznik nepriaznivej majetkovej a sociálnej situácie v konkrétnom čase, odkázanosť na iných alebo psychická záťaž a pod. (k tomu podporne Krajský súd v Prešove, rozsudok vo veci 13CoCsp/24/2025). 35. Súd pri výške priznaného zadosťučinenia zohľadnil vo vzťahu k jeho sankčnej a odradzujúcej funkcii v neprospech žalovaného skutočnosť, že nejde o zďaleka prvý, či ojedinelý prípad obdobného konania žalovaného, čo je skutočnosť známa súdu z jeho činnosti (viď aj už spomínané konania proti žalovanému). Preto súd pri prisúdení primeraného finančného zadosťučinenia a určovaní jeho výšky vzal na zreteľ aj to, že toto zadosťučinenie je v zákone zakotvené aj preto, aby prostredníctvom jeho priznania spotrebiteľovi dodávateľ bol odradený od ďalších takýchto postupov. Súd zohľadnil aj dĺžku stavu neistoty žalobkyne a uznanie nároku žalovaným. Z hľadiska sankčného významu zadosťučinenia viackrát zdôrazneného žalobkyňou súd uvádza, že z pohľadu celkovej sankcie pre žalovaného spočívajúcej v tom, „čo ho bude zásah do práv žalobkyne stáť“ nemožno opomenúť, že jeho majetková sféra za porušenie spotrebiteľských práv dotknutá je nielen platením samotného finančného zadosťučinenia žalobkyni, ale aj platením žalobkyni prisúdených trov konania (v základnom konaní vo výške 744,46 eur), k čomu treba ako zásah do majetkovej sféry žalovaného prirátať aj súdny poplatok hradený žalovaným v základnom konaní a pribudnú k tomu aj trovy tohto konania a súdny poplatok zaň. 36. Súd obranu žalovaného v spore s výnimkou dôvodného tvrdenia o neprimeranej výške zadosťučinenia nepovažoval za dôvodnú. Súd legitímne využitie zákonného práva žalobkyne proti žalovanému žiadať primerané finančné zadosťučinenie v žiadnom prípade nepovažuje tu za zjavné zneužitie práva, ako to tvrdil žalovaný. Súd v danom prípade zvážil všetky okolnosti prejednávanej veci a dospel k názoru, že je potrebné žalobe vyhovieť práve čo do sumy 200,- eur za určenie štyroch neprijateľných zmluvných podmienok (50 eur za každú). Podľa názoru súdu pri opodstatnených nárokoch spotrebiteľov uplatnených za takých okolností, ako v tu súdenej veci, nestačí len strohé konštatovanie súdu o porušení práv, ale je potrebné tento proces zavŕšiť priznaním aj finančnej kompenzácie odrážajúcej ujmu, ktorú spotrebiteľ utrpel pri súdnej a inej konfrontácii s dodávateľom. 37. Súd tak za primerané finančné zadosťučinenie na odčinenie všetkých útrap a dôsledkov u žalobkyne a na druhej strane na efektívne odradenie žalovaného od opakovania takých postupov považuje tu sumu
200,- eur. Vzhľadom na všetko uvedené súd žalobe žalobkyne vyhovel čo do zaplatenia sumy 200,- eur a vo zvyšku ju ako nedôvodnú zamietol. 38. Čo sa týka výroku o trovách konania, podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods. 2 CSP). 39. Žalobkyňa v základe nároku bola plne úspešná, rozhodnutie o výške nároku záviselo len od úvahy súdu, preto súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. K tomu podporne pozri napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016 k § 255 CSP, cit „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti“. Obdobne v tejto súvislosti pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/20/2017, kde pri priznaní len 50 % zo sumy požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia bola priznaná žalobcovi náhrada trov konania v rozsahu 100 % práve z dôvodu, že výška nároku závisela od úvahy súdu, čo je aj prípad tu prejednávanej veci. 40. Súd je toho názoru, že v prípadoch, keď rozhodnutie o výške plnenia závisí len od úvahy súdu, pričom súčasne neuplatňuje sa žalobcom výška plnenia v zjavne nedôvodnej výške, predstavujúcej šikanózny výkon práva, motivovanej len snahou o navýšenie trov konania a nie záujmom na spravodlivom usporiadaní veci, nemožno od žiadneho žalobcu spravodlivo očakávať, aby sa presne „trafil“ do úvahy súdu, pokiaľ ide o výšku plnenia. Preto je namieste priznať plnú náhradu trov konania, ak bol žalobca v základe plne úspešný, aj vtedy, ak čo do výšky bol úspešný len v časti. I keď Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie totožné s ust. § 142 ods.3 Občianskeho súdneho poriadku účinným do 30.6.2016, ktoré bolo priamym zákonným podkladom pre to, aby aj v prípade len čiastočného úspechu mohla byť priznaná plná náhrada trov konania, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, vyššie uvedené závery právnej teórie a praxe svedčia o tom, že ani v podmienkach novej procesnej úpravy niet dôvod na ustúpenie od takého záveru. To je aj názor tunajšieho súdu. Úvaha súdu sa tu týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku. Pričom tak ako tomu bolo aj v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p., tak aj v súčasnosti podľa ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 CSP sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta v takom prípade vypočíta a určí len z výšky súdom priznaného plnenia (tu zo sumy 200,- eur). 41. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník a rovnako samostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka súd v súlade s § 2 ods. 2 a § 14 ods. 4 zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch rozhodne o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za žalobu vzhľadom na zákonné oslobodenie žalobkyne od tejto povinnosti. 42. V súvislosti s rozhodnutím o trovách konania a argumentáciou žalovaného súd uvádza, že nezistil žiadne dôvody na výnimočnú aplikáciu § 257 CSP na rozhodnutie o trovách konania. V prejednávanej veci za dôvod hodný osobitného zreteľa nemožno považovať skutočnosť, podľa ktorej zmluva bola uzatvorená v roku 2006, pričom sporné zmluvné podmienky v súčasnosti už nie sú používané a žalobkyni ich dojednaním nebola spôsobená žiadna ujma. Rovnako okolnosť, podľa ktorej žalobkyni nič nebránilo, aby si jednou žalobou uplatnila tak nárok na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, ako aj nárok na priznanie finančného zadosťučinenia, nepredstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa umožňujúci aplikáciu ust. § 257 CSP. Je voľbou spotrebiteľa, či si nárok na ochranu spotrebiteľských práv a nárok na primerané finančné zadosťučinenie uplatní v jednej žalobe alebo dvoma samostatnými žalobami. Za zvolenú voľbu tak nemôže byť žalobkyňa ako spotrebiteľka sankcionovaná nepriznaním náhrady trov konania v tomto spore, v ktorom mala úspech. Takto odmeniť žalovaného pri rozhodovaní o trovách konania, ktorý do zmluvy zakomponoval neprijateľné zmluvné podmienky, nie je možné (k tomu pozri napr. aktuálny rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/4/2026 zo dňa 26.05.2026). Nebolo preukázané, žeby žalovaný po právoplatnom rozhodnutí v základnej veci akokoľvek inicioval dobrovoľné
odškodnenie žalobkyne titulom zadosťučinenia za porušenie jej práv. Nestalo sa tak ani v tomto súdnom konaní, kde nároku sa bránil. Preto bolo namieste priznať žalobkyni náhradu trov konania Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Bardejov. V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.