Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Bardejov SK-8C/7/2017 8617200364 28. 06. 2024 Mgr. Tomáš Saraka ECLI:SK:OSBJ:2024:8617200364.20
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Bardejov sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobkyne A. A., B. C., nar.XX.XX.XXXX, bytom D. E.XX, XXX XX F. zastúpenej JUDr. Mgr. Drahoslavom Magdziakom, advokátom, so sídlom Dlhý rad č.16, 085 01 Bardejov proti žalovaným 1./ G. A. H., nar.XX.XX.XXXX, C. XXX/X, XXX XX F. zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Marta Maruniaková, s.r.o., so sídlom Sovietskych hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, IČO:53 156 871, 2./ A. A., nar.XX.XX.XXXX, I. XX, XXX XX F., doručovacia adresa J. E. K. XXX/X, XXX XX L. X, 3./ A. M., B. H., nar.XX.XX.XXXX, N. E.XX, XXX XX L., 4./ J. B., B. I., nar.XX.XX.XXXX, E. XXXX/X, XXX XX C., 5./ H. H., B. I., nar.XX.XX.XXXX, C. E.XXXX/ X, XXX XX C., 6./ G. A. F., nar.XX.XX.XXXX, D. E.XX, XXX XX F., 7./ J. J., B. B., nar.XX.XX.XXXX, C. E.XXX/X, XXX XX F. a 8./ O. A. B., nar.XX.XX.XXXX, H. XXX/XX, XXX XX C. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam takto rozhodol: I. Žalobu žalobkyne z a m i e t a . II. Náhradu trov konania stranám sporu
nepriznáva. odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou podanou dňa 31.01.2017 na Okresnom súde Svidník ( z ktorého výkon súdnictva prešiel dňom 01.06.2023 na Okresný súd Bardejov, viď zákon č.150/2022 Z.z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s novými sídlami a obvodmi súdov v znení neskorších predpisov) domáhala, aby súd titulom vydržania určil, že je výlučnou vlastníčkou novo vytvorených parciel GP č.49/2016 č.XX o výmere XXX m2 trvalé trávne porasty, č.XX o výmere XXX m2 zastavané plochy a nádvoria a č.XX o výmere XXX m2 trvalé trávne porasty z pôvodných parciel EKN č.18 o výmere XXXX m2 zastavané plochy a nádvoria zapísanej v LV č.XXX a EKN č.XX o výmere XXXX m2 zastavané plochy a nádvorie zapísanej 2
SK-8C/7/2017
na LV č.XXX, všetko k.ú. D. a aby jej priznal proti žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Žalobu odôvodňovala tým, že je výlučnou vlastníčkou rodinného domu s.č.XX stojaceho na parcele č.11 zapísaného na LV č.XXX v k.ú. D., ktorý postavili v roku XXXX jej nebohý manžel A. A. spolu so svojou matkou A. A. na mieste pôvodného rodinného domu, ktorý zhorel koncom 2.svetovej vojny a ktorý vlastníckym právom patril G. A. B. P., matke A. A.. Tvrdila, že podľa geometrického plánu č.XX/ XXXX rodinný dom s.č.XX, resp. zhorený dom počas 2.svetovej vojny bol postavený na pôvodných EKN č.XX patriacej vlastníckym právom žalovaným v 6./ a 7./ rade a EKN č.XX patriacej vlastníckym právom žalovaným v 1./ až 5./ rade, všetko k.ú. D.. Podľa tvrdení žalobkyne v žalobe niet pochýb
o tom, že ešte pred 2. svetovou vojnou novo vytvorené parcely GP č.49/2016 č.10 o výmere XXX m2 trvalé trávne porasty, č.XX o výmere XXX m2 zastavané plochy a nádvoria a č.XX o výmere XXX m2 trvalé trávne porasty najskôr užívala ako svoje vlastné G. A., B. P. ešte pred 2.svetovou vojnou a po nej A. A., B. A. po skončení 2.svetovej vojny a od roku XXXX A. A. a od roku XXXX aj žalobkyňa, ktorá sa vydala v roku XXXX za A. A., kedy sa prisťahovala za svojim manželom. Na parcele č.10 a 11 sú postavené vedľajšie stavby ako odpadová šachta a studňa a na parcele č.70 sú vysadené ovocné stromy, ktoré vysadil nebohý manžel žalobkyne, pričom novo vytvorené parcely sú oplotené. Žalobkyňa v žalobe poukazovala na obsah notárskej zápisnice č.N XXX/XX, Nz XXX/XX pri ktorej bol spracovaný geometrický plán E. a na obsah notárskej zápisnice č. M. XXX/XX, M. XXX/XX pri ktorej bol spracovaný geometrický plán č.XXX/XX podľa ktorých časť pôvodných parciel mpč.XX a XX bola ponechaná v prospech novovytvorených parciel č.70 a č.11, na ktorej stojí jej rodinný dom. Žalobkyňa uviedla, že žalovaní nemohli platne nadobudnúť svoje podiely, lebo nikdy reálne v prírode vyčlenené neboli a chýba písomná forma prevodných úkonov. Tvrdila, že ona ich dobromyseľne vydržala, reálne ich v prírode užíva nikým nerušene tak, ako jej právni predchodcovia pred rokom XXXX G. A. B. P. a po nej A. A., B. A. po skončení 2.svetovej vojny a od roku XXXX žalobkyňa spolu s manželom A. A. do roku XXXX, kedy zomrel dňa XX.XX.XXXX a od nasledujúceho dňa po úmrtí jej manžela držby až do dnes sa ujala žalobkyňa a preto žiada žalobe vyhovieť. 3. Žalovaný v 1./ rade, ktorým pôvodne bol L. A. H., nar.XX.XX.XXXX a po jeho smrti v priebehu konania, v zmysle právoplatného uznesenia súdu o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom zo dňa 10.11.2023 jeho syn G. A. H., nar.XX.XX.XXXX so žalobou nesúhlasil. Žalobkyňa podľa neho zákonné podmienky vydržania nepreukázala, nepredložila žiadne hodnoverné doklady, ktoré by osvedčovali dobromyseľnosť jej a jej právnych predchodcov. Tvrdenie, že na mieste, kde dnes stojí rodinný dom súpisné číslo XX stál do 2.svetovej vojny dom patriaci H. ( G.) A. a jej dcére A. je podľa neho lož, ako vyplýva aj zo zápisov z dedičského konania po Helene ( Ilone) A. B. P. a A. A., títo nikdy nevlastnili v obci žiadny pozemok a na mieste kde dnes stojí dom s.č.XX stáli iba hospodárske budovy ( stajňa a bojisko) ktoré patrili právnym predchodcom žalovaného v 1./ rade. Podľa neho H. A., B. P. prišla na hospodárstvo jeho predchodcov ako nádenník, pracovala tam, čiže musela si byť vedomá tohto svojho vzťahu podriadenosti ku gazdovi, zamestnávateľovi a nemohla sa ani 3 SK-8C/7/2017 len domnievať, že má k tomuto majetku nejaký podiel. Uviedol, že jeho predchodcovia iba akceptovali požiadavku vtedajšieho vedenia obce, aby si nebohá A. A., B. A.- svokra žalobkyne postavila v rokoch XXXX-XXXX na časti ich pozemku rodinný domček, pretože išlo o bezzemka a slobodnú matku so synom bez akýchkoľvek prostriedkov, majetku a zamestnania, pričom stavba domu, ktorý je svojou výmerou najmenší v obci a bol postavený ako posledný sa realizovala za pomoci ostatných obyvateľov obce a prevažne z darovaných zvyškov ich stavebného materiálu. Tvrdil, že Ján Rodák, ktorý sa niekoľko rokov po vojne odsťahoval z obce Belejovce so Svidníka len umožnil nebohej H. A. a jej dcére A. A. s maloletými deťmi, medzi ktorými bol aj nebohý manžel žalobkyne len užívať časť jeho rodinného domu, nikdy však žiadnym spôsobom neprejavil ani len zámer previesť na nich akékoľvek právo, ktoré by im čo i len umožňovalo sa domnievať, že sú vlastníkmi nehnuteľností, t.j. domu a priľahlého pozemku, pričom ani počas života Jána Rodáka a ani po jeho smrti až do podania žaloby si nik nerobil akýkoľvek nárok na jeho podiel na pozemku. Ján Rodák pozemok až do svojej smrti aj intenzívne využíval za účelom chovu včiel, keď aj v súčasnosti sú tam ešte pozostatky jeho úľov. Čo sa týka stromov vysadených na parcele č.70, súhlas s ich výsadbou dostal nebohý A. A. od pôvodného žalovaného v 1./ rade, ktorého vlastnícke právo nikdy on, ani jeho právne predchodkyne nespochybňovali a ktorý minimálne do roku XXXX bol vo veľmi priateľskom vzťahu so žalobkyňou, pomáhal jej s údržbou okolia jej domu a žalobkyňa si nikdy a pred nikým nenárokovala na vlastníctvo k pozemku pod domom a ani k priľahlému pozemku. Podľa žalovaného v 1./ rade žalobkyňa veľmi dobre vie, že nikdy sa ona ani jej právni predchodcovia nemohli čo i len domnievať, že by im pozemky patrili, o oprávnenosti žalobného nároku nesvedčí žiaden hodnoverný písomný záznam, je tiež potrebné sa zamyslieť nad tým, prečo za života pôvodných vlastníkov sa nikdy ani len nepokúsili usporiadať majetkové vzťahy okolo rodinného domu s.č.XX, k.ú. D., ktorého je žalobkyňa výlučnou vlastníčkou. Podľa žalovaného v 1./ rade žaloba vychádza z tvrdení, ktoré nie sú podstatné pre preukázanie nadobudnutia vlastníckeho práva na základe dobromyseľnej držby, žalobkyňa v žalobe neuvádza, na základe akého právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, pri ktorej sa mohla domnievať, že žalovaný pozemok jej patrí vstúpili do držby jej právni predchodcovia a tiež ona. Takisto neuvádza, kedy H. A., B. P. mala vstúpiť do držby a v akom rozsahu, keď žalobu opiera len o to, že mala rodinný dom, ktorý vo vojne vyhorel, lenže ten mal len malú výmeru a ona sa
teraz domáha pozemkov vo výmere XXXX m2. Poukázal na to, že vlastník nestratí vlastnícke právo preto, že pozemok neužíva a len samotné užívanie, ktoré tu prezentuje žalobkyňa nestačí na vstup do dobromyseľnej držby, nakoľko musí existovať aj nejaká objektívna skutočnosť, na základe ktorej by sa mohol užívateľ domnievať, že mu vec patrí. Tu žiadna taká skutočnosť ani ospravedlniteľný omyl nie je, už pri výstavbe domu museli vedieť, že stavajú rodinný dom na cudzích pozemkoch a aj samotná žalobkyňa musela sa to dozvedieť najneskôr pri dedičských konaniach, preto žalobu žiadal zamietnuť. 4. Žalovaný v 2./ rade so žalobou nesúhlasil poukazujúc na to, že svoj spoluvlastnícky podiel na spornej parcele zapísanej na LV č.XXX právoplatne zdedil v dedičskom konaní po 4 SK-8C/7/2017 svojej matke, ktorá to zdedila po svojej nebohej matke. V priebehu konania, pri obhliadke na mieste samom dňa 06.06.2019 síce uviedol, že je ochotný svoj podiel prenechať v prospech žalobkyne, v ďalšom priebehu konania, a aj na poslednom pojednávaní však opätovne prezentoval svoje nesúhlasné stanovisko k žalobe. 5. Žalovaná v 3./ rade vo svojom písomnom vyjadrení k veci zo dňa 21.11.2018 uviedla, že nakoľko si už nepamätá presne na všetky skutočnosti týkajúce sa sporných nehnuteľností a nemá záujem sa so žalobkyňou súdiť, súhlasí s tým, aby za vlastníčku jej podielu bola určená žalobkyňa a aby sa vo veci konalo v jej neprítomnosti. 6. Žalovaná v 4./ rade so žalobou nesúhlasila poukazujúc na to, že svoj spoluvlastnícky podiel na spornej parcele zapísanej na LV č.XXX právoplatne zdedila v dedičskom konaní dňa 08.11.2002 po svojej nebohej matke. V priebehu konania, pri obhliadke na mieste samom dňa 06.06.2019 síce uviedla, že je ochotná sa svojho podielu vzdať v prospech žalobkyne, v ďalšom priebehu konania, a aj na poslednom pojednávaní však opätovne prezentovala svoje nesúhlasné stanovisko k žalobe. 7. Žalovaná v 5./ rade so žalobou nesúhlasila poukazujúc na to, že svoj spoluvlastnícky podiel na spornej parcele zapísanej na LV č.XXX právoplatne zdedila v dedičskom konaní dňa 08.11.2002 po svojej nebohej matke. V priebehu konania, pri obhliadke na mieste samom dňa 06.06.2019 síce uviedla, že je ochotná sa svojho podielu vzdať v prospech žalobkyne, v ďalšom priebehu konania, a aj na poslednom pojednávaní však opätovne prezentovala svoje nesúhlasné stanovisko k žalobe. 8. Žalovaný v 6./ rade so žalobou nesúhlasil a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť. Nesúhlasné stanovisko odôvodnil podobne ako žalovaný v 1./ rade. Žalobkyňa podľa neho zákonné podmienky vydržania nepreukázala, nepredložila žiadne hodnoverné doklady, ktoré by osvedčovali dobromyseľnosť jej a jej právnych predchodcov. To, že žalobkyňa vedela že jej predmetné pozemky nepatria dokazuje podľa neho aj to, že keď si budovala studňu- šachtu pre potrebu čerpania potočnej vody na parcele EKN č.18 v roku XXXX, on osobne na to dával súhlas p. L. F., ktorý jej tieto práce na dome a kúpeľni vykonával, čo potvrdili aj ďalšie osoby. Uviedol, že je ochotný svoj podiel žalobkyni odpredať za sumu 6,-eur za m2. 9. Žalovaná v 7./ rade so žalobou nesúhlasila a žiadala ju ako nedôvodnú zamietnuť. Žalobkyňa podľa nej zákonné podmienky vydržania nepreukázala, nepredložila žiadne hodnoverné doklady, ktoré by osvedčovali dobromyseľnosť jej a jej právnych predchodcov. Uviedla, že rovnako ako žalovaný v 6./ rade je ochotná svoj podiel žalobkyni odpredať za sumu 6,-eur za m2 10. Žalovaná v 8./ rade so žalobou nesúhlasila a žiadala ju ako nedôvodnú zamietnuť. Žalobkyňa podľa nej zákonné podmienky vydržania nepreukázala, nepredložila žiadne hodnoverné doklady, ktoré by osvedčovali dobromyseľnosť jej a jej právnych predchodcov. 5 SK-8C/7/2017 11. Súd vec na pojednávaní prejednal v neprítomnosti žalovaných v 3./ a 8./ rade, keďže tie sa na žiaden z nariadených termínov pojednávania napriek riadnemu a včasnému predvolaniu nedostavili a nežiadali pojednávanie odročiť. 12. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a písomných vyjadrení strán, ako aj s obsahom písomných podaní v konaní navrhnutých svedkov O. A. ( č.l.553-554 spisu) a JUDr. Márie Peráčkovej ( č.l.497
spisu), vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne a výsluchom žalovaných v 1/, 2./, 4./, 5./, 6./ a 7./ rade, tiež výsluchom svedkov O. A. a O. A. L., obhliadkou na mieste samom a oboznámením sa s obsahom všetkých stranami predložených listinných dôkazov označených a predložených mu do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania, ako aj s obsahom listín a dedičských spisov vyžiadaných na návrh strán súdom. 13. Súd pre úplnosť uvádza, že všetkým dôkazným návrhom strán, na ktorých strany v priebehu vykonávania dokazovania trvali vyhovel. Vykonanie žiadneho z navrhnutých dôkazov nezamietol. Pokiaľ ide o pôvodne navrhovaný osobný výsluch žalovaných v 3./ a 8./ rade, ten nebol vykonaný len z dôvodu, že na ňom ostatné strany po nedostavení sa žalovaných v 3./ rade ( nedostavenie sa odôvodnila vysokým vekom a zlým zdravotným stavom) a v 8./ rade na pojednávanie netrvali a pokiaľ ide o výsluch pôvodne navrhovaných svedkov O. B. a O. H., ten nebol vykonaný len preto, že podľa vyjadrenia právnej zástupkyne žalovaného v 1./ rade, ktorý ich výsluch pôvodne navrhol, títo už zomreli. 14. Čo sa týka písomného vyjadrenia žalobkyne súdu doručeného až po skončení dokazovania, pred vyhlásením rozsudku, dňa 20.06.2024 a k nemu pripojených listinných dôkazov ( poštových poukazov o platení dane a listiny označenej žalobkyňou ako ROEP), na tieto súd prihliadať nemohol. Podľa § 154 Civilného sporového poriadku upravujúceho zákonnú koncentráciu konania prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, medzi ktoré v zmysle § 149 tohto zákona patria aj skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov či námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Tu bolo dokazovanie skončené uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 31.05.2024 potom, čo na pojednávaní prítomné strany, resp. ich zástupcovia, vrátane kvalifikovaného právneho zástupcu žalobkyne sami vyhlásili, že nemajú žiadne ďalšie vyjadrenia ani dôkazné návrhy a žiadajú pristúpiť k meritórnemu rozhodnutiu. Preto v situácii, ak po viac ako 7-ich rokoch trvania sporu žalobkyňa, ktorá v konaní a aj na poslednom pojednávaní bola po celý čas zastúpená advokátom, predloží vyjadrenie a ďalšie dôkazy až potom, čo súd dokazovanie v prítomnosti jej kvalifikovaného zástupcu vyhlásil za skončené, nebol žiaden dôvod v dokazovaní pokračovať a uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené rušiť. Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas a samé strany ( nie súd) sú zodpovedné za svoj výsledok sporu. Na vyjadrenia a predkladanie, či označenie dôkazov mala tu žalobkyňa k dispozícii viac ako 7 rokov, po celý čas bola kvalifikovane právne zastúpená, preto súd vzhľadom na zásadu koncentrácie konania na jej vyjadrenie a dôkazy predložené po skončení dokazovania, až dňa 20.06.2024 neprihliadal. Pre úplnosť treba uviesť, že vzhľadom na dôvody zamietnutia žaloby uvedené ďalej by ani prihliadnutie na toto vyjadrenie a dôkazy na výsledku sporu nič nezmenilo. 6
SK-8C/7/2017
15. Pokiaľ ide o tvrdenia niektorých žalovaných ( žalovaný v 6./ rade, žalovaná v 8./ rade) o nemožnosti prihliadať na osvedčenia o vydržaní predložené ako dôkazy žalobkyňou z dôvodu, že má ísť o dôkazy získané nezákonným spôsobom, k tomu súd uvádza, že nemal za preukázaný žiaden dôvod, pre ktorý by nemal prihliadnuť na uvedené listinné dôkazy. Napokon, aj samotní žalovaní, ktorí túto námietku vzniesli súčasne uviedli v nej, že nakoľko nejedná sa o žalobu o určení ich vlastníctva, obsah týchto notárskych zápisníc ani nie je pre spor dôležitý. 16. V súvislosti s navrhnutým výsluchom JUDr. Márie Peráčkovej ako svedkyne sa súd najskôr musel vysporiadať s otázkou, či je jej výsluch ako svedka v spore vôbec možný vzhľadom k tomu, že v konaní pôvodne vystupovala ako splnomocnená zástupkyňa žalovaných v 1./, 6./, 7./ a 8./ rade, za ktorých podávala písomné vyjadrenia k žalobe a následne, po rozhodnutí súdu v uznesení zo dňa 07.02.2019, že nie je spôsobilá na riadne zastupovanie a že ju súd ako ich zástupcu nepripúšťa súd s ňou konal ako s intervenientom na strane žalovaného v 1./ rade, a to až do vydania uznesenia zo dňa 24.09.2019, že jej vstup ako intervenienta na strane žalovaného v 1./ rade sa nepripúšťa. Súd dospel k záveru, že samotná skutočnosť, že O. L. vyhotovovala za označených žalovaných písomné vyjadrenia k sporu, bola ich zástupca a následne vystupovala v konaní ako intervenient na strane žalovaného v 1./ rade a bola teda už vopred podrobne oboznámená so skutkovými a ostatnými okolnosťami sporu a vyjadreniami a postojmi strán nie je skutočnosťou, ktorá by automaticky bránila jej výsluchu ako svedka. Podľa názoru súdu uvedená skutočnosť nemôže sa prejaviť v nepripustení výsluchu takej osoby ako svedka, ale súd na ňu musí prihliadať pri hodnotení takéhoto dôkazu z hľadiska vierohodnosti
výpovede svedka. Uvedený názor súdu podporuje aj právna teória a judikatúra, podporne viď napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku, 2.vydanie autorov Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Praha : C. H. Beck., 2022 a tam citované rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn.21Cdo/3341/2006, ktoré riešilo otázku, či ako svedok môže byť vypočutý advokát účastníka konania so záverom, že vypočutý ako svedok taký zástupca môže byť, ale ak vypovedá zástupca účastníka konania v tom istom konaní ako svedok o skutočnostiach o ktorých sa dozvedel pri tomto zastúpení, je vierohodnosť jeho výpovede už z dôvodu tejto skutočnosti výrazne oslabená a súd musí pri hodnotení tohto dôkazu k tejto okolnosti prihliadať, pričom citujúc z uvedeného rozhodnutia „spravidla bude taký dôkaz len súčasťou logického dôkazného reťazca, ktorý nenarušuje, nie však dôkazom rozhodujúcim“. 17. Súd pri hodnotení dôkazov riadil sa ust.§ 191 CSP, tieto hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, starostlivo prihliadajúc na všetko čo vyšlo počas konania najavo. 18. Vo vzťahu k skutkovému základu rozsudku, dokazovaniu a zistenému skutkovému stavu treba uviesť, že civilný proces sporový sa riadi ( okrem iného) princípmi dispozičným a prejednacím, princípom kontradiktórnosti, princípom koncentrácie a ( s ním spojeným) princípom formálnej pravdy. Pre úspech v sporovom konaní je nevyhnutné, aby strana sporu uniesla svoje dôkazné bremeno, t.j. dokázala pred súdom pravdivosť svojich tvrdení o relevantných hmotnoprávnych skutočnostiach. Unesenie dôkazného bremena, ako predpoklad úspechu strany sporu v konaní, je dôležitým definičným znakom civilného sporového konania. Za „svoj“ výsledok konania je takto plne zodpovedná sporová strana. Rovnako dôležitým znakom sporového procesu, ktorý ho diferencuje od procesu mimosporového, je uplatnenie prejednacieho princípu, podľa ktorého súd ( až na výnimky 7 SK-8C/7/2017 uvedené v § 185 a v sporoch s ochranou slabšej strany, o žiaden taký prípad tu ale nejde) nemôže vykonať dôkazy, ktoré strany sporu nenavrhli. Práve tento aspekt výrazne ovplyvňuje rozsah skutkového základu rozhodnutia vo veci samej. V klasickom spore je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala ( resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam. V klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“ či „materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje – uzavrie proces vytvárania skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne. Neúspešnej strane sa tak v konkrétnom prípade môže skutkový stav javiť ako zistený nedostatočne, avšak jeho zisťovanie bolo v súlade s koncepciou sporového konania ukončené ako dôsledok ( procesná sankcia) nedostatočnej procesnej aktivity strany sporu. ( k tomu bližšie pozri napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku- Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016 z ktorého súd citoval, strana 798, výklad k § 215 CSP). Nenavrhnutie všetkých, resp. dostatočných dôkazov v sporovom kontradiktórnom konaní teda nie je dôvodom na nerozhodnutie o žalobe. Dôkazná iniciatíva strán a z toto plynúce unesenie, či neunesenie ich bremien ( bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno) prejaviť sa môže len vo výsledku konania, t.j. v rozhodnutí vo veci samej. 19. Z vyjadrení strán a výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že medzi stranami nebolo skutkovo sporné, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou domu F. E. XX L. M. L. E. XX zapísaného na LV č.XXX pre k.ú. D., pričom ako titul nadobudnutia jej podielu 1 pod B1 uvedená je žiadosť Z 71/03 § 127 vyhl.č.79/1996 Z.z. Oznámenie obce a ako titul nadobudnutia zvyšného podielu 1 pod B2 uvedené je Osvedčenie o dedičstve 1D/541/2002, Z 391/03. Sporným nebolo ani tvrdenie žalobkyne, že podľa geometrického plánu č.XX/XXXX ( čl.16 a 17 spisu) dom postavený je na časti pôvodných EKN č.XX vo vlastníctve ( spoluvlastníctve) žalovaných v 6./, 7./ a 8./ rade ( LV č.XXX) a EKN č.XX vo vlastníctve ( spoluvlastníctve) žalovaných v 1./ až 5/ rade ( LV č.XXX ).
20. Žalobkyňa žalobou žiadala určiť ju za výlučnú vlastníčku novo vytvorených parciel Q. č.49/2016 č.10 o výmere XXX m2 trvalé trávne porasty, č.XX o výmere XXX m2 zastavané plochy a nádvoria a č.XX o výmere XXX m2 trvalé trávne porasty z pôvodných parciel K. č.18 o výmere XXXX m2 zastavané plochy a nádvoria zapísanej v LV č.XXX a EKN č.XX o výmere XXXX m2 zastavané plochy a nádvorie zapísanej na LV č.XXX, všetko k.ú. D., a to z dôvodu vydržania. V žalobe tvrdila, že reálne ich užíva nikým nerušene tak, ako jej právni predchodcovia pred rokom XXXX G. A., B. P., po nej A. A., B. A. po skončení 2. svetovej vojny a od roku XXXX žalobkyňa spolu s manželom A. A. do roku XXXX, kedy zomrel dňa XX.XX.XXXX a od nasledujúceho dňa po úmrtí jej manžela držby až do dnes sa ujala ona. 21. Keďže žalobkyňa žiadala priamo seba určiť za výlučnú vlastníčku daných nehnuteľností ( nežalovala, že tieto, alebo ich časť/podiel na nich patria do dedičstva po jej predchodcoch či manželovi), súd musel skúmať, či preukázala vo vzťahu k sebe splnenie 8 SK-8C/7/2017 všetkých zákonných podmienok vydržania k daným nehnuteľnostiam ( práve v danej výmere a daných hraniciach ) a bolo tak na žalobkyni, aby vzhľadom na zvolený druh žaloby uniesla dôkazné bremeno, že práve ona splnila zákonné podmienky vydržania, vrátane titulu dobromyseľného vstupu do držby, čo sa nestalo a preto súdu neostávalo iné, než žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietnuť. 22. Podľa § 129 ods.1 a 2 aktuálneho Občianskeho zákonníka ( ďalej len „OZ“) držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. Držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon. 23. Podľa § 130 ods.1 OZ ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. 24. Podľa § 134 ods.1 až 4 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby. 25. Žalobkyňa v konaní opakovane poukazovala na to, že dané nehnuteľnosti reálne v prírode dobromyseľne užívali ešte jej predchodcovia ( matka a stará matka jej manžela) už pred 2.svetovou vojnou ( jej zástupca uviedol, že už od roku XXXX), potom aj po druhej svetovej vojne a od roku XXXX do smrti manžela v roku XXXX ona s manželom. Napriek opakovaným námietkam žalovaných, ktoré sa tiahli celým konaním, že samotné užívanie veci na vydržanie nestačí a že žalobkyňa ani len netvrdí žiaden titul, ktorý by v nej mohol objektívne vyvolať presvedčenie o oprávnenosti držby žalobkyňa žiaden taký titul počas celého trvania sporu neoznačila a nepreukázala. Jej pôvodný právny zástupca bez bližšieho zdôvodnenia tvrdil dávnu reálnu deľbu ešte v roku XXXX ( viď rub č.l. 275 spisu). Pri výsluchu samotnej žalobkyne na pojednávaní dňa 27.03.2019 táto na výslovnú otázku súdu na základe akého titulu vstúpili jej právni predchodcovia do užívania predmetných nehnuteľností uviedla, že nevie, že ešte ani nebola na svete. Na otázku prečo sa situáciu pozemkov rozhodla riešiť podanou žalobou až v roku 2017 žalobkyňa pri výsluchu neodpovedala. 26. Titul vstupu žalobkyne do držby nebol uvedený ani na otázku súdu na pojednávaní dňa 27.03.2024 na právneho zástupcu žalobkyne, že čo malo byť titulom vstupu do držby, kedy mala začať plynúť a uplynúť vydržacia doba, keď zástupca žalobkyne uviedol len to, že tým, že mala tam postavený dom, kde nie je podstatné, či mal alebo nemal stavebné povolenie, lebo kataster to tam na základe nejakých listín zapísal a tým, že platila dane, tak že na základe toho užívala nehnuteľnosti v dobrej viere že jej patria. Na ďalšiu otázku súdu, kedy mala začať plynúť vydržacia doba a komu a prečo teda práve žalobkyňa má byť určená za vlastníčku, zástupca žalobkyne uviedol, že vydržacia doma začala plynúť od postavenia domu žalobkyne. V žalobe žalobkyňa uvádzala, že dom jej nebohý manžel postavil so svojou matkou v roku XXXX na mieste pôvodného rodinného domu, ktorý zhorel koncom 2. svetovej vojny a ktorý vlastníckym právom patril G. A., B. P.. Na pojednávaní dňa 9
SK-8C/7/2017
27.03.2019 zástupca žalobkyne tvrdil začiatok stavby ( 1954) a dokončenie druhého domu v roku XXXX a samotná žalobkyňa tvrdila pri výsluchu postavene domu v roku XXXX. 27. Súd vzhľadom na uvedené tvrdenia žalobkyne poukazuje na to, že aj súčasná právna úprava vydržania účinná od 01.01.1992 až doteraz, ktorá bola zavedená zákonom č.509/1991 Zb. a ktorá umožňovala do vydržacej doby započítať aj dobu držby uskutočnenú pred 01.01.1992 ( § 872 ods.6 OZ ) už v momente smrti manžela žalobkyne A. A. ( zomrel XX.XX.XXXX) platila viac ako 10 rokov. Preto sa súd musel najskôr zaoberať tým, či by aj za predpokladu dôvodnosti, pravdivosti a preukázania tvrdení žalobkyne o dobromyseľnom užívaní pozemkov jej predchodcami už od roku XXXX mohol určiť práve ju za výlučnú vlastníčku daných nehnuteľností vzhľadom na ňou zvolenú žalobu, ktorou bol súd viazaný. Vychádzajúc z tvrdení samotnej žalobkyne dospel k záveru, že ak by aj žalobkyňa preukázala tieto svoje tvrdenia, i tak by súd takejto jej žalobe vyhovieť nemohol a preto ju musel bez ďalšieho zamietnuť. 28. Vzhľadom na zvolenú žalobu žalobkyne a opakované a obsiahle poukazy žalovaných na zákonné predpoklady vydržania, vrátane nutnosti preukázania titulu dobromyseľného vstupu do držby a potrebu skúmať otázku vydržania v časových súvislostiach a aj v nadväznosti na jednotlivé dedičské konania súd, za účelom jednak uvedenia všeobecných východísk o ktoré sa jeho rozhodnutie opiera, ako aj za účelom zdôraznenia, že tieto východiská, ktoré mali vplyv na právny záver súdu o nemožnosti žalobe vyhovieť nie sú nijako nové, či prekvapivé, ale vychádzajú z rokmi ustálenej právnej teórie a súdnej praxe považuje za potrebné najskôr uviesť konkrétne názory právnej teórie a súdnej praxe k jednotlivým otázkam relevantným podľa neho pre tu súdený spor. 29. Súd preto vzhľadom na tvrdenia žalobkyne o tom, kedy ešte a kým mala začať tu držba sporných nehnuteľností ( uvádza rok 1924) poukazuje napr.na publikáciu JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax ( komentár) Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP, vydavateľstvo EUROUNION, máj 2015, strana 1073, komentár § 134 OZ a tam uvedený záver, že „Pre započítanie skoršej doby je významné napr. aj to, že nie je možné započítať žalobcovi, ktorý je držiteľom veci dobu skoršieho držiteľa za stavu, ak došlo k vydržaniu vlastníctva alebo iného práva už skorším držiteľom. Uvedenú skutočnosť si súdy často neuvedomujú. Ak totiž došlo k vydržaniu veci právnym predchodcom držiteľa, následný držiteľ sa môže stať vlastníkom len vtedy, ak sám splnil všetky predpoklady pre vydržanie alebo je daný iný právny dôvod pre nadobudnutie jeho vlastníctva“. 30. „Námietka držiteľa, že sporný pozemok vydržal už jeho právny predchodca, nemôže mať pozitívny vplyv na výsledok konania o určenie, že vlastníkom pozemku je držiteľ, ak právny predchodca na držiteľa sporný pozemok nepreviedol ( neoznačil ho v zmluve)...“ ( opäť JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax ( komentár) Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP, vydavateľstvo EUROUNION, máj 2015, k § 134, strana 1080, rozhodnutie NS ČR 22Cdo/2831/2008. 31. „Charakter držby nehnuteľnosti sa zmenil po 1.1.1993, keď nadobudla účinnosť novela Občianskeho zákonníka – zákon č.264/1992 Zb. ktorým sa v ustanovení § 133 ods.2 OZ zaviedol konštitutívny charakter zápisov do evidencie nehnuteľností. Vzhľadom na to, že zápis do katastra nehnuteľností má nielen konštitutívny účinok, ale požíva aj verejnú vieru, možno vyvodiť, že ten, kto je držiteľom nehnuteľnosti, ale nie je zapísaný v katastri 10 SK-8C/7/2017 nehnuteľností ako vlastník, nemôže byť v dobrej viere, že s nehnuteľnosťou nakladá ako s vlastnou, ibaže zápis v katastri nezodpovedá skutočnému právnemu stavu“ ( citované z publikácie JUDr. Imrich Fekete, CSc. JUDr. Martina Feketeová, Občiansky zákonník, prehľadný komentár, EPOS, Bratislava 2012 strana 285, komentár k § 129 OZ). 32. „Ten, kto nie je vlastníkom veci, sa považuje za oprávneného držiteľa vtedy, ak sa jeho držba opiera o nejaký právny titul ( iný ako vlastnícky), a príp. aj vtedy, ak v dobrej viere opiera svoju držbu o domnelý právny titul ( napr. o neplatnú zmluvu, na základe ktorej nadobudol vec). V opačnom prípade ide o neoprávneného držiteľa...Dobromyseľnosť oprávneného držiteľa musí byť daná nielen pri vzniku držby, ale v celom jej priebehu “ ( citované z publikácie JUDr. Imrich Fekete, CSc. JUDr. Martina Feketeová, Občiansky zákonník, prehľadný komentár, EPOS, Bratislava 2012 strana 286, komentár k § 130 OZ).
33. Ďalej súd poukazuje na Veľký komentár k Občianskemu zákonníku autorov Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1– 450, 2. vydanie, Praha: C.H.Beck, 2019. s.940 komentár k § 130) „Nastúpenie dobromyseľnosti je potrebné posudzovať predovšetkým podľa okolností, ktoré sprevádzali vznik držby. Dobromyseľnosť zaniká momentom, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí, a to bez ohľadu na to, že subjektívne naďalej ostal v presvedčení o svojom vlastníctve veci alebo oprávnenom výkone práva. V závislosti od konkrétneho prípadu takouto skutočnosťou môže byť oboznámenie sa s vlastníckym zápisom v katastri nehnuteľností alebo verejnou, či inou listinou, z ktorej vyplýva vlastníctvo v prospech inej osoby.“ Vo vzťahu k domnienke dobromyseľnosti sa tam zároveň uvádza ( viď s.942) že „V prípade preukazovania vydržania však dôkazné bremeno viazne na tom, kto tvrdí, že nadobudol vlastníctvo vydržaním.“ 34. K záveru, že dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom ku všetkým okolnostiam veci, sa musí vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo súd poukazuje aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/150/2014 a 4Cdo/287/2006. 35. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 12/2010 „Aj keď právni predchodcovia žalobcov mohli mať subjektívny pocit, že im nehnuteľnosť patrí, len takýto subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby; v danom prípade však okolnosti nasvedčujúce oprávnenosti držby neboli zistené. Dlhodobá držba nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti, preto nepostačovala pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.“ 36. „Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako vlastníkovi. Držba nie je oprávnená, ak držiteľ nie je v tomto zmysle dobromyseľný (dobromyseľnosť chýba, ak dôvodom držania veci je právny titul, na základe ktorého je zrejmé, že nejde o držbu, ale len o detenciu...Aj keď držiteľ je subjektívne presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, pokiaľ sú mu alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých 11 SK-8C/7/2017 pri zachovaní obvyklej opatrnosti musel spoznať, že nie je subjektom práva, o vydržanie ktorého ide“. ( citované z publikácie JUDr. Imrich Fekete, CSc. JUDr. Martina Feketeová, .Občiansky zákonník, prehľadný komentár, EPOS, Bratislava 2012 strana 304, komentár k § 134 OZ). 37. Súd poukazuje aj na Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č 6/2015, a rozhodnutie publikované v nej pod č. R č.74 ( Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. januára 2015 sp. zn. 4 Cdo 361/2012) podľa ktorého „ Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu žalobcov do držby pozemku (v roku 1975) nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., ktorá nadobudla účinnosť 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania (napríklad nebolo možné vydržať vlastnícke právo k pozemkom). Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb. účinnou od 1. januára 1992 boli tieto obmedzenia odstránené. Predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992. Ak držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastníctvo pozemku vydržaním. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia (titulu). Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, treba posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti, sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Nie je vylúčené,
aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu. Je ale potrebné posúdiť, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (viď aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 MCdo 7/2010, 3 MCdo 8/2010 a 6 MCdo 5/2010). Neznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje – pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktorá 12 SK-8C/7/2017 je predmetom držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Pokiaľ niekto vstúpi do držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným (viď rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 49/2010). Na základe ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, i keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti (viď rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 137/2011).V preskúmavanej veci žalobcovia nepreukázali, že so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní, predovšetkým nepreukázali riadny vstup do držby. Samotné dlhodobé užívanie nehnuteľnosti, ani ich nerušené užívanie pre dobromyseľnosť nepostačuje. Odvolací súd preto správne uzavrel, že žalobcovia nesplnili jeden zo zákonných predpokladov vydržania – dobromyseľnosť držby.“ 38. „Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj na objektívne okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu ( titulu) ktorý by mohol mať za následok vznik práva; titul nadobudnutia držby tu síce nemusí byť, držiteľ však musí byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že jeho držba sa o taký titul opiera...Pre záver o tom, či je držiteľ oprávnený alebo neoprávnený má osobitný význam aj výkladové pravidlo procesného charakteru v ustanovení § 130 ods.1 veta druhá, podľa ktorej v pochybnostiach, či je držba oprávnená alebo neoprávnená sa predpokladá, že držba je oprávnená. Na druhej strane, je to držiteľ, ktorý musí v konaní preukazovať existenciu dobrej viery. Uvedené výkladové pravidlo totiž platí len v prípade pochybností o oprávnenosti.“ ( JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax ( komentár) Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP, vydavateľstvo EUROUNION, máj 2015, strana 1023, komentár § 129 OZ). 39. Súčasne platí, že nikto si nemôže sám meniť dôvod držby ( nemo causam sibi possessionis mutare potest), preto osoba, ktorá pozemok užíva z dôvodu privolenia jeho vlastníka ( výprosy) nemôže na základe svojho, objektívnymi skutočnosťami nepodloženého vnútorného presvedčenia naďalej oprávnene držať pozemok ako jeho vlastník „Ak nebola určená doba ani účel užívania veci, nevzniká skutočná zmluva, ale nezáväzná výprosa, pričom vlastník veci môže kedykoľvek požadovať jej vrátenie. Užívateľ nemôže takú vec vydržať“ JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax ( komentár) Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP, vydavateľstvo EUROUNION, máj 2015, strana 1027, rozh. NS ČR 22Cdo/421/2001. 40. Vzhľadom na zákonnú úpravu vydržania od 01.01.1992, tvrdenia žalobkyne a skutočnosť, že manžel žalobkyne zomrel dňa XX.XX.XXXX súd poukazuje na to ( opäť podporne JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax ( komentár) Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP, vydavateľstvo EUROUNION, máj 2015, strana 1023 a 1026, komentár § 129 OZ a tam uvedené rozhodnutie NS ČR 22Cdo/4709/2009 a 22Cdo/92/2008, že „ak drží jeden z manželov v dobrej viere v zmysle § 130 ods.1 OZ určitú vec, ktorá by podľa spôsobu jej nadobudnutia mala patriť do BSM, prichádza do úvahy vydržanie
veci len do BSM. Je vylúčené, aby za uvedených predpokladov vlastníctvo k veci vydržaním nadobudol iba jeden z manželov“. 13
SK-8C/7/2017
41. Zároveň platí, že v spore ako je tento dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať vlastníctvo zaťažuje toho, kto nie je v evidencii nehnuteľností ( katastri nehnuteľností ) zapísaný ako vlastník, teda tu žalobkyňu. 42. Zhrnúc všetko vyššie uvedené, nakoľko vydržaním sa nadobúda vlastníctvo bez ďalšieho, samotným uplynutím vydržacej doby bez toho, aby bol k tomu potrebný ešte ďalší právny úkon či rozhodnutie a na vydržanie musí súd resp. iný orgán prihliadať aj bez návrhu ( k tomu podporne viď napr. Fekete, I.: Občiansky zákonník 2. Veľký komentár. Bratislava, Eurokódex, 2011, komentár k § 134 strana 306) žalobkyňa pri podávaní žaloby mala sa preto v daných časových okolnostiach tohto sporu vysporiadať predovšetkým s otázkou, či v prípade dôvodnosti jej tvrdení nedošlo k vydržaniu pozemkov ešte jej právnymi predchodcami, resp. ešte za života manžela. Keďže žalobkyňa svoju žalobu založila na tvrdeniach o desaťročiach trvajúcej dobromyseľnej držbe ešte právnych predchodcov jej manžela ( matky a starej matky) a následne po ich smrti seba a manžela ( od 01.01.1992 do smrti manžela uplynulo viac ako 10 rokov) a nepreukázala, ale ani netvrdila vôbec žiaden titul, na základe ktorého by mala nadobudnúť predmetné pozemky od daných predchodcov ona ( napríklad darovanie a podobne), pričom ako vyplýva z dedičských spisov, tieto predmetom dedenia ani v jednom prípade neboli, potom súd musel žalobu zamietnuť už len z toho dôvodu, že ak by aj boli pravdivé tvrdenia žalobkyne, potom nemôže ísť o správne zvolenú žalobu. 43. Súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaných, že žalobkyňa najneskôr od smrti svojho manžela sama nemohla byť dobromyseľná, keďže predmetom dedičstva po ňom bol z nehnuteľností len rodinný dom s.č.12 a iba ten ( nie pozemky) bol aj predmetom oceňovania znalkyňou Ing. Tatianou Zdraveckou v jej znaleckom posudku č.31/2003. Ako vyplýva z dedičského spisu a aj osvedčenia o dedičstve, najneskôr v tomto dedičskom konaní, ktorého sa žalobkyňa zúčastnila a v rámci ktorého bol zabezpečený aj list vlastníctva k domu, z ktorého bolo jasne zrejmé, že dané pozemky k nemu nepatria musela zistiť, že sporné pozemky im nepatria, že sú vo vlastníctve iných osôb a najneskôr od vtedy sama nemohla byť dobromyseľná. 44. Podanej žalobe žalobkyne preto nemožno vyhovieť. Za daných okolností, pri tých tvrdeniach žalobkyne, na ktorých zakladala svoje právo totiž, ak by aj k vydržaniu skutočne došlo, muselo by ísť v závislosti od okamihu uplynutia vydržacej doby buď o žalobu, že také nehnuteľnosti patrili do dedičstva po predchodcoch jej manžela, alebo že títo poručitelia boli ku dňu svojej smrti ich vlastníkom, resp. o žalobu o určenie, že nehnuteľnosti patria do BSM žalobkyne a poručiteľa- jej nebohého manžela. Nie je totiž možné obísť dedičské konanie. Z predložených dedičských spisov vyplýva, že pozemky pod domom a okolo neho neboli predmetom dedičského konania. Nie je preto možné obísť nesporové dedičské konanie a žalobkyňu v tomto sporovom konaní určiť na základe dedenia za vlastníčku daných parciel, ak táto sama uvádza skutkové tvrdenia, ktorým by aj v prípade ich preukázania mohol svedčiť jedine záver o vydržaní dávno pred smrťou jej manžela. 45. „Občiansky zákonník ( pozn. vo svojej Siedmej časti upravujúcej dedenie - § 460 a nasl.) vychádza pri úprave dedičského práva z princípu, podľa ktorého zanechaný majetok prechádza na dediča okamihom poručiteľovej smrti ( ipso iure). Napriek tomu zachováva princíp úradnej ingerencie pri nadobúdaní dedičstva. Súdna ingerencia do nadobúdania dedičstva má význam pre právnu istotu a pre zabezpečenie súladu dedičských právnych 14 SK-8C/7/2017 vzťahov s hmotným právom“ ( Veľký komentár k Občianskemu zákonníku autorov Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. akol. Občiansky zákonník I., 2. vydanie, Praha: C.H.Beck, 2019. s.1815 komentár k § 481).“ 46. Právna úprava dedičského práva teda vychádza zo zásady ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Predpokladá okrem iného, že dedičstvo po každom poručiteľovi musí byť súdom prejednané
a rozhodnuté, že konanie o dedičstve môže začať aj bez návrhu a že v konaní o dedičstve musí byť prejednaný aj majetok, ktorý pri pôvodnom prejednaní a rozhodnutí o dedičstve nebol známy ( nebol zistený). 47. „Právna úprava dedičského práva spočíva v obligatórnosti dedičského konania a ingerencii štátu do dedičských právnych vzťahov bez ohľadu na to, či o to dedičia žiadajú.“ (k tomu pozri Smyčková, R., Števček, M., Tomašovič, M., Kotrecová, A. a kol. Civilný mimosporový poriadok. Komentár. 1.vydanie. Bratislava. : C.H.Beck, 2017, komentár k § 174, 634 s.) 48. Právna teória aj súdna prax ( opäť viď JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax, komentár s judikatúrou, vydavateľstvo EUROUNION, Bratislava 2015, komentár k § 481, strana 2106 a tam citované rozhodnutie NS ČR 22Cdo 1198/2011 a rozsudok NS ČR 22Cdo 1826/2004 publikovaný v Súbore civilných rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu, CH Beck, pod č.C 2954) sú pritom zajedno v tom, že žalobca nemôže mať naliehavý právny záujem na určení, že je vlastníkom sporných nehnuteľností, ak vlastníctvo k nim doteraz nebolo prejednané v dedičskom konaní po poručiteľovi, od ktorého žalobca svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam odvodzuje a podľa ustálenej judikatúry ani jediný dedič sa nemôže s úspechom domáhať žalobou určenia, že je vlastníkom veci patriacej do dedičstva, ak táto vec nebola predmetom konania o dedičstve a ohľadom nej mu nebolo potvrdené nadobudnutie vlastníctva. 49. Preto ak by aj došlo k vydržaniu, ktoré tvrdí žalobkyňa, muselo by k nemu v daných okolnostiach veci dôjsť najneskôr za života manžela žalobkyne, podiel manžela mohla by preto žalobkyňa nadobudnúť iba právnym titulom dedenia po ňom. V konaní o dedičstve po ňom ale uvedený spoluvlastnícky podiel nebol ( pozemky vôbec) neboli prejednané. Žalobe preto nemožno vyhovieť ( podporne rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn.6Co/55/2023, alebo Krajského súdu v Trenčíne 17Co/38/2022). 50. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.3.2014 sp.zn.3MCdo 4/2013 publikovaný v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod č. R 3/2015 podľa ktorého „zo skutkových tvrdení prezentovaných v konaní žalobkyňou 1/ vyplýva, že k vydržaniu malo dôjsť ešte za života jej manžela. Ak by to tak bolo, stal by sa predmet vydržania predmetom bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne 1/ a jej manžela. Na daný prípad by preto dopadali úvahy a závery, ktoré vo väzbe na ustanovenia § 143 a § 149 Občianskeho zákonníka a § 175l O.s.p., uviedol najvyšší súd v bode 1. Ak nebol zachovaný postup upravený ustanoveniami § 175a až § 175 zd Občianskeho súdneho poriadku, nemožno ho obchádzať žalobou, ktorou sa právny nástupca poručiteľa domáha určenia, že je (spolu) vlastníkom veci patriacej do dedičstva“. 51. Vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3MCdo/4/2013 je stále aplikovateľné, aktuálne sa k nemu v súvislosti s nemožnosťou riešenia otázky vlastníckeho 15 SK-8C/7/2017 práva právneho nástupcu poručiteľa k neprededenej nehnuteľnosti v konaní o určenie vlastníckeho práva prihlásil napr. Ústavný súd SR v uznesení III.ÚS 145/2024 - viď body 56, 57 odôvodnenia. Podľa názoru súdu preto ak by tu aj k vydržaniu skutočne došlo, mohlo by k nemu vzhľadom na tvrdenia samotnej žalobkyne dôjsť najneskôr ešte za života manžela žalobkyne ( sama žalobkyňa od smrti manžela dobromyseľná nemohla byť, žiaden titul dobromyseľného vstupu do držby netvrdila a ani žiaden iný titul nadobudnutia vlastníctva). Ak by to tak bolo, stal by sa predmet vydržania predmetom bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a jej manžela, ktoré smrťou manžela žalobkyne zaniklo a bolo ho potrebné vyporiadať (viď § 149 Občianskeho zákonníka). Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, ktoré zaniklo smrťou niektorého z bezpodielových spoluvlastníkov, sa vyporiadava v dedičskom konaní po zomrelom bezpodielovom spoluvlastníkovi. XX. Osvedčenie nadobudnutia vlastníctva žalobcom v nesporovom dedičskom konaní nemôže subsumovať všeobecný súd v sporovom konaní o určenie vlastníctva (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 309/2016-10 zo dňa 17. mája 2016). Súd poukazuje aj na aktuálnu publikáciu FICOVÁ, S., IVANČO, M., RAKOVÁ, K., a kol., Dedičské právo v hmotnoprávnych a procesnoprávnych súvislostiach, 1. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2022, 126 s „V praxi sa v takýchto prípadoch občas stáva, že dedič poručiteľa podá žalobu o určenie, že vec patrí do jeho vlastníctva, prípadne dedičia spoločne podajú žalobu o určenie, že vec patrí do ich spoluvlastníctva
podľa veľkosti ich dedičských podielov. Pritom však ich vecná argumentácia nesmeruje k preukazovaniu ich vlastného vlastníckeho práva, ale k vlastníckemu právu ich právneho predchodcu. Takejto žalobe súd nemôže vyhovieť, aj keby bolo vlastnícke právo právneho predchodcu žalobcov preukázané bez akýchkoľvek pochybností. Išlo by totiž o obchádzanie dedičského konania. Ak vo vzťahu k nejakej veci neprebehlo dedičské konanie, nemožno ho obchádzať žalobou, ktorou sa právny nástupca poručiteľa domáha určenia, že je (spolu)vlastníkom veci patriacej do dedičstva. Teda aj keby bol žalobca jediným dedičom poručiteľa, nemôže žiadať určenie svojho vlastníctva, ale musí žalovať určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi; samozrejme, s výnimkou, ak preukáže vlastný nadobúdací titul (napr. vydržanie)“. 53. Žiaden vlastný nadobúdací titul, ani vydržanie ňou samou žalobkyňa podľa názoru súdu nepreukázala. Ani z ustanovení Občianskeho zákonníka o započítaní vydržacej doby predchodcu nevyplýva možnosť akéhosi „reťazenia vydržaní“, teda záveru, že ak podmienky vydržania boli už splnené u právneho predchodcu, je držba právneho nástupcu automaticky oprávnená z rovnakých dôvodov, kvôli ktorým bola oprávnená u právneho predchodcu, a môže uňho viesť k opätovnému vydržaniu veci. Naopak, oprávnenosť držby každého z držiteľov je potrebné posudzovať samostatne. Možná dobromyseľná oprávnená držba predkov účastníka nezakladá vydržiteľovi/vydržiteľke dôvod na to, aby „pokračovanie v dobromyseľnej a oprávnenej držbe“ týchto pozemkov mohlo byť považované za právny dôvod oprávnenej držby v zmysle § 130 OZ ( rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp.zn.32D/13/2022). Z hľadiska započítania držbou právneho predchodcu sa nerozumie vlastnícka držba ( NS ČR 22Cdo/3387/2021). 54. K poukazu žalobkyne na to, že nehnuteľnosti užíva, stará sa o ne súd uvádza, že správne uviedli žalovaní, že samotné užívanie nehnuteľností alebo ich neužívanie vlastníkom na vydržanie nestačí. Samotná skutočnosť, že niekto sa správa vo vzťahu k nehnuteľnosti spôsobom, ktorý napĺňa obsah vlastníckeho práva, ešte totiž neznamená, že je dobromyseľným držiteľom ním tvrdeného vecného práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky 16 SK-8C/7/2017 v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/287/2006 zo dňa 28. 11. 2007 a sp. zn. 5Cdo/234/2009 zo dňa 28. 09. 2010, vyslovil, že medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci, patrí aj okolnosť, ako vec držiteľ nadobudol, a či mu svedčí nejaký nadobúdací titul. Rovnako smrť poručiteľa nie je takýmto titulom, ak dané nehnuteľnosti neboli predmetom dedičstva ( k tomu podporne aj uznesenia Krajského súdu v Prešove sp.zn.2Co/1/2022 alebo 20Co/14/2023). Žiaden spôsobilý titul svojho dobromyseľného vstupu do držby žalobkyňa nepreukázala ani netvrdila. K poukazu žalobkyne na to, že žalovaní pozemky neužívali súd uvádza, že na platné vzdanie sa vlastníctva vlastníka musel by tu byť platný písomný právny úkon, čo nebol, nič také sa netvrdí. Aj argumentácia žalobkyne výstavbou, či zápisom domu do katastra bola vzhľadom k tomu, kedy k nim malo dôjsť vo vzťahu k žalobkyňou zvolenej žalobe z dôvodov už vyššie uvedených irelevantná. Navyše žalovaní správne poukázali na to, že žalobkyňa nedomáhala sa určenia vlastníckeho práva len k pozemku pod domom, taký návrh neurobila, ani geometrickým plánom nevymedzila pozemok pod domom. Vzhľadom na už súdom uvedené dôvody samotná otázka užívania domu žalobkyňou nijako neosvedčuje podmienky vydržania u nej samej a jej oprávnenú držbu okolitých pozemkov ( spolu vo výmere až 1.615 m2). Žalobkyňa do skončenia dokazovania nepreukázala ani tvrdenie o platení dane za celú výmeru ňou žiadaných pozemkov, z dokladov oboznámených na pojednávaní dňa 31.05.2024 vyplýva jej platenie len za výmeru 158 m2 a 597 m2 a stavbu vo výmere 50 m2, ale aj keby osvedčila platenie dane za celú výmeru, i tak by to vzhľadom na už súdom uvedené časové súvislosti a žalobkyňou zvolený druh žaloby nič nemenilo na tom, že chýba u nej titul objektívne dobromyseľného vstupu do držby ( napr. kúpna, darovacia zmluva, rozhodnutie štátneho orgánu a podobne). Aj domnelým právnym titulom môže byť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka, napr. kúpna zmluva, darovacia zmluva, dohoda spoluvlastníkov o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, rozhodnutie štátneho orgánu a pod. ( rozh. NS ČR sp.zn.26Cdo/4024/2010). Za poctivý spôsob nadobudnutia treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie (nález sp. zn. II. ÚS 484/2015, č. 48/2018 Zbierky nálezov a uznesení). Veľký senát Najvyššieho súdu SR aktuálne v rozhodnutí 1VCdo/1/2024 konštatoval, že právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude,
či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Tu ale nič také žalobkyňa nepreukázala ani netvrdila. Jej poukaz na rozhodnutie Ústavného súdu o vydržaní na základe ústnej zmluvy je bezpredmetný, keďže žiadnu ústnu zmluvu netvrdila. 55. Tvrdenia žalobkyne, že žalovaní nemohli platne osvedčeniami osvedčiť svoje vlastníctvo sú pre daný spor a vo vzťahu k danej žalobe žalobkyne vzhľadom na už súdom uvedené dôvody pre ktoré žalobe nebolo možné vyhovieť bezpredmetné. Predmetom konania nebolo tu určenie, že vlastníkmi nie sú žalovaní, ale určenie, že vlastníkom je práve a len žalobkyňa. Bolo preukázané, že žalované pozemky sú zapísané ako vlastníctvo žalovaných. Pokiaľ žalobkyňa chcela spochybniť stav zapísaný v katastri nehnuteľností, ona musela dokázať nesprávnosť a nepravdivosť tohto zápisu a že výlučným vlastníkom je ona. Dôkazy vykonané v konaní takýto záver v prospech žalobkyne nepotvrdzujú. Dôkazy, ktoré navrhla žalobkyňa a ktoré boli vykonané, nesvedčia o tom, že práve žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k týmto pozemkom. Pokiaľ by aj malo dôjsť k vydržaniu, vydržaním by vlastnícke 17 SK-8C/7/2017 právo k predmetu sporu nadobudli právni predchodcovia žalobkyne ( resp. manžel), a preto správne by žaloba musela znieť o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po právnych predchodcoch žalobkyne, resp. o žalobu o určenie, že nehnuteľnosti patria do BSM žalobkyne a poručiteľa- jej nebohého manžela. Už samotná formulácia žalobného petitu bola dôvodom na zamietnutie žaloby. 56. Preto pri danej žalobe žalobkyne sú aj jej tvrdenia, že vlastnícke právo bolo konkludentne uznané nadobúdateľmi v osvedčeniach o vydržaní v 90-ych rokoch ( za života manžela) bezpredmetné, nijako nepreukazujú výlučné vlastníctvo žalobkyne z dôvodu vydržania, ktorého sa tu svojou žalobou domáha. Ani obecné svedectvo obce Belejovce vyhotovené O. A. dňa 09.06.1997 ( č.l.96) nedokazuje vlastníctvo a podmienky vydržania u samotnej žalobkyne. Nezodpovedaný ostal zo strany žalobkyne aj opakovaný dotaz žalovaných na to, že ak sa považovala za vlastníčku, prečo neosvedčila si vlastníctvo skôr, za života pôvodných vlastníkov, či v čase, keď svedčila pri osvedčovaní ostatným a tiež prečo by žiadala o súhlas na výstavbu studne v roku 2009, keby mala v tom čase za to, že ide skutočne o jej pozemky. Skutkové tvrdenie žalovaného v 1./ a 6./ rade, že dávali žalobkyni súhlas na výstavbu studne ( viď zápisnica o obhliadke zo dňa 06.06.2019 na č.l.316 spisu) žalobkyňa nepoprela, toto sa v zmysle § 151 ods.1 CSP preto považuje za nesporné. Ani listina – zoznam vlastníkov parciel, o ktoré má záujem o vyvlastnenie H. O. ( čl.438) vyhotovená O. A. dňa 24.11.2008, ktorý na pojednávaní dňa 27.03.2024 sám potvrdil jej autenticitu nedokazuje dobromyseľnosť žalobkyne v danom čase ( po smrti manžela). Vo vzťahu k už uvedenému záveru, že samotná žalobkyňa po smrti manžela nemohla byť dobromyseľná, že jej dané pozemky patria treba poukázať aj na ňou samotnou vyhotovený zápis v obecnej kronike ( vyhotovený po smrti manžela, keďže jeho smrť tam spomína, a to, že to písala žalobkyňa potvrdil na pojednávaní dňa 27.03.2024 svedok O. A.) kde uvádza, že žili biedne, nemali ničoho, ani záprahu, chodili robiť ľuďom aby im priviezol niekto aspoň drevo, pričom pomery predchodcov manžela opísala tak, že „ostali jak holij v terňu taj takij mali život“. 57. Keďže žalobkyňa vzhľadom na ňou zvolenú žalobu nepreukázala svoje výlučné vlastníctvo a splnenie podmienok vydržania u seba a je podľa názoru súdu preukázané a nepochybné, že ju samu za výlučnú vlastníčku daných nehnuteľností určiť absolútne nemožno, že ona byť dobromyseľná a vydržať ich sama pre seba nemohla, nebolo dôvodné a možné zaoberať sa ďalej podrobnejšie argumentáciou smerujúcou len k možnému vydržaniu jej predchodcov, či manžela, keďže tá by mohla byť predmetom len inej žaloby. Z tohto dôvodu boli tu vo vzťahu k žalobkyni zvolenej žalobe bezpredmetné napr. poukazy žalobkyne na zápisy o vojnovej škode a podobne. Súdu preto neostalo iné, než žalobu žalobkyne bez ďalšieho zamietnuť. 58. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP v spojení s § 257 CSP podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 59. Podľa výsledku konania a pomeru úspechu vo veci ( § 255 ods.1 CSP) nárok na náhradu trov konania vznikol žalovaným, keďže žaloba voči nim bola zamietnutá. Keďže žalovaní v 2./, 4./, 5/. 6./ a 7./ rade na pojednávaní dňa 31.05.2024 zhodne vyhlásili, že náhradu trov konania nežiadajú, u nich vzhľadom na dispozičný princíp a vzdanie sa nároku na náhradu trov konania nebol dôvod priznať náhradu trov konania voči žalobkyni.
18
SK-8C/7/2017
U žalovanej v 3./ rade zo spisu žiadne preukázateľné, vyčísliteľné trovy konania nevyplývajú, nezúčastnila sa žiadneho z pojednávaní ani obhliadky na mieste samom, preto ani jej súd náhradu trov konania nepriznal. Žalovaní v 1/ a 8./ rade uplatnili nárok na náhradu trov konania, zo spisu vyplýva vznik trov na ich strane ( žalovaná v 8./ rade sa síce nezúčastnila žiadneho z pojednávaní, ale zúčastnila sa ohliadky), preto súd u nich musel rozhodnúť o tom, či im náhradu trov konania prizná, či neprizná. Majúc za to, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa a že nepriznaním trov konania vzhľadom na ich výšku nebude neprimeraným spôsobom zasiahnutá majetková sféra týchto žalovaných im súd náhradu trov konania nepriznal. 60. Zo znenia ustanovenia § 257 CSP je zrejmé, že jeho aplikácia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter, čo potvrdzuje aj ustálená súdna prax ( viď napr. R 34/1982). Použitie uvedeného ustanovenia, umožňujúceho súdu neuložiť neúspešnej strane sporu, resp. strane ktorá procesne zavinila zastavenie konania povinnosť nahradiť trovy konania úspešnej strane sporu, resp. strane ktorá zastavenie konania procesne nezavinila pritom nie je viazané na návrh, teda strana ktorá by inak mala povinnosť nahradiť trovy konania sa nemusí použitia uvedeného ustanovenia osobitne dovolať. Ak súd existenciu výnimočných dôvodov hodných osobitného zreteľa zistí sám, tak ak má naplniť svoje poslanie strážcu spravodlivosti a vyváženosti, musí ho aplikovať aj bez návrhu. 61. Teória aj súdna prax sa zhodli, že k aplikácii ustanovenia § 257 CSP môže dôjsť aj vo vzťahu k určitým druhom konania, alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Okolnosti hodné osobitného zreteľa sa v takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní ( k tomu podporne pozri napr. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Veľký komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 941 s.) Pri posudzované dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, teda nielen strany sporu, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady dotknutá, pričom všímať si je treba aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní ( R 24/1964). 62. Súd vzhľadom na majetkové a sociálne pomery žalobkyne, v dôsledku ktorých jej aj bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu ( uznesením súdu zo dňa 22.02.2017), keď táto má takmer 77 rokov, je dôchodkyňa, poberá len starobný a vdovský dôchodok a vzhľadom na konkrétne okolnosti veci, keď nebola spochybnená samotná skutočnosť, že žalobkyňa sa určitým spôsobom starala o dané nehnuteľnosti, udržiavala ich, čo malo byť v minulosti podľa výpovede svedkyne O. L. so súhlasom pôvodne žalovaného v 1./ rade, a že z toho dôvodu za ich časť aj platila dane, by bolo priznanie náhrady trov konania proti žalobkyni neprimerane prísne, preto súd náhradu trov konania ani žalovaným v 1./ a 8./ rade proti žalobkyni nepriznal. 63. Vzhľadom na uvedené súd v druhom výroku tohto rozsudku v zmysle § 255 ods.1 v spojení s § 257 CSP rozhodol tak, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznal, lebo neúspešnej žalobkyni nárok na ich náhradu nevznikol, žalovaným v 1./ a 8./ rade z dôvodov 19
SK-8C/7/2017
hodných osobitného zreteľa ich náhradu priznať nemožno a ostatní žalovaní si nárok na ich náhradu neuplatnili. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Bardejov. V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah , v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
20
SK-8C/7/2017
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.