Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Banská Bystrica 75Ek/165/2024 6124216985 29. 07. 2024 Mgr. Silvia Turzová ECLI:SK:OSBB:2024:6124216985.2
Uznesenie Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava - Staré Mesto, práv. zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová, IČO: 42 185 190, so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava - Karlova Ves, proti povinnej: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. X, XXX XX D., o vymoženie 443,67 Eur s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 75Ek/165/2024 zo dňa 25. 06. 2024, takto rozhodol: Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 75Ek/165/2024 zo dňa 25. 06. 2024 z a m i e t a . odôvodnenie: 1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 75Ek/165/2024 zo dňa 25. 06. 2024 vyššia súdna úradníčka návrh na vykonanie exekúcie v časti vymoženia úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 474,67 eur od 24. 03. 2003 do 20. 12. 2019, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 459,67 eur od 21. 12. 2019 do 17. 06. 2021 a úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 443,67 eur od 18. 06. 2021 do zaplatenia zamietla. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že v časti uplatneného úroku z omeškania je daný dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku. V danom prípade sa totiž jedná o nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom dojednanie o úrokoch z omeškania presahujúcich zákonnú výšku úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, ktoré boli následne v tejto nezákonnej výške priznané exekučným titulom. Preto vyššia súdna úradníčka návrh na vykonanie exekúcie v časti úrokov z omeškania v zmysle § 53 ods. 3 písm. e) v spojení s § 53 ods. 4 Exekučného poriadku zamietla. Záverom ešte k argumentu oprávneného, že ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka, poznamenáva, že pri určovaní sankcií, súvisiacich s neplnením si povinností vyplývajúcich z obchodnoprávnych vzťahov, slovenské právne predpisy spravidla zmluvné strany nelimitujú. Vzťahy vznikajúce medzi podnikateľmi v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou však nemôžu prekročiť medze, ktoré určujú zásady poctivého obchodného styku. Podľa názoru vyššej súdnej úradníčky by v právnom štáte, ktorý je súčasťou Európskej únie, nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že 0,25 % denné úroky, t. j. 91,25 % ročné úroky, nemôžu byť považované za primerané a v súlade so zásadou poctivého obchodného styku. Takto vysoko dojednané úroky potierajú zmysel sankčnosti a kompenzácie, pretože v prípade omeškania s plnením nemá kompenzácia znamenať takmer 100 % navýšenie dlhu, ale má najmä kompenzovať veriteľovi škodu, ktorá mu vznikla neplnením zo strany dlžníka. Potom výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. 2. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky podal oprávnený včas sťažnosť. Sťažnosť odôvodnil tým, že oprávnený v postavení veriteľa uzavrel s povinným v postavení dlžníka dňa 12. 02. 2002 zmluvu o úvere č. 4090559, na základe ktorej sa oprávnený zaviazal povinnému poskytnúť úver vo výške 398,33 Eur. Zmluva bola uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov(ďalej v texte len ako „Obchodný zákonník“ v príslušnom gramatickom tvare). V
zmysle ust. § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka má Zmluva povahu absolútneho obchodu. Aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi Oprávneným a Povinným, s prihliadnutím na charakter Zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. K úroku vo výške 39,15 % denne uviedol, že dojednaná výška úrokov nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku ani dobrými mravmi, a to vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov; nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru vzhľadom na podmienky, za ktorých Oprávnený poskytol úver Povinnému a s ohľadom na ďalšie riziko Oprávneného. Obdobne vo veci rozhodol aj Okresný súd Bratislava III uznesením sp. zn. 34Er/2152/2002-30 zo dňa 16.05.2017. Ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v platnom znení v čase uzatvorenia predmetnej Zmluvy o úvere malo dispozitívnu povahu. Výška úrokov z omeškania sa upravovala predovšetkým dohodou zmluvných strán, len ak výška úrokov nebola zmluvne dohodnutá, nastupovala výška úrokov ustanovená zákonom, t. j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch platila zmluvná voľnosť. Oprávnený poukazuje na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere nebolo možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR zo dňa 16.05.1996, sp. zn. 3 Obdo 3/96). Oprávnený by chcel opätovne zdôrazniť, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Plnenie dohodnutého záväzku je pritom elementárnou zásadou zmluvného práva. Podľa názoru Oprávneného sa nemôže na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý svojim konaním porušil. Súd by pri takejto aplikácii moderačného práva vlastne nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, keďže ten by vedel, že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku budú zmiernené či dokonca anulované súdom. Takéto konanie by teda viedlo k značnému oslabovaniu postavenia veriteľa a k nemožnosti uplatnenia princípu zmluvnej slobody (voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere v časti dohodnutia sankčného postihu pri porušení zmluvnej povinnosti dlžníka. Zároveň chce Oprávnený poukázať na skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil a Oprávnený sa domnieva, že za porušenie svojej povinnosti by mal znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo-právneho vzťahu súhlasil. Oprávnený chce opätovne zdôrazniť, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci tzv. „absolútny obchod“, čiže úroky z omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bez akýchkoľvek zákonných obmedzení. Súd v exekučnom konaní nemôže skúmať okolnosti, ktoré by spôsobovali vznik, zánik, výšku, zmenu alebo povahu uloženej povinnosti, teda okolnosti, skutkový alebo právny základ za akých došlo k vydaniu exekučného titulu, resp. časti právne záväzného výroku. Exekučný súd preto nemôže skúmať z čoho pozostáva istina priznanej pohľadávky alebo jej príslušenstvo, nakoľko by tým spochybnil právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Oprávnený na tomto mieste pripomína, že dňom nadobudnutia právoplatnosti exekučného titulu bola pre povinného judikovaná nová povinnosť, preto akékoľvek ďalšie preskúmanie takéhoto výroku právoplatného exekučného titulu je pre exekučný súd neprípustné. Exekučný súd nemôže svojim rozhodnutím vysloviť záver, že istina alebo príslušenstvo priznané exekučným titulom pozostáva z neprijateľnej zmluvnej podmienky, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Ak by exekučný súd skúmal tieto skutočnosti dostal by sa do pozície odvolacieho orgánu, ktorý preskúmava hmotnoprávnu a procesnoprávnu povahu konania, ktoré predchádzalo vydaniu exekučného titulu ako aj samotného rozhodnutia. Na uvedený postup však nemá exekučný súd vecnú príslušnosť. Okamihom nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu je toto rozhodnutie právne záväzné nielen pre účastníkov nachádzacieho konania (t.j. adresátov konkrétnych práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu) ale aj pre ostatné štátne orgány, vrátane iných súdov. Exekučný súd nemôže v rámci exekučného konania svojim rozhodnutím nahradiť ani zrušiť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie všeobecného súdu, ani jeho časti a v tejto veci nemôže doplniť/nahradiť dokazovanie. Oprávnený má za to, že neexistuje dôvod na zamietnutie návrhu oprávneného v časti uplatneného úroku, pretože úrok vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zákonom. 3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. 4. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
5. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná. 6. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie. 7. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne. 8. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol. 9. Pre úplnosť súd uvádza, že preskúmavacie oprávnenie sudcu pri rozhodovaní o sťažnosti je ohraničené medzami, v ktorých sa sťažovateľ domáha preskúmania uznesenia vyššieho súdneho úradníka. Vymedzenie rozsahu sťažnosti je pre sudcu, ktorý rozhoduje o sťažnosti záväzné v tom smere, že nemôže preskúmať uznesenie vyššieho súdneho úradníka vo väčšom, ale ani v menšom rozsahu než je uvedené v sťažnosti. Vzhľadom na uvedené súd preskúmal napadnuté uznesenie len v rozsahu namietanom oprávneným v podanej sťažnosti. 10. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, pre ktoré vyššia súdna úradníčka návrh na vykonanie exekúcie v časti o vymoženie úrokov z omeškania zamietla, a preto naň v podrobnostiach odkazuje. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje za presvedčivé, dostatočné a jasné, pričom vyššia súdna úradníčka sa vysporiadala so všetkými, pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami. 11. Na podporu správnosti napadnutého uznesenia sťažnostný súd v prvom rade pripomína, že v prejednávanej veci oprávnený uplatňoval k vymoženiu nárok na vymoženie istiny vo výške 443,67 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 474,67 eur od 24. 03. 2003 do 20. 12. 2019, úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 459,67 eur od 21. 12. 2019 do 17. 06. 2021 a úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 443,67 eur od 18. 06. 2021 do zaplatenia na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 42Rob/1438/2002 - 6 zo dňa 24. 07. 2002 (ďalej len „exekučný titul“), ktorý bol vydaný súdnym tajomníkom. Ďalej sťažnostný súd len okraj uvádza, že v prípade návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie sa jednalo o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), kde dal zákonodarca možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu. Preto oprávnený mohol podať opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ bolo predchádzajúce exekučné konanie ukončené jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEK-u a nebola vymožená pohľadávka oprávneného. Je potrebné ale zdôrazniť, že opätovný návrh na vykonanie exekúcie, ako každý iný návrh na vykonanie exekúcie, podlieha novým pravidlám exekučného konania v zmysle Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, čo znamená, že exekučný súd je nielen oprávnený ale aj povinný tento návrh posúdiť z pohľadu novej právnej úpravy. To, že v danom prípade na podklade predloženého exekučného titulu už prebiehala exekúcia, tak pre posúdenie návrhu na zastavenie exekúcie ako i podanej sťažnosti nemá relevanciu. Exekučný súd je totiž povinný zamietnuť akýkoľvek návrh na vykonanie exekúcie (prípadne exekúciu zastaviť) vždy, ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je v zmysle právnej úpravy nútený výkon rozhodnutia neprípustný. 12. V nadväznosti na argumentáciu oprávneného v podanej sťažnosti, sťažnostný súd poukazuje na to, že v danej veci nebolo sporné, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so zmluvou o úvere č. 4090559 zo dňa 12. 02. 2002, ktorú vyššia súdna úradníčka správne vyhodnotila ako zmluvu spotrebiteľskú, pričom jej odôvodnenie bolo vyčerpávajúce, a preto naň sťažnostný súd v podrobnostiach odkazuje. K námietke
ohľadom nesprávneho právneho posúdenia charakteru zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 12. 02. 2002, ktorá založila právny vzťah medzi oprávneným a povinným, musí sťažnostný súd doplniť, že v žiadnom prípade nemôže súhlasiť s právnym názorom prezentovaným oprávneným v podanej sťažnosti. Niet pochybností o tom, že zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským. Pri posúdení charakteru zmluvy podľa občianskeho práva upravujúceho spotrebiteľské zmluvy pritom vyššia súdna úradníčka správne vychádzala z § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia posudzovanej zmluvy. Právny názor oprávneného, ktorý argumentuje tým, že v prípade dotknutej zmluvy o úvere nešlo súčasne o zmluvu spotrebiteľskú, pretože zmluva o úvere sa spravuje len ustanoveniami Obchodného zákonníka, tak nemá oporu v Občianskom zákonníku a ani v ustálenej rozhodovacej praxi. Sťažnostný súd nepopiera charakter zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu, ktorý sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Aplikácia Obchodného zákonníka by však znamenala spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému zákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Keďže právny vzťah založený zmluvou o úvere bol správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský, vyššia súdna úradníčka správne postupovala v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv. 13. Ďalej nebolo sporné, že exekučným titulom bol platobný rozkaz zo dňa 24. 07. 2002 vydaný súdnym tajomníkom. Pokiaľ teda oprávnený namietal oprávnenie exekučného súdu vykonať hmotnoprávny prieskum platobného rozkazu (ktorý je v danom prípade exekučným titulom), treba zdôrazniť, že Exekučný poriadok v zákonom vymedzených prípadoch (viď. § 53 ods. 3 Exekučného poriadku) pripúšťa aj hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, pričom práve v súvislosti s vykonaním exekúcie na podklade platobného rozkazu vydaného v spotrebiteľskom spore sťažnostný súd dáva do pozornosti zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR prijaté v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Plz. ÚS 1/2022-9 zo dňa 15. 06. 2022, podľa ktorého je s poukazom na § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku exekučný súd oprávnený a povinný vykonať hmotnoprávny prieskum vymáhaného nároku v prípade, „ak sa tento vymáha na podklade platobného rozkazu vydaného vyšším súdnym úradníkom priznaného titulom spotrebiteľskej zmluvy, možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil, pretože by inak rezignoval na princíp efektívnej ochrany spotrebiteľa, ktorý je súčasťou základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd predmetné stanovisko prijal vychádzajúc predovšetkým z rozsudku súdneho dvora C-448/17 a „majúc na zreteli záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce jej z postavenia členského štátu Európskej únie, v záujme dosiahnutia cieľov smernice 93/13/EHS a v záujme reálnej garancie práva na súdnu ochranu ústavný súd akcentuje, že je nevyhnutné interpretovať predmetné ustanovenie eurokonformne, a to tak, že za situáciu predpokladanú § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku („... v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky“) je nutné považovať aj stav, keď v konaní o vydanie platobného rozkazu síce bolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, avšak právomoc na vydanie platobného rozkazu bola zverená vyššiemu súdnemu úradníkovi a vyšší súdny úradník platobný rozkaz vydal, možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil. Týmto spôsobom je možné zrevidovať nedostatok, ktorým je postihnuté základné konanie – konanie o vydanie platobného rozkazu (platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom, možnosť spotrebiteľa podať odpor v lehote iba 15 dní od doručenia platobného rozkazu, nutnosť odpor vecne odôvodniť, čo v súhrne vyvoláva stav nezabezpečenia možnosti skúmania neprijateľných zmluvných podmienok sudcom) vyčítaný Súdnym dvorom tak, že priestor na ex offo kontrolu existencie neprijateľných zmluvných podmienok je daný v štádiu vykonávacieho konania. Iba taká interpretácia § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, podľa ktorej všeobecnému súdu v exekučnom konaní prináleží skúmať exekučný titul – platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom z hľadiska posúdenia dôvodnosti vymáhania nároku, ktorý má pôvod v spotrebiteľskej zmluve, teda skúmať, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a či netrpí vadami, ktoré majú vplyv na nárok vymáhaný v exekučnom konaní, zodpovedá naplneniu cieľov sledovaných smernicou 93/13/EHS (III. ÚS 324/2021-49).“ 14. Pokiaľ teda je exekučný súd oprávnený vykonať hmotnoprávny prieskum platobných rozkazov z pohľadu existencie neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré boli vydané vyššími súdnymi úradníkmi, v záujem efektívnej ochrany spotrebiteľov je tiež namieste, aby exekučný súd vykonal prieskum plnenia priznaného zo spotrebiteľskej zmluvy aj v prípade, ak platobný rozkaz vydal súdny
tajomník (čo predchádzajúca právna úprava umožňovala), ktorý je v hierarchii súdnych úradník na nižšom stupni než vyšší súdny úradník s tým, že pre funkciu súdneho tajomníka sa nevyžaduje právnické vzdelanie. Zároveň možno doplniť, že spomínané zjednocujúce stanovisko nie je použiteľné len vo vzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti Civilného sporového poriadku či podľa zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní, ale aj vo vzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, čo vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (viď. nález sp. zn. III. ÚS 166/2023 z 07. 09. 2023, nález sp. zn. III. ÚS 369/2023 z 18. 08. 2023 či nález sp. zn. III. ÚS 193/2023 z 13. 07. 2023) a predovšetkým i zo samotného rozsudku súdneho dvora C-448/17, kde predmetom prieskumu bol platobný rozkaz vydaný dňa 24. 08. 2012, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. 15. Hoci teda oprávnený namietal postup exekučného súdu, môže sťažnostný súd len uviesť, že argumentácii oprávneného rozumie. Exekučný súd však musí postupovať v súlade s platnou právnou úpravou, ako aj v súlade so zjednocujúcim stanoviskom Ústavného súdu SR prijatým pod sp. zn. Plz. ÚS 1/2022 a v neposlednom rade aj v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V tomto smere možno pripomenúť nález vo veci sp. zn. I. ÚS 462/2022, kde Ústavný súd SR konštatoval porušenie práva na spravodlivý proces v prípade, ak súd neaplikuje rozsudok Súdneho dvora priliehavý na prejednávanú vec. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach tiež zdôrazňuje, že povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nie je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov (m. m. III. ÚS 666/2016, ZNaU 50/2016). Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, a dokonca niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. V tomto smere je preto nevyhnutné poukázať na to, že Súdny dvor EÚ judikoval, že vykonanie ex offo kontroly relevantných zmluvných podmienok nie je o možnosti, ale o povinnosti: „Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku, pokiaľ je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane prípadu“ (rozsudok C-243/08, E.:E.:F.:XXXX:XXX, bod 32). Súd má pritom tento cieľ naplniť s takou mierou procesnej ingerencie, ktorá je typická pre ochranu verejného poriadku (porov. uznesenie C-76/10, E.:E.:F.:XXXX:XXX, bod 50), a to bez ohľadu na zastupovanie spotrebiteľa advokátom (porov. rozsudok C-497/13, E.:E.:F.:XXXX:XXX, bod 47). Súdny dvor EÚ taktiež prijal záver, že ex offo prieskum neprijateľnosti zmluvných podmienok sa má vykonať aj v konaniach vymáhacej povahy, napr. v insolvenčnom konaní (rozsudok C-377/14, E.:E.:F.:XXXX:XXX) či v exekučnom konaní (C-448/17, E.:E.:F.:XXXX:XXX). 16. Práve zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR, týkajúce sa exekučného konania, vychádza z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-448/17, kde Súdny dvor judikoval, že „Smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá, napriek tomu, že v štádiu vydania platobného rozkazu proti spotrebiteľovi stanovuje preskúmanie nekalej povahy podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, na jednej strane priznáva právomoc vydať tento platobný rozkaz súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie sudcu, a na druhej strane stanovuje pätnásťdňovú lehotu na podanie odporu a vyžaduje, aby bol tento odpor vecne odôvodnený, za predpokladu, že takéto ex offo preskúmanie nie je stanovené v štádiu výkonu uvedeného platobného rozkazu, čo musí preveriť vnútroštátny súd.“ Ak teda v štádiu vydávania platobného rozkazu vnútroštátna právna úprava priznáva právomoc súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie sudcu, pre zachovanie potrebného účinku smernice 93/13 je nutné umožniť preskúmanie neprítomnosti nekalých podmienok v dotknutej zmluve sudcom práve v štádiu výkonu platobného rozkazu. Sťažnostný súd má za to, že za prípadné pochybenie zákonodarcu, ktorý možnosť vydania platobného rozkazu zveril súdnemu úradníkovi, ako uviedol oprávnený, predsa nemožno sankcionovať povinného (spotrebiteľa) tým, že voči nemu bude vymáhaný nárok, ktorý je v zjavnom rozpore so zákonom. Vychádzajúc z uvedeného tak exekučný súd nemohol inak než vykonať hmotnoprávny prieskum predloženého exekučného titulu a v prípade, že detegoval neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá má vplyv na vymáhaný nárok, musel postupom v zmysle § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie v dotknutej časti zamietnuť. Na uvedenom závere súčasne nič nemení ani skutočnosť, že v čase vydania exekučného titulu Občiansky súdny poriadok neupravoval povinnosť súdu ex offo skúmať existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, pretože podstatným je, že túto povinnosť majú súdy zverenú toho času. Práve jedným z cieľov Smernice 93/13/EHS totiž
je, aby členské štáty v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže zabezpečili existenciu primeraných a účinných prostriedkov, ktoré by zabránili uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Súdom členských štátov Únie tak bolo k naplneniu tohto cieľa zverené oprávnenie skúmať povahu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok vo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na zabezpečenie efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup k využívaniu spomínaného oprávnenia. Práve obsahom efektívnej ochrany spotrebiteľa musí byť aj „očistenie“ zmluvných vzťahov od neprijateľných zmluvných podmienok v zmluvách uzatvorených v čase, kedy náš právny poriadok neobsahoval takú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako je to dnes, inak by dochádzalo k diskriminácii spotrebiteľov. 17. Vo vzťahu k úrokom z omeškania, v časti ktorých bol návrh na vykonanie exekúcie zamietnutý, sťažnostný súd ďalej poukazuje na to, že hoci Občiansky zákonník v čase podpisu zmluvy o úvere neobsahoval ešte takú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako ju poznáme dnes, treba uviesť, že u takej zmluvy ako je zmluva o úvere zo dňa 12. 02. 2002 (teda uzatvorenej v čase, kedy absentovala výslovná právna úprava zakotvujúca prednosť ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské vzťahy pred ustanoveniami Obchodného zákonníka) súdna prax už v rámci rozhodovacej činnosti venovanej i výkladu pojmov „spotrebiteľský úver“ a „spotrebiteľská zmluva“ a vzájomnému pomeru takýchto pojmov uzavrela, že normy obchodného práva (keďže zmluva o úvere je absolútnym obchodom) sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku, ďalších právnych predpisoch a predpisoch vydaných na ich vykonanie. Hoci teda v čase uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere právna úprava nevylučovala použitie Obchodného zákonníka, podľa ustálenej rozhodovacej praxe by v súčasnej dobe výlučná aplikácia Obchodného zákonníka znamenala spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému zákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Inak povedané, Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v spotrebiteľskej právnej úprave a vo vykonávacích predpisoch k nim; to musí platiť i v prípade posudzovania súladu zmluvy s normami spotrebiteľského práva. Keďže právny vzťah založený zmluvou o úvere zo dňa 12. 02. 2002 bol správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský, vyššia súdna úradníčka ďalej správne postupovala v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv a v konečnom dôsledku tak v prejednávanej veci ohľadom sporného úroku z omeškania dala správne prednosť právnej úprave Občianskeho zákonníka pred právnou úpravou Obchodného zákonníka. 18. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal preto exekučný súd oprávnenie i povinnosť podrobiť zmluvu o úvere zo dňa 12. 02. 2002 prieskumu z pohľadu právnej úpravy zákona č. 634/1992 Zb., pričom § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. upravoval, že obsahom typovej zmluvy nesmú byť neprimerané podmienky alebo podmienky v rozpore s dobrými mravmi. Práve v dôsledku uvedeného sa potom vyššia súdna úradníčka správne zaoberala úrokmi z omeškania, ktoré boli v exekučnom titule priznané vo výške 0,25 % denne, pričom sťažnostný súd zdôrazňuje, že exekučný titul v tomto smere zjavne vychádzal z osobitného zmluvného dojednania o výške úrokov z omeškania (bod 7 zmluvy o úvere: „Obidve zmluvné strany sa dohodli, že sankčný úrok /úrok z omeškania/ za nezaplatenú splátku v určenom termíne je vo výške ,025 % denne z celkovej dovtedy dlžnej sumy.“ Ak by totiž nejestvovalo toto zmluvné dojednanie ohľadom výšky úrokov z omeškania, súd by pri vydaní platobného rozkazu musel priznať úroky z omeškania v ich zákonnej výške (tak, ako to vyplývalo napr. aj z § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase omeškania povinného). Tu treba ďalej doplniť, že prijateľnosť (ale tiež neprijateľnosť) konkrétnej zmluvnej podmienky a tak i jej platnosť (resp. neplatnosť) sa musí posudzovať vo vzťahu k príslušnému zmluvnému dojednaniu v podobe zadefinovanej dohodou účastníkov právneho vzťahu, čo inak povedané, znamená, že zmluvná podmienka stojí i padá len ako celok, a teda plnenie vyplývajúce z neprijateľnej zmluvnej podmienky nemožno moderovať. Každá zmluvná strana takto znáša riziko naformulovania príslušnej podmienky celkom určitým spôsobom; spotrebiteľ riziko, že pre prípad nie celkom uváženého pristúpenia na určitú podmienku a následného neopodstatneného dovolania sa ním neprijateľnosti ho podmienka bude zaväzovať a dodávateľ naopak riziko, že podmienka majúca mu poslúžiť, neobstojí. Pokiaľ teda súd vysloví neprijateľnosť zmluvnej podmienky, táto je neplatná ako celok, v dôsledku čoho je súd v súlade s článkom 6 ods. 1 smernice 93/13 povinný vylúčiť uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky tak, aby nebola záväzná pre spotrebiteľa. Vyššie uvedený záver podporuje napr. aj rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 14. júna 2012, Banco Espanol de Crédito (C-618/10,
EU:C:2012:349), kde Súdny dvor konštatoval, že „v prípade, keď vnútroštátne súdy zistia existenciu nekalej podmienky, sú povinné iba neuplatniť takúto podmienku, aby nebola záväzná pre spotrebiteľa, nemôžu však zmeniť jej obsah. Zmluva, v ktorej je daná podmienka uvedená, totiž musí v zásade existovať ďalej bez akejkoľvek zmeny okrem odstránenia nekalých podmienok, pokiaľ je jej ďalšia existencia možná v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva (bod 65).“ V Rozsudku z 26. marca 2019 (veľká komora), Abanca Corporación Bancaria (C-70/17 a C-179/17, EU:C:2019:250) Súdny dvor tiež uviedol, že „keď vnútroštátny súd konštatuje neplatnosť nekalej podmienky v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, článok 6 ods. 1 smernice 93/13 bráni vnútroštátnemu právnemu pravidlu, ktoré umožňuje, aby vnútroštátny súd doplnil túto zmluvu tak, že zmení obsah tejto podmienky. Keby teda vnútroštátny súd mohol meniť obsah nekalých podmienok, ktoré sú uvedené v takej zmluve, mohlo by sa tým ohroziť splnenie dlhodobého cieľa uvedeného v článku 7 smernice 93/13. Táto možnosť by prispela k odstráneniu odradzujúceho účinku voči podnikateľom; totižto tým, že by sa také nekalé podmienky voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnili, mohlo by to podnikateľov zvádzať k používaniu uvedených podmienok, keďže by vedeli, že aj keby sa malo rozhodnúť o ich neplatnosti, mohol by vnútroštátny súd zmluvu v nevyhnutnom rozsahu doplniť, takže by ich záujmy boli týmto spôsobom napriek tomu zabezpečené (body 53 a 54).“ 19. Zároveň, exekučnému súdu nevyplýva zo žiadnej právnej normy povinnosť nahradiť nekalú zmluvnú podmienku zákonnou úpravou, naopak, aj Súdny dvor EÚ takúto možnosť pripúšťa len v situáciách, v ktorých by bol súd na základe neplatnosti nekalej podmienky nútený zrušiť zmluvu v celom rozsahu, čím by spotrebiteľa vystavil obzvlášť nepriaznivým dôsledkom, ktoré by ho penalizovali. Premietnutím uvedeného na prejednávanú vec, tak má sťažnostný súd za to, že keďže neplatnosť dojednania o úrokoch z omeškania nemala vplyv na platnosť samotnej zmluvy o úvere, nebolo z uvedeného dôvodu namieste priznať zákonnú výšku úrokov z omeškania. V tomto smere, teda k otázke nahradenia neprijateľnej zmluvnej podmienky zákonným ustanovením, možno ešte podporne poukázať na Rozsudok z 21. januára 2015, Unicaja Banco a Caixabank (C-482/13, C-484/13, C-485/13 a C-487/13, EU:C:2015:21), kde Súdny dvor konštatoval, že „keď je sadzba úrokov z omeškania stanovená v zmluvnej podmienke zmluvy o hypotekárnom úvere vyššia, než je sadzba stanovená vnútroštátnym právom, a má byť podľa tohto práva znížená, táto okolnosť nemôže brániť vnútroštátnemu súdu, aby so zreteľom na smernicu 93/13 mohol okrem tohto opatrenia zníženia vyvodiť všetky dôsledky z prípadnej nekalej povahy zmluvnej podmienky, ktorá stanovuje túto sadzbu, prípadne aby túto podmienku aj zrušil (body 41 a 42).“ 20. V nadväznosti na vyššie uvedené tak treba zopakovať, že účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súdna prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Inak povedané, dohoda o výške úrokov z omeškania je prípustná s tým, že ale nesmie byť prekročená zákonom stanovená horná hranica úrokov z omeškania. V prejednávanej veci tak bolo potrebné posúdiť či zmluvné dojednanie ohľadom úrokov z omeškania z pohľadu § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. a aj § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, a teda či toto zmluvné dojednanie nie je neprimeranou podmienkou, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, pričom treba konštatovať vecnú správnosť jej záveru, keď toto ustanovenie požaduje od povinného ako spotrebiteľa, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s omeškaním plnenia jeho záväzku. V tomto smere totiž sťažnostný súd poukazuje na to, že v danom prípade dojednaný úrok z omeškania predstavoval výšku 91,25 % ročne oproti zákonnému úroku z omeškania v sadzbe 13 % ročne (v zmysle v tom čase platnej právnej úpravy). Dojednaná výška úroku z omeškania tak bola v zjavnom rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Zb., ktoré kogentne stanovujú hornú hranicu úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, ktorým spotrebiteľský vzťah jednoznačne je, pričom prekročenie tejto hranice nie je prípustné, a teda spôsobuje nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán na škodu spotrebiteľa (povinného). 21. Sťažnostný súd tak má bez pochybností za to, že presah sadzby zmluvných úrokov z omeškania v spotrebiteľskej zmluve nad sadzbu ustanovenú predpismi občianskeho práva spôsobuje neprijateľnosť a neplatnosť takéhoto dojednania ako celku, v dôsledku čoho treba nesporne konštatovať vecnú správnosť napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky. Nehovoriac o tom, že dohoda účastníkov o výške
úrokov z omeškania nad hornú hranicu stanovenú § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. je neprípustná, a teda v rozpore so zákonom. Hoci zákon č. 634/1992 Zb. súčasne porušenie § 23a výslovne nesankcionoval neplatnosťou zmluvného dojednania, v čase uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere bol súčasťou Občianskeho zákonníka § 39, v zmysle ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Zmluvné dojednanie o výške úrokov z omeškania tak možno vyhodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že svojim obsahom odporuje zákonu. 22. Hoci oprávnený s postupom exekučného súdu nesúhlasí, tento postup je reflexiou súčasnej úrovne ochrany spotrebiteľov v podmienkach Slovenskej republiky, ktorú od orgánov (súdov) Slovenskej republiky požaduje Európska únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ich ochrany, čo má prispieť k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. Z právnych noriem Európskej únie možno abstrahovať princíp zvýšenej súdnej ochrany spotrebiteľa, pričom súdom členských štátov Únie bolo k naplneniu tohto cieľa zverené oprávnenie skúmať povahu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok vo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na zabezpečenie efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup k využívaniu spomínaného oprávnenia. Navyše, vyššie uvedený postup exekučného súdu bol v obdobnej veci už predmetom prieskumu Ústavného súdu SR, ktorý nálezom ÚS SR sp. zn. III. ÚS 23/2024 zo dňa 10. 04. 2024 nevyhovel ústavným sťažnostiam a vylúčil korekciu úroku z omeškania na zákonnú výšku, pokiaľ je právnym základom ich uplatnenia neprijateľná zmluvná podmienka tak, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci. 23. Uvedenými úvahami tak sťažnostný súd dospel k záveru o nedôvodnosti sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 75Ek/165/2024 zo dňa 25. 06. 2024, a preto nemohol inak než podanú sťažnosť v celom rozsahu zamietnuť. 24. Keďže predmetom sťažnosti nebolo uznesenie, ktorým by sa konanie končilo a súčasne do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku), a teda by nebolo medzi kým rozhodnúť o nároku na náhradu trov tohto konania, súd prvej inštancie o trovách sťažnostného konania nerozhodoval. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné 202 ods. 4 Exekučného poriadku).
(§