{"guid": "30288eaf-e67d-4326-82a2-7756ecb33ec2:2f0238d6-d535-407e-9475-02d1bca1a9a6", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2024:6124216985.2", "spisova_znacka": "75Ek/165/2024", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 75Ek/165/2024 z 29. 7. 2024", "citacia": "uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica z 29. júla 2024, sp. zn. 75Ek/165/2024, ECLI:SK:OSBB:2024:6124216985.2", "identifikacne_cislo": "6124216985", "sud": {"guid": "sud_139", "nazov": "Okresný súd Banská Bystrica", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "sudca_id": 168, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stanislav-galovic-168", "datum_vydania": "2024-07-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-250.odsek-1", "nazov": "§ 250 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-250.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-250"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-202.odsek-1", "nazov": "§ 202 ods. 1 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-202.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-202"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-250", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-202"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2f0238d6-d535-407e-9475-02d1bca1a9a6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2024:6124216985.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSBB:2024:6124216985.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSBB:2024:6124216985.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Banská Bystrica\n75Ek/165/2024\n6124216985\n29. 07. 2024\nMgr. Silvia Turzová\nECLI:SK:OSBB:2024:6124216985.2\n\nUznesenie\nOkresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598,\nso sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava - Staré Mesto, práv. zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová, IČO:\n42 185 190, so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava - Karlova Ves, proti povinnej: A. B., nar.\nXX. XX. XXXX, trvale bytom C. X, XXX XX D., o vymoženie 443,67 Eur s príslušenstvom, o sťažnosti\noprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 75Ek/165/2024 zo dňa 25. 06.\n2024, takto\nrozhodol:\nSúd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 75Ek/165/2024 zo\ndňa 25. 06. 2024 z a m i e t a .\nodôvodnenie:\n1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 75Ek/165/2024 zo dňa 25. 06. 2024 vyššia\nsúdna úradníčka návrh na vykonanie exekúcie v časti vymoženia úroku z omeškania vo výške 0,25\n% denne zo sumy 474,67 eur od 24. 03. 2003 do 20. 12. 2019, úroku z omeškania vo výške 0,25\n% denne zo sumy 459,67 eur od 21. 12. 2019 do 17. 06. 2021 a úroku z omeškania vo výške 0,25\n% denne zo sumy 443,67 eur od 18. 06. 2021 do zaplatenia zamietla. Svoje rozhodnutie odôvodnila\ntým, že v časti uplatneného úroku z omeškania je daný dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie\nexekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku. V danom prípade sa totiž jedná o nárok\nvyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom dojednanie o úrokoch z omeškania presahujúcich zákonnú\nvýšku úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, ktoré boli následne v tejto nezákonnej\nvýške priznané exekučným titulom. Preto vyššia súdna úradníčka návrh na vykonanie exekúcie v časti\núrokov z omeškania v zmysle § 53 ods. 3 písm. e) v spojení s § 53 ods. 4 Exekučného poriadku\nzamietla. Záverom ešte k argumentu oprávneného, že ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného\nzákonníka, poznamenáva, že pri určovaní sankcií, súvisiacich s neplnením si povinností vyplývajúcich\nz obchodnoprávnych vzťahov, slovenské právne predpisy spravidla zmluvné strany nelimitujú. Vzťahy\nvznikajúce medzi podnikateľmi v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou však nemôžu prekročiť\nmedze, ktoré určujú zásady poctivého obchodného styku. Podľa názoru vyššej súdnej úradníčky by v\nprávnom štáte, ktorý je súčasťou Európskej únie, nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že 0,25 % denné\núroky, t. j. 91,25 % ročné úroky, nemôžu byť považované za primerané a v súlade so zásadou poctivého\nobchodného styku. Takto vysoko dojednané úroky potierajú zmysel sankčnosti a kompenzácie, pretože\nv prípade omeškania s plnením nemá kompenzácia znamenať takmer 100 % navýšenie dlhu, ale má\nnajmä kompenzovať veriteľovi škodu, ktorá mu vznikla neplnením zo strany dlžníka. Potom výkon práva,\nktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.\n2. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky podal oprávnený včas sťažnosť. Sťažnosť odôvodnil tým,\nže oprávnený v postavení veriteľa uzavrel s povinným v postavení dlžníka dňa 12. 02. 2002 zmluvu o\núvere č. 4090559, na základe ktorej sa oprávnený zaviazal povinnému poskytnúť úver vo výške 398,33\nEur. Zmluva bola uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení\nneskorších predpisov(ďalej v texte len ako „Obchodný zákonník“ v príslušnom gramatickom tvare). V\n\nzmysle ust. § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka má Zmluva povahu absolútneho obchodu.\nAplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi\nOprávneným a Povinným, s prihliadnutím na charakter Zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. K úroku\nvo výške 39,15 % denne uviedol, že dojednaná výška úrokov nie je neprimeraná a nie je v rozpore so\nzásadami poctivého obchodného styku ani dobrými mravmi, a to vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený\nposkytuje úvery z vlastných zdrojov; nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru vzhľadom na\npodmienky, za ktorých Oprávnený poskytol úver Povinnému a s ohľadom na ďalšie riziko Oprávneného.\nObdobne vo veci rozhodol aj Okresný súd Bratislava III uznesením sp. zn. 34Er/2152/2002-30 zo dňa\n16.05.2017. Ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v platnom znení v čase uzatvorenia\npredmetnej Zmluvy o úvere malo dispozitívnu povahu. Výška úrokov z omeškania sa upravovala\npredovšetkým dohodou zmluvných strán, len ak výška úrokov nebola zmluvne dohodnutá, nastupovala\nvýška úrokov ustanovená zákonom, t. j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových\nvzťahoch platila zmluvná voľnosť. Oprávnený poukazuje na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z\niných právnych predpisov v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere nebolo možné odvodiť\npre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany\ndohodnúť (Uznesenie NS SR zo dňa 16.05.1996, sp. zn. 3 Obdo 3/96). Oprávnený by chcel opätovne\nzdôrazniť, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti\nvyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Plnenie dohodnutého záväzku je pritom elementárnou zásadou\nzmluvného práva. Podľa názoru Oprávneného sa nemôže na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý\nsvojim konaním porušil. Súd by pri takejto aplikácii moderačného práva vlastne nabádal dlžníka neplniť\nsvoj záväzok, keďže ten by vedel, že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku budú zmiernené\nči dokonca anulované súdom. Takéto konanie by teda viedlo k značnému oslabovaniu postavenia\nveriteľa a k nemožnosti uplatnenia princípu zmluvnej slobody (voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy\no úvere v časti dohodnutia sankčného postihu pri porušení zmluvnej povinnosti dlžníka. Zároveň chce\nOprávnený poukázať na skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z\nomeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a\nvčas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil a Oprávnený sa domnieva, že za porušenie svojej\npovinnosti by mal znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo-právneho vzťahu\nsúhlasil. Oprávnený chce opätovne zdôrazniť, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere bol\nprávny vzťah z nej vyplývajúci tzv. „absolútny obchod“, čiže úroky z omeškania bolo možné dohodnúť\na následne požadovať bez akýchkoľvek zákonných obmedzení. Súd v exekučnom konaní nemôže\nskúmať okolnosti, ktoré by spôsobovali vznik, zánik, výšku, zmenu alebo povahu uloženej povinnosti,\nteda okolnosti, skutkový alebo právny základ za akých došlo k vydaniu exekučného titulu, resp. časti\nprávne záväzného výroku. Exekučný súd preto nemôže skúmať z čoho pozostáva istina priznanej\npohľadávky alebo jej príslušenstvo, nakoľko by tým spochybnil právoplatný a vykonateľný exekučný\ntitul. Oprávnený na tomto mieste pripomína, že dňom nadobudnutia právoplatnosti exekučného titulu\nbola pre povinného judikovaná nová povinnosť, preto akékoľvek ďalšie preskúmanie takéhoto výroku\nprávoplatného exekučného titulu je pre exekučný súd neprípustné. Exekučný súd nemôže svojim\nrozhodnutím vysloviť záver, že istina alebo príslušenstvo priznané exekučným titulom pozostáva z\nneprijateľnej zmluvnej podmienky, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Ak by\nexekučný súd skúmal tieto skutočnosti dostal by sa do pozície odvolacieho orgánu, ktorý preskúmava\nhmotnoprávnu a procesnoprávnu povahu konania, ktoré predchádzalo vydaniu exekučného titulu ako\naj samotného rozhodnutia. Na uvedený postup však nemá exekučný súd vecnú príslušnosť. Okamihom\nnadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu je toto rozhodnutie právne záväzné\nnielen pre účastníkov nachádzacieho konania (t.j. adresátov konkrétnych práv a povinností vyplývajúcich\nz exekučného titulu) ale aj pre ostatné štátne orgány, vrátane iných súdov. Exekučný súd nemôže v rámci\nexekučného konania svojim rozhodnutím nahradiť ani zrušiť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie\nvšeobecného súdu, ani jeho časti a v tejto veci nemôže doplniť/nahradiť dokazovanie. Oprávnený má\nza to, že neexistuje dôvod na zamietnutie návrhu oprávneného v časti uplatneného úroku, pretože úrok\nvo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zákonom.\n3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,\nak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho\nsúdneho úradníka.\n4. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného\nsporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,\nprostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.\n\n5. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,\nje prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.\n6. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.\n7. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.\n8. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná\nvčas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie\nvydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po\nskonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal\nnapadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia\npojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná\ndôvodne, a preto ju zamietol.\n9. Pre úplnosť súd uvádza, že preskúmavacie oprávnenie sudcu pri rozhodovaní o sťažnosti je\nohraničené medzami, v ktorých sa sťažovateľ domáha preskúmania uznesenia vyššieho súdneho\núradníka. Vymedzenie rozsahu sťažnosti je pre sudcu, ktorý rozhoduje o sťažnosti záväzné v tom smere,\nže nemôže preskúmať uznesenie vyššieho súdneho úradníka vo väčšom, ale ani v menšom rozsahu\nnež je uvedené v sťažnosti. Vzhľadom na uvedené súd preskúmal napadnuté uznesenie len v rozsahu\nnamietanom oprávneným v podanej sťažnosti.\n10. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, pre\nktoré vyššia súdna úradníčka návrh na vykonanie exekúcie v časti o vymoženie úrokov z omeškania\nzamietla, a preto naň v podrobnostiach odkazuje. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje za\npresvedčivé, dostatočné a jasné, pričom vyššia súdna úradníčka sa vysporiadala so všetkými, pre\nrozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami.\n11. Na podporu správnosti napadnutého uznesenia sťažnostný súd v prvom rade pripomína, že\nv prejednávanej veci oprávnený uplatňoval k vymoženiu nárok na vymoženie istiny vo výške 443,67\nEur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 474,67 eur od 24. 03. 2003 do\n20. 12. 2019, úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 459,67 eur od 21. 12. 2019 do\n17. 06. 2021 a úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 443,67 eur od 18. 06. 2021 do\nzaplatenia na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu Okresného súdu Bratislava\nIII sp. zn. 42Rob/1438/2002 - 6 zo dňa 24. 07. 2002 (ďalej len „exekučný titul“), ktorý bol vydaný súdnym\ntajomníkom. Ďalej sťažnostný súd len okraj uvádza, že v prípade návrhu oprávneného na vykonanie\nexekúcie sa jednalo o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019\nZ. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len\n„ZoUNEK“), kde dal zákonodarca možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k zastaveniu starej\nexekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu.\nPreto oprávnený mohol podať opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ bolo predchádzajúce\nexekučné konanie ukončené jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEK-u a nebola vymožená\npohľadávka oprávneného. Je potrebné ale zdôrazniť, že opätovný návrh na vykonanie exekúcie, ako\nkaždý iný návrh na vykonanie exekúcie, podlieha novým pravidlám exekučného konania v zmysle\nExekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, čo znamená, že exekučný súd je nielen\noprávnený ale aj povinný tento návrh posúdiť z pohľadu novej právnej úpravy. To, že v danom prípade\nna podklade predloženého exekučného titulu už prebiehala exekúcia, tak pre posúdenie návrhu na\nzastavenie exekúcie ako i podanej sťažnosti nemá relevanciu. Exekučný súd je totiž povinný zamietnuť\nakýkoľvek návrh na vykonanie exekúcie (prípadne exekúciu zastaviť) vždy, ak pri jeho posudzovaní\nvyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je v zmysle právnej úpravy nútený\nvýkon rozhodnutia neprípustný.\n12. V nadväznosti na argumentáciu oprávneného v podanej sťažnosti, sťažnostný súd poukazuje na to,\nže v danej veci nebolo sporné, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so zmluvou o úvere č. 4090559 zo\ndňa 12. 02. 2002, ktorú vyššia súdna úradníčka správne vyhodnotila ako zmluvu spotrebiteľskú, pričom\njej odôvodnenie bolo vyčerpávajúce, a preto naň sťažnostný súd v podrobnostiach odkazuje. K námietke\n\nohľadom nesprávneho právneho posúdenia charakteru zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 12. 02. 2002,\nktorá založila právny vzťah medzi oprávneným a povinným, musí sťažnostný súd doplniť, že v žiadnom\nprípade nemôže súhlasiť s právnym názorom prezentovaným oprávneným v podanej sťažnosti. Niet\npochybností o tom, že zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským. Pri\nposúdení charakteru zmluvy podľa občianskeho práva upravujúceho spotrebiteľské zmluvy pritom vyššia\nsúdna úradníčka správne vychádzala z § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení\núčinnom ku dňu uzavretia posudzovanej zmluvy. Právny názor oprávneného, ktorý argumentuje tým,\nže v prípade dotknutej zmluvy o úvere nešlo súčasne o zmluvu spotrebiteľskú, pretože zmluva o úvere\nsa spravuje len ustanoveniami Obchodného zákonníka, tak nemá oporu v Občianskom zákonníku a ani\nv ustálenej rozhodovacej praxi. Sťažnostný súd nepopiera charakter zmluvy o úvere ako absolútneho\nobchodu, ktorý sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Aplikácia Obchodného zákonníka by\nvšak znamenala spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom zákonníku\n(§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému\nzákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Keďže právny vzťah\nzaložený zmluvou o úvere bol správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský, vyššia súdna úradníčka\nsprávne postupovala v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho\npráv.\n13. Ďalej nebolo sporné, že exekučným titulom bol platobný rozkaz zo dňa 24. 07. 2002 vydaný súdnym\ntajomníkom. Pokiaľ teda oprávnený namietal oprávnenie exekučného súdu vykonať hmotnoprávny\nprieskum platobného rozkazu (ktorý je v danom prípade exekučným titulom), treba zdôrazniť, že\nExekučný poriadok v zákonom vymedzených prípadoch (viď. § 53 ods. 3 Exekučného poriadku) pripúšťa\naj hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, pričom práve v súvislosti s vykonaním exekúcie na\npodklade platobného rozkazu vydaného v spotrebiteľskom spore sťažnostný súd dáva do pozornosti\nzjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR prijaté v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. Plz. ÚS 1/2022-9 zo dňa 15. 06. 2022, podľa ktorého je s poukazom na § 53 ods. 3\npísm. e) Exekučného poriadku exekučný súd oprávnený a povinný vykonať hmotnoprávny prieskum\nvymáhaného nároku v prípade, „ak sa tento vymáha na podklade platobného rozkazu vydaného\nvyšším súdnym úradníkom priznaného titulom spotrebiteľskej zmluvy, možnosť podania odporu bola\nlimitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ\nodpor vecne odôvodnil, pretože by inak rezignoval na princíp efektívnej ochrany spotrebiteľa, ktorý je\nsúčasťou základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd predmetné stanovisko prijal vychádzajúc\npredovšetkým z rozsudku súdneho dvora C-448/17 a „majúc na zreteli záväzky Slovenskej republiky\nvyplývajúce jej z postavenia členského štátu Európskej únie, v záujme dosiahnutia cieľov smernice\n93/13/EHS a v záujme reálnej garancie práva na súdnu ochranu ústavný súd akcentuje, že je\nnevyhnutné interpretovať predmetné ustanovenie eurokonformne, a to tak, že za situáciu predpokladanú\n§ 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku („... v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo\npreskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky“) je nutné považovať aj stav, keď v konaní o vydanie\nplatobného rozkazu síce bolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky,\navšak právomoc na vydanie platobného rozkazu bola zverená vyššiemu súdnemu úradníkovi a vyšší\nsúdny úradník platobný rozkaz vydal, možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od\ndoručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil.\nTýmto spôsobom je možné zrevidovať nedostatok, ktorým je postihnuté základné konanie – konanie o\nvydanie platobného rozkazu (platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom, možnosť spotrebiteľa\npodať odpor v lehote iba 15 dní od doručenia platobného rozkazu, nutnosť odpor vecne odôvodniť,\nčo v súhrne vyvoláva stav nezabezpečenia možnosti skúmania neprijateľných zmluvných podmienok\nsudcom) vyčítaný Súdnym dvorom tak, že priestor na ex offo kontrolu existencie neprijateľných\nzmluvných podmienok je daný v štádiu vykonávacieho konania. Iba taká interpretácia § 53 ods. 3 písm. e)\nExekučného poriadku, podľa ktorej všeobecnému súdu v exekučnom konaní prináleží skúmať exekučný\ntitul – platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom z hľadiska posúdenia dôvodnosti vymáhania\nnároku, ktorý má pôvod v spotrebiteľskej zmluve, teda skúmať, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje\nneprijateľné zmluvné podmienky a či netrpí vadami, ktoré majú vplyv na nárok vymáhaný v exekučnom\nkonaní, zodpovedá naplneniu cieľov sledovaných smernicou 93/13/EHS (III. ÚS 324/2021-49).“\n14. Pokiaľ teda je exekučný súd oprávnený vykonať hmotnoprávny prieskum platobných rozkazov\nz pohľadu existencie neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré boli vydané vyššími súdnymi\núradníkmi, v záujem efektívnej ochrany spotrebiteľov je tiež namieste, aby exekučný súd vykonal\nprieskum plnenia priznaného zo spotrebiteľskej zmluvy aj v prípade, ak platobný rozkaz vydal súdny\n\ntajomník (čo predchádzajúca právna úprava umožňovala), ktorý je v hierarchii súdnych úradník na\nnižšom stupni než vyšší súdny úradník s tým, že pre funkciu súdneho tajomníka sa nevyžaduje právnické\nvzdelanie. Zároveň možno doplniť, že spomínané zjednocujúce stanovisko nie je použiteľné len vo\nvzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti Civilného sporového poriadku či podľa zákona č.\n307/2016 Z. z. o upomínacom konaní, ale aj vo vzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti\nObčianskeho súdneho poriadku, čo vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (viď. nález sp.\nzn. III. ÚS 166/2023 z 07. 09. 2023, nález sp. zn. III. ÚS 369/2023 z 18. 08. 2023 či nález sp. zn. III.\nÚS 193/2023 z 13. 07. 2023) a predovšetkým i zo samotného rozsudku súdneho dvora C-448/17, kde\npredmetom prieskumu bol platobný rozkaz vydaný dňa 24. 08. 2012, teda za účinnosti Občianskeho\nsúdneho poriadku.\n15. Hoci teda oprávnený namietal postup exekučného súdu, môže sťažnostný súd len uviesť, že\nargumentácii oprávneného rozumie. Exekučný súd však musí postupovať v súlade s platnou právnou\núpravou, ako aj v súlade so zjednocujúcim stanoviskom Ústavného súdu SR prijatým pod sp. zn.\nPlz. ÚS 1/2022 a v neposlednom rade aj v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V tomto\nsmere možno pripomenúť nález vo veci sp. zn. I. ÚS 462/2022, kde Ústavný súd SR konštatoval\nporušenie práva na spravodlivý proces v prípade, ak súd neaplikuje rozsudok Súdneho dvora priliehavý\nna prejednávanú vec. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach tiež zdôrazňuje, že povinnosťou\nslovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nie\nje len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov (m. m. III. ÚS 666/2016, ZNaU\n50/2016). Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen\nvôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska\nprávnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, a\ndokonca niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. V tomto smere je preto nevyhnutné poukázať na to, že\nSúdny dvor EÚ judikoval, že vykonanie ex offo kontroly relevantných zmluvných podmienok nie je\no možnosti, ale o povinnosti: „Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo\nSpoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej\npodmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku, pokiaľ je súd oboznámený s\nprávnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane prípadu“ (rozsudok C-243/08,\nE.:E.:F.:XXXX:XXX, bod 32). Súd má pritom tento cieľ naplniť s takou mierou procesnej ingerencie, ktorá\nje typická pre ochranu verejného poriadku (porov. uznesenie C-76/10, E.:E.:F.:XXXX:XXX, bod 50), a\nto bez ohľadu na zastupovanie spotrebiteľa advokátom (porov. rozsudok C-497/13, E.:E.:F.:XXXX:XXX,\nbod 47). Súdny dvor EÚ taktiež prijal záver, že ex offo prieskum neprijateľnosti zmluvných podmienok\nsa má vykonať aj v konaniach vymáhacej povahy, napr. v insolvenčnom konaní (rozsudok C-377/14,\nE.:E.:F.:XXXX:XXX) či v exekučnom konaní (C-448/17, E.:E.:F.:XXXX:XXX).\n16. Práve zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR, týkajúce sa exekučného konania, vychádza z\nrozsudku Súdneho dvora EÚ C-448/17, kde Súdny dvor judikoval, že „Smernica 93/13 sa má vykladať v\ntom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá,\nnapriek tomu, že v štádiu vydania platobného rozkazu proti spotrebiteľovi stanovuje preskúmanie nekalej\npovahy podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, na jednej\nstrane priznáva právomoc vydať tento platobný rozkaz súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie\nsudcu, a na druhej strane stanovuje pätnásťdňovú lehotu na podanie odporu a vyžaduje, aby bol tento\nodpor vecne odôvodnený, za predpokladu, že takéto ex offo preskúmanie nie je stanovené v štádiu\nvýkonu uvedeného platobného rozkazu, čo musí preveriť vnútroštátny súd.“ Ak teda v štádiu vydávania\nplatobného rozkazu vnútroštátna právna úprava priznáva právomoc súdnemu úradníkovi, ktorý nemá\npostavenie sudcu, pre zachovanie potrebného účinku smernice 93/13 je nutné umožniť preskúmanie\nneprítomnosti nekalých podmienok v dotknutej zmluve sudcom práve v štádiu výkonu platobného\nrozkazu. Sťažnostný súd má za to, že za prípadné pochybenie zákonodarcu, ktorý možnosť vydania\nplatobného rozkazu zveril súdnemu úradníkovi, ako uviedol oprávnený, predsa nemožno sankcionovať\npovinného (spotrebiteľa) tým, že voči nemu bude vymáhaný nárok, ktorý je v zjavnom rozpore so\nzákonom. Vychádzajúc z uvedeného tak exekučný súd nemohol inak než vykonať hmotnoprávny\nprieskum predloženého exekučného titulu a v prípade, že detegoval neprijateľnú zmluvnú podmienku,\nktorá má vplyv na vymáhaný nárok, musel postupom v zmysle § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného\nporiadku návrh na vykonanie exekúcie v dotknutej časti zamietnuť. Na uvedenom závere súčasne nič\nnemení ani skutočnosť, že v čase vydania exekučného titulu Občiansky súdny poriadok neupravoval\npovinnosť súdu ex offo skúmať existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, pretože podstatným\nje, že túto povinnosť majú súdy zverenú toho času. Práve jedným z cieľov Smernice 93/13/EHS totiž\n\nje, aby členské štáty v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže zabezpečili existenciu\nprimeraných a účinných prostriedkov, ktoré by zabránili uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách\nuzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Súdom členských štátov Únie\ntak bolo k naplneniu tohto cieľa zverené oprávnenie skúmať povahu neprijateľných podmienok v\nspotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok vo veci\nC-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na zabezpečenie\nefektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup k využívaniu\nspomínaného oprávnenia. Práve obsahom efektívnej ochrany spotrebiteľa musí byť aj „očistenie“\nzmluvných vzťahov od neprijateľných zmluvných podmienok v zmluvách uzatvorených v čase, kedy\nnáš právny poriadok neobsahoval takú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako je to dnes, inak by\ndochádzalo k diskriminácii spotrebiteľov.\n17. Vo vzťahu k úrokom z omeškania, v časti ktorých bol návrh na vykonanie exekúcie zamietnutý,\nsťažnostný súd ďalej poukazuje na to, že hoci Občiansky zákonník v čase podpisu zmluvy o úvere\nneobsahoval ešte takú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako ju poznáme dnes, treba uviesť, že\nu takej zmluvy ako je zmluva o úvere zo dňa 12. 02. 2002 (teda uzatvorenej v čase, kedy absentovala\nvýslovná právna úprava zakotvujúca prednosť ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské vzťahy\npred ustanoveniami Obchodného zákonníka) súdna prax už v rámci rozhodovacej činnosti venovanej i\nvýkladu pojmov „spotrebiteľský úver“ a „spotrebiteľská zmluva“ a vzájomnému pomeru takýchto pojmov\nuzavrela, že normy obchodného práva (keďže zmluva o úvere je absolútnym obchodom) sú použiteľnými\nlen vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských\nvzťahov v Občianskom zákonníku, ďalších právnych predpisoch a predpisoch vydaných na ich\nvykonanie. Hoci teda v čase uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere právna úprava nevylučovala použitie\nObchodného zákonníka, podľa ustálenej rozhodovacej praxe by v súčasnej dobe výlučná aplikácia\nObchodného zákonníka znamenala spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v\nObčianskom zákonníku (§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú\nvoči Obchodnému zákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Inak\npovedané, Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v spotrebiteľskej\nprávnej úprave a vo vykonávacích predpisoch k nim; to musí platiť i v prípade posudzovania súladu\nzmluvy s normami spotrebiteľského práva. Keďže právny vzťah založený zmluvou o úvere zo dňa 12. 02.\n2002 bol správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský, vyššia súdna úradníčka ďalej správne postupovala\nv zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv a v konečnom\ndôsledku tak v prejednávanej veci ohľadom sporného úroku z omeškania dala správne prednosť právnej\núprave Občianskeho zákonníka pred právnou úpravou Obchodného zákonníka.\n18. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal preto exekučný súd oprávnenie i povinnosť podrobiť zmluvu\no úvere zo dňa 12. 02. 2002 prieskumu z pohľadu právnej úpravy zákona č. 634/1992 Zb., pričom §\n23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. upravoval, že obsahom typovej zmluvy nesmú byť neprimerané\npodmienky alebo podmienky v rozpore s dobrými mravmi. Práve v dôsledku uvedeného sa potom vyššia\nsúdna úradníčka správne zaoberala úrokmi z omeškania, ktoré boli v exekučnom titule priznané vo výške\n0,25 % denne, pričom sťažnostný súd zdôrazňuje, že exekučný titul v tomto smere zjavne vychádzal\nz osobitného zmluvného dojednania o výške úrokov z omeškania (bod 7 zmluvy o úvere: „Obidve\nzmluvné strany sa dohodli, že sankčný úrok /úrok z omeškania/ za nezaplatenú splátku v určenom\ntermíne je vo výške ,025 % denne z celkovej dovtedy dlžnej sumy.“ Ak by totiž nejestvovalo toto zmluvné\ndojednanie ohľadom výšky úrokov z omeškania, súd by pri vydaní platobného rozkazu musel priznať\núroky z omeškania v ich zákonnej výške (tak, ako to vyplývalo napr. aj z § 369 ods. 1 Obchodného\nzákonníka v znení účinnom v čase omeškania povinného). Tu treba ďalej doplniť, že prijateľnosť (ale tiež\nneprijateľnosť) konkrétnej zmluvnej podmienky a tak i jej platnosť (resp. neplatnosť) sa musí posudzovať\nvo vzťahu k príslušnému zmluvnému dojednaniu v podobe zadefinovanej dohodou účastníkov právneho\nvzťahu, čo inak povedané, znamená, že zmluvná podmienka stojí i padá len ako celok, a teda plnenie\nvyplývajúce z neprijateľnej zmluvnej podmienky nemožno moderovať. Každá zmluvná strana takto znáša\nriziko naformulovania príslušnej podmienky celkom určitým spôsobom; spotrebiteľ riziko, že pre prípad\nnie celkom uváženého pristúpenia na určitú podmienku a následného neopodstatneného dovolania sa\nním neprijateľnosti ho podmienka bude zaväzovať a dodávateľ naopak riziko, že podmienka majúca\nmu poslúžiť, neobstojí. Pokiaľ teda súd vysloví neprijateľnosť zmluvnej podmienky, táto je neplatná\nako celok, v dôsledku čoho je súd v súlade s článkom 6 ods. 1 smernice 93/13 povinný vylúčiť\nuplatnenie nekalej zmluvnej podmienky tak, aby nebola záväzná pre spotrebiteľa. Vyššie uvedený záver\npodporuje napr. aj rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 14. júna 2012, Banco Espanol de Crédito (C-618/10,\n\nEU:C:2012:349), kde Súdny dvor konštatoval, že „v prípade, keď vnútroštátne súdy zistia existenciu\nnekalej podmienky, sú povinné iba neuplatniť takúto podmienku, aby nebola záväzná pre spotrebiteľa,\nnemôžu však zmeniť jej obsah. Zmluva, v ktorej je daná podmienka uvedená, totiž musí v zásade\nexistovať ďalej bez akejkoľvek zmeny okrem odstránenia nekalých podmienok, pokiaľ je jej ďalšia\nexistencia možná v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva (bod 65).“ V Rozsudku z 26. marca 2019\n(veľká komora), Abanca Corporación Bancaria (C-70/17 a C-179/17, EU:C:2019:250) Súdny dvor tiež\nuviedol, že „keď vnútroštátny súd konštatuje neplatnosť nekalej podmienky v zmluve uzatvorenej medzi\npodnikateľom a spotrebiteľom, článok 6 ods. 1 smernice 93/13 bráni vnútroštátnemu právnemu pravidlu,\nktoré umožňuje, aby vnútroštátny súd doplnil túto zmluvu tak, že zmení obsah tejto podmienky. Keby teda\nvnútroštátny súd mohol meniť obsah nekalých podmienok, ktoré sú uvedené v takej zmluve, mohlo by sa\ntým ohroziť splnenie dlhodobého cieľa uvedeného v článku 7 smernice 93/13. Táto možnosť by prispela\nk odstráneniu odradzujúceho účinku voči podnikateľom; totižto tým, že by sa také nekalé podmienky\nvoči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnili, mohlo by to podnikateľov zvádzať k používaniu uvedených\npodmienok, keďže by vedeli, že aj keby sa malo rozhodnúť o ich neplatnosti, mohol by vnútroštátny\nsúd zmluvu v nevyhnutnom rozsahu doplniť, takže by ich záujmy boli týmto spôsobom napriek tomu\nzabezpečené (body 53 a 54).“\n19. Zároveň, exekučnému súdu nevyplýva zo žiadnej právnej normy povinnosť nahradiť nekalú\nzmluvnú podmienku zákonnou úpravou, naopak, aj Súdny dvor EÚ takúto možnosť pripúšťa len\nv situáciách, v ktorých by bol súd na základe neplatnosti nekalej podmienky nútený zrušiť zmluvu v\ncelom rozsahu, čím by spotrebiteľa vystavil obzvlášť nepriaznivým dôsledkom, ktoré by ho penalizovali.\nPremietnutím uvedeného na prejednávanú vec, tak má sťažnostný súd za to, že keďže neplatnosť\ndojednania o úrokoch z omeškania nemala vplyv na platnosť samotnej zmluvy o úvere, nebolo\nz uvedeného dôvodu namieste priznať zákonnú výšku úrokov z omeškania. V tomto smere, teda k\notázke nahradenia neprijateľnej zmluvnej podmienky zákonným ustanovením, možno ešte podporne\npoukázať na Rozsudok z 21. januára 2015, Unicaja Banco a Caixabank (C-482/13, C-484/13, C-485/13\na C-487/13, EU:C:2015:21), kde Súdny dvor konštatoval, že „keď je sadzba úrokov z omeškania\nstanovená v zmluvnej podmienke zmluvy o hypotekárnom úvere vyššia, než je sadzba stanovená\nvnútroštátnym právom, a má byť podľa tohto práva znížená, táto okolnosť nemôže brániť vnútroštátnemu\nsúdu, aby so zreteľom na smernicu 93/13 mohol okrem tohto opatrenia zníženia vyvodiť všetky dôsledky\nz prípadnej nekalej povahy zmluvnej podmienky, ktorá stanovuje túto sadzbu, prípadne aby túto\npodmienku aj zrušil (body 41 a 42).“\n20. V nadväznosti na vyššie uvedené tak treba zopakovať, že účastníci občianskoprávnych vzťahov\nsi môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak z povahy ustanovení\nzákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súdna\nprax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s\n§ 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z\nomeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Inak povedané, dohoda o výške úrokov z omeškania je\nprípustná s tým, že ale nesmie byť prekročená zákonom stanovená horná hranica úrokov z omeškania.\nV prejednávanej veci tak bolo potrebné posúdiť či zmluvné dojednanie ohľadom úrokov z omeškania\nz pohľadu § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. a aj § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom\nv čase uzatvorenia zmluvy o úvere, a teda či toto zmluvné dojednanie nie je neprimeranou podmienkou,\nktoré na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán,\npričom treba konštatovať vecnú správnosť jej záveru, keď toto ustanovenie požaduje od povinného ako\nspotrebiteľa, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s omeškaním plnenia jeho\nzáväzku. V tomto smere totiž sťažnostný súd poukazuje na to, že v danom prípade dojednaný úrok\nz omeškania predstavoval výšku 91,25 % ročne oproti zákonnému úroku z omeškania v sadzbe 13\n% ročne (v zmysle v tom čase platnej právnej úpravy). Dojednaná výška úroku z omeškania tak bola\nv zjavnom rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995\nZb., ktoré kogentne stanovujú hornú hranicu úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, ktorým\nspotrebiteľský vzťah jednoznačne je, pričom prekročenie tejto hranice nie je prípustné, a teda spôsobuje\nnápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán na škodu spotrebiteľa (povinného).\n21. Sťažnostný súd tak má bez pochybností za to, že presah sadzby zmluvných úrokov z omeškania v\nspotrebiteľskej zmluve nad sadzbu ustanovenú predpismi občianskeho práva spôsobuje neprijateľnosť a\nneplatnosť takéhoto dojednania ako celku, v dôsledku čoho treba nesporne konštatovať vecnú správnosť\nnapadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky. Nehovoriac o tom, že dohoda účastníkov o výške\n\núrokov z omeškania nad hornú hranicu stanovenú § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení\ns § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. je neprípustná, a teda v rozpore so zákonom. Hoci\nzákon č. 634/1992 Zb. súčasne porušenie § 23a výslovne nesankcionoval neplatnosťou zmluvného\ndojednania, v čase uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere bol súčasťou Občianskeho zákonníka § 39,\nv zmysle ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho\nobchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Zmluvné dojednanie o výške úrokov z omeškania tak možno\nvyhodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka\nz dôvodu, že svojim obsahom odporuje zákonu.\n22. Hoci oprávnený s postupom exekučného súdu nesúhlasí, tento postup je reflexiou súčasnej úrovne\nochrany spotrebiteľov v podmienkach Slovenskej republiky, ktorú od orgánov (súdov) Slovenskej\nrepubliky požaduje Európska únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň\nich ochrany, čo má prispieť k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov, ako aj k\npodpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. Z právnych\nnoriem Európskej únie možno abstrahovať princíp zvýšenej súdnej ochrany spotrebiteľa, pričom súdom\nčlenských štátov Únie bolo k naplneniu tohto cieľa zverené oprávnenie skúmať povahu neprijateľných\npodmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok\nvo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na\nzabezpečenie efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup k\nvyužívaniu spomínaného oprávnenia. Navyše, vyššie uvedený postup exekučného súdu bol v obdobnej\nveci už predmetom prieskumu Ústavného súdu SR, ktorý nálezom ÚS SR sp. zn. III. ÚS 23/2024 zo\ndňa 10. 04. 2024 nevyhovel ústavným sťažnostiam a vylúčil korekciu úroku z omeškania na zákonnú\nvýšku, pokiaľ je právnym základom ich uplatnenia neprijateľná zmluvná podmienka tak, ako tomu bolo\naj v prejednávanej veci.\n23. Uvedenými úvahami tak sťažnostný súd dospel k záveru o nedôvodnosti sťažnosti oprávneného\nproti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 75Ek/165/2024 zo dňa 25. 06. 2024, a preto\nnemohol inak než podanú sťažnosť v celom rozsahu zamietnuť.\n24. Keďže predmetom sťažnosti nebolo uznesenie, ktorým by sa konanie končilo a súčasne do vydania\npoverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného\nporiadku), a teda by nebolo medzi kým rozhodnúť o nároku na náhradu trov tohto konania, súd prvej\ninštancie o trovách sťažnostného konania nerozhodoval.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).\nDovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné\n202 ods. 4 Exekučného poriadku).\n\n(§", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:5a98b561-06ec-411d-98c0-1f5259a379ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.23.2024.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 23/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 23/2024 z 10. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-10", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.23.2024.2"}, {"guid": "ussr:c0fb02f8-10ce-4494-83f1-3387ad97ad0a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.166.2023.3", "spisova_znacka": "III. ÚS 166/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 166/2023 z 7. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-07", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.166.2023.3"}, {"guid": "ussr:4c18fd93-6a0e-47e8-9f40-2883212d24cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.369.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 369/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 369/2023 z 18. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-18", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.369.2023.1"}, {"guid": "ussr:fccf2401-3896-4e82-b663-0b83e4182704", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.193.2023.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 193/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 193/2023 z 13. 7. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-07-13", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.193.2023.2"}, {"guid": "ussr:e835754a-6638-4e73-8400-685d079e4cdd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.462.2022.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 462/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 462/2022 z 3. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-03", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.462.2022.2"}, {"guid": "ussr:347e50e9-c01e-4558-9087-7451c50fe749", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.324.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 324/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 324/2021 z 14. 7. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-07-14", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.324.2021.1"}, {"guid": "ussr:1ae3201f-37c3-4972-9687-0eabb6e7e2f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 666/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-11", "citacie_n": 585, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1"}], "citovane_v": []}