Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 9Cdo/52/2025 8719204519 22. 09. 2026 JUDr. Gabriela Klenková ECLI:SK:NSSR:2026:8719204519.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu R. V., narodeného XX. V. XXXX, V., Ž. XXX/ X, zastúpeného spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Poprad, Námestie svätého Egídia 40/93, IČO: 44 250 029, proti žalovanej X. W., narodenej XX. D. XXXX, Q., V. XXXX/XX, zastúpenej advokátom JUDr. Miroslavom Katunským, Košice, Floriánska 19, o určenie spoluvlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 13C/22/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 10. decembra 2024 sp. zn. 17Co/7/2024, takto rozhodol: Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 10. decembra 2024 sp. zn. 17Co/7/2024 v potvrdzujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania a rozsudok Okresného súdu Poprad č. k. 13C/22/2019-318 z 21. novembra 2023 z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a Okresnému súdu Poprad na ďalšie konanie. Uznesenia Okresného súdu Poprad č. k. 13C/22/2019-394 zo 4. februára 2025 a č. k. 13C/22/2019-410 z 20. marca 2025 z r u š u j e. Dovolanie o zamietnutí návrhu na zmenu žaloby a návrhu na prerušenie konania o d m i e t a. odôvodnenie: 1. Okresný súd Poprad (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 13C/22/2019-318 z 21. novembra 2023 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia podielového spoluvlastníctva nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. Veľká , zapísaných na liste vlastníctva (ďalej len ,,LV“) č. XXXX a to rodinný dom súpisného č. XXXX, postaveného na pozemku C-KN parcelného č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 274 m2 , parcelného č. XXX záhrady o výmere 469 m2, pozemkoch E-KN parcelného č. XXXX/X orná pôda o výmere 93 m2 a parcelného č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 94 m2 v podiele 1 v pomere k celku; žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %; zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením č. k. 13C/22/2019-98 z 2. apríla 2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 2Co/22/2020-156 z 10. júna 2020; zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením č. k. 13C/22/2019-262 z 21. októbra 2020. 1.1. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 136 ods. 1 a 2, § 588, § 48 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a na základe výsledkov vykonaného dokazovania ustálil, že dňa 28. mája 2013 sporové strany uzatvorili kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva nehnuteľností, nachádzajúcich sa v k. ú. W., vedených na LV č. XXXX, a to rodinný dom súpisného č. XXXX postavený na pozemku registra C-KN parcelného č. XXX - zastavené plochy a nádvoria, o výmere 274 m2, parcelného č. XXX - záhrady o výmere 469 m2, pozemku registra E-KN parcelného č. XXXX/X - orná pôda o výmere 93 m2 a parcelného č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 94 m2, v podiele 1 v pomere v celku, za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 45 000 eur v splátkach, a to tak, že suma 5 000 eur mala byť uhradená do 15 pracovných dní od podpisu zmluvy, suma 15 000 eur do 30. júna 2013, suma 10 000 eur do 31. júla 2013 a suma
15 000 eur do 31. augusta 2013. V čl. V. v bode 3 kúpnej zmluvy si zmluvné strany dohodli možnosť žalobcu odstúpiť od kúpnej zmluvy v prípade nezaplatenia dohodnutej kúpnej ceny riadne a včas. Vklad vlastníckeho práva bol povolený rozhodnutím Okresného úradu Poprad, katastrálny odbor pod č. W.XXXX/XXXX z 18. októbra 2019. Žalovaná uhradila kúpnu cenu dohodnutú v zmluve v piatich splátkach, a to 28. októbra 2019 vo výške 28 000 eur, 30. októbra 2019 vo výške 10 000 eur, 21. októbra 2019 vo výške 5 000 eur, 3. novembra 2019 vo výške 10 000 eur a 4. novembra 2019 vo výške 900 eur. Žalobca odstúpil od kúpnopredajnej zmluvy listom z 31. októbra 2019 z dôvodu, že kúpna cena nebola riadne zaplatená. Žalovaná napadla neplatnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/9/2020, v ktorom súd prvej inštancie v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu určil, že odstúpenie od kúpnej zmluvy z 28. mája 2013 spísané dňa 31. októbra 2019, ktorým žalovaný odstúpil od kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnosti a zmluvy o zrušení vecného bremena, je neplatný právny úkon. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 22. augusta 2023. 1.2. Súd prvej inštancie vychádzal zo žaloby, v ktorej žalobca odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti od odstúpenia od zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny. Vyhodnotil, že pokiaľ bolo v samostatnom konaní vedenom pod sp. zn. 12C/9/2020 rozhodnuté, že uvedené odstúpenie od zmluvy je neplatné, potom otázka platnosti odstúpenia od zmluvy bola vo vzťahu k predmetu tohto sporu prejudiciálnou otázkou. Keďže o tejto prejudiciálnej otázke bolo rozhodnuté samostatným konaním, súd prvej inštancie bol viazaný výrokom rozsudku a musel z tohto rozhodnutia vychádzať pri posudzovaní nároku žalobcu. Neplatný právny úkon nie je spôsobilý vyvolať právne následky, ktoré s takýmto úkonom právny predpis spája, preto, ak bolo odstúpenie od zmluvy z 31. októbra 2019 neplatným právnym úkonom, nemohli nastať ani právne následky vyplývajúce z § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V dôsledku neplatného odstúpenia od zmluvy nedošlo k zrušeniu kúpnej zmluvy. V konaní nebola preto preukázaná okolnosť, žeby žalobca spätne nadobudol spoluvlastnícky podiel v pomere 1 k nehnuteľnosti. 1.3. Námietky žalobcu, týkajúce sa tvrdenia, že nebolo potrebné od zmluvy odstúpiť z dôvodu uplynutia 3 rokov od uzavretia kúpnej zmluvy a z dôvodu nepodania návrhu na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam, ako aj námietku týkajúcu sa tvrdenia o neplatnosti kúpnej zmluvy v rozpore s dobrými mravmi, lebo v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy žalovaná a jej manžel nemali finančné prostriedky na výplatu žalobcu, súd prvej inštancie posúdil ako zmenu žaloby spočívajúcu v zmene skutkových okolností odôvodňujúcich nárok žalobcu, kedy nedochádza k zmene žalobného návrhu, ale menia sa skutkové okolnosti odôvodňujúce uplatnený nárok žalobcom. Žalobca pôvodne odôvodňoval žalobu odstúpením od kúpnej zmluvy v dôsledku čoho malo dôjsť k zrušeniu kúpnej zmluvy od počiatku, čím by sa navodil právny stav pred uzatvorením kúpnej zmluvy, keďže bol podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností. Na pojednávaní konanom dňa 21. novembra 2023 žalobca uviedol úplne iné skutkové okolností odôvodňujúce jeho žalovaný nárok spočívajúce v tom, že kúpna zmluva je absolútne neplatný právny úkon, teda nebolo potrebné ani od zmluvy odstúpiť. Súd prvej inštancie na návrh žalobcu podľa § 143 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“) zmenu žaloby nepripustil, pretože výsledky doterajšieho konania by nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe. Navyše otázka povinnosti rozhodnúť podľa § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako bolo uvedené v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/9/2020, nebola podmienkou platnosti a účinnosti zmluvy. Návrhy na doplnenie dokazovania súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodné vzhľadom k tomu, že sa netýkali skutkových okolností, ktoré neodôvodňovali podanú žalobu, ale išlo o skutkové okolnosti, ktoré ako nové v rámci konania pripustené neboli. Na základe uvedených dôvodov preto dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby v dôsledku neplatnosti právneho úkonu odstúpenia od kúpnej zmluvy. O vydaných uzneseniach o nariadení neodkladného opatrenia rozhodol tak, že ich zamietnutím žaloby vo veci samej zrušil. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. 2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 10. decembra 2024 sp. zn. 17Co/7/2024 zamietol návrh žalobcu na zmenu žaloby; zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania; potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej; žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 2.1. Odvolací súd s poukazom na ustanovenie podľa § 371 CSP konštatoval, že v odvolacom konaní nemožno žalobu meniť, preto sa osobitne zaoberal návrhom žalobcu na pripustenie zmeny žaloby tak, ako ju navrhol na pojednávaní konanom dňa 21. novembra 2023. Žalobca žiadal nahradiť pôvodne
tvrdený dôvod odstúpenia od kúpnej zmluvy tvrdením o zániku zmluvy ex lege podľa § 47 Občianskeho zákonníka, pričom argumentoval tým, že ide výlučne o zmenu právnej kvalifikácie pri zachovaní pôvodného petitu. Odvolací súd túto argumentáciu neprijal, keďže dospel k záveru, že navrhovaná zmena v skutočnosti predstavuje zmenu skutkového stavu, na ktorom je uplatnený nárok založený. Podstatné bolo aj to, že o totožnej zmene žaloby už raz rozhodoval súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 21. novembra 2023 a odvtedy nedošlo k žiadnej zmene skutkových okolností týkajúcich sa dôvodov zániku zmluvy podľa § 47 Občianskeho zákonníka. Túto okolnosť odvolací súd považoval z procesného hľadiska za vec už rozhodnutú, a keďže navyše v odvolacom konaní zmena žaloby ani nie je prípustná, návrhu žalobcu nevyhovel, pretože jeho pripustenie by odporovalo účelu civilného sporového konania spočívajúceho v rýchlej, efektívnej a spravodlivej ochrane práv a v zabezpečení právnej istoty strán sporu. 2.2. K návrhu žalobcu na prerušenie konania do rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní vo veci vedenej pod sp. zn. 12C/9/2020, v ktorej bolo rozsudkom súdu prvej inštancie, potvrdeným rozsudkom odvolacieho súdu, právoplatne určené, že odstúpenie od kúpnej zmluvy je neplatným právnym úkonom, odvolací súd dôvodil, že ide o prejudiciálnu otázku, ktorej posúdenie v inom súdnom konaní je pre súd záväzné. Napokon ani samotné podanie mimoriadneho opravného prostriedku nemalo podľa odvolacieho súdu vplyv na právoplatnosť tohto rozhodnutia. Odvolací súd preskúmal dôvody fakultatívneho prerušenia konania podľa § 164 CSP, ktorých existenciu nezistil. V tejto súvislosti podotkol, že prihliadal aj na zásadu hospodárnosti konania, keďže prerušenie konania by bez vážneho dôvodu spôsobilo len oddialenie rozhodnutia vo veci samej a zbytočné prieťahy. K uvedenému tiež podotkol, že sám žalobca počas konania nepovažoval za principiálnu otázku odstúpenia od zmluvy, hoci na ňom pôvodne skutkovo založil žalobu. Svoje vlastnícke právo odvodzoval predovšetkým od straty účinnosti kúpnopredajnej zmluvy podľa ustanovenia § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka, prípadne od okolností v zmysle ustanovení § 518 alebo § 39 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedených dôvodov, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol. 2.3. K návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania ďalšími listinami na odvolacom pojednávaní odvolací súd uviedol, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k uplatnenému nároku boli správne a nesporné. Ostatné okolnosti, ktoré žalobca žiadal preukázať, najmä súvisiace s iným spôsobom zániku kúpnopredajnej zmluvy, neboli predmetom dokazovania na súde prvej inštancii z dôvodu hospodárnosti konania, preto nebol dôvod, aby sa s nimi zaoberal ako podstatnými ani odvolací súd. Ich pripustenie by predstavovalo v odvolacom konaní neprípustné novoty predlžujúce priebeh konania a v rozpore so zásadou koncentrácie konania by neprimerane zvýhodnilo procesné postavenie žalobcu na úkor práva žalovanej na spravodlivé a kontradiktórne súdne konanie. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd nenariadil pojednávanie na vykonanie takéhoto dokazovania. K veci samej odvolací súd zdôraznil, že rozhodnutie o neplatnosti odstúpenia od zmluvy vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/9/2020 bolo medzi stranami sporu záväzné a malo zásadný vplyv na danú vec, keďže práve v dôsledku neplatnosti odstúpenia od zmluvy nemohlo byť žalobcom tvrdené vlastnícke právo súdnym rozhodnutím chránené. Otázku platnosti a účinnosti kúpnej zmluvy vo vzťahu k oneskorenému vkladu do katastra nehnuteľností odvolací súd nepovažoval za predmet tohto sporu, keďže bola vyriešená v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/9/2020, na ktorého závery poukázal. Nesprávne procesné označenie postavenia žalobcu v odvolaní vyhodnotil len ako zrejmú nesprávnosť bez vplyvu na potrebu meritórneho prejednania odvolania. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 a 2 CSP. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej len „dovolateľ“), ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Namietal, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na dvoch nosných argumentačných bodoch, pričom oba body považoval za nesprávne. Prvým bol záver, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa osobitne nezaoberal platnosťou odstúpenia od kúpnej zmluvy, pretože táto otázka bola už vyriešená v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/9/2020, ktorého závery mali súd prvej inštancie a odvolací súd v danej veci prevziať ako prejudiciálne záväzné. V tejto súvislosti dovolateľ uviedol, že rozhodnutie vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/9/2020 bolo v celom rozsahu zrušené Najvyšším súdom Slovenskej republiky (sp. zn. 7Cdo/5/2024). Keďže súd prvej inštancie ani odvolací súd sa v konaní o určenie vlastníckeho práva otázkou platnosti odstúpenia od zmluvy samostatne nezaoberali a vychádzali výlučne z medzičasom zrušeného rozhodnutia, ich rozhodnutia podľa dovolateľa stratili akýkoľvek právny podklad, na ktorom
by mohli spočívať. Súčasne však poukázal na to, že táto konkrétna okolnosť predstavuje dôvod na prípadnú obnovu konania, a preto sa ňou v rámci samotného dovolacieho konania už ďalej podrobnejšie nezaoberal. Druhým okruhom dovolacích námietok bol záver odvolacieho súdu, podľa ktorého bol odvolací súd uznesením súdu prvej inštancie o nepripustení zmeny odôvodnenia žaloby viazaný do tej miery, že sa touto otázkou v odvolacom konaní už nemohol znovu meritórne zaoberať, nakoľko išlo o prekážku rozhodnutej veci. S uvedeným záverom sa dovolateľ nestotožnil. Uznal síce, že uznesenie o nepripustení zmeny žaloby nie je vymenované medzi rozhodnutiami, proti ktorým je prípustné odvolanie podľa § 357 CSP, a samostatné odvolanie proti nemu ako takému teda prípustné nie je, ale zdôraznil, že ide výlučne o procesné uznesenie upravujúce vedenie konania, a nie o meritórne rozhodnutie vo veci samej. Podobný charakter majú podľa neho aj ďalšie obdobné uznesenia, napríklad o pripustení zmeny v osobe žalobcu či žalovaného, o zamietnutí návrhu na vykonanie dôkazu, o pojednávaní v neprítomnosti strany sporu, o skončení dokazovania či o nariadení znaleckého dokazovania. Takéto procesné uznesenia podľa dovolateľa v žiadnom prípade nemôžu zakladať prekážku rozsúdenej veci, ktorú môžu tvoriť výlučne meritórne rozhodnutia vydané vo forme rozsudku, preto mu nebolo zrejmé, na základe čoho odvolací súd dospel k opačnému procesnoprávnemu záveru. Neprípustnosť samostatného opravného prostriedku proti procesnému uzneseniu súdu prvej inštancie podľa dovolateľa nevylučuje, aby odvolací súd v rámci prejednania odvolania proti rozsudku vo veci samej preskúmal, či daným spôsobom vedenia konania, obsiahnutým v takomto uznesení, nedošlo k zásahu do práva strany sporu na spravodlivý súdny proces. Ak odvolací súd dospel k záveru, že takýmto procesným postupom bolo právo porušené, nebol síce oprávnený zrušiť samotné napadnuté uznesenie, ale bol však oprávnený a povinný zrušiť rozsudok, ktorému predchádzalo konanie zaťažené týmto procesným pochybením, pričom zrušením rozsudku ex lege dochádza aj k zrušeniu súvisiacich procesných uznesení, ktoré k jeho vydaniu viedli. Na podporu tohto výkladu poukázal práve na to, že k takejto procesnej situácii reálne došlo v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/9/2020, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudky oboch nižších súdov práve pre nedôvodne vydané uznesenie o zamietnutí návrhu na vykonanie dôkazu. Dovolateľ ilustroval dôsledky opačného právneho názoru odvolacieho súdu na viacerých modelových príkladoch, v ktorých by podľa tohto názoru odvolací súd nemohol napraviť žiadne procesné pochybenie súdu prvej inštancie urobené vo forme neodvolateľného uznesenia, hoci by ním bolo strane sporu odopreté právo na súdnu ochranu. Takýto výklad považoval za rozporný nielen s procesným právom, ale najmä s ústavným právom na spravodlivý proces a s právom na dvojinštančné konanie, keďže v konečnom dôsledku vylučuje akúkoľvek preskúmateľnosť procesného postupu súdu prvej inštancie v odvolacom konaní. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie, ktorého postup odvolací súd následne aproboval, nesprávne vyložil zmysel a účel ustanovenia § 143 ods. 1 CSP. Tento zmysel podľa dovolateľa spočíva výlučne v zásade hospodárnosti konania, teda v tom, aby nedochádzalo k znehodnoteniu už vykonaného dokazovania a doterajších procesných úkonov strán v dôsledku dodatočnej zmeny žaloby. V danom prípade však od podania žaloby nebol vykonaný žiaden dôkaz ani žiadne pojednávanie okrem toho, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, keďže konanie bolo po celý čas prerušené, skutkový stav bol medzi stranami nesporný a navrhovaná zmena sa týkala výlučne právneho, nie skutkového posúdenia veci, ktoré mohol súd v zmysle zásady iura novit curia posúdiť na jedinom pojednávaní bez potreby akéhokoľvek ďalšieho dokazovania. Zamietnutie takéhoto návrhu podľa dovolateľa nemalo žiadnu súvislosť s procesnou hospodárnosťou a predstavovalo hrubé porušenie jeho práva na súdnu ochranu, ako aj základnej zásady vyjadrenej v čl. 3 ods. 1 Základných princípov CSP. Na záver dovolateľ podotkol, že samotná otázka aplikovateľnosti ustanovenia § 47 Občianskeho zákonníka na zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorej sa nižšie súdy pre svoj nesprávny procesný postup vôbec nevenovali, je v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 2Sžo/248/2010, 2Cso/184/2005, 1Sžr/172/2012) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) sp. zn. IV. ÚS 66/2012 sporná, pričom citoval viacero rozhodnutí zastávajúcich protichodné právne názory na túto otázku, s tým, že podľa jeho hodnotenia prevažuje názor v prospech aplikovateľnosti tohto ustanovenia aj na prevody nehnuteľností. Odmietnutie nižších súdov zaoberať sa touto hmotnoprávnou otázkou dovolateľ považoval za odopretie spravodlivosti (denegatio iustitiae). Navrhol napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, prípadne zrušiť aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že napadnuté rozhodnutie, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne a právne správne. Zdôraznila, že žalobca v dovolaní prevažne opakoval tie isté tvrdenia, ktorými sa už súdy nižších inštancií riadne zaoberali a vysporiadali sa s nimi. Spochybnila tvrdenie žalobcu, že súd v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/9/2020 skúmal výlučne platnosť odstúpenia od zmluvy. Uviedla, že súd prvej inštancie v uvedenom konaní posudzoval aj
otázku aplikácie ustanovenia § 47 Občianskeho zákonníka, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nie je rozhodnutím, s ktorým zákon spája vznik účinnosti prevodnej zmluvy, keďže vklad zakladá len vecno-právne účinky (nadobudnutie vlastníckeho práva), zatiaľ čo obligačné účinky zmluvy nastali už prijatím návrhu na jej uzavretie podľa ustanovenia § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného preto tvrdila, že nepodanie návrhu na vklad v trojročnej lehote nezakladá zákonnú fikciu odstúpenia od zmluvy. Zároveň zdôraznila, že dôvodom zrušenia rozhodnutí v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/9/2020 zo strany dovolacieho súdu nebolo nesprávne právne posúdenie veci, ale výlučne procesná vada spočívajúca v nevykonaní dôkazu výsluchom svedka. Zrušenie rozhodnutia malo podľa žalovanej za následok len dočasné odstránenie jeho právoplatnosti, nie však automatickú nesprávnosť v ňom vyslovených právnych záverov, ktoré by mohli byť spochybnené až prípadným opačným meritórnym rozhodnutím v ďalšom konaní. Keďže k takejto zmene doposiaľ nedošlo, právny názor vyslovený v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/9/2020 zostáva podľa žalovanej relevantný. Vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na zmenu žaloby žalovaná uviedla, že žalobca opomínal uviesť, že na pojednávaní konanom dňa 21. novembra 2023 žiadal pripustiť zmenu žaloby nielen vo vzťahu k § 47 Občianskeho zákonníka, ale aj vo vzťahu k ustanoveniam § 518 a § 39 Občianskeho zákonníka, pričom súčasne navrhoval vykonať ďalšie dokazovanie, napríklad výsluchom a oboznámením sa s listinnými dôkazmi zo spisov vedených pod sp. zn. 12C/9/2020 a sp. zn. 8C/65/2017, na dôkaz čoho odkázala na zápisnicu z tohto pojednávania. V tejto súvislosti zastávala názor, že súd prvej inštancie dôvodne nepripustil zmenu žaloby, pretože jej pripustenie by si vzhľadom na charakter navrhovaných zmien vyžadovalo rozsiahle ďalšie dokazovanie, čo by viedlo k neprimeranému predĺženiu konania v rozpore so zásadou hospodárnosti a efektívnosti konania. Otázkou aplikácie ustanovenia § 47 Občianskeho zákonníka sa navyše už vecne zaoberal súd v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/9/2020, ktorého závery boli potvrdené aj odvolacím súdom, ktoré sú pre súd naďalej záväzné, takže nebol dôvod sa s nimi opätovne zaoberať. Žalovaná k uvedenému doplnila vlastný výklad ustanovenia § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý je potrebné vykladať systematicky v spojení s § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak, že kúpna zmluva zakladá obligačno-právne účinky už jej uzavretím, kým rozhodnutie správy katastra zakladá len vecno-právne účinky prevodu vlastníctva, pričom poukázala aj na to, že v dôsledku novelizácie Občianskeho zákonníka považuje predmetné ustanovenie za obsolentné, s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 115/2006, a na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 331/1998. Ďalej uviedla, že odvolací súd nepovažoval za potrebné znovu vecne prehodnocovať procesné rozhodnutie o neprípustnosti zmeny žaloby, keďže žalobca v odvolaní predkladal tie isté dôvody a skutkové tvrdenia, s ktorými sa už náležite vysporiadal súd prvej inštancie, preto nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia, najmä s ohľadom na rozsah už vykonaného dokazovania. Pripustenie zmeny žaloby by podľa žalovanej bolo nehospodárne aj preto, že aj keby skutkové okolnosti neboli medzi stranami sporné, v záujme zachovania princípu rovnosti zbraní by súd musel dať žalovanej primeraný priestor na vyjadrenie sa k zmenenej žalobe a na uplatnenie nových prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku. Na podporu svojej argumentácie poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/262/2009, podľa ktorého posúdenie, či výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, patrí výlučne súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby, pričom proti takémuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie a ani dovolací súd nemôže v rámci posudzovania prípustnosti dovolania túto úvahu súdu prehodnocovať. Vzhľadom na uvedené trvala na tom, že súdy oboch nižších inštancií postupovali v súlade s platným právnym poriadkom, keď rešpektovali právoplatné rozhodnutie o prejudiciálnej otázke platnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy. K námietke žalobcu týkajúcej sa prekážky litispendencie uviedla, že táto je právne irelevantná, keďže napriek zhodnosti strán sporu, hoci v opačnom procesnom postavení nešlo v oboch konaniach o rovnaký predmet konania. Poukázala na to, že podľa ustálenej judikatúry samotná zhodnosť skutkových okolností neznamená totožnosť veci, pokiaľ sa v jednotlivých konaniach rozhoduje o odlišnom uplatnenom nároku, resp. o inom právnom dôsledku vyplývajúcom z tých istých skutkových okolností. Na základe uvedeného teda podotkla, že v danom prípade nebol naplnený uplatnený dovolací dôvod, keďže postup súdu, ktorý nevyhovel návrhu žalobcu na zmenu žaloby, nebolo možné považovať za postup, ktorým by bola žalobcovi odňatá možnosť riadne uplatniť svoje práva pred súdom. Navrhla dovolanie žalobcu odmietnuť. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie
vo veci samej je nielen procesne prípustné, ale aj dôvodné. V ostatnej časti bolo potrebné dovolanie odmietnuť. 6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. 8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94). 11. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 12. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, 4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019). 13. Pojem procesný postup bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda proces prejednania sporu znemožňujúci strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaci možnosti jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba
rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý proces. 14. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby o určenie vlastníckeho práva v prospech žalobcu ako podielového spoluvlastníka k nehnuteľnostiam evidovaným na LV č. XXXX k. ú. W. bolo právoplatné rozhodnutie o určení neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy z 28. mája 2013, ktorej vklad bol povolený príslušnou správou katastra pod W. XXXX/XXXX, listom žalobcu z 30. októbra 2019 v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 12C/9/2020. Najvyšší súd uznesením z 29. januára 2025 sp. zn. 7Cdo/5/2024 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27. júna 2023 sp. zn. 9Co/48/2022 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Poprade č. k. 12C/9/2020-245 z 28. februára 2022 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že k zrušeniu rozhodnutí súdov nižšej inštancie došlo z procesných dôvodov z dôvodu nevykonania dôkazu vypočutia svedka. Zároveň však dovolací súd poznamenal, aby nižšie súdy v rámci ich nového rozhodnutia primerane reagovali aj na žalovaným v dovolaní nastolené právne pripomienky, pokiaľ budú príčinné k nosným právnym dôvodom a pokiaľ doteraz súdy na ne nereagovali, a to v záujme presvedčivosti a jednoznačnosti svojho rozhodnutia (bod 15. odôvodnenia). Žalobca v konaní pred odvolacím súdom namietal zmätočnosť procesného postupu súdu prvej inštancie a námietku litispendencie z dôvodu vedenia dvoch konaní, ktoré riešia identickú právnu otázku, poukazujúc na ustálenú judikatúru, ktorú špecifikoval. V tejto súvislosti poznamenal, že ustálená judikatúra ako prekážku litispendencie prípadne prekážku res iudicata definuje tak, že sa medzi totožnými účastníkmi, bez ohľadu na procesné postavenie vedie spor o totožnú právnu otázku, bez ohľadu, či je posudzovaná v merite veci alebo prejudiciálne. V čase začatia tohto konania žalobca nemohol mať žiadnu vedomosť o tom, že sa bude viesť aj konanie o určenie neplatnosti odstúpenia, ktoré sa skončí skôr. Z uvedeného dôvodu preto po určení neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy musel reagovať zmenou právnej kvalifikácie dôvodnosti uplatneného nároku, ktorá sa netýkala skutkových okolnosti. K uvedenému poznamenal, že vec je totiž výnimočná v tom, že zo skutkového hľadiska nie je medzi stranami sporná žiadna podstatná okolnosť. Obe strany sú zhodné v tom, že k podaniu návrhu na vklad a k zaplateniu kúpnej ceny došlo až po 6tich rokoch od uzavretia kúpnej zmluvy. V tejto súvislosti namietal nesprávne rozhodnutie o nepripustení zmeny žaloby. Dodal že konanie bolo prerušené, a žiadne dokazovanie vo veci nebolo vykonávané. Zamietnutie návrhu na pripustenie zmeny odôvodnenia žaloby preto považoval za hrubé a nezákonné porušenie jeho práva na súdnu ochranu, ako aj za porušenie základných zásad civilného sporového konania (čl. 3 ods. 1). V kontexte uvedeného dôvodil, že ak ustanovenie § 47 Občianskeho zákonníka je aplikovateľné na scudzovanie nehnuteľností, potom je vyslovenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy v inom súdnom konaní pre konanie o určenie vlastníckeho práva úplne irelevantné. Nie je totiž ani potrebné ani možné odstupovať od zmluvy, ktorá zanikla ex lege. Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že na súde prvej inštancie je vedené konanie pod sp. zn. 8C/65/2017 o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré konanie je prerušené do právoplatne skončeného konania vedeného pod sp. zn. 13C/22/2019, teda tohto konania. 15. Podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 16. Civilný sporový poriadok umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v rozsudku v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom prípade sa môže obmedziť v odôvodnení len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Zákon však vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1296 s.). 17. Podľa čl. 2 ods. 1 a 2 Základných princípov CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. 18. Podľa § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. 19. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon pri výkone civilnej právomoci rozlišuje právo súdu samostatne posudzovať určité otázky a právo vydávať o týchto otázkach autoritatívne rozhodnutie, ktoré je obmedzené len na veci patriace do civilnej právomoci. Z hľadiska rozhodnutia vo veci samej ide o tzv. prejudiciálne otázky, ktorými sú také právne otázky, ktoré samy nie sú predmetom daného konania, ale od ktorých vyriešenia závisí rozhodnutie súdu vo veci samej. Prejudiciálne otázky môže súd v civilnom konaní posúdiť sám, okrem prípadov taxatívne vymedzených v ustanovení § 193 CSP. 20. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa v rámci vysporiadania s uplatnenými odvolacími námietkami nezaoberal vecou samou z hľadiska právneho posúdenia, pokiaľ sa nevysporiadal s podstatnou námietkou uplatnenou žalobcom nielen v konaní pred súdom prvej inštancie, ale aj v odvolaní. K aplikácii ustanovenia § 47 Občianskeho zákonníka len uviedol, že ,,k účinkom aplikácie § 47 Občianskeho zákonníka v prejednávanej veci, je potrebné uviesť, že otázka platnosti a účinnosti kúpnej zmluvy, ktorej vklad do katastra nebol vykonaný v zákonnej lehote nebola predmetom tohto sporu. Touto otázkou sa zaoberal súd vo veci sp. zn. 12C/9/2020, na ktoré závery odvolací súd poukazuje“ (bod 12 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). 21. V danom prípade len odkaz odvolacieho súdu na závery uvedené v inom rozhodnutí, nemožno považovať za splnenie povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia § 392 ods. 2 v spojení s § 387 ods. 3 CSP. Z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením. I napriek viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkovým stavom odvolacím súdom (§ 442 CSP), dovolací súd má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), preto konštatuje, dôvodnosť namietanej vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej zistil. 22. Najvyšší súd uznesením z 29. januára 2025 sp. zn. 7Cdo/5/2024 zrušil rozsudok odvolacieho súdu z 27. júna 2023 sp. zn. 9Co/48/2022 v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 12C/9/2020-245 z 28. februára 2022 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že rozsudkom č. k. 12C/9/2020-245 z 28. februára 2022 súd prvej inštancie určil neplatnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy uzavretej dňa 28. mája 2013, ktoré rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom odvolacieho súdu z 27. júna 2023 sp. zn. 9Co/48/2022. V uvedenom konaní sa súdy nižších inštancií k aplikácii ustanovenia § 47 Občianskeho zákonníka vyjadrovali len v rámci uplatnenej námietky žalovaným, nie meritórnym výrokom vo veci samej. 23. Obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,Dohovor“) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môže ústavný súd preskúmavať iba vtedy, ak sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ústavne neospravedlniteľné a zároveň zasahujú do základného práva alebo slobody (uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 22/2013-13 zo 16. januára 2013). 24. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že súd v konaní o vlastníckej žalobe je oprávnený ako predbežnú otázku riešiť otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Pri posudzovaní otázky, kto je vlastníkom, môže sa aj odchýliť od stavu zapísaného v katastri nehnuteľností (R 86/2001). Posúdenie predbežnej otázky sa nemôže v žiadnom prípade vyjadriť formou výroku, ale môže sa prejaviť len v spôsobe rozhodnutia o návrhu vo veci samej a možno ho uviesť len v odôvodnení (R 61/1965). 25. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). 26. Z nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 245/2022 z 20. septembra 2022 vyplýva, že zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí, ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces. 27. Na základe uvedených dôvodov dovolací súd konštatuje dôvodnosť namietanej vady zmätočnosti vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku vo veci samej, preto uplatnený dovolací súd v zmysle § 420 písm. f) CSP je nielen procesne prípustný, ale aj dôvodný. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne, dostatočne a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). 28. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nepripustenia zmeny žaloby dovolací súd uvádza, že úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou zmenou žaloby, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby (R 52/2012). Z uvedeného dôvodu preto dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania z hľadiska existencie vady zmätočnosti nemôže preskúmavať správnosť úvahy súdu nižšej inštancie riešiaceho otázku, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom navrhovanou zmenou žaloby, môžu alebo nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe (m. m. sp. zn. 2Cdo/161/2011). 29. K procesnej situácii, ktorá nastala v súvislosti so zrušením rozhodnutí súdov nižších inštancií vo veci vedenej pod sp. zn. 12C/9/2020, dovolací súd len dodáva, že námietky proti nevyhoveniu návrhu na prerušenie odvolacieho konania do právoplatného skončenia dovolacieho konania týkajúceho sa veci vedenej pod sp. zn. 7Cdo/5/2024, preto už neboli v danom štádiu dovolacieho konania podstatné. Z uvedených dôvodov dovolací súd odmietol dovolanie v súlade s § 447 písm. c) CSP proti zamietnutiu návrhu na pripustenie zmeny žaloby, ako aj návrhu na prerušenie konania.
30. K zachovaniu zásady hospodárnosti konania v zmysle čl. 17 Základných princípov CSP v súvislosti so zachovaním procesných práv sporových strán, dovolací súd akcentuje, že zásada hospodárnosti konania znamená, že súd má postupovať tak, aby sa vec prejednala a rozhodla čo najrýchlejšie, efektívne a s čo najmenšími nákladmi, pričom zároveň nesmie dôjsť k porušeniu iných procesných zásad, najmä povinnosti riadne zistiť skutkový stav. Súd má voliť procesné úkony tak, aby zbytočne nezaťažoval strany ani iné osoby a aby smerovali k odstráneniu právnej neistoty. Ústavou zaručenému právu na spravodlivý proces zodpovedá povinnosť umožniť čo najspravodlivejší a najefektívnejší priechod uplatneným právam a spravodlivosti aj tým, že v prípade splnenia zákonných podmienok (výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom pre rozhodovanie o zmenenom návrhu, či dokonca žiadne výsledky konania doteraz nie sú) zmenu žaloby pripustiť. V kontexte uvedeného si treba uvedomiť, že žiaden proces nemôže byť samoúčelný, ale vždy musí sledovať dosiahnutie vzniku, zmeny či zániku hmotných práv a povinností fyzických a právnických osôb (ZSP 24/2016; sp. zn. I. ÚS 472/2014). 31. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil, vrátane rozsudku súdu prvej inštancie, lebo nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu v súlade s § 449 ods. 1 a 2 CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v súlade s § 450 CSP. 32. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu. 33. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zaoberať sa uplatnenou žalobou, pričom je potrebné vychádzať nielen z navrhovaného petitu žaloby, ale aj z jej obsahu, ktorý je tvorený rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami, opísaním skutkového deja (R 14/2021). 34. Podľa § 439 CSP dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 35. Vydanie uznesenia o náhrade trov konania v konkrétnej výške je jednostranne závislé od existencie právoplatného rozhodnutia vo veci. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu uznesenie o výške náhrady trov konania ako závislé rozhodnutie stratilo svoj podklad. Bez nadväznosti na predchádzajúce (zrušené) rozhodnutie by zostalo uznesenie o výške náhrady trov konania osamotené, strácalo by rozumný zmysel, čo by zároveň odporovalo princípu právnej istoty (sp. zn. 4Obdo7/2018, 3Obo/9/2017). Závislým výrokom môže byť nielen dovolaním nedotknutý výrok, tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci (R 73/2004). 36. Vzhľadom na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej, vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania, bolo potrebné zrušiť aj nadväzujúce uznesenie súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania č. k. 13C/22/2019-394 zo 4. februára 2025 v spojení s uznesením č. k. 13C/22/2019-410 z 20. marca 2025, keďže išlo o rozhodnutia závislé od rozhodnutia vo veci samej podľa § 439 písm. a) CSP. Závislým výrokom pritom môže byť nielen dovolaním nedotknutý výrok, tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia (R 73/2004). 37. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci samej v súlade s § 453 ods. 3 CSP. 38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.