Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 8Cdo/15/2025 8120203871 28. 07. 2026 JUDr. Gabriela Klenková ECLI:SK:NSSR:2026:8120203871.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Klenkovej PhD. a sudcov JUDr. Martina Holiča a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcov 1/ J.. C.P. N., narodeného X. V. XXXX, W., C. XX, 2/ C. N., narodeného XX. H. XXXX, W., C. XX, oboch zastúpených spoločnosťou IURISTICO s.r.o., Košice, Cimborkova 13, IČO: 36 588 041, proti žalovanému F.. V.. T. N., W.., narodenému XX. P. XXXX, W., K. X, zastúpenému spoločnosťou Peter Farkaš, advokátska kancelária spol. s r.o., Prešov, Puškinova 16, IČO: 36 855 928, o určenie, že žalovaný nemá právo prejazdu motorovými vozidlami cez označené nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 13C/21/2020, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 19. septembra 2024 sp. zn. 11Co/12/2024, takto rozhodol: Dovolanie z a m i e t a. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcom 1/ a 2/ v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 13C/21/2020-259 z 5. septembra 2023 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že žalovaný ako vlastník pozemku KN C parcelného č. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 208 m2, k. ú. W. vedeného na liste vlastníctva (ďalej len ,,LV“) č. XXXX a podielový spoluvlastník pozemku parcelného č. XXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere 221 m2, k. ú. W.Y. vedeného na LV č. XXXX, nemá právo prejazdu motorovými vozidlami cez pozemok KN C parcelného č. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 107 m2 a pozemok KN C parcelného č. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 79 m2 nachádzajúce sa v k. ú. W., evidované Okresným úradom Prešov, katastrálnym odborom na LV č. XXXX; žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcom 1/ a 2/ v rozsahu 100 %. 1.1. Súd prvej inštancie právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 35 ods. 1 až 3, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1 prvej vety zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Občiansky zákonník“). Na základe výsledkov vykonaného dokazovania považoval za nesporné, že v minulosti boli strany sporu spolu s J.. C. F. podielovými spoluvlastníkmi obytných domov a pozemkov KN E parcelných č. XXX/X a č. XXX/X evidovaných na LV č. XXXX, na S. L. Č.. XX M. W. a v prináležiacom koridore S. L. - H. N., ktoré im darovala ich matka. Podľa tvrdení žalovaného, ktoré žalobcovia nepopreli, priestor v období socializmu slúžil ako prechodový a prejazdový koridor určený na zásobovanie prevádzok z H. N.. Z výsluchu žalobcu 1/ vyplynulo, že po darovaní nehnuteľností sa snažili zabezpečiť ich prenájom. Žalovaný zabezpečil firmu STAPEX, s. r. o., ktorá prevádzkovala bagetériu a zabezpečila rekonštrukciu priestorov. Rekonštrukčné práce trvali približne od roku 1993 až 1994, pričom pri užívaní nehnuteľností sa používal aj prechod autom pre rekonštrukčné práce a tiež prejazdy
na zásobovanie bagetérie. Až okolo roku 2000 sa žalobca začal ohradzovať voči tomu, aby budúci nájomcovia využívali zásobovanie cez jeho pozemky. Poukázal na dohodu z 15. mája 1998 o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a zriadení vzájomných vecných bremien práva prechodu. Podľa článku IV. tejto dohody boli zriadené vecné bremená práva prechodu cez pozemok a schodisko parcelného č. XXX/X pre vlastníka parcelného č. XXX/X podľa geometrického plánu; právo prechodu cez pozemok parcelného č. XXX/X pre spoluvlastníkov parcelného č. XXX/X podľa geometrického plánu, a právo prechodu cez pozemok a schodisko parcelného č. XXX/X pre vlastníka parcelného č. XXX/X a spoluvlastníkov parcelného č. XXX/X podľa dohody a geometrického plánu. Vecné bremená boli zriadené na dobu neurčitú a bezplatne, a všetky náklady spojené so vznikom a údržbou vecného bremena mali účastníci uhrádzať rovnakým dielom. Účastníci zároveň potvrdili, že boli oboznámení so znaleckými posudkami vypracovanými J.. Q. M.K.. 1.2. Súd prvej inštancie poukázal aj na dodatočné odborné vyjadrenie J.. Q. M.K., v zmysle ktorého vecné bremená o šírke 2,5 m mali zabezpečiť prístup do objektov bez rozlíšenia, či ide o peší prechod, zásobovacie vozidlo alebo iný dopravný prostriedok. Z reálneho umiestnenia jednotlivých pozemkov bolo pritom zrejmé, že k pozemku parcelného č. XXX/X vo vlastníctve žalobcov 1/ a 2/ je z verejnej komunikácie možný prístup motorovým vozidlom, avšak k pozemkom parcelných č. XXX/X a č. XXX/X vo vlastníctve žalovaného, prejazd motorovým vozidlom je možný iba po pozemku žalobcov. Z výsluchov sporových strán a svedkyne J.. C. F. vyplynulo, že pri uzatváraní dohody nikto výslovne neriešil, či právo prechodu zahŕňa aj prejazd motorovým vozidlom. Podľa názoru súdu prvej inštancie, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Keďže vecné bremeno práva prechodu nemá legálnu definíciu, bolo potrebné vykonať jeho výklad. Zo zistených skutkových okolností ustálil, že dotknuté pozemky boli súčasťou priestoru, ktorý historicky slúžil aj na prejazd a zásobovanie a rovnakým spôsobom bol využívaný aj po uzavretí dohody. Ani dodatok k nájomnej zmluve so spoločnosťou STAPEX, s. r. o. z 27. júla 1998 neobsahoval obmedzenie prejazdu motorových vozidiel. V kontexte uvedeného súd prvej inštancie zdôraznil, že aj znalecké posudky a dodatočné vyjadrenie znalca J.. Q.P. M. podporovali výklad, podľa ktorého právo prechodu zahŕňalo aj prejazd motorovým vozidlom. Napokon aj z vyjadrenia samotného žalobcu 1/, ktorý uviedol, že si nepamätá, prečo bola šírka prechodu práve 2,5 m, ale aj z jeho praxe pri úpravách oprávnení nájomcov v neskorších nájomných zmluvách vyplynulo, že sám striktne nerozlišoval medzi pojmami prechod a prejazd, resp., že pojem prejazd aj on sám používal v súvislosti s prechodom motorových vozidiel cez jeho nehnuteľnosti. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že vôľu strán treba vykladať tak, že v dohode zriadené vecné bremeno právo prechodu malo nepochybne zahŕňať aj prejazd motorovým vozidlom. V tejto súvislosti poukázal na právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/60/2008. 1.3. Následne uviedol, že obdobné vecné bremeno by bolo možné zriadiť aj podľa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak by prístup k stavbe nebolo možné zabezpečiť inak. Pokiaľ išlo o naznačenú pochybnosť žalobcov 1/ a 2/ o neurčitosti právneho úkonu zriadenia vecného bremena práva prechodu, k tomu súd prvej inštancie poznamenal, že dohoda pri zriadení vecného bremena bola vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti, a najmä geometrický plán, na ktorý odkazoval dostatočne určitá, preto ju považoval za platnú. Poukázal aj na princíp priority výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, vyjadrený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) sp. zn. IV. ÚS 15/2014. Opačný záver by mohol znamenať neplatnosť celého zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, nakoľko zriadenie vecného bremena bolo jeho neoddeliteľnou súčasťou, keďže nehnuteľnosti sa delili a ohodnocovali s prihliadnutím na zriaďované vecné bremená (sp. zn. IV. ÚS 15/2014). Za dôvodnú považoval aj námietku žalovaného, že zmena spôsobu užívania nehnuteľností zo strany žalobcov nemôže meniť obsah už existujúceho vecného bremena. Prípadné obmedzenie vecného bremena bolo možné riešiť iba žalobou podľa § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k architektonickej štúdii OLIKAL, zachytávajúcej plánované využitie dvora, súd prvej inštancie uviedol, že táto nepreukazovala vôľu všetkých spoluvlastníkov pri uzatváraní dohody. Zdôraznil, že obsah vecných bremien treba vykladať podľa konkrétnych okolností prípadu. K rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/60/2008 poznamenal, že súvisel s neprípustnosťou jednostranného rozširovania existujúcich vecných bremien zriadených v minulosti bez akéhokoľvek bližšieho geometrického vymedzenia ich rozsahu. Netýkal sa výkladu vecných bremien podľa obsahu právnych úkonov pri ich zriadení. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/29/2009 uviedol, že nepreukazovalo striktne odlišný obsah pojmov práva prechodu a
práva prejazdu len s poukazom na ich odlišné stručné slovné označenie, keďže dané rozhodnutie v ďalšom texte zdôrazňovalo úzky súvis rozsahu vymedzeného geometrickým plánom a obsahu vecného bremena. Zároveň konštatoval, že skutočnosť, že na niektorých častiach nehnuteľnosti bolo možné právo prechodu vykonávať len peši, neznamenalo, že na iných častiach nebolo možné vykonávať aj prejazd motorovým vozidlom. Na základe uvedených dôvodov žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“). 2. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom z 19. septembra 2024 sp. zn. 11Co/12/2024 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie; žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom 1/ a 2/ v rozsahu 100 %. 2.1. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie, vrátane jeho odôvodnenia, ktoré považoval za súladné s ustanovením § 220 CSP. K námietke rozdielu medzi pojmami prechod a prejazd odvolací súd poukázal na ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 243/07, podľa ktorého výklad zmluvy nemožno založiť iba na jeho doslovnom znení. Rozhodujúca je skutočná vôľa zmluvných strán, zisťovaná aj podľa okolností uzatvorenia zmluvy a následného správania sa strán. Výklad nesmie byť formalistický a musí rešpektovať princíp autonómie vôle a pacta sunt servanda. V kontexte uvedeného odvolací súd poukázal aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03, rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 258/03, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/205/2008 a sp. zn. 3Cdo/81/2011. Zdôraznil, že výklad slúži na objasnenie už prejavenej vôle strán, nie na jej dopĺňanie alebo zmenu, pričom k neplatnosti právneho úkonu možno dospieť až vtedy, keď jeho obsah nemožno zistiť ani použitím výkladových pravidiel. Odvolací súd nespochybnil jazykový rozdiel medzi pojmami prechod a prejazd, avšak uviedol, že v právnej praxi aj v bežnej komunikácii sa tieto pojmy často používajú synonymicky. Pojem prechod býva používaný aj vo vzťahu k pohybu motorovým vozidlom, čo vyplýva z odbornej literatúry, ako aj z právnych predpisov, napríklad zo zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Obdobne uviedol aj príklady menej striktného rozlišovania medzi obsahom týchto dvoch pojmov v rozhodnutiach všeobecných súdov napr. Krajský súd v Prešove, sp. zn. 6Co/46/2019, Krajský súd v Žiline, sp. zn. 11Co/23/2021. Pri výklade dohody preto nevychádzal len z jazykového vyjadrenia, ale aj z dokazovania a následnej praxe užívania prechodu sporovými stranami. Práve časté nerozlišovanie medzi pojmom prejazd a prechod v laickej komunikácii a tiež v právnych textoch viedlo odvolací súd k záveru, že sa aplikáciou širšieho prístupu k výkladu zmluvného textu nemôže dostať do situácie, v ktorej by zistená vôľa účastníkov bola v zjavnom a extrémnom rozpore s jej jazykovým vyjadrením v zmysle poslednej vety § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pri výklade skutočnej vôle konajúcich sa zameral aj na predošlú prax medzi zmluvnými stranami, ako aj na ich následné správanie sa. Považoval za významný spôsob, akým bolo vecné bremeno žalobcu 1/ realizované v čase pred vznikom sporu o jeho obsahu, ale podporne tiež to, v akom význame sporové strany vo vzájomnej komunikácii a spoločných právnych úkonoch pojem prechodu používali. Týmto sa vysporiadal aj s námietkou žalobcov, ktorou tvrdili, že žalobca 1/ síce používal v právnych úkonoch pojem prechod aj pre účely prejazdu motorovým vozidlom, avšak vždy dôsledne v spojení prechodu motorovými vozidlami. 2.2. V tejto súvislosti poukázal na listiny týkajúce sa nájomných vzťahov, z ktorých vyplývalo, že pojem prechod bol používaný aj vo vzťahu k zásobovaniu motorovými vozidlami. V nájomných zmluvách uzatvorených so spoločnosťou MARDO, s. r. o. a J.. V. Š. bolo nájomcom umožnené využívať prechod po pozemkoch na zásobovanie bagetérie motorovými vozidlami. Z uvedeného preto odvolací súd vyvodil, že žalobca 1/, žalovaný a J.. C. F. (ich sestra) vnímali vecné bremeno označené ako právo prechodu, aj ako oprávnenie na prejazd motorovými vozidlami. Zároveň tým boli vyvrátené tvrdenia žalobcov, že zásobovanie bolo vždy zabezpečované len na základe osobitných dohôd. V rámci hodnotenia okolností a zaužívanej praxe v čase zriadenia vecného bremena, odvolací súd opäť poukázal na závery súdu prvej inštancie. Na doplnenie dal do pozornosti rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Prešove z 20. septembra 2006 z ktorého vyplýva, že až v tom období začal žalobca 1/ namietať spôsob výkonu vecného bremena. Naopak z rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu Prešov z 20. mája 2002 vyplýva, že priestor mal naďalej umožňovať aj prejazd medzi pozemkami. 2.3. Žalobcovia ako novú skutočnosť namietali v odvolacej replike aj tvrdenie žalovaného o tom, že pozemky parcelných č. XXX/X a č. XXX/X slúžili už za socializmu na zásobovanie cukrárne podniku
Zdroj. Odvolací súd k tomu uviedol, že žalovaný toto tvrdenie uviedol už vo vyjadrení z 1. novembra 2022, pričom jeho skutkové tvrdenie nebolo žalobcami v konaní popreté, ani spochybnené. Za právne významné považoval odvolací súd aj to, že tvrdenia žalobcov o jednoznačnosti výkladu použitého pojmu práva prechodu iba v zmysle pešieho prechodu nevzal na zreteľ ani ústavný súd v uznesení sp. zn. II. ÚS 537/2018, ktorý preskúmal rozhodnutia, ktorými bola žalobcovi 1/ neodkladným opatrením uložená povinnosť zdržať sa zásahov do realizácie práv zodpovedajúcich vecnému bremenu aj v rozsahu prejazdu motorovými vozidlami cez dotknuté nehnuteľnosti. Ústavný súd za rozhodujúcu označil skutočnosť, že medzi stranami konania je nesporné, že právo cesty v podobe prechodu a prejazdu navrhovateľ vykonával nerušene od uzavretia dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v roku 1998, minimálne až do roku 2014, keď mal sťažovateľ začať realizovať prvé úkony smerujúce k jeho obmedzeniu. 2.4. Následne odvolací súd zdôraznil, že samotný žalobca 1/ potvrdil, že pri uzatváraní dohody zmluvné strany osobitne neriešili otázku, či vecné bremeno zahŕňa aj prejazd motorovými vozidlami. Zároveň uviedol, že predmetné nehnuteľnosti sa už od rokov 1993 až 1994 využívali aj na prejazd automobilov pri rekonštrukčných prácach a zásobovaní bagetérie. Svedkyňa J.. C. F. potvrdila, že výslovne sa nehovorilo o obmedzení vecného bremena iba na peší prechod. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súčasťou vecného bremena bolo aj právo prejazdu motorovým vozidlom, lebo žalobcovia nepreukázali opak. Proti striktnej gramatickej interpretácii posudzovaného ustanovenia boli v danom prípade pomerne silné a presvedčivé protiargumenty systematického, logického, historického a objektívneho teleologického výkladu, ktoré súd prvej inštancie správne zohľadnil, s ktorými sa odvolací súd stotožnil vrátane právneho posúdenia. Interpretácia zmluvného dojednania vykonaná súdom prvej inštancie nepredstavovala rozšírenie práva prechodu peši aj na prejazd motorových vozidiel, keďže žalobcovia v konaní nepreukázali svoje tvrdenia o tom, že predmetom pôvodnej dohody bolo iba právo prechodu peši a nie aj právo prejazdu motorovým vozidlom. Navyše, z interpretácie opierajúcej sa o vykonané dokazovanie nevyplývali žiadne také povinnosti alebo obmedzenia zmluvných strán, ktoré by neboli súčasťou ich vôle v čase uzatvorenia právneho úkonu, a ktoré by zároveň neboli súčasťou ich dlhodobej vzájomnej praxe pri realizovaní jazykovo nesprávne vyjadrených zmluvných dojednaní. 2.5. K námietke týkajúcej sa vnútorných priestorov a schodiska odvolací súd uviedol, že skutočnosť, že niektoré časti vecného bremena možno využívať iba peši, nevylučuje možnosť prejazdu po tých častiach, ktoré to technicky umožňujú. Za významný považoval aj geometrický plán, ktorý vymedzoval koridor v šírke 2,5 m, typicky postačujúcej na prejazd motorovým vozidlom. V spojení s ostatnými dôkazmi podľa názoru odvolacieho súdu vytváral logický celok podporujúci tvrdenia žalovaného. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/29/2009 týkajúce sa posudzovania úzkeho súvisu obsahu a rozsahu vecného bremena. Dodal, že žalobca ani svedkyňa J.. F.K. žiaden iný dôvod pre práve takéto vymedzenie rozsahu vecného bremena uviesť nevedeli a zároveň svojimi výpoveďami potvrdili, že predmetom ich predzmluvných jednaní vôbec nebola otázka obmedzenia vecného bremena iba na prechod peši. Odvolací súd neprihliadol na nové námietky žalobcov voči odbornému stanovisku J.. Q. M., keďže ich neuplatnili už v konaní pred súdom prvej inštancie a nepreukázali dôvody podľa § 366 CSP. V kontexte uvedeného odvolací súd zdôraznil, že spôsob využívania sporných pozemkov v čase podielového spoluvlastníctva, aj bezprostredne po jeho vyporiadaní bol významný pre výklad obsahu zmluvy a zaužívanej praxe medzi stranami. K tvrdeniu žalobcov, že všetci nájomcovia museli vykonávať zásobovanie iba na základe osobitných dohôd, odvolací súd konštatoval, že uvedené skutkové tvrdenie z dokazovania vyplynulo len čiastočne. Z nájomných zmlúv uzatvorených s J.. Š. a spoločnosťou MARDO, s. r. o. totiž vyplývalo, že oprávnenie využívať prechod po pozemku na zásobovanie bolo upravené priamo v texte nájomných zmlúv, bez potreby osobitnej dohody s prenajímateľmi. Rovnako odvolací súd nepovažoval za rozhodujúcu architektonickú štúdiu z roku 1997, keďže nebola podkladom dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a v praxi nebola realizovaná. Štúdia podľa odvolacieho súdu predstavovala len možný budúci spôsob využitia pozemkov a nepreukazovala vôľu strán obmedziť vecné bremeno iba na prechod peši. Napokon poznamenal, že pravidlo preferujúce menšie zaťaženie nehnuteľnosti nezbavilo žalobcov povinnosti preukázať nimi tvrdený rozsah vecného bremena. Predmetom konania nebolo určenie spôsobu výkonu vecného bremena, ale tvrdená úplná neexistencia práva prejazdu motorovým vozidlom, ktorú v spore nepreukázali. Ak žalobcovia považovali existujúci rozsah vecného bremena za neprimeraný vzhľadom na zmenené pomery, mohli sa domáhať ochrany iným žalobným návrhom. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/ a 2/ (ďalej len ,,dovolatelia“), ktorého prípustnosť vyvodzovali z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP dôvodiac, že napadnuté rozhodnutie záviselo od vyriešenia kľúčovej právnej otázky v znení: ,,či zmluvne dohodnuté právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve prechodu, možno vykladať tak, že zahŕňa okrem práva prechodu peši aj právo prejazdu motorovými vozidlami“. Túto otázku podľa nich vyriešil odvolací súd nesprávne. Podľa článku IV. písm. c) dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva bolo v prospech vlastníkov pozemkov parcelných č. XXX/X a č. XXX/X - žalovaného a J.N.. C. F., zriadené právo prechodu cez pozemok parcelného č. XXX/X vo vyznačenom rozsahu podľa geometrického plánu J.. Q. A.. Dovolatelia zdôraznili, že pojem prechod z gramatického hľadiska jednoznačne vyjadruje právo pohybu pešo po zaťaženej nehnuteľnosti a nezahŕňa prejazd motorovými vozidlami. Vychádzali pritom z definície pojmu prechod uvedenej v Krátkom slovníku slovenského jazyka, podľa ktorej prechod znamená pohyb z miesta na miesto alebo prechádzanie a sloveso chodiť označuje pohyb vykonávaný krokmi, teda pešo. Naopak, pojem prejazd je definovaný ako prejdenie jazdou a súvisí s pohybom pomocou dopravných prostriedkov. Podľa dovolateľov preto jazykový význam pojmu právo prechodu jednoznačne vylučuje právo prejazdu vozidlami. Argumentovali tiež tým, že právna doktrína aj súdna prax dlhodobo rozlišujú medzi právom prechodu a právom prejazdu ako samostatnými vecnými právami s odlišným obsahom. Právo prechodu spravidla predstavuje oprávnenie na peší pohyb po zaťaženej nehnuteľnosti, zatiaľ čo právo prejazdu zahŕňa oprávnenie využívať motorové alebo iné dopravné prostriedky. Tento rozdiel je reflektovaný nielen v odbornej literatúre, ale aj v judikatúre. Napríklad z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky č. C 1945 vyplýva, že právom prejazdu sa rozumie právo prejazdu motorovými alebo inými vozidlami, zatiaľ čo právo prechodu sa vzťahuje na užívanie cudzej nehnuteľnosti pešo. Rovnako odkázali na publikáciu Spáčil, J.: Věcná břemena v Občanském zákonníku, podľa ktorej ak bolo dohodnuté iba právo prechádzať cez cudzí pozemok, nemožno toto právo rozširovať na prejazd motorovými vozidlami. Tiež poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžr/110/2011, z ktorého vyplýva, že právo prechodu a právo prejazdu môžu existovať samostatne alebo popri sebe. Ďalej poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/29/2009, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3S/63/2012, rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Svk/12/2021, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžr/4/2017, ako aj na komentár k Občianskemu zákonníku. Podľa dovolateľov z uvedenej judikatúry a odbornej literatúry vyplýva, že právo prejazdu musí byť v právnom úkone výslovne dohodnuté. Ak dohoda obsahuje iba právo prechodu, nemožno pod tento pojem bez ďalšieho subsumovať aj prejazd motorovým vozidlom. Dovolatelia tvrdili, že ak mali oprávnené osoby disponovať právom prechodu aj prejazdu, museli byť obe práva výslovne uvedené v dohode. Keďže dohoda obsahovala len právo prechodu, nebolo možné ju výkladom rozšíriť o ďalšie oprávnenie. Namietali, že súdy nižších inštancií už nevykonávali výklad právneho úkonu, ale svojvoľne doplnili jeho obsah o právo prejazdu. Poukázali pritom na ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/81/2011, v zmysle ktorého výklad môže objasňovať obsah právneho úkonu, nie ho dopĺňať. V kontexte uvedeného preto namietali aj záver odvolacieho súdu o synonymickom používaní pojmov prechod a prejazd. Podľa ich názoru, príklady použité odvolacím súdom, vrátane komentára k Občianskemu zákonníku, právny záver vyplývajúci z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/23/2021, práve potvrdzujú, že ide o dva rozdielne pojmy, keďže sa používajú vedľa seba. Zdôraznili, že text dohody pripravil advokát, preto bolo potrebné vychádzať z presného významu použitých právnych pojmov. Rozšírenie pojmu prechod aj na prejazd motorovými vozidlami, podľa dovolateľov odporuje jazykovému významu aj právnej istote. Následne uviedli, že aj keby súdy dospeli k záveru, že vôľou strán bolo zriadiť aj právo prejazdu, na takúto vôľu nemožno prihliadať, ak je v rozpore s jazykovým vyjadrením dohody. Vecné bremeno je evidované v katastri nehnuteľností len ako právo prechodu, preto ho nemožno dodatočne výkladom rozšíriť o ďalšie právo, ktoré nebolo zavkladované. Taktiež namietali, že odvolací súd porušil zásadu reštriktívneho výkladu vecných bremien, podľa ktorej má byť nehnuteľnosť zaťažená skôr menej než viac. V tejto súvislosti odkázali na komentáre k Občianskemu zákonníku a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo 328/2005 a 22Cdo 2647/2004. Podľa názoru dovolateľov, odvolací súd neprípustne extenzívne rozšíril obsah vecného bremena o kvalitatívne odlišné právo prejazdu, čím neoprávnene zasiahol do ich vlastníckeho práva chráneného čl. 20 ods. 1 ústavy. Zdôraznili, že v čase uzatvárania dohody strany ústne vôbec neriešili právo prejazdu motorovými vozidlami a takáto požiadavka zo strany žalovaného nebola
vznesená. Tretia účastníčka dohody J.. C. F.K. podľa nich nikdy netvrdila, že úmyslom strán bolo zriadiť aj právo prejazdu. Dovolatelia napokon uviedli, že predmetná právna otázka nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Navrhli napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. 4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP môže byť iba otázka právna, nie skutková. Podľa jeho názoru však v predmetnej veci išlo práve o riešenie skutkovej otázky (quaestio facti), keďže súdy zisťovali, čo bolo medzi stranami dohodnuté, aký bol obsah dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, aká bola následná prax sporových strán, čo vypovedali svedkovia a znalci a akým spôsobom boli nehnuteľnosti reálne užívané. Predmetom dokazovania teda bolo overenie pravdivosti skutkových tvrdení strán sporu. Na rozdiel od toho právna otázka (quaestio iuris) spočíva vo výklade a aplikácii právnej normy na už zistený skutkový stav. Žalovaný tvrdil, že dovolatelia sa prostredníctvom dovolania v skutočnosti domáhajú prehodnotenia skutkových zistení súdov nižších inštancií, čo nie je prípustným dovolacím dôvodom. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, najmä na rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018 a 7Cdo/99/2018. Zároveň zdôraznil, že vecné bremeno práva prechodu nemá v právnom poriadku legálnu definíciu, preto bolo potrebné jeho obsah zisťovať výkladom a dokazovaním. Poukázal na závery súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu, podľa ktorých žalobcovia nepreukázali, že by predmetom dohody bolo výlučne právo prechodu peši a nie aj právo prejazdu motorovým vozidlom. Interpretácia prijatá súdmi podľa žalovaného zodpovedala vôli strán v čase uzatvorenia dohody, ako aj ich dlhodobej následnej praxi. Navrhol dovolanie odmietnuť. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné. 6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. 8. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 9. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 10. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 11. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková. Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení. Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť najskôr
splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. 12. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 ods. 1 CSP v súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť textu dovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) dospel k záveru, že dovolanie je procesne prípustné. Následne sa dovolací súd zaoberal uplatnenou dovolacou argumentáciu vo vzťahu k vymedzenej právnej otázke v znení: ,,či zmluvne dohodnuté právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve prechodu, možno vykladať tak, že zahŕňa okrem práva prechodu peši, aj právo prejazdu motorovými vozidlami“, ktorá otázka nebola v rozhodovacej praxi ešte vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP). 13. Podľa § 151n ods. 1 OZ vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe. 14. Podľa § 151o ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. 15. Podľa § 35 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený. 16. Vecné bremeno ako vecné právo k cudzej veci možno charakterizovať ako súbor právnych noriem, ktoré vecnoprávne obmedzuje vlastnícke právo k veci v prospech iného subjektu. Obmedzenie vlastníka spočíva v tom, že tento je povinný niečo strpieť (pati), niečoho sa zdržať (non facere, omittere) alebo niečo konať (facere). Podstatným obsahom vecného bremena je zaťaženie vlastníka nehnuteľnosti, ktorého obmedzujú vo výkone jeho vlastníckeho práva. Na druhej strane každej povinnosti vyplývajúcej z vecného bremena zodpovedá určité právo oprávneného subjektu zodpovedajúce vecnému bremenu. Práva zodpovedajúce vecnému bremenu sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti - vecné bremená pôsobiace in rem alebo patria určitej osobe, sú vecnými bremenami in personam. Právo prechodu alebo právo prejazdu v sebe spravidla zahŕňa právo prechádzať cez cudzí pozemok pešo, vozidlom či motorovým vozidlom (Števček, M., Dulák, A., Bajánková, J., Fečík., M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I, §1/450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2019, 1353 až 1370 s.). 17. Pochybnosti pri výslovnom prejave vôle je potrebné odstrániť jednak výkladom jazykového vyjadrenia, a jednak výkladom prejavu vôle. Základným výkladom právnej normy je výklad gramatický, kedy sa právna norma vysvetľuje za účelom vysvetlenia použitých pojmov s cieľom vystihnúť jej slovné znenie s použitím gramatických pravidiel. Jazykový výklad je východiskom pre ďalšie spôsoby výkladu právnej normy. Po gramatickom výklade nasleduje logický výklad za účelom objasnenia jej zmyslu, účelu a vzájomnej väzby použitých prostriedkov s použitím výkladových pravidiel, ako je dôkaz z opaku (argumentum a contrario), dôkaz vylúčením (argumentum pre eliminationem), od užšieho k širšiemu (a minori ad maius), od väčšieho k menšiemu (a maiore ad minus), a ďalšie. Následne prostredníctvom systematického výkladu je možné tiež vykladať zmysel a cieľ právnej normy podľa jej zaradenia v systéme ostatných noriem. Základným východiskom pre výklad prejavu vôle je jeho slovné vyjadrenie. Spravidla platí, že prejav vôle zodpovedá tomu, čo konajúci skutočne zamýšľal. Konajúcim prejavená vôľa však nemôže byť v rozpore s jej jazykovým vyjadrením, čo znamená príklon k teórii vôle.
Vôľu zmluvných strán je možné posudzovať aj podľa ich predošlej praxe a vzájomného styku, ako aj následného správania, ak to pripúšťa povaha vecí (Števček, M., Dulák, A., Bajánková, J., Fečík., M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I, §1/450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2019, 239 s.). 18. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že žalobcovia sa v spore domáhali určenia, že žalovaný ako vlastník pozemku KN C parcelného č. XXX/X a podielový spoluvlastník pozemku KN C parcelného č. XXX/X, v prospech ktorých je v katastri nehnuteľností zapísané vecné bremeno práva prechodu cez pozemky žalobcov parcelných č. XXX/X a č. XXX/X, nemá právo prejazdu motorovými vozidlami cez pozemky vo vlastníctve žalobcov. Vychádzali z toho, že vecné bremeno právo prechodu v tejto veci nezahŕňa právo prejazdu motorovými vozidlami. Dohodou o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva z 15. mája 1998 uzavretou medzi žalobcom 1/ a žalovaným a J.. C. F. bolo zriadené právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníkov pozemkov KN C parcelných č. XXX/ X a č. XXX/X - žalovaného a J.. C. F., spočívajúce v práve prechodu cez pozemok KN C parcelného č. XXX/X vo vyznačenom rozsahu podľa geometrického plánu J.. Q. A. (v spise na č. l. 15). Vecné bremená boli zriadené ako vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu cez pozemok a schodisko parcelného č. XXX/X v prospech žalovaného vo vyznačenom rozsahu špecifikovanom v dohode a podľa geometrického plánu. Ďalej ako vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu cez pozemok parcelného č. XXX/X v prospech žalovaného a J.. C.D. F. vo vyznačenom rozsahu špecifikovanom v dohode a podľa geometrického plánu, a ako vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu cez pozemok a schodisko parcelného č. XXX/X pre žalovaného a J.. C.D. F. vo vyznačenom rozsahu špecifikovanom v dohode a podľa geometrického plánu. Zo záveru čl. IV. uvedenej dohody vyplýva, že vzájomné vecné bremená sa zriaďujú na dobu neurčitú a bezplatne, a že všetky náklady spojené so vznikom a údržbou vecného bremena budú účastníci uhrádzať rovnakým dielom. Pri zriadení práva vecného bremena účastníci dohody osobitne neriešili otázku, či súčasťou vecného bremena má byť iba prechod pešo alebo aj prejazd motorovými vozidlami cez vymedzené časti označených pozemkov. Zriadené vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu bolo zavkladované príslušnou správou katastra. Zo skutkových okolností danej veci vyplynulo, že predmetné pozemky boli súčasťou priestoru, ktorý v minulosti slúžil vždy ako prechodový a prejazdový koridor určený na prejazd a zásobovanie. Obdobne boli tieto pozemky využívané na zásobovanie prevádzky bagetérie aj v čase, keď boli strany sporu ešte ich podielovými spoluvlastníkmi, a dokonca aj bezprostredne po tom, čo došlo k zrušeniu a k vyporiadaniu ich podielového spoluvlastníctva vo vzťahu k predmetným pozemkom. Napokon ani v dodatku č. 1 k zmluve o nájme a podnájme nebytových priestorov, ktorý uzavreli strany sporu v tom čase so spoločnosťou STAPEX, s. r. o. dňa 27. júla 1998 (v spise na č. l. 179), nebolo vyjadrené žiadne obmedzenie prejazdov motorových vozidiel nájomcu využívaných pri prevádzke bagetérie tak, ako k tomu došlo až neskôr. Zo znaleckého posudku J.. Q. M. v spojení s jeho dodatočným vyjadrením vyplýva, že znalecký posudok znalec vypracoval na základe objednávky žalobcu, ktorý mu poskytol informácie o dohode spoluvlastníkov o spôsobe reálnej deľby nehnuteľností a geometrický plán. Vecné bremená boli hodnotené tak, že mali rovnocenne zabezpečiť prístup do rozdelených objektov bez rozlíšenia, či je to pešo, zásobovacím vozidlom, vozíkom, alebo iným dopravným prostriedkom. Pri výklade prejavu vôle účastníkov dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, odvolací súd s odkazom na výkladové pravidlá vyplývajúce z § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka skonštatoval, že interpretácia zmluvného dojednania vykonaná súdom prvej inštancie nepredstavuje rozšírenie práva pešieho prechodu aj na prejazd motorových vozidiel, keďže žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že predmetom pôvodnej dohody bolo iba právo pešieho prechodu a nie aj právo prejazdu motorovým vozidlom. K tvrdeniu žalobcov, že samotné priestorové usporiadanie dvora vylučuje interpretáciu použitej formulácie práva prechodu, aj na právo prejazdu motorovým vozidlom, keďže sa podľa čl. IV. písm. a) dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva týka aj vnútorných priestorov a schodiska na pozemku KN C parcelného č. XXX/X, odvolací súd podotkol, že samotná skutočnosť, že dojednané vecné bremeno pokrýva aj súčasti stavieb vylučujúce prejazd akýmkoľvek vozidlom, nutne neznamená nemožnosť využívať na prejazd tie geometrickým plánom jasne a určito vymedzené časti dotknutých nehnuteľností, ktoré z hľadiska svojho technického vyhotovenia v čase uzatvorenia dohody o zriadení vecného bremena na prejazd motorovým vozidlom slúžili a slúžiť mohli. Napokon aj dohodou zriadené vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu v rozsahu 2,5 m, malo nepochybne zahŕňať aj prejazd motorovým vozidlom, preto je potrebné a jedine spravodlivo vykladať obsah dohody tak, že zriadené vecné bremená mali zabezpečiť prístup do rozdelených objektov bez rozlíšenia, či je to peši, zásobovacím vozidlom, vozíkom alebo iným dopravným prostriedkom.
19. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 8C/4/2018-70 z 2. februára 2018 vydal neodkladné opatrenie, ktorým uložil žalobcovi povinnosť zdržať sa zásahov do realizácie práv zodpovedajúcich vecnému bremenu zriadenému dohodou o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva z 15. mája 1998, zapísané ako právo prechodu cez pozemok parcelného č. XXX/X a parcelného č. XXX/X vo vyznačenom rozsahu podľa geometrického plánu č. 3/98 v prospech vlastníkov pozemkov parcelných č. XXX/X a č. XXX/X a to v takom rozsahu, aby bol vlastníkovi pozemku parcelného č. XXX/X a spoluvlastníkovi pozemku parcelného č. XXX/X umožnený nielen prechod cez pozemky parcelných č. XXX/X a č. XXX/X, ale aj prejazd motorovými vozidlami cez tieto pozemky. Odvolací súd uznesením z 31. mája 2018 sp. zn. 18Co/71/2018 uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 537/2018-14 z 15. novembra 2018 odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu. V odôvodnení uviedol, že z pohľadu ústavného sudu sa javí ako rozhodujúce, že medzi stranami konania vedeného všeobecnými súdmi bolo nesporné, že právo cesty v podobe prechodu a prejazdu vykonával navrhovateľ nerušene od uzavretia dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v roku 1998 minimálne až do roku 2011, keď mal sťažovateľ začať realizovať prvé úkony smerujúce k jeho obmedzeniu. Z toho vychádzal aj okresný súd, pričom sťažovateľ túto skutočnosť v odvolacom konaní, ale ani v konaní vedenom ústavným súdom nijako nespochybňoval. Pri absencii relevantnej protiargumentácie zo strany sťažovateľa, ústavný súd nemal dôvod zasiahnuť do záverov krajského súdu týkajúcich sa preukázania potreby neodkladnej úpravy pomerov. 20. V súvislosti s riešením nastolenej právnej otázky týkajúcej sa posúdenia obsahu prejavu vôle dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a zriadení vecného bremena z 15. mája 1998, spočívajúceho v práve prechodu, dovolací súd uvádza, že v danom prípade odvolací súd správne pri výklade prejavu vôle vychádzal zo súdnou praxou ustálených právnych záverov s odkazom na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/205/2008, 3Cdo/81/2011, ako aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 243/07. Aplikujúc interpretačné pravidlo vyplývajúce z ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka správne preto odvolací súd dospel k záveru, že právu prechodu zodpovedá výklad pojmu prechodu peši i prejazdu motorovými vozidlami, keďže žalobcovia v spore nepreukázali, že by predmetom dohody o zriadení vecného bremena bolo iba právo pešieho prechodu. Samotná skutočnosť, že dojednané vecné bremeno pokrýva aj súčasti stavieb vylučujúce prejazd akýmkoľvek vozidlom, nutne neznamená nemožnosť využívať na prejazd tie geometrickým plánom jasne a určito vymedzené časti dotknutých nehnuteľností, ktoré z hľadiska technického vyhotovenia v čase uzatvorenia dohody o zriadení vecného bremena na prejazd motorovým vozidlom slúžili a slúžiť mohli. 21. Z rozsudku najvyššieho súdu z 30. júna 2010 sp. zn. 3Cdo/29/2009 vyplýva, že ,,V prípade vecných bremien zriadených in rem, ktoré sú spojené s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, má obmedzenie vlastníka právne dôsledky nielen pre toho, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti v čase zriadenia vecného bremena, ale tiež pre jej každého ďalšieho vlastníka. Ani zmena osoby vlastníka nehnuteľnosti, v prospech ktorej bolo vecné bremeno zriadené, nemení nič na obsahu zriadeného vecného bremena. Ak sa vecné bremeno zriaďované in rem má na základe prejavov vôle účastníkov zmluvy týkať nie celej nehnuteľnosti, ale len jej časti, ktorá má mať v dôsledku toho odlišný právny režim, musí byť táto časť nehnuteľnosti v zmluve vymedzená tak, aby nedochádzalo k sporom o rozsah vecného bremena, a to nielen medzi priamymi účastníkmi zmluvy o zriadení vecného bremena, ale aj medzi všetkými neskoršími vlastníkmi dotknutých nehnuteľností, bez ohľadu na to, kto bude v budúcnosti vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej a tiež v prospech ktorej sa vecné bremeno zriaďuje (R 50/1985). V záujme toho je potrebné, aby takáto časť nehnuteľnosti bola v právnom úkone o vecnom bremene dôsledne lokalizovaná, identifikovaná a individualizovaná. Požadovaný stupeň určitosti prejavu vôle smerujúceho k zriadeniu vecného bremena k takto vyčlenenej časti nehnuteľnosti sa dosiahne, pokiaľ sa úkon vyhotovuje a formuluje na podkladoch jednoznačných, určitých a presne stanovených. Taký stupeň určitosti sa spravidla zabezpečí vtedy, keď je právny úkon o zriadení vecného bremena vyhotovený za použitia geometrického plánu, ktorý tvorí súčasť tohto právneho úkonu. Rozsah a obsah vecného bremena spolu úzko súvisia. Osobitne v prípade vecného bremena týkajúceho sa len určitej časti nehnuteľnosti (o ktorý ide aj v preskúmavanej veci) sa rozsah a obsah vecného bremena navzájom prelínajú a determinujú. V nadväznosti na konkrétne polohové určenie a rozmery zaťaženej časti nehnuteľnosti má totiž spravidla iný obsah právo vecného bremena, ktoré sa týka časti nehnuteľnosti väčšieho rozsahu (napr. časti nehnuteľnosti so šírkou umožňujúcou zriadenie práva prejazdu nákladným motorovým vozidlom), a ktoré sa týka jej časti menšieho rozsahu (napr. časti nehnuteľnosti so šírkou umožňujúcou zriadenie nanajvýš práva prechodu)“.
22. V danom prípade geometrický plán J.. Q. A. č. 35527013/98 zo 4. februára 1998 vymedzil rozsah vecného bremena na dotknutých pozemkoch v šírke 2,5 m, práva prechodu zo B. L., ktorý bol hodnotený súdmi nižších inštancií aj v kontexte znaleckého posudku vypracovaného J.. Q. M. č. 44/a/1998, č. 44/b/1998 a 44/c/1998 z 26. apríla 1998. Napokon aj z dodatočného odborného vyjadrenia J.. Q. M. vo vzťahu k vypracovanému znaleckému posudku k reálnej deľbe nehnuteľností vyplynulo, že znalecký posudok bol vypracovaný na základe objednávky a informácií o dohode podielových spoluvlastníkov o spôsobe reálnej deľby nehnuteľností tak, aby bol zabezpečený rovnocenný prístup do rozdelených častí bez rozlíšenia spôsobu prístupu (peši, zásobovacím vozidlo, vozíkom alebo iným dopravným prostriedkom). Z reálneho umiestnenia jednotlivých pozemkov je pritom zrejmé, že z pozemku parcelného č. XXX/X, ktorý je vo vlastníctve žalobcov je z verejnej komunikácie možný prístup motorovým vozidlom, avšak k pozemkom parcelných č. XXX/X a č. XXX/X, ktoré sú vo vlastníctve resp. spoluvlastníctve žalovaného je možný prístup iba po pozemku parcelného č. XXX/X, vo vlastníctve žalobcov, na ktorom je zriadené vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu v prospech týchto pozemkov. Navyše v konaní nebolo sporné, a vyplynulo to aj z výpovede svedkyne J.. C. F., že otázka obsahu práva prechodu nebola v čase uzatvárania dohody o zriadení vecného bremena zmluvnými stranami riešená. V kontexte uvedeného odvolací súd správne preto vecne ustálil, že šírka 2,5 m v praxi predstavuje štandardne normatívny koridor postačujúci pre prejazd motorovým vozidlom. Napokon, ak predmetné pozemky v minulosti slúžili vždy ako prechodový a prejazdový koridor určený na prejazd a zásobovanie prevádzok, rovnako tak boli využívané aj v čase trvania podielového spoluvlastníctve, ako aj bezprostredne po jeho zrušení a vyporiadaní. Zhodnotením všetkých relevantných skutkových okolností danej veci možno teda logicky dospieť k záveru, že obsah dojednaného práva prechodu zahŕňa aj právo prejazdu motorovým vozidlom. 23. Priorita výkladu obsahu zmluvy v prospech jej platnosť je v súlade s princípom autonómie vôle zmluvných strán podľa čl. 2 ods. 3 ústavy, ako aj v súlade s princípom právnej istoty zaručeným čl. 2 Základných princípov CSP. Ani zmena užívacích pomerov nehnuteľnosti povinným z vecného bremena pri výklade obsahu vecného bremena zriadeného in rem, spočívajúceho v práve prechodu, nie je dôvodom na obmedzenie osoby oprávnenej z práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. 24. Na základe uvedených dôvodov dovolací súd preto nepovažoval namietané nesprávne právne posúdenie riešenej otázky, týkajúcej sa výkladu pojmu práva prechodu odvolacím súdom za dôvodné. Dovolanie ako nedôvodné zamietol v súlade s ustanovením § 448 CSP. 25. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovaného v dovolacom konaní, ktorému priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu proti žalovaným (§ 255 ods. 1 CSP). O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 CSP. 26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.